Na 24 augusta 2014 boli v Abcházsku vyhlásené predčasné prezidentské voľby. Dôvodom tohto kroku bola politická kríza (tzv. pokus o štátny prevrat; pozri nižšie), ktorá viedla k rezignácií prezidenta Alexandra Ankvaba a k zmenám v štruktúrach výkonnej moci. Dňa 31. mája 2014 bol za úradujúceho prezidenta vymenovaný Valerij Bganba. Dňa 1. júna 2014 Ankvab oznámil, že skladá právomoci hlavy štátu. Po prezidentovi podal demisiu aj predseda abcházskej vlády Leonid Lakerbaja. Nominácia kandidátov na post prezidenta Abcházska prebiehala v období od 25. júna do 14 júla 2014 (1).

Všeobecná charakteristika politickej situácie v Abcházsku

Abcházsko v priebehu uplynulých rokov charakterizuje rastúci vplyv Moskvy a súčasne slabnúca tendencia abcházskych elít k autonómnemu rozhodovaniu, spätá s tzv. abcházskym nacionalizmom. Konflikt medzi spomínanými tendenciami tvorí jednu zo základných determinačných osí (a súčasne interpretačných kľúčov) politických udalostí a trendov v Abcházsku za uplynulé roky [porovnaj napr. (2); (3)]. S uvedenými tendenciami zároveň koreluje faktor regionálneho pôvodu a zázemia v tom zmysle, že sa v prostredí gudautských Abcházcov (jedna zo základných skupín v rámci abcházskeho národa, nazvaná podľa mesta Gudauta ležiaceho vo vzdialenosti približne 40 km severne od Suchumu) prejavuje silnejší sklon k nacionalizmu než u očamčirských Abcházcov (druhá zo základných skupín, pomenovaná podľa mesta Očamčira vo vzdialenosti približne 60 km južne od Suchumu); spomínaný sklon sa odráža v postojoch ku Gruzínsku i Rusku ako k subjektom, ktoré v minulosti či v súčasnosti obmedzujú abcházsku nezávislosť. Uvedené skupiny medzi sebou súťažia o ovládnutie mocenského centra v Suchume, pričom však v najvyššej abcházskej politike platí nepísané pravidlo, že ak kandidát na prezidenta pochádza z gadautskej skupiny, kandidát na viceprezidenta pochádza z očamčirskej skupiny a naopak (4); kandidáti na prezidenta a viceprezidenta pritom kandidujú vo dvojiciach.

Významnou udalosťou, ktorá v roku 2014 zmenila štruktúru moci v Abcházsku, bola už spomenutá politická kríza, ktorá sa odohrala v mesiacoch máj a jún 2014. Kríza bola sprevádzaná nepokojmi, obsadzovaním administratívnych budov a masovými protestmi prívržencov opozície aj vládnucej moci. V reakcii na vývoj udalostí, ktorý charakterizovali žiadosti zjednotenej opozície aj abcházskeho parlamentu smerom k demisii hlavy štátu, sa vtedajší prezident Alexander Ankvab (a následne aj predseda abcházskej vlády Leonid Lakerbaja) vzdal svojej funkcie. Relevantná časť opozície sa pritom sústredila okolo osoby bývalého viceprezidenta a predsedu vlády Abcházska, lídra Fóra ľudovej jednoty a súčasného kandidáta na post prezidenta Raula Chadžimbu (ktorého následne navrhol za kandidáta na prezidenta Koordinačný výbor opozície, pozri nižšie). Popri Chadžimbovi stál na čele protestov líder organizácie veteránov abcházsko-gruzínskej vojny Aruaa (Vojaci) Vitalij Gabina, ktorý aktuálne vo dvojici s Chadžimbom kandiduje na post viceprezidenta (5). Strana Amcachara (pôvodne združenie veteránov abcházsko-gruzínskej vojny), ktorá má pozíciu strany moci, zaujímala počas krízy neutrálnu pozíciu (6) (7) a napokon pred voľbami podporila Aslana Bžaniju [v rozpore s očakávaniami, že podporí svojho zakladateľa Meraba Kišmariiju (8); pozri tiež nižšie]; oboch kandidátov (Bžaniju aj Kišmariju) pritom možno považovať za ľudí Ankvaba.

Kandidáti na posty prezidenta a viceprezidenta

Vo voľbách kandidujú nasledujúce dvojice kandidátov za prezidenta (uvádzame na prvom mieste) a viceprezidenta (uvádzame na druhom mieste):

1. Raul Chadžimba, Vitalij Gabnia
2. Merab Kišmarija, Said Lolua
3. Leonid Dzapšba, Boris Abitov
4. Aslan Bžanija, Astan Agrba

Kandidátov možno pritom v základných rysoch charakterizovať na základe ich vzťahov s osobou Ankvaba; postojov týkajúcich sa vonkajšieho vektora Abcházska (vrátane orientácie na Moskvu resp. vnímania Turecka ako doplnkovej alternatívy); z hľadiska početnosti a štruktúry elektorátu; regionálneho pôvodu a vzájomnej rodovej spriaznenosti.

Vzťahy s osobou Ankvaba

Dvoch zo štyroch kandidátov na post prezidenta možno s určitosťou považovať za ľudí bývalého prezidenta Ankvaba; a to Kišmariju a Bžaniju. Naopak, Chadžimba aj jeho dvojka Gabnia predstavujú opozičných lídrov s antagonickými vzťahmi s osobou Ankvaba, pričom boli ústrednými postavami pokusu o štátny prevrat v roku 2014. Za favorita volieb je považovaný líder organizácie Fórum národnej jednoty Chadžimba (9), ktorý disponuje podporou Koordinačnej rady opozície (ktorá sa po zvrhnutí predchádzajúcej vlády dostala k moci) aj vplyvnej organizácie Aruaa (vedenej kandidátom za viceprezidenta Gabniom). Naopak, bývalý prezident Ankvab, ktorý si napriek zmenám nasledujúcim po nepokojoch spojených s pokusom o štátny prevrat zachováva relevantnú mieru politického vplyvu, fakticky nominoval viacerých technických kandidátov s cieľom vyvolať rozkol v prostredí Chadžimbovho elektorátu, a to Bžaniju, Kišmariju a Beslana Ešbu [ktorého kandidatúra bola zamietnutá volebnou komisiou z dôvodu nedostatočnej miery ovládania abcházskeho jazyka (10)] (11). Najsilnejšiu pozíciu má spomedzi technických kandidátov Bžanija, ktorý sa môže spoliehať na podporu prívržencov bývalého prezidenta v rozsahu približne 30 percent hlasov oprávnených voličov (12). Očakáva sa preto, že sa v konečnom boji o prezidentské kreslo stretnú Chadžimba a Bžanija.

O osobe Meraba Kišmariju možno s vysokým stupňom istoty konštatovať, že ide o človeka Ankvaba; uvedené tvrdenie dokladujú o. i. nasledujúce skutočnosti. Po smrti prezidenta Sergeja Bagapša v roku 2011 podporil v predčasných prezidentských voľbách ako prezidentského kandidáta Ankvaba, pričom (predovšetkým v súvislosti s negatívnymi hodnoteniami Ankvabovho pôsobenia počas gruzínsko-abcházskeho konfliktu) uviedol, že „by sa Alexander Zolotinskovič nemal pred nikým ospravedlňovať. V priebehu rokov zastával vedúce štátne funkcie a svojimi činmi ukázal vzťah k svojmu ľudu“ (13). Kišmarija podporil Ankvaba aj v priebehu politickej krízy a nepokojov z mesiacov máj a jún 2014, o ktorých vyhlásil, že ich nepovažuje za právny základ pre odstúpenie prezidenta (14). Existujú tiež predpoklady o účelovom výbere osoby Saida Loluu za kandidáta za viceprezidenta. V tábore Chadžimbu hrá dôležitú úlohu Raul Lolua (po páde Ankvabovho režimu poverený výkonom funkcie ministra vnútra Abcházska). Keďže klanová príslušnosť zohráva v abcházskej politike veľmi dôležitú rolu, účasť Saida Loluu vo voľbách možno považovať za technickú kandidatúru za účelom roztrieštenia veľmi početného a vplyvného abcházskeho klanu Lolua zo strany osoby bývalého prezidenta Ankvaba (15).

Na základe nepriamych indícií možno sformulovať hypotézu, že menej zreteľným človekom Ankvaba resp. jeho technickým kandidátom môže byť aj Dzapšba. V prospech predmetného predpokladu vypovedá skutočnosť, že sa v júni roku 2014 počas ohlásenia svojej kandidatúry označil za alternatívneho kandidáta opozície (16), a to v reakcii na údajne mnohopočetné žiadosti z prostredia abcházskej opozície (ktoré majú byť prejavom určitých nezhôd v jej radoch); kandidatúrou mal dať Dzapšba občanom možnosť alternatívneho výberu (17). Oficiálnym kandidátom abcházskej opozície je Chadžimba, pričom Dzapšbovu kandidatúru možno vnímať ako alternatívu, ponúkanú protestným voličom. Očakáva sa, že v prípade, že sa volič nerozhodne v prospech niektorého z favoritov (Chadžimba alebo Bžanija), bude voliť práve Dzapšbu. Ďalšou okolnosťou, ktorá vyššie uvedený predpoklad nepriamo podporuje, je skutočnosť, že je Dzapšba policajným generálmajorom, ktorý počas svojej profesionálnej kariéry zastával rôzne funkcie od vyšetrovateľa cez zástupcu predsedu Služby bezpečnosti Abcházska až po ministra vnútra Abcházska. Chadžimba profesionálne vyšiel zo štruktúr KGB ZSSR a stál na čele abcházskej štátnej bezpečnosti. V rámci Dzapšbovej kandidatúry evidentne existuje vysoký potenciál rozkolu silových štruktúr v otázke podpory Chadžimbu. Potenciál vyvolania štiepenia sa neobmedzuje iba na úroveň kandidáta na prezidenta; Dzapšba totiž kandiduje spoločne s osobu Abitova, ktorý v minulosti pracoval v bezpečnostných zložkách (pracoval v colnej službe, v rámci ktorej sa zaoberal kriminálnou činnosťou). Na druhej strane ide v prípade Abitova o človeka, ktorý prežil celý svoj život s výnimkou krátkodobých pobytov mimo Abcházska, do ktorého sa presťahoval až po skončení aktívnej profesionálnej kariéry v roku 2008. Zároveň treba podotknúť, že je národnosťou Abazín (národnosť veľmi blízka Abcházcom, ovplyvnená však Adygejcami). Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že môže iba ťažko získať významnú podporu v radoch miestnych silových štruktúr.

Človekom Ankvaba je bezpochyby jeden z favoritov volieb Bžanija, ktorý počas pokusu o štátny prevrat v roku 2014 odsúdil nepokoje a obsadenie rezidencie prezidenta, pričom vyhlásil, že dôvodom Ankvabovej demisie je jeho prianie zamedziť krviprelievaniu a bratovražednej vojne. Uviedol tiež, že obsadzovanie orgánov štátnej moci nemá nič spoločné so záujmami abcházskeho ľudu a že môže byť konanie osôb vyvolávajúcich nepokoje kvalifikované ako trestný čin. Dodal, že bol prezident nezákonne zvrhnutý z rozmaru malej opozične naladenej časti spoločnosti, a to bez akéhokoľvek základu či dokázaných obvinení (18). Bžanija tiež v priebehu nepokojov spoločne s osobou vtedajšieho ministra obrany Abcházska a aktuálneho kandidáta za prezidenta Kišmariju a s osobou vtedajšieho ministra vnútra Otara Checiju a ďalšími vysokopostavenými predstaviteľmi silových zložiek vystúpil z pozície predsedu Služby štátnej bezpečnosti Abcházska s vyhlásením na podporu „zákonne zvoleného prezidenta“ Ankvaba (19). Podobne ako v prípade Saida Loluu, aj Aslan Bžanija ako menovec jedného z lídrov koordinačnej rady opozície Achra Bžaniju zohráva technickú úlohu v oblasti štiepenia rodinných klanov; i keď Aslan a Achra nie sú priamymi príbuznými, v abcházskych podmienkach sú považovaní za bratov; Ankvab uvedeným spôsobom vyvíja snahu o rozštiepenie klanu Bžanija (20).

Otázka vonkajšieho vektora Abcházska 

Čo sa týka úlohy Ruska vo voľbách, očakáva sa, že Moskva nebude zasahovať do ich priebehu. Všetci kandidáti vyhlásili, že je Rusko základným strategickým partnerom Abcházska; z uvedeného pohľadu nepredstavuje konanie volieb pre Moskvu zdroj neistoty (21). Na druhej strane sa môže rozhodujúcim faktorom aspoň tichej podpory konkrétneho kandidáta zo strany Moskvy stať postoj k otázke rekonštrukcie abcházskej železnice. Výsledok nastávajúcich volieb môže mať totiž vplyv na celý región – v prvom rade na Arménsko a Irán a v druhom rade na Azerbajdžan a Gruzínsko. Ako spomíname vyššie, gudautský klan, z ktorého pochádza aj osoba bývalého prezidenta Ankvaba, má záujem na získaní či aspoň udržaní určitej miery nezávislosti od Moskvy (zastáva autonomistickú pozíciu v rusko-abcházskych vzťahoch); v opačnom prípade (pri prílišnom primknutí k Ruskej federácii) môže Abcházsko so nízkym počtom obyvateľov stratiť svoju svojbytnosť. Komparatívnou výhodou Abcházska je turistika, ktorá sa však od čias rozpadu ZSSR nerozvíjala. S cieľom nachádzania zlatej strednej cesty rozvoja turizmu a zamedzenia nerozumného rozpredania miestnych hotelov, penziónov a sanatórií existuje v Abcházsku schéma spoločných podnikov popísaných nižšie v osobitej časti v texte (časť „Dvojica Kišmarija – Lolua“). Ďalší potenciálny prostriedok rozvoja abcházskej ekonomiky predstavuje železnica, ktorá je mimo prevádzky od roku 1992, keď v dôsledku prebiehajúcich bojov došlo k jej deštrukcii. Po zmene režimu v Gruzínsku po odchode Saakašviliho sa objavili prvé náznaky možnej zmeny status quo. Gruzínsky minister pre reintegráciu Paata Zakareišvili inicioval myšlienku obnovenia spomínanej železnice a získal pre ňu podporu aj zo strany zakladateľa vládnucej strany v Gruzínsku (Gruzínsky sen) Bidzinu Ivanišviliho. Realizáciou tohto projektu by vyhralo v prvom rade Arménsko, ktoré by získalo priame spojenie s Ruskom, pričom Gruzínsko by získalo minimálne príjem z prepravy tovarov do Arménska (následne by sa dalo uvažovať nad využívaním železnice cez Nachičevan až do Iránu; hraničný prechod Culfa – Jolfa). Opätovné uvedenie železnice do prevádzky by bolo spojené s prelomením blokády Arménska, čo by sa mohlo negatívne odraziť v postavení Azerbajdžanu vo vzájomných azerbajdžansko-arménskych vzťahoch; uvedenej skutočnosti zodpovedajú aj nálady na strane Baku). V danom prípade by mohol Azerbajdžan zastaviť svoje rozvojové projekty v Gruzínsku a začať podporovať režimy v Suchume a Cchinvale, pričom zhoršenie bilaterálnych vzťahov Azerbajdžanu s Gruzínskom by mohlo odštartovať aj hospodársku vojnu medzi oboma krajinami napríklad formou zvyšovania cien azerbajdžanského plynu dodávaného do Gruzínska). So sprevádzkovaním železnice nesúhlasil ani Ankvabov režim, keďže by daným krokom došlo k prelomeniu izolovanosti Abcházska, čo by malo priamy dopad aj na autonomistické snahy vyvíjané najmä gudautským klanom. Okrem týchto hrozieb sa v Abcházsku objavujú aj (možno na prvý pohľad iracionálne) obavy na spôsob „vyskakujúcich gruzínskych vojakov z prechádzajúcich vlakov“ (22). Obnovenie predmetnej železnice sa stáva osobitne dôležitým v kontexte budúceho vstupu Arménska do Colnej únie, keďže by železnica fyzicky spojila krajinu s jednotným colným priestorom [bližšie k téme azerbajdžansko-arménskych vzťahov v kontexte vstupu do Colnej únie pozri (23)].

Z kandidátov na abcházskeho prezidenta Chadžimba renováciu železničnej trate podporil nižšie citovaným vyjadrením: „Som presvedčený, že má železničná trať fungovať v prospech štátu a nemá byť slepou uličkou. Po tejto železničnej trati mali by jazdiť nielen osobné vlaky, ale aj súpravy, ktoré nám umožňujú získavať peniaze za tranzit a vytvárať tak podmienky rastu nášho štátu. Podporujeme otvorenie železničnej trate, sme za to, aby trať prinášala dividendy pre Abcházsko, no nezávisí to iba od nás. Gruzínska strana a jej západní patróni, zdá sa, deklarujú nevyhnutnosť týchto prác, no v skutočnosti vytvárajú tomuto procesu všemožné prekážky“ (24).

K obnoveniu železnice sa vo svojom mediálnom interview z mesiaca august 2014 negatívne vyjadril Merab Kišmarija: „V podmienkach našich nevyriešených vzájomných vzťahov s Gruzínskom a chýbajúcej mierovej zmluvy medzi Abcházskom a Gruzínskom je politický faktor dôležitejší ako hospodársky. Rozvoj transportnej magistrály je nepochybne dôležitý pre rozvoj hospodárstva akéhokoľvek štátu. V našom prípade ide ešte o veľké riziko týkajúce sa našej bezpečnosti s možnosťou straty suverenity nad určitou časťou štátu. Je nutné zvážiť, aký vplyv bude mať intenzívny pohyb nákladných súprav na turistický priemysel. Otvorenie železničného spojenia cez Abcházsko je potrebné pre Rusko a nevyhnutné pre Arménsko, čiže oni tým získajú hlavné výhody. Perspektívy pre Abcházsko sú hmlisté a nejasné pri existencii určitých rizík. Myslím si, že je diskusia na túto tému predčasná (25)“.

V mediálnom interview zo záveru mesiaca júl 2014 vyjadril kandidát za prezidenta Dzapšba svoju pozíciu k predmetnej otázke v rámci nasledujúceho vyjadrenia: „Železničná trať je nevyhnutnosť, nemôžeme tak ďalej exitovať. Viete, pred deviatimi rokmi, pred olympiádou, sme chceli s olympiádou prepojiť naše letisko. Všetky sanatóriá a kúpele v Gagre sme chceli použiť pre potreby olympiády. Cesty sme opravili, no po zmene vlády Sergeja Vasilieviča (Bagapša – po jeho smrti a po nástupe Ankvabovej vlády; poznámka autorov) sa tak nestalo. Železničná trať potrebuje svoj čas. Železničnú infraštruktúru nemôžeme v najbližšom čase renovovať sami, ale prečo by sme tak nemohli spraviť za prostredníctva Ruskej federácie, ak to prinesie značné príjmy do štátnej pokladnice? Komu nebude vyhovovať renovácia infraštruktúry: železničných staníc, železničných uzlov atď.? Komu nebude vyhovovať, keď z toho bude mať náš štátny rozpočet príjem, z ktorého pôjdu penzie, platy, výplaty a všemožné štátne podpory? Preto by sme sa nemali izolovať od zvyšku sveta, aj tak v tomto stave existujeme už dlho. Železničná trať je nevyhnutnosť rovnako ako plynofikácia a letisko. Považujem za užitočné otvoriť hranicu s Ruskou federáciou a na druhej strane zatvoriť hranicu s Gruzínskom“ (26).

Kandidát na prezidenta Bžanija vyjadril svoj postoj v rámci nasledujúceho vyjadrenia z druhej polovice mesiaca júl 2014: „O otázke otvorenia tranzintej dopravy cez abcházsku železničnú trať sa diskutuje už dlho a opakovane. Je známe, že problematika pre abcházsku stranu pozostáva z niekoľkých premenných: politická, bezpečnostná a hospodárska. Pre mňa je očividné, že ak cez nás tranzitom pôjdu nákladné vlaky z Ruska, Gruzínska, Arménska a Iránu, získame celý rad výhodných pozícií. Hospodárske výhody spočívajú v nasledujúcom: po prvé, doplnkové príjmy do štátneho rozpočtu vo forme tranzitných poplatkov; po druhé, sami budeme môcť využívať tento medzinárodný transportný koridor; napokon, tento projekt vytvorí nové pracovné miesta. Medzi politické výhody spojaznenia trate patrí: po prvé, fakt, že budeme uznaným účastníkom obchodno-hospodárskych vzťahov ostatnými účastníkmi prepojenými s touto dráhou; po druhé, že má transportná krajina silné pozície v procese rokovaní so subjektmi využívajúcimi dopravnú infraštruktúru“. Bžanija je presvedčený, že by Abcházsko malo nielen podporovať ideu otvorenia tranzitu, ale aktívne prispievať k realizácií toho projektu v spolupráci s Ruskom a Arménskom (27).

Čo sa týka základnej hospodárskej orientácie Abcházska, miestna ekonomika je orientovaná na Rusko. Rozvoj vzájomných abcházsko-ruských vzťahov má svoje miesto aj vo volebných programoch jednotlivých kandidátov [pozri napríklad program Chadžimbu (28) (ktorý má v Abcházsku povesť človeka Moskvy, čo súvisí o. i. s podporou jeho prezidentskej kandidatúry z roku 2004 kandidatúry zo strany Moskvy; o určitej blízkosti Moskve však svedčia aj životopisné údaje osoby Bžaniju – pozri nižšie) alebo program Dzapšbu (29)]. Okrem výhradnej orientácie na Rusko sa však Abcházsku ponúka aj možnosť orientácie na Turecko. Za osobite zaujímavý považujeme v danom kontexte prieskum preferencií v prostredí abcházskej diaspóry. Najpočetnejšia abcházska diaspóra žije v Turecku, ktorá podľa niektorých zdrojov pozostáva z až pol milióna etnických Abcházcov; len malú časť z nich pritom tvoria držitelia abcházskych pasov (rádovo niekoľko tisíc ľudí). Počas volieb bude otvorený volebný okrsok v Istanbule. Na voľbách sa neočakáva vysoká účasť, keďže držitelia abcházskych pasov žijú na rôznych miestach v Turecku. Podľa známych preferencií bude vo voľbách vo volebnom okrsku v Istabule jednoznačne viesť Chadžimba [pre porovnanie: veľká časť abcházskej diaspóry žije v Rusku, na území ktorého budú otvorené volebné okrsky v Moskve a v Čerkessku. Moskovská diaspóra preferuje Bžaniju a severokaukazská Chadžimbu (30)]. Netreba osobitne zdôrazňovať, že Turecko nemá oficiálne vzťahy s Abcházskom. Napriek tomu medzi krajinami existujú obchodné vzťahy, ktoré sú od uznania nezávislosti Abcházska zo strany Ruska na ďalšom vzostupe; dôležitú rolu v spomínanom procese hrajú práve príslušníci tam etablovanej abcházskej diaspóry a repatrianti, ktorí prostredníctvom svojich spoločností realizujú dovoz/vývoz tovarov do Abcházska a z neho a tvoria tak chrbticu vzájomných hospodárskych vzťahov oboch krajín (31). Spolupráca naberá aj iné než obchodné rozmery, o čom svedčí napríklad udeľovanie kvótnych miest na tureckých univerzitách pre študentov z Abcházska (32). Z uvedeného vyplýva, že nie je dôležité, koho potichu uprednostňujú oficiálne miesta v Turecku (ako je to napríklad v prípade Moskvy), ale dôležitá je podpora v radoch miestnej diaspóry, ktorá môže s využitím svojho vplyvu v Turecku zintenzívniť hospodárske vzťahy dvoch krajín resp. zvýšiť investičné impulzy do krajiny. V danom kontexte vyznieva ako relevantné vyjadrenie Bžaniju o tom, že pomoc zo strany Ruska nie je nekonečná a že pre Abcházsko nastal čas zaobstarať si „vlastnú udicu“ (33); Bžanija tiež pred predstaviteľmi turecko-abcházskych repatriantov vyslovil potrebu vytvorenia podmienok pre rast investícii do ekonomiky krajiny a o rozširovaní jej vzťahov s diaspórou (34); investície z Turecka (realizované primárne príslušníkmi abcházskej diaspóry) pritom predstavujú významnú časť zahraničných investícií do abcházskej ekonomiky. Možno teda konštatovať, že v prípade časti kandidátov existuje predpoklad snahy o rozvoj vzťahov s Tureckom ako doplnkovej alternatívy k hospodárskym vzťahom s Ruskom.

Otázka početnosti a štruktúry elektorátu

Ako je zrejmé z predchádzajúceho textu, najväčšej popularite sa spomedzi kandidátov na prezidenta teší Chadžimba. Podľa volebného prieskumu Inštitútu sociálneho marketingu z 18. augusta 2014 by voľby v prípade, že by sa uskutočnili dňa 17. augusta 2014, vyhral Chadžimba so ziskom 51 percent hlasov voličov. Chadžimbu podporuje Koordinačná rada opozície, pozostávajúca z 11 politických organizácií, a tiež organizácia veteránov vojny Aruaa. Na druhom mieste by s pomerne značným odstupom skončil Bžanija so ziskom 30 percent hlasov. Bžanija sa môže spoliehať na podporu prívržencov bývalého prezidenta. Podľa predmetného prieskumu Meraba Kišmariju podporuje 13 percent oprávnených voličov. Kišmarija disponuje podporou tajomníka politickej rady strany Jednotné Abcházsko Nugzara Agrbu (35) a tiež širšou podporou v prostredí veteránov vojny za nezávislosť a v prostredí bezpečnostných zložiek, v rámci ktorých sa teší autorite zo strany členov strany Amcachara. Veľkej podpore sa tiež teší v rodnom okrese Očamčira. Dzapšba sa vo voľbách môže spoliehať na hlasy protestného elektorátu, ktorý nebude chcieť hlasovať za žiadneho z favoritov. V prezidentských voľbách za neho budú hlasovať aj osoby s ním rodovo spriaznené ľudia a podporovatelia Všeobčianskeho zväzu Abcházska za zákonnosť, stabilitu a demokraciu (36). Tomu zodpovedá aj jeho zisk v predmetnom prieskume na úrovni 6 percent. Inštitút sociálneho marketingu na základe vývoja volebných preferencií odhaduje, že sa rating Chadžimbu môže zvýšiť na 56 percent, pričom si však Bžanija zachová svoj súčasný rating a Kišmaria môže stratiť časť svojho elektorátu (37).

Otázka regionálneho pôvodu

Všetci prezidentskí kandidáti s výnimkou Dzapšbu majú zázemie v Očamčirskom okrese, zatiaľ čo Dzapšba pochádza z Gudautského okresu. Na okraj je namieste konštatovať Ankvabov pôvod z Gudautského okresu, ktorý determinoval jeho predchádzajúce správanie vo funkcii prezidenta. Chadžimba sa narodil v meste Tkvarčal v blízkosti Očamčiry, podľa iných zdrojov však pochádza z obce Ešery v Suchumskom okrese; uvedená skutočnosť je osobitne zaujímavá, keďže sa jeho rodný (otcovský) dom nachádza v bezprostrednom susedstve domu prvého prezidenta Abcházska Vladislava Ardzinbu. Chadžimba bol v skoršej fáze jeho politickej kariéry považovaný za predstaviteľa rodinného klanu Ardzinbu (gudautskej subetnickej príslušnosti), pričom počas Ardzinbovho pôsobenia vo funkcii prezidenta Chadžimba vykonával funkciu predsedu abcházskej vlády a v určitú dobu fakticky stál na čele štátu. Korene rodiny Chadžimba sú však pritom situované do Očamčirského okresu (čo má v rámci abcházskej spoločnosti zásadný význam) a Chadžimbovi kandidáti za viceprezidentov v roku 2004 aj v roku 2014 sú predstaviteľmi gudautskej vetvy Abcházcov, čo (popri ďalších skutočnostiach z oblasti politického správania) svedčí o očamčirskej príslušnosti jeho osoby (bližšie k životopisným údajom osoby Chadžimbu pozri nižšie).

Otázka rodovej spriaznenosti

Podľa dostupných informácií (pozri nižšie životopisné údaje) je Raul Chadžimba synom otca sesternice Meraba Kišmariju – abcházskeho ministra obrany a zakladateľa organizácie vojnových veteránov Amcachara, ktoré podporovalo Chadžimbovu kandidatúru na post abcházskeho prezidenta vo voľbách v roku 2004. Zaujímavosťou je, že v aktuálnych voľbách hnutie Amcachara nominovalo osobu predsedu Služby štátnej bezpečnosti Abcházska Aslana Bžaniju (favorizovaný technický kandidát Ankvaba). Na druhej strane Kišmarija kandiduje vo voľbách samostatne proti Bžaňijovi aj Chadžimbovi (porovnaj vyššie časť o vzťahoch kandidátov s osobou Ankvaba a úvod k aktuálnemu postaveniu Amcachary v abcházskej spoločnosti).

Životopisné údaje kandidátov za prezidentov a viceprezidentov

Dvojica Chadžimba – Gabnia

Raul Chadžimba zohral v roku 2004 rolu prezidentského kandidáta Moskvy; okrem toho kandidoval za prezidenta aj v rokoch 2009 a 2011. Podľa dostupných údajov (38) (39) sa narodil dňa 21. marca 1958 v meste Tkvarčal resp. podľa iných zdrojov v obci Ešery v Suchumskom okrese, pričom sa jeho rodný dom sa nachádza v bezprostredne susedstve domu Vladislava Ardzinbu; korene jeho rodiny a priezviska však pochádzajú z Očamčirského okresu (40). Podľa medializovaných informácií je synom otca sesternice Meraba Kišmariju (41) – abcházskeho ministra obrany, zakladateľa organizácie vojnových veteránov Amcachara a súčasného kandidáta za abcházskeho prezidenta (pozri vyššie). Národnosti abcházskej. V roku 1965 nastúpil na štúdium na tkvarčalskú strednú školu č. 2, v rokoch 1972 – 1975 študoval na Tkvarčalskej strednej škole č. 5. V období rokov 1975 – 1976 pracoval ako zámočník v Tkvarčalskej vodnej elektrárni. V rokoch 1976 – 1978 slúžil v ozbrojených silách (ďalej len „OS“) ZSSR v silách protivzdušnej obrany. V rokoch 1976 – 1978 pracoval v Tkvarčalskom mestskom výbore Komsomolu. V rokoch 1978 – 1979 pracoval ako zámočník v rekreačnom zariadení Gumista v okrese Suchum. V rokoch 1979 – 1984 bol študentom právnickej fakulty Abcházskej štátnej univerzity. V roku 1984 začal pracovať ako právny konzultant na Suchumskom chemickom závode. V rokoch 1985 – 1986 absolvoval stáž na Vysokej škole KGB v Minsku. Od roku 1986 do mesiaca august 1992 pracoval na tkvarčalskom oddelení KGB v hodnosti kapitán. Od mesiaca august 1992 do mesiaca október 1993 pôsobil v gruzínsko-abcházskom konflikte na východnom fronte ako veliteľ vojenskej rozviedky a kontrarozviedky. Je nositeľom hodnosti generálmajora OS Abcházska a nositeľom Radu leva. V rokoch 1993 – 1994 pôsobil ako riaditeľ Bezpečnostnej služby Abcházska. Podľa niektorých zdrojov pracoval v rokoch 1995 – 1996 ako vodič v medzinárodnej organizácii “Prvá pomoc”. V rokoch 1996 – 1998 pôsobil ako vedúci oddelenia pre boj proti pašeráctvu Štátneho colného výboru Abcházska. V rokoch 1998 – 1999 pôsobil ako podpredseda Štátneho colného výboru Abcházska. Od dňa 17. 12. 1999 do roku 2001 bol predsedom Štátnej bezpečnostnej služby Abcházska. V rokoch 1999 – 2003 pôsobil ako prvý podpredseda vlády Abcházska. V rokoch 2002 – 2003 bol ministrom obrany a podpredsedom vlády Abcházska. Od roku 2002 do mesiaca apríl 2003 bol prvým podpredsedom vlády a ministrom obrany Abcházska. V danom čase sa v médiách uvádzalo, že Chadžimba patrí do úzkeho kruhu spolupracovníkov vtedajšieho prezidenta Vladislava Ardzinbu a sám Ardzinba uvádzal, že účasť Chadžimbu vo vláde predstavuje jedno z najlepších kádrových riešení. Od mesiaca apríl 2003 bol predsedom vlády Abcházska a počas ťažkej choroby Vladislava Ardzinbu aj faktickým lídrom Abcházska. Počas jeho funkcie Rusko začalo v značnej miere ale neoficiálne podporovať Abcházsko a aj kvôli tomu možno označiť jeho vládu za úspešnú. Okrem toho, v danom období získala väčšina obyvateľov Abcházska ruské občianstvo, abcházski veteráni ruské dôchodky a bolo obnovené železničné spojenie medzi Ruskom a Abcházskom. V roku 2004 strana „Jednotné Abcházsko“ a združenie veteránov gruzínsko-abcházskej vojny Amcachara navrhli za prezidenta Abcházska Sergeja Bagapša. Na začiatku mesiaca august 2004 Chadžimba tiež oznámil svoj zámer kandidovať za prezidenta a v polovici mesiaca ho prezident Ardzinba označil za svojho nástupcu so slovami: „v priebehu niekoľkých rokov som pripravoval človeka, ktorý by ma mohol nahradiť na pozícií abcházskeho lídra, preto som ho vymenoval na zodpovedajúce posty a zoznámil s ľuďmi, od ktorých závisí riešenie otázok, ktoré sú pre Abcházsko najdôležitejšie“. Na konci mesiaca ho Ardzinba odvolal z pozície abcházskeho premiéra, aby sa mohol plne venovať prezidentskej kampani. Jeho kampaň bola fakticky podporovaná Moskvou, o čom svedčí aj fakt, že na konci augusta 2004 prišiel do Soči na stretnutie s veteránmi II. svetovej vojny, počas ktorého uskutočnil stretnutie s osobou Vladimíra Putina; podľa niektorých svedectiev sa plánovaním resp. realizáciou predvolebnej kampane Chadžimbu zaoberali ruskí experti z FSB. Určitým sklamaním v radoch voličov bol koncert počas Dňa nezávislosti Abcházskej republiky z dňa 30. septembra 2004, keď mnoho ruských politických a kultúrnych predstaviteľov vrátane Vladimíra Žirinovského, Artura Čilingarova alebo Josifa Kobzona vyzvalo občanov hlasovať za Chadžimbu. Dňa 3.10.2004 Bagapš zvíťazil vo voľbách prezidenta Abcházska so ziskom 50,08 % hlasov. Práve zjavná zainteresovanosť Moskvy zmarila aj napriek tomu, že bol Chadžimba v tom čase bol veľmi obľúbeným politikom, jeho šance na víťazstvo; okrem toho mnohí voliči hlasovali proti jeho osobe z dôvodu, že si ho spájali s vtedajšou mocou. Po politickom konflikte Bagapša s Chadžimbom a po protichodných rozhodnutiach Najvyššieho súdu Abcházska bola dňa 6. decembra 2004 pri sprostredkovaní RF uzatvorená dohoda o prijatí opatrení vedúcich k dosiahnutiu národného zmierenia. Dňa 12. februára 2005 nastúpil Bagapš do úradu prezidenta, pričom Chadžimba obsadil funkciu viceprezidenta. Vo funkcii vicepremiéra sa zaoberal činnosťou silových orgánov a otázkami občianstva a pasportizácie občanov, jeho skutočná moc však bola iba symbolická, keďže moc v rukách mali vtedajší prezident Bagapš a predseda vlády Ankvab. Chadžimba obviňoval Bagapša, že nedodržiava ustanovenia dohody z roku 2004, podľa ktorej malo byť v jeho rukách sústredených 40 percent moci. Chadžimba sa aj napriek skutočnosti, že v danom čase zastával post vicepremiéra, profiloval ako opozičný politik. Bol predmetom obvinení zo strany gruzínskej tlače, že počas parlamentných volieb v Abcházsku plánoval organizovať protivládne protesty v Gaľskom okrese. V rokoch 2007 – 2008 sa zúčastnil založenia organizácie vojnových veteránov Aruaa, ktorá bola kriticky naladená voči vládnucej moci a ktorá vznikla v dôsledku toho, že organizácia vojnových veteránov Amcachara, ktorej spoluzakladateľom bola osoba Chadžimbu, podporila v prezidentských voľbách osobu Bagapša. Dňa 26. mája 2009 Chadžimba odstúpil z funkcie vicepremiéra a podľa niektorých správ sa už dlhšiu dobu ako viceprezident nezúčastňoval na zasadnutiach vlády. V mesiaci október 2009 Ústredná volebná komisia zaregistrovala iniciatívnu skupinu, ktorá mala Chadžimbu nominovať za kandidátna na prezidenta. Jeho kandidatúru podporovala jeho strana Fórum ľudovej jednoty Abcházska, jeho organizácia vojnových veteránov Aruaa a hnutie Achaca, ktoré ho podporovalo už prezidentskej kampani v roku 2004. Voľby opätovne vyhral Bagapš so ziskom 61,16 percent hlasov – porážka Chadžimbu bola tentokrát spôsobená roztrieštenosťou opozície, ktorá do prezidentských volieb nominovala troch kandidátov. Dňa 15 mája 2011 sa Chadžimba zúčastnil založenia Cirkevnej rady svätej metropoly Abcházska so sídlom v Novom Afone (Atose). Po smrti prezidenta Bagapša sa v roku 2011 zúčastnil prezidentských volieb ako kandidát za prezidenta. Jeho viceprezidentkou sa mala v prípade jeho víťazstva stať Svetlana Džergenija Ardzinba – vdova po prvom prezidentovi Vladislavovi Ardzinba – spomínaná dvojica získala v prezidentských voľbách 19,83 percenta hlasov a obsadila tretie miesto.

Vitalij Gabnia sa narodil dňa 12. júna 1968 v meste Suchum. V rokoch 1975 – 1986 navštevoval Strednú školu č. 10 v meste Suchum. V rokoch 1986 – 1989 absolvoval základnú vojenskú službu v Sovietskej armáde. V roku 1990 začal štúdium na Abcházskej štátnej univerzite. V rokoch 1992 – 1993 sa zúčastnil abcházsko-gruzínskej vojny ako veliteľ čaty rozviedky a ako komisár 2. roty 2. práporu 1. brigády Západného frontu. V roku 1995 zavŕšil štúdium na ekonomickej fakulte Abcházskej štátnej univerzity, počas ktorého sa aktívne venoval cvičeniu džuda. V rokoch 1997 – 2002 pôsobil ako zástupca rektora Suchumskej otvorenej univerzity, v rovnakom období tiež vykonával funkciu predsedu spoločenskej organizácie Narty. V rokoch 2002 – 2006 pracoval ako riaditeľ mládežnícko-športového centra Ajnar. V roku 2005 ukončil štúdium na Právnickej fakulte Abcházskej štátnej univerzity. V rokoch 2005 – 2006 pracoval ako spolupredseda spoločensko-politického hnutia Fórum národnej jednoty. V roku 2007 kandidoval za poslanca abcházskeho parlamentu. V roku 2010 pôsobil ako generálny riaditeľ spoločnosti Jug-Promstroj, s. r. o. Od roku 2013 po súčasnosť pôsobí ako predseda Republikánskej organizácie veteránov Vlasteneckej vojny ľudu Abcházska Aruaa (42). Je nositeľom Radu leva. Je ženatý, má dve deti. V roku 2014 bol jedným z lídrov pokusu o štátny prevrat v Abcházsku, pričom nevylučoval možnosť silového (vojenského) odporu voči vládnucej moci (43).

Dvojica Kišmarija – Lolua

Merab Kišmarija sa podľa dostupných údajov (44) narodil dňa 3. augusta 1961 dedine Myku v okrese Očamčira. Národnosti abcházskej. V roku 1978 ukončil štúdium na očamčirskej strednej škole a nastúpil na Tkvarčalské odborno-technické učilište č. 22. Dňa 20. októbra 1978 nastúpil na vojenskú službu v OS ZSSR, ktorú odslúžil v meste Čardžou v Turkménsku. V rokoch 1980 – 1984 študoval na Alma-Atskom vševojskovom veliteľskom učilišti maršála Koneva. Štúdium ukončil získaním inžinierskeho titulu a hodnosti poručíka. V dňoch 5. septembra 1984 – 13. mája 1986 pôsobil ako veliteľ motostreleckej čaty 162. motostreleckého pluku 58. motostreleckej divízie 36. armádneho zboru v meste Kizil-Arvat (Turkménsko). V dňoch 13. mája 1986 – 16. februára 1989 slúžil v Afganistane ako veliteľ motostreleckej roty, veliteľ veliteľskej roty, zástupca veliteľa motostreleckého práporu 371. gardového motostreleckého pluku 5. Gardovej motostreleckej divízie 40. vševojskovej armády. Dňa 8. augusta 1986 bol povýšený do hodnosti nadporučíka, dňa 9. júna 1988 do hodnosti kapitána. Aktívne sa podieľal na operáciách v Kandaháre, Herate, Džalalabáde, Panšere a i. Dňa 26. júla 1988 bol vyznamenaný Radom červenej hviezdy a dňa 6. marca 1988 afgánskym Radom hviezdy II. stupňa. V mesiaci apríl 1988 bol v Polihumri neďaleko Kandaháru zranený pri explózii míny a následne výstrelom ostreľovača. Podstúpil liečbu v taškentskej nemocnici. Dňa 16. februára 1989 opätovne nastúpil do aktívnej služby v 40. armáde v meste Kuške v Turkménsku (na hranici s Afganistanom). Dňa 21. septembra 1989 sa vrátil do Abcházska a nastúpil do funkcie očamčirského vojenského komisára. Od mesiaca marec do 14. augusta 1992 pôsobil ako vrchný inšpektor na Očamčirskom krajskom oddelení vnútra. V mesiaci november 1992 bol vymenovaný za náčelníka Štábu partizánskeho hnutia vo východnom smere (Tkvarčal – Očamčira – Gali). Od mesiaca december 1992 bol veliteľom na východnom fronte. Od mesiaca december 1993 bol námestníkom ministra obrany Abcházska, od mesiaca október 1994 prvým námestníkom ministra obrany. Dňa 28.12.1993 mu bola udelená hodnosť generálmajor. Od dňa 20. 6. 1996 pôsobil na poste vojenského komisára Abcházska. V mesiaci jún 1998 bol povýšený do hodnosti generálporučíka. Od roku 2005 slúžil ako prvý námestník ministra obrany. Dňa 26. júna 2007 bol vymenovaný za ministra obrany Abcházska. V roku 2008 ukončil štúdium na vševojenskej akadémii ozbrojených síl Abcházskej republiky. Dňa 11. októbra 2011 ho novozvolený prezident Ankvab potvrdil v úrade ministra obrany Abcházska. Dňa 25. júna 2014 bol zaregistrovaný Ústrednou volebnou komisiou Abcházska ako prezidentský kandidát. Kišmarija je ženatý, jeho manželka je gruzínskej národnosti (zmiešané manželstvá s osobami gruzínskej národnosti sú pritom prípustné len v prostredí očamčirských Abcházcov a v prostredí gudautskej skupiny sú neprijateľné; poznámka autorov). Spolu majú štyroch synov a dve dcéry.

Said Lolua sa narodil dňa 23. decembra 1975 v meste Gudauta, v ktorom s vyznamenaním ukončil strednú školu č. 4. V roku 1992 bol prijatý na MGIMO (Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov) na Fakultu medzinárodných vzťahov so špecializáciou na USA. Ozbrojeného konfliktu v Abcházsku na začiatku 90. rokov sa nezúčastnil (45). V roku 1997 bol po ukončení štúdia na MGIMO (špecialista na medzinárodné vzťahy so znalosťou cudzieho jazyka) prijatý na ašpirantské štúdium na Inštitút USA a Kanady Ruskej akadémie vied, a to na Oddelenie zahraničnohospodárskych štúdií, kde sa zaoberal severoamerickou integráciou v rámci NAFTA. Podľa vlastných slov ho v danú dobu výlučne diplomatická práca nezaujímala. V roku 2000 získal prácu v novinách Izvestija, v ktorých sa zaoberal propagáciou ich obchodnej značky. Neskôr pracoval v rovnakej sfére v Komsomolskej pravde a v novinách Vek, Trud a v rade iných novín (do roku 2005). Po týchto pracovných skúsenostiach sa venoval vlastným podnikateľským aktivitám v oblasti médií. V rokoch 2005 – 2008 pracoval ako generálny riaditeľ spoločnosti Prime-time. Od roku 2008 sa venuje podnikateľským aktivitám v sfére turizmu v mestách Gagra a Picunda v prímorskej časti Abcházska. Od roku 2008 do roku 2009 pôsobil ako zástupca generálneho riaditeľa spoločného podniku Loodi v meste Picunda [generálnou riaditeľkou tejto spoločnosti je Ľudmila Lolua (46); jedinou možnosťou pre cudzinca ako získať majetok v Abcházsku je vytvorenie spoločného podniku s miestnymi obyvateľmi – na základe tejto schémy ruský kapitál skupuje nehnuteľnosti v Abcházsku; práve táto činnosť je predmetom podnikania predmetnej spoločnosti (47)]. V roku 2012 založil spoločnosť 10 let pobedy sídliacu v meste Gagra [predmet činnosti spoločnosti je podobný ako pri predchádzajúcej firme s tým, že si do od štátu prenajíma dlhodobého prenájmu penzióny; pozri napríklad (48)]. Lolua vlastní podľa vlastného vyjadrenia malú spoločnosť, hotel v Gagre a niekoľko penziónov. Je od roku 2004 ženatý a s manželkou majú dvoch synov. Ovláda anglický a francúzsky jazyk (49) (50). Okrem toho ovláda aj arménsky jazyk, ktorou sa prihovoril počas predvolebnej kampane v obci Machadyr sa prihovoril tamojším občanom arménskej národnosti (51).

Dvojica Dzapšba – Abitov

Leonid Dzapšba sa narodil dňa 1. januára 1961 v dedine Barmyš v Gudautskom okrese. V roku 1975 skončil strednú školu v dedine Ordžonkize v Gudautskom okrese. Od roku 1979 do roku 1981 absolvoval mimoriadnu službu v radoch sovietskej armády. V rokoch 1981 až 1983 študoval Policajnej škole Ministerstva vnútra ZSSR v meste Čeboksary. Od roku 1983 až 1991 pracoval na Riaditeľstve vnútra Tomského oblastného výkonného výboru na rôznych pozíciách: ako vyšetrovateľ, hlavný vyšetrovateľ a vedúci oddelenia kriminálneho vyšetrovania. Od roku 1988 až 1991 študoval na Akadémií Ministerstva vnútra ZSSR v Omsku. Od roku 1991 pracoval na rôznych pozíciách v Abcházsku: bol vyšetrovateľom a následne hlavným vyšetrovateľom oddelenia kriminálneho vyšetrovania. Počas ozbrojeného konfliktu v Abcházsku slúžil ako starší dôstojník ochrany predsedu Najvyššej rady Abcházskej republiky Ardzinbu (52). V mesiaci september 1993 bol vymenovaný za vedúceho Oddelenia operatívneho reagovania Ministerstva vnútra Abcházska. Od mesiaca septembrer 1993 slúžil ako zástupca ministra vnútra Abcházska a zároveň vedúci Riaditeľstva vnútra mesta Suchum. V mesiaci júl 1994 mu bola nariadením predsedu Najvyššej rady Abcházskej republiky udelená hodnosť policajného plukovníka (v súčasnosti má hodnosť policajného generálmajora). Nariadením prezidenta Abcházska bol dňa 10. júla 1996 vymenovaný do funkcie zástupcu predsedu Služby bezpečnosti Abcházska. Od roku 2002 do roku 2010 pôsobil ako prvý zástupca ministra v oblasti daní a poplatkov. Od roku 2007 do 19. marca 2012 bol predsedom Futbalovej federácie Abcházska. Spomínanú funkciu opustil po prepuknutí škandálu ohľadom zneužitia právomocí za účelom obohatenia sa peňažným obnosom vo výške 7,8 mil. rubľov a umelého navyšovania ceny futbalových ihrísk; vzhľadom na hroziace trestné stíhanie nemožno ako motív jeho aktuálnej prezidentskej kandidatúry vylúčiť snahu vyhnúť sa trestnému postihu za svoje predchádzajúce konanie. Dňa 22. septembra 2010 bol nariadením prezidenta vymenovaný za ministra vnútra Abcházska. V uvedenej funkcii pôsobil až do 20. októbra 2011, keď vypukol škandál na ministerstve ohľadom nezákonného vydávania pasov. V mesiaci jún 2014 ohlásil svoju kandidatúru na post prezidenta krajiny a označil sa za alternatívneho kandidáta opozície (53). Je otcom piatich detí.

Boris Abitov sa narodil dňa 25. augusta 1956 v aule Chabez v Karačajsko-čerkeskej republike v Ruskej federácii (54). Národnosti abazínskej (národnosť veľmi blízka resp. niekedy stotožňovaná s abcházskou, ovplyvnená však Adygejcami). V roku 1973 ukončil 10 ročnú školu č. 6 v meste Čerkesk. V roku 1974 bol prijatý na Rostovský inžiniersko-stavebný inštitút, štúdium na ktorom ukončil v roku 1981 v odbore stavebné inžinierstvo. Slúžil v OS ZSSR v parašutistických silách. V roku 1980 bol prijatý do štátnej služby na pozíciu mladšieho inšpektora kriminálneho vyšetrovania ministerstva vnútra. Abcházsko-gruzínskeho konfliktu sa zúčastnil nepriamo, a to formou organizácie presunu dobrovoľníkov na územie Abcházska a dodávok zbraní a munície (55). V roku 1992 bol prijatý na post zástupcu vedúceho Karačajsko-čerkeskej colnej správy pre oblasť trestného konania. Od roku 1994 má vo vlastníctve nehnuteľnosť v Abcházsku. V roku 1996 ukončil externé štúdium Karačajsko-čerkeského technologického inštitútu v odbore právna veda. V roku 2001 nastúpil na funkciu vedúceho Oddelenia pre vyšetrovanie vecí osobitej dôležitosti Južnej operatívnej colnice Južného colného riaditeľstva. V tom istom roku bol vymenovaný za námestníka riaditeľa Južnej operatívnej colnice. Abitov má od roku 2008 trvalý pobyt v dedine Alazadzych v Gagrskom okrese. Je ženatý; má tri deti a jedného vnuka. Posledné roky pred jeho presťahovaním sa do Abcházska sa zdržiaval prevažne v meste Soči v Ruskej federácii. Počas svojho profesijného života trávil určitú časť roka v Abcházsku. V súčasnosti (od roku 2008) je pracovne neaktívny a poberá výsluhový dôchodok (56).

Dvojica Bžanija – Agrba

Aslan Bžanija sa podľa dostupných údajov (57) narodil dňa 6. apríla 1963 v obci Tamyš v Očamčirskom okrese. V roku 1980 ukončil štúdium na Tamyšskej strednej škole a v roku 1985 štúdium na Moskovskom automobilovo-cestnom inštitúte (MADI). V rokoch 1985 – 1986 pracoval na Riaditeľstve investičnej výstavby Ugranskej lesnej správy v Smolenskej oblasti. Od roku 1987 do roku 1989 pracoval v Očamčirskom okresnom výbore Komsomolu. V roku 1991 absolvoval vyššie kurzy KGB ZSSR a v rokoch 1991 až 1993 pracoval v abcházskom KGB/Službe štátnej bezpečnosti Abcházska. V druhej dekáde mesiaca august roku 1992 vycestoval na územie Ruska, pričom sa vrátil v mesiaci október 1992; od návratu až do skončenia abcházsko-gruzínskej vojny pôsobil v Službe štátnej bezpečnosti Abcházska (58), v ktorej slúžil v hodnosti nadporučíka (59). Od roku 1994 do roku 2008 sa venoval podnikateľskej činnosti (vďaka ktorej nadobudol rad nehnuteľností v Moskve, v Soči a v Suchume, ktoré po vstupe do štátnej služby prepísal na svojho syna a synovca). V roku 1998 ukončil štúdium na Akadémii národného hospodárstva pri Vláde Ruskej federácie (60). V rokoch 2009 až 2010 pracoval ako poradca pre hospodárske otázky na Veľvyslanectve Abcházskej republiky v Moskve. Dňa 24. februára 2010 ho bývalý prezident Sergej Bagapš vymenoval do funkcie predsedu Služby štátnej bezpečnosti Abcházskej republiky (61); v ktorej pôsobil v hodnosti plukovníka a od mesiaca máj 2014 v hodnosti generálmajora (62). (K postojom a konaniu osoby Bžaniju počas nepokojov v mesiacoch máj a jún 2014 pozri vyššie časť „Vzťahy s osobou Ankvaba“.) Bžanijova manželka Achiba Aelita sa podľa dostupných informácií (63) narodila v roku 1963 v meste Gudauta. V roku 1985 ukončila štúdium na Právnickej fakulte Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova. Pracovala v aparáte Najvyššej rady Abcházska v pozícii zástupcu predsedu prezídia. V súčasnosti pracuje ako vedúca oddelenia Revíznej komory Ruskej federácie. Bžanijovci majú dve deti; dcéru Aelinu (narodená roku 1987, absolventka 1. Moskovského lekárskeho inštitútu Sečenova; vydatá, bytom v Suchume) a syna Maxima (narodený roku 1991, absolvent a v súčasnosti ašpirant Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova so zameraním na odbor svetovej politiky). Aslan Bžanija je nositeľom Radu družby, ktorým bol vyznamenaný v mesiaci jún 2014 nariadením prezidenta Ruskej federácie Vladimíra Putina za súčinnosť v organizácii bezpečnosti počas organizácie zimných olympijských a paraolympijských hier v meste Soči.

Astan Agrba sa podľa dostupných údajov (64) narodil dňa 16. januára 1974 v obci Bzypta v Gagrskom okrese. Po ukončení Bzyptskej strednej školy č. 1 pokračoval v inžinierskom štúdiu v odbore mechanizácia poľnohospodárstva na Kabardynsko-balkarskej poľnohospodárskej akadémii. Od roku 1995 pôsobil ako ašpirant a odborný asistent vedecko-výskumného inštitútu horského a podhorského sadovníctva. V roku 1999 ukončil ašpirantúru obhajobou kandidátskej dizertácie a bola mu udelená vedecká hodposť kandidáta technických vied. Od roku 2000 pôsobil ako hlavný odborník administrácie mesta Naľčika v Kabardynsko-balkarskej republike v Ruskej federácii a ako zástupca vedúceho administrácie mesta zodpovedný za sociálne služby, spoločenské organizácie a náboženské združenia, kultúrne ustanovizne a činnosť aparátu mestskej administrácie. Od roku 2003 pracoval ako hlavný inžinier a od roku 2010 ako generálny riaditeľ Štátneho vedecko-výrobného závodu Kasatka v Gagrskom okrese Abcházska. Bol účastníkom abcházsko-gruzínskej vojny v rokoch 1992 – 1993. Je poslancom Zhromaždenia Gagrského okresu. Je ženatý, jeho manželka Indira Arsalija pracuje ako kardiológ v Gagrskej centrálnej mestskej nemocnici. Je otcom troch detí.

Záver, prognóza

Kontinuálne sledovanie politického vývoja v Abcházsku od získania faktickej nezávislosti svedčí o tom, že v danom priestore nie je možné s určitosťou predpovedať výsledky prezidentských volieb, ktoré v minulosti opakovane priniesli prekvapenia a nečakané zvraty. S vysokým stupňom istoty však možno konštatovať, že sú šance dvojice Dzapšba – Abitov nízke a že je jej víťazstvo vo voľbách nepravdepodobné. Rovnako je nepravdepodobné víťazstvo dvojice Kišmarija – Lolua, v prípade ktorej však existuje predpoklad dosiahnutia o niečo vyššieho volebného výsledku. Bžanija – Agrba predstavujú druhú favorizovanú dvojicu, ktorá má vo voľbách pomerne reálne šance na úspech; s vysokou pravdepodobnosťou však vyhrá dvojica Chadžimba – Gabnia. V rámci úvah o dopadoch výsledku volieb na situáciu v Abcházsku (predovšetkým vo vzťahu k udržaniu vplyvu zo strany osoby bývalého prezidenta Ankvaba) a na jeho vzťahy so susedmi (predovšetkým s Ruskom) je náležité posudzovať predovšetkým posledné dve uvedené dvojice. V prípade víťazstva Chadžimbu bude po konaní volieb nasledovať vytlačenie Ankvabových ľudí zo štruktúr výkonnej moci; naopak, víťazstvo Bžaniju by bolo spojené so získaním a upevnením pozícií ľudí prepojených s osobou Ankvaba. Hodnotenie dopadov na vzťahy s Moskvou je o čosi zložitejšie. Je pravdepodobné, že s pokusom o štátny prevrat v Abcházsku z mesiacov máj a jún 2014 súvisí snaha Moskvy mocensky vytlačiť Ankvabove štruktúry, a to vzhľadom na blokovanie projektu obnovenia prevádzky abcházskej železnice (porovnaj vyššie časť „Otázka vonkajšieho vektora Abcházska“). Obaja favorizovaní prezidentskí kandidáti (Chadžimba aj Bžanija) sa (na rozdiel od osoby Kišmariju, ktorého postoje k predmetnej otázke korešpondujú s predchádzajúcou Ankvabovou pozíciou) v nedávnej minulosti vyslovili za rekonštrukciu a opätovné uvedenie železnice do prevádzky. Zároveň platí, že životopisné údaje oboch kandidátov preukazujú vysoký stupeň ich blízkosti Moskve (pozri časť „Životopisné údaje kandidátov za prezidentov a viceprezidentov“); v prípade Bžaniju a jeho sekundanta Agrbu však možno zároveň predpokladať snahu o intenzívnejší rozvoj abcházsko-tureckých vzťahov resp. vzťahov s diaspórou v Turecku ako doplnkovej alternatívy voči vzťahom s Ruskou federáciou.