Predčasné prezidentské voľby na Ukrajine sa často spájajú s reálnymi či deklarovanými nádejami na upokojenie situácie na Ukrajine a na jej zjednotenie (1). Existuje však množstvo skutočností, ktoré spomínaný variant ak nie vylučujú, tak výrazne spochybňujú. Napriek tomu však budú mať voľby nepochybne nezanedbateľný vplyv na ďalší vývoj v tejto krajine.

Situácia na východe a juhu Ukrajiny

Pred prezidentskými voľbami na Ukrajine prebieha v regióne tzv. Donbasu faktické oddelenie od Ukrajiny, prípravy na zlúčenie jednostranne vyhlásenej Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky (2), prípravy na znárodňovanie [vrátane majetku Achmetova, ktorý zaujíma nepriateľské postoje voči povstaleckému hnutiu v Donbase a s cieľom zvýšenia účasti vo voľbách prostredníctvom vytvorenie bezpečnostných garancií resp. tlaku na svojich zamestnancov prenáša volebné okrsky v Mariupole do svojich závodov (3)] zo strany Doneckej ľudovej republiky (4) a konflikty medzi povstalcami, ukrajinskou armádou a Národnou gardou Ukrajiny, v ktorej sú integrovaní príslušníci viacerých radikálnych a nelegálne ozbrojených organizácií. Za aktuálnych pomerov sa prezidentské voľby v prevažnej väčšine okrskov zrejme nebudú konať, a to z bezpečnostných dôvodov, z dôvodu nezáujmu o ne zo strany relevantnej časti obyvateľstva (ktorá ich považuje za nelegálne a nelegitímne) a z dôvodu odporu zo strany povstalcov, ktorí kontrolujú infraštruktúru a stavajú sa mimoriadne negatívne ku všetkým atribútom ukrajinskej moci. V prospech posledného tvrdenia svedčí aj skutočnosť, že z ich strany aktuálne dochádza k fyzickej likvidácii volebných okrskov [porov. (5) s udalosťami posledných dní, napr. (6)]. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sú voľby na danom území prakticky prevažne nevykonateľné, čo v dôsledku výrazne zníži ich legitimitu. Okrem toho je konanie volieb ohrozené aj v Odese, v ktorej sa obyvatelia aj po tragických udalostiach z domu odborov obávajú účasti vo volebných komisiách (7). V Charkove sa iniciujú prípravy na referendum o určení štatútu oblasti a je vysoko pravdepodobné, že bude obyvateľstvo prezidentské voľby ignorovať. Na Kryme sa voľby, samozrejme, nebudú konať. Možno preto konštatovať, že sa voľby nebudú konať na celom území Ukrajiny a že bude zvolený prezident legitímnym predstaviteľom výhradne zvyšných častí ukrajinských regiónov.

Vyššie uvedené tvrdenie platí o to skôr, že vo voľbách formálne a materiálne absentujú relevantní kandidáti reprezentujúci záujmy obyvateľstva východných a južných regiónov (8). Kandidatúru Dobkina možno vnímať ako snahu tzv. doneckého klanu podieľať sa prostredníctvom svojho kandidáta na legitimizácii volieb, pričom samotný Dobkin nepožíva zásadnejšiu podporu zo strany obyvateľov východu a juhu Ukrajiny, o čom svedčí aj jeho očakávaný volebný výsledok (9). Podobné konštatovanie platí aj o Tihipkovi [ktorý na rozdiel od určujúcej časti obyvateľstva juho-východu zaujíma v zásade stredové pozície a v porovnaní s Dobkinom dosahuje v predvolebných prieskumoch o čosi vyššie výsledky; sotva sa však môže stať prekvapením volieb, ako sa v médiách niekedy uvádza (10)]. Tihipko pôvodne ašpiroval na nomináciu na prezidentského kandidáta za Stranu regiónov, ktorá sa však rozhodla nominovať Dobkina a Tihipko sa rozhodol zúčastniť sa volieb ako nezávislý kandidát a obnoviť svoj niekdajší politický projekt Silná Ukrajina (11). Posledný kandidát, ktorého by bolo možno pri veľkej nadsázke označiť za kandidáta juho-východu, je Medveďčuk, ktorý predstavuje marginálny zjav a vskutku len ťažko možno povedať, že reprezentuje záujmy nejakého regiónu. Dlho sa o tomto kandidátovi špekulovalo, že je kandidátom Kremľa na post prezidenta, čo možno z povahy dostupných informácií považovať za pomerne pravdepodobné; jeho preferencie sa však dlhodobo pohybujú na marginálnej úrovni (12). Oproti spomínaným osobám sa kandidát Carev pre vyhrážky, fyzický útok na jeho osobu, absenciu garantovanej osobnej ochrany a mediálneho priestoru vzdal kandidatúry (13) a aktuálne pracuje na zjednocovaní Doneckej a Luhanskej republiky do novoruskej federácie (14). Rovnako sa pre ohrozenia zo strany príslušníkov Pravicového sektora a násilie smerom k členom strany a členom volebných komisií za komunistickú stranu vzdal kandidatúry aj komunistický kandidát Simonenko (15).

Perspektívni kandidáti a ich vzájomné vzťahy

Najperspektívnejším kandidátom vo voľbách je Porošenko a s pomerne veľkým odstupom za ním nasleduje Timošenková (16). Otázka stojí v zásade len tak, či Porošenko vyhrá voľby v prvom alebo v druhom kole (jeho popularita dlhodobo kolíše okolo hranice 50 %) a aký to bude mať vplyv na ďalší mocenský vývoj na Ukrajine. Timošenková a Porošenko pritom majú dlhodobo konfliktné vzťahy. Povaha aktuálnej kritiky Porošenka zo strany Timošenkovej súvisí aj s jej dávnym nepriateľstvom voči oligarchovi Firtašovi, ktorý podporil Porošenka resp. vstúpil s ním do spojenectva (17). Firtaš pritom kontroluje stranu UDAR Vitalija Klička (18), ktorá zrejme z Firtašovej iniciatívy podporila Porošenkovu kandidatúru (19) a aktuálne spoločne so Stranou regiónov plánuje v parlamente odvolávať jeho predsedu a zastupujúceho prezidenta Turčinova (20), ktorý je rovnako ako Timošenková nominantom strany Baťkivščina. Spomínané nepriateľstvo Timošenkovej prezývanej „plynová kráľovná“ a oligarchu Firtaša pramení z niekdajšieho a dnes opätovne aktuálneho sporu o právo na sprostredkovanie dodávok plynu z Ruska na Ukrajinu (21).

Termín parlamentných volieb a podoba vlády pred ním a po ňom

Z hľadiska hypotetického sformovania legitímnych autorít v Kyjeve by malo rozhodujúci význam vypísanie predčasných parlamentných volieb. Legitimita zvoleného orgánu sa však odvíja od zastúpenia všetkých častí štátu vo voľbách. Na základe predpokladu neúčasti obyvateľstva niektorých regiónov vo voľbách a očakávanej úplnej absencii čo i len formálnej účasti politických síl reprezentujúcich záujmy obyvateľstva východných a južných regiónov (Strana regiónov, ktorá reprezentuje záujmy výlučne oligarchov v Doneckej oblasti, dosahuje rekordne nízke preferencie (22) a Komunistická strana Ukrajiny reprezentuje výhradne záujmy komunistického elektorátu), možno už teraz vysloviť isté pochybnosti o budúcej legitimite parlamentu, ktorý bude zvolený, a tiež vlády, ktorá bude následne vytvorená. Čo sa samotných volieb týka, zatiaľ sa uvažuje o ich termíne na jeseň tohto roka (23), ich vypísanie však bude v kompetencii novo zvoleného prezidenta.  Postoj osoby prezidenta k termínu, ktorý stanoví, sa bude zrejme odvíjať od vlastných politických záujmov (čo však nevylučuje rozhodujúci vplyv vonkajšieho tlaku). Možno predpokladať, že bude Porošenko potrebovať v parlamente dostatočné zázemie na presadzovanie svojich cieľov a že bude časť poslancov prirodzene tendovať k súčinnosti s ním. Vzhľadom na spojenectvo so štruktúrami ovládanými oligarchom Firtašom možno predpokladať, že pred voľbami dôjde k vytvoreniu alebo minimálne k pokusom o vytvorenie vládnej koalície Porošenkovej Solidarity so stranou UDAR (24). Nakoľko ani tak nebude počet mandátov v parlamente stačiť na vytlačenie Baťkivščiny, možno predpokladať, že dôjde k zapojeniu Strany regiónov, frakcie Ekonomický rozvoj (ktorá vznikla jej štiepením), poslancov za Stranu regiónov združených okolo Tihipka [resp. frakcie jeho strany Silná Ukrajina, ktorá má znovu vzniknúť po konaní prezidentských volieb (25)],  prípadne k dohode na podpore zo strany Komunistickej strany Ukrajiny resp. niektorých nezávislých poslancov. Keďže sa v predčasných parlamentných voľbách Strana regiónov a  Ekonomický rozvoj zrejme nedostanú do parlamentu, skoré konanie parlamentných volieb je z Porošenkovho hľadiska spojené s neistotou a nie je v jeho záujme. Po ich konaní možno očakávať snahu získať na stranu proprezidentských subjektov časť nezávislých poslancov resp. poslancov Komunistickej strany Ukrajiny, je však otázne, či bude počet poslaneckých mandátov takýchto síl postačovať na vytvorenie vlády lojálnej osobe prezidenta. Zároveň nemožno vylúčiť možnosť vzniku patových situácií (napr. v prípade víťazstva Tymošenkovej by sa Porošenko mohol pokúsiť o vytvorenie koalície proti nej, pričom je otázne, do akej miery úspešne).

Očakávané postoje EÚ a Ruska

EÚ a jej členské štáty voľby uznajú za legálne a legitímne a zvoleného prezidenta za osobu, oprávnenú vystupovať v mene Ukrajiny. Rusko prezidenta podľa všetkého neuzná bez zásadných výhrad (čo však nevylučuje komunikáciu resp. istú formu spolupráce so zvoleným kandidátom), o čom svedčí aj skutočnosť, že do volieb neplánuje ani vyslať svojich pozorovateľov (26). V rámci budúcej kritiky mu budú oporou nedostatky v oblasti legality [impeachment predchádzajúceho prezidenta neprebehol spôsobom súladným s ústavou (27)] a legitimity volieb. Na legitimitu bude okrem už uvedených skutočností vrhať tieň pochybností aj fakt, že budú príslušníci nelegálne ozbrojených skupín ako Pravicový sektor a Verejná vec iniciatívne kontrolovať činnosť Ústrednej volebnej komisie Ukrajiny a nachádzať sa v jej priestoroch do ukončenia volieb (28), čo povedie o. i. k ďalšiemu možnému a očakávanému zníženiu účasti zo strany prívržencov hnutí na východnej a južnej Ukrajine. Pasívna účasť (ako kandidátov) lídrov nelegálne ozbrojených skupín, predovšetkým Jaroša (Pravicový sektor) a Ľaška [Radikálna strana a predovšetkým prápor Ukrajina (29), ktorý sa aktívne podieľal na násilnom potláčaní povstaleckého hnutia na východe Ukrajiny] bude z pohľadu Ruska nepriamym argumentom v prospech toho, že Ukrajina neplní závery ženevských rokovaní, v zmysle ktorých by mali byť predmetné skupiny odzbrojené (30), ale naopak, umožňuje ich lídrom usilovať sa o získanie moci v štáte (nehovoriac už o tom, že štát zrejme nezamedzí zásahom do činnosti Ústrednej volebnej komisie zo strany takýchto štruktúr). Po konaní volieb bude Rusko podľa všetkého trvať na tom, že majú uvedené skutočnosti zásadný vplyv predovšetkým na legitimitu zvoleného kandidáta. Podľa vyjadrenia Putina bude Rusko rešpektovať prejavenú vôľu ukrajinského ľudu (a zároveň udrživať so zvolenými autoritami vzťahy rovnako, ako s aktuálnymi dočasnými) (31); zároveň však platí, že bude podľa vyjadrenia Lavrova (32) rešpektovať prejavenú vôľu obyvateľov východných oblastí vyjadrenú prostredníctvom výsledkov referenda (čo automaticky neznamená uznanie). Moskva bude teda zrejme považovať zvoleného prezidenta za legitímneho predstaviteľa výhradne tých oblastí, v ktorých voľby prebehnú za zreteľa hodnej účasti voličov. EÚ a jej členské štáty budú naopak významnosť vyššie uvedených faktorov relativizovať a poukazovať na aspoň symbolickú volebnú účasť na Donbase a v ďalších východných a južných regiónoch a tiež na napätú atmosféru, ktorá bránila väčšej participácii elektorátu.

Záver

Takmer s určitosťou možno povedať, že predčasné parlamentné voľby zjednotenie a stabilizáciu situácie na Ukrajine neprinesú. Zároveň je malá aj nádej na vznik politického faktora, ktorý by zjednotil východ a západ Ukrajiny v budúcnosti. Takýto variant by predpokladal vôľu oboch častí Ukrajiny nadviazať konštruktívny dialóg za vzájomného rešpektovania ich pozícií, politické rozhodnutie Kyjeva stiahnuť vojakov a Národnú gardu z miest dislokácie na východe a juhu Ukrajiny, vytvorenie dočasnej vlády národného porozumenia a dohodu (nevyhnutne) oboch častí štátu na konaní predčasných parlamentných volieb. Predpokladal by tiež množstvo dohôd v oblasti revízie zákonov, ktoré boli prijímané po uchopení moci majdanskými silami [prihliadnuc na bezpečnostnú situáciu v Kyjeve, ktorá má z pohľadu obyvateľstva juho-východu výrazný vplyv na legitimitu rozhodnutí centrálnych orgánov (33) a (34)] resp. aj predtým [porov. (35)]. Tieto podmienky možno za aktuálnej situácie len ťažko považovať za splniteľné. Zároveň platí, že konanie nadchádzajúcich prezidentských volieb vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti skôr prehĺbi priepasť, ktorá sa vytvorila medzi oboma časťami Ukrajiny, než aby ju odstránilo.