Európania po prijatí Bulharska a Rumunska do EÚ získajú dvoch chudobných a navyše skazených príbuzných. V prípade ostatných balkánskych štátov sa vyhýbajú formulovaniu jednoznačnej odpovede, čo sa týka termínu ich prípadného vstupu. Európska komisia odporúčala vstup Bulharska a Rumunska 26. septembra 2006, toto rozhodnutie ešte musia schváliť štyri z 25 národných parlamentov. Následne musí s prijatím súhlasiť summit členských štátov.

Bulharsko a Rumunsko na prahu EÚ
Panuje však konsenzus, že počet členských štátov sa od Nového roku rozšíri z 25 na 27. Bulhari a Rumuni teda budú smieť používať popri národných vlajkách aj vlajku EÚ. Symbolika EÚ prestane pre nich mať iba dekoratívnu platnosť. Vstupom na územie oboch štátov sa cudzinec ocitne pod jurisdikciou EÚ, t. j. mocnosti, ktorá zahŕňa približne pol miliardy občanov, čo je viac ako v USA, Rumunsko aj Bulharsko sa stanú súčasťou územia so silnou a konkurencieschopnou ekonomikou, s jednotným trhom a spoločnými vojenskými jednotkami. Čo však v skutočnosti o Bulharsku a Rumunsku hovorí „Európa”? Ako vidia príchod ďalších tridsiatich miliónov „nových občanov,” s ktorými budú zdieľať chlieb a osud? Nových členov vnímajú ako partnerov, ktorých hrubý domáci produkt dosahuje iba jednu tretinu európskeho priemeru, pričom navyše pritiahnu kriminalitu, ktorej veľkosť trojnásobne prevyšuje európsku úroveň a zároveň sklon ku korupčnému správaniu, pretože balkánsky priestor, odkiaľ prichádzajú Bulhari a Rumuni do EÚ, je stereotypne považovaný z hľadiska plnenia pracovných povinností za nedôveryhodný.

Už sa objavili signály, že pokiaľ Bulharsko a Rumunsko nepristúpia k požadovaným nevyhnutným vnútorným reformám, ktorých cieľom je predovšetkým zníženie vysokej miery korupcie a organizovaného zločinu, napr. obchodu s ľuďmi, budú sa proti nim ako členom EÚ uplatňovať ostré finančné a iné sankcie. Tak napr. finančná podpora ich poľnohospodárstva (8 mld. EUR v priebehu prvých piatich rokov členstva) môže byť krátená na úroveň 25 percent a ak nepreukážu uspokojivý a dostatočný pokrok, bude sa proti nim uplatňovať prísna vonkajšia kontrola. Pokiaľ nepristúpia k reforme súdnictva, Európska komisia môže vyhlásiť rozhodnutia ich súdov za neplatné. Nemecký parlament už avizoval, že bude žiadať uplatňovanie ochranných prostriedkov voči Rumunsku a Bulharsku okamžite po ich vstupe do EÚ. Hlavným dôvodom je, že tieto dve krajiny nesplnili európske súdne štandardy. Svoje rozhodnutie Nemci uskutočnia najneskôr v decembri počas summitu lídrov EÚ. Postup Nemecka vyvolal nervozitu v Bukurešti a v Sofii, pretože do poslednej chvíle panovali obavy, či nemecký parlament odobrí dohodu o pristúpení týchto dvoch štátov, čo je nevyhnutnou podmienkou členstva v EÚ. Napokon 24. novembra 2006 Spolková rada rozšírenie EÚ schválila a z právneho hľadiska vstupu Bulharska a Rumunska už nestojí nič v ceste.

Aj Taliansko neustále pochybuje o tom, či umožní vstup bulharských a rumunských pracovníkov na svoje územie od budúceho roku, alebo bude nasledovať príklad Veľkej Británie a Írska, ktoré zablokovali vstup imigrantov z oboch nových členských štátov. Očakáva sa, že rozhodnutie Talianska ovplyvní aj postoje Španielska a Grécka, ktoré sa považujú za ďalšie hlavné cieľové krajiny bulharských a rumunských pracovníkov. Veľká Británia sa v prvom rade obáva, že Bulharsko a Rumunsko nekontrolovane priznávajú svoje občianstvo Macedóncom a občanom Moldavska a ohrozujú tak situáciu v EÚ. Vytvára sa tak hrozba skorej a potenciálne početnej migrácie občanov, ktorí sú v štátoch Únie vnímaní ako „problematickí.” Oficiálne bulharské orgány však oznámili, že v uvedených aktivitách budú pokračovať aj naďalej. Zamlčiavajú skutočnosť, že spomínaní „cudzinci” žiadajú bulharské občianstvo iba z ekonomických dôvodov a preto, aby mohli cestovať do Európy bez víz. Bulhari to zároveň interpretujú ako potvrdenia ich pretrvávajúcich nacionalistických teórií, podľa ktorých sú Macedónci pôvodom Bulhari a podávaním žiadosti o bulharské občianstvo tento názor uznávajú. Zatiaľ Únia nenašla cestu, ako by bolo možné uvedený problém riešiť. Zdá sa pritom, že Bulhari a Rumuni sú presvedčení, že dôsledky vstupu do EÚ budú pre nich výlučne pozitívne, lebo „európske peniaze” im umožnia zlepšenie životného štandardu. Na to sa v uvedených krajinách obmedzuje aj definovanie vlastných záujmov a priorít v EÚ, kde sa nechystajú hľadať špeciálnych partnerov, lebo sa nazdávajú, že uvedený proces bude prebiehať úplne prirodzene.

Je na mieste otázka, aká bude budúcnosť ostatných balkánskych štátov – Bosny a Hercegoviny, Srbska a Kosova, Chorvátska, Macedónska a Albánska? V európskej tlači sa čoraz častejšie objavuje výraz „balkánska čierna diera” s narážkou na to, že v uvedenom problematickom priestore sa objavia nové problémy vtedy, ak sa zosilní kampaň proti organizovanému zločinu v Bulharsku a Rumunsku. Pointa spočíva v tom, že sa v Bruseli uvažuje o prijatí rozhodnutia o „chladničke pre Západný Balkán.” Toto stanovisko avizoval predseda EK José Manuel Barroso. Naznačuje to, že panuje názor, že Európska únia už prekročila vlastné možnosti ďalšieho rozširovania.

Chorvátska netrpezlivosť
„Americká podpora na vstup do NATO sa týka iba Chorvátska, nie ostatných členov Jadranskej skupiny,” oznámil pre záhrebské noviny Jutarnji list veľvyslanec USA v Chorvátsku Robert A. Bradke. Americký prezident George Bush po stretnutí s chorvátskym premiérom Ivom Sanaderom 17. októbra 2006 uviedol, že iba Chorvátsko v uvedenom procese napreduje, bez ohľadu na to, že USA si želajú aj vstup Albánska a Macedónska do NATO. Vyslovil preto nádej, že aj tieto štáty budú pred rokom 2008 rozvíjať vlastné reformy, aby sa mohli stať plnoprávnymi členmi spoločne s Chorvátskom. Bush na uvedenom stretnutí hovoril, že „je v záujme celého sveta, aby Chorvátsko vstúpilo do EÚ a NATO” a prisľúbil, že sa na summite NATO v Rige postará o to, aby Chorvátsko získalo pozvanie k členstvu v Aliancii v roku 2008.

O špecifikách vývoja na Balkáne svedčí aj to, že chorvátska ekonomika je zdravšia ako bulharská, resp. rumunská. Azda preto je I. Sanader presvedčený, že Chorvátsko sa stane 28. členským štátom EÚ v roku 2009, hoci predseda Európskej komisie Baroso oznámil, že rozširovanie bude dočasne zastavené. Sanader pre talianske noviny Corriere della Sera zdôraznil, že Barosove slová sa nevzťahujú na Chorvátsko, o čom ho mal Barroso osobne presvedčiť. Podľa Sanadera Chorvátsko do roku 2008 splní všetky podmienky, potrebné na vstup do EÚ. Chorvátsky premiér nezabudol podčiarknuť, že európske prieskumy verejnej mienky svedčia o pozitívnom postoji Európanov k Chorvátsku. Prekvapujúce je však, že iba necelá polovica (47 percent) Chorvátov podporuje členstvo v NATO a približne 50 percent je proti. Výsledky uvedeného prieskumu publikoval záhrebský denník Jutarnji list po Sanaderovej návšteve vo Washingtone, kde G. Bush verejne podporil úsilie Chorvátska o vstup do Severoatlantickej aliancie. Chorvátska vláda však ešte doposiaľ nerozhodla o tom, či o vstupe do NATO budú rozhodovať občania v referende, alebo bude rozhodnutie prijaté procedúrami, obdobnými v štátoch EÚ. Čo sa týka chorvátskych ambícií na vstup do EÚ, vyjadrenia európskych predstaviteľov sú zatiaľ relatívne pozitívne. Zdôrazňujú, že Chorvátsko je z hľadiska plnenia kritérií, potrebných pre vstup najlepšie spomedzi všetkých členov Jadranskej skupiny. Nik sa však neodvažuje určiť presný termín chorvátskeho vstupu do EÚ. Zatiaľ je iba to, že Chorvátsko bude najpravdepodobnejšie ďalším štátom po Rumunsku a Bulharsku, ktorý sa zapojí do „európskej rodiny”. Po zatknutí generála Ante Gotovinu najväčšie výhrady EÚ voči Chorvátsku smerujú iba proti nedokončeným reformám a nedostatkom v boji proti korupcii. Najdôležitejšie je však to, že v Chorvátsku panuje vnútorný konsenzus v otázke členstva v EÚ. To je cesta, na konci ktorej sa takmer určite nachádza vytúžený cieľ.