Medzinárodné právo slúži na ochranu malých a politicky, ekonomicky a vojensky slabých štátov, ktoré si nemôžu vynucovať svoje záujmy silou a musia sa spoliehať na dodržiavanie všeobecne záväzných pravidiel, ktoré im poskytujú záruky v oblasti ochrany ich oprávnených záujmov. Ako demonštráciu spomínanej zákonitosti možno uviesť postoj vlády Kostariky v otázke darfúrskeho konfliktu počas jej dočasného členstva v Bezpečnostnej rade OSN. Uvedená otázka ako aj dodržiavanie medzinárodného práva je pritom pre Kostariku vecou národného záujmu. Vo svete existuje 26 krajín, ktoré nemajú armádu a Kostarika je najväčšou krajinou bez nej. Preto má Kostarika v otázke presadzovania dodržiavania medzinárodného práva veľkú zodpovednosť. Ak si v tejto otázke porovnáme Kanadu a Kostariku, zistíme, že v prípade Kostariky ide o otázku domácej bezpečnosti a v prípade Kanady ide o princíp (1). Vzťah toho ktorého štátu k medzinárodnému právu vyplýva z jeho mocenského postavenia vo svete.

Ako upozorňovali v rokoch 2007 a 2008 vtedajší členovia pracovného kolektívu portálu DespiteBorders.com (2) (3) v súvislosti s očakávaným postojom SR k tzv. Ahtisaariho plánu, z hľadiska strategických záujmov Slovenska predstavujú trendy spojené s nerešpektovaním medzinárodného práva nebezpečenstvo, keďže sa SR ako malý štát príliš nemôže spoliehať na účinnosť bilaterálnych spojenectiev a už vôbec nie na samostatný postup, resp. na taktiku spojenectiev ad hoc. Slovensko sa pritom ešte ako súčasť Česko-Slovenska v minulosti presvedčilo, že spoliehanie sa na zmluvy garantujúce jeho bezpečnosť nie je strategicky rozumným postojom.

Medzi pravidlá a princípy, ktoré mali členovia nášho kolektívu na zreteli, patrí princíp nenarušiteľnosti hraníc štátov bez ich vlastného súhlasu, ktorý patril medzi najdôležitejšie piliere mierového usporiadania Európy po druhej svetovej vojne. Udalosti, ku ktorým následne došlo (realizácia Ahtisaariho plánu, uznanie nezávislosti Kosova zo strany drvivej väčšiny štátov Západu, rozhodnutie Medzinárodného súdu OSN z 22. 7. 2010 ohľadom jednostranného vyhlásenia nezávislosti Kosova, uznanie nezávislosti Abcházska, Južného Osetska a neskôr Krymu (s následným prijatím do federálneho zväzku) zo strany Ruskej federácie svedčia o tom, že sa tieto princípy spochybňujú, relativizujú (predovšetkým vo vzťahu k právu národov na sebaurčenie) a selektívne ignorujú (či naopak absolutizujú na úkor iných princípov medzinárodného práva), čo môže vyvolať otázku, či je pevné pridŕžanie sa týchto selektívne a protichodným spôsobom uplatňovaných pravidiel v ich existujúcej podobe lepším variantom, ako ich redefinovanie, resp. doplnenie spôsobom, ktorý by bol jednoznačný a perspektívne (aspoň po nejakú dobu) všeobecne rešpektovaný.

Princíp územnej celistvosti

Ako sme konštatovali v roku 2008 (4), Charta OSN v článku 1 síce garantuje právo národov na sebaurčenie, zároveň však v článku 2 deklaruje rešpekt „zásade zvrchovanej rovnosti” členských štátov a odseku 4 toho istého článku výslovne odmieta „hrozbu silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu, ako aj každého iného spôsobu nezlučiteľného s cieľmi Organizácie Spojených národov” (OSN) (5). Princíp suverénnej rovnosti, zahŕňajúcej právnu rovnosť účastníckych štátov, právo na teritoriálnu integritu ako aj zdržanie sa akýchkoľvek akcií, ktoré sú v rozpore so zásadami Charty OSN namierenými proti územnej integrite, politickej nezávislosti alebo jednoty ktoréhokoľvek účastníckeho štátu, patria medzi kľúčové princípy Deklarácie zásad riadiacich vzťahy medzi účastníckymi štátmi Konferencie o bezpečnosti a spolupráce v Európe, tvoriacej súčasť Záverečného helsinského aktu z roku 1975 (6).

O uvedené princípy sa (sčasti explicitne) opiera aj Vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k riešeniu budúceho štatútu srbskej provincie Kosovo, schválené Národnou radou Slovenskej republiky uznesením z 28. marca 2007 č. 309 (7). Spomínaný fakt súvisí (popri ďalších významných okolnostiach) aj s tým, že štáty, ktoré sa cítia byť v oblasti ich územnej celistvosti (potenciálne) ohrozené, trvajú na dôslednom rešpektovaní princípu nenarušiteľnosti hraníc (porov. postoj Rumunska, Grécka, Cypru, Španielska a Slovenska v otázke nezávislosti Kosova), zatiaľ čo územia smerujúce k secesii (prípadne štáty, ktoré ich podporujú), spravidla absolutizujú právo národov na sebaurčenie [pozri napr. charakteristiku miesta tohto princípu v hodnotovej hierarchii tvorcov zahraničnej politiky Arménska (8)]. V praxi pritom ide o často protichodné princípy, pričom rozsah ich oprávneného uplatňovania je v rámci medzinárodného práva vymedzený nanajvýš vágne.

Fungovanie štátu môže byť založené na dvoch odlišných princípoch. V prvom prípade ide o občiansky princíp; štát považuje celú svoju populáciu za svojich občanov s rovnakými právami a povinnosťami pre každého bez ohľadu na etnický pôvod. Na strane druhej sa v praxi môžu vyskytovať štáty budované na etnickom princípe, kde je jeden z národov či už fakticky alebo právne vyzdvihovaný ako titulný národ a sú mu priznávané také práva, ktoré sa nepriznávajú ostatným etnikám žijúcim v štáte. Za takýchto podmienok nie je zvláštne, ak sa jeden zo sekundárnych národov v štáte snaží o sebaurčenie či už v rámci hraníc existujúceho štátu alebo prostredníctvom vytvorenia vlastného štátu. V týchto podmienkach je možné vytváranie tzv. politických národov. Napríklad v prípade sebaurčenia Kosova nešlo o sebaurčenie „kosovského národa“, pretože entita daného typu neexistuje a väčšina obyvateľov Kosova sa z hľadiska etnicity hlási k albánskemu národu. Na druhej strane ruské, ukrajinské a moldavské etnikum v Podnestersku vytvorilo za vyše dvadsať rokov nezávislosti politický národ (resp. možno ho označiť za relikt sovietskeho politického národa). Snahy o vytvorenie politického národa možno badať aj na strane štátu, v ktorom sa jeden z národov (etník) snaží o sebaurčenie, resp. existuje reálna hrozba secesie. V tomto smere predstavuje Ukrajina skrachovaný štát, keďže obyvatelia jednotlivých regiónov vnímajú rôznym spôsobom vlastnú históriu, primárne používajú rôzne jazyky, v krajne existujú rôzne kultúry, občania hlasujú vo voľbách podľa jazykového, kultúrneho (vrátane konfesného) príznaku a napokon neexistuje žiadny celok spoločných hodnôt všetkých občanov [porovnaj (9)]. K eskalácii odstredivých tendencií za daných okolností dochádza za podmienok, že prebiehajú úsilia o vytvorenie štátu na etnickom princípe a k obmedzovaniu práv príslušníkov nepoužívajúcich titulný/úradný jazyk [porov. (10)].

Pojem secesie a pojem uznania štátu

V nasledujúcom texte budeme používať pojem secesie v zmysle odtrhnutia územia od materského štátu. Spravidla, t. j. nie nutne pritom ide o odtrhnutie federálneho subjektu či iného územno-správneho útvaru disponujúceho de iure autonómiou od federálneho zväzku, resp. štátu zahŕňajúceho autonómne subjekty. Pravidlá secesie nemusia byť stanovené zákonodarstvom materského štátu, čo však nemusí mať nutne za následok protiprávnosť secesie zo strany nejakého územia. Ani protiprávnosť secesie z hľadiska vnútroštátneho práva nemusí mať za následok jeho nesúlad s medzinárodným právom. Otázka, ktorá sa týka predmetu tohto textu, spočíva v tom, či a za akých okolností môže byť secesia odporujúca vnútroštátnym normám materského štátu a uskutočnená proti jeho vôli súladná s medzinárodným právom.

Dôležitým pojmom je pojem uznania štátu, ktorý je definovaný ako akt, ktorým jeden alebo viacero štátov alebo medzinárodná inštitúcia vyhlásia alebo mlčky pripustia, že považujú za štát, s právami a povinnosťami, ktoré sú s tým spojené, politické zoskupenie existujúce de facto a ktoré sa samo považuje za štát, alebo spoločnosť, ktorá predtým nemala nezávislé politické usporiadanie (11).

Existenciu alebo neexistenciu štátu nemožno vnímať iba prostredníctvom jeho uznania alebo neuznania. Vyššie popísané uznanie má formu iba jednostrannej deklarácie, nič však nemení na právnej povahe určitej entity ako štátu. Štát teda nie je iba politickou veličinou, ale predstavuje aj právnu kategóriu. Podľa Konvencie z Montevideo z roku 1933 sa pod štátom ako subjektom medzinárodného práva rozumie entita majúca nasledovné kvalifikačné kritériá: (a) stála populácia (b) definované územie (c)  vláda a (d) spôsobilosť vstupu do vzťahov s inými štátnymi. V konvencii sa tiež uvádza, že je politická existencia štátu nezávislá od uznania zo strany iných štátov, t. j. nejde o určujúci faktor štátnosti. Na druhej strane však treba poznamenať, že iba uznaný štát môže byť v plnej miere nositeľom práv a povinností vyplývajúcich z medzinárodného práva, a tak zúčastňovať sa v medzinárodnej spolupráci (12). Z vyššie uvedeného vyplýva, že štátnosť vzniká na základe deklarácie vzniku nového štátu a faktického presadenia sa (13) (14) a uznanie zo strany medzinárodného spoločenstva má iba reálny (empirický) vplyv na rozsah realizácie jedného z kvalifikačných kritérií existencie štátu, a to spôsobilosti vstupu do vzťahov s inými štátmi. Netreba zabúdať na to, že ide iba o obmedzenie realizácie toho kritéria a nie o conditio sine qua non. Ako príklad z praxe možno uviesť Azawadskú republiku. V apríli roku 2012 Národné hnutie pre oslobodenie Azawadu vyhlásilo nezávislý štát Azawad. Neskôr v decembri toho istého roka sa národnooslobodzovacie hnutie vzdalo separatistických ašpirácií a začalo rešpektovať teritoriálnu integritu Mali (15). V súčasnosti vidíme snahy o presadenie sa Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky [po vyhlásení ich nezávislosti], keď sa ich zložky donútenia spolu s dobrovoľníkmi snažia vytlačiť z deklarovaného teritória patriaceho republikám ukrajinské bezpečnostné zložky.

Prípad Krymu

Napriek skutočnosti, že býva pripojenie Krymu k RF často označované za anexiu, z hľadiska uplatnenej procedúry išlo nepochybne o secesiu (ktorá nemusí byť nutne súladná s vnútroštátnymi právnymi normami, aj keď v danom prípade boli krymskou stranou predložené argumenty založené na všeobecných ústavných princípoch týkajúcich sa ľudu ako výlučného zdroja moci v štáte a nemožnosti uzurpácie moci v štáte [bližšie (16)]) na základe prejavenia vôle väčšiny obyvateľstva daného územia s následným vstúpením do zväzku s RF. Časté tvrdenia, že v prípade danej secesie išlo o porušenie medzinárodného práva, si vyžadujú bližšie preskúmanie. Rozhodnutie krymského parlamentu prijať Deklaráciu nezávislosti obsahuje medzinárodnoprávne zdôvodnenie daného kroku s odkazmi na Chartu OSN a ďalšie medzinárodné dokumenty, a tiež na rozhodnutie Medzinárodného súdu OSN z 22. 7. 2010 prijaté na žiadosť Valného zhromaždenia OSA iniciovanú Srbskom, v ktorom sa  uvádza, že jednostranné vyhlásenie nezávislosti časťou štátu neporušuje žiadnu normu medzinárodného práva (17). Na území Krymu do separácie od Ukrajiny existovala Autonómna republika Krym a mesto Sevastopoľ s osobitným štatútom. Po zmene moci vo februári tohto roka sa dané  samosprávne štruktúry odmietli ďalej podriaďovať centru a na ich území sa buď vytvárali alternatívne (konkurečné) orgány moci, resp. existujúce orgány si uzurpovali časť právomocí centra, ktoré im podľa ukrajinského zákonodarstva nepatrili. Na vstupoch na polostrov sa vytvorili kontrolné body z osôb podriadených výlučne regionálnym štruktúram na polostrove. Postupne sa zložky donútenia pod priamou kontrou centra rozpadali a prechádzali na stranu regionálnych štruktúr (napríklad armáda a Služba bezpečnosti Ukrajiny). Týmto spôsobom sa autonómne entity v rámci Ukrajiny presadili ako subjekty nezávislé na centre a po vykonaní referend o sebaurčení vyhlásili nezávislosť a požiadali o vstup do RF už ako nezávislé subjekty. Z uvedeného vyplýva, že skutočne nejde o anexiu, ako sa to často v médiách prezentuje, ale o secesiu [bližšie pozri (18)].

Právo na jednostrannú secesiu nekomfortnú s ústavou má veľmi blízko k právu na revolúciu (inak povedané právo na povstanie). Revolúcia (povstanie) je poslednou možnosťou prípade porušovania základných práv jednotlivcov alebo skupín. Pri revolúcii sa cieľ oslobodenia od nespravodlivosti dosahuje prostredníctvom zvrhnutia vlády, zatiaľ čo pri secesii sa tento cieľ dosahuje oslobodením časti územia od kontroly štátu a vytvorením nového štátu (19). Na stránkach nášho portálu sme už upozornili na ústavné postavenie ľudu na Ukrajine ako dezintegračného prvku. V západných regiónoch obyvatelia povstali proti Janukovičovmu režimu, pričom sa odvolávali na článok 5 ústavy, ktorý interpretovali ako právo na povstanie. Na druhej strane vo východných regiónoch proti novej poprevratovej moci obyvatelia povstali, pričom interpretovali článok 5 ústavy ako právo na secesiu [bližšie pozri (20)]. V oboch prípadoch (právo na povstanie a právo na secesiu) išlo o uplatnenie si práva, ktoré stojí na všeobecných zásadách ukrajinskej ústavy. Z toho vyplýva, že v prípade Krymu a Sevastopoľa (alebo aktuálne Doneckej a Luhanskej oblasti) nešlo o secesiu nekomfortnú s ústavou, pretože stála aspoň na všeobecných zásadách ukrajinskej ústavy. Hlavným rozdielom medzi právom na revolúciu (povstanie) a právom na secesiu je v subjekte práva. Právo na secesiu patrí tej kategórii občanov, ktorí sú spojení určitým príznakom (etnickým, náboženským, národnostným, kultúrnym), žijúcim na určitom území štátu a týmto spôsobom sa snažia o obnovenie svojich práv [bližšie pozri (21)]. Centrálny Kyjev porušoval/porušuje celý rad práv týchto kategórii obyvateľstva: právo na prejav vlastnej identity, právo na ruštinu ako druhý štátny jazyk, právo na ochranu pred protiústavným použitím armády a silových zložiek proti vlastnému obyvateľstvu a právo na bezpečnosť. Centrum sa pokúša vytlačiť ruštinu zo spoločenského života a mediálnej sféry, k moci s dostávajú také elementy,  programové ciele ktorých predpokladajú potlačovanie práv obyvateľov, ktorí sa nehlásia k titulnému národu, resp. jazyku [bližšie pozri (22)], nazýva svojich vlastných štátnych príslušníkov vystupujúcich proti centrálnej vláde teroristami alebo porušuje ich právo na právnu ochranu, čím sa daní obyvatelia štátu stávajú občanmi druhej kategórie (porov. napr. prípady nevyšetrovaní úmrtí príslušníkov bezpečnostných zložiek pochádzajúcich z východných a južných oblastí), s čím súvisí napr. obsadzovanie pozícií na ministerstve vnútra príslušníkmi extrémistických skupín antagonicky naladených proti vyššie uvedeným skupinám obyvateľstva.

Postoje Medzinárodného súdu OSN a západných štátov k otázke medzinárodnoprávnej povahy jednostranne vyhlásenej secesie

Z otvorených zdrojov je prístupný zoznam citácií z rozhodnutia Medzinárodného súdu OSN (z 22. 7. 2010 ohľadom jednostranného vyhlásenia nezávislosti Kosova) a západných štátov k otázke medzinárodnoprávnej povahy jednostranne vyhlásenej secesie. V rozhodnutí Medzinárodného súdu OSN sa v bode 79 uvádza, že prax štátov (…) nesvedčí o vzniku nového pravidla, ktoré by zakazovalo vyhlásenie nezávislosti v podobných prípadoch. V bode 81 sa uvádza, že z praxe BR OSN neplynie žiaden všeobecný zákaz jednostranného vyhlásenia nezávislosti a v bode 84 sa uvádza stanovisko Medzinárodného súdu, že medzinárodné právo verejné neobsahuje žiaden uplatniteľný zákaz  vyhlásenia nezávislosti (23).

Ďalej sa možno oprieť aj o niektoré stanoviská západných štátov (24). V písomnom memorande USA z dňa 17. 4. 2009 sa uvádza, že princíp územnej celistvosti nevylučuje možnosť vzniku nových štátov na území už existujúcich štátov (s. 79) a že deklarácie nezávislosti môžu – pričom sa tak aj často deje – porušovať vnútroštátne zákonodarstvo, čo však neznamená, že ide o porušenie medzinárodného práva (s. 51). Ďalej sa uvádza odkaz na Záverečný helsinský akt, v zmysle ktorého sa  rešpektovane územnej celistvosti nemá posudzovať izolovane, ale v širšom kontexte, v rámci ktorého treba venovať rovnakú pozornosť aj iným princípom, pomedzi ktorými majú osobitný význam ľudské práva a ďalšie pohnútky (s. 71). V písomnom memorande Veľkej Británie z dňa 17. 4. 2009 sa uvádza, že secesia ako taká neodporuje medzinárodnému právu (s. 87) a že medzinárodné právo nezakazuje secesiu a oddelenie a negarantuje nerozlučnosť štátov-predchodcov od vnútorných hnutí, vedúcich k oddeleniu alebo nezávislosti pri podpore národov, ktorých sa to týka (s. 93). Obdobné stanoviská boli prezentované v ústnych vystúpenia právnych poradcov a zástupcov US Department of State a ministerstvami zahraničných vecí Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka, Dánska a Rakúska.

Protirečivosť stanovísk a selektívnosť interpretácie medzinárodného práva

Ako sme už uviedli vyššie, vo všeobecnosti platí, že sa útvary smerujúce k právnej secesii v sporných prípadoch spravidla odvolávajú na právo národov na sebaurčenie a ohrozené štáty na princíp územnej celistvosti. Aj mocnosti s rozhodujúcim vplyvom potom v istých prípadoch princíp územnej celistvosti absolutizujú (a účelovo ignorujú v dôsledkoch protichodné princípy) a v istých tento princíp relativizujú vo vzťahu k iným princípom. Riadia sa pritom výlučne vlastnými politickými, ekonomickými a bezpečnostnými záujmami. Tento stav malým štátom vrátane SR neposkytuje dostatočnú mieru ochrany (napr. pred prípadnými hrozbami namierenými proti ich územnej celistvosti), nakoľko situácia v oblasti uplatňovania medzinárodného práva nevytvára istotu (predvídateľnosť) z hľadiska jeho aplikácie mocnosťami, ktoré majú na jeho aplikáciu v praxi rozhodujúci vplyv. Expresívne by sa dalo povedať, že sa z princípu územnej celistvosti stal trhací kalendár, keďže sa v argumentácii aktérov medzinárodných vzťahov v prospech ich pozícií uplatňuje selektívne. V praxi zachovanie, resp. narušenie územnej celistvosti závisí od záujmov, pozície a sily jej prípadných faktických garantov. Za daných okolností by azda bolo namieste zvážiť, či je lepšie trvať na dôslednom uplatňovaní (absolutizácii) vágneho a prakticky ohýbaného princípu, alebo sa prikloniť k formulácii doplňujúcich pravidiel (i keď možno mäkších, než ako vyplýva z vlastnej interpretácie práva),  ktoré by však mali byť perspektívne aspoň po istý čas všeobecne dodržiavané aktérmi medzinárodných vzťahov. Prihliadnuc na úvod tohto textu, v ktorom sme zdôraznili, že dodržiavanie medzinárodného práva predstavuje pre Kostariku otázku domácej bezpečnosti, je otázne, či by rovnakú prioritu prisudzovali dodržiavaniu nových pravidiel v medzinárodnom práve verejnom aj ostatné štáty medzinárodného spoločenstva, ktoré majú neporovnateľne väčšie mocenské postavenie vo svete ako Kostarika.

Možné pravidlá jednostranného vyhlásenia secesie

V rámci medzinárodného práva absentujú jasné kritériá oprávnenosti jednostranne vyhlásenej secesie (proti vôli materského štátu), ktorých vypracovanie by bolo žiaduce z hľadiska predvídateľnosti medzinárodného práva. Všeobecné odvolávanie sa výlučne na právo národov na sebaurčenie (či naopak na princíp územnej celistvosti) bez existencie ďalších pravidiel, ktoré by vymedzovali rozsah ich použiteľnosti, poskytuje slabé garancie aktérom, ktorí sú z mocenského hľadiska v slabšej pozícii, než ich oponenti. V rámci spomínaných pravidiel by mal byť obmedzený rozsah uplatniteľnosti kritérií etnogeografického, lingvogeografického, resp. konfesno-geografického stavu, ktoré bývajú často determinované predchádzajúcimi násilnými (napr. genocídou) a pod. krokmi jednotlivých aktérov a boli by azda najľahšie zneužiteľné na presadzovanie ich záujmov (napr. na úkor štátov s územiami, ktoré sú súvisle obývané národnostnými a pod. menšinami). Vo všeobecnosti by predstavovalo jeden z najhorších možných trendov začatie uplatňovania delimitácie území štátov na základe etických, jazykových a náboženských hraníc. K vyššie spomínaným pravidlám by mohlo patriť napr.:

• faktická nezávislosť na materskom štáte a existencia atribútov štátu vrátane suverenity a štátnej moci
• prejav vôle rozhodujúcej časti obyvateľov vystúpiť zo štátneho celku a nadobudnúť samostatnosť (kladný výsledok miestneho referenda)
• vysporiadanie otázok súvisiacich s právami menšín
• miera polarizácie spoločnosti v materskom štáte vylučujúca ďalšie mierové spolužitie jeho častí (napr. otvorená a neodvratná hrozba vypuknutia občianskej vojny) a zároveň predchádzajúci vojnový konflikt sprevádzaný preukázanými zločinmi proti ľudskosti zo strany materského štátu proti obyvateľstvu jeho oddeľujúcej sa časti alebo prechádzajúca nezákonná a násilná uzurpácia moci v materskom štáte smerujúca k potlačeniu práv obyvateľstva jeho časti
• predchádzajúce skutočnosti by mal posudzovať nezávislý medzinárodný justičný orgán, v ktorom by bola zabezpečená rovnováha strán, resp. vylúčená jednostrannosť plynúca z ich nerovnomerného zastúpenia. Jeho verdikt by mal umožňovať, nie však zaväzovať k uznaniu štátu zo strany iných aktérov medzinárodných vzťahov

Otázka, aké by malo byť budúce právo (de lege ferenda), pravdaže, nezakladá žiadne dôsledky v oblasti interpretácie platného práva (de lege lata). Z hľadiska strategických záujmov SR by však bolo žiaduce podporiť iniciatívy smerujúce k určeniu takýchto kritérií, ak sa v budúcnosti objavia.

Záver

Mohlo by sa zdať, že je trvanie na dôslednom (z hľadiska vzťahu k iným princípov niekedy izolovanom) uplatňovaní, resp. interpretácii princípu územnej celistvosti v záujme štátov, ktoré sa cítia byť v oblasti ich územnej celistvosti (potenciálne) ohrozené. Ak však ide o aktérov, ktorí sa nemôžu spoliehať na vlastnú silu či na vonkajšie garancie zo strany politicky, ekonomicky a bezpečnostne dominujúcich mocností, práve tieto štáty by mali  v záujme ochrany ich oprávnených záujmov prejaviť (alebo aspoň podporiť prípadnú budúcu) relevantnú iniciatívu smerujúcu k jasnej delimitácii a odstráneniu vágnosti existujúcich medzinárodnoprávnych princípov.

Prihliadnuc aj na súčasný stav slovenskej armády a tendencie v predmetnej oblasti [(25) (26) (27) (28)] a tiež na otázky súvisiace so spoľahlivosťou bezpečnostných garancií zo strany partnerov Slovenskej republiky (porov. úvod tohto článku) je potrebné konštatovať, že by pre ňu malo byť strategickou prioritou dodržovanie noriem medzinárodného práva a že by mala byť daná otázka považovaná za otázku domácej bezpečnosti. Preto je na mieste podotknúť, že by sa mala Slovenská republika pri deklarovaní vlastných stanovísk týkajúcich sa bezpečnostnej situácie vo svete a dodržiavania medzinárodného práva stotožniť s myšlienkou, že je v pozícii druhej Kostariky. Medzinárodné záväzky garantujúce našu bezpečnosť sú tiež súčasťou platného medzinárodného práva, no netreba zabúdať ani na históriu, ktorá sa môže zopakovať, a práve preto treba vnímať dodržiavanie medzinárodného práva ako celku ako otázku našej domácej bezpečnosti. Slovenská republika momentálne nie je v pozícií, aby mohla k svojim medzinárodným záväzkom pristupovať ako ku koláču s hrozienkami a vyberať si kúsky, ktoré sa jej momentálne hodia, resp. vykladať si právo podľa momentálnych potrieb; čo sa aktuálne našťastie nedeje, i keď tomu nezodpovedajú prezentované postoje všetkých úradujúcich či predovšetkým zvolených (zatiaľ neúradujúcich) ústavných činiteľov.

Slovensko má popri požiadavke dôsledného dodržiavania medzinárodného práva, resp. prípadnej podpore budúcich iniciatív smerujúcich k jeho spresneniu aj ďalší hypotetický nástroj, týkajúci sa faktických garancií územnej celistvosti zo strany mocností. Vývoj posledných rokov (od roku 2008) ukázal, že sa v Európe začína uplatňovať princíp revízie hraníc na základe etnických alebo jazykových línií. Slovenská republika má v tomto prípade dve možnosti: (a) bezalternatívne sa spoliehať výhradne na ochranu zo strany jeho západných partnerov, pričom daný scenár predpokladá zachovanie momentálneho status quo v oblasti rozloženia síl a záujmov hráčov [t. j. otázka symetrických alebo asymetrických vzťahov]; (b) snažiť sa skorigovať svoje aktuálne zahraničnopolitické pozície tak, aby vykazovala znaky spoľahlivého a čitateľného spojenca a partnera vo vzťahu k budúcim možným faktickým garantom jeho územnej celistvosti. Je otázne, či už v tomto prípade nebude neskoro, keďže nás bude subjekt predstavujúci potenciálny zdroj ohrozenia našich záujmov dlhodobo a výrazne predbiehať, a to natoľko, že bude situácia dlhodobo neskorigovateľná k smerom k ich realizácii.