V mesiaci február 2015 bolo v zmysle podpísaného Komplexu opatrení pre realizáciu minských dohovorov (ďalej len „minské protokoly“) vyhlásené prímerie na východnej Ukrajine. Intenzita bojových aktivít sa znížila, boje však celkom neutíchli. Čoraz častejšie sa pritom ozývajú hlasy z prostredia expertnej komunity, že prímerie predstavuje len ďalšiu pauzu pred nasledujúcou etapou ozbrojeného konfliktu [1]. Problémy, ktoré vytvárajú podhubie pre vypuknutie ďalšej fázy konfliktu, sa týkajú predovšetkým „cestovnej mapy“ stanovenej v minských protokoloch (rozbor jej podmienok sme zverejnili v osobitnom článku [2]); ide o prítomnosť ťažkej vojenskej techniky v demilitarizovanej zóne (ktorej odsun napriek zásadným problémom začali obe strany) a najmä o dohodu Kyjeva a povstalcov na podobe decentralizačnej reformy (v termíne do konca roku 2015), ktorá predpokladá predchádzajúcu delimitáciu územia „určitých okresov Doneckej a Luganskej oblasti“ s osobitným postavením.

Decentralizačná reforma

Ako sme konštatovali v nedávnej minulosti, dohoda na podobe decentralizačnej reformy [3] a predchádzajúce vymedzenie hraníc územia s osobitným štatútom [4] predstavuje najväčšie úskalie mierového procesu. Minské protokoly čo do podoby decentralizačnej reformy predpokladajú dohodu Kyjeva a povstalcov, aktuálna situácia však podľa očakávaní pripomína skôr bludný kruh, pričom žiadna zo strán nie je ochotná robiť ústupky [5]. Povstalci deklarujú cieľ obnovenia kontroly nad všetkými obcami, v ktorých sa dňa 11. mája 2014 konalo referendum o štatúte oštiepeneckých republík, vrátane Slavianska, Mariupoľa a Kramatorska (pozri napr. [6]), ktoré sú aktuálne pod kontrolou ukrajinských síl. Na druhej strane Kyjev v rámci návrhu zákona prijatého Najvyššou radou Ukrajiny predpokladá osobitný štatút menej rozsiahlych území v zmysle prílohy k minskému memorandu zo dňa 19. septembra 2014 [7] [8], ktoré nezohľadňujú územné zisky povstalcov z mesiacov február a marec 2015 (predovšetkým okolie Debaľceva a územia v tzv. mariupoľskom smere; porovnaj mapu nižšie). Minské protokoly zo dňa 12. februára 2015 predpokladajú súhlas povstaleckej strany s podobou decentralizačnej reformy, čo bolo zrejme dôvodom toho, že predstavitelia Doneckej ľudovej republiky (DNR) vyslovili zámer predložiť Kyjevu svoje návrhy zmien a doplnení k zneniu zákona [9]. Situácia pripomína udalosti z pomerne nedávnej minulosti, keď Najvyššia rada Ukrajiny prijala Zákon o osobitnom štatúte časti území Doneckej a Luganskej oblasti, vznikol však problém čo do územného rozsahu uplatňovania predmetnej normy: zatiaľ čo podľa vyjadrenia niekdajšieho Porošenkovho poradcu Jurija Lucenka sa mal zákon vzťahovať na územia ovládané povstalcami v momente podpísania minských dohôd, politickí predstavitelia Doneckej a Luganskej ľudovej republiky (DNR a LNR) požadovali uplatňovanie osobitého štatútu na celé územie Doneckej a Luganskej oblasti [10]. Keďže dohoda na podobe decentralizačnej reformy predpokladá predchádzajúce vymedzenie územia, na ktorej sa bude realizovať, aktuálny stav zakladá dôvodné obavy z vážneho mrznutia mierového procesu. Absencia dohody do budúcna blokuje pokračovanie spomínaného procesu vrátane vykonania volieb na povstaleckých územiach v súlade s minskými protokolmi. Požiadavka predchádzajúceho konania volieb, ktorej splnením sa v rámci prijatého zákona podmieňuje nadobudnutie účinnosti jeho ustanovení, pritom protirečí „cestovnej mape“ stanovenej v minských protokoloch. Dokument totiž obsahuje (konaním volieb nepodmienený) záväzok uznať odštiepeneckým republikám zvláštny štatút, pričom o modalitách uskutočnenia volieb a o otázke fungovania zodpovedajúcich okresov sa má viesť dialóg; otázky súvisiace s voľbami sa v jeho zmysle majú prerokúvať a koordinovať s predstaviteľmi odštiepeneckých republík [11].

Hranice území s navrhovaným osobitným postavením v porovnaní s reálnou kontaktnou líniou. Zdroj: www.vesti-ukr.com

Odsun ťažkej vojenskej techniky

K odsunu ťažkej vojenskej techniky z demilitarizovanej zóny malo podľa minských protokolov dôjsť pod kontrolou OBSE v termíne 14 dní od začatia plynutia prímeria dňa 15. februára 2015. Napriek spomínanej dohode odsun sprevádzajú mnohé problémy. Predstavitelia DNR koncom mesiaca február 2015 v mediálnom vystúpení uviedli, že finalizujú odsun takejto techniky [12]; neskôr dňa 1. marca 2015 zástupcovia oboch odštiepeneckých republík vyhlásili, že zodpovedajúci proces bol z ich strany ukončený [13]. Na druhej strane ukrajinská strana v druhej polovici februára 2014 podmieňovala začatie procesu úplným zastavením paľby [14] (t. j. absenciou sebamenších bojových aktivít na oboch stranách). Neskôr dňa 26. februára 2015 avizovala realizáciu viacfázového procesu sťahovania techniky [15], dňa 11. marca 2015 však definitívnu realizáciu procesu podmienila existenciou dôkazov o uskutočnení analogických krokov na strane povstalcov [16]. Strany sa vzájomne obviňujú z koncentrácie a používania ťažkej vojenskej techniky v demilitarizovanej zóne (pozri napr. [17] [18]) a ani podľa informácií OBSE sa proces odsunu predmetnej techniky zatiaľ neukončil [19].

Záver

Okrem zákonitého [20] [21] mrznutia mierového procesu a súvisiacich prognóz predstaviteľov expertnej komunity svedčia o hrozbe obnovenia bojov na východnej Ukrajine aj ďalšie skutočnosti. Viac či menej priamo o nej svedčí napríklad vyjadrenie predsedu poslaneckého klubu Bloku Petra Porošenka Jurija Lucenka zo dňa 17. marca 2015, že na Ukrajine sa môže začať vojna v plnom rozsahu v mesiacoch apríl – máj 2015 [22]. Nepriamo o nej svedčí mimoriadne zlá ekonomická situácia v tejto krajine, ktorá v nedávnej minulosti v dôsledku prepadu domácej meny zaznamenala paniku na trhu s potravinami [23] s ich následným deficitom a zdražovaním [24]; závažné problémy sa objavujú tiež na trhu s liečivami [25] [26]. Ďalšie potiaže sa týkajú finančnej situácie bánk, z ktorých mnohé bankrotujú [27] [28]. Mnohé zo závažných ekonomických problémov [29] [30] a hrozieb [31] [32] majú dnes už chronický charakter. V kontexte (aj) vyššie uvedených skutočností a v kontexte hlbokej nespokojnosti obyvateľstva [33] s perspektívou jej ďalšieho prehlbovania možno vysloviť predpoklad, že sa politická moc bude usilovať zabezpečiť svoje politické prežitie prostredníctvom vyostrovania spoločenských nálad viazaného na eskaláciu ozbrojeného konfliktu.