1. Predmet a cieľ analýzy

Predkladaný text podáva analýzu relevantných ustanovení zákona Ukrajiny o zásadách štátnej jazykovej politiky (ЗАКОН УКРАЇНИ Про засади державної мовної політики – ďalej lej „jazykový zákon” – známy aj ako zákon Kivaľov – Kolesničenko) a situácie vzniknutej v súvislosti s prijatím predmetného zákona. Pri spracovaní tejto témy sme sa opierali o verejne prístupné zdroje a za účelom objasnenia fenoménu ukrajinizácie sa redakcia portálu DespiteBorders.com obrátila na vedúceho projektu Русский Мир. Украина (1) Alexeja Grigorieviča Alexandrova.

Cieľom predkladanej analýzy je ozrejmiť argumentáciu zainteresovaných strán v jazykovom spore a jej (ne)relevantnosť a spoločenskú potrebu prijatého zákona a jeho jednotlivých ustanovení, ktoré upravujú použitie nie len ruského jazyka ale aj rady ďalších menšinových jazykov (bieloruština, bulharčina, arménčina, gagaučina, jidiš, krymská tatárčina, moldavčina, nemčina, novogréčtina, poľština, rómčina, rumunčina, slovenčina, maďarčina, rusínčina, karajmský a krymčatský jazyk). Menšinový jazyk môže byť vyhlásený za regionálny, ak na určitom území žije viac ako 10 percent celkového počtu obyvateľstva, ktoré považuje predmetný menšinový jazyk za svoju materčinu. Nižšie prikladáme mapu Ukrajiny, kde možno vidieť v ktorých regiónoch by mal byť podľa jazykového zákona ruský jazyk (modrá farba), krymsko-tatársky jazyk (zelená farba), rumunsky jazyk (červená farba) a maďarský jazyk (oranžová farba) vyhlásený za regionálny jazyk na oblastnej úrovni.

zdroj: www.kievskaya.com.ua

2. Úvod do problematiky 

Počas predvolebnej kampane pred prezidentskými voľbami Viktor Janukovič sľúbil uzákoniť ruský jazyk ako druhý štátny jazyk v krajine, na zmenu ústavy však je nevyhnutných 300 hlasov v Najvyššej rade Ukrajiny (ďalej aj “rada”) (2), čo je málo pravdepodobné, že by takúto rozsiahlu podporu podobný návrh získal. Východ vládnucu stranu presvedčil o tom, že pre neho je ruský jazyk dôležitý (3) aj práve preto Strana regiónov sa snažila zmeniť ústavu (4) a v prípade, ak by nebol zákon prijatý v  rade, tak vyhlásiť referendum o tejto otázke (5). Jeden z autorov zákona, poslanec za Stranu regiónov, Vadim Kolesničenko, pri obhajobe svojho zákona tvrdil, že Výbor ministrov Rady Európy ešte v júni 2010 formálne posúdil absurdnú jazykovú situáciu nasledovným spôsobom: „ Na Ukrajine žije tak veľký počet obyvateľov, ktorí považujú ruštinu za svoj materinský jazyk a vzbudzuje poľutovanie, že ruský jazyk má tak nízky, nezodpovedajúci štatút. Podľa jeho slov v tej istej správe sa ďalej píše, že „sme presvedčení, že ukrajinská vláda v blízkej budúcnosti prijme potrebné opatrenia, aby zabezpečila ruskému jazyku jeho zodpovedajúce postavenie” (6) zároveň v Európe dúfajú, že také reformy ako jazykový zákon sa budú prijímať na základe dostatočnej a komplexnej vnútornej debaty a širokého konsenzu (7). Už niekoľko rokov sa objavovali rôzne návrhy jazykových zákonov z dielne vládnych strán resp. opozície. Koncom mája v prvom čítaní návrh jazykového zákona od poslancov vládnej strany – Strany Regiónov Vadima Kolesničenka a Sergeja Kivaľova bol zmarený poslancami opozície, keď počas čítania návrhu zákona obsadili tribúnu v Najvyšej rade Ukrajiny, vytrhávali mikrofóny, kradli hlasovacie karty a dokonca sa neštítili odvliecť a zbiť predkladateľa zákona, Vadima Kolesničenka [(8) potom nasledovalo (9)]. Neskôr 3. júla sa podarilo schváliť predmetný jazykový zákon (10).

3. Výklad relevantných ustanovení jazykového zákona

Prv než budeme pojednávať o situácii, ktorá vznikla okolo jazykového zákona priblížime si niekoľko dôležitých ustanovení predmetného zákona, kde si vysvetlíme vzťah medzi používaním štátneho jazyka (a), regionálneho jazyka (c) resp. iného jazyka (d). V zátvorkách uvádzame článok zákona/odsek:

Každý bez ohľadu na etnický pôvod, národnú a kultúrnu identitu, bydlisko, náboženstvo má právo používať akýkoľvek jazyk vo verejnom i súkromnom živote (…). (3/2).

Komentár: Toto je veľmi dôležité ustanovenie, pretože pôsobí ako brzda proti ukrajinizácii, ktorá sa rozmohla za posledné roky v celej krajine (budeme jej venovať pozornosť na inom mieste). Na základe tohto ustanovenia každý (nie len občan Ukrajiny) sa môže obracať na verejné úrady v akomkoľvek jazyku. Doteraz občania boli nútení písať podnety na úrady v ukrajinčine, teraz sa môžu slobodne obracať na úrady vo svojom rodnom (a nie len rodnom – akomkoľvek) jazyku, to znamená, že to umožňuje použiť ruštinu (ale aj iné regionálne jazyky) v komunikácii s úradmi. Okrem toho je nutné povedať, že tento článok dovoľuje aj poslancom zo všetkých úrovní hovoriť na zasadnutiach rád v ich rodnom (resp. v akomkoľvek) jazyku.  Kvôli ďalšiemu výkladu bude vhodné si predmetný text zákona zapamätať. Toto ustanovenie z hľadiska systematiky sa nachádza v základných ustanoveniach zákona a subjekt tohto práva je univerzálne označený („Každý” nie niečo typu: „Občan žijúci v oblasti, kde bol vyhlásený menšinový jazyk za regionálny jazyk”). Z toho dôvodu možno vyvodiť záver, že každý má právo používať akýkoľvek jazyk vo verejnom a súkromnom živote bez ohľadu na región v ktorom žije. V tom prípade je možné, že napríklad ruskojazyčný Ukrajinec žijúci v Ľvove môže podávať podania v ruskom jazyku na miestne orgány štátnej správy, hoci tam ruština nebola vyhlásená za regionálny jazyk, dokonca ako o tom budeme hovoriť neskôr Ĺvovská oblastná rada vyhlásila jazykový zákon za neplatný na území Ľvovskej oblasti. No ten istý článok oprávňuje úradníka v Ľvove odpovedať v ukrajinčine, odvolajúc sa na právo používať akýkoľvek jazyk vo verejnom styku. Niečo podobné možno vidieť aj u nás, keď úrady akceptujú podania v českom jazyku a rozhodnutie v predmetnej veci sa vydáva v slovenčine. Právo úradníka odpovedať v akomkoľvek jazyku je obmedzené v 11 článku zákona, kde štát garantuje osobám prichodiacim mimo územia regiónu, kde bol vyhlásený za regionálny jazyk menšinový jazyk, že s nimi budú úradné osoby hovoriť v úradnom jazyku. Ustanovenie sa neobmedzuje iba na regionálne jazyky, ale je formované všeobecne – možno vo verejnej a súkromnej komunikácii použiť skutočne akýkoľvek jazyk (mimo štátneho a regionálnych jazykov).

Ukrajinský jazyk ako štátny jazyk sa obligatórne uplatňuje na celom území Ukrajiny pri výkone právomocí zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, v medzinárodných zmluvách a vo výučbe v školách (…) (6/2) Žiadne ustanovenia tohto zákona nie sú zamerané na zníženie rozsahu používania štátneho jazyka (6/5).

Komentár: Odporcovia jazykového zákona, ako to priblížime neskôr, vyhlasujú, že sa má regionálny jazyk podľa jazykového zákona  používať namiesto štátneho jazyka. Možno by to tak na prvý pohľad pri autonómnom výklade konkrétneho ustanovenia aj vyzeralo, všetky ustanovenia zákona sa však musia vykladať systematicky a komfortne s ukrajinskou ústavou, ktorá vyhlasuje ukrajinčinu za jediný štátny jazyk. Z toho vyplýva, že predmetné ustanovenie podčiarkuje koexistenciu štátneho a regionálneho jazyka a nie ich vzájomné vylučovanie, ako si to mnohí často myslia. 

Pre každý z jazykov uvedených jazykovom zákone sa uplatňujú opatrenia na používanie regionálnych alebo menšinových jazykov za predpokladu, že počet nositeľov regionálneho jazyka žijúcich v regióne, kde je rozšírený tento jazyk je 10 percent alebo viac z celkového počtu miestnej populácie (7/3). Podľa rozhodnutia miestnej rady v niektorých prípadoch s prihliadnutím na osobitnú situáciu môžu byť tieto opatrenia uplatňované pre jazyk alebo regionálne jazykové skupiny, ktoré dosahujú menej ako 10 percent z celkového počtu obyvateľov daného územia. Právo na začatie opatrení zamerané na používanie regionálnych alebo menšinových jazykov patrí obyvateľom oblasti, kde je rozšírený predmetný jazyk. Pri petícii viac ako 10 percent osôb žijúcich v určitej oblasti, musí miestna rada urobiť rozhodnutie do 30 dní od doručenia podpisových hárkov. Konanie alebo opomenutie miestneho zastupiteľstva sa možno žalovať na súde v správnom konaní. Postup pri organizovaní petičnej akcie je upravený zákonnou úpravou týkajúcou sa referend (7/3).

Komentár: Zákon predpisuje tri spôsoby ako možno vyhlásiť ten-ktorý jazyk za regionálny na určitom území. Najpoužívanejším spôsobom je vyhlásenie regionálneho jazyka na základe údajov zo sčítania ľudu z roku 2001, v ktorom mali osoby uviesť aj svoj rodný jazyk. Ďalším spôsobom je na základe rozhodnutia miestnej rady, ak to odôvodňujú okolnosti hodné osobitého zreteľa. Napokon existuje možnosť vyhlásenia menšinového jazyka za regionálny, ak na základe podpisovej akcie, ak sa podarí zozbierať minimálne 10 percent osôb žijúcich v danom regióne, čo by malo byť podnetom pre miestnu správu, aby vyhlásila menšinový jazyk označený v petícii za regionálny. Túto možnosť využili v Kyjeve, kde sa bude konať referendum o tejto otázke (11).

Zasadnutia Najvyššej rady Ukrajiny, jej výborov a komisií sa vedú v štátnom jazyku. Predseda rady môže hovoriť iným jazykom. Preklad jeho prejavu do štátneho jazyka, v prípade potreby zabezpečuje aparát Najvyššej rady Ukrajiny (9/1). Návrhy zákonov a ďalších právnych predpisov sa vydávajú v štátnom jazyku (9/2).

Komentár:  OBa ∧ (B ⇒ PEd) [je prikázané, že a a zároveň platí, že ak je splnená podmienka B, tak je povolené d – pozn. autora] použitie štátneho jazyka je obligatórne a zákonné ustanovenie dáva možnosť použiť iný jazyk. Podľa článku 3 odsek 1 zákona, každý má právo používať vo verejnom a súkromnom živote akýkoľvek jazyk. Je otázne, čo pod pojmom „iný jazyk” zákonodarca myslel – jazyk odlišný od štátneho jazyka no, musí ísť o rodný jazyk predsedu rady, alebo môže to byť jazyk odlišný nie len od štátneho jazyka ale aj rodného jazyka predsedu rady. V prvom prípade, by mohol predseda hovoriť rodom jazyku (a) v jednom z jazykov, pri ktorých je predpoklad, že môžu byť vyhlásené za regionálne jazyky resp. (b) v jazyku, ktorý je síce jeho rodný jazyk, ale neexistuje tu zákonný predpoklad, že by mohol byť vyhlásený za regionálny jazyk; a v tom druhom prípade, by mohol hovoriť (c) v akomkoľvek jazyku v najširšom slova zmysle. Do prijatia jazykového zákona bolo možné v médiách mnohokrát vidieť poslancov ako v rade vystupujú v ruskom jazyku [napríklad samotný Vadim Kolesničenko vystupuje v ruskom jazyku – (12)].

Akty vyšších orgánov štátnej správy sa vydávajú v štátnom jazyku a oficiálne sa uverejňujú v štátnom jazyku, ruskom jazyku alebo iných regionálnych alebo menšinových jazykoch (10/1). Akty miestnej štátnej správy a miestnej samosprávy sa vydávajú a uverejňujú v štátnom jazyku. Na území, kde je regionálny alebo menšinový jazyk (jazyky), ktorý spĺňa požiadavky podľa zákona, tak predpisy miestnej štátnej správy a samosprávy v sa vydávajú úradnom jazyku alebo v regionálnom alebo menšinovom jazyku (jazykoch) a oficiálne uverejňujú v týchto jazykoch (10/2).

Komentár: Akty vyšších orgánov štátnej správy sa vždy vydávajú v štátnom jazyku a uverejňujú sa v štátnom jazyku, ruštine alebo iných regionálnych jazykoch. V prípade aktov orgánov miestnej štátnej správy a samosprávy sa vydávajú a uverejňujú obligatórne v štátnom jazyku a fakultatívne v  ruštine alebo inom regionálnom jazyku. Tento výklad zákonného ustanovenia súhlasí aj s výkladom poslanca za Stranu regiónov, zástupcu prezidenta v rade, Jurija Mirošničenka (13).

Hlavným pracovným, dokumentačným a evidenčným jazykom orgánov miestnej štátnej správy a samosprávy je štátny jazyk. Na území, kde je rozšírený regionálny jazyk(y), ktorý spĺňa požiadavky podľa nového zákona, môže byť ako pracovný, dokumentačný a evidenčný jazyk orgánov miestnej štátnej správy a miestnej samosprávy používaný regionálny jazyk(y). V korešpondencii týchto orgánov s orgánmi štátnej správy vyššej úrovne (з органами державної влади вищого рівня) je dovolené používať regionálny jazyk(y) (11/1). Na druhej strane štát garantuje prichodiacim z iných častí krajiny, že na území na ktorom je rozšírený regionálny jazyk(y) budú predstavitelia orgánov miestnej štátnej správy a miestnej samosprávy hovoriť v štátnom jazyku (11/2-3). Počas organizácie konferencií, stretnutí a iných úradných zhromaždení organizovaných orgánmi štátnej správy a samosprávy a miestnymi organizáciami sa používa štátny jazyk, no ako pracovný jazyk môže byť použitý iný miestny regionálny jazyk(y). Ak je to potrebné, môže sa vyhotoviť potrebný preklad (11/4). Texty oficiálnych oznámení, upozornení sa vydávajú v štátnom jazyku; na základe rozhodnutia miestnej rady sa môžu prekladať do regionálneho jazyka(ov) alebo do ruského jazyka (11/5). Názvy orgánov štátnej správy a samosprávy, združení, podnikov, inštitúcií a organizácií, nápisy na ich znakoch, pečiatkach, hlavičkových papieroch a označeniach sa uvádzajú v štátnom jazyku. Na území, kde je  rozšírený regionálny jazyk(y), na základe rozhodnutia mestskej rady o štatúte regionálneho jazyka vyššie uvedené názvy a označenia môžu byť zverejnené v regionálnom jazyku(och) (11/5).

Komentár: V prípade pracovného, dokumentačného a evidenčného jazyka platí nasledovná schéma: OBa ∧ (B ⇒ PEc) – (použitie ukrajinčiny je obligatórne a ak sú splnené podmienky pre použite regionálneho jazyka, môže sa použiť aj regionálny jazyk). Zákon nič nové nezaviedol, napríklad Donecká mestská rada viedla svoju dokumentáciu aj do prijatia zákona aj v ruskom jazyku a donecký primátor hovoril, pokiaľ si niekto nevyžiadal opak aj oficiálne po rusky (14). V korešpondencii s orgánmi vyššej úrovne je dovolené používať regionálny jazyk. To znamená napríklad, v prípade ak Donecká oblastná rada si korešponduje s Kabinetom ministrov Ukrajiny môže použiť ruský jazyk; v prípade ak si nejaký obvodný úrad Odeskej oblasti korešponduje s vyššie postaveným orgánom štátnej správy tiež sa môže použiť v korešpondencii ruština. Ak si korešponduje Odeská oblastná rada s Doneckou oblastnou radou musia použiť ukrajinský jazyk (pretože ide o rovnakú úroveň a adresát je samosprávny orgán). Celkom zaujímavej situácii by došlo, ak by si korešpondoval napríklad obvodný orgán Záporožskej oblasti s vyššie postaveným orgánom štátnej správy v Ľvovskej oblasti a vo svojej korešpondencii by využil možnosť nie len korešpondovania v ruskom jazyku, ale v ruskom jazyku by bola uvedená hlavička, označenia orgánov a pečiatky. Bolo by zaujímavé sledovať reakciu ľvovskej nomenklatúry po otvorení obálky. Pri organizovaní konferencií (…) rovnako platí schéma: OBa ∧ (B ⇒ PEc), v prípade textov oficiálnych oznámení (…) sa vydávajú v štátnom jazyku a ak sú vydané v štátnom jazyku môžu sa preložiť do regionálneho jazyka. V zákonom ustanovení je uvedená alternatíva regionálny resp. ruský jazyk z hľadiska systematického výkladu je nutné upozorniť, že zákonodarca mal na mysli ruštinu ako jeden z regionálnych jazykov – t.j. najrozšírenejšieho regionálneho jazyka pravdepodobne z tohto dôvodu ho tu vyčlenil. V Centre Razumkova si vykladajú uvedené ustanovenie inak a uvádzajú aj príklad: „Povedzme, že v nejakej obci v Zakarpatskej oblasti bude regionálnym jazykom uznaný maďarský jazyk, tak oznamy a oznámenia miestnych štátnych orgánov a orgánov samosprávy môžu byť uverejňované v dvoch jazykoch – maďarčine alebo ruštine. Prečo je v maďarčine – je pochopiteľné ale prečo v ruštine a v štátnom jazyku (ukrajinčine) – nie. Zakarpatsko je nie je Rusko ale Ukrajina” (15). Obávame sa, že v Centre Razumkova si vykladajú toto ustanovenie nie celkom správne. Ako sme už uviedli z hľadiska legálnej definície ale aj systematického výkladu predmetného ustanovenia sa ruský jazyk považuje ako jeden z regionálnych jazykov – „alebo” spájajúce ruštinu a regionálny jazyk má povahu vylučujúceho alebo. To znamená, že oznamy a oznámenia sa môžu publikovať aj v regionálnom jazyku (t.j. v tomto prípade inom ako ruskom jazyku, ktorý má tiež v mnohých oblastiach, obvodoch, obciach status regionálneho jazyka) alebo v ruskom jazyku ako regionálnom jazyku pre danú oblasť, obvod alebo obec.

Za veľmi zaujímavé považujeme aplikáciu ustanovenia o názvoch organizácií v praxi. Aj v tomto ustanovení platí už spomínaná schéma: OBa ∧ (B ⇒ PEc), to znamená, že názvy orgánov štátnej správy a samosprávy, združení, podnikov, inštitúcií a organizácií, nápisy na ich znakoch, pečiatkach, hlavičkových papieroch a označeniach sa budú uvádzať (obligatórne) v štátnom jazyku a  (fakultatívne) v regionálnom jazyku. Ak si porovnáme predmetný zákon so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 357/2009 o štátnom jazyku Slovenskej republiky zistíme, že v slovenskom zákone je uvedené poradie, veľkosť a umiestnenie inojazyčného textu vo vzťahu k textu v štátnom jazyku – na základe ustanovení zákona možno smelo povedať, že nápis v slovenskom jazyku ako štátnom jazyku Slovenskej republiky má dominantné postavenie voči ostatným inojazyčným textom. Ukrajinský jazykový zákon neupravuje tieto vzťahy a neobsahuje blankytnú normu alebo odkaz na iný zákon. To znamená, že sa môže stať, že prax so sebou prinesie nejednotnú aplikáciu tohto ustanovenia (čo sa týka poradia, veľkosti a umiestnenia nápisov). Umiestňovanie tabuliek v štátnom jazyku a regionálnom jazyku nie je ničím novým. Napríklad na budove Výkonného výboru Odeskej mestskej rady sa nachádza tabuľka v ruskom jazyku (16). Tabuľka obsahuje štátny znak Ukrajiny, nápis „Ukrajina” v ruštine, nápis „Odeská mestská rada” v ruštine potom nasleduje čiara a napokon na fotografii ešte vidno po rusky napísané slovo „výkonný”. Na predmetnej budove sú umiestnené totožné tabuľky v ukrajinskom a ruskom jazyku na pravej a ľavej strane od vchodových dverí [(17) – na tomto obrázku vidíme na priečelí budovy aj vývesku iba v ruskom jazyku]. Podobné dvojjazyčné názvy (minimálne čo sa týka veľkosti ukrajinského a ruského názvu) možno nájsť na rôznych miestach východnej a južnej Ukrajiny [ale aj v Zakarpatsku sa nachádzajú maďarské a ukrajinské dvojjazyčné názvy (18)] a opticky to robí obe nápisy rovnocennými. No nejde iba o umiestnenie a veľkosť nápisov ale aj o ich poradie. Na nasledovnom videozázname [(19) od 0:20 sekundy] z tlačovky venovanej uznaniu ruštiny ako regionálneho jazyka v Odeskej oblasti môžeme vidieť banner za vystupujúcimi, ktorý obsahuje názov „Odeská mestská rada” v troch jazykoch, ich poradie je trochu zarážajúce – ruský jazyk (regionálny jazyk), ukrajinský jazyk (štátny jazyk) a anglický jazyk (iný jazyk) (20). Uvidíme ako bude reagovať prax v ostatných prípadoch ako sú napríklad hlavičkové papiere alebo pečiatky.    

Okrem toho v regionálnych jazykoch možno uvádzať dokumentáciu pre prezidentské voľby, parlamentné voľby, voľby do Najvyššej rady ARK, voľby do miestnej samosprávy, celoštátne a miestne referendá po predošlom rozhodnutí miestnej rady. Hlasovacie lístky vo vyššie uvedených voľbách a referendách môžu byť vytlačené v regionálnych jazykoch po predošlom oznámení územnej volebnej komisii. Informačné plagáty kandidátov vo vyššie menovaných voľbách sa uvádzajú v štátnom jazyku aj v regionálnom jazyku. Jazyk, v ktorom budú uvedené materiály použité vo volebných kampaniach je na uvážení kandidáta, politickej strany alebo jej regionálnej organizácie – subjektu volebného procesu (12/1-5).

Komentár: Aj v prípade volebnej dokumentácie platí schéma OBa ∧ (B ⇒ PEc), kvôli metodickým dôvodom sme zákonné ustanovenie primerane skrátili. V prípade volebných kampaní k žiadnym zmenám nedošlo. V predošlých volebných kampaniach sme mohli vidieť agitačné materiály v rôznych jazykoch. To platí najmä v prípade Strany regiónov, keď agitovala nie len v štátnom jazyku (21) ale aj v ruskom jazyku (22) a v krymskotatárskom jazyku (23). Aj súčasná opozícia agitovala v minulosti v ruskom jazyku (24) (25).  

Pas občana Ukrajiny alebo dokument, ktorý ho nahrádza sa vydáva v štátnom jazyku v závislosti od voľby občana, zároveň v jednom z regionálnych alebo menšinových jazykov. Uvedené sa vzťahuje aj na iné oficiálne dokumenty potvrdzujúce totožnosť občana Ukrajiny, alebo informácie o tom (záznamy o osobnom stave, dokumenty vydané v rámci občianskej registrácie, osvedčenia o vzdelaní, záznamy o zamestnaní, vojenské knižky alebo iné úradné dokumenty) a aj dokumenty identifikujúce cudzinca alebo osoby bez štátnej príslušnosti na základe písomnej žiadosti osoby. Dokumenty vydané vo vzdelávacej inštitúcii s vyučovacím regionálnym jazykom, na základe žiadosti osoby sa vydávajú v dvoch jazykoch – v štátnom a v regionálnom.

Komentár: Znova platí tá istá schéma OBa ∧ (B ⇒ PEc).  V súčasnosti sa vydávajú dokumenty iba v ukrajinčine až na niektoré doklady, ktoré majú čiastočne dvojjazyčnú predtlač (26) (27) (28).

Súdne pojednávania v občianskych, obchodných, správnych a trestných veciach sa vedú štátnom jazyku, ale v oblastiach, kde je rozšírený regionálny jazyk sa strany môžu dohodnúť na tomto jazyku ako na jazyku, v ktorom sa bude viesť pojednávanie. Sudcovia by mali ovládať štátny jazyk, no štát garantuje na územiach, kde je rozšírený regionálny jazyk vedenie súdnych pojednávaní v tomto jazyku, na čo sa prihliada aj pri výbere súdnych úradníkov. Podania, listinné dokumenty, dôkazné prostriedky môžu byť predložené v regionálnom jazyku. Vyšetrovacie a súdne dokumenty sa vedú v štátnom jazyku, no doručujú sa účastníkom konania a iným osobám v štátnom jazyku alebo v preklade do ich rodného jazyka alebo v inom jazyku ktorému rozumejú. Predsúdne konanie sa môže viesť v regionálnom jazyku.

Komentár: Znova aj v súdnej oblasti platí schéma OBa ∧ (B ⇒ PEc). Súdni úradníci pri výkone svojho povolania musia ovládať štátny jazyk, no pri ich výbere sa bude prihliadať na ich znalosť regionálneho jazyka. V prípade obyčajných občanov sa v súdnej sfére máločo zmení – v minulosti, ak by účastník konania vyhlásil, že nerozumie jazyku, v ktorom sa vedie konanie (štátnemu jazyku – ukrajinčine) mal by právo na tlmočníka a na preklad rozhodnutí do jazyka, ktorému rozumie. V bližšej budúcnosti súdy budú hľadať zodpovedajúcich prekladateľov z/do regionálnych jazykov (29). Podľa rozhodnutia ústavného súdu výhradným jazykom ukrajinského súdnictva je štátny jazyk (30) – jazykový zákon nevylučuje použitie štátneho jazyka v súdnictve iba umožňuje účastníkom konania prístup k spravodlivosti v jazyku, ktorému rozumejú. Rozhodnutia sa vydávajú v štátnom jazyku a v prípade potreby sa prekladajú do rodného jazyka účastníka konania.

Regionálne jazyky sa môžu okrem vyššie uvedených oblastí aplikovať aj v školstve, kultúre, médiách (vrátane slobodného prístupu k médiám zo susedných krajín), šírení oficiálnych informácií, pri vydávaní dokumentov určených pre spotrebiteľské použitie (hlavičkové papiere, účtenky, formuláre, recepty, lístky atď.), topografických názvoch a menách občanov.

Komentár: Aj tu platí už častokrát opakovaná schéma: OBa ∧ (B ⇒ PEc); mediálnu sféru a školstvo si priblížime na iných miestach tohto textu. Zaujímavé je ešte si priblížiť situáciu týkajúcu sa mien občanov. Na Ukrajine v roku 1998 sa začali obmieňať pasy a na základe listu z ministerstva spravodlivosti zodpovedajúcim orgánom bolo nariadené zapisovať ruské mená v ukrajinskom variante odkazujúc sa na ukrajinské tradície, čo odporovalo ukrajinskému zákonodarstvu. V prípade, ak mal občan ruské meno a otcovské meno napr. Nikolaj Nikolajevič zapísali mu ho do pasu ukrajinsky (v alfavite), Mykola Mykolaevič. Niektorí občania sa obrátili na súdy so žiadosťou, aby im úrady zapísali do dokladov mená v ruskom variante – a boli úspešní [napríklad (31)].

4. Názory na na jazykový zákon

Nasledujúcej stati si priblížime názory odporcov (opozícia a západná Ukrajina) a zástancov jazykového zákona (provládne štruktúry a južná a východná Ukrajina).

4.1. Opozícia

Podľa odporcov jazykového zákona jeho ustanovenia odporujú článku 10 ukrajinskej ústavy, kde je jasne uvedené, že štátnym jazykom na celom území Ukrajiny je ukrajinský jazyk. V nasledujúcich riadkoch budeme pojednávať o (ne)relevantnosti tohto tvrdenia.

Podľa ustanovení zákona o Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike sa uvádza, že republikové, miestne štátne a stranícke verejné orgány, podniky, inštitúcie a organizácie vytvárajú všetkým občanom nevyhnutné podmienky pre výučbu ukrajinského jazyka a jeho upevnenie a [štát] poskytuje komplexný rozvoj a fungovanie ukrajinského jazyka vo všetkých oblastiach verejného života. No konkrétne použitie štátneho jazyka v praxi upravuje až zákon o jazykoch, kde legálna definícia definuje štátny jazyk nasledovným spôsobom: štátny jazyk je jazyk, ktorý je stanovený zákonom, ktorého použitie sa vyžaduje vo verejnej správe a riadení, inštitúciách a organizáciách, v podnikoch, vzdelávacích inštitúciách, vede, kultúre, komunikačných a informačných sektoroch atď. (1/1).

V analýze centra Razumkova (32) sa uvádza, že práve vyššie uvedené ustanovenie umožňuje subsumovať pod pojem štátny jazyk aj iné jazyky najmä ruštinu, pretože zákon v jednotlivých ustanoveniach vymedzuje takto stanovené prípady, pri ktorých (fakultatívne porovnaj so zvratom „použitie sa vyžaduje” z predošlého odseku – poz. autora) sa aplikuje (aj – pozn. autora) ruský jazyk a takto mimo ústavným spôsobom získava ruština status štátneho jazyka. No netreba zabúdať, že v ústave sa okrem formálneho vyhlásenia ukrajinského jazyka za štátny jazyk uvádza, že štát okrem zabezpečovania komplexného vývoja a fungovania ukrajinského jazyka dbá na slobodný rozvoj, využívanie a ochranu ruského jazyka a iných jazykov národnostných menšín na Ukrajine. Rovnako ústava obsahuje blankytné ustanovenie, v ktorom sa uvádza, že používanie jazykov garantované ústavou sa určí zákonom – t.j. zákonodarca v čase prijatia ústavy predpokladal, že používanie menšinových a regionálnych jazykov bude osobitne upravené zákonom. Nový jazykový zákon je právna norma, na ktorú blankytná norma ústavy odkazuje v článku 10. Konštrukt ustanovení jazykového zákona drvivej väčšine prípadov je nasledovný: Vo veci X sa používa štátny jazyk. Na území, kde je rozšírený regionálny jazyk môže sa vo veci X používať regionálny jazyk (ako sme si názorne predviedli vyššie). Ak využijeme gramatický výklad tohto modelového ustanovenia dospejeme k nasledovnému záveru: OBa ∧ (B ⇒ PEc); to znamená, že je prikázané a (použitie štátneho jazyka) a zároveň platí, že ak je splnená podmienka B, tak je možné c (použitie regionálneho jazyka). Gramatický výklad ustanovenia ukázal, že záver analýzy centra Razumkova je nesprávny; ustanovenia jazykového zákona predpokladajú používanie štátneho jazyka – ukrajinčiny za každých okolností a za určitých okolností je možné použiť regionálny jazyk zároveň (obligatórne) za súčasného použitia štátneho jazyka.

K rovnakému záveru dôjdeme aj autorským výkladom jazykového zákona. V návrhu jazykového zákona sa uvádza, že riadne používanie štátneho jazyka je zabezpečené  vo všetkých oblastiach verejného života a v niektorých administratívnych-územných jednotkách existuje možnosť použitia súbežne so štátnym jazykom (podčiarkujeme, že tam nie je namiesto štátneho jazyka ale súčasne s ním) použiť tradičné regionálne alebo menšinové jazyky (33). K rovnakému záveru dospel expert, keď neodporúčal opozícii napadnúť ústavnosť jazykového zákona ale procedúru prijatia jazykového zákona, pretože došlo k určitým porušeniam rokovacieho poriadku rady v procese jeho schvaľovania – nerokovalo sa o vyše 2000 pozmeňovacích návrhoch k zákonu a údajne návrh zákona nebol na programe dňa (34). O tom bude reč neskôr.

V predmetnej správe Centra Razumkova sa odvolávajú na jazykový zákon z r. 1989 a tak odôvodňujúc bezpredmetnosť prijatia nového jazykového zákona. Predošlý jazykový zákon (zákon Ukrajinskej SSR o jazykoch v ukrajinskej SSR z r. 1989) priznával ruštine rozsiahle práva. Zákonom (čl. 4) bol ruský jazyk uznaný ako jazyk medzietnickej komunikácie a štát musel zabezpečiť slobodné využívanie ruštiny ako jazyka medzietnickej komunikácie. Súčasne občania mali právo obracať sa k štátnym orgánom, podnikom, inštitúciám a organizáciám v ukrajinskom alebo inom jazyku, ruštine alebo v jazyku prijateľnom pre obe strany. Pre odmietnutie podania občana úradnou osobou kvôli neznalosti jazyka podania, v ktorom je napísané, stanovovala sa zodpovednosť podľa príslušného zákona. Rozhodnutie vo veci podania sa vykonávalo v ukrajinčine alebo v inom pracovnom jazyku orgánu alebo organizácie, na ktorú podával občan svoje podanie (článok 5). Na žiadosť občana mohlo byť také rozhodnutie vydané v preklade do ruského jazyka. Podobné ustanovenia sú obsiahnuté v zákone o podaniach občanov. Autor nového jazykového zákona, Vadim Kolesničenko, tomuto názoru oponuje, pretože “odkazovať na zákon z roku 1989 – je to absurdné a nezmyselné. Tento zákon je dávno umrel, už ho niet. Za ten čas sa objavilo takmer 100 zákonov, ktoré zakazujú používanie iných jazykov ako ukrajinčinu, vo všetkých oblastiach života” (35). V tejto súvislosti sa pre DespiteBorders.com sa vyjadril vedúci projektu Русский Мир. Украина, Alexej Grigorievič Alexandrov, keď vyhlásil, že hovoriť o zvrchovanosti zákona z roku 1989 by bolo samozrejme prehnané. Ale  obsahuje niektoré veľmi dôležité funkcie, ktoré boli zrušené novým jazykovým zákonom. Po prvé ide o neprimerane vysoký status ruského jazyka (bol označený za jazyk medzietnickej komunikácie) v porovnaní s jeho terajším postavením regionálneho jazyka (resp. menšinového jazyka). Po druhé veľmi dôležité bolo ustanovenie v článku 27, podľa ktorého študovanie ruského jazyka bolo povinné na všetkých všeobecných vzdelávacích ustanovizniach na Ukrajine – teraz toto ustanovenie v novom jazykovom zákone chýba.

V procese schvaľovania jazykového zákona Vladimír Litvin, predseda Najvyššej rady Ukrajiny,  sa vyjadril, že je proti zákonu, pretože chápe, že aj v prípade jeho definitívneho schválenia sa zákon nebude dodržiavať. “Svojho času rada ratifikovala Chartu regionálnych a menšinových jazykov, ale neuplatňuje sa, pretože okrem iného si vyžaduje obrovské prostriedky, aby sa zabezpečila jej realizácia”. A ďalej zdôraznil, že finančno-hospodárska báza chýba, či už vo vzťahu k realizácii Charty alebo k realizácii tohto návrhu zákona (36) a dodal, že miestne orgány pochopia že vykonávanie rozhodnutí o regionálnych jazykoch spočíva len na miestnych rozpočtoch. Najprv sa musí  spočítať, koľko zmeny budú stáť (37). Fakt chýbajúcej finančno-hospodárskej bázy zdôraznil aj národný poslanec za Blok Júlii Tymošenkovej – Otčina, Sergej Sobolev (38). Striktné dodržiavanie jazykového zákona by stálo okolo 19 miliárd hrivien (39); bývalý prezident Juščenko to odhaduje na 13 – 17 miliárd; (40) iný odhad hovorí až o 32 miliardách (41).  Médiá sú plné výrokov Vladimíra Litvina, ktorý najprv odmietal podpísať jazykový zákon kvôli právnym a politickým dôsledkom predvolebnej kampane, (42) potom neskôr ho podpísal, (43) no ešte predtým sa pokúsil podať nový návrh jazykového zákona (44). Je potrebné dodať, že sám hrá politickú hru. V nadchádzajúcich parlamentných voľbách jeho strana nebude kandidovať, pretože ako tvrdí, je to príliš drahé (45), tak sa rozhodol kandidovať v nadchádzajúcich voľbách v Novograd-Volynskom volebnom okruhu v Žitomirskej oblasti, kde zjavne nepanuje nálada v prospech ruského jazyka (46), kde reálne môže aj prehrať s kandidátom opozície, bývalým predsedom Žitomirskej oblastnej rady (47). A práve počas pracovnej cesty v Žitomirskej oblasti oznámil novinárom, že pošle prezidentovi Janukovičovi list, v ktorom mu vysvetlí svoju vlastnú pozíciu k zákonu (48). Jeho terajšie správanie a vyhlásenia úplne nezodpovedajú jeho výrokom ešte z roku 2010, keď povedal, že sa na Ukrajine historicky vytvorila dvojjazyčnosť a že Ukrajina ako štát bude existovať tak dlho, pokiaľ štátnym jazykom bude ukrajinčina s tým, že treba prestať nariekať nad zánikom ukrajinského jazyka (49).

V prvých dňoch účinnosti nového zákona Strana regiónov a ich ľudia z miestnych zastupiteľstiev jednomyseľne uznajú ruský jazyk regionálnym jazykom v väčšine oblastí. Aby sme zrušili tieto rozhodnutia bude to trvať mesiace, ak nie roky – povedal líder politickej strany Za Ukrajinu, Vjačeslav Kirilenko (50). Opozícia sa snažila zabrániť prijatiu tohto zákona všetkými možnými prostriedkami – vzniesla voči zákonu 2000 pozmeňovacích návrhov, o ktorých chcela rokovať (51). Podľa názoru poslanca z klubu Strany regiónov, Olega Nadošu, týmto predstavitelia opozície majú v úmysle zabrzdiť prerokovanie návrhu zákona, pretože väčšina pozmeňovacích návrhov je zanedbateľná, ktoré vo vo svojom dôsledku nebudú znamenať žiadne ďalšie právne dôsledky. “To nám umožňuje predpokladať, že o dobre naplánovanú taktiku opozície za účelom zmarenia prijatia zákona navrhnutého Stranou regiónov”, poznamenal poslanec (52). Naznačuje to aj fakt, že sa z opozície objavujú hlasy nie o jeho novelizácii, ale likvidácii [napríklad: (53)].

Ďalším krokom opozície, ako plánovala odvrátiť prijatie jazykového zákona boli postupné vyhlásenia poslancov, že odvolávajú svoje hlasy, pretože viacero poslancov z opozície hlasovalo za prijatie tohto zákona. Ide o piatich poslancov Litvinovej strany (Ľudová strana), hoci videozáznam zo zasadnutia preukazuje, že v čase hlasovania sedeli v sále a hlasovali za zákon (54); o piatich poslancov zo Strany regiónov a údajne svoj hlas za zákon odvolal aj Viktor Janukovič ml., syn prezidenta Viktora Janukoviča (55). Zo strany Naša Ukrajina – Ľudová samoobrana odvolal svoj hlas Igor Palica, s tvrdením, že bol na pracovnej ceste mimo krajiny a svoju hlasovaciu kartu nechal na sekretariáte frakcii NU-ĽS (56). Svoj hlas odvolal aj podpredseda Najvyššej rady, Nikolaj Tomenko z Bloku Júlii Tymošenkovej – Otčina s tým, že nevie, kto hlasoval s jeho hlasovacou kartou a plánuje sa obrátiť na súd a prokuratúru (57), pretože opozícia odišla z rokovacej sály pred hlasovaním o zákone (58). Na druhej strane jeden poslanec zo Strany regiónov aj dvaja poslanci z frakcie Reformy pre budúcnosť žiadali svoje hlasy prirátať k hlasom schvaľujúcim zákon; no všetky tieto žiadosti nemenia osud zákona, pretože na schválenie zákona je potrebných 226 hlasov a za zákon hlasovalo 248 hlasovacích kariet (59). Na druhej strane poslanec z parlamentnej frakcie Strana regiónov, Alexander Stojan, sa pochválil, že v hlasovaní za jazykový zákon zahlasoval za piatich poslancov a dodal, že by vedel zahlasovať aj za ôsmych, ak je to potrebné (60). Podľa ukrajinského práva, je to dokonca protiústavné, ale výbor pre rokovací poriadok rady sa svojho času vážne zaoberal myšlienkou povoliť poslancom hlasovať za svojich kolegov – praktizuje sa to už dlhší čas, možno smelo tvrdiť, že ide o akúsi obyčaj – v parlamentnom žargóne sa to volá „hrať na piane”. Každá parlamentná frakcia má svojich pianistov. Existuje judikát ukrajinského ústavného súdu z roku 1998, ktorý vyhlásil podobné hlasovania za neplatné, ale všetky tieto praktiky opísané vyššie, ktoré sa udiali počas hlasovania o jazykovom zákone sú úplne bežné – dokonca cirkulujú v obehu kópie hlasovacích kariet poslancov, vydané bez ich vedomia, ktoré sa používajú pri hlasovaní [nedôverčivý čitateľ sa môže presvedčiť aj sám – tu je videozáznam (61)]. Z toho vyplýva, že opozičníci, ktorí volajú po zrušení jazykového zákona, pretože odporuje ústave a zároveň využívajú systém „hry na piane” sa prejavujú ako právni oportunisti.

Následne sa objavilo niekoľko návrhov zákonov, ktoré mali zrušiť práve prijatý jazykový zákon. Opozícia sa ukázala ako roztrieštená, keď predložili celkovo štyri návrhy zákona, a to poslanca Jurija Karmazina z frakcie Naša Ukrajina – Ľudová samoobrana, poslancov Jurija Odarčenka a Sergeja Sasa z frakcie Blok Júlii Tymošenkovej – Otčina a napokon jedného z lídrov ukrajinskej opozície a predsedu politickej strany Front zmien Arsenija Jacenjuka (62). Opozícia okrem toho predložila tri návrhy zákonov, ktorými by sa ratifikovala Charta regionálnych jazykov a jazykov menšín, ktorá by sa aplikovala na všetky menšinové jazyky okrem ruštiny (63). Návrh jazykového zákona sa snažil predložiť aj Vladimír Litvin, no rada odmietla o jeho návrhu rokovať (64). Dokonca nový návrh jazykového zákona sa objavil aj v radoch Strany regiónov poslanca Sergeja Golovatého, v ktorom tvrdil, že ochrana ukrajinského jazyka ako štátneho jazyka v krajine po schválení nového jazykového zákona úplne stratila svoju reguláciu, čo je hrozbou pre národnú bezpečnosť a teritoriálnu celistvosť štátu. Zaujímavosťou jeho návrhu bolo, že navrhol uznať jednotlivé dialekty ukrajinského jazyka ako regionálne jazyky a rovnako zvýšiť kvórum pre uplatnenie regionálneho jazyka z 10 percent na 50 percent (65). Túto cestu – zvýšenie kvóra aplikácie zákona, navrhuje aj jedna z poradcov prezidenta, Anna German, no niekde okolo 20 alebo 30 percent (66).

Zjednotená opozícia – Otčina vyhlasuje, že na Ukrajine platí  10. článok ústavy, ktorý definuje ukrajinský jazyk ako jediný štátny jazyk (porovnaj: Державною мовою в Україні є українська мова) a zároveň dodáva, že nijakí janukovičovci ho nezrušia (67). Opozícia si  neuvedomuje, že jazykový zákon nevyhlasuje ruský jazyk za štátny jazyk a fakultatívna aplikácia ruského jazyka v niektorých regiónoch ako regionálneho jazyka nevylučuje použitie štátneho jazyka, ktorým je ukrajinský jazyk. Podľa vyjadrenia Jacenjuka, opozícia potrebuje dosiahnuť víťazstvo v parlamentných voľbách, aby mala aspoň 226 hlasov, aby mohla následne zrušiť jazykový zákon a  následne dodal, že jazykový zákon pomáha Strane regiónov získať navyše ďalších 3 až 5% vo voľbách (68). V podobnom duchu sa vyjadril aj Nikolaj Tomenko, keď zdôraznil, že opozícia po prijatí jazykového zákona bude komunikovať s ľuďmi a spoliehať na ich podporu na nadchádzajúcich parlamentných voľbách a zároveň dodal, že  sa budú snažiť  presvedčiť ľudí, aby hlasovali vo voľbách za zjednotenú opozíciu a jedno z prvých rozhodnutí nového parlamentu bude samozrejme zrušenie jazykového zákona (69). Prvý námestník predsedu parlamentnej frakcie Blok Júlii Tymošenkovej-Otčina, Sergej Sobolev, povedal, že okamžite pôjdeme medzi ľudí a budeme robiť kampaň za to, aby sme v nasledovných voľbách zvrhli súčasný režim, aby ani jeden hlas ich strana [regiónov – poznámka autora] nedostala (70)! Podobne sa vyjadrila Tymošenková, že prvé rozhodnutie, ktoré opozícia musí prijať v novom parlamente je zrušenie všetkých hlúpostí, ktoré prijali v svojho času v ich parlamente dodajúc, že prezident vyhlásil vojnu nie len opozícii alebo demokratickým hodnotám, ale nezávislej Ukrajine ako takej. Dodala, že toto nie je konvenčná línia, ktorú možno potichu prejsť a strpieť to znova. “Materinský jazyk – je železobetónový múr, posledná bašta, hranice za ktoré sa nemôže ustúpiť, hranica za ktorou je totálna pustina (71)“.  Bývalá premiérka akosi rýchlo zabudla na svoj rodný jazyk – ruský jazyk. Podobné slová od Tymošenkovej znejú trochu zvláštne, pretože sama je Ruska pochádzajúca z Dnetropetrovska a v roku 2010 na svojej pracovnej ceste na Kryme priznala, že sa po ukrajinsky naučila až v 36 rokoch a odmietla na mítingu hovoriť po rusky s tým, že teraz vždy hovorí ukrajinsky (72), keď sa nekontroluje – je emocionálne rozrušená, plynule prejde do ruštiny [napríklad (73)(74)] – čo podčiarkuje jej status „profesionálnej Ukrajinky”. Bývalý prezident Viktor Juščenko vyhlásil, že to či bude ruský jazyk štátnym jazykom na Ukrajine závisí od výsledkov tohtoročných parlametných volieb (75) a vyzval prezidenta Janukoviča vetovať zákon a podať návrh na jeho preskúmanie ústavným súdom, (76) no takýto návrh by bol hneď od začiatku odsúdený na zánik – je rozumnejšie napadnúť procedúru prijatia jazykového zákona ako jazykový zákon samotný (77). Prezident americkej mimovládnej organizácie Freedom House, David Cramer komentoval prijatie jazykového zákona so slovami, že ho šokuje čím sa zaoberá ukrajinská vláda doplniac, že moc v krajine sa koncentruje na lživé priority (78).  Poslanci Ternopoľskej oblastnej rady sa obávajú, že zákon je základom  federalizácie krajiny (79) a zároveň spolu s Ivano-franskovskou oblastnou radou oportunisticky neuznali platnosť jazykového zákona (80). V Kyjeve vyhlásia o tejto otázke (t.j. otázke ruštiny ako regionálneho jazyka) na jeseň referendum (81). Ako sme už spomenuli ide o jednu z možností ako vyhlásiť na určitom území regionálny jazyk – ukrajinčina sa v Kyjeve pomaly rozširuje, bude zaujímavé sledovať ako sa situácia v Kyjeve vyvinie. Prvý prezident Ukrajiny Leonid Kravčuk vyslovil svoje obavy z hroziaceho nebezpečenstva pre Ukrajinu ako unitárneho štátu.  „Niečo také [rozhodnutie oblastnej rady o zavedení regionálneho jazyka – pozn. autora] je možné iba vo federálnom štáte. Unitárnom štáte ako je Ukrajina nemôže oblastná rada prijímať jazykový zákon” (82) – dodajúc, že zákon nie je zlý, no poznačil ho fakt, že ho prijímali pred voľbami. Bývalý prezident Kravčuk zabudol na jednu dôležitú vec – t.j. zákon splnomocňuje regionálne rady, aby prijali rozhodnutie na základe, ktorého sa budú aplikovať ustanovenia jazykového zákona v jednotlivých oblastiach. Oblasti iba na základe zákonného splnomocnenia prijímajú podzákonné právne akty (napríklad zabezpečenie financovania, rozvoj školského systému, programy atď.) prostredníctvom ktorých sa aplikujú ustanovenia jazykového zákona, pretože (aj) na základe štatistických údajov na danom území žije jazyková menšina, ktorá má na základe zákonných ustanovení nárok na požitie svojho jazyka v zákonných intenciách. K tomuto záveru došiel aj autorský výklad zákona (83). Leonid Kravčuk mal podobné slová adresovať Ternopoľskej a Ivano-frankovskej oblastnej rade, ktoré ako sme už uviedli vyššie, neuznali platnosť jazykového zákona na území svojich oblastí.

Opozícia organizovala aj rôzne protesty proti jazykovému zákonu v oblastiach a mestách, kde dominuje ruský jazyk napr. v Donecku, Lugansku, Charkove, Odese a inde [napríklad (84); tento zdroj uvádza, že na mítingy v ruskojazyčných regiónoch sa opozícii podarilo zvolať od 25 do 200 ľudí (85)]. Zaujímavosťou je, že skoro vždy sa na podobných akciách zúčastnila iba hŕstka ľudí a objavovali sa na nich zástavy všeukrajinského združenia Sloboda (86), čo je ukrajinská nacionalistická politická strana, ktorá je postavená na myšlienke ukrajinského nacionalizmu a jej prioritou je nie len rozvoj ukrajinského jazyka ale aj rehabilitácia banderovcov. Na podobnej akcii v Odese sa prihovárali k zástupcovi predsedu Odeskej oblastnej rady, Alexejovi Gončarenkovi (ktorý ukončil ukrajinské gymnázium so zlatou medailou), po rusky protestujúc proti ruskému jazyku (87)

Z vyššie uvedeného môžeme vyabstrahovať nasledovné obavy ukrajinskej opozície, ktorá je presvedčená, že jazykový zákon vo svojich dôsledkov môže priviesť:

A) k zániku ukrajinského jazyka: niektoré predpovede hovoria, že sa tak stane do roku 2030 (88);

B)  k rozkolu (federalizácii) krajiny na dve časti: vďaka historickým danostiam [neexistencia spoločnej histórie] Ukrajine chýba spolupatričnosť, čo spôsobuje vysokú polarizáciu najmä v predvolebnom období). Objavujú sa aj názory, že jazykový zákon rozloží štát. S dvoma jazykmi je ťažšie hovoriť o jednote. (ukrajinská/ruská) Identita bude narastať, čo následne bude narúšať pocit príslušnosti k jednotnému štátu (89) a jazykový zákon sa stane časovanou bombou, ktorá rozdelí spoločnosť (90). Národná identita a spolupatričnosť sa buduje na spoločných symboloch [a hlavne na jazyku – podľa prieskumu Centra Razumkova – ukrajinský jazyk je najviac cteným a rešpektovaným atribútom nezávislého ukrajinského štátu (91)]  – ľudia sa stotožňujú s nejakým symbolom – t.j. cez národné symboly je možné budovať spolupatričnosť ľudí žijúcich na určitom území a ich národnú identitu. Jedna z centrálnych televízií pred pár rokmi natočila propagandistické klipy, v ktorých skupiny ľudí spievajú ukrajinskú hymnu [ktorá má príznačný pôvodný názov Ще не вмерла Україна/Ukrajina ešte neumrela] v ich národných jazykoch (92). Ukrajinskí politici zo západnej časti Ukrajiny vyzývajú vešať všade ukrajinské vlajky [napríklad (93)]. Nie všetci sa upínajú na ukrajinské štátne symboly – ide o najmä o obyvateľov východu a juhu krajiny, ktorí sa stotožňujú s ruskými symbolmi [napríklad (94) (95)(96)]. Okrem toho komunistická strana navrhuje zmeniť štátnu symboliku krajiny, pretože ako Pjotr Simonenko, predseda komunistickej strany, tvrdí, práve s týmito symbolmi vítali na Ukrajine Hitlera a to je dôvod prečo je nutné zmeniť ich zmeniť. (97).

C) k zániku ukrajinského štátu ako takého: zánik ukrajinského jazyka, ako jedného z najvážnejších faktorov, ktorý vytvára spolupatričnosť ukrajinského národa, by znamenalo aj stratu národnej identity, čo by dôsledku mohlo spôsobiť aj koniec ukrajinského štátu. Dobrým príkladom tohto vývoja je Bielorusko. V Bielorusku dnes funguje 35 škôl s bieloruským vyučovacím jazykom, kde sa učia menej než 2% z celkového počtu študentov. Podľa sčítania ľudu v roku 1999 72% Bielorusov považovalo za rodný jazyk bieloruštinu a za 10 rokov sa tento počet sa znížil o 20% na 52% (98). Treba mať na pamäti, že východná a južná Ukrajina nikdy neboli rusifikované, oni boli vždy ruské a západná Ukrajina nemá a nemala silu a dostatok času ich ukrajinizovať a vzdorovať ruskému kultúrnemu tlaku. Jazykový zákon, ak to možno tak povedať, iba de jure konzervuje de facto stav, ktorý sa v regiónoch vytvoril zaužívanou obyčajou. No je tu na prvý pohľad nepatrná zmena – tento zákon otvára voľný mediálny trh bez štátnej regulácie (ktorá zavádzala ukrajinčinu do mediálnej sféry – teraz budú mať médiá rozviazané ruky), kde pravdupovediac ukrajinčina v súboji s ruštinou má slabšie pozície – bude zaujímavé sledovať ako bude vzdorovať masívnemu ruskému kultúrnemu tlaku.

4.2. Provládne štruktúry  

Teraz obrátime pozornosť na argumenty zástancov jazykového zákona. Premiér Nikolaj Azarov poznamenal, že opozícia nerešpektuje právo polovice obyvateľstva krajiny hovoriť v rodnom jazyku dodajúc, že je presvedčený, že parlament prijal absolútne európsky zákon. Azarov označil jazykový zákon ako lakmusový papierik ukrajinskej opozície a následne dodal nasledovné: „nájdite mi aspoň jednu krajinu v EÚ, kde dieťaťu zakazujú hovoriť v rodnom jazyku počas školskej prestávky” (99) a vyhlásil, že v minulosti dochádzalo v vykoreňovaniu ruského jazyka (100). Podobný názor vyslovil aj riaditeľ inštitútu krajín SNŠ Konstantin Zlatulin, keď sa vyjadril, že ukrajinská moc sa snaží zabrániť ruskému a ruskojazyčnému obyvateľstvu učiť sa po rusky. “Na Ukrajine zatvorili takmer všetky ruské školy. V niektorých oblastiach, napríklad v Ľvove, vôbec nie sú” (101). Ich slová potvrdzuje aj riaditeľ kyjevského Centra politických štúdií a konfliktológie, Michail Pogrebinskij: „ pred 20 rokmi na Ukrajine študovalo v školách s ruským vyučovacím jazykom 54% žiakov a pred dvoma rokmi – 16%” (102).  Na tomto miestne nemožno nespomenúť argument jedného odporcu jazykového zákona – Viktora Juščenka, ktorý tvrdí, že otázka nestojí na tom, či v dôsledku tohto zákona budú východné regióny rusifikované, ale otázka stojí na tom, že predmetné regióny budú deukrajinizované, pretože zmizne právny rámec, ktorý zavádzal ukrajinský jazyk (103). Poradkyňa prezidenta, Anna German, sa na jednej zo svojich tlačoviek opýtala: „Povedzte mi, skutočne to nie je pravda, že polovica Ukrajiny je ruskojazyčná?  Aj títo ľudia sú občanmi Ukrajiny rovnako ako spoluobčania hovoriaci ukrajinsky. Áno, oni nehlasujú za súčasnú opozíciu, ale to nie je dôvod na to, aby sme im zakazovali hovoriť v ich rodnom jazyku. Prezident Janukovič je prezidentom celej Ukrajiny a nie iba niektorých regiónov” (104). Podľa vyhlásenia Luganskej oblastnej rady na Ukrajine nie len obviňujú a ponižujú milióny rusky hovoriacich občanov a obviňujú ich aj z nedostatku patriotizmu, ale v zásade popierajú im právo obhajovať svoje záujmy. Vo svojom vyhlásení poslanci dodali, že ovládanie ukrajinčiny je stále povinné (105). Predseda Žitomirskej oblastnej rady Josif Zapalovskij, je presvedčený, že nový jazykový zákon odhliadnuc od vášnivých diskusií v ukrajinskej spoločnosti je veľmi tolerantný (106). Asi najvýstižnejšie (ako sa ukáže aj neskôr v tomto texte) vystihol situáciu Sergej Tigipko, ukrajinský vicepremiér a minister sociálnej politiky, keď povedal: „Myslím si, že až príliš dramatizujeme jazykový zákon. Pretože podľa môjho názoru takmer potvrdil súčasnú situáciu v krajine. A ja dúfam, že nič dramatické sa v tejto sfére nebude diať. Musíme dať príležitosť na rozvoj kultúry národov žijúcich na Ukrajine. Myslím, že je to veľmi demokratické a veľmi európske”. Na druhej strane dodal, že toto nie je práve najaktuálnejšia otázka, ktorá znepokojuje drvivú väčšinu ľudí (107).

Vrátime sa k výroku prieméra Azarova, ktorý vyhlásil, že ruština bola v minulosti vykoreňovaná na Ukrajine – inými slovami prebiehala ukrajinizácia. Niektoré správy tomu skutočne nasvedčujú. Už sme vyššie spomínali, že ministerstvo spravodlivosti nariadilo zapisovať mená neukrajinských občanov v ukrajinskom variante odkazujúc na ukrajinské tradície a tak porušujúc ukrajinskú legislatívu. V roku 2010 Ústavný súd Ukrajiny vyhlásil nariadenie Kabinetu ministrov, na čele ktorého stála Júlia Tymošenková, ako vtedajšia premiérka, ktoré zakazovalo učiteľom v školách hovoriť v ruskom jazyku dokonca aj mimo vyučovania za protiústavné; toto nariadenie bolo prijaté ignorujúc fakt, že v krajine funguje množstvo ruskojazyčných škôl, ktorých počet sa aj tak klesá ročne približne o 150 – 200 (108).

O najnovšie informácie o priebehu ukrajinizácie sa redakcia portálu DespiteBorders.com obrátila na vedúceho projektu Русский Мир. Украина, Alexeja Grigorieviča Alexandrova:

„Za hranicami veľkých miest sa ruština celkom stráca ako komunikačný jazyk. O mládeži je ťažké hovoriť – úroveň vzdelania klesá, mnohí naozaj neovládajú ani jeden ani druhý jazyk. Čísla hovoria jasným jazykom – za uplynulé dva roky vlády Janukovičovej strany násilná ukrajinizácia pokračovala. Príklad. Pred začiatkom minulého školského roka, ministerstvo školstva na čele s človekom zo Strany regiónov D. Tabačnikom, radostne vyhlásilo, že počet škôl s ukrajinským vyučovacím jazykom sa zvýšil (predovšetkým na úkor rusky hovoriacich škôl) z 84,4 na 85,1% a počet detí učiacich sa výlučne v ukrajinčine z 81,6 na 82,2% (109). Tento rok negatívny trend bude pokračovať. A takých príkladov je mnoho. Údaje za Krym možno nájsť tu (110).  Novým zákonom sa definitívne odstraňuje dvojjazyčnosť. Odteraz všetka práca (vrátane práce s občanmi) sa bude viesť výhradne v ukrajinčine. Na Ukrajine už dlhú dobu existuje oficiálny zákaz používania ruských mien. V oficiálnych dokumentoch sa píšu v ukrajinskom variante. Nepíšu sa ich vlastné mená. Ale ich ukrajinské náprotivky (napr. Nikolaj sa prepisuje na Mykola)”.

Zákon Janukovič zákon podpísal (111) a je účinný od 10. augusta (112), no sám ma voči nemu výhrady, vyhlásil, že do konca septembra bude novelizovaný a tiež vytvorená komisia pre rozvoj ukrajinčiny ako štátneho jazyka (113) a spolu s ňou prezident plánuje vytvoriť pracovnú skupinu, ktorá bude mať možnosť iniciovať zmeny v zákonodarstve týkajúceho sa štátnej jazykovej politiky. V oboch týchto formáciách majú mať zastúpenie aj autori jazykového zákona (114). Jeden z autorov jazykového zákona Sergej Kolesičenko navrhuje neaplikovať regionálne jazyky v prípade hlasovacích lístkov a určiť obdobie, za ktoré sa musia regionálni úradníci a sudcovia naučiť regionálny jazyk. Poradkyňa prezidenta vyhlásila, že na septembrovej schôdzi Najvyššej rady by sa malo zmeniť kvórum na priznanie statusu regionálneho jazyka zo súčasných 10 na niekde medzi 20 až 30 percent. S týmto návrhom súhlasí aj spoluautor zákona, Sergej Kolesičenko, no dodáva, že mnohé regionálne jazyky by stratili týmto krokom svoj status a tým pádom sa jazykový zákon zmení na zákon o ruskom jazyku (115). Okrem toho, podľa vyjadrenia German, zmeny sa majú týkať aj formulácie „namiesto neho (замість нього)” /štátneho jazyka/, ktorá sa vypustí, aby jazyky koexistovali a navzájom sa nevylučovali (116). Toto tvrdenie je veľmi zaujímavé, nakoľko takú formuláciu „замість нього” zákon neobsahuje – dokonca aj pri fulltextovom vyhľadávaní nenájde žiadnu zhodu – to ani pri slove „замість”.

5. Situácia okolo iných regionálnych jazykov

Jazykový zákon sa netýka iba ruského jazyka ako sa často v médiách prezentuje ale aj iných regionálnych jazykov, zákon počíta okrem ruštiny s nasledovnými jazykmi: bieloruština, bulharčina, arménčina, gagaučina, jidiš, krymská tatárčina, moldavčina, nemčina, novogréčtina, poľština, rómčina, rumunčina, slovenčina, maďarčina, rusínčina, karajmský a krymčatský jazyk. V tejto stati sa budeme venovať vybraným jazykovým menšinám.

Podľa vyjadrenia Genadija Moskaľa, poslanca z frakcie Naša Ukrajina – Ľudová sebaobrana, administrácia prezidenta zakázala rokovať o uznaní rumunčiny, moldavčiny a maďarčiny ako regionálnych jazykov Černovickej (v prípade moldavčiny a rumunčiny) a Zakarpatskej (v prípade maďarčiny) oblastnej rade a zároveň dodal, že tento zákaz sa týka aj slovenčiny a iných jazykov okrem ruštiny – tieto informácie získal ako tvrdí z dôveryhodného zdroja [hoci na úrovní obcí tento proces už prebieha napríklad (117) – pozn. autora].  Podľa slov poslanca niet divu, že oblastiach, kde žijú zástupcovia týchto menšín, sa nekonali zasadnutia o týchto otázkach, ako vyhlásil, veď zaslúžilá vykopávka Strany regiónov a briliantová ruka parlamentu, Michail Čečetov, nedávno sa ohradil, že zákon bol prijatý iba pre účely ruštiny (118). Čečetov povedal, že 46 miliónov ľudí rozumie, dvom jazykom – ruštine a ukrajinčine – nie bulharčine, nie maďarčine, nie rumunčine, nie hebrejčine, nie jidišu a nevie ešte čomu. Dodal, že týmto jazykom rozumie iba hŕstka ľudí, podľa neho reč ide o dvoch jazykoch, ktorým rozumejú všetci (119). Ešte dodáme, že Čečetov zaujímavo okomentoval prijatie jazykového zákona, keď vyhlásil, že sme rozohnali našich politických oponentov ako mačence. Reakcia Litvina nenechala na seba dlho čakať, keď poznamenal, že jeden poslanec povedal, že ma rozohnali, no oni rozohnali predovšetkým Ukrajinu (120).

Moskaľ si vybral svojský spôsob protestu proti jazykovému zákonu – to jeho striktným dodržiavaním. Premiérovi Azarovovi poslal list v jidiši a okomentoval to slovami, že je zvedavý, kde kabinet ministrov nájde prekladateľa z jidiša; následne si položil otázku: „Môže mi premiér odpovedať v jidiši? Áno nemôže, pretože on také slová na počítači nenapíše, pretože taký počítač na Ukrajine nie je.” Ďalej prisľúbil, že bude naďalej písať, a to v rómčine, gagaučine a v takých jazykoch, ktoré nemajú svojich nositeľov a ani učiteľov.  Moskaľ vo svojom blogu vyhlásil, že bude bojovať za práva Albáncov a Švédov, aby aj ich jazyky vyhlásili na území ich dedín za regionálne jazyky, pretože tieto jazyky sa nenachádzajú vo výpočte v jazykovom zákone. Vo svojom blogu sa pýta čo budú na ministerstve školstva robiť ak, zajtra príde 10 židovských rodín a povedia im, že chcú, aby ich deti učili v ich rodnom jazyku jidiš [podľa ukrajinskej legislatívy v mestách sa musí otvoriť (jazyková) trieda, ak je 8 záujemcov a na dedinách 5 záujemcov – predmetný jazykový zákon hovorí o 15 záujemcoch – pozn. autora] – či ľudí z ministerstva potom odvolajú či následne skolabujú alebo dostanú infarkt. Moskaľ hovorí rusky a chce, aby Azarov hovoril v jidiši, gagaučine, krymskej tatárčine alebo v karajmčine. Ako hovorí, nie je proti zákonu ako takému, len sa snaží svojimi listami dokázať, že zákon je napísaný ako hovorí bývalý primátor Charkova [Dobkin a súčasný predseda Charkovskej oblastnej rady – pozn. autora] – debilne (121) a dodáva, ak to tak nebude robiť, tak si Ukrajinci budú myslieť, že je nádherný a dobrý. Moskaľ na konci svojho blogu mal zaujímavú poznámku, či sa niekto pýtal ukrajinských Židov, či ešte hovoria v jidiši alebo v hebrejčine, lebo to, že niekto sa považuje za Žida ešte nemusí znamenať, že ešte ovláda jidiš alebo hebrejčinu (122).

Minister pre mimoriadne situácie, Viktor Baloga, pochádzajúci zo Zakarptskej oblasti, sa v tlači vyjadril ohľadom maďarského jazyka v Zakarpaskej oblasti: „Maďarský jazyk bol vyučovacím jazykom na niektorých zakarpatských školách a tak to aj ostane; v regióne bolo niekoľko ruskojazyčných škôl – aj tie tam ostanú a nové školské zariadenia sa kvôli tomu zákonu netvoria; neboli tam žiadne rusínske školy a rovnako sa neobjavia [podľa vyjadrenia Petra Gecka, jedného z lídrov rusínskeho hnutia v Zakarpatsku, je sám Viktor Baloga Rusínom].  Načo je Ukrajine taký zákon? Aj tak bez  neho všetci  zakarpatskí Maďari píšu po rusky, hovoria po rusky v štátnych orgánoch a nebudú hovoriť ukrajinsky. Tak načo je toto všetko potrebné (123)? Naproti tomu v Demokratickom zväze Maďarov priaznivo vítajú jazykový zákon a dúfajú, že do prezidentských volieb bude realizovaný v plnom rozsahu, pretože táto otázka je jednou zo základných otázok v programe prezidenta Viktora Janukoviča. István Gajdos, predseda Demokratického zväzu Maďarov sa domnieva, že v Zakarpatskej oblasti sa budú aplikovať ustanovenia zákona, no tento proces si vyžaduje čas a finančné zabezpečenie, zároveň dodal, že mnoho záleží od výsledku jesenných parlamentných volieb. Ak si Strana regiónov udrží vedúce postavenie v Najvyššej rade Ukrajiny a okolo nej sa sformuje nová väčšina, tak tento proces sa bude rozvíjať naďalej (124). Predseda spoločnosti maďarskej kultúry Miklós Kovács povedal, že je len ťažké predstaviť si po tom ako zákon vstúpi do platnosti, že oznámia nábor kádrov do oblastných štruktúr, do policajných zložiek a prokuratúry s požiadavkou ovládania maďarského jazyka – to je sci-fi (125). Alexander Ledida, predseda Zakarpatskej oblastnej rady sa vyjadril, že práve v Zakarpatsku sa bude najľahšie zavádzať jazykový zákon, pretože tu už existuje školská infraštruktúra poskytujúca vzdelanie v menšinových jazykoch (126). Na druhej strane sa ozývajú sa zakarpatské školy, že zmeny prišli veľmi krátko pred začiatkom nového školského roka a mnohé školy sa len ťažko pripravia na nové podmienky. Začiatkom septembra sa budú konať rodičovské združenia, kde rodičia povedia v akom jazyku chcú, aby sa učili ich deti. Problémy môžu vzniknúť s ruštinou a maďarčinou kvôli kapacitným priestorom ale aj s čo sa týka učiteľov. Učitelia, ktorí doteraz učili po ukrajinsky, vedia dobre po rusky, tak odteraz začnú učiť po rusky (127).

Poslanec zo Strany regiónov, Ivan Popescu, reprezentujúci ukrajinských Rumunov, povedal, že v Černovickej oblasti pred prijatím jazykového zákona nebol žiadny problém – existovali tam rumunské jazykové školy, úradníci a dokonca aj polícia hovorila po rumunsky. Rozhodnutie o rumunčine ako regionálnom jazyku v tejto oblasti bude prijaté o tri mesiace, hneď ako rozpracuje Kabinet ministrov mechanizmus realizácie zákona o jazykovej politike – to znamená z akých zdrojov sa bude hradiť jazyková politika – z miestnych, oblastných alebo zo štátnych zdrojov. Popescu dodal, že uznanie rumunského jazyka ako regionálneho jazyka v Černovickej oblasti nemá zmysel, pretože tu neexistujú žiadne problémy v jazykovej otázke (128).

V meste Izmail v Odeskej oblasti odmietli uznať bulharčinu ako regionálny jazyk, keď miestna mestská rada zamietla sa zaoberať návrhom miestnych bulharských mimovládnych organizácií. V meste žije 10 percentná bulharská menšina (129). V Žitomirskej a Vinickej oblasti žijú najväčšie poľské komunity na Ukrajine. Predseda spoločnosti poľskej kultúry, Emil Legovič, poznamenal, že je šokovaný – jazykový zákon je prvý krok k rozpadu štátu. Máme Ústavu a tam je jasne napísané, že máme štátny jazyk – ukrajinčinu. „Neviem si predstaviť, že by Ukrajinci v Poľsku požadovali osobitný štatút pre ich jazyk” (130).

Už spomínaný Genadij Moskaľ pripomína, že na Kryme krymskí Tatári tvoria viac ako 13% populácie, z toho dôvodu je nutné uznať krymskú tatárčinu ako regionálny jazyk a práve tak si poslanec vysvetľuje odloženie rokovania o tejto otázke Najvyššou radou Krymu do 10 októbra tohto roka (131) (132) [v septembri by sa mal novelizovať jazykový zákon a kvórum pre používanie regionálneho jazyka pravdepodobne navrhnú zvýšiť na 20 – 30 percent, ako to už naznačila Anna German – pozn. autora]. Podľa jeho názoru na Kryme vyhlásili ruštinu regionálnym jazykom už 10 krát, teraz je rad na krymskú tatárčinu a ďalej spomína, že keď v rokoch 1997 – 2000 na Kryme, viedol miestnu políciu podľa vlastných slov hovorieval: „Ukážte mi niekoho, kto zakazuje hovoriť rusky, zaškrtím ho vlastnými rukami, no takého človeka niet” (133). Opozícia  vyzvala premiéra Krymskej autonómnej republiky, Anatolija Mogileva aby sa naučil krymskotatársky jazyk (134) a na otázku novinárov, kedy sa začne učiť krymskú tatárčinu odpovedal: „Проблем ёкъ” [Nie (je) – po tatársky a problém – po rusky – pozn. autora], no správne mal odpovedať Меселелер ёкъ (135). Na druhej strane Mustafa Džemiljov, predseda ilegálneho Medžilisu krymskotatárskeho národa, vyhlásil: „ my sa pozicírujeme ako pôvodný ukrajinský národ a otázka krymskej tatárčiny by nemala závisieť od počtu ľudí, ktorí ho považujú za svoju materčinu.” Podľa Džemiliejova, ak ruský jazyk dostane osobitný štatút v ukrajinských regiónoch, tak i u etnických Ukrajincov rovnako ako u krymských Tatárov nebude mať žiaden zmyslel učiť sa svoj rodný jazyk, nakoľko oni hovoria po rusky nie horšie ako Rusi samotní (136). Tento názor nezdieľa jeho zástupca, Refat Čubarov, ktorý obvinil mocenské štruktúry na Kryme, že sa snažia oddialiť rozhodovanie o regionálnych jazykoch na Kryme a v podpore iniciatívy poradkyne prezidenta Anny German, ktorá navrhuje zvýšiť kvórum z terajších 10 percent na 20 – 30 percent podielu nositeľov jazyka na určitom území, aby tak vylúčili možnosť pridelenia krymskej tatárčine statusu regionálneho jazyka (137). Ešte je potrebné dodať, že oznámil, že od budúceho zasadnutia Najvyššej rady Krymu môže hovoriť vo všetkých troch jazykoch a pre ľudí, ktorí nerozumejú krymskej tatárčine a pre novinárov žiada zaobstarať tlmočníka (138). Dokonca aj predstavitelia ilegálnej ukrajinskej pobočky Hizb-ut-Tahrír komunikujú výhradne po rusky – napr. vedú semináre, konferencie a zasadnutia výhradne po rusky [napríklad (139) alebo „ich” časopis (140) je písaný výhradne rusky]. No mimo Krymu aktívne vystupujú za svoje jazykové práva (141) – vo všeobecnosti možno povedať, že krymskí Tatári sú rusifikovaní.

Podľa Moskaľovho vyjadrenia na Kryme ruštinu nič neohrozuje, práve naopak ochranu potrebuje ukrajinský jazyk. Na celé územie autonómie pripadá – jedno ukrajinské gymnázium a ako tvrdí Moskaľ, na jedno miesto tam hlási 20 ľudí (142). A možno práve preto 9 ukrajinských mimovládnych organizácií sa obrátilo k predsedovi Najvyššej rady Krymu a k predsedovi krymskej autonómnej vlády s požiadavkou uznať ukrajinčinu ako regionálny jazyk na polostrove [t.j. požiadali krymské úrady uznať štátny jazyk ako regionálny jazyk na Kryme, čo svedčí o jeho pozíciách v krymskej spoločnosti – pozn. autora]. Svoj podnet odôvodnili tým, že na Kryme žije 24 percent ukrajinskej populácie [už rusifikovanej – pozn. autora] a podľa jazykového zákona, ak príslušníci národnostnej menšiny prevyšujú 10 percentný podiel celkového počtu obyvateľov v danej oblasti majú nárok na priznanie ich jazyku štatútu regionálneho jazyka. Sami sa cítia na Kryme ako „menšina v menšine”, podľa ich slov majú nárok na 24 percent školských zariadení a momentálne nemajú ani jedno percento (143). Samozrejme, Najvyššia rada Krymu sa odmietla touto otázkou zaoberať (144).

Ako ukázal náš krátky exkurz v prípade ostatných neruských menšín [na Ukrajine ich žije okolo 130] – nehrnú sa uznávať svoje jazyky za regionálne jazyky. Dôvod sa zdá byť jednoduchý. Dnes sú už do značnej miery rusifikované (niektoré ukrajinizované); to sa týka aj mnohých Ukrajincov, ktorí sú rusifikovaní. Maďari v Zakarpatsku, ako poznamenal Viktor Baloga, hovoria rusky (o tom je možné osobne sa ísť presvedčiť do pohraničných obcí a miest v Zakarpatsku). Krymskí Tatári sú tiež rusifikovaní, dokonca ich politická elita je skôr za ruský jazyk, v ktorom aj medzi sebou komunikuje ako za krymskotatársky. Jidiš, by sme rovnako ťažko hľadali v miestnej židovskej komunite – tá už hovorí rusky. Svoje rozčarovanie vyjadrila aj poľská komunita. Zatiaľ jediná komunita, ktorej zamietli vyhlásiť jazyk za regionálny je niečo cez desaťpercentná izmailská bulharská komunita. No je zaujímavé, či by sa praxi aplikovali ustanovenia zákona v prípade bulharčiny (napríklad ako vývesky, rokovací jazyk, dokumentačný jazyk, topografické názvy, alebo dvojjazyčné doklady) – možno by sa to v praxi týkalo iba podávania podnetov a vystúpení miestnych poslancov v bulharčine. Zákon predpokladá pri prvej podmienke aplikácie zákonných ustanovení vyhlásenia regionálneho jazyka [výsledky sčítania ľudu z roku 2011 – pozn. autora], že príslušník menšiny = nositeľ jazyka predmetnej menšiny. No to nemusí platiť, lebo sme preukázali, že značná časť neruských menšín na Ukrajine je rusifikovaná z jazykového hľadiska, ale z hľadiska etnickej identifikácie sa ešte identifikujú so svojím etnikom. Jazykový zákon, ako sme už povedali vyššie, predpokladá 3 varianty, na základe ktorých môže byť jazyk vyhlásený za regionálny, a práve preto podpisové akcie (alebo ako to bude v prípade Kyjeva – referendum) najlepšie odzrkadľujú používanie ruského jazyka poprípade iných regionálnych jazykov v praxi.

6. Pozícia štátneho jazyka a regionálnych jazykov v školstve   

Podľa nového jazykového zákona rodičov študentov učiacich sa vo verejnom vzdelávacom systéme (a v prípade školských zaradení vyššieho typu  – samých študentov) sa teraz budú pýtať v akom jazyku budú chcieť, aby prebiehala výuka. V prípade minimálne 15tich záujemcov sa otvorí zodpovedajúca jazyková trieda. V súkromných inštitúciách túto otázku bude riešiť vedenie, no povinne sa bude musieť viest výučba ukrajinčiny a jedného z regionálnych jazykov (145). Minister školstva, vedy, mládeže a športu – Dimitrij Tabačnik, povedal, že nový jazykový zákon bude mať dopad na vzdelávací program iba v jednom smere: umožní učiteľom viac zamerať na kvalitu vzdelávania; pre všetky školy platí štátny štandard – ukrajinský jazyk a literatúra – bude všade povinné testovanie a prestupné testy – nič nové. Dodáva, že pred dvoma rokmi školy začali kupovať knihy v jazyku, v ktorom naozaj učia; vtedy zakázal znásilňovať a nútiť školské kolektívy kupovať učebnice v inom jazyku ako v jazyku v ktorom reálne prebieha výuka. “Stojí za povšimnutie, že na Ukrajine sú všetky školy so všetkými vyučovacími jazykmi ukrajinskými školami, pretože sa financujú z rozpočtu miestnych komunít – takže tu máme ukrajinskú školu s vyučovacím jazykom slovenským, ukrajinskú školu s vyučovacím jazykom maďarským, ukrajinskú školu s vyučovacím jazykom ruským. Jednoducho treba robiť to, čo sa páči učiteľom” (146).

Tieto vyjadrenia ostro protirečia tomu čo pre portál DespiteBorders.com povedal vedúci projektu Русский Мир. Украина, Alexej Grigorievič Alexandrov, ktorý tvrdí nasledovné:

„V západných oblastiach ruskojazyčné školy takmer nie sú. V Ľvove sú dve školy (ak sa nemýlim) na viac ako 800 tisíc obyvateľov. Môžem to spresniť – no môžem sa mýliť o jednu školu, ale nie o viac. Mimo Ľvova [v Ľvovskej oblasti – pozn. autora] vzdelávanie v ruskom jazyku bolo úplne vytlačené. Čo sa týka Kyjeva, kde drvivá väčšina obyvateľstva hovorí rusky, funguje tam iba 6 škôl, z ktorých jedna je takmer úplne obsadená deťmi diplomatov, zástupcov atď. V Kyjeve žije viac ako 3 milióny ľudí a sem-tam sa tam študuje ruština ako druhý cudzí jazyk 1 až 2 hodiny týždenne. Všetky predmety na školách na Ukrajine sa vyučujú v ukrajinčine. Dokonca i ruská literatúra, Dostojevskij, Puškin (…) – pri extrémne nízkom rozsahu sa vyučuje v hroznom preklade do ukrajinského jazyka. Počet ruských škôl nekompromisne klesá (asi 1,5-2% za rok). V poslednom školskom roku školy s ukrajinským vyučovacím jazykom tvorili  85,1% z celkového počtu škôl. V tomto roku minister školstva Dimitrij Tabačnik štatistiku utajil. Momentálne sa snažíme získať čísla od poslancov Najvyššej rady Ukrajiny. Inštitúcie vysokoškolského typu už veľa rokov fungujú výhradne iba v ukrajinčine. To je jeden z hlavných faktorov, ktorý robí boj za materinský jazyk takmer márnym, pretože všetci rodičia chcú, aby ich deti mali vyššie vzdelanie a preto je nevyhnutné, aby absolvovali výučbu predmetov výhradne v ukrajinčine. Článok 27 jazykového zákona z roku 1989 [podľa ktorého študovanie ruského jazyka bolo povinné na všetkých všeobecných vzdelávacích ustanovizniach na Ukrajine – pozn. autora] na Ukrajine nebol aplikovaný od polovice 90. rokov – ochromili ho desiatkami podzákonných právnych aktov. Naše protesty, odvolania sa k tomuto zákonu a ústave boli ignorované postupne Kučmom, Juščenkom a Janukovyčom. Posledný z nich sa rozhodol „odstrániť problém” jedným šmahom ruky – vymeniť moci nepohodlný zákon za nový otvorene diskriminačný. Pred voľbami uskutočňujú masívnu mediálnu kampaň v snahe presvedčiť voličov, že tento zákon zlepšuje ich postavenie. Im to už málokto verí. Nútená ukrajinizácia viedla k dramatickému zníženiu úrovne vzdelania a všekultúrnej degradácie mládeže k masovému exodu ruskojazyčného (najviac vzdelaného a profesionálne vyškoleného) obyvateľstva.”

Ruská strana ubezpečila Ukrajinu, že v otázke využitia potenciálu jazykového zákona v oblasti školského vzdelávania bude Rusko zohrávať najaktívnejšiu pozíciu pri poskytovaní pomoci ukrajinským školským zariadeniam pre maximálne využitie potenciálu prijatého zákona. V Rusku si urobia obraz o stave vzdelávania na Ukrajine, a tak pochopiac problémy, ktorým bude v blízkej budúcnosti čeliť v niektorých oblastiach Ukrajiny vo výchovno-vzdelávacom procese. Nejde iba o pomáhanie pri vzdelávaní odborníkov alebo v zásobení potrebnými metodickými pomôckami ale aj o odovzdávanie skúseností a zavedenie moderných prístupov, ktoré sú už odskúšané v ruskom školstve, najmä využívanie moderných technických prostriedkov a organizácie interaktívneho vyučovania (147).

Podľa poslanca Najvyššej rady Krymu a predsedu stáleho výboru pre vzdelávanie, Valeria Kosareva, všeobecný trend je jasný, v mestách ľudia preferujú ruštinu, počet ruskojazyčných tried dosahuje asi 90%. Na dedinách tieto čísla kolísajú – tu ľudia si vyberajú aj krymskú tatárčinu alebo ukrajinčinu; každým rokom je stále viac a viac záujemcov. Zároveň dodáva, že na polostrove je veľký nedostatok tried s vyučovacím jazykom krymskotatárskym. Za posledný rok sa otvorilo 36 takých tried a z 826 záujemcov dostalo možnosť sa učiť predmetný jazyk iba 540 prvákov [stojí za povšimnutie, že podľa ukrajinskej legislatívy v mestách sa musí otvoriť (jazyková) trieda, ak je 8 záujemcov a na dedinách 5 záujemcov – predmetný jazykový zákon hovorí o 15 záujemcoch – pozn. autora]. Na Kryme funguje iba jedno ukrajinské gymnázium a niektorých školách je otvorených zopár ukrajinských tried a neexistuje tam ani jedna tatárska materská škola (148).

V minulom roku sa v Odese zrušil status všetkých ukrajinských škôl. Tento rok sa výber vyučovacieho jazyka uskutočnil iba na základe priania rodičov. Kým väčšina rodičov stále chce, aby ich deti sa učili v ukrajinských triedach – 52% oproti 48%. No v minulom roku, bol podiel ukrajinských tried asi 2/3. To znamená, že počet rodičov, ktorí chceli, aby sa ich deti učili v ukrajinskej triede sa znížil (149). V Donecku sa dnes  51,7 percenta detí učí v ruských triedach a v ukrajinských triedach 48,3 percenta detí. Podľa ratingu znalosti ukrajinského jazyka Donecká oblasť je na prvom mieste, po nej nasleduje Ľvovská oblasť. V súťaži učiteľ roka v nominácii učiteľ ukrajinského jazyka a literatúry vyhral učiteľ z Doneckej oblasti (150). Tento rok na Kyjevskú univerzitu Tarasa Ševčenka najviac prihlášok prišlo z Doneckej a Luganskej oblasti (151).  Krátko pred začiatkom školského roka v Donecku sa rozhodlo o zrušení 10tej triedy ukrajinského gymnázia Harmónia, ktoré je jediným ukrajinským gymnáziom v Leninskom obvode mesta Doneck. Toto rozhodnutie bolo prijaté v rámci racionalizácie školskej siete. Podľa odporúčaní obvodného školského oddelenia v 10. ročníkoch musí byť viac ako 25 žiakov (zrušená trieda mala 16 žiakov – pozn. autora) v opačnom prípade sa triedy neotvoria. Podľa nového jazykového zákona musí byť v triedach minimálne 15 žiakov, aby sa otvorila zodpovedajúca jazyková trieda; podľa zákona o stredoškolskom vzdelávaní je možné otvoriť triedu v prípade, ak je čo i len 5 záujemcov (152). V Charkove v minulý rok sa v ukrajinských triedach učilo 52-53% percent žiakov a v ruských triedach 46-47% žiakov. Oľga Demenko, riaditeľka školského odboru Charkovskej mestskej rady sa (trefne – pozn. autora)  vyjadrila. že mladí rodičia chápu, že žijeme v krajine, kde je ukrajinský jazyk štátnym jazykom a napriek skutočnosti, že 90% charkovských rodín sú ruskohovoriace, chcú, aby ich dieťa vedelo rusky, ukrajinsky a vo všeobecnosti možno povedať čo najviac jazykov (153).

7. Ukrajinský jazyk na voľnom trhu

Zaujímavý postreh priniesol prvý prezident Ukrajiny, Leonid Kravčuk, ktorý poznamenal, že Charta regionálnych jazykov, na ktorú sa obrancovia jazykového zákona tak radi odvolávajú, slúži na ochranu jazykov, ktoré postupne vymierajú. “Ak ruština vymiera, to znamená – že tí, ktorí to tvrdia sú chorí na hlavu alebo slepí. Lebo na Ukrajine má dnes ruština viac výhod ako ukrajinčina. Noviny, časopisy, knihy, prime-time v televízii a rádio – všetko je v ruštine” (154). Naznačil, že problém nie je potrebné vnímať v celosti, ale rozdeliť si ho, a to po prvé na ruský jazyk, ktorý existuje vo sfére slobodného trhu a po druhé na ruský jazyk uplatňujúci sa v štátnej sfére. Vo sfére slobodného trhu nemožno o akomsi vymieraní ruského jazyka hovoriť. Ukrajina sa nachádza pod masívnym ruským kultúrnym vplyvom, to v sebe zahŕňa ako už poznamenal Kravčuk káblové a satelitné televízie, knihy, noviny, časopisy. Okrem „vecí z dovozu” ruština má v tejto sfére široké uplatnenie aj doma na Ukrajine. V prípade novín a časopisov existuje obrovské množstvo ruských bilingválnych (ukrajinčina, ruština) alebo trilingválnych (ukrajinčina, ruština, angličtina) novín a časopisov (155) (156), dokonca možno povedať, že ruskojazyčné počtom prevyšujú časopisy a noviny v ukrajinskom jazyku. Podľa štatistík sa za prvých 8 mesiacov roku 2012 na Ukrajine vytlačilo 13 445 000 ruskojazyčných kníh, čo je o 76 percent viac ako za analogické obdobie minulého roka. Kníh v ukrajinskom jazyku sa vytlačilo za prvých 8 mesiacov tohto roku 12 790 000 kusov, čo je 28 percentný nárast za analogické obdobie z minulého roka (157). K celkovému počtu na Ukrajine vytlačených ruskojazyčných kníh je potrebné pripočítať aj množstvo dovezených ruskojazyčných kníh. V prípade televíznych staníc cítiť určitú mieru ukrajinizácie vysielania. Podľa výsledkov prieskumu občianskej organizácie – ľudskoprávna organizácia Spoločný cieľ, vzrástol medziročný podiel (2010 – 2011) ukrajinského jazyka v televíznom vysielaní o 8,2 percenta a ustálil sa na 88,3 percenta. Medziročný rast podielu ukrajinčiny v rádiách  v období 2010 – 2011 zaznamenal nárast až o 16,8 percenta (158). V súvislosti s novým jazykovým zákonom sa objavili obavy zo strany predsedu Národnostnej rady pre otázky televízie a rádiového vysielania, Vladimíra Manžosova, že existuje reálna obava, že niektoré ukrajinské televízne kanály môžu prejsť na ruský jazyk, v prípade ak sa odstráni kolónka jazyk zo žiadostí o vydanie licencií, tak ako to vyžaduje nový jazykový zákon; dokonca tento fenomén podľa jeho názoru sa môže stať masovým (159) (160). Podľa politológa Andreja Okara ukrajinské televízie a rádiá prakticky neexistovali. Všeobecne možno povedať, že v ukrajinskej mediálnej sfére ruský jazyk dominoval vo väčšine oblastí. Ak ešte k tomu uvážime fakt, že na celom území Ukrajiny je možné sledovať ruské televízne kanály, tak  ukrajinský jazyk v televízii bol najčastejšie v pozícii chudobného príbuzného; dodajúc, že teraz v niektorých regiónoch krajiny ukrajinčinu úplne vytlačia z vysielania – predtým mala ukrajinčina pozíciu chudobného príbuzného, ktorého teraz jednoducho zabijú (161). V každom prípade ruskojazyčné obyvateľstvo Ukrajiny má možnosť prijímať v káblových sieťach alebo cez satelity ruskojazyčné kanály z Ruska, ktoré suplujú ukrajinizáciu televízie v krajine (podľa nového jazykového zákona má štát zabezpečiť slobodný prístup k k médiám šíreným zo susedných krajín). Okrem toho netreba zabúdať na internet a to nie len v prípade online novín a časopisov, ale aj v prípade audio a audiovizuálnych záznamov. Cez internet možno sledovať online vysielanie mnohých ruských televízií, pozerať množstvo ruských seriálov a filmov nie len na špecializovaných stránkach ale aj na youtube alebo v najväčšej sociálnej sieti v Európe, VKontakte – v sekcii Moje videozáznamy.

Teraz sa budeme venovať dôsledkom jazykového zákona. Už sme čosi vyššie naznačili. V prípade televízie, predtým manažéri štátnej televízie museli počítať so 75% ukrajinskou kvótou, ale teraz môžu povedzme vysielať prenosy z olympijských hier v ruštine a nič tým neporušujú. Mnohí na Ukrajine sú presvedčení, že po zrušení „kolónky jazyk” v licenčnom formulári bude väčšina ukrajinských televíznych kanálov vysielať predovšetkým rusky. Jazykový zákon v mediálnej sfére vytvára trhové podmienky, no mnohí  nesúhlasia s tým, že by sa oblasť médií mala výhradne riadiť trhovými podmienkami (162). V novom zákone je deklarovaný prístup, podľa ktorého kanály si môžu nezávisle určiť jazyk, v ktorom budú vysielať; a je jasné, že v tomto prípade má výhodu práve ruština, pretože veľké množstvo produktu je vytvorené práve v Rusku. Teraz kanály už nemusia zbytočne vyhadzovať peniaze na preklady a dabingy. Poslanec Navyššej rady Ukrajiny, predseda výboru pre otázky slobody slova, Jurij Stec, odhaduje, že až 80 percent ukrajinského mediálneho priestoru bude ruskojazyčným, pretože väčšina obsahu sa vyrába práve v Rusku. “Existuje konkurencia na voľnom trhu a v tomto prípade televízie si musia uvedomiť, že sú v prvom rade komerčné subjekty a v rámci legislatívy sa musia snažiť znížiť svoje náklady na minimum – teraz je dabing nepovinný, čo môže znížiť náklady. Auditórium na juhu a východe Ukrajiny podstatne ovplyvňuje zámery ohľadom distribúcie reklamy, čo znamená, že televízne stanice budú spolu navzájom súťažiť, kto umiestni do vysielania viac ruskojazyčného produktu a takým to spôsobom podľa menovaného poslanca zmizne ukrajinský jazyk z televíznych obrazoviek” (163). Generálna producentka, súkromného televízneho kanálu 1+1 Viktorija Šuľženko sa vyjadrila, že 1+1 neplánuje zmeniť vysielací jazyk v súvislosti s prijatým jazykovým zákonom (164). Ďalej mnohí sa obávajú, že ukrajinský jazyk zmizne z dabingu v kinách, pretože zatiaľ jeho prítomnosť bola zabezpečená zákonom o kinematografii, teraz ho z kín bude vytláčať ruský dabing (165).

Doteraz bola reklama predovšetkým ukrajinojazyčná, pretože platil článok 6 zákona o reklame. Samozrejme, ukrajinskí podnikatelia,  vedia, že ruština sa lepšie predáva budú robiť reklamu v ruštine. Ukrajinčina bude vytlačená z televízie – televízie budú mať voľné ruky. Treba mať na pamäti, že mestská populácia je v značnej miere ruskojazyčná a inzerenti vynakladajú peniaze predovšetkým so zameraním na priority mestského obyvateľstva (166). Ako povedal ukrajinský jazykovedca, Ivan Juščik, je veľmi ťažké prilákať ukrajinčinu do podnikateľského sektora, pretože tam stále myslia iba na ich vlastný peňažný prospech (167), čo svedčí o tom, že na Ukrajine je stále biznis jazykom ruština.

8. Záver

V predošlom texte sme chceli čitateľovi ozrejmiť situáciu okolo nového jazykového zákona, teraz sa pokúsime vyvodiť z uvedeného dôsledky v krátkodobom alebo dlhodobom horizonte. Čo sa týka dopadu jazykového zákona ako sme už naznačili v pojednávaní o ustanoveniach jazykového zákona nie je až taký rozsiahly ako by sa mohlo spočiatku zdať. Podľa Vadima Kolesničenka tento zákon neutralizuje okolo 100 (inokedy sa vyjadril 80) zákonov, ktoré postupne zavádzali ukrajinizáciu. S tým nesúhlasí Alexej Alexandrov, šéf projektu Русский Мир, ktorý uviedol, že po prijatí jazykového zákona ukrajinizácia nie že bude ustupovať, ale ona dokonca sa zintenzívni. Podľa jeho názoru hlavným cieľom zákona je lokalizácia ruského jazyka do malých priestorov (get) s jeho následnou likvidáciou [pre lepšie pochopenie tohto postoja pozri nasledovnú reláciu (168); súvisí to so zmenou ruštiny ako jazyka medzietnickej komunikácie na regionálny jazyk a so zrušením článku 27 jazykového zákona z r. 1989 aj z formálneho hľadiska – pozn. autora]  a dodáva, že na Ukrajine dochádza k nahrádzaniu tradičných pre región hodnôt, ktoré sa zamieňajú za misantropskú izolacionistickú ideológiu galiciánstva [ide o ultrapravicový ukrajinský nacionalizmus, ktorý má svoje korene v Holiči – pozn. autora].”

Najväčší jeho prínos môžeme vidieť v zakotvenom práve občana používať vo verejnom a súkromnom živote akýkoľvek jazyk, čo bude mať prínos najmä v kontakte občanov s úradmi, ktorí už nebudú naďalej nútení obracať sa na úrady v ukrajinskom jazyku, ale aj v iných jazykoch najmä v ruskom jazyku ako najrozšírenejšom jazyku v krajine po ukrajinčine. Ďalšími významnými prínosmi tohto zákona sú dvojjazyčné doklady a odbúranie praxe ukrajinských úradov v zapisovaní mien v ukrajinskom ekvivalente. Veľmi dôležitým prínosom zákona je odstránenie štátnej regulácie ochrany ukrajinského jazyka v médiách a reklame, čo prináša podmienky slobodného trhu, čo dôsledku môže spôsobiť zvýšenie podielu ruského jazyka v predmetnej oblasti. Ostatné ustanovenia zákona iba právne zakotvili z ústredia tolerovanú prax vo východných a južných regiónoch Ukrajiny, kde napríklad sa už vyvesovali tabuľky viedla dokumentácia alebo organizovali oficiálne podujatia v regionálnom jazyku už skôr. Za najväčšie mínus tohto zákona možno označiť degradáciu ruštiny ako jazyka medzietnickej komunikácie na regionálny jazyk, to znamená, že ruský jazyk bude zatlačený do jednotlivých regiónov na východe a juhu krajiny a ostatné časti Ukrajiny sa úplne derusifikujú. Táto zmena je iba formálna, pretože ako poznamenal Alexej Alexandrov derusifikácia západnej a strednej Ukrajiny prebieha už od polovice 90. rokov.

To všetko sa aj odrazilo na reakcii spoločnosti. Anna German sa vyjadrila, že spoločnosť veľmi chladne zareagovala na prijatie jazykového zákona – ľudia masovo nevyšli do ulíc a to je realita. To znamená, že pre ľudí sú dôležité iné veci a German dodala, že Ukrajinu budeme zjednocovať na iných hodnotách – možno to budú nové pracovné miesta, perspektíva pre deti alebo sociálne istoty – možno tieto veci sú pre ľudí oveľa dôležitejšie, preto musíme byť realistami. Podľa názoru German ostro reagovala na prijatie jazykového zákona iba ukrajinská elita (169). Podobný názor vyslovil aj líder občianskeho hnutia, Viktor Medvedčuk, keď vyhlásil nasledovné: „Osobitne pre profesionálnych Ukrajincov chcem pripomenúť, že jazykový zákon nikto revidovať nebude. Oni sami vedia, že je to iba fantázia. Jednoducho nechcú opakovať zlú skúsenosť s protestmi a hladovkami. Už sme videli nakoľko slabo na ich výzvy reagovala spoločnosť, ktorá z väčšej časti podporuje ruský jazyk a oni to tiež vidia a tak fantazírujú zakrývajúc svoju bezmocnosť” (170).

Koho bytostne a hlavne masovo v Ivano-Frankovsku, v Ľvove alebo Termopole znepokojuje fakt, že donecký primátor bude mať aj naďalej príhovory v ruštine; že poslanec v Lugansku vystupuje v rozprave v ruštine; že v Charkove budú viesť evidenciu v ruskom jazyku; že v Sevastopole pribudnú ďalšie ruské tabuľky; že Odesa sa bude písať znovu oficiálne s dvoma „s”; že Sergey Batkovič v Záporoží s dvojjazyčným pasom nesie na podateľňu podnet napísaný v ruštine; že Chersonská oblastná rada si korešponduje s Kabinetom ministrov Ukrajiny v ruštine s dvojjazyčnou pečiatkou a hlavičkou atď. A tak vyzerali aj demonštrácie proti jazykovému zákonu; v deň prijatia jazykového zákona sa pri Ukrajinskom dome zišlo podľa odhadov cca. 200 – 300 ľudí (171), na tej najväčšej vedľa Ukrajinského domu sa zúčastnilo asi okolo 700 účastníkov (172); neskôr 24. augusta zjednotená opozícia na tom istom mieste zorganizovala menšiu demonštráciu proti jazykovému zákonu (173); čo nedosahuje rozsahy demonštrácii, ktoré sme videli na Ukrajine počas oranžovej revolúcie, keď Ukrajinci ukázali, ak ich niečo motivuje vedia masovo vyjsť do ulíc. Naproti tomu v Donecku za podporu jazykového zákona vyšlo do ulíc viac ako 1000 ľudí (174) v Simferofole okolo 2000 ľudí (175) v Odese viac ako 2000 ľudí (176), v Dnepropetrovsku viac ako 5000 ľudí (177), Chersone viac ako 2500 ľudí (178) – podobné akcie sa konali aj v iných mestách. Na počtoch účastníkov na oboch stranách barikád je zjavné, že človek je viac motivovaný sa zúčastniť podobných akcii, ak ide o ochranu jeho osobných práv, inak problém môže vnímať ako vzdialený čo sa následne odrazí aj na účasti na protestoch. Môžeme to demonštrovať aj na účasti na „daňovom majdane”, keď tisícky občanov Ukrajiny demonštrovali niekoľko dní v centre Kyjeva v závere roku 2010 kvôli novému daňovému kódexu [napríklad (179)].

Už teraz je jasné, že opozícia nie je schopná vyburcovať západnú a strednú Ukrajinu proti jazykovému zákonu. Ako sme spomínali vyššie viacerí predstavitelia opozície (napr. Nikolaj Tomenko) sa vyjadrili, že zrušia jazykový zákon, ak sa dostanú k moci a práve on má byť hnacou silou, ktorá bude motivovať ľudí hlasovať za zjednotenú opozíciu, ktorá zákon zruší. Otázne je ako chce opozícia presvedčiť ľudí za ňu hlasovať z tohto hľadiska, ak nie je schopná mobilizovať svojich voličov ísť protestovať do ulíc proti jazykovému zákonu. Svojej porážky sú si vedomí aj v radoch opozície. Arsenij Jacenjuk po prijatí zákona vyhlásil, že tento boj sme nevyhrali, ale vyhráme vojnu (180) – druhý štátny jazyk nebude. Aj Liitvin vyhlasoval, že nepodpíše zákon za žiadnych okolností – na čo existuje sedem svedkov – predsa ho popísal (181). Je potrebné v tejto súvislosti povedať, že 3 ľudia z litvinovej frakcie sa dostali na kandidátnu listinu Strany regiónov [a to na dosť vysokých miestach 16, 38 a 45 – pozn. autora] a samotný Litvin to na zjazde strany okomentoval slovami, že to iba posilní pozície jeho strany (182). Po hlasovaní o jazykovom zákone litvinova frakcia vyhlásila, že nevedela za čo hlasovala (183). Neskôr po podpísaní zákona sa v médiách objavila informácia, že Litvinov poradca sa vyšplhal na kandidátke Strany regiónov zo 106 miesta na 78 miesto oproti kandidátke chválenej na zjazde strany (184).

Z uvedeného vyplýva, obe strany konfliktu (Strana regiónov a zjednotená opozícia) chápu jazykový zákon ako dobrú príležitosť mobilizovať svoje voličské základne, niektorým sa to podarí menej (u voličskej základni zjednotenej opozície tento zákon nevyvolal takú rezonanciu ako by sa čakalo – reakcia bola až prekvapujúco chladná) a tým druhým to môže pomôcť viac (ako sa ukázalo jazykový zákon môže motivovať ľudí na východe a juhu krajiny viac, pretože sa jedná o práva, ktoré sa ich osobne týkajú a opozícia stále deklaruje, že zákon po voľbách zruší – ochrana svojich práv môže byť čiastočne dobrým motivačným prvkom, treba ale dodať, že Strana regiónov môže stratiť časť svojej voličskej základne v centrálnej Ukrajine) a iní sa snažia si zabezpečiť jazykovým zákonom svoju politickú budúcnosť (litvinovci hlasovali za jazykový zákon, možno preto, aby sa niektorí z nich  dostali na zvoliteľné miesta kandidátky Strany regiónov). Tento zákon môže pomôcť tretím politickým silám ako je už spomínaná nacionalistická Sloboda, ktorá už teraz má významnú podporu v Ternopoľskej, Ľvovskej a Ivano-frankovskej oblasti, kde zároveň jazykový zákon vyvolal najväčšiu vlnu nevôle. Ďalej tento zákon môže pomôcť strane Vitalija Kličkova – Udar alebo strane Natalii Korolevskej – Ukrajina vpred!. Tieto strany budú vyhľadávať najmä voliči, ktorí najenergetickejšie reagovali na prijatý jazykový zákon a tak hľadať akúsi alternatívu voči tradičnej opozícii z ktorej ako sme už uviedli mnohí poslanci zahlasovali (resp. ich hlasovacie karty) za jazykový zákon (185). Dokonca za určitých okolností môže zákon slúžiť aj ako prostriedok na rozloženie elektorátu opozície. Ak sa terajšia opozícia po voľbách dostane k moci je otázne či bude tak razantne postupovať na zrušení zákona ako to teraz deklaruje. Jacenjuk  vyhlásil, že jeden zo základných aktov, ktorý demokratická väčšina v parlamente príjme bude zákon o odvolaní prezidenta (186). Ako už nepriamo naznačil (svojím výrokom – pozri vyššie) predseda Demokratického zväzu Maďarov, István Gajdos, na to aby opozícia mohla zrušiť jazykový zákon musí si zrušenie zákona odhlasovať a musí tento zákon podpísať prezident. Je otázne či bude mať opozícia dostatočný počet hlasov, aby prelomila prezidentské veto a navyše čo je dôležitejšie či bude chcieť si rozhnevať východné a južné regióny Ukrajiny bez získania významnejšieho politického kapitálu, kde má Strana regiónov takmer postavenie regionálnej obdoby štátostrany a ako ukázala v deň podpisu tohto zákona je schopná na celkom východe a juhu krajiny mobilizovať tisícky ľudí.

Okrem toho Vadim Kolesničenko už teraz upozorňuje na zdvihnutý „prst Európy”, ktorý poukazuje na nezodpovedajúci status ruského jazyka na Ukrajine (187)  a na fakt, že v Európskej únii prebieha úsilie priznať ruskému jazyku status jedného z oficiálnych jazykov Európskej únie (188). Musíme ešte upozorniť na určitú veľmi dôležitú paralelu – v roku 2001 Macedónsko sa nachádzalo na pokraji rozpadu. Európska únia a USA v Ochridskej rámcovej zmluve ponúkli krajine kompromis – v regiónoch, kde žilo viac ako 20 percent obyvateľov, ktorí používali tamojší regionálny jazyk, tak tomuto jazyku udelili status druhého štátneho jazyka v danom regióne. Túto požiadavku splnila iba albánčina (189). V prípade, ak v závere septembra prejde novela jazykového zákona, ktorá je presadzovaná Annou German [zvýšenie kvóra pre uznanie regionálneho jazyka z terajších 10 na 20 – 30 percent – pozn. autora] – Ukrajina sa ocitne takmer v totožnej situácii ako Macedónsko v r. 2001 – zákon o jazykoch sa v praxi na regionálnej úrovni zmení na zákon o ruskom jazyku, pretože jediný jazyk, ktorý spĺňa tieto požiadavky je ruština. Na úrovni niektorých obcí si svoj štatút zachovajú aj iné regionálne jazyky. To znamená, že v prípade pokusov o zrušenie tohto zákona terajšia opozícia môže pociťovať nevôľu nie len zo strany Moskvy ale aj z Bruselu alebo Washingtonu.

V rozhovore pre denník Deň, Ostap Drozdov, moderátor ľvovského televízneho kanála Zik sa trefne vyjadril: „Obyvatelia Galičiny by mali uznať existenciu ruskojazyčnej časti Ukrajiny a prestať s mítingami proti jazykovým inováciám v právnych predpisoch. Proste treba byť sám sebou, nechajúc plné právo ruskojazyčným Ukrajincom rovnako byť samými sebou. Podpísanie jazykového zákona v tejto krajine nič nemení. Ukrajina ako bola dvojjazyčná tak ňou aj bude. Demonštrácie a hladovky neprinesú ukrajinský jazyk do Odesy alebo na Krym. Náš jazyk – štátny jazyk, je silný. Musíme brať ukrajinskú realitu ako dvojjazyčnú”(190). Na doplnenie by sme tu mali parafrázovať Annu German, ktorá zdôraznila, že zákon bol prijatý, lebo Galičina je slabá (191). Naproti tomu riaditeľka sociálnych programov Centra Razumkova, tvrdí, že je nevyhnutné sa vrátiť k stavu pred prijatím jazykového zákona, pretože ako ich výskum preukázal, že 90 občanov krajiny ovláda ukrajinčinu v dostatočnej miere, ktorý im dovoľuje viesť dialóg v ukrajinčine (192). Čo je trochu zvláštny argument, pretože ako povedala Anna German 49 percent obyvateľov krajiny považuje ruský jazyk za rodný jazyk (193) a ako vyhlásil už spomínaný poslanec Čečetov, že ukrajinčine a ruštine rozumie 46 miliónov ľudí; celý argument by sme mohli otočiť naopak a s rovnakou logikou vyhlásiť, že 90 percent občanov Ukrajiny rozumie ruštine na dostatočnej úrovni na to, aby mohli komunikovať s úradmi, preto je nevyhnuté vyhlásiť ruštinu za jediný štátny jazyk.

Predmetná problematika je bezpochyby veľmi zložitá a náročná a aj preto si dovolíme uzatvoriť ju pre dnešok jedným trefným izraelským vtipom: „Viete ktorý jazyk je prvým štátnym jazykom v Izraeli? – Ruština”. A práve v myšlienke tohto vtipu tkvie aj podstata problému ruského jazyka na Ukrajine. Jazyk človeku nejakým zákonom nikto neprikáže, či už to bol ten z roku 1989 alebo jednotlivé ustanovenia vyše 100 (alebo 80) zákonov, ktoré upravovali používanie ukrajinčiny vo verejnom živote alebo napokon to bude aj ten tohtoročný jazykový zákon. Jazyk sa musí v prvom rade vžiť – človek si musí zvyknúť hovoriť, písať a rozmýšľať ním – s tým posledným majú problém mnohí „profesionálni Ukrajinci”. Na tomto mieste pripomenieme výrok doneckého primátora, Alexandra Lukjanenka, ktorým komentoval prijatie jazykového zákona: „vôbec nič sa nezmení, no nebudem sa už pýtať publika, či by som mohol hovoriť po rusky, pretože nemám prax v mojej neohrabanej ukrajinčine” (194). Zákon má v prvom rade odrážať spoločenskú realitu a odzrkadľovať spoločenské zmeny a potreby, v opačnom prípade ostane iba zákonom na papieri – ukrajinčine nikto nie je schopný dopomôcť vyhrať nad ruštinou v obchode, vo veľkých mestách, v médiách, v medzietnickej komunikácií alebo v iných sférach života – musí prejsť postupný a dobrovoľný proces prijatia ukrajinčiny v zodpovedajúcich oblastiach spoločnosti.