Poľská spoločnosť sa v období po roku 1989 vyznačovala dlhý čas vysokou mierou konsenzu v zahraničnej politike. Týkalo sa to predovšetkým vstupu Poľska do NATO, menej už členstva krajiny v EÚ, proti ktorému namietali predovšetkým agrárne zoskupenia (Poľská ľudová strana a Sebaobrana), ale aj časť klerikálno-národnej pravice, ktorú po roku 2001 zastrešuje predovšetkým Liga poľských rodín (LPR).

V každom prípade však v zásadných otázkach panoval konsenzus medzi mainstreamovými prúdmi poľskej pravice aj ľavice. Rovnako predmetom konsenzu v zahraničnej politike boli aj úzke vzťahy s USA. Väzby s USA sú podmienené historicky, existenciou početnej poľskej diaspóry, ale aj obdobím tzv. studenej vojny, keď USA boli hlavným protivníkom ZSSR. Neskôr, v 90. rokoch, zas práve USA ´najintenzívnejšie podporovali rozšírenie NATO. Dlhodobo stabilný pozitívny charakter mali aj vzťahy s Nemeckom, ktoré sa v súčasnosti vyznačujú istým napätím. Po vstupe do EÚ sa však v poľskej spoločnosti zintenzívnila diskusia o zahraničnej politike a objavujú sa určité posuny v zahraničnej politike krajiny. Tieto zmeny sa zviditeľnili predovšetkým po parlamentných a prezidentských voľbách 2005, svoje korene mali však už aj v predchádzajúcom období.

Vzťahy medzi Poľskom a USA

Aj napriek minuloročným hrozbám prezidenta Lecha Kaczyńského, že v prípade, ak USA nezruší vízovú povinnosť pre občanov Poľska, jeho krajina pristúpi k recipročnému opatreniu, Poľsko muselo akceptovať rozhodnutie, podľa ktorého kritériá pre tento krok nespĺňa. V súčasnosti tak zostáva ťažiskovou témou bilaterálnych kontaktov spolupráca vo vojensko-bezpečnostnej oblasti, konkrétne účasť poľských vojenských jednotiek na povojnovej správe Iraku a rozšírenie systému protiraketovej obrany NMD na štáty strednej Európy, ktorého dôsledkom by bolo vybudovanie vojenskej základne USA na poľskom území.

Najsilnejšia opozičná strana – Občianska platforma (PO), ktorá sa s vysokou mierou pravdepodobnosti bude po predčasných parlamentných voľbách podieľať na zostavení novej vlády, dlhodobo podporuje zachovanie dobrých vzťahov s USA a v roku 2003 podporila rozhodnutie vtedajšej vlády Leszka Millera (Zväz demokratickej ľavice, SLD) o účasti Poľska na vojne proti Iraku. Vo vzťahu k projektu rozšírenia amerického systému NMD však PO vystupuje zdržanlivo.

Ešte vo februári 2007 panoval medzi vládnymi a opozičnými silami v tejto otázke konsenzus, predstavitelia poslaneckých klubov v Sejme sa zhodli na potrebe viesť rokovania s USA a umiestnenie amerických vojenských základní považovali za krok k posilneniu bezpečnosti Poľska. Negatívne námietky nevnášali ani predstavitelia SLD (1). Výhrady prezentovala jedine agrárna Poľská ľudová strana (PSL) a Sebaobrana, požadujúca usporiadanie referenda o tejto otázke. Sebaobrana ako člen vládnej koalície si však ponechávala únikovú cestu, keď jej predseda Andrzej Lepper zdôrazňoval, že Poľsko „nemôže podľahnúť tlaku Ruska.” (2)

Postupne sa však konsenzus v otázke systému protiraketovej obrany v rámci poľskej politickej scény začal narúšať. Opozícia vládu kritizovala predovšetkým za to, že nedostatočne informovala o priebehu rokovaní s USA a o výhodách, ktoré umiestnenie základní prinesie pre Poľsko (3). Tak napríklad PO požadovala, aby v dvojstrannej dohode bolo zakotvené rozmiestnenie rakiet Patriot, ktoré by Poľsko chránili pred raketami stredného a krátkeho doletu, ktoré by v reakcii na rozšírenie systému NMD mohlo Rusko umiestniť v Kaliningradskej oblasti, prípadne v Bielorusku. Na riziká, ktoré môže priniesť rozšírenie protiraketového systému USA na štáty strednej Európy, poukazoval aj bývalý minister obrany Radosław Sikorski, ktorý pôsobil aj po svojom odvolaní z postu ministra v poslaneckom klube vládneho Práva a Spravodlivosti (PiS), ale v septembri 2007 avizoval podporu PO. Hoci PO a predovšetkým tieňový minister zahraničných vecí za túto stranu Bronisław Komorowski v súčasnosti umiestnenie protiraketovej základne USA odmieta, nevylučuje, že v budúcnosti by Poľsko s ním mohlo vysloviť súhlas. Museli by mu však predchádzať konkrétne ústretové kroky zo strany USA, napríklad v podobe posilnenia bilaterálnej vojenskej spolupráce. Formálne zakotvenie bilaterálneho vojenského spojenectva medzi Poľskom a USA je takisto prioritou PiS. Aj predstavitelia súčasného establishmentu odmietajú možnosť, že by základne mali exteritoriálny charakter a boli vyňaté spod poľskej jurisdikcie (4).

S požiadavkou, aby základne ostali poľským majetkom a na ich území platili poľské zákony, USA súhlasí, na druhej strane súčasná poľská vláda explicitne nenastolila požiadavku na rozmiestnenie rakiet Patriot (5). Ani po júlovej návšteve poľského prezidenta Lecha Kaczyńského vo Washingtone však Varšava nezískala žiadne konkrétne garancie. USA akceptovali poľské požiadavky stať sa privilegovaným partnerom USA v oblasti medzinárodnej bezpečnosti na úrovni Veľkej Británie respektíve Izraela, rozvíjať úzku spoluprácu medzi tajnými službami oboch štátov a poskytnutie moderného vybavenia poľskej armáde, vrátane protiraketových systémov krátkeho doletu (6). Žiadne z uvedených garancií však neboli zo strany USA sformulované záväzne, kým L. Kaczyński po stretnutí s prezidentom USA Georgeom Bushom vyhlásil, že otázka základní je už rozhodnutá. Priebeh jeho návštevy a rokovaní v Bielom dome jednoznačne ukázal, že ak aj Poľsko v deklaratívnej rovine získa štatút strategického partnera USA, bude v takomto spojenectve hrať rolu slabšieho partnera.

Hoci v otázkach bilaterálnej vojenskej spolupráce medzi Poľskom a USA, najmä v podobe dodávok zbraní a pomoci pri výcviku a vzdelávaní veliteľského zboru, sa PO a PiS zrejme dokážu zhodnúť, obe strany sa odlišujú v názore na to, v akom formáte by sa vzťahy s USA mali rozvíjať. Kým PiS hovorí o bilaterálnom vojenskom partnerstve s USA, ktoré sa môže stať de facto alternatívou NATO, podľa PO má byť najvýznamnejším pilierom bezpečnostnej politiky Poľska multilaterálna spolupráca vo formáte NATO a prehlbovanie európskej integrácie (7). Podobne ako partneri Platformy z Európskej ľudovej strany (EPP), napríklad nemecká spolková kancelárka Angela Merkelová, by aj táto PO uprednostnila budovanie spoločného protiraketového systému v rámci NATO.

Nemožno však vylúčiť, že Poľsko bez ohľadu na výsledok volieb nebude môcť zásadnejšie zmeniť svoj postoj k základniam USA vzhľadom na postup rokovaní. Vtedy by už ani súčasná opozícia nemohla presadzovať koncepciu Komorowského, podľa ktorého by Poľsko malo byť sprostredkovateľom kompromisu medzi USA a európskymi partnermi, v jeho duchu by koncepciu separátnej protiraketovej obrany USA nahradilo budovanie spoločného systému NATO.

Ďalší postup Poľska pri rokovaní s USA bude závisieť od podoby vládnej koalície, ktorá vzíde z predčasných volieb. V prípade víťazstva PO možno očakávať, že sa postu šéfa diplomacie ujme práve Komorowski. Je otázne, do akej miery bude schopný realizovať zahraničnú politiku v línii svojich doterajších deklarácií. Ak PO vytvorí vládnu koalíciu s blokom ľavicovo-centristických síl (Ľavica a demokrati, LiD), okrem Komorowského bude mať pri formovaní zahraničnej politiky veľké slovo aj volebný líder LiD, exprezident Aleksander Kwaśniewski. Hoci SLD ako najsilnejšia zložka tohto bloku rozmiestnenie amerických vojenských základní USA odmieta, je do značnej miery závislá od Kwaśniewského popularity. Rozmiestnenie amerických základní podporuje aj relatívne malá Demokratická strana, pôsobiaca v rámci LiD. Napriek svojmu malému vplyvu práve Demokrati umožňujú ľavičiarom zbaviť sa stigmy postkomunistického zoskupenia a umožniť im, aby sa stali prijateľným partnerom pre PO.

V prípade koalície PO a PiS, ktorá zostáva v hre aj napriek negatívnym vyhláseniam lídrov Platformy, bude musieť hlavná opozičná strana svoj súčasný negatívny postoj k NMD modifikovať. To isté platí v prípade, ak by PO vytvorila menšinovú vládu s podporou časti poslancov za PiS, ktorí by vypovedali poslušnosť bratom Kaczyńským.

Ani v prípade samostatnej vlády PO, respektíve s podporou PSL, však nie je pravdepodobný zásadnejší obrat v podobe okamžitého odstúpenia od rokovaní o systéme NMD. Je však pravdepodobné, že Poľsko skôr či neskôr bude musieť vo väčšej miere zohľadňovať multilaterálny rozmer bezpečnostnej politiky. Je k tomu tlačené výzvami v rámci EÚ, tlakom politických partnerov PO z Európskej ľudovej strany, ale aj domácou verejnou mienkou. Na druhej strane pokiaľ Rusko bude stupňovať konfrontáciu s Poľskom, Varšava nebude môcť rezignovať na rozmiestnenie základní USA. Dôležitú úlohu hrá aj to, do akej miery sa PiS podarí dosiahnuť zblíženie s európskymi partnermi v otázke budúcej európskej zmluvy a politiky EÚ vo vzťahu k Rusku a Ukrajine.

Vo vzťahu k USA nemožno očakávať žiaden razantný obrat. Na rozdiel od iných európskych štátov žiadna z relevantných strán otvorene nenastoľuje požiadavku na stiahnutie poľských jednotiek z Iraku. Od vojny v Iraku sa však v poľskej spoločnosti mení celkové vnímanie politiky USA. Už v roku 2003 sa väčšina obyvateľstva vyslovovala proti tejto vojne a účasti Poľska v nej. V súčasnosti sa aj takí pravicoví politici, ako Sikorski či Komorowski zhodujú, že tento krok bol omylom a Poľsko musí v negociáciách s USA zastávať tvrdšie pozície.

Podobne negatívne je poľská verejnosť naladená aj proti umiestneniu americkej protiraketovej základne na území krajiny. Pritom negatívny postoj rastie zároveň s narastaním informovanosti verejnosti. Kým v septembri 2006, podľa prieskumu verejnej mienky, realizovaného centrom TNS OBOP, o plánovanej základni vedelo iba 37 % respondentov, v marci 2007 ich už bolo 64 %. Pred rokom sa 26 % respondentov nazdávalo, že jej inštalácia zvýši bezpečnosť Poľska, v marci zastávalo podobný názor iba 19 %. V marci umiestnenie vojenskej základne USA podporovalo 28 % občanov, kým 56 % bolo proti (8).

Rovnaký pomer v názore na inštaláciu prvkov amerického systému protiraketovej obrany panoval podľa prieskumu agentúry CBOS aj v auguste 2007. Takmer jedna tretina respondentov (34 %) sa nazdávala, že by to malo negatívny vplyv na pozíciu Poľska na medzinárodnej aréne, opačný názor zastávalo 21 %. Približne podobný názor mali respondenti na otázku, ako tento krok ovplyvní pozíciu Poľska v EÚ (32 % – negatívne, 21 % – pozitívne) (9).

Poľsko v EÚ

Poľská spoločnosť zaujíma vo vzťahu k EÚ vysoko pozitívny postoj. Poľsko na základe komparatívnych prieskumov verejnej mienky sa medzi členskými štátmi Únie umiestňuje na popredných miestach z hľadiska podpory členstva v EÚ, ale aj z hľadiska podpory jej ďalšieho rozvoja. Aj napriek oficiálnej euroskeptickej propagande sa dôvera poľských občanov v EÚ zvyšuje. Na jeseň 2006 sa 62 % poľských občanov nazdávalo, že členstvo v EÚ je dobrá vec, kým na jar 2007 to bolo už 67 %. Ešte vyššie bolo percento tých, ktorí vidia aj praktické pozitívne efekty členstva svojej krajiny v EÚ. Kým na jeseň 2006 ich bolo 73 %, na jar 2007 ich počet stúpol na 78 %. EÚ si dlhodobo udržiava v očiach poľskej verejnosti pozitívny imidž (57, respektíve 64 %). Hoci vláda premiéra J. Kaczyńského zaujímala negatívny postoj k prijatiu ústavy EÚ, aj v tejto otázke patrili Poliaci medzi najväčších eurooptimistov (64, resp. 69 %). V názore na budúcnosť EÚ Poľsko vykazuje najvyššiu podporu európskej integrácie spomedzi všetkých členských štátov EÚ, keď až 82 % respondentov vidí budúcnosť európskej integrácie optimisticky alebo skôr optimisticky (10).

Napriek tomu, že vo všeobecnej rovine je postoj poľskej verejnosti k EÚ aj naďalej vysoko pozitívny, v názoroch na konkrétne otázky jej budúceho usporiadania je situácia o niečo odlišná. Hoci poľská politická reprezentácia ešte v rokoch 2000 – 2001, konkrétne vtedajší prezident Aleksander Kwaśniewski, podporovali koncepciu politickej únie, v súčasnosti panuje v poľskej spoločnosti konsenzus v podpore konceptu Európy národných štátov. Ešte počas svojho pôsobenia na poste hlavy štátu túto líniu presadzoval aj A. Kwaśniewski a postkomunistický SLD, ktorý je zároveň najväčšmi „eurooptimistickou” stranou. Táto koncepcia poľských elít má aj podporu vo verejnej mienke, podľa agentúry CBOS až v júni 59 % Poliakov zdieľalo koncepciu EÚ ako zväzku suverénnych štátov. Koncepciu európskej federácie so spoločnou zahraničnou a obrannou politikou podporuje iba 30 % respondentov. Až polovica respondentov sa obávala príliš silnej roly Nemecka v EÚ, čo možno považovať za úspech propagandy vládneho PiS a čiastočne aj LPR. Na druhej strane len menšina respondentov (30 %) pozitívne hodnotí postoj bratov Kaczyńských k európskej integrácii, až 43 % Poliakov má voči nemu výhrady a uvítali by ústretovejší kurz. V predvečer bruselského summitu EÚ takisto mali negatívny názor na prípadné poľské veto navrhovanej zmluvy o EÚ v prípade, ak by systém hlasovania, odvíjajúci sa od druhej odmocniny z počtu obyvateľov danej krajiny, ako to navrhovalo Poľsko, neprešiel. Zamietnutie návrhu zmluvy by podporilo 38 % respondentov, viac než 53 % sa nazdávalo, že Poľsko má rešpektovať rozhodnutie väčšiny (11).

Napriek prevažne proeurópskemu diskurzu v spoločnosti však zrejme aj nová vláda bude zajatcom atmosféry, vyvolanej kampaňou za zachovanie systému hlasovania, zakotvenom v zmluve z Nice (2000). Kým v predvečer poľského vstupu do EÚ to bol kandidát perspektívneho víťaza volieb na post premiéra Jan Rokita, ktorý do poľskej európskej diskusie vniesol heslo „Nice alebo smrť”, v júni podobným ultimatívnym spôsobom otázku systému hlasovania podľa druhej odmocniny nastoľoval PiS. Medzičasom, ešte vo februári 2007, však PO konfrontačný kurz opustila.

Predmetom sporu vládnej koalície a opozície je aj uplatňovanie kompromisu z Joaniny, umožňujúceho pri absencii konsenzu odklad prijímania riešenia sporných otázok. Kým PiS chce presadzovať dobu dvojročného odkladu, B. Komorowski z PO sa nazdáva, že namiesto efektívneho zabezpečenia záujmov slabších členov blokádou nevýhodných rozhodnutí toto riešenie v skutočnosti vedie iba k ich časovému posunu. V tejto otázke PO vládu nepodporuje a spor, ktorý iniciovala ministerka zahraničných vecí Anna Fotyga a ktorého podstatu nedokázala úspešne vysvetliť ani členom Zahraničného výboru Sejmu, považuje za výsledok jej nekompetentnosti.

Ak sa aj vytvorí „eurooptimistická” koalícia pod vedením PO s prípadnou účasťou LiD, bude musieť čeliť silnému tlaku siete klerikálno-nacionalistických médií, reprezentovaných Rádiom Maryja, televíziou Trwam a denníkom Nasz Dziennik, ale aj časťou konzervatívneho krídla v samotnej PO. Podobne v prípade koalície s PSL bude musieť PO brať do úvahy euroskeptickú orientáciu potenciálneho koaličného partnera, nehovoriac už o prípadnej koalícii s PiS alebo s časťou poslancov z tejto strany. Z relevantných parlamentných subjektov sa za rýchle prijatie nového zmluvného usporiadania zasadzuje jedine koalícia ľavicovo-centristických strán. Prípadná „eurooptimistická” vláda bude musieť v každom prípade zohľadňovať aj názory prezidenta Lecha Kaczyńského. Preto pozíciu národno-konzervatívnych síl vo formovaní poľskej politiky na pôde EÚ v dohľadnom čase nebude možné ignorovať. Na druhej strane aj PO považuje za strategický záujem Poľska jeho zaradenie medzi najsilnejšie štáty regiónu, aj keď nie za cenu konfrontácie a izolácie krajiny. Preto zásadné záujmy štátu sa nezmenia, ale zmení sa spôsob ich realizácie.

„Východná politika” Poľska

Predmetom politického konsenzu zostáva súčasná politika voči Ukrajine, Bielorusku a Rusku. V tejto otázke panuje v Poľsku medzi rozhodujúcimi politickými stranami konsenzus. Prípadné zmeny môžu byť skôr dôsledkom vonkajších faktorov než vnútropolitických zmien v samotnom Poľsku. Navyše Poľsko sa môže cítiť posilnené vo vzťahoch s Ruskom podporným stanoviskom Európskej komisie v prípade ruského embarga na dodávky poľského mäsa. Konsenzus v otázke úzkej spolupráce s Ukrajinou bez ohľadu na výsledok parlamentných volieb a podpory demokratického vývoja v Bielorusku prechádza naprieč všetkými relevantnými politickými stranami, určitú výnimku predstavuje azda iba Sebaobrana.

Vzťahy medzi Poľskom a Nemeckom

Vzťahy s Nemeckom prešli po roku 2002 zložitým vývojom. Nemecko po roku 1990 patrilo medzi najväčších podporovateľov integrácie Poľska do EÚ. Medzičasom však v politike oboch štátov nastali určité zmeny. Kým Poľsko sa v EÚ snaží hrať rolu samostatného aktéra a usiluje sa o vstup do skupiny najvýznamnejších členov tohto zoskupenia po boku Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie a prípadne Talianska, Nemecko reviduje svoju dovtedajšiu politiku bezvýhradnej podpory európskej integrácie a modifikuje ju v súlade so svojimi vlastnými záujmami. Zároveň prechádza zmenami aj nemecký pohľad na vlastnú históriu, ktorý sa tak dostáva do rozporu s poľským vnímaním nedávnej minulosti vzájomných vzťahov. Napätie vyvolávajú jednak kontroverzné projekty, napríklad týkajúce sa zriadenia tzv. Centra proti vyháňaniam z iniciatívy Zväzu vyhnancov a jeho predsedníčky Eriky Steinbachovej, ktorá je zároveň členkou vedenia nemeckej Kresťanskodemokratickej únie (CDU), ale aj následné reakcie lídrov poľských vládnych strán, ktoré podobné vyjadrenia inštrumentalizujú na mobilizáciu vlastných voličov. V auguste 2007 takouto kauzou boli napríklad vyjadrenia nemeckého vyjednávača pre navrátenie umeleckých predmetov Tona Eitela, požadujúceho navrátenie umeleckých diel z nemeckých zbierok, ktoré sa po druhej svetovej vojne ocitli na poľskom území.

Predovšetkým PiS, ale aj LPR, sa budú snažiť vo volebnej kampani využiť protinemecké nálady. Signalizoval to napríklad premiér J. Kaczyński, keď uviedol, že po volebnom víťazstve PO nastane „ústup od našej tvrdej politiky, najmä budovania partnerských vzťahov s Berlínom”, pričom podľa jeho slov je PO v dôsledku svojho členstva v Európskej ľudovej strane (EPP) „príliš závislá od Nemcov.” Zároveň narážal na kašubský pôvod lídra PO Donalda Tuska, ktorý žije v Gdansku, keď hovoril o „intelektuálnej fascinácii gdanského prostredia nemeckosťou.”(12) Podobná argumentácia, hoci v podstatne brutálnejšej forme, zaznamenala určitý úspech v prezidentskej kampani 2005, keď proti D. Tuskovi vytiahol štáb PiS informáciu o tom, že jeho starý otec údajne počas druhej svetovej vojny bojoval na strane nemeckého Wehrmachtu.

Súčasný konfrontačný kurz voči Nemecku, ktorý zaujali bratia Kaczyńskí, je predmetom kritiky opozície, naopak, PO pokladá poľsko-nemecké zblíženie za kľúčovú podmienku posilnenia pozícií Poľska v EÚ. Tieňový šéf diplomacie za túto stranu B. Komorowski navrhuje ako jeden z krokov zriadenie mechanizmu stálych poľsko-nemeckých dvojstranných konzultácií podľa príkladu tzv. procesu z Blaesheimu, ktorého podstatou sú pravidelné nemecko-francúzske konzultácie, konané každých 6 – 8 týždňov. Tento proces bol uvedený do života po francúzsko-nemeckom spore na summite v Nice v roku 2000.

Záver

Je vysoko pravdepodobné, že súčasná najsilnejšia opozičná strana – Občianska platforma – bude mať vzhľadom na svoj koaličný potenciál významné slovo pri koncepčnom definovaní i praktickej realizácii zahraničnopolitických priorít Poľska. V prípade koalície PO s ľavicovo-stredovým blokom LiD bude nová aktívnejšie podporovať inštitucionálnu reformu EÚ a prehĺbenie európskej integrácie, aj keď vzhľadom na postoj exprezidenta Kwaśniewského a veľmi opatrnú kritiku rozšírenia projektu NMD do strednej Európy, motivovanú viac nesúhlasom so spôsobom, ako ho prijala súčasná vláda, než substanciálnymi výhradami, ani vláda pod vedením PO nepristúpi k zásadnejším zmenám v tejto otázke.

V prípadnej otvorenej alebo „tichej” koalície s PiS alebo s časťou jej poslaneckého klubu, čo je pre vedenie PO zrejme najpríťažlivejší variant, však PO bude musieť modifikovať svoje doterajšie postoje aj v oblasti zahraničnej politiky. Posilní sa pozícia konzervatívneho krídla strany a zmeny, napríklad v „európskej” politike alebo vo vzťahu k Nemecku, nebudú príliš výrazné.

Súčasné rozloženie volebných preferencií, ale aj tradične nízka účasť občanov na voľbách, neumožňujú jednoznačne definovať povolebnú konšteláciu politických síl v krajine. Skúsenosť z parlamentných a prezidentských volieb v roku 2005 však potvrdzuje, že postoj k európskej integrácii a celkovo zahraničnopolitické otázky nemajú rozhodujúce slovo pri rozhodnutí poľských voličov. Rovnako ako v roku 2005, aj v súčasnosti, budú kľúčovú rolu zohrávať vnútropolitické otázky. Na druhej strane s výnimkou PiS takmer v každej parlamentnej strane, respektíve bloku, existujú v názoroch na zahraničnú politiku potenciálne rozpory. Bez ohľadu na to, aká vláda sa po parlamentných voľbách v Poľsku sformuje, určitú mieru kontinuity bude zabezpečovať prezident L. Kaczyński, ktorý ani po zvolení na post hlavy štátu neprerušil svoje osobné väzby na súčasnú vládnu stranu.