Začiatkom roku 2007 sa na stole znovu ocitla idea vytvorenia plynového kartelu na spôsob OPEC-u. Návrh v januári predstavil ruskému predsedovi Rady bezpečnosti Igorovi Ivanovovi iránsky duchový vodca Ali Khameini. Idea tvorby inštitucionálneho zastrešenia producentov plynu nie je nová a jej hlavný a prvý predstaviteľ je ruský prezident Putin. Ten už v roku 2002 navrhol turkménskemu prezidentovi Nijazovi vytvorenie aliancie stredoázijských producentov plynu, avšak v tom čase sa táto myšlienka nestretla s pozitívnou odozvou.

Idea napriek tomu pretrváva v hlavách ruských politikov naďalej. Podľa článku vo Financial Times z novembra 2006 existuje tajná správa expertov NATO, podľa ktorej krajiny Rusko, Irán, Líbya, Katar, Alžírsko a krajiny strednej Ázie zvažujú vytvorenie cenového kartelu kvôli zvýšeniu ich príjmov zjednotením dodávok plynu do Európy a zjednotením dodávok skvapalneného zemného plynu (LNG) na svetový trh (1) (2) (3).

V prípade podobných vyhlásení sa treba zamerať na intenzitu navrhovanej kooperácie, keďže vyhlásenia iránskeho predstaviteľa o karteli sú skôr politicky motivované s malou možnosťou na úspech, na druhej strane memorandum o kooperácií medzi Ruskom a Alžírskom je praktický krok na zblíženie oboch krajín, čo však automaticky neznamená inštitucionálne zastrešenie, aj keď do budúcnosti kladie istý základ. Problémom dodávok do Európy je fakt, že drvivá väčšina pochádza od troch dodávateľov, štátnych spoločností – Gazpromu, Statoilu a Sonatrachu. V tomto smere dohoda medzi len dvoma dodávateľmi môže byť pertraktovaná ako kartelová dohoda, vyplýva to však zo špecifickosti európskych dodávok.

Koncom roku 2006 podpísalo Rusko a Alžírsko memorandum o porozumení, ktoré zahŕňa vyhliadky pre spoločnú ťažbu a energetickú kooperáciu. Takisto podpísali dohodu o spoločnom rozvoji polí, spolupráci vo výrobe energie, energetickej efektivite a energetických úsporách.

Rusko a Alžírsko sú ideálni partneri, pretože si priamo na európskom trhu nekonkurujú, ale ich dodávky, či už plynovodmi alebo LNG, pokrývajú väčšinu Európy. Ich dodávky sú geograficky rozdelené, kým Alžírsko dodáva plyn hlavne do južnej Európy, ruské dodávky smerujú hlavne do strednej a severnej Európy. Ak by sa spolupráca uskutočnila, ohraničila by sa spočiatku iba na spoločné geologické prieskumy. Gazprom takisto dúfa v alžírsku pomoc pri vstupe na trhy južnej Európy – Španielska, Portugalska a južného Talianska. Ako protihodnotu môže ponúknuť oblasť severnej Európy, kde má Gazprom tradične dobrú pozíciu. Tento proces by sa mohol realizovať formou, kedy by Gazprom dodával plyn pod kontraktom Sonatrachu v strednej a severnej Európe a na oplátku by Sonatrach dodával svoj plyn zmluvným partnerom Gazpromu pod ruským menom. To by nevyhnutne viedlo ku koordinácií marketingu a cien (4).

Čo sa týka idey kartelu, do popredia sa tlačia otázky technického a politického významu, takisto aj efektívnosti pre jednotlivé krajiny a ich ťažobné spoločnosti.

Trh s plynom nie je dynamický, globálny a likvidný ako trh s ropou (5). Kartel môže efektívne existovať v prostredí úplnej likvidity, preto aj OPEC je schopný trh manipulovať, najmä znižovaním ťažobných kvót, ktorých dodržiavanie je ale otázne, čo však nie je predmetom skúmania. Rusko ako dominantný hráč v potenciálnom karteli by však nemal záujem na stanovení ťažobných kvót, ktoré by ho primárne obmedzovali. Tento vývoj by bol pre Rusko výhodný len v prípade, kedy by kvôli nedostatku plynu nemohol spĺňať dohodnuté zahraničné kontrakty a limitmi na produkciu alebo export by nestratil pred odberateľmi tvár. Napriek tomu, že dlhodobé vyhliadky Gazpromu v ťažbe nie sú veľmi pozitívne, pretože dopyt rastie silnejšie ako pridávanie nových ťažobných kapacít, je tento scenár skôr nepravdepodobný.

Trh s plynom je taktiež založený na dlhodobých kontraktoch s dodatkom take-or-pay, v ktorých je už dohodnutá cena plynu. Aj LNG dodávky, ktoré sú elastickejšie ako plynovodné rúry, sú zatiaľ dohodnuté ako dlhodobé kontrakty, čo sa však má do budúcnosti zmeniť, keď sa zvýši počet terminálov, dodávateľov a odberateľov.

Najsilnejší iniciátor kartelu v poslednom čase je Irán. Jeho zásoby sú síce druhé najväčšie na svete, avšak na export ide len malý zlomok do Turecka, ktoré ten plyn aj tak bytostne nepotrebuje. Jeho príspevok do kartelu by bol teda otázny. V podobnej situácií je aj Saudská Arábia, ktorá tiež neexportuje žiadne množstvá plynu. Preto by kartel z ekonomického hľadiska nebol pre Gazprom v súčasnosti výhodný, keďže tieto krajiny nie sú jeho konkurentom na európskom trhu (6).

Politické dôvody sú pre vznik kartelu taktiež nepriaznivé. Na Irán sú uvalené sankcie OSN kvôli jeho jadrovému programu a z pohľadu Ruska je krajina jeho najväčší potenciálny rival na trhu EU. EU sa chce dostať k jeho zásobám, preto sa snaží presadzovať trasy plynovodov, na ktoré by sa v budúcnosti mohol napojiť. Rusko však predvídavo podporuje iránsky jadrový program – na jednej strane z toho profitujú ruskí exportéri, na strane druhej sú udržiavané sankcie, ktoré bránia rozvoju plynárenských aktivít krajiny. Z tohto pohľadu Rusko nie je až taký spojenec Teheránu ako sa zdá (7). Faktom ale je, že iránsky plyn sa na európsky trh skôr či neskôr dostane.

Európska únia sa snaží dosiahnuť likvidný trh s plynom na spôsob obchodovania s ropou, ktorý by zahŕňal spotové obchodovanie, swapové operácie (8) a koniec dlhodobých kontraktov. Takisto sa snaží o spoločnú energetickú politiku, kde by Únia hovorila jedným hlasom. Za týmito návrhmi sa skrýva obchodná logika, avšak na druhej strane vytvára základy pre tvorbu kartelu dodávateľov.

Tento vývoj nie je priaznivý pre Rusko, ktoré sa naopak snaží o bilaterálne dohody s jednotlivými krajinami a apeluje na zachovanie dlhodobých kontraktov. V prípade presadenia krátkodobých kontraktov by pre Rusko bol výhodný cenový kartel, ale len s krajinami, ktoré sú významnými hráčmi na európskom trhu.

Ruská stratégia je úspešnejšia, jej najvypuklejšími prejavmi sú plynovod Nord Stream dohodnutý s Nemeckom a plán na predĺženie plynovodu Blue Stream, kde hrá hlavnú rolu Maďarsko. Prirodzenou reakciu na vytvorenie spoločnej energetickej stratégie odberateľov je snaha o koordináciu producentov. Z tohto názoru vychádza ruská strana a legitimizuje tým svoje úvahy o karteli. Úniou navrhovaný projekt Nabucco zapadá do konceptu diverzifikácie importných trás ako aj dodávateľov plynu, je priamo namierený voči nadmernej závislosti na Rusku a v ruských očiach pretraktovaný proti Gazpromu.

Koncom roku 2006 a začiatkom roku 2007 sa tak udiali udalosti, ktoré odhaľujú ruskú stratégiu voči odberateľom, hlavne EU. Stratégia pozostáva z troch hlavných elementov – narúšanie konsenzu vo vnútri EU, získavanie vplyvu nad kľúčovými krajinami a prevencia ďalšieho rozširovania EU a NATO (9).

Do tejto koncepcie zapadá uzavretie dohody o vybudovaní ropovodu Burgas – Alexandropolis, ktorý obíde úžiny Bospor a Dardanely, oslabí postavenie Turecka a v ktorom bude mať väčšinu ruská strana – 51%. Bulharsko spolu s Maďarskom sa stávajú primárnymi cieľmi ruskej politiky a Gazprom získava vplyv na energetickú infraštrukúru aj v Grécku.

Maďarsku bolo za podporu predĺženia plynovodu Blue Stream prisľúbené, že sa stane európskym hubom jeho a kaspických dodávok do Európy. Z tej pozície vyplývajú ďalšie benefity, hlavne finančné, pretože to automaticky bude znamenať výstavbu podzemných zásobníkov v krajine, z ktorých niektoré už Gazprom vlastní. Maďarsko dáva prednosť ruskému projektu napriek silnej podpore Nabucca zo strany EU ako aj USA. Rusko sa snaží predísť transportu kaspických surovín cez krajiny, nad ktorými nemá kontrolu. Predĺžením plynovodu Blue Stream oddiali výstavbu Transkaspického plynovodu, ktorým by sa transportoval plyn z Kazachstanu a Turkménska do Azerbajdžanu a ďalej do tureckého Erzurumu, pretože by ruskou trasou bol dopravovaný aj kaspický plyn (10).

Rusko je tiež aktívne a úspešné v získavaní ťažobných koncesií v spolupráci s lokálnymi spoločnosťami v krajinách Strednej Ázie, s ktorými sa potom dohodne na pre ne výhodnej cene plynu, za ktorú ho bude odoberať, čím zníži priestor pre transport cez alternatívne trasy mimo svoje územie (11).

Vývoj, ktorý je badateľný v EU a týka sa budúceho výzoru energetického sektora, je správny. Jeho úspechy však produkujú a do budúcnosti budú aj naďalej produkovať protireakcie ako volanie po koordinácií ťažiarov plynu. Kartel je v blízkej budúcnosti neuskutočniteľná myšlienka, najbližšie roky môže európske dodávky istým spôsobom ovplyvňovať spolupráca Alžírska a Ruska, ktorá je zatiaľ čerstvá a treba si počkať na praktické kroky. Jej realizáciou sa Gazprom môže ľahšie dostať aj ku krajinám Afriky, kde je už alžírska spoločnosť aktívna v geologických prieskumoch a ťažbe. Tu sa však skôr stretne so záujmami Číny, ktorá rozbieha projekty na zabezpečenie svojich energetických potrieb práve z tohto regiónu. Rusko sa v budúcnosti bude skôr ako na kartel zameriavať na krajiny Strednej Ázie, na ktorých produkciu EU nazerá ako na svoj budúci komplementárny zdroj a nad ktorými sa Kremeľ bude snažiť získať silnejšiu kontrolu, aby mu nekonkurovali, ale aby ich využil vo svoj prospech.

Krajiny produkujúce plyn už majú platformu, na ktorej sa stretávajú. Pripomína skôr neformálne stretnutia, kde si zúčastnené štáty len vymieňajú svoje skúsenosti. Najbližšie stretnutie sa koná v apríli 2007 v Katare a práve výsledky týchto stretnutí nám povedia viac o budúcich snahách na vytvorenie inštitucionálneho rámca zastrešujúceho producentov zemného plynu.