V súčasnosti sa o tzv. arménskej otázke intenzívne diskutuje v mnohých krajinách na celom svete. Niektoré parlamenty zašli dokonca až tak ďaleko, že schválili návrhy zákonov, podľa ktorých je popieranie „arménskej genocídy” trestné. Predmetom arménskej otázky sú rozdiely medzi Arménskom a Tureckom týkajúce sa udalostí zo začiatku 20. storočia, ktoré sa stali na území rozpadajúcej sa Osmanskej ríše.

Turecko pripúšťa, že deportácia, počas ktorej zahynulo množstvo Arménov, sa skutočne udiala. Turci sa však „pozerajú na toto zomieranie ako na krviprelievanie, ktoré pripravilo o život aj civilné moslimské obyvateľstvo” (1). Podľa ich názoru, militantní Arméni, ktorí bojovali za svoj nezávislý štát, boli politickou a vonkoncom nie národnostnou, národnou, rasovou či náboženskou skupinou, ktoré chráni významný medzinárodný nástroj pre riešenie otázok genocídy – Konvencia OSN o predchádzaní zločinu genocídy a jeho potrestaní. Na druhej strane Arméni a tí, ktorí zaujali jednoznačný postoj k tejto kapitole osmanských dejín prostredníctvom prijatia novej legislatívy, tvrdia, že osmanskí Turci zmasakrovali Arménov „plánovite a systematicky… počet Arménov, ktorí prišli o život… sa vyšplhal na jeden a pol milióna” (2). Turecko priznáva len, že „niekoľko sto tisíc Arménov zomrelo od hladu a na choroby” (3).

Všetky individuálne návrhy zákona, týkajúce sa genocídy, sú politicky motivované akty, ktoré sú odvážnym pokusom zhostiť sa jednej z úloh, prináležiacej  výsostne Medzinárodnému súdnemu dvoru. Sloboda prejavu je v mnohých krajinách oklieštená kvôli neustále rastúcemu počtu jednostranných parlamentných uznesení, ktorých predmetom sú novšie dejiny Osmanskej ríše. Tento kedysi bilaterálny problém prerástol do problému medzinárodných rozmerov. Nemožno však zabudnúť, že právo slobodne sa vyjadriť k tomuto problému je obmedzené aj v Turecku, ktoré sa takto snaží chrániť pred obvineniami z genocídy. V súčasnosti obmedzuje toto  základné právo Článok 301 Tureckého trestného zákonníka, ktorý ho definuje ako zločin „urážky tureckej svojbytnosti” (4). Turecko sa zaviazalo dodržiavať pravidlá demokracie pred niekoľkými rokmi. Konsolidačný proces priniesol doposiaľ značné úspechy a odkedy sa Turecko uchádza o členstvo v Európskej únii, proces napreduje ďalej. Slobodné uvažovanie o histórii by sa malo povoliť ako súčasť demokratizačného procesu.

Kvôli nedostatku súdnych rozhodnutí okolo arménskej otázky, politické výklady minulosti otvárajú dvere obvineniam vzneseným proti Turecku v rámci bilaterálnych vzťahov, ale aj na medzinárodnej a čiastočne aj európskej úrovni. Preto je naozaj potrebné, aby obaja hlavní zainteresovaní aktéri, t.j. Turecko a Arménsko, diskutovali o tomto tabuizovanom probléme. V opačnom prípade môžu byť vážne ohrozené ich už aj tak dosť napäté vzťahy. Najviac poľutovaniahodné však je, že ak sa pozície na oboch stranách politického spektra – v Arménsku a Turecku – nezmenia, následky zatienia vytúženú normalizáciu, ktorá je po každom ďalšom schválení jednostranného návrhu zákona o genocíde čím ďalej tým viac v nedohľadne.

Požiadavky Európskeho parlamentu

Európsky parlament bol jedným z prvých, ktorý uznal udalosti z obdobia rokov 1915 až 1917 za genocídu podľa Konvencie OSN o predchádzaní zločinu genocídy a jeho potrestaní (5). Rezolúciu schválil hneď po tom, ako Turecko v roku 1987 podalo žiadosť o plnohodnotné členstvo v Rade Európy. Tento problém sprevádza tureckú žiadosť o členstvo, odkedy sa oň začalo oficiálne uchádzať. Získanie členstva patrí medzi najdôležitejšie úlohy tureckej zahraničnej politiky. V súvislosti s charakterom a podmienkami prístupových rokovaní prišla arménska diaspóra na to, že bude výhodnejšie usilovať o uznanie genocídy aj na európskej úrovni. Napriek svojim cieľavedomým aktivitám v Bruseli doposiaľ nezaznamenala výraznejší úspech, lebo klauzula o uznaní sa neobjavila v žiadnom právne záväznom texte EÚ a ani bruselský dialóg sa nezaoberá arménskou otázkou. Vodu múti v prvom rade Európsky parlament svojimi prísnymi požiadavkami z ktorých vzišlo niekoľko pozoruhodných špecifík prístupových rokovaní Turecka, napr. neustále spochybňovanie zdieľania európskych hodnôt v Turecku či obsiahnutie cyperskej otázky. Rokovací rámec tak bol doplnený o ďalšiu tému.

Článok 4 parlamentnej rezolúcie z roku 1987 hovorí okrem iného, že aj „odmietnutie súčasnej tureckej vlády uznať genocídu… predstavuje prekážku v úvahách o možnom vstupe Turecka do spoločenstva” (6). Keď zoberieme do úvahy arménske požiadavky, nielen tento návrh zákona sa snaží docieliť vytvorenie podmienok. Podobné úvahy môžeme nájsť v nasledujúcich dokumentoch: „Morillonova správa o prístupe Turecka (2000), Gahrtonova správa o Južnom Kaukaze (2002), Eurlingsova správa o prístupe Turecka (2004), Brokova správa o prístupe Turecka (2005), Druhá Eurlingsova správa o prístupe Turecka (2006)” (7). Napriek vytrvalému a dlhodobému naliehaniu uznanie nebolo legalizované. Preto Turecko nemá povinnosť uznať arménsku genocídu pred vstupom do Európskej únie. V snahách poslancov však dosť cítiť nepriateľskú atmosféru panujúcu medzi tureckými zákonodarcami, ktorí predsa len zaujali zmierlivejší postoj, ako keď bol napríklad v Bruseli prerokovávaný  cyperský problém. Obe témy sú pre Turecko citlivé, ale umiernený postoj je pochopiteľný. Uznanie je záväzné výlučne v prípade Cypru. Z toho vyplýva, že požiadavka Arménska nebude znamenať pre Turecko vážnejšie prekážky na ceste do EÚ.

Hoci parlament v roku 2006 nakoniec prehodnotil svoje stanovisko a „zamietol klauzulu o uznaní arménskej genocídy a podmienke pre vstup Turecka do EÚ” (8), táto klauzula je stále predmetom odporúčaní. Správa Camiela Eurlingsa o pokroku Turecka v smerovaní do Európy bola schválená pomerom hlasov 429 ku 71 pri absencii 125 poslancov. Klauzula o uznaní arménskej genocídy bola vynechaná z textu správy kvôli neskoršej novele, ktorú navrhli a podporili zväčša socialisti. Holandský poslanec Phili Claeys ich viní z hrania politickej hry a sledovania vlastných záujmov: „Strana Walloon Parti Socialiste… prestala podporovať uznanie arménskej genocídy zo strachu pred stratou hlasov neustále sa rozrastajúceho tureckého elektorátu v Bruseli, kde sa voľby majú konať o dva týždne” (9). Napriek tomu, že správa bola schválená, veľa poslancov sa nazdáva, že v tomto prípade ide o pohŕdanie pôvodnými požiadavkami parlamentu. „Parlament berie späť svoje slová, stráca pamäť a, čo je najhoršie, zabúda pritom na svoju povinnosť pamätať si,” povedal Frédérique Ries z Francúzska (10).

Predseda Európskeho parlamentu Hans-Gert Poettering má iný názor. Vyjadril sa, že „nesúhlasí s arménskymi požiadavkami” (11). Arméni sa však nevzdávajú. Ich prezident Robert Kočarian osobne navštívil Poetteringa a dôrazne žiadal o zaradenie zmienky o popretí arménskej genocídy do Správy o pokroku Turecka. Neuspel. Aj francúzsko-arménsky spevák a predstaviteľ Arménska pri UNSECO Charles  Aznavour na stretnutí s predsedom komisie Barrosom žiadal o uznanie arménskej genocídy (12). Za načasovaním návštevy stála veľká vypočítavosť. S Barrosom sa stretol v novembri 2005, t. j. mesiac pred začatím prístupových rokovaní s Tureckom. Komisár pre rozšírenie Olli Rehn tiež vyjadril nesúhlas s kyvadlovou diplomaciou. Jednoznačne vyhlásil, že uznanie zabíjania zo genocídu nebolo podmienkou vstupu do EÚ (13). Rovnaký názor zastal predseda komisie v októbri 2007, keď prezident Kocharian predostrel tú istú otázku ako pred ním Aznavour.

Politika v členských krajinách

Napriek dosť negatívnym reakciám vysokých predstaviteľov EÚ na arménsku snahu, nádej kaukazského národa sa zväčšila v roku 2007, keď Rada Európskej únie schválila rozhodnutie o rasizme a xenofóbii podľa ktorej majú byť „verejne tolerované, popierané alebo hrubo bagatelizované zločiny genocídy, zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny, tak ako ich definuje ustanovenie Medzinárodného trestného súdu” (14) trestané vo všetkých členských krajinách. Na tomto mieste treba poznamenať, že tento odsek sa vlastne nevzťahuje na arménsky problém, lebo Medzinárodný súdny dvor ho nikdy nedefinoval ako genocídu. Je zaujímavé, že už jedenásť z dvadsiatich siedmich krajín schválilo návrhy zákonov kriminalizujúcich popieranie arménskej genocídy. Reťazová reakcia, ktorú spustila rezolúcia Európskeho parlamentu, obozretne podporujúca snahy arménskej diaspóry, sa zastavila až keď začiatkom roka 2008 dánska vláda odmietla vstúpiť do tohto rozrastajúceho sa klubu, pretože podľa nej „ide o historickú otázku, odpoveď na ktorú treba prenechať historikom” (16). To isté spravila aj bulharská vláda, ibaže jej dôvody neboli také nezištné ako v prípade Dánska. „Bulharský parlament zamietol podobné podnety [snaha o uznanie arménskej genocídy]  pravicovej opozície niekoľkokrát, údajnou príčinou bola politická strana tureckej menšiny Hnutie za Práva a Slobody, ktorá je menšinovým partnerom vo vládnucej trojkoalícii” (17).

Hnev Turecka vzrástol predovšetkým potom, keď jeden členský štát – Francúzsko – schválil návrh zákona o genocíde na konci roku 2006. Komisár pre rozšírenie Olli Rehn sa obával, že takýto skutok „poškodí dialóg medzi Ankarou a Európskou úniou, namiesto toho, aby mu prospel” (18). Nie je tajomstvom, že keď ide o tureckú žiadosť o členstvo  v únii, francúzsky prezident Nicolas Sarkozy je jedným z najhúževnatejších zástancov tvrdej politickej línie. Po schválení návrhu zákona francúzsky prezident vyhlásil, že uznanie arménskej genocídy musí byť stanovené ako nevyhnutná podmienka pre vstup do EÚ. Francúzsko je domovom početnej arménskej menšiny, z čoho celkom jasne plynie logika tohto parlamentného ustanovenia. Vo Francúzsku si treba pri rozprávaní sa o minulosti dať pozor, pretože „každý výrok, ktorý je v protiklade k tomuto obvineniu [t. j. popretie arménskej genocídy] je potrestaný ročným väzením a pokutou vo výške 45 000 euro” (19). Vo Francúzsku je obmedzená sloboda prejavu. Navyše, Prezident Sarkozy sa už isto nevie dočkať ďalšieho „obstojného argumentu”, prečo nevpustiť Turecko do EÚ.

Hľadanie správnej cesty

Keď berieme do úvahy citlivosť celej témy, tureckí činitelia vnímajú jednostranné návrhy zákonov ako hrubú urážku. Ako už bolo spomenuté na začiatku, existuje veľa nezrovnalostí v tom, ako jednotlivé strany interpretujú udalosti a tam treba zároveň hľadať pôvod všetkých nezhôd. V takýchto situáciách však prichádza Článok 9 Konvencie OSN s elegantným riešením, podľa ktorého majú byť všetky spory kvôli genocíde urovnané Medzinárodným trestným súdom, ktorý je jedinou autoritou disponujúcou potrebnými kapacitami na rozhodovanie v týchto prípadoch. Po tom, ako súd rozhodne (rozhodnutie je zvyčajne podložené výsledkami vyšetrovania špeciálnych komisii) krajina môže požiadať o finančné či územné vyrovnanie ako aj kompenzácie pre pozostalých obetí. Ani Turecko a ani Arménsko zatiaľ súd o jeho stanovisko nepožiadali. Jedným z dôvodov môže byť skutočnosť, že reparácie nie sú tým, o čo Arménsku ide. V roku 2007 renomovaný turecký think-tank TESEV podal správu o návšteve Arménska a dospel k záveru, že „to, čo Arméni žiadajú je ospravedlnenie za ich utrpenie; nemajú žiadne územné nároky a nežiadajú nijaké reparácie od tureckej strany” (20). Vzhľadom na to, že arménska strana skutočne nepožaduje kompenzácie, by sa mohlo zdať, že naozaj nie je potrebné postúpiť prípad Medzinárodnému trestnému súdu. Lenže minulá i súčasná politika potvrdzuje, že takáto potreba existuje a je dosť naliehavá. Dvaja hlavní aktéri sa navzájom obviňujú z popierania, resp. priznania, genocídy. Do debaty sa navyše zapojili tretie strany a Arménsko sa usiluje vyhrať svoj boj prostredníctvom znevažovania vzťahov medzi Tureckom a EÚ. Snaha o jednostranné uznania nijakým spôsobom neprinúti Turecko, aby splnilo arménske túžby a genocídu priznalo, nie to ešte, aby sa ospravedlnilo. Arménsko si touto taktikou len postupne zahatáva cestu k spoločnému dialógu s Tureckom.

Dokonca aj Európsky parlament, ktorý je za uznanie genocídy, chápe, že tadiaľto cesta nevedie. To je zároveň dôvod, prečo „vyzval tureckých činiteľov, aby vyšli v ústrety výskumníkom, intelektuálom a akademikom, ktorí sa tejto otázke venujú, a umožnili im prístup k historickým archívom a poskytli im všetky potrebné dokumenty” (21). Na prekvapenie všetkých, štátom, ktorý túto možnosť odmietol, bolo práve Arménsko. Arménsky minister zahraničných vecí Vartan Oskanian „odmietol výzvu tureckého premiéra Recepa Tayyipa Erdogana na vytvorenie komisie, ktorá by vyšetrila udalosti… Povedal, že rozhovory na túto tému nebudú možné, kým bude Turecký trestný zákonník naďalej kriminalizovať akúkoľvek definíciu masového zabíjania ako genocídy (22).” Oskanian podmienil začatie rozhovorov odstránením Článku 301 Tureckého trestného zákonníka, ktorý bráni slobodnej diskusii o mnohých citlivých témach, predovšetkým o arménskej otázke. Každý, kto „urazí tureckú svojbytnosť”, môže byť postavený pred súd. Prvý turecký držiteľ Nobelovej ceny za literatúru Orhan Pamuk musel čeliť obvineniam na základe článku 301 kvôli svojim vyjadreniam v rozhovore pre švajčiarsky denník Tages Anzeiger, Dôvodom bolo jeho vyhlásenie, podľa ktorého „30000 Kurdov a milión Arménov bolo zavraždených””. V prípade, že turecká vláda dodrží svoj sľub, návrh úpravy článku 301 sa čoskoro dostane do tureckého parlamentu. Táto procedúra je však veľmi pomalá. Pred niekoľkými mesiacmi vyhlásilo niekoľko vysoko postavených činiteľov, že o návrhu sa bude hlasovať „budúci týždeň.” Zatiaľ sa však zdá, že podľa ich hodiniek „budúci týždeň” ešte nenastal. Okrem toho „kvôli súčasnej dosť nezrozumiteľnej terminológii zavádza návrh namiesto termínu „znevažovanie tureckej svojbytnosti”, termín „znevažovanie tureckého národa” a pojem „republika” nahrádza pojmom „Turecká republika”” (24). Z toho vyplýva, že aj keď bude návrh predložený parlamentu, článok 301 bude pozmenený iba minimálne. Berúc do úvahy nekompromisnú kritiku tureckých médií a verejnosti, existuje nádej, že nový a menej radikálny pozmeňovací návrh sa bude novelizovať ešte raz predtým, ako sa dostane do parlamentu a argument ministra Oskaniana sa čoskoro prestane byť aktuálny. Iný problém je, či sa dá archívom ešte dôverovať, lebo vynechávanie, tajné vymazávanie či ničenie dokumentov im dlhý čas veľmi nerobilo najmenšie problémy. Dobrou správou je, že turecká vláda nenesie podľa konvencie OSN vôbec žiadnu zodpovednosť genocídu, aj keby jej existencia bola dokázaná. Keďže genocída je považovaná za trestný čin, treba súdiť jednotlivcov, pretože za trestný čin nesú zodpovednosť jednotlivci. Z tohto dôvodu sa dá očakávať, že jedného dňa bude v Turecku možné o tabuizovanom „probléme začínajúcom sa na g” slobodne hovoriť. Najlepším a navyše zákonným riešením tejto dilemy však naďalej zostáva jej odstúpenie Medzinárodnému trestnému súdu.

Snaha o normalizáciu?

Zmierenie Turecka a Arménska je dôležité aj kvôli tomu, že napäté vzťahy medzi týmito dvoma krajinami sú problémom celoeurópskych rozmerov. EÚ vyhlasuje, že všetci jej členovia by mali udržiavať priateľské vzťahy. Únia navyše pred časom nabrala nový politický kurz voči Arménsku. Kaukazský štát je od roku 2005 súčasťou Európskej susedskej politiky. Jedným z cieľov tejto politiky je, „aby sa vonkajšia hranica EÚ nestala novou deliacou čiarou, ale predmetom zlepšenej spolupráce” (25). Za predpokladu, že EÚ dodrží svoje sľuby a Turecko splní prístupové kritéria, východná hranica Turecka sa stane vonkajšou hranicou Únie. Spoločná hranica medzi oboma štátmi je však od roku 1993 uzavretá (26). Arméni majú dokonca odvahu v súvislosti s týmto problémom opäť lobovať na pôde európskych inštitúcii. Ich minister zahraničných vecí Vartan Oskanian vystúpil v októbri 2007 pred Komisiou Európskeho parlamentu pre zahraničné záležitosti s prejavom, v ktorom „označil uzatvorenie hranice zo strany Turecka za porušenie Kodanských kritérií” (27). Je trochu zvláštne, že Oskanian žiadal o otvorenie hranice, ktorú jeho krajina stále odmieta uznať. Hranice medzi týmito dvoma štátmi boli vytýčené v roku 1921 podpísaním dohody v meste Kars. V Arménsku sa na jej ratifikáciu stále čaká, ibaže podľa pravidiel medzinárodného práva, „Arménska republika automaticky zdedila, ako následnícky štát, všetky dohody uzavreté ZSSR. Z toho vyplýva, že dohoda z Karsu je právoplatná a nie je dôvod urobiť… žiadne vyhlásenie” (28). Bez ohľadu na obsah požiadaviek, hlavným dôvodom uzavretia hranice je nevyriešený konflikt v Náhornom Karabachu. Európska únia už apelovala na Turecko, aby normalizovalo vzťahy s Arménskom, inými slovami, aby otvorilo hranice. Zároveň akosi pozabudla spomenúť, že kvôli splneniu požiadaviek je nutné, aby nejaké kroky podnikla aj arménska strana, ktorá ešte stále pokračuje v pochybnej taktike kyvadlovej diplomacie, ktorou si znepriateľuje Turecko.

Pochybná taktika

Uznanie genocídy bolo prvoradým cieľom každej arménskej vlády od roku 1991, keď bola prijatá Deklarácie nezávislosti Arménska. Článok 11 oficiálne žiada uznanie: „Arménska republika podporuje úlohu dosiahnuť medzinárodné uznanie genocídy spáchanej v Osmanskom Turecku a západnom Arménsku v roku 1915″ (29). Ak má zostať taktická náplň taká kontraproduktívna, aká je v súčasnosti, rozpor bude aj v samotnom texte. Územie označované ako západné Arménsko je vlastne územím východného Turecka. Preto, ak sa problém genocídy dostane niekedy pred súd, Arméni by si radšej mali dvakrát rozmyslieť, ako sformulujú otázku. K tomu podľa všetkého ale nedôjde, keďže Arménsko uprednostnilo iný spôsob splnenia tejto misie. Zo zhromaždených informácii vyplýva, že ani nie tak vláda, ako najmä  arménska diaspóra, je hlavným inšpirátorom kampane za celosvetové uznanie arménskej genocídy. Dosiahnutie tohto cieľa je aj psychologickou záležitosťou. Pokiaľ by Turecko uznalo genocídu, Arméni by sa mohli prestať báť svojho „hrôzostrašného suseda”. Lenže taktika, ktorú zvolili Arméni, im pravdepodobne nedovolí postupovať podľa vytúženého scenára.

Diaspóra je enormne dôležitým nástrojom lobizmu. Primárnym cieľom je zaistiť, aby počet krajín, ktoré uznajú genocídu, narastal. Táto stratégia slávila na rozdiel od reakcie európskych predstaviteľov na arménsku loby úspech, pokiaľ ide o určité štáty. Doteraz devätnásť štátov vyhlásilo popieranie arménskej genocídy za trestné, s čím vyjadril spokojnosť bývalý arménsky premiér Andranik Margarian: „Budeme sa pokúšať dosiahnuť náš cieľ, ktorým je uznanie genocídy prostredníctvom našich diaspór resp. ich organizácii, ako to bolo minulý rok v prípade Švédska a Švajčiarska, aby sme s ich pomocou vytvorili medzinárodný obraz o Turecku” (31). Nie je ťažké prísť na to, ako by mal podľa Arménov vyzerať názor na Turecko. Arménsko je totiž krajina, ktorá neudržiava diplomatické styky s Tureckom, neuznáva spoločné hranice a obviňuje Turecko z ekonomickej izolácie zapríčinenej hraničným sporom. V neposlednom rade je to aj krajina, ktorá Turkov vníma ako páchateľov „prvej genocídy 20 storočia”.

Namiesto toho, aby Arménsko viedlo navrhovaný dialóg o citlivom probléme genocídy, podniká kroky vedúce k zväčšovaniu nepriateľstva medzi ním a Tureckom. Pokojne môžeme vysloviť prognózu, že takýto prístup nikdy nepovedie k tomu, aby Turci uznali genocídu. Novozvolený Arménsky prezident Serzh Sargsyan si stále myslí, že rastúci počet návrhov zákona o genocíde je smerodajný pre začatie komunikácie, pretože táto tendencia „je kľúčovou podmienkou ako do budúcnosti zabrániť genocídam a ako konsolidovať medzinárodný bezpečnostný systém v rámci oživenia dialógu medzi národmi” (32). Je veľmi zaujímavé, že snahu o uznanie ostro kritizovali niektorí vážení arménski predstavitelia, ktorí sú si zrejme vedomí škodlivých a kontraproduktívnych dôsledkov takýchto snáh. Napríklad koncom roku 2007, „tureckí Arméni a dokonca Patriarcha Arménskej cirkvi v Istanbule neuvítali rezolúciu snemovne s nadšením” (33).

Podráždené Turecko podniká kroky

Turecká odpoveď na rastúci počet návrhov zákona má medzinárodný dosah. Turecký postoj voči Arménsku ako aj voči štátom, ktoré uznali genocídu je nekompromisný. Prezident Abdullah Gül vyhlásil: „Kým bude Jerevan pokračovať v snahe presvedčiť parlamenty tretích krajín aby označili zabitie maloázijských Arménov v období Prvej svetovej vojny za genocídu, nemôže čakať žiadny pokrok v normalizácii vzťahov medzi Tureckom a Arménskom.” Vzťahy medzi Tureckom a Arménskom tak trpia. Arménsko chce uznanie a nazdáva sa, že najlepšia cesta, ako tento cieľ dosiahnuť, vedie cez tretie krajiny, t.j. preskočením dialógu s Tureckom. Turecko zasa odmieta rokovania s Arménskom, kým nezmení svoju zahranično-politickú taktiku. Navyše, vzťahy Turecka a tretích krajín trpia tiež kvôli arménskej kyvadlovej diplomacii. Turecký parlament považuje „v súvislosti s určitými kapitolami osmansko-arménskych dejín, ktoré sú neustále predmetom diskusie svetových historikov… prijatie rozhodnutí zahraničnými parlamentmi za nevhodný, nezmyselný, svojvoľný  a nespravodlivý krok a odsudzuje ho” (34). Ibaže Turecko je krajina, ktorá nezostáva len pri prázdnych slovách, ale skutočne koná. Napríklad keď francúzsky parlament schválil návrh zákona o genocíde „Turecko zastavilo bilaterálnu vojenskú výmenu a ukončilo všetky recipročné vojenské návštevy a spoločné vojenské cvičenia s Francúzskom. Paríž sa viac nemohol uchádzať o kontrakty tureckého ministerstva obrany” (35).

Aj Spojené štáty americké, jeden z najvýznamnejších globálnych hráčov, prežívali krušné chvíle, keď sa návrh zákona o genocíde dostal na stôl Komisie Snemovne reprezentantov pre zahraničné záležitosti. Podráždené Turecko môže ľahko ohroziť hlavné operácie NATO v Iraku a Afganistane, lebo „zásobovacie centrum na leteckej základni Incirlik slúži pre operácie v Iraku i v Afganistane. 74% letecky prepravovaných zásob do Iraku prechádza základňou Incirlik” (36). Iba niekoľko dní po tom, čo bol Komisiou pre zahraničné záležitosti schválený návrh zákona o genocíde, turecký parlament dal zelenú vstupu tureckých vojenských jednotiek do severného Iraku, aby bojovali s gerilami zakázanej Strany kurdských pracujúcich. Turecké jednotky prenikli na územie už niekoľko ráz od schválenia. Hovorca  ministerstva zahraničných vecí Azerbajdžanu Khazar Ibragim raz na základe tohto povedal, že „absencia azerbajdžanskej kontroly nad Náhorným Karabachom vytvára priaznivé podmienky pre teroristov z Kurdskej strany pracujúcich”(37). Turecko tak môže mať o dôvod navyše, prečo neotvoriť svoju západnú hranicu a zachovať svoj chladný postoj k Arménsku, ktoré sotva zmení svoje stanovisko v súvislosti s Náhorným Karabachom či arménskym problémom.

Schodná cesta

Napriek patovej situácii ktorá nastala v arménsko-tureckých vzťahoch nie je pravdepodobné, že sa zahraničné politika tejto izolovanej kaukazskej krajiny zmení. Aj keď príde nová vláda, snaha o uznanie genocídy bude neustále zakotvená v deklarácii z roku 1991 a preto ju bude Arménsko prostredníctvom arménskej diaspóry aj oficiálne žiadať. Posledné prezidentské voľby v roku 2008 takisto ukázali, že „všetky politické strany… pokračujú (pokračovali) v politike „bez kompromisov” pokiaľ ide o dva veľmi dôležité problémy: obvinenia z genocídy a Náhorný Karabach” (38). Turecko sa tiež nechystá zmeniť svoj tvrdý postoj voči Arménsku. Pokiaľ krajina neukáže aspoň štipku dobrej vôle a neumožní spoločnej komisii vyšetriť arménsku otázku, sotva si možno predstaviť nejaký posun v obojstranných vzťahoch. Arménsko namiesto normalizačných snáh útočí na jednu z najhorúcejších otázok tureckej zahraničnej politiky tým, že používa pochybnú taktiku na pôde európskych inštitúcii. Napriek tomu sa dá skonštatovať, že „Arménsko podporuje integráciu. Turecko sa stane po vstupe do EÚ predvídateľnejším, čo je pre Arménsko nesmierne dôležité” (39).

Na prvý pohľad môže arménska otázka vyzerať iba ako hádka o slovíčka a správne pomenovanie historických udalostí, ale opak je pravdou. Dôsledky internacionalizácie tohto problému mali pravdaže negatívny dopad na vzťahy medzi mnohými aktérmi na medzinárodnom poli. Najhoršie je, že tento problém je zneužitý na politické špekulácie. Niekoľkí predstavitelia boli v pokušení využiť takúto možnosť na dosiahnutie vlastných cieľov, t.j. vzniesli obvinenia proti Turecku (Francúzsko), snažili sa podivným spôsobom ukončiť nákladnú vojnu v Iraku (USA), chceli pre seba vytĺcť politický kapitál v nastávajúcich voľbách (Valónska socialistická strana) alebo potvrdili tradične negatívny postoj k Turecku (Cyprus). Hoci zopár krajín podporuje Arménsko v jeho snažení o medzinárodné uznanie genocídy, v skutočnosti je to iba smútok, čo tieto krajiny spája. Nikto nepomôže tejto izolovanej vnútrozemskej krajine na Kaukaze. To jediné, čo môže priniesť zvrat v tejto situácii je nová politika EÚ, ktorá je zameraná na oslabenie ruského vplyvu v regióne ako aj závislosti Arménska na Rusku.

Arménsky problém je citlivou témou, s ktorou sa treba vysporiadať, aby vznikol základ pre zmierenie Turecka a Arménska a priestor pre výklad minulosti vo svetle objektívnej reality. Vzhľadom na analyzované problémy a taktiež kvôli emóciám, ktoré uvedená otázka vzbudzuje, by úloha označiť alebo neoznačiť udalosti z rokov 1915 až 1923 za genocídu mala pripadnúť Medzinárodnému súdnemu dvoru. Nejednoznačný postoj k arménskemu problému úspešne využili rôzne štáty i jednotlivci na politické účely. Politicky účelovo motivovaný výklad dejín nie je morálny a navyše vôbec nezabráni ďalšiemu porušovaniu ľudských práv. Ak sa genocída skutočne udiala, nie je nutné dávať naďalej to „slovo, začínajúce sa na g” do úvodzoviek. Keď súd vydá rozhodnutie podložené historickou realitou, jednostranné návrhy zákona o genocíde sa stanú legitímnymi.