Pred začiatkom Kučmovej éry predstavovala Ukrajina štát, ktorý sa z ekonomického hľadiska ledva držal nad vodou, napriek tomu však hrdo niesol dopredu žlto-modrú zástavu nezávislosti. Kravčukovou Ukrajinou síce každý rok otriasala hyperinflácia, ale obyvateľstvo si na ňu vtedy už zvyklo vďaka gorbačovovskej „perestrojke.” Ostalo iba ľutovať, že zároveň s príchodom roku 1991 sme sa neocitli v nebi. Výstižne charakterizovala situáciu zmeny štátnosti vtedy populárna ľvovská skupina „Bratia Haďukinovci.” Podľa ich interpretácie „červený voz Ukrajiny” „zašiel už priďaleko, a keď bude žlto-modrý, uvidíme zázračný svet”. Vtedy iba malá časť ukrajinskej spoločnosti pochopila, že víťazstvo postkomunistu Leonida Kravčuka v prvých prezidentských voľbách po získaní nezávislosti toho veľa nezmení. Paradoxne však práve jeho kandidatúra v nasledujúcich voľbách umožnila prežitie ukrajinskej štátnosti ako takej.
Niet pochýb, že veľkou chybou prvých rokov nezávislosti bolo to, že spolu s novou Ukrajinou nevznikol nový parlament, že neboli vyhlásené predčasné voľby do Najvyššej Rady. Práve preto národnodemokratické sily zostávali naďalej v opozícii. V ďalších voľbách vlastenecké myšlienky stratili dôveru ukrajinských občanov, vďaka čomu prodemokratické strany už nemohli dosiahnuť vrchol popularity a získať väčšinu v poslaneckom zbore. Pred tým, ako sa moci ujal Leonid Kučma, bola spoločnosť nespokojná z výsledkov vyhlásenia nezávislosti, ale paradoxne nespájala neúspechy Ukrajiny s pôsobením bývalých komunistov. Prvý prezident Kravčuk a tzv. „skupina 239,” t. j. komunistická väčšina v parlamente veštili Ukrajine víťazstvo reakcie v osobe prezidenta Leonida Kučmu. Vina za neúspechy ukrajinského štátu však nespadá iba na bývalých pracovníkov straníckeho aparátu, ktorí vykonávali svoju moc tak, ako ich naučil život. Pravdou je aj to, že medzi lídrami ukrajinskej opozície, ktorá sa v minulosti spájala so stranou „Ruch” a neskôr s jej odnožami, neboli ľudia s reálnou predstavou o tom, čo by robili s 50-miliónovým štátom v prípade svojho víťazstva. V prostredí opozície bolo viac spisovateľov, novinárov, vedcov v humanitných odboroch, než ekonómov alebo profesionálnych politikov. Posledne menovaní v sovietskom impériu nemali byť vôbec.
Líder „Ruchu” Viačeslav Čornovil pôsobil niekoľko rokov na poste predsedu Ľvovskej oblastnej rady, ale v jeho činnosti bolo možno pozorovať skôr populistické, ako praktické kroky. Niektorí predstavitelia národnodemokratických síl (tak sa na Ukrajine označujú pravicovo-centristické strany) boli čiastočne pripúšťaní k výkonu moci, predovšetkým však v humanitných rezortoch. Dialo sa tak zrejme preto, aby bolo možné poukázať na ich bezmocnosť voči mašinérii bývalého straníckeho aparátu a neskôr oligarchie. Napríklad v Kravčukovej ére zastával post ministra kultúry známy disident Ivan Dziuba. Táto funkcia bola poslednou v jeho politickej a verejnej činnosti. Prezident Kučma zas vymenoval za predsedu Výboru pre informačnú politiku v ukrajinskej vláde jedného z popredných predstaviteľov „Ruchu” Ivana Drača. Ako ironicky poznamenal známy kultúrno-politický časopis PiK (Polityka i Kuľtura), počas jeho pôsobenia „ukrajinská informačná politika úspešne umrela” a väčšina Ukrajincov naďalej pozerala na svet „ruskými očami.” Členovia „Ruchu” boli zdiskreditovaní mocou rovnakým spôsobom, ako za cára stúpenci hetmana Mazepu a v sovietskej ére „banderovci.” Boli obžalovaní bez toho, že by sa na tom osobitne podieľali a bola by im dokázaná vina.
Po nástupe prezidenta Kučmu politický život Ukrajiny ovládli dve staré zásady – „rozdeľ a panuj” ako aj „chlieb a hry.” Leonid Danylovyč Kučma už pri nástupe na post premiéra presadil posilnenie prezidentských právomocí, ktoré bolo dodatočne legalizované v Ústave z roku 1996. V priebehu desiatich rokov pôsobenia v najvyššej ústavnej funkcii spočívala zodpovednosť na jeho pleciach a až v súvislosti s perspektívou víťazstva iného zoskupenia začal hovoriť o nevyhnutnosti uskutočnenia politickej reformy s obmedzením prezidentských právomocí.
Je samozrejmé, že v tých časoch Ukrajina potrebovala vytvorene silných štruktúr moci. Nie náhodou bol v prvých rokoch svojho úradovania Kučma na Západe vnímaný ako reformátor. Už počas svojho prvého funkčného obdobia bol štyrikrát pozvaný na návštevu do USA. Leonid Kučma zlikvidoval inštitút regionálnych „predstaviteľov prezidenta,” pričom bol vytvorený silný systém oblastných štátnych administratív, ktorých vedúci predstavitelia sú neoficiálne označovaní ako gubernátori. Gubernátorov menoval priamo Kučma. Prezident zastavil separatistické aktivity na Kryme. Zlikvidoval pritom inštitút prezidenta a zároveň v tom čase úradujúceho najvyššieho predstaviteľa tejto autonómnej jednotky Jurija Meškova. Post predsedu Rady ministrov Krymu, t. j. najvyššiu funkciu v štruktúre výkonnej moci na polostrove obsadil prvý manžel prezidentovej dcéry Frančuk. Počas Kučmovej éry sa podarilo stabilizovať ukrajinskú ekonomiku. Zároveň s prekonaním hyperinflácie bola zavedená národná mena hryvna. Niet pochýb, že tieto zmeny boli nedostatočné a nedokonalé. Ekonomika sa ocitla v pásme šedej zóny a veľké finančné prostriedky sa prelievali mimo štátneho rozpočtu. Ukrajina zostávala na zozname chudobných štátov. Oligarchizácia ekonomiky, za ktorú možno vďačiť prezidentovi Kučmovi, sa stala závažným politickým problémom. Za každým z klanov stála politická sila, ktorá sa dožadovala, aby mala predstaviteľa svojich záujmov v mocenských štruktúrach. Tak napr. dnepropetrovské zoskupenie podporovala strana „Trudova Ukrajina,” donecký klan reprezentovala Strana regiónov a za kyjevským klanom stála Sociálnodemokratická strana Ukrajiny (zjednotená) – SDPU (o).
Dokonca aj nezainteresovaným bolo jasné, že prezident svojimi podnikateľskými prepojeniami s určitými regiónmi škodí rozvoju iných. Z úst predstaviteľov spomínaných klanov bolo možné počuť, že kým vo Ľvove a na kyjevských pahorkoch prebiehajú mítingy, päť oblastí industrializovaného Východu kŕmi zvyšných dvadsať. Bolo na tom niečo pravdy. Podľa oficiálnych údajov tri štvrtiny hrubého domáceho produktu Ukrajiny vznikalo v Doneckej, Luganskej, Charkovskej, Dnepropetrovskej a Záporožskej oblasti. Dnepropetrovsk bol označovaný za „finančnú metropolu Ukrajiny.” Niektorí sa nazdávajú, že je to vďaka nerastnému bohatstvu uvedených oblastí. Kučma však prejavoval osobitný vzťah k určitým oblastiam. Do Chersonskej oblasti prezident „posielal na odpočinok” ľudí, ktorí v danom momente neboli potrební v Kyjeve, ako napr. ministra vnútra Kravčenka po prepuknutí škandálu okolo vraždy opozičného novinára Hryhoryja Gongadze alebo ministra poľnohospodárstva Karasyka. Vo Ľvove bola rozšírená téza, že Kyjev špeciálne zadržiava presun finančných prostriedkov do politicky silných západných oblastí Ukrajiny, aby sa neposilňovala ekonomika západnej Ukrajiny. Práve z ukrajinského Západu v časoch Kučmu vycestovalo za prácou do Španielska, Portugalska, Poľska a Česka najviac Ukrajincov.
V plnej miere sa nezačalo rozvíjať malé a stredné podnikanie. Hoci podľa oficiálnych vyhlásení vlády bola mafia na Ukrajine porazená, jej rolu prevzal samotný štát. Daňová inšpekcia fakticky pôsobila ako nástroj ekonomického a politického útlaku. V tragickom stave sa nachádzalo ukrajinské poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel. Leonid Kučma v roku 1999 definitívne zlikvidoval ukrajinské kolchozy, za čo mu niekedy ukrajinskí roľníci určite postavia pomník. Napriek tomu však málokoho zvonku zaujímala skutočná situácia ukrajinského vidieka pred, ale aj po spomínanom dátume.
Dovtedy to, čo sa v minulosti označovalo za kolchozy a sovchozy, bolo v podmienkach nezávislej Ukrajiny premenované na kolektívne dedinské podniky (KSP), hoci svojou podstatou sa nijako neodlišovali od predchádzajúcich kolchozov. Roľníci boli poväčšine naďalej vyplácaní formou barteru v podobe poľnohospodárskych produktov, čo komplikovalo prvotnú akumuláciu kapitálu a neuľahčovalo oddelenie sa od kolektívu. Po zákonnej „likvidácii” kolchozov boli tieto podniky premenované na súkromné dedinské podniky (PSP). „Reforma” urobila z bývalých, úspešných i menej úspešných predsedov kolchozov, najväčších gazdov na dedine. Pritom zásady hospodárenia sa nezmenili, podobne ako systém odmeňovania za prácu. A hoci v jednotlivých častiach sa časti spomínaných „agrofiriem” odlišovali, na celoštátnej úrovni naďalej bola v ich rukách väčšina obrábanej pôdy. Na Kryme malé hospodárstva dodnes obrábajú približne 10 % poľnohospodárskej pôdy.
Po premenovaní kolchozov moc neuvažovala o zmene zásad ich riadenia. Vertikála „minister – predseda oblastnej administratívy – predseda okresnej administratívy – bývalý predseda kolchozu” sa štýlom riadenia naďalej nijako neodlišoval od chruščovovských čias, keď samotný Nikita Sergejevič posielal do regiónov telegramy, v ktorých nariaďoval začatie osevnej kampane alebo žatvy. Okrem toho sa každý rok odohrávala zo strany štátnych úradníkov „bitka o úrodu.” Pri každej žatve úradníci apelovali na roľníkov, aby nepredávali obilie burzovým maklérom za dumpingové ceny pred začiatkom štátneho výkupu. V tomto prípade sa však trhová ekonomika ukázala byť silnejšou, ako tradícia socialistickej výstavby ukrajinskej dediny. Tak či tak ľahkovážny vzťah k problémom vidieka spôsoboval početné krízy na potravinovom trhu v krajine s najúrodnejšou černozemou na svete.
Politický život počas dekády 1994-2004 prebiehal pokojne, s výnimkou niekoľkých afér, spojených s osobou prezidenta, ako napr. kríza vo vzťahoch s Najvyššou Radou 1995, obžalovanie expremiéra Pavla Lazarenka z korupcie, akcia „Ukrajina bez Kučmu” v roku 2001. Fakticky však všetky tieto udalosti, vrátane prezidentských volieb 1999, prebiehali bez zohľadnenia názorov voličov, samovoľne. Ukrajinský občan bol postupne odsúvaný do úlohy pasívneho účastníka alebo pozorovateľa všetkých politických zmien.
Prezident Kučma ako aktívny a silný hráč na ukrajinskej politickej scéne bol na konci svojho pôsobenia schopný realizovať rozličné experimenty so spoločnosťou. Jasným príkladom bolo referendum o ústavnej reforme, v ktorom na všetky otázky, navrhnuté prezidentom, ľud podľa očakávania odpovedal kladne. Podobne ako za sovietskych čias obsah otázok a „správnu odpoveď” museli prediskutovať všetky „kolektívy pracujúcich,” samozrejme s výnimkou súkromných. Keby referendum na Ukrajine malo silu, analogickú podmienkam výkonu moci v lukašenkovskom Bielorusku, na čele Ukrajiny by doposiaľ stál Leonid Danylovyč.
Kučma rád menil svoje obľúbené politické strany s cieľom zachovať rovnováhu vo svojom okolí. Charakteristika „strany moci,” ktorá sa v Rusku jednoznačne identifikuje so zoskupením „Jednotné Rusko,” na Ukrajine menila svoj význam takmer každý rok a vyznievala pomerne hmlisto. V úlohe „strany moci” vystupovali, bez ohľadu na akékoľvek voľby, raz Ľudovodemokratická strana Valerija Pustovojtenka, inokedy zas skupina „Demokratický zväz” Oleksandra Volkova a nakoniec ňou bola Strana regiónov Viktora Janukovyča. V tomto kontexte možno analyzovať štruktúru Administratívy prezidenta, v ktorej najdémonickejšími vedúcimi boli Dmytro Tabačnyk, Viktor Medvedčuk a v menšej miere Volodymyr Lytvyn, neskôr predseda ukrajinského parlamentu. Prvý a tretí sú vzdelaním historici, druhý je právnikom. Administratíva prezidenta ako mnohočlenný mozog Kučmu bola generátorom všetkých negatívnych ideí, aktuálne súvisiacich s menom druhého prezidenta, t. j. Kučmu. Vo svojej činnosti sa Administratíva riadila zásadou podriadenia väčšiny procesov, prebiehajúcich na Ukrajine, prezidentovej kontrole. Administratíva prezidenta vypracovala model Kučmovho víťazstva vo voľbách 1999, keď vtedajší prezident uspel v druhom kole ako „menšie zlo” v porovnaní s „hrozbou”, akú predstavoval komunista Petro Symonenko. V útrobách Administratívy, niekedy označovanej aj ako „kancelária,” boli vymyslené tzv. temnyky, t. j. tajné nariadenia pre médiá, ktoré určovali, aké správy majú byť viac alebo menej aktuálne. V priebehu času Kučmov štát, ironicky označovaný ako „Kučmostan,” nadobúdal vlastnosti autoritatívneho režimu, v ktorom demokratické hodnoty boli využívané na deklaratívne účely.
Veľkú úlohu pri posilnení všemocných štátnych štruktúr zohrávalo využívanie faktora stability, propagovaného v rámci volebného sloganu Kučmovho štábu v roku 1999. Kučma sa tak znenazdajky stal hlavným obrancom mieru a garantom stability na Ukrajine. Podobne do súčasnosti účinkuje fenomén Lukašenka, ktorý ako „baťka” všetkých Bielorusov úspešne využíva rétoriku vonkajšieho ohrozenia, charakteristickú pre nedemokratické štáty. Minskému tyranovi v tom pomáha sovietsky mýtus Veľkej vlasteneckej vojny, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je nešťastný bieloruský národ, ktorý v dôsledku vojny s vonkajším nepriateľom stratil jednu štvrtinu svojich príslušníkov. A ako vieme, v súčasnosti je Bielorusko obkolesené nepriateľmi. A „baťka” je v súčasnosti zodpovedný iba za to, aby sa „hrôzy vojny nezopakovali.”
Za stabilitu hlasovali o. i. stúpenci Janukovyča ako Kučmovho nástupcu vo voľbách 2004. Ničím neodôvodnený strach zo zmien je jednoducho strachom sovietizovaných ľudí, preto prezidentovi Kučmovi záležalo na zachovaní hlavných prvkov sovietskej mentality. Človek sovietskeho typu vždy vedel, že hoci moc klame, nemá zmysel a ani nie je potrebné tomu odporovať. „Poradia si aj bezo mňa” – takáto formula úplne zodpovedala kučmovej moci. Druhý prezident pritom podporoval niektoré tendencie vývoja Ukrajiny ako nezávislého štátu, iniciované ešte počas vlády Kravčuka, ako napr. „tichú ukrajinizáciu” (predovšetkým v oblasti vzdelávania) alebo pôsobenie Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Kyjevského patriarchátu, nezávislej od Moskvy. Napriek tomu však väčšina procesov, odohrávajúcich sa v štáte, svedčila o malom záujme moci o plnohodnotný rozvoj jednotlivca.
Podľa predstáv moci indikátorom, neustále svedčiacom o reálnom charaktere ukrajinskej spoločnosti, boli médiá. Treba však na začiatok upozorniť, že na Ukrajine médií fakticky niet. Väčšina obyvateľstva 50-miliónového štátu už zabudla, ako sa čítajú noviny, keď počas zmien na prelome 80. a 90. rokov peniaze míňali na základný tovar. Nové tlačové projekty boli vytvárané podľa vzoru bulvárnych titulov, ktoré píšu o každodenných témach, viac alebo menej blízkych verejnosti a politiku si všímajú v druhom slede. Väčšina nových (celo)ukrajinských mediálnych projektov vznikala v ruskom jazyku. Pripomíname, že po rozpade Sovietskeho zväzu moskovské noviny rýchlo vytvorili na báze existujúcich titulov sesterské noviny, spomedzi ktorých sú najznámejšie „Komsomoľskaja Pravda v Ukraine” a „Argumenty i fakty v Ukraine.” Jediným týždenníkom v ukrajinskom jazyku, ktorý vznikol podľa západného vzoru, bol „PiK” (Polityka i Kuľtura). Vychádzal päť rokov, kým nezomrel jeho zakladateľ a vydavateľ – etnický Ukrajinec z Poľska Zynovij Kulyk, tzv. mienkotvorné periodiká „Deň” a „Dzerkalo Tyžňa” vychádzali v nízkom náklade a zároveň mali ruskojazyčný variant pre Kyjev, východ a juh Ukrajiny. Náklad 1 mil. výtlačkov dosiahli iba jedny ukrajinskojazyčné noviny „Siľski Visti”, ktoré prežili sovietske časy a boli vlastníctvom Socialistickej strany Ukrajiny.
Najúspešnejšie mediálne projekty posledných rokov – „Fakty”, „2000″, „Segodnia” a „Stoličnyje novosti” boli vydávané po rusky a tlmočili názory, blízke okoliu prezidenta Kučmu. Faktografia týchto novín sa formulovala na princípe dominancie kriminálnej problematiky, s cieľom formovať tichého a málo aktívneho občana, ktorá samostatne nedokáže prekonať všetky nástrahy osudu. Jedným z pozitívnych diskurzov sa stali správy zo sveta showbiznisu, vo väčšine prípadov neoddeliteľne spojené a prezentujúce život bývalých sovietskych a v súčasnosti ruských „hviezd.” Podobne vyzerali nespočetné televízne kanály, ktoré pomocou nekonečných ruských seriálov a ruskojazyčných senzačno-zábavných programov upevňovali v povedomí divákov obraz „nášho” Ruska a bývalého ZSSR a popri tom pestovali staré hodnoty.
Mediálna situácia v regiónoch bola ešte horšia. V niekoľkých oblastiach na konci Kučmovej éry úplne prestali vychádzať nezávislé médiá. V miliónovom Donecku pôsobí iba jedno periodikum „Ostrov,” vydávané v ruskom jazyku. Často je teda jediným zdrojom nezávislých informácií internet. Výnimku tvorili v tejto situácii noviny, vydávané vo Ľvove, ktorých postupná expanzia v západnom regióne a v Kyjeve vzbudzovala určité nádeje. Zaujímavo sa vyvíjala mediálna problematika v Rovne, Chersone, Kirovograde a v Simferopoli, ktoré neboli považované za regióny celoštátneho významu. Preto sa tam dalo udržiavať zárodky nezávislých médií na pomerne vysokej úrovni.
Vzťah moci a spoločnosti v tom čase ilustrovalo ukrajinské príslovie „Moja chata z kraju – ničoho ne znaju.” Zdanlivo nikto nestaval prekážky občianskym aktivitám, ale ani ich nepodporoval. Umenie a literatúra museli osamelo čeliť monštru ruskej produkcie kníh a tzv. estráde, čo odsúvalo ukrajinskú produkciu na posledné priečky z hľadiska atraktívnosti. Pritom sa tvrdilo, že doviezť knihy z Ruska je omnoho lacnejšie, ako ich vytlačiť na Ukrajine v dôsledku miestnych daní. To však nebola jediná príčina neúspechov ukrajinských vydavateľov. Ďalším príkladom toho, že vo vnútornej politike sa predstavitelia moci spravidla neriadili verejnou mienkou, boli oslavy rozličných výročí, počas ktorých Kučma neraz prijímal situačné rozhodnutia, neraz pod tlakom susedov a nie vždy v prospech Ukrajiny.
Bez ohľadu na nízku mieru popularity sa Kučmovi podarilo udržať pri moci viac než desať rokov. Ukrajinci patria skôr medzi národy, rešpektujúce zákony, preto žiadne akcie typu „Ukrajina bez Kučmu” nemohli priniesť protesty trvajúce dlhšie, ako niekoľko dní. Napriek tomu v priebehu tejto dekády sa v povedomí verejnosti sformovali vlastnosti, ktoré sa neskôr stali hnacou silou „oranžovej revolúcie.” Ľudia si zvykli žiť v slobodnej krajine, s tým, že vládnuci nie sú svätí a niektorí z nich sa občas stanú hrdinami rozličných škandálov. Navyše sa ukázalo, že prezidenta je možné pred celým svetom obviniť z vydania príkazu na vraždu novinára a bývalý vicepremiér sa môže po niekoľkých mesiacoch úradovania ocitnúť za mrežami. Ukrajinská spoločnosť si zvykla na to, že svojou aktivitou môže rozhodovať, pokiaľ sa to nedotkne záujmov moci.
Ukrajinské intelektuálne kruhy prevzali štafetu „získavania grantov” z rúk kolegov zo strednej Európy a pritom implementovali mnoho nových ideí v Ukrajine. Niektoré kultové periodiká, ako napr. „Ji,” „Krytyka” či „Ukrajinske Slovo” vychádzali bez väčších problémov vďaka finančnej podpore zo zahraničia. Ukrajinský štát nechcel svojim občanom uzavrieť cestu na Západ, čo môžeme pozorovať v Bielorusku, lebo to pre ukrajinskú oligarchickú ekonomiku nebolo výhodné. Na Ukrajine zároveň neboli blokované a zakazované internetové médiá, azda s výnimkou jedného silne opozičného portálu „Obkom.” Mnohé nasvedčuje však aj tomu, že v tomto prípade zohrával úlohu aj finančný faktor.
V každom prípade ukrajinský jazyk zaujal isté miesto v spoločnosti, v štáte a v médiách. V televízii s výnimkou ruských seriálov a niekoľkých programov ukrajinčina ovládla priestor. Veľkú úlohu tu zohral kanál 1 + 1, ktorý ako prvý začal prekladať do ukrajinčiny zahraničné filmy, čo v minulosti nebolo. Rusom a časti Ukrajincov to spočiatku pripadalo smiešne. Kolovali vtipy o tom, ako černosi v latinsko-amerických seriáloch rozprávajú „skoro tak ako Huculi z hôr.” Po čase si však na to všetci zvykli. Podobne to vyzeralo na začiatku 20. storočia, čo vo svojej komédii „Myna Mazajlo” zdôrazňuje Mykola Kuliš. Mnoho ľudí sa vtedy nedokázalo zmieriť s prítomnosťou ukrajinského jazyka v opere alebo v medicíne a vykrikovali: „Radšej byť znásilneným, než zukrajinizovaným”. Niekomu sa tieto otázky môžu zdať nie príliš dôležité, ale na Ukrajine akákoľvek sféra verejného života, do ktorej vstupuje ukrajinčina, svedčí o pokroku štátotvornej vízie rozvoja Ukrajiny. Ruský jazyk pritom zostáva nielen „jazykom menšiny,” ale aj do značnej miery nástrojom kolonizátorských vplyvov. Opäť sa môžeme vrátiť k Bielorusku. V oficiálnej Bieloruskej televízii (BT) černosi po bielorusky nehovoria a to nám môže, paradoxne, veľa vysvetliť.
Systém ukrajinského stredného a vysokého školstva pôsobil naďalej v národnom rámci, bez identifikácie s východným susedom, ako to bolo typické pre sovietsku Ukrajinu. Ruskojazyčné školy prestali dominovať v mestách juhovýchodnej Ukrajiny. Ich počet bol upravený úmerne k počtu Rusov v regióne. Je pravdou, že sa do škôl vrátila ruština ako povinný predmet. Za Kravčuka si ukrajinské ministerstvo školstva ešte mohlo dovoliť taký odvážny krok, ako zavedenie ruštiny ako fakultatívneho predmetu. Niekoľko rokov po tejto reforme však bolo možné pozorovať zaujímavý jav. Keď na múroch niekto písal po rusky, používal pritom ukrajinskú gramatiku. Kučma dal ruštine znova zelenú. Začala sa ukrajinizácia aj na vysokých školách. Ruský jazyk si zachoval dominantnú pozíciu v technických odboroch či v medicíne. Historické postavy, ktoré boli za sovietskych čias zamlčiavané, ako napr. hetman Mazepa alebo ataman Petľura, spisovatelia éry tzv. rozstrieľaného obrodenia, ako napr. Chvyľovyj alebo Kuliš sa dostali do povedomia mladej generácie Ukrajincov.
A hoci Kučmovo okolie využívalo národné symboly Ukrajiny na legitimizáciu svojho autoritatívneho režimu, nenasledovalo príklad Bieloruska (v otázke obnovenia sovietskej zástavy, erbu a hymny) alebo Ruska (v prípade hymny). Ba čo viac, počas Kučmovej vlády sa k melódii ukrajinskej hymny konečne vrátili slová „Šče ne vmerla Ukrajina.” Okrem toho bola za štátny symbol vyhlásená Duchovná hymna Ukrajincov „Bože Velykyj, Jedynyj, nam Ukrajinu chrany” a žlto-modrá zástava bola povinne umiestnená na všetkých stredných školách a železničných staniciach. Kučmova vláda nezasahovala do zmien sovietskej toponymie a nebránili obnove historických názvov. Vlna premenovaní prešla ukrajinským územím zo západu na východ a zastavila sa na línii Černihiv – Čerkasy – Odesa. Podľa môjho názoru ľudia, ktorí bývajú v týchto mestách na uliciach Hruševského alebo hetmana Sahajdačného sa už nebudú chcieť vrátiť k názvom z komunistickej éry, zbavených individuality.
Veľký význam pri formovaní základov občianskej spoločnosti mala existencia silnej a efektívnej opozície. Ak predtým bol Leonid Kučma donútený realizovať „hru na demokraciu” vytvorením tzv. vreckovej opozície v podobe Progresívnej socialistickej strany, na čele s Nataliou Vitrenkovou, na konci svojej vlády mal do činenia s celým blokom opozičných síl na ľavici i na pravej strane politického spektra. Viktor Juščenko ako hlavný kandidát na prezidentský post po skončení Kučmovej éry musel počítať nielen s politickou realitou na Ukrajine, ale aj so systémom, ktorého podobu ovplyvnil zákerný a pomstychtivý charakter vtedajšieho prezidenta. Preto Juščenko čakal na vhodnú chvíľu, neoznámil svoju kandidatúru v roku 1999 a prijal post premiéra. Mal k prezidentovi tak blízko, že ho médiá nazvali „politickým synom Kučmu.” Juščenko nevystúpil na obranu Julie Tymošenkovej, obvinenej z korupcie, lebo sa bál, že by sa mohol ocitnúť v jej situácii. Bola to účinná taktika? O tom môže svedčiť otrava, pripravená pre Juščenka počas prezidentskej kampane a jeho neskoršie víťazstvo. Podobne to vyzerá v susednom Bielorusku, kde spoločnosť o svojej opozícii vie iba zo slov milovaného prezidenta a kde najdôveryhodnejší kandidáti na post prezidenta odchádzajú z politického života, alebo sú fyzicky likvidovaní.
Sily ukrajinskej opozície rástli postupne. V roku 2001 sa v akcii „Ukrajina bez Kučmu”, vyvolanej úmrtím novinára Hryhoryja Gongadzeho a tzv. kazetovým škandálom spojili tri sily – socialisti, komunisti a strana „Baťkivščyna” („Vlasť”) Julie Tymošenkovej. O rok neskôr sa pred parlamentnými voľbami podarilo Viktorovi Juščenkovi vytvoriť okolo svojej osoby zoskupenie politických strán pravicovej orientácie – Ukrajinská ľudová strana, Ukrajinský ľudový ruch, Reformy a poriadok, Kongres ukrajinských nacionalistov a i. Fakticky pred „oranžovou revolúciou” mohla ukrajinská opozícia prezentovať širokú koalíciu, čo sa odzrkadlilo na udalostiach na prelome rokov 2004-2005. Ľudia poznali lídrov svojej opozície, dôverovali im a boli pripravení vybojovať za nich a za seba víťazstvo.
Leonid Kučma pred voľbami 2004 koncipoval mnoho scenárov, ktoré by mu umožnili zotrvanie pri moci. V tejto súvislosti týždenník „PiK” uverejnil článok pod názvom „Ako zmeniť Ukrajinu, aby sa nedostala Juščenkovi.” Jedným z variantov bola ústavná reforma, ktorá predpokladala presun časti kompetencií z prezidenta na premiéra. Ním sa mal stať po voľbách práve odchádzajúci prezident. Preto, ako tvrdia analytici, voľba Kučmovho „následníka” sa zastavila na kandidatúre Viktora Janukovyča, ktorý síce bol predstaviteľom doneckého klanu, najbohatšieho v rámci Ukrajiny, ale ako osobnosť bol slabý a mal predpoklady plniť funkciu bábky vo vláde.
Janukovyč navyše v mnohých aspektoch nevyzeral na perspektívneho kandidáta, z ktorého víťazstvom by sa dalo počítať. Bol riaditeľom automobilky, dvakrát súdne trestaný, čo propaganda označovala ako „ťažkú mladosť.” Vyslovoval sa za silné štátne zásahy do ekonomiky, čím vyvolával znepokojenie podnikateľov, a deklaroval otvorene proruskú orientáciu. Paradoxne bol toho názoru, že hlavným autorom jeho porážky ako aj „oranžovej revolúcie” je Leonid Kučma. Existuje aj názor, že by nebolo žiadnej revolúcie, keby kučmovský štát „navrhol” menej kontroverzného kandidáta, napr. lídra strany „Trudova Ukrajina” Serhija Tihipku. Vtedajší prezident otvoril Juščenkovi cestu k víťazstvu tým, že navrhol Janukovyča. Ten pravdepodobne vôbec nepredpokladal, že by sa nestal prezidentom Ukrajiny.
Ukrajinská moc plánovala uskutočniť voľby v duchu zdanlivo „najdemokratickejšieho” scenára. Janukovyč mal vyhrať s prevahou niekoľkých percent. V celoštátnom rámci to však museli byť rozsiahle falzifikácie, čo bolo neskôr, počas zasadnutia Najvyššieho súdu, dokázané. Tieto falzifikácie neboli brutálnymi podvodmi, ktoré bolo možné pozorovať počas volieb primátora mesta Mukačevo v Zakarpatskej oblasti na jar 2004. Falzifikácie museli byť „zákonné,” nemali biť do očí. Napriek tomu však vystačilo spomínaných niekoľko percent Janukovyčovho víťazstva, aby ukrajinský ľud odmietol výsledky a vyšiel do ulíc. Mnoho ľudí si takisto dodnes kladie otázku, do akej miery revolučné udalosti mali spontánny charakter a do akej miery boli vopred zorganizované a narežírované. Je samozrejmé, že bez príslušných predstáv o „kuchyni revolúcie,” bez využitia obrovských prostriedkov biznisu, ktorý stál za Juščenkom, by sa Majdan prezentoval nie ako veľký karneval slobody, radosti a víťazstva, ale skôr ako krvavé jatky, pričom nie je zrejmé, s akým výsledkom pre opozičné sily. Na druhej strane obetavosť tisícok ľudí, ktorí vynaložili svoj voľný čas, zdravie a vlastné neveľké finančné prostriedky, aby sa postavili na obranu demokracie, je nepopierateľná a zaslúži si úctu.
Spomínané krídla revolučného tábora začali po víťazstve Viktora Juščenka medzi sebou zápasiť. Na jednej strane boli ideály Majdanu, na druhej strane podnikateľské zázemie nového prezidenta. Na jednej strane zrieknutie sa všetkého v mene národa, na strane druhej pragmatický prístup v štýle vládnutia. Kríza vo vnútri ukrajinskej moci, ktorá sa vyhrotila v septembri 2005, musela otvoriť otázku nevhodnosti niektorých ľudí zastávať svoje funkcie, keď ich spôsob vládnutia nespĺňal očakávania ľudí. Prvá vláda Juščenka a Tymošenkovej nemohla pozostávať z iných ľudí, takisto ako aj v prípade iných ľudí revolúcie, ktorí obsadili iné štátne funkcie. Všetci ministri prvej vlády boli na Majdane, občania uvítali ich vstup do vlády, ale to ešte nebolo zárukou úrovne ich profesionality.
Veľa nasvedčuje tomu, že pre prezidenta Juščenka blížiaca sa demisia Tymošenkovej vlády nebola, napriek jeho ubezpečeniam, neočakávanou. Noví ministri čakali na svoju chvíľu v regiónoch, na lavičke pre náhradníkov. Vo väčšine prípadov do konca pôsobenia Tymošenkovej na poste premiérky poslušne vykonávali jej nariadenia v oblastiach dôležitých z hľadiska štátnych záujmov – v Dnepropetrovsku, v Odese a v Zakarpatsku. Odvolanie Julie Tymošenkovej prezidentovi uľahčilo rozlúčku s druhým nepohodlným človekom zo svojho okolia – s Petrom Porošenkom a jeho odsunutie do tieňa veľkej politiky. Nie je ťažké domyslieť si, že odvolanej premiérke podobný vývoj do značnej miery vyhovoval. Naša Jeanna d’Arc po svojom „odchode na predvolebnú dovolenku” hovorila národu dojímavé príbehy o titanskej práci svojej vlády, za čo ju, samozrejme nespravodlivo, potrestal Viktor Andrijоvyč. Ona mu neustále ponúkala ruku na spoluprácu a on… a keby nebolo Porošenka. Vyznieva to tak, že všetky neúspechy novej moci sa v súčasnosti spájajú s menom Juščenka, kým „skutočná líderka oranžovej revolúcie” si pred parlamentnými voľbami rozviazala ruky a získavala najvyššiu podporu. „Lady Yu” mala ambície získať najviac hlasov vo voľbách a predbehnúť Našu Ukrajinu.
Bola to porážka „oranžovej revolúcie”? Nie a ešte raz nie. Ukrajina po nástupe Jurija Jechanurova konečne získala vládu odborníkov a nie populistov, akým je napr. Mykola Tomenko alebo Oksana Bilozir, vládu bez ministrov, závislých od podnikateľských záujmov, akými boli Jevhen Červonenko alebo David Žvanija. Táto vláda bola vykonávateľom vôle prezidenta, ktorý bol zvolený priamo občanmi. Politická scéna Ukrajiny získala skutočnú opozíciu v osobe Julie Tymošenkovej a bloku strán na čele s „Baťkivščynou,” ktoré ju podporujú. V prípade prechodu „Našej Ukrajiny” do koalície so Stranou regiónov, pričom tento variant je najvýhodnejším po tom, ako socialisti podporili „modro-bielych”, t. j. Regionálov, Julia Tymošenková a jej strana začnú vyvíjať opozičné aktivity, ktoré dosiahnu ešte väčšiu intenzitu, než ako to bolo pred a počas „oranžovej revolúcie.”
Ak nová opozícia bude schopná získať na svoju stranu elektorát tzv. opozície bývalých prokučmovských strán, pre Ukrajinu to bude pozitívny jav. Parlamentné voľby v marci 2006 sa prvý raz uskutočnili podľa pomerného systému. To minimalizuje vstup tzv. „vriec peňazí” do parlamentu a motivuje profesionálnych politikov, aby sa zúčastnili volieb. To, že viac než rok po zmene vlády voliči vo svojej väčšine podporili „oranžové” sily, poukazuje na stálosť voľby priemerných Ukrajincov v prospech demokracie, európskej integrácie, slobodného rozvoja proukrajinských tendencií a nemožnosti zvratu kurzu Ukrajiny na Východ.
Juščenko a Tymošenková, ktorí boli v novembri – decembri 2004 na Majdane spolu s občanmi do konca, vniesli do politického obrazu Ukrajiny nielen oranžovú moc, ale zaviedli aj zásady nového výkonu politiky, zásady fungovania novej moci a novej opozície. Politickú elitu súčasnej Ukrajiny utvorili jej skutoční vlastenci, ktorí si želajú zmeny, orientáciu smerom k západným normám demokracie, aktívnu pozíciu Ukrajiny v zjednotenej Európe. Dokonca aj Strana regiónov, ktorá v parlamentných voľbách skončila na prvom mieste, musí v súčasnosti brať ohľad na určité demokratické normy správania sa na politickej scéne Ukrajiny a priblížiť sa k stúpencom európskej voľby krajiny. Na druhej strane sa musí postupne dištancovať od takých „spojencov” vo voľbách, ako je Progresívna socialistická strana Ukrajiny na čele s populistkou Nataliou Vitrenkovou. Žiaľ, to sa nedá povedať o elektoráte regionálov.
Dodajme k tomu, že ukrajinský národ sa už nebude báť vystupovať proti nespravodlivosti, dokonca aj keby jej pôvodcami boli predstavitelia ideálov Majdanu. Ostatne predsa počuť s veľkou intenzitou, že práve ľud vytvoril hodnoty, ktoré vznikli na Majdane, ľud vydržal dlhých 17 dní v studenom Kyjeve, aby sa mohol na niekoľko dní stretnúť so svojimi lídrami. Ukrajinský národ teraz nedovolí zničiť hodnoty „oranžovej revolúcie” ani Viktorovi Juščenkovi, ani Julii Tymošenkovej, ani nikomu z ich okolia, lebo chce žiť v normálnej, bohatej krajine, v krajine ukrajinského národa a v európskej krajine.