Dňa 4. apríla 2014 prijal prezident Arménska Serž Sargsian demisiu arménskej vlády vedenej Tigranom Sarkisianom, podanú počas predchádzajúceho dňa (1). Členovia vlády budú naďalej vykonávať svoje funkcie až do vymenovania novej vlády, ku ktorému má dôjsť v termíne do dvoch mesiacov odo dňa prijatia demisie. Dôvody podania demisie sú predmetom rôznych deklarácií, úvah a dohadov a spolu s ďalšími skutočnosťami vypovedajúcimi o miere stability vnútropolitického a zahraničnopolitického kurzu krajiny, ktorá sa pripravuje na veľmi skorý vstup do Colnej únie Eurázijského hospodárskeho spoločenstva, budú predmetom predkladaného textu. Odstupujúci predseda vlády Sarkisian charakterizoval svoje rozhodnutie ako vyzreté a hlboko uvedomelé a uviedol, že požiadal prezidenta o prijatie demisie už v mesiaci február 2014, pričom bol však tento krok odložený vzhľadom na plánované konanie dôležitých podujatí na štátnej úrovni (2). Pozoruhodnou je ale skutočnosť, že k demisii, ktorá bola zdôvodňovaná vnútornými pohnútkami a (šesťročnou) dĺžkou doby pôsobenia Sarkisiana vo funkcii, došlo v čase intenzívnych aktivít zjednocujúcej sa opozície smerujúcich k odvolaniu vlády (3), hrozieb opozičných strán organizovať masové protestné akcie a následne po rozhodnutí ústavného súdu, ktorý vyhovel podnetu opozície a vyhlásil za protiústavné niektoré ustanovenia nepopulárneho zákona zavádzajúceho reformu dôchodkového systému (4).

Dňa 6. apríla 2014 prenikla do médií informácia, že sa novým predsedom vlády stane súčasný predseda arménskeho parlamentu a podpredseda vládnej Republikánskej strany Arménska Ovik Abramian (5). Predmetná informácia bola zo strany Republikánskej strany Arménska potvrdená dňa 13. apríla 2014, pričom samotná vláda vedená Abramianom má byť vytvorená v termíne do 20 dní od uvedeného dátumu (6). O zložení vlády aktuálne prebiehajú rokovania s časťou parlamentnej opozície.

Podľa vyjadrení predstaviteľov opozičných strán sa tieto nebudú zúčastňovať na vytvorení nového vládneho kabinetu. Úvahy o predchádzajúcej ponuke zúčastňovať sa ňom odmietla aj Arménska revolučná federácia (ďalej len „ARF“) Dašnakcuťun, ktorá však pripustila možnosť spoluúčasti na realizácii vlastných programových návrhov (7). Líder strany Armen Rustamian po konzultáciách s prezidentom Sargsianom potvrdil aj možnosť účasti strany na realizácii ústavných zmien v štáte, ktoré sú na základe podnetu zo strany prezidenta predmetom politickej diskusie v krajine (8). ARF Dašnakcuťun sa ďalej nezúčastňuje na spoločných konzultáciách opozície a k dôvodom tohto faktu sa nevyjadruje (9). Je však pomerne pravdepodobné, že je dôvodom plánovanie nejakej formy účasti strany na moci.

Rozloženie politických síl

Predseda vlády je v Arménsku v porovnaní s prezidentom menej dôležitou funkciou, ktorej povahu možno v istom zmysle označiť za technickú (10). Napriek tomu však môže demisia vlády signalizovať nárast miery polarizácie politických síl v Arménsku, ktorá v minulosti vrcholila periodicky po konaní prezidentských volieb (záver roka 2007, 2013) a nezriedka sa zvykne interpretovať ako pokusy o uskutočnenie farebnej revolúcie. Nasledujúce prezidentské voľby sa budú konať v roku 2017/2018 a úradujúci prezident v nich vzhľadom na dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia nemôže kandidovať [predpokladá sa priamy alebo nepriamy opätovný vstup do hry bývalého prezidenta Kočariana (11)].

Posledné parlamentné voľby sa v Arménsku konali v roku 2012 a ich výsledkom je nasledujúce rozloženie 131 poslaneckých mandátov:

• vládna Republikánska strana úradujúceho prezidenta Sargsiana – 70 mandátov
• opozičné Prosperujúce Arménsko blízke bývalému prezidentovi Kočarianovi – 36 mandátov
• opozičný Arménsky národný kongres vedený bývalým prezidentom (prvým prezidentom Arménska) Ter-Petrosianom – 7 mandátov
• vládna Krajina zákona – 6 mandátov
• opozičná ARF Dašnakcuťun – 5 mandátov
• opozičná liberálna strana Dedičstvo bývalého ministra zahraničných vecí Ovannisiana – 5 mandátov
• nezávislí poslanci – 2 mandáty

Ako je zrejmé z vyššie uvedených skutočností, politický systém v Arménsku je prezidentského typu. Oslabenie prezidentských kompetencií je však aktuálne predmetom úvah zo strany vládnucich elít v rámci diskusií o plánovaných ústavných reformách v krajine [(12), porov. tiež (13)]. Objavili sa tiež názory, že v štáte aktuálne prebieha postupná plánovaná výmena politických elít sprevádzaná ústavnými reformami a zmenou politického systému, ktorá sa má ukončiť po parlamentných voľbách v roku 2017 (14).

Predchádzajúce eskalácie politického napätia

Polarizácia politických síl naposledy vyvrcholila po konaní prezidentských volieb dňa 18. februára 2013, v ktorých získal úradujúci prezident Sargsian 58, 64 % hlasov a jeho hlavný oponent Raffi Ovannisian 36, 74 % hlasov. Z parlamentnej opozície postavila svojho kandidáta do volieb jedine strana Dedičstvo; zvyšné relevantné opozičné strany sa podobného kroku zdržali. Následne po voľbách sa v mesiaci február 2013 konali protestné akcie proti údajnému falšovaniu volebných výsledkov [pozri napr. (15)]), ktoré formou pripomínania si obetí násilných udalostí zo začiatku marca 2008 nadväzovali aj na vyhrotenú polarizáciu z roku 2008 (pozri nižšie). Dané aktivity dávali niektorí komentátori do súvisu s udalosťami z roku 2013 v Gruzínsku, z roku 2004 na Ukrajine, z roku 2005 v Kirgizsku a z roku 2009 v Moldavsku, pričom upozorňovali na americký pôvod opozičného kandidáta a na jeho lojálnosť USA [pozri napr. (16)].

V prezidentských voľbách dňa 16. decembra 2007 bola Ovannisianovi a ďalšiemu nádejnému kandidátovi Aramovi Karapetianovi zamietnutá kandidatúra a aktuálne úradujúci prezident Robert Kočarian vzhľadom na druhé po sebe nasledujúce funkčné obdobie nemohol kandidovať. Hlavným protikandidátom Sargsiana bol prvý prezident Arménska Levon Ter-Petrosian, ktorý získal zhruba 17 % hlasov oproti 57 % hlasov v prospech Sargsiana. Rôznorodé výsledky exit pollov a vysokú mieru odlišnosti výsledkov časti z nich so záverom ústrednej volebnej komisie vyvolali značnú nespokojnosť prívržencov Ter-Petrosiana. Jej výsledkom boli masové demonštrácie proti záveru volebnej komisie, ktoré v dňoch 1. – 2. marca 2008 vyústili do stretov demonštrantov s políciou, v rámci ktorých zahynulo 10 osôb a stovky osôb utrpeli zranenia.

Arménsko v septembri minulého roka zastavilo proces integrácie do EÚ a oznámilo reálny zámer integrácie do eurázijských ekonomických štruktúr, pričom išlo o pragmatické rozhodnutie vychádzajúce z tamojšej geoekonomickej reality. Podľa vyjadrenia predsedu vlády Tigrana Sarkisiana z dňa 25. marca 2014 sa krajina pripojí k Colnej únii Eurázijského hospodárskeho spoločenstva a k jednotnému hospodárskemu priestoru v máji 2014 (17). Spomínaná skutočnosť môže u zahraničného pozorovateľa vyvolať otázku, či podobne ako na Ukrajine nehrozí riziko farebnej revolúcie resp. inej formy destabilizácie, ktorá by mala zvrátiť integráciu do eurázijských štruktúr, prípadne či demisia vlády a nedávna aktivizácia opozície nesvedčí o realizácii takéhoto scenára. Odpovede na tieto otázky sa pokúsime predložiť nižšie.

Strany parlamentnej opozície

Opozičnú parlamentnú štvoricu tvoria strany Prosperujúce Arménsko, Arménsky národný kongres, ARF Dašnakcuťun a Dedičstvo.

Prosperujúce Arménsko, ktoré má blízko k bývalému prezidentovi Kočarianovi [pozri napr. (18)], vedie arménsky oligarcha Gagik Carukian. Ide o centristickú stranu, spájajúcu liberalizmus a tradicionalizmus a vystupujúcu sa politickú, ekonomickú a bezpečnostnú stabilitu v štáte. K jej cieľom patrí zavedenie 100 % pomerného volebného systému, zaistenie transparentnosti fungovania volebných komisií, zabezpečenie slobody médií, posilnenie úlohy spoločenských organizácií; vytvorenie priaznivých investičných podmienok a podmienok pre rozvoj malého a stredného podnikania, zdravého konkurenčného prostredia, vysporiadanie karabašského konfliktu spôsobom, zaisťujúcim rovnoprávne postavenie Náhorného Karabachu a pod. (19).

Arménsky národný kongres (ďalej len „ANK“) vedie Levon Ter-Petrosian, ktorý v roku 1998 ukončil svoje pôsobenie vo funkcii prezidenta [po tom, ako vtedajší predstavitelia vlády vrátane jej predsedu Roberta Kočariana a ministra vnútra a národnej bezpečnosti Serža Sargsiana odmietli jeho pre Arménsko značne nevýhodný plán vysporiadania karabašského problému (20)] a následne sa pred svojou neúspešnou kandidatúrou na post prezidenta v roku 2007 vrátil do politiky. ANK patrí k radikálnym silám a jej deklarovaným cieľom je „vykorenenie bandokracie, obnova ústavného poriadku a vybudovanie slobodného, demokratického, právneho a prosperujúceho štátu“ (21). Značná časť jej politických aktivít má protestný charakter. Strana vystupuje za oslabenie právomocí prezidenta a za zavedenie poloprezidenského systému v štáte (22).

ARF Dašnakcuťun je tradičnou revolučnou socialisticko-nacionalistickou stranou založenou v roku 1890 skupinou arménskych demokratov, anarchistov a narodnikov a aktuálne pôsobiacou vo všetkých štátoch, v ktorých žije arménska diaspóra. V súčasnosti je jej hlavnou požiadavkou vytvorenie „jednotného demokratického Arménska v hraniciach, ustanovených Sévreskou mierovou zmluvou z roku 1920“ (23) (t .j. Veľkého Arménska). Aktívne sa zaoberá otázkami medzinárodného uznania genocídy Arménov. Na jej čele stojí Armen Rustamian. Počas vládnutia prvého arménskeho prezidenta Ter-Petrosiana bola činnosť strany (pre účasť cudzích štátnych príslušníkov vo vedení strany) v roku 1994 súdne pozastavená a voči jej popredným členom boli začaté trestné procesy (pre obchod s drogami a terorizmus), ktoré sa skončili odsudzujúcimi rozsudkami a doživotnými trestami odňatia slobody pre viacerých lídrov strany vrátane Armena Rustamiana a súčasného veľvyslanca Arménska v Nemecku Vaana Ovannisiana (rozsudky boli vynesené v roku 1995). Rozhodnutie o pozastavení činnosti zrušil až v roku 1998 novozvolený prezident Kočarian a v tom istom roku boli (z dôvodu „nepotvrdenia obvinení“ prepustení na slobodu aj lídri strany (24). Dašnakcuťun sa odvtedy zúčastňuje aktívnej politiky vrátane parlamentnej. Po parlamentných voľbách v roku 2003 sa strana stala súčasťou vládnej koalície s Republikánskou stranou Arménska a Krajinou zákona, ktorú opustila na jeseň roku 2010 na protest proti podpísaniu arménsko-tureckých protokolov a prešla do opozície. V prezidentských voľbách v roku 2013 nepodporila žiadneho z existujúcich kandidátov (25). Strana je plnoprávnym členom Socialistickej internacionály (26). Okrem toho ide o subjekt, ktorý udržiava blízke partnerské vzťahy s ruskou stranou Spravodlivé Rusko (27).

Dedičstvo je liberálna politická strana vedená bývalým ministrom zahraničných vecí Arménska arménsko-amerického pôvodu Raffim Ovannisianom. V roku 2009 vyzývala arménsku vládu k neúčasti na rokovaniach o problematike Náhorného Karabachu (28) (s odôvodnením, že v nich má Karabach vystupovať ako plnoprávny subjekt a Arménsko môže hrať výlučne rolu sprostredkovateľa). Strana sa angažovala proti prijatiu volebného zákona v roku 2010 a podporovala vypracovanie jeho alternatívneho znenia (29). Ako sme uviedli vyššie, predseda strany Ovannisian v roku 2013 neúspešne kandidoval za prezidenta, následne na čo neuznal svoju prehru a organizoval masové demonštrácie a rôznorodé protestné aktivity sprevádzané stretmi s políciou (30). Počas volebnej kampane do jerevanskej samosprávy jeho strana obviňovala z kupovania hlasov nielen Republikánsku stranu Arménska, ale aj opozičné Prosperujúce Arménsko (31). Dedičstvo tiež obviňuje vládnucu moc z prenasledovania politických oponentov zo svojich radov [pozri napr. (32)].

Zahraničnopolitická orientácia opozičných politických strán je hodná osobitného zreteľa aj vo svetle skutočnosti, že Organizácia dohody o kolektívnej bezpečnosti považuje za jednu z hlavných hrozieb súčasnosti farebné revolúcie [pozri napr. (33) (34)]. Z opozičných síl má zrejme najvyváženejšie postoje Prosperujúce Arménsko. Strana pritom vystupuje za rozvoj a upevnenie strategických a partnerských vzťahov so všetkými spojencami vrátane Ruska, ktoré označuje za verného priateľa Arménska (35). Oproti tomu však tento subjekt podrobil kritike rozhodnutie Arménska hlasovať proti rezolúcii Valného zhromaždenia OSN „o územnej celistvosti Ukrajiny“ z dňa 27. marca 2014, pričom jej poslanec a bývalý minister zahraničných vecí Vardan Oskanian uviedol, že sa malo Arménsko vzhľadom na obsah rezolúcie a na riziko následkov hlasovania vo forme medzinárodnej izolácie Arménska zdržať hlasovania (36). Zvyšné opozičné strany pozíciu Jerevanu v čase konania Valného zhromaždenia OSN v zásade podporili (37) (porov. však nižšie). Spomínaná pozícia súvisí s tým, že v rámci arménskeho postoja voči otázkam územnej celistvosti štátov dominuje vplyv problému etnicky arménskeho Náhorného Karabachu, ktorý určuje miesto princípu národného sebaurčenia v hodnotovej hierarchii tvorcov zahraničnej politiky Arménska (38). ANK označil rozhodnutie Jerevanu za voľbu menšieho zla za podmienok, že Jerevan nerealizuje samostatnú zahraničnú politiku, ale driftuje pod vplyvom vonkajších signálov (39). Pozíciu Jerevanu podporila ARF Dašnakcuťun, ktorá sa prostredníctvom Armena Rustamiana vyjadrila, že Arménsko nemôže hlasovať za prijatie rezolúcie, spochybňujúcej princíp slobodného vyjadrovania vôle národov (40). Dašnakcuťun pritom patrí k politickým silám, ktoré vzhľadom na svoje politické ciele najdôslednejšie zastávajú právo národov na sebaurčenie. Dokonca aj strana Dedičstvo sa prostredníctvom predsedu svojho poslaneckého klubu Rubena Akopiana vo vzťahu k hlasovaniu Arménska vyjadrila, že sa jeho krajina riadi svojimi národnými záujmami a nie efemérnymi hodnotami, o ktorých hovorí Európa, ale často ich sama účelovo ignoruje. Dodal, že by bolo síce správnejšie, keby sa Arménsko zdržalo hlasovania, rozdiel však nepovažuje za zásadný a za hlavné označil to, že rezolúciu nepodporilo (41). Determinantom vyššie spomínaného postoja strany Dedičstvo však nie je jej blízkosť záujmom Ruska, ale fakt, že sa sú zodpovedajúce postoje voči realizácii práva na národné sebaurčenie nutnou súčasťou ideologickej výbavy relevantných politických síl v Arménsku. Strana sa napr. v mesiaci marec 2014 zúčastnila na demonštrácii pred ruským veľvyslanectvom v Jerevane proti politike Moskvy na Ukrajine a na podporu Ukrajiny, na ktorej demonštranti pod ukrajinskou vlajkou a transparentmi „Put in – Put-out“ a pod. skandovali heslá typu „Putin je fašista“ a „Sláva Ukrajine – Hrdinom sláva“ (42). Na ďalšom mítingu v závere marca 2014 Ovannisian v rozpore s pozíciou Akopiana kritizoval arménsku vládu za postoj pri hlasovaní na Valnom zhromaždení OSN, pričom dodal, že sa malo Arménsko aspoň zdržať hlasovania (43).

Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam a napriek naliehavosti otázok položených v úvode tohto článku je však podľa vyjadrenia predsedu ANK Ter-Petrosiana vytváranie paralel medzi udalosťami na Ukrajine a Arménskom nemiestne. Udalosti na Ukrajine sú podľa jeho mienky spojené s večnou otázkou voľby medzi orientáciu na Západ a orientáciou na Rusko. Oproti tomu v Arménsku podľa jeho vyjadrenia v politickej rovine v skutočnosti niet prozápadných síl a mítingy proti vstupu Arménska do Colnej únie Eurázijského hospodárskeho spoločenstva podporovalo 20 – 30 ľudí (uvedené počty skutočne rádovo zodpovedajú počtom účastníkov nedávnych protestov proti vstupu Arménska do eurázijských integračných štruktúr; pozn. MB), pričom od oznámenia daného rozhodnutia už uplynulo sedem mesiacov. Aktuálne udalosti v Arménsku sú podľa neho späté výlučne s jeho vnútornými problémami, resp. s jediným problémom oslobodenia od „nenávistného banditského režimu“, a „nemajú žiaden vzťah k prudkému obratu od euroasociácie k euraziácii“ (44).

Zjednocovanie opozície

Napriek vážnym osobným konfliktom z minulosti (Ter-Petrosian, Rustamian, Kočarian), značným hodnotovým rozdielom aj rozdielnym vnútropolitickým a zahraničnopolitickým postojom začali opozičné strany uskutočňovať vzájomné konzultácie, zjednocovať svoju politickú taktiku a spájať sa pri dosahovaní partikulárnych cieľov predovšetkým smerujúcich k výmene vládnucich elít (45). Deklarovaným zjednocujúcim faktorom je predovšetkým nespokojnosť s ekonomickým kurzom vlády (46). Významné konzultácie prebiehali v mesiaci marec 2014, v rámci ktorých sa strany dohodli na spoločnom návrhu vyslovenia nedôvery vláde. Napr. dve najväčšie opozičné strany – Prosperujúce Arménsko a ANK – dňa 11. marca 2014 rokovali o širokej spoločensko-politickej konsolidácii s cieľom riešenia aktuálnych problémov spoločnosti, nachádzajúcej sa v slepej uličke, a tiež o „úplnej zmene vládnej moci a vytvorení legitímnej vlády“ (47). Po demisii vlády sa ARF Dašnakcuťun ďalej nezúčastňuje na spoločných konzultáciách opozície (48), čo môže súvisieť s nejakou formou plánovanej účasti strany na moci a čo nepochybne súvisí s tým, že sa dovtedajšia spoločná politika v podstate skončila neúspechom (pozri nižšie). Zvyšné strany pokračujú v konzultáciách s cieľom vytvorenia spoločného politického programu a programu krokov v novo vytvorenej politickej situácii (49). Jadrom a najsilnejšou stranou zjednocujúcej sa opozície je pritom Prosperujúce Arménsko vedené oligarchom Carukianom a blízke bývalému prezidentovi Kočarianovi. Strana sa (napriek jej obvyklej stredovej pozícii zameranej na stabilitu v štáte) v poslednom období prezentovala hrozbami vnútropolitickej destabilizácie a organizovaním státisícových demonštrácií, čo však možno hodnotiť ako prejav politickej taktiky, ktorá mala vytvárať tlak na vládu za podmienok, že opozícia v parlamente nedisponovala dostatočným počtom poslaneckých mandátov na jej odvolanie (50). Pritom radikálnejší ANK umelo radikalizoval svoju rétoriku, aby z pozície opozičného partnera zamedzil možnej dohode Prosperujúceho Arménska s vládnou Republikánskou stranou Arménska (51).

Republikánska strana Arménska sa podľa vyjadrenia jej tlačového tajomníka stavia k stretnutiam opozičných strán pozitívne, keďže ich považuje za náznak vytvárania amerického modelu dvoch silných strán – demokratickej a republikánskej, pričom republikánsky pól už bol v Arménsku sformovaný. Podľa predmetného vyjadrenia je Republikánska strana Arménska prívržencom zdravej opozície a zdravého zjednocovania (52) [aj plánovaná ústavná reforma pritom ráta so zmenou volebného systému, ktorý by viedol k dvojpolárnemu politickému systému (53)].

Rozhodnutie ústavného súdu ohľadom dôchodkovej reformy

Ako sme uviedli vyššie, Ústavný súd Arménska dňa 2. apríla 2014 rozhodol v prospech žiadosti opozičnej štvorice vyhlásiť za protiústavný rad ustanovení zákona zavádzajúceho povinné dôchodkové sporenie. Za účelom boja proti zavedeniu zákona bola vytvorená iniciatíva „Sme proti“ [pozri napr. (54)], ktorú podporili všetky relevantné opozičné strany (55). Aj po tomto rozhodnutí však pokračujú protesty (56), keďže budú príslušné ustanovenia platiť až do 30. septembra 2014 (57) a vláda pokračuje v realizácii reformy, pričom interpretuje údajne nejednoznačné rozhodnutie ústavného súdu v rozpore s predstavami protestného hnutia (58) a opozičných strán (59). Rozhodnutie ústavného súdu, ktorý v minulosti opakovanie preukázal svoju závislosť na politickej moci, pritom (spolu s ďalšími faktormi) zrejme svedčí o tom, že v Arménsku postupne dozrievajú podmienky pre výmenu politických elít (60).

Demisia vlády

Demisia vlády bola pre mnohých pozorovateľov prekvapením. Taktika opozície bola v predchádzajúcom období nasmerovaná na odvolávanie vlády v parlamente (pričom opozícia nedisponovala dostatočným počtom poslaneckých mandátov), ku ktorému malo dôjsť v závere apríla 2014. Predstavitelia Republikánskej strany Arménska prejavovali voči tejto iniciatíve dešpekt (61). Následne po podaní demisie republikáni popierali všetky jej objektívne dôvody, o ktorých sa uvažovalo v rámci arménskej verejnosti (vrátane aktivít opozície či vstupu do Colnej únie Eurázijského hospodárskeho spoločenstva) (62) a samotný prezident Sargsian ho spájal výhradne s vnútornými pohnútkami predsedu vlády (63). Podľa názoru popredných opozičných predstaviteľov však bola demisia priamym dôsledkom aktivít opozície [vyjadrenie predsedu poslaneckého klubu strany Dedičstvo Rubena Akopiana (64), (65)] a dôvodom na vzájomné gratulácie k úspechu (66), (67). Zaznel pritom aj názor, že tvrdenie o žiadosti o prijatie demisie, ku ktorej malo dôjsť už vo februári 2014, predstavuje „peknú legendu“, ktorou politické elity prikrášlili nedávno prijaté rozhodnutie (68), pričom je samotná demisia výsledkom aktuálneho úsilia opozície o politickú zmenu.

Ako sa však vyjadril dočasný minister vzdelávania a vedy a podpredseda Republikánskej strany Arménska Armen Ašotian, podanie demisie bolo pre opozičnú štvoricu úplne neočakávanou udalosťou, v dôsledku ktorej musela zmeniť všetky svoje plány, vytýčené na najbližšie mesiace (69). Arménsky politológ Aleksandr Iskandarian považuje za dôvod demisie vlády jej opotrebovanosť (predpokladala sa jej výmena na konci volebného cyklu, t. j. už v rokoch 2012 – 2013 (70). Zároveň zaznievajú hlasy o komplexe faktorov spojených s negatívnymi aspektmi Sarkisianovej vlády (neúspech pri presadzovaní nepopulárnej reformy dôchodkového systému, neefektívna hospodárska politika vedúca k celému radu ekonomických problémov, škandál osoby predsedu vlády spojený s jeho údajným vlastníctvom akcií cyperskej offshorovej spoločnosti Wlispera Holdings Limited, váhavosť pri integrácii do Colnej únie Eurázijského hospodárskeho spoločenstva a i.  [(71), porov. (72)] Čo sa týka ekonomickej časti komplexu, počas Sarkisianovej vlády došlo k zhoršeniu množstva mikroekonomických a makroekonomických ukazovateľov Arménska (73). Spomínaný komplex faktorov bol spojený s ostrou kritikou zo strany opozície vrátane osoby bývalého prezidenta Kočariana (kritika sa týkala primárne hospodárskych a vnútropolitických otázok), s opotrebovanosťou vlády a s nedostatkom jej popularity. Suma spomínaných okolností je dostatočným dôvodom na demisiu vlády, nie však na prudkú zmenu kurzu Arménska či už v oblasti vnútornej alebo vonkajšej politiky (74), (75). Zmenou vlády pritom možno dosiahnuť cieľ adaptácie personálnej základne politickej moci pred vstupom do Colnej únie Eurázijského hospodárskeho spoločenstva aj cieľ komplikácie situácie opozície z hľadiska nutnosti zmeny jej taktiky, ktorá bude musieť byť v rámci zmenenej situácie nanovo vypracovaná (76). Aj predseda poslaneckého klubu strany Dedičstvo Ruben Akopian hovorí o tom, že bola demisia vlády najpohodlnejším scenárom reakcie autorít na opozičné aktivity (77), ktoré boli celou svojou silou nasmerované na kritiku a odvolávanie vlády. Vládnuce elity akoby odstránili terč, na ktorý mierila opozícia, a to bez akejkoľvek výraznejšej ujmy; naopak, s možnosťou výmeny svojich opotrebovaných reprezentantov.

Demisia vlády pritom zároveň ukázala, že je arménska opozícia momentálne absolútne nepripravená na realizáciu cieľov, akými je destabilizácia vládnej moci či jej prevzatie. S výnimkou ARF Dašnakcuťun je celá opozičná štvorica podľa všetkého rozhodnutá nezúčastňovať sa na súčasnej moci a orientovať svoje politické aktivity na očakávanú výmenu politických elít v roku 2017. Tlačový tajomník Prosperujúceho Arménska Tigran Urichanian sa v súvislosti s demisiou vlády vyjadril o uskutočnení „prvého kroku smerujúceho k zmene kvality života občanov Arménska“ (78). Predseda strany Gagik Carukian uviedol, že ide len o objavenie možnosti začať sa hýbať správnym smerom a poprel, že by išlo o náhle vytvorenie nových podmienok a politickej situácie (79). Takéto vyjadrenia sú za podmienok, že sa predtým opozícia prezentovala vyjadreniami o plánovaných státisícových demonštráciách (80), pomerne zvláštne – akákoľvek rozumná politická sila s cieľom reálnej zmeny mocenských pomerov v štáte, ktorá by disponovala zodpovedajúcim protestným potenciálom, by pád vlády využila na ďalšiu mobilizáciu občanov v prospech výmeny vládnucich elít. Oproti tomu však reakcie opozície naznačujú, že bude (zrejme bez ARF Dašnakcuťun, prejavujúcej odstredivé tendencie) pokračovať vo vytváraní spoločného politického programu (81) a zdrží sa požiadaviek a aktivít smerujúcich k získaniu účasti na moci [porov. (82), (83)]. Svedčia o tom o. i. aj vyjadrenia poslanca Prosperujúceho Arménska Stepana Marganiana, že si jeho strana neželá mechanickú zmenu vlády, ale zmenu jej programu, pričom opozícia bude naďalej vypracúvať alternatívny sociálno-ekonomický vládny program (84).

Záver

Hrozby opozičných strán (predovšetkým ANK, strany Dedičstvo a Prosperujúceho Arménska) ohľadom destabilizácie situácie v Arménsku prostredníctvom konania masových protestných aktivít boli súčasťou politickej taktiky smerujúcej k vytváraniu tlaku na vládnuce elity. Opozičné subjekty pritom v danom čase nemali možnosti ani reálne ambície nahradiť vládnu moc a svoju činnosť v skutočnosti zameriavali na priebežné získavanie politických bodov s perspektívou výmeny elít v roku 2017. Vládnuca moc im podaním demisie vlády vzala vietor z plachiet, keďže sa ich politická rétorika a taktika jednostranne zameriavala na kritiku politiky vlády a aktivity smerujúce k jej odvolaniu za podmienok, že naň nedisponovali dostatkom poslaneckých mandátov. Z pozície vládnucich elít je zmena vlády spojená aj s pozitívami ako výmena svojich opotrebovaných reprezentantov a personálna adaptácia pred vstupom do Colnej únie Eurázijského hospodárskeho spoločenstva. Republikánska strana Arménska zostane aj po zmene vlády pri moci a rovnako prezident bude aj naďalej vykonávať svoje právomoci. Je pomerne pravdepodobné, že okrem (resp. miesto) strany Krajina zákona priberie Republikánska strana Arménska nejakou formou do radov vládnej moci aj predstaviteľov opozičnej ARF Dašnakcuťun (ktorá už bola súčasťou vládnej koalície v rokoch 2003 – 2010), čo by viedlo k ďalšiemu oslabeniu opozície. V každom prípade však samotná Republikánska strana Arménska disponuje v parlamente väčšinou mandátov (70 z celkového počtu 131) a koaličných partnerov v zásade nepotrebuje. Plánované vymenovanie Ovika Abramiana do funkcie predsedu vlády svedčí o zachovaní kontinuity v oblasti vnútropolitického a zahraničnopolitického smerovania, ktorá bude zrejme spojená s istou zmenou štýlu vládnutia (85). Nová vláda bude pokračovať v prípravách na vstup do Colnej únie Eurázijského hospodárskeho spoločenstva aj v začatej realizácii reforiem vrátane kritizovanej dôchodkovej reformy (86); v súvislosti s poslednou skutočnosťou možno očakávať ďalšie pokračovanie protestných aktivít opozície. Na základe aktuálnej situácie v štáte však možno predpokladať, že k prípadnej výmene vládnucich elít (s vysokou pravdepodobnosťou sprevádzanej priamym či nepriamym návratom Roberta Kočariana k moci) dôjde až v roku 2017. Aj v danom prípade je však zmena geopolitického kurzu Arménska viac než vysoko nepravdepodobná.