Dňa 25. januára sa v Palestíne uskutočnili voľby do Legislatívnej rady (palestínsky parlament), ktoré skončili údajne prekvapivým výsledkom – víťazstvom Strany zmeny a reformy, ktorá je v podstate politickou stranou reprezentujúcou radikálne hnutie Hamas. Tá spolu so 4 spolupracujúcimi nezávislými poslancami získala až 80 zo 132 kresiel v tomto legislatívnom orgáne Palestínskej samosprávy. Podľa viacerých pozorovateľov sa však dalo víťazstvo Hamasu (alebo lepšie povedané prehra vládnuceho hnutia Fatah) očakávať. Naopak, nedá sa jasne predpovedať, ako sa zmení situácia v nepokojnom regióne, aká vláda sa sformuje, ako zareaguje palestínska opozícia či diaspóra (shatat), či ako na novú vládu zareaguje Izrael resp. EÚ a USA. Existuje však niekoľko variantov povolebného vývoja v tomto regióne.

Hamas a voľby
Na úvod je potrebné zdôrazniť, že aj keď sa voľby konali pod izraelskou okupáciou, prebehli bez vážnejších incidentov a ich priebeh spĺňa všetky atribúty demokratických volieb (tajnosť, všeobecnosť, rovnosť a priamosť volebného práva). Účasť dosiahla 77,5%, čo je dokonca viac ako v niektorých vyspelých demokratických štátoch. Jediným diskutovateľným nedostatkom je nehlasovanie Palestínčanov v exile, ktorí podľa volebného zákona nemajú právo sa volieb zúčastniť, hoci ich počet dosahuje viac ako päť miliónov.

Hamas sa od vzniku Palestínskej samosprávy zúčastnil volieb po prvý raz. Prvé voľby, ktoré sa konali v roku 1996 ako praktické naplnenie Dohody z Oslo (1993) medzi Izraelom a predstaviteľmi Organizácie pre oslobodenie Palestíny, boli totiž islamistickými hnutiami Hamas, Islamský Džihád a Ľudový front za oslobodenie Palestíny (ĽFOP) ignorované, keďže ich – rovnako ako celú Dohodu – považovali za „sionistické sprisahanie”. Víťazom sa tak jednoznačne stalo sekularistické hnutie Fatah, ktoré tak bolo pri moci až do týchto dní.

Hamas svoje rozhodnutie zúčastniť sa tohtoročných volieb, obhajoval zmenou volebného systému z roku 2005, ktorý nie je totožný s tým, ktorý bol výsledkom Dohody z roku 1993 a tak táto dohoda je v podstate mŕtva. Islamský Ďžihád, ktorý aj tieto voľby odignoroval, však toto zdôvodnenie odmieta a považuje krok Hamasu ako vyjadrenie podpory Dohody z Oslo a uznanie Izraela. Pohnútky Hamasu sú tak pravdepodobne otázkou získania moci resp. vstupu do politického života, čo je na druhej strane legitímny krok každého politického hnutia. Paradoxne, práve tento krok Hamasu môžeme hodnotiť pozitívne. Volebná súťaž je totiž legitímnejšia, keďže sa ho zúčastní vplyvné hnutie s veľkou podporou v spoločnosti, ktorú týmto vtiahne do volebného procesu. Tým pádom o výsledku volieb rozhoduje skutočne takmer celý palestínsky ľud na okupovaných územiach. Rovnako došlo k zlepšeniu straníckej súťaže, čo má vplyv aj na zodpovednejší vzťah strany k svojim voličom obávajúcich sa silnej alternatívy.

Tento argument skutočne tieto voľby rozhodol. Práve nespokojnosť voličov s vládnucim Fatahom (a predsedom Palestínskej samosprávy Mahmudom Abbasom) sa ukázala byť rozhodujúcim faktorom víťazstva Hamasu.

Príčiny víťazstva Hamasu
Zdôvodnení, prečo Hamas vyhral, je síce mnoho, ale takmer všetky sú úzko spojené s odmietnutím politiky vládnuceho hnutia Fatah palestínskymi voličmi. Výnimkou je odôvodnené a nespochybniteľné tvrdenie prezidenta Izraelsko-palestínskeho centra pre výskum a informácie Gershona Baskina o inštitucionálnom faktore. Baskin tvrdí, že za výhru Hamasu je zodpovedný nový volebný systém, ktorý kombinuje väčšinový systém s pomerným. Skutočne, pomerným volebným systémom, ktorý najpresnejšie reflektuje preferencie voličov, získalo hnutie Fatah iba 43 % a zvyšok získala jeho sekulárna opozícia, ktorá doplatila len na svoju roztrieštenosť. Vo väčšinovom volebnom systéme (kandidáti s najviac hlasmi získajú kreslo) to však Hamas dobehol keď ich kandidáti získali až 68 % kresiel, čo im zaručilo vačšinu v parlamente. Tento fakt však nie je dôležitý iba z dôvodu manifestácie, že Hamas určite nevolí viac ako polovica Palestínčanov, ale aj ten, že kandidáti Hamasu sú pre Palestínčanov prijateľnejší ako tí z Fatahu.

A práve z toho vychádza druhé zdôvodnenie víťazstva Hamasu v boji o parlament. Voľba radikálnych kandidátov z prostredia Hamasu totiž bola z veľkej sčasti reakciou na skorumpovaných vládnych predstaviteľov z hnutia Fatah. Práve korupciu vládnej strany a zlé vedenie strany považuje riaditeľ palestínskeho výskumného centra Shikaki za rozhodujúcu. Jeho tvrdenie zdôvodňuje výsledkami exit polls (prieskum verejnej mienky voličov vychádzajúcich z volebných miestností). Podľa dvoch tretín opýtaných patrí medzi ich priority práve transparentnosť a bezpečnosť, až potom nasledujú ekonomické priority a mierový proces (iba 15%).

Práve Hamas sa vyznačuje disciplínou a nepodplatiteľnosťou (na korupčné správanie nemali možnosť), čo voličov podľa spomínaných prieskumov zaujalo. Navyše Hamas necharakterizuje len militantná skupina Kasámové brigády resp. politická skupina pod vedením Chalida Mišála, ale aj sociálne a duchovné skupiny, ktoré dennodenne pomáhajú chudobným a chorým Palestínčanom. Stavajú nemocnice, pomáhajú deťom, podporujú kultúru. Ďalší dôvod prečo uprednostniť práve ich namiesto politikov reprezentujúcich pasívnu a úplatnú Palestínsku samosprávu.

Ďalšie zdôvodnenia sú obľúbené najmä medzi odporcami zmierlivej politiky Mahmuda Abbasa smerom k Izraelu. Tvrdia, že víťazstvo Hamasu je potvrdením zlyhania Dohody z Oslo, príliš zmierlivej politiky PS smerom k Izraelu či slabého tlaku na ochranu palestínskych práv. Podpore Fatahu určite nepomohlo ani prenasledovanie svojich politických protivníkov resp. údajných teroristov Fatahom ovládanou bezpečnosťou.

Práve Abbás sa spočiatku – po vyhraných prezidentských voľbách – tešil širokej podpore Palestínčanov, keďže po pozitívnych vyhláseniach Izraela boli nádeje na riešenie dlhotrvajúceho konfliktu. Dnes sú však nálady iné – Abbás je zosobnením neúspešnej mierovej politiky palestínskych predstaviteľov. Ako najvyšší predstaviteľ Fatahu tak samozrejme poškodil aj svojej strane.

Podľa mierového aktivistu Haddada, vládne hnutie Fatah nedokázalo uspokojivo riešiť otázku návratu palestínskych utečencov, Jeruzalemu či jednoty celého palestínskeho ľudu. Aj napriek tomu, že Fatah je ako predstaviteľ PS najväčší zamestnávateľ, má medzinárodnú legitimitu a nie je podľa USA teroristickou skupinou, voliči ho za spomínané zlyhania potrestali.

Ďalšie výčitky smerujú k samotnému priebehu mierového procesu, v ktorom sa údajne cítia Palestínčania menejcenní. Nepáči sa im, že práve oni musia dokazovať, že nie sú teroristi a pritom násilné akcie Izraelu sa schovávajú pod pojmy ako sebaobrana a bezpečnosť. Nie sú spokojní s unilateralizmom Izraela v otázke vysídľovania či určovania hraníc.

A nakoniec, vôbec sa nestotožňujú s tým, že palestínska bezpečnosť (pod silným vplyvom Fatahu) spolu s izraelskou tajnou službou zatýka a väzní predstaviteľov Islamského džihádu, ĽFOP, či Hamasu – a údajne za peniaze, ktorými USA dotujú Palestínsku samosprávu (PS). Tým rozbíja jednotu palestínskeho ľudu.

Tieto dôvody viedli podľa zástancov tejto verzie k tomu, že Palestínčania dali prednosť hnutiu odporu, nie mieru – Hamasu.

Za zmienku stojí, že proti tejto verzii zdôvodnenia sa postavil Shikaki tvrdiac, že prieskumy ukázali, že až 60 % voličov tejto strany nesúhlasí s nemierovou politikou Hamasu (neuznať Izrael, nerokovať), čo by znamenalo, že ak by mierový proces bol jedinou témou volieb, vyhral by Fatah.

Paradoxne, hoci je Hamas islamistickým hnutím, náboženstvo ako zdôvodnenie úspechu vo voľbách nepatrí medzi často spomínané, hoci nepochybne náboženstvo slúži na zdôvodnenie násilnej politiky hnutia resp. na mobilizáciu radikálnych prívržencov. A hoci sa dá predpokladať, že Hamas ako alternatíva sekularistických strán mohla získať nejaké hlasy radikálnych moslimov, určite by to nestačilo na volebné víťazstvo. Samotný Hamas odmieta tvrdenie, že by sa z Palestíny stal druhý Afganistan za vlády Talibanu. Ako sa vyjadril jeden z volebných koordinátorov, „ľudia majú slobodu v tom, aké náboženstvo si vyberú.” Dokonca, ani téma vytvorenia kalifátu nie je podľa vyhlásení hnutia na programe dňa, hoci táto požiadavka tvorí jadro programov islamistických hnutí.

Spomínané dôvody víťazstva Hamasu sa často objavujú v závislosti od sympatií k hnutiu Hamas alebo Fatah. Zástancovia Hamasu vidia nedostatky v mierovom procese a ponúkajú vlastné radikálnejšie riešenia. Naopak, iní analytici skôr vnímajú porážku Fatahu ako dôsledok korupcie a zlého vedenia v Palestínskej samospráve resp. jej neschopnosť zaručiť stabilitu a bezpečnosť. Neexistuje jediné správne zdôvodnenie, v každom je časť pravdy, ktorá je znásobená už spomínaným zmeneným volebným systémom, ktorý sa stal menej proporčný a tak aj menšine (Hamasu) umožnil získať väčšinu kresiel.

Čo bude nasledovať?
Ďalší vývoj na Blízkom východe bude záležať hlavne na schopnosti Hamasu viesť politický dialóg s názorovými oponentmi. To isté je však potrebné očakávať od Izraelu alebo Kvarteta (USA, EÚ, OSN, Rusko).

Hamas vs. ostatné palestínske skupiny
V rámci okupovaného územia sa Hamas pravdepodobne zameria na prepustenie väzňov, ktorých zadržiavali ozbrojené zložky Palestínskej samosprávy pod vedením Fatahu. Už v predvolebnej kampani totiž Hamas kritizoval toto – podľa nich Izraelom a Západom riadené – zatýkanie radikálnych odporcov Izraelu. Navyše, Hamas volá po jednote palestínskeho ľudu, preto akékoľvek prenasledovanie krajanov je pre nich neprípustné. Ono to však nebude až také jednoduché. Politický systém Palestíny je totiž nastavený tak, že Abbás ako prezident Palestínskej samosprávy má menovaciu právomoc v otázke najvýznamnejšej z bezpečnostných zložiek PS. Najhoršia alternatíva by boli strety medzi ozbrojenými zložkami PS a Hamasu, čo už napovedalo obsadenie parlamentu Fatahom ovládanými zložkami PS. Rozhodujúca bude aj úroveň spolupráce medzi premiérom z hnutia Hamas a Abbásom z Fatahu, či vzťahy medzi týmito dvoma stranami vôbec.

Tiež je dôležite pripomenúť, že Palestínska Legislatívna rada nie je silným orgánom. Ministrov vymenúva prezident, hoci je potrebný súhlas parlamentu. Prezident má významné exekutívne právomoci a tak bude tvoriť určitú protiváhu hnutiu Hamas vo vláde. Podľa všetkého sa tak nemusíme obávať situácie z Iránu, kde islamistický prezident Ahmadinedžád má oveľa väčší vplyv na smerovanie krajiny ako palestínsky premiér.

Významný je však postoj Izraelu, ktorý môže hnutie Hamas posilniť ale aj oslabiť.

Hamas vs. Izrael
Izrael nemá záujem rokovať s Hamasom, keďže podľa nich je teroristickým hnutím a jeho cieľom je zničenie Izraela. Rozhodnutie nerokovať potvrdil aj zastupujúci premiér Ehud Olmert. Rozhodná pozícia Izraelu však na prvý pohľad nie je až taká jednoduchá – voľby boli demokratické a ľudia si slobodne vybrali Hamas. Spochybnenie Hamasu tak podľa niektorých analytikov spochybňuje samotnú vôľu Palestínčanov a demokraciu ako takú, čo je protirečivé k vyjadreniam Izraelu a USA o potrebe demokratizácie Blízkeho východu. Dá sa tak očakávať určitý ústupok izraelskej vlády za podmienky že Hamas splní určité zásadné podmienky (vzdanie sa násilia, uznanie Izraela, dodržiavanie mierových zmlúv) a preto môže byť víťaz volieb v konečnom dôsledku porazený.

Podľa palestínskeho analytika Shragu Elama sa totiž voľbou Hamasu paradoxne oslabí jeho pozícia. Pretože ak bude chcieť Hamas efektívne vykonávať exekutívne právomoci a vyjednávať s Izraelom, bude sa musieť vzdať násilia, uznať Izrael a tým pádom zmierniť svoju politiku a ďalej ustupovať požiadavkám Izraelu resp. medzinárodného spoločenstva. Ak by tieto podmienky nesplnil a trval na ozbrojenom odpore, hrozilo by, že hnutie nezíska žiadnu medzinárodnú podporu, mierový proces sa nikam neposunie a bezpečnosť, stabilita a ekonomická situácia v Palestíne sa tiež nezlepší. Tak či onak teda Hamas stratí časť podpory. Či už medzi radikálnymi odporcami Dohody z Oslo a Izraela a zástancami ozbrojeného odporu, alebo medzi nespokojnými Palestínčanmi hľadajúcimi mier, stabilitu a ekonomickú prosperitu.

Navyše, práve tvrdohlavosť Hamasu môže viesť k posväteniu unilateralizmu Izraela medzinárodným spoločenstvom. To dnes kritizuje izraelskú vládu za jednostranné akcie bez konzultácie s palestínskym vedením (odsun vojsk, určovanie hraníc). Ak však uzná, že Izrael nemá v hnutí Hamas seriózneho partnera na spoluprácu, unilateralizmus sa stane izraelským pravidlom riešenia izraelsko-palestínskeho konfliktu, čím stratia zasa len Palestínčania.

Významným faktorom sú aj peniaze. Palestína nie je Irán, nemá nerastné bohatstvo, ktoré by jej dovoľovalo robiť vlastnú politiku bez ohľadu na reakcie donorov.

Izrael si je toho vedomý, hneď po zverejnení výsledkov volieb tak zastavil vyplácanie daní pre Palestínsku samosprávu. Peniaze bude v blízkej budúcnosti vyplácať podľa toho, ako sa bude vládnuca strana správať. Peniaze sú silným argumentom hlavne v prípade konfliktom zdecimovanej Palestíny, ktorej veľká časť obyvateľov má denný príjem menej ako jeden dolár. Hazard Hamasu s týmito peniazmi by sa mu nemusel vyplatiť, čo ho núti buď sa zmierniť alebo hľadať zdroje niekde inde.

Ten istý problém bude mať Hamas aj s Kvartetom, ktoré tiež disponuje finančnými prostriedkami pre PS a tým aj významným slovom v politike Palestínskej samosprávy.

Hamas vs. Kvarteto
Kvarteto vydalo spoločné prehlásenie, v ktorom tvrdí, že Hamas sa musí vzdať násilia, uznať Izrael a akceptovať všetky mierové dohody týkajúce sa Blízkeho východu (teda aj Dohodu z Osla, ktorú Hamas neuznáva). Kvarteto je v otázke postoja k Hamasu aj tak napriek spoločnému vyhláseniu nejednotné. OSN oficiálne len vyjadrilo spokojnosť nad priebehom volieb aj keď Annan podľa niektorých pozorovateľov vyjadril „veľké rozpaky” nad výsledkom.

Ruský prezident napríklad nevidí problém s Hamasom vyjednávať, keďže podľa neho hnutie Hamas nie je Ruskom vnímané ako teroristická skupina. Dokonca, Putin pozval predstaviteľov Hamasu na oficiálnu návštevu. Prezident Ruska však zároveň vyjadril snahu presvedčiť Hamas o potrebe uznania štátu Izrael, s čím ma hnutie Hamas podľa vlastnej politickej charty problém. Krok Ruska sa dá chápať rôzne, avšak snahy o rokovanie s Hamasom rovnako ako aj s islamistickým Iránom nasvedčujú, že Rusko sa snaží získať silnejšie postavenie v oblasti Blízkeho a Stredného východu. Navyše, po porážke Saddáma Husajna má v tomto regióne USA čoraz silnejšie slovo, čo nie je z geopolitického hľadiska pre Rusko prijateľné. Preto relatívne dobré vzťahy s Iránom resp. Hamasom mu môžu len pomôcť.

Naopak, EÚ spolu s USA, ktoré sú významnými donormi Palestínskej samosprávy (okolo miliardy dolárov ročne), zdieľajú opačný postoj ako Rusko. Na rozdiel od Ruska, Američania už sedem rokov oficiálne považujú Hamas za teroristickú organizáciu. EÚ pridala na čiernu listinu Hamas až v roku 2003 – po tlaku USA a Izraela. Ich totožný postoj je jasný: Hamas sa musí vzdať násilia, odzbrojiť a uznať štát Izrael. Inak zastavia pomoc. Výsledok volieb však nespochybňujú, keďže rovnako ako Izrael si nemôžu dovoliť spochybniť slobodné rozhodnutie Palestínčanov v demokratických voľbách.

Výhra Hamasu však môže mať aj pre nich pozitívne dôsledky. EÚ už napríklad dávno kritizovala zlé hospodárenie a korupciu v PS, navyše spolu s USA mali snahu o zapojenie radikálnych islamských skupín do politického procesu, čím by získal väčšiu legitimitu. Oba nedostatky môžu byť vládou Hamasu odstránené, hoci na druhej strane existuje aj riziko zneužitia pomoci na ďalšie ozbrojovanie militantného krídla Hamasu.

Otázna je však konkrétna politika EÚ keďže tá je ovplyvňovaná samotnými členskými štátmi, čo môže spôsobiť nejednotnosť v prípade ďalšieho postupu smerom k Hamasu. Ako povedal Javier Solana, zodpovedný za zahraničnú politiku, EÚ musí podrobne zanalyzovať situáciu aby mohla zaujať jednoznačné stanovisko.

Zatiaľ majú USA a EÚ navrch – majú peniaze. Skomplikovať situáciu by mohlo rozhodnutie Hamasu nájsť si iného bohatého donora a celý svet si v tejto funkcii vie najlepšie predstaviť bohatý Irán.

Hamas vs. Irán a Liga arabských štátov.
Práve spojenectvo Iránu a Hamasu naznačil vo svojej analýze aj Bill Samii. Vychádzať môžeme z dvoch udalostí posledných dní. Najprv šítsky duchovný z Libanonu vyzval na rešpektovanie volieb v Palestíne, a zároveň v uliciach libanonských miest oslavovali šítski prívrženci hnutia Hamas jeho víťazstvo. Zaujímavý je totiž fakt, že Irán už má skúsenosť z podporovania radikálnych hnutí na Blízkom východe a v Libanone – a práve šítske hnutie Hizballah bojujúce proti Izraelu sa opiera o logistickú a finančnú podporu práve iránskej vlády. Podľa Matthewa Levitta, špecialistu na financovanie terorizmu, Irán dokonca sponzoroval Hamas už v minulosti – 10 až 20 miliónmi dolármi ročne.

Druhým významnejším momentom sú výborne vzťahy Iránu s víťazom palestínskych volieb. Podľa Hamasu iránsky prezident Ahmadinejad telefonoval Mišálovi aby mu osobne zablahoželal k výhre vo voľbách. Finančná podpora spojenca sa tak dá očakávať, hoci výpadok takmer miliardy dolárov ročne od USA a EÚ by bolo ťažké nahradiť.

Irán má na podporu Hamasu okrem náboženského aj politický dôvod. Vytvorí tak svoje zastúpenie v nepokojnom regióne, čím sa postaví Izraelu a USA, ktoré majú v tejto časti silné postavenie. Z geopolitického hľadiska je tak podpora Hamasu rovnako dôležitá ako bola (je) podpora Hizballahu v Libanone.

Hamas vs. Liga arabských štátov (LAŠ)
Záchrancom celej situácie ohľadne vývoja po voľbách v Palestíne by mohla byť Liga arabských štátov. Do nej síce Irán nepatrí (nie je arabská krajina), ale na Hamas vplyv určite bude mať. Ako sa vyjadril Amr Musa, prezident LAŠ, všetky arabské štáty sa zaviazali uznať existenciu Izraela a očakáva to aj od Hamasu. Rovnako však zdôrazňujú záväzok Izraelu stiahnuť sa z okupovaných území, ktoré žiadajú aj rezolúcie BR OSN 242 a 338.

Rovnako môžu na Hamas tlačiť jednotlivé arabské krajiny, ktoré sú buď pod politickým vplyvom USA (Egypt, Jordánsko) alebo kvôli strachu z domácich islamistických skupín. Pre nich tiež bude prioritou zmiernenie Hamasu, čím si vyriešia aj vnútropolitickú situáciu v krajine – oslabenie vlastných islamistických skupín.

Vývoj v Palestíne je ovplyvnený viacerými faktormi, ktorých kombinácie môžu priniesť rôzne výsledky. Je potrebné počkať na veľa dôležitých momentov, z ktorých sa bude dať čítať predpokladaný vývoj v oblasti.

Bude dôležité, či Hamas vytvorí vládu sám alebo sa vytvorí celonárodná koalícia s Fatahom. Tiež je potrebné počkať na kohabitáciu prezidenta z Fatahu a premiéra z Hamasu. Nemenej dôležitá je zmena politiky hnutia, od radikálnej rétoriky je potrebné prejsť k umierneným krokom, ktoré mierové riešenie vyžaduje.

Z pohľadu Izraela môžu karty zamiešať výsledky volieb, ktoré sa konajú tento rok. Je otázne či novozvolený premiér zachová unilateralistické zvyky predchodcov alebo sa bude snažiť vyjednávať, hoci i s Hamasom.

Počkať musíme aj na vyriešenie krízy s Iránom. Irán ako potencionálny donor PS môže veľmi významným spôsobom ovplyvňovať správanie Hamasu ako aj situáciu v nepokojnom regióne. Rovnako postoj európskej dvadsaľpäťky, USA a Ruska môže celý mierový proces posilniť ale aj oslabiť. Presnejšie závery, ktoré budú mať globálne dopady, budeme môcť vysloviť v najbližších mesiacoch.