„To krv na zástavách robí zástavy,
Vlasť je tá, za ktorú bola preliata krv.”
Mammed Amin Rasulzade

Slová Mammeda Amina Rasulzadeho, ktorý v roku 1918 vyhlásil Azerbajdžanskú demokratickú republiku, sú dnes pre krajinu aktuálne ako nikdy predtým. Predstavitelia moci a opozície si nemôžu sadnúť za rokovací stôl. Deň volieb – 6. november – je svojho druhu rozhodujúci bod najnovších politických dejín krajiny, v ktorom sa rozhodne o budúcej zahraničnopolitickej orientácii Azerbajdžanu, o jeho príslušnosti k Európe alebo k Ázii. Presnejšie povedané, nejde ani tak o príslušnosť samotného Azerbajdžanu ku konkrétnemu regiónu, ale skôr o to, že v rozhodujúcom bode južného Kaukazu – v Azerbajdžane – sa stretávajú strategické a ekonomické záujmy mnohých štátov. Rusko, ktoré už stratilo Gruzínsko, nemôže stratiť Azerbajdžan, oslabiť svoju politickú dominanciu v regióne a ohroziť tak svoje ekonomické záujmy v ropnom sektore. Irán sa obáva nepokojov v severných oblastiach krajiny, kde žije vyše 20 miliónov Azerbajdžancov (Južný Azerbajdžan), ktorí sa kedykoľvek môžu dožadovať autonómie alebo pripojenia k Azerbajdžanu. Európske štáty sa zasadzujú za ekonomický rozvoj, ktorý by mal viesť k demokratickým zmenám. Európska únia podporuje rozšírenie smerom na východ a pozýva Azerbajdžan k účasti na rozličných spoločných projektoch, vrátane „Európskej susedskej politiky”. USA má záujem o stabilitu v regióne v súvislosti s dlhodobými ropnými projektmi, ktorých realizáciu prisľúbil predchádzajúci prezident Azerbajdžanu Gejdar Alijev, otec súčasnej hlavy štátu. Alijev je považovaný za autora „zmluvy storočia”. Miliardy dolárov, investované najväčšími ropnými spoločnosťami na svete do výstavby nového ropovodu Baku – Tbilisi – Ceyhan, ešte nepriniesli očakávané dividendy. Preto otázka politickej stability v Azerbajdžane vždy zaujíma susedné štáty a udalosti v Gruzínsku a na Ukrajine ich donútili byť v strehu a prijímať všetky dostupné opatrenia, aby sa podarilo zabrániť spontánnej revolúcii v Baku.

Súčasná politická situácia sa v Azerbajdžane však nevyvíja v súlade s očakávaniami „veľkých tohto sveta”. Špecifikom tohtoročných volieb je, že od nich závisí budúca politická kariéra predstaviteľov moci i opozície. Opozícia, ktorá nezvíťazila v priebehu 12 rokov, by musela získať rozhodujúcu väčšinu v parlamente, inak ju v duchu pravidiel politickej hry občania pošlú do politického dôchodku. Preto je opozícia v prípade sfalšovania volebných výsledkov pripravená ísť dokonca do krvavého konfliktu s mocou. Zároveň si moc uvedomuje, že zopakovanie gruzínskych alebo ukrajinských udalostí v Azerbajdžane môže viesť k porážke rodinného klanu súčasného prezidenta Ilchama Alijeva a Západ, ktorý požaduje čestné voľby, bude podporovať demokraciu, predstavovanú opozíciou, aby zabránil krviprelievaniu. Predstavitelia medzinárodných organizácií (OBSE, Rada Európy) neraz ostro spochybnili transparentnosť volieb. Bez ohľadu na to moc je ochotná ísť do konfrontácie, aby demonštrovala neschopnosť opozície.

Bezprostredne pred voľbami v Azerbajdžane prebehla séria zatýkaní, ktoré postihlo jednak predstaviteľov opozície, jednak vplyvných štátnych úradníkov, ktorých obvinili z financovania štátneho prevratu a podpory opozičného lídra, bývalého šéfa parlamentu Rasula Gulijeva. Gulijeva zadržali ukrajinské úrady pri neúspešnom pokuse o návrat do vlasti. Možno konštatovať, že v krajine bol neformálne vyhlásený výnimočný stav. Zatýkania oligarchov v predvečer parlamentných volieb svedčia o tom, že moc si nie je istá monolitnosťou svojho tábora a klany i politické zoskupenia sú pripravené medzi sebou bojovať o najvyšší post v štáte.

Prezident Azerbajdžanu Ilcham Alijev však robí celý rad krokov, ktoré zahraniční pozorovatelia i predstavitelia opozície hodnotia s optimizmom. Po prvé, realizuje aktívnu politiku v boji s korupciou. Je prirodzené, že opatrenia v tejto sfére postihujú aj obyčajných občanov – príbuzní a známi predstaviteľov opozičných kruhov. Po druhé – pokračujú represie proti „rebelantom” a revolucionárom, ktorí sa pripravujú na štátny prevrat a destabilizáciu situácie v krajine. Po tretie – prezident Azerbajdžanu vydal dekrét o snímaní odtlačkov prstov pri hlasovaní v parlamentných voľbách. Opozícia v Azerbajdžane sa nazdáva, že rozhodnutie prišlo príliš neskoro a vyliať atrament z kalamárov a naplniť ich vodou nie je pri súčasných technických možnostiach nijakým problémom. Zároveň mnohí sa nazdávajú, že azerbajdžanská mentalita nedovolí voličom omočiť si prst do atramentu, a preto mnohí sa vôbec volieb nezúčastnia.

Zdá sa, že moc sa snaží kozmetickými zmenami demonštrovať svoju oddanosť demokratickým zmenám. Opozícia si uvedomuje, že podpora prezidenta medzi obyvateľstvom narastá, naďalej očakáva bývalého šéfa parlamentu Rasula Gulijeva a je pripravená bojovať do víťazného konca – ukončenia éry Alijevovcov.