Udalosti vo februári 2008 znovu predostreli otázku, či je Európska únia (EÚ) schopná dohodnúť sa na spoločnej politike, ktorá by bola výhodná najmä pre nové členské krajiny. Odpoveďou je, že nie je.

Prvým dôkazom bolo vyjednanie zrušenia víz pre občanov Českej republiky (ČR) pri vstupe do USA. ČR požiadala o pomoc EÚ už pred tromi rokmi, keďže však neprichádzala, ujala sa iniciatívy sama a zrušenie vízovej povinnosti dosiahla (1). Samozrejme, situácia sa komplikuje tým, že americké imigračné úrady pri vstupe na územie USA vyžadujú istý objem osobných údajov, voči čomu má Únia výhrady. Nerada vidí kumuláciu citlivých informácií v rukách žiadnej autority. Na druhej strane, starých členov EÚ neaktivuje dostatočne to, že niektoré krajiny víza potrebujú, pretože sami už túto komplikáciu pri vstupe do USA nepoznajú.

Český úspech je istým spôsobom podkopanie jednotného postoja EÚ. Udialo sa to však v situácii, keď spoločenstvo vyvinulo len veľmi obmedzenú, ba dokonca žiadnu aktivitu. Prečo by mali platiť v spoločenstve dva štandardy?

Druhou skúškou pre EÚ bolo jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova 17. februára 2008. Nezávislosť tejto už bývalej provincie Srbska bola podporovaná hlavne zo strany USA ako aj najväčších krajín EÚ. Rada EÚ pre vonkajšie vzťahy 18. februára 2008 nebola schopná dôjsť k spoločnému stanovisku a členské krajiny sa mali vyjadriť k nezávislosti Kosova podľa svojho vlastného rozhodnutia. Vytvorený precedens, porušenie medzinárodného práva a jeho negatívne dopady v medzinárodnom meradle si najlepšie vedeli predstaviť krajiny, ktoré latentne pociťujú peripetie s udržiavaním územnej celistvosti svojho územia. Zlyhanie EÚ v prípade Kosova naznačuje, že Spoločenstvo nie je v strednodobom horizonte schopné stať sa globálnym hráčom (2).

Posledným dôkazom je podpis dohody medzi Maďarskom a Ruskou federáciou (RF) z  28. februára 2008. Maďarsko ňou pristúpilo k projektu plynovodu South Stream, ktorý, ako je známe, je konkurenčný voči Európou a USA podporovanému projektu Nabucco. EÚ nie je schopná zabezpečiť finančné krytie a dostatočné vstupné zdroje plynu pre Nabucco. EÚ prehráva súboj o zdroje v strednej Ázii s RF. Samotné zásoby Azerbajdžanu sú dostatočné len pre prvú fázu Nabucca, ktorá mu však nezabezpečí finančnú návratnosť. Na realizáciu druhej fázy potrebuje plyn buď z Iránu, na ktorý sú však uvalené sankcie a embargo, alebo z Turkménska, ktoré sa ale zaviazalo na export tejto suroviny cez územie RF (3).

Toto sú dôvody, pre ktoré zostáva projekt Nabucco len na papieri. Nepomohlo mu ani pristúpenie ďalšieho partnera, nemeckého koncernu RWE, ktorý je však takisto ako ďalších 5 partnerov len tranzitnou a distribučnou spoločnosťou a nemá žiadne produkčné kapacity v okolí Kaspického mora.

Gazprom využil tieto európske nedostatky a vzal si na pomoc aj taliansku spoločnosť ENI, s ktorou projekt spoločne plánujú. Ruský koncern má najväčšie zásoby plynu vo svete a obrovské ročné zisky – v tomto leží podstata jeho prevahy nad EÚ. Vie predostrieť konkrétnu ponuku krajinám, ktoré už roky márne čakajú na podobný návrh zo strany konzorcia Nabucco. Bulharsko, člen Nabucca, lákavej ponuke neodolalo a podpísalo dohodu s RF v januári 2008. V tom istom čase došlo k dohode medzi Srbskom a RF, aj keď balkánska krajina nie je členom európskeho projektu. Ako ďalší kameň mozaiky sa predstavilo Maďarsko, ktoré taktiež súhlasilo a koncom februára dohodu s RF podpísalo. Na najvyššej politickej úrovni. Jediným verným členom Nabucca zostalo zatiaľ len Rumunsko. South Stream však môžu postihnúť podobné problémy ako Nord Stream. Keďže oba projekty budú mať časť potrubia pod morom, je potrebný súhlas priľahlých štátov, čo v prípade severnej vetvy zatiaľ odmieta z ekologických dôvodov vydať Švédsko a Fínsko. Podobné ekologické otázky môžu predostrieť aj Ukrajina a Rumunsko v prípade projektu South Stream.

Maďarsko nikdy nemalo v energetike stabilné a nemenné názory. Pred rokom, keď sa ešte South Stream tak intenzívne nespomínal, podporil maďarský premiér Ferenc Gyurcsány (4) projekt predĺženia Blue Stream-u ktorý bol v tom čase v centre pozornosti na úkor Nabucca. Krajine bola sľubovaná pozícia najdôležitejšieho distribučného centra pre ruský plyn v EÚ. Keď však v máji 2007 OMV a Gazprom podpísali dohodu o využití zásobníkov v Baumgartene pre tento účel, Maďarsko, ako ohrdnutá krajina, sa postavilo na stranu Nabucca a zvolalo v septembri konferenciu, na ktorej silno podporilo výstavbu tohto európskeho projektu (5).

Neprešlo ani pol roka a Maďarsko znovu podkopáva európsky projekt podpisom dohody o South Stream-e. A znovu sa má stať hlavným distribučným centrom pre ruský plyn v EÚ. To je spojené s výstavbou zásobníkov, ktorých objem bude minimálne 1 mld. m3. Snaha o spoločnú energetickú politiku dostala ďalšiu ranu pod pás, jej eróziu však spustila už dávnejšie dohoda medzi Nemeckom a RF o plynovode North Stream.

Nie je pravda, že obe línie môžu existovať spoločne. Napriek tomu, že spotreba plynu v EÚ má podľa rôznych odhadov neustále rásť (6), posledné roky ukazujú skôr na stagnáciu (7). Oba projekty majú byť hotové v roku 2013 a prepravovať zhruba rovnaké množstvo – 30 mld. m3.

Je veľmi otázne, či v roku 2013 bude Únia potrebovať dodatočných 60 mld. m3 plynu z juhovýchodného smeru. Stagnácia spotreby je spôsobená rastom energetickej efektívnosti, zavádzaním efektívnejších technológií a rastom ceny ropy a tým aj zemného plynu. Tá línia, ktorá bude zrealizovaná ako prvá, automaticky posunie výstavbu druhej na neskoršie obdobie. Pretože nebude finančne ospravedlniteľná. Preto výroky, že oba projekty môžu v blízkej budúcnosti koexistovať, nie sú pravdivé.

EÚ je plná výrokov o diverzifikácii. Myslí sa pod ňou diverzifikácia zdrojov surovín ako aj diverzifikácia prepravných trás. Najvyšším štádiom energetickej bezpečnosti krajiny je existencia viacerých zdrojov energonosičov. Ak sa nedá dosiahnuť, je dobrá aj existencia viacerých dopravných trás, ktorými síce prechádza surovina z toho istého zdroja. Maďarsko práve uprednostnilo druhú možnosť.

South Stream ohrozuje pozíciu Slovenska ako druhej najvýznamnejšej tranzitnej krajiny ruského plynu po Ukrajine. Jeho výstavbou poklesnú prepravované objemy cez jeho územie. Podľa niektorých zdrojov sa spomína ako potenciálny partner projektu aj Česká republika (8). Po jej pristúpení South Stream spôsobí priame ohrozenie energetickej bezpečnosti SR, pretože spôsobí cielené obídenie jej územia.

SR však prijala vyčkávaciu taktiku. V prípade Nabucca Stratégia energetickej bezpečnosti SR poukazuje na fakt, že je to projekt, v ktorom sú zastúpené súkromné spoločnosti, a preto neexistujú páky, ako s nimi o projekte rokovať (9). Podobná situácia však nebráni maďarskému premiérovi, aby Nabucco vo chvíľach, keď sa to hodí, verejne podporil a zároveň o projekte rokoval. Pritom MOL, kľúčový člen konzorcia, je v súkromných rukách.

Maďarský premiér koncom februára 2008 uzatvoril politickú dohodu o pristúpení k projektu South Stream. Pre SR by však bolo oveľa výhodnejšie, keby sa zrealizoval plynovod Nabucco napriek tomu, že naše územie taktiež obchádza. Krajina nemôže zostať mimo hlavného prúdu európskych rokovaní, musí sa na nich aktívne podieľať. Musí vyhodnotiť, či sa má vôbec aktivovať v rokovaniach o nových trasách. Ak áno, či to má byť stále Nabucco alebo South Stream. Alebo oba, ako to robí Maďarsko, ktoré tým rozdeľuje riziko neúspechu medzi dva projekty. Treba sa rozhodnúť, pretože v súčasnosti prebiehajú rokovania o dlhodobom kontrakte na dodávky plynu medzi SPP a Gazexportom a podľa všetkého sa objem tranzitu zníži, čím sa znížia aj poplatky za tranzit. Doba platnosti súčasnej zmluvy uplynie koncom roku 2008. Ak by Gazprom nekalkuloval s novými trasami ako Nord Stream a South Stream, dohoda by už bola uzavretá. Avšak práve vykryštalizovanie pozície jednotlivých krajín bude mať dopad na rokovania a Gazprom môže flexibilne navrhnúť zníženie objemu, ak sa budú pozitívne vyvíjať rokovania o nových trasách. Zníženie objemu znamená zníženie príjmu za tranzit. SR by teda mala teoretickú možnosť ponúknuť voľné kapacity v tranzitnom systéme. Tak pre Nabucco ako aj pre South Stream. Pretože realizácia línií obchádzajúcich územie SR má negatívny dopad na energetickú bezpečnosť SR z dlhodobého hľadiska.

Staré krajiny EÚ majú lepšie portfólio dodávok zemného plynu, pretože časť pokrývajú z vlastnej ťažby, časť z Nórska, ale aj Alžírska a stále rastúcimi dodávkami LNG. Preto nemajú taký eminentný záujem na nových trasách ako krajiny strednej a juhovýchodnej Európy. Tieto krajiny sú nútené vziať iniciatívu do vlastných rúk a nečakať na spoločný postoj EÚ-27.