Nedávno sme boli svedkami konečného rozpadu bývalej Juhoslávie. Čierna Hora sa stala nezávislým štátom, resp. obnovila svoju nezávislosť udelenú na Berlínskom kongrese v 1878 roku. Osamostatnenie Čiernej Hory je pre Srbsko symbolom posledného poníženia celej srbskej politickej scény. Pre Čiernohorcov je však potvrdením identity vlastnej národnosti, ktorá bola v 19. storočí široko rešpektovanou vďaka spôsobu, ktorým si vybojovala oslobodenie a nezávislosť z hraníc Osmanskej ríše.

Niektorí zahraniční pozorovatelia tvrdia, že sú prekvapení skutočnosťou ako veľa srbských politikov, novinárov a predstaviteľov mimovládnych organizácií podporovalo rozchod s Čiernou Horou (europoslanec Justas Paleckis). Na druhej strane ich zároveň prekvapuje aj to, že v demokratickom Srbsku boli vypnuté frekvencie televíznych staníc, ktoré podporovali „ideu opozičných strán” (BK televízia) a to, že liberálna časť Srbska bola označená za protinárodné zhromaždenie.

Deň po vyhlásení nezávislosti sa albánsky prezident Sali Berisha pozitívne vyjadril k úspešnému referendu a blahoželal Čiernohorcom k ich „správnemu rozhodnutiu”. Nezabudol však zdôrazniť aj to, že Albánci, ktorí žijú v Čiernej Hore majú prínos na pozitívnom priebehu referenda a že to všetko prispeje k „európskej budúcnosti na Balkáne”.

Aj srbský prezident Boris Tadič verejne uznal výsledky referenda. Aktuálne rakúske predsedníctvo, ktoré zorganizovalo referendum za pomoci slovenských diplomatov (Františka Lipku a Miroslava Lajčáka) tiež oznámilo, že uvažuje nad rozhodnutím čiernohorského národa a vyzvalo Belehrad a Podgoricu, aby čím skôr pomocou konštruktívneho dialógu vyriešili právny štatút staronových štátov.

Zbytočné sú teraz akékoľvek tézy o tom, či to Čiernohorci mali urobiť skôr. Slávnostná atmosféra v uliciach Podgorice predstavuje iste lepšie riešenie ako ktorékoľvek iné osamostatnenie sa v minulosti, ktoré priviedli Juhosláviu do krvavej vojny. Po získaní mandátu vlastného obyvateľstva, s podporou medzinárodnej verejnosti a so susedskými štátmi, si v súčasnosti Čiernohorci môžu sadnúť na seriózne rozhovory s Belehradom a definovať alebo reafirmovať doterajšie „bratské” vzťahy na kvalitatívne vyššej úrovni.

Referendovské ANO neznamená NIE pre budúce dobrosusedstvo a napriek prognózam destabilizácie, je isté a očakávajúce, že tieto dva štáty relatívne ľahko vyriešia technické detaily formálnoprávneho procesu delenia. Toto by implicitne prispelo aj k zvýšeniu diplomatického imidžu na celom Balkáne.

Prognózy k sekundárnej ceste
Belehradský denník Politika nedávno zverejnil informácie, ktoré si preveril z vlastných zdrojov, že tzv. „srbskí kriminálnici”, ktorí viac ako desať rokov budovali podnikateľské vzťahy v Čiernej Hore, nedovolia resp. nepustia Čiernu Horu po jej osamostatnení do rúk albánskych, moslimských, chorvátskych, ruských a bulharských kriminálnikov, lebo to by znamenalo – delenie krvavého koláča.

Ak Čierna Hora dostane nezávislosť, tak prímorské miesto Ulcinj prevezmú albánski, Cetinje – čiernohorskí, Kotor – chorvátski, a Rožaj – moslimskí kriminálnici a na druhej strane v mestách Bar, Nikšič a Budva sa začne „uličná vojna o teritóriá” medzi kriminálnikmi všetkých štyroch národností.

Informácie denníku tiež udávajú, že hlavní albánski bossovia by mohli byť Iso Azemaj – bývalý vedúci albánskej mafie vo Frankfurte, Veseli Bahri, ktorý je momentálne vlastníkom niekoľkých reštaurácií v Madride, ako aj Šefket Dobroluka, po ktorom zmizli stopy v roku 1999, keď sa ho talianska polícia pokúsila chytiť v rámci akcie „Čierny človek”.

Pointa spočíva v tom, že Čierna Hora by mala zostať v spoločnom štáte, aby nebola destabilizovaná, keď srbskí kriminálnici začnú chrániť „koláč Čiernej Hory”, na ktorý „akoby” majú právo. Avšak Čierna Hora je už nezávislým štátom a obavy tohto typu sú možno aj zbytočné.

Ak Srbsko zostane na európskej ceste, nezávisle od toho, že rokovanie je už zablokované kvôli neodovzdaniu Ratka Mladiča Haagskemu tribunálu, pre obyvateľov Srbska a Čiernej Hory sa aj po nezávislosti nezmení takmer nič. S nezávislosťou Čierna Hora iba upevňuje svoju rovnoprávnosť so Srbskom. Ale, ak Srbsko zmení cestu, vtedy napríklad štúdium čiernohorských študentov v Srbsku bude asi desaťkrát drahšie, ako sa už vyjadril jeden vysoký funkcionár srbskej vlády.

Keď už nie sú ani teoretické šance na to, aby politické strany Borisa Tadiča a Vojislava Koštunicu išli do spoločnej koalície a ak sa ukáže správne to, že radikáli a socialisti by mohli získať dostatočný počet hlasov, aby sformovali vládu – hrozí možnosť, že Srbsko zostane dlhšie obdobie na sekundárnej ceste pod kontrolou socialistov a radikálov.

„Nie je jednoduché ponúkať alternatívu v Srbsku, keď sa táto alternatíva vníma ako prehra, ako vlastná hanba a vlastná vina”, vraví historik Nikola Samardžič, jeden z popredných srbských liberálov. „Odkedy Dobrica Čosič veril, že Srbsko obnoví svoju identitu až vtedy, keď sa Srbi zjednotia v srbskom štáte, Latinka Perovič vyjadrila stanovisko, že cieľ elity v tom, aby Srbi žili v jednom štáte predstavuje najväčšiu brzdu v procese modernizácie Srbska”. Otvorenie srbskej otázky podľa Latinky vedie nevyhnutne k zločinom a k nešťastiam.

Na druhej strane, však podľa Dobricu Čosiča je to „predpoklad pre budúcnosť”. Aspoň sa pritom zhodujú na tom, že súčasnosť Srbska je nesporne veľkým problémom” (NIN, Belehrad). Pre Srbov zostáva zároveň záhadou otázka typu: ak sme sa nenaučili niečo zo všetkých prehier doteraz ako aj z debaklu cez ktorý sme prešli, aká bude teda naša perspektíva? Odpoveď by mohla znieť – žiadna, v prípade keď je pre Srbsko nebezpečnejšia Latinka Perovič – „matka liberálneho Srbska” ako Dobrica Čosič „otec memorandového Srbska” z osemdesiatych rokov. Konzervatívne Srbsko „malým Srbskom” straší Srbov a „s veľkým Srbskom” – jeho susedov!

Aj Kosovo nie je dnes tým, čím bolo v roku 1912, Čierna Hora dnes nie je tým, čím bola v roku 1918, v Srbsku však aj nezávisle tomu, že jej veľká časť stále „nemôže spať kvôli cárovi Dušanovi”, už nie je Miloševič. Napriek všetkému, Srbsko sa stáva vnútrozemským štátom, bez dosahu na more. Keď by neboli „reštaurátorské” a „konzervátorské” tendencie, tento región by mohol relatívne rýchlo opustiť sekundárnu cestu. Prvý krok k jeho deprovincializácii by mohla byť regionálna obchodná zóna.

Nová balkánska realita?!
Čiernohorská srbskosť nie je determinovaná národnostne, ale politicky. Tvorí ho ilúzia o „dvojmennom národe”. Nezávislá Čierna Hora a Srbsko ako dva samostatné štáty predstavujú novú balkánsku realitu. „Srbsko a Čierna Hora” ako nevydarený projekt sa už nemohli unitarizovať. Zdá sa, že Čierna Hora a Srbsko nemajú iný výber okrem europeizácie, ktorá bola nereálna v rámci federácie. Napätie po objavení prvých predbežných výsledkov z referenda nastalo kvôli tomu, že strana unionistov (ktorá podporovala pokračovanie v spoločnej federácii) šírila ilúziu o tom, že „Srbsko a Čierna Hora” je „sen predkov”, a že výdrží na balkánskej scéne. Čierna Hora je matica, ktorá sa nemôže odštiepiť zo srbskej diaspóry”. Podľa nich je takmer 80 percent z obyvateľstva Srbska pôvodom z Čiernej Hory.

„Srbsko a Čierna Hora pôjde veľmi ťažko do EÚ,” povedal v marci europoslanec Jelko Kacin. Podľa neho, v prípade neúspešného referenda by sa posilnil srbský radikalizmus a oslabilo by sa demokratické Srbsko. „Toto úspešné referendum je silným úderom radikalizmu a „veľkosrbského” nacionalizmu a ešte znamená aj silné posilňovanie demokratického Srbska”.

Čierna Hora je starý štát, ktorý mal právo obnoviť svoju nezávislosť. Cez svoju históriu viackrát získaval a strácal nezávislosť. Preto si súčasný čiernohorský premiér Milo Djukanovič pri slávnostnom prejave k národu želal, aby sa už nikdy nezrušil večný sen – žiť v úspešnej nezávislej krajine. Čas ukáže najlepšie akým tempom sa úspech stane jej živou realitou, vzhľadom na fakt, že na Balkáne je stále otvorená kosovská otázka, žiadosť Vojvodiny o autonómiu ale aj vzťah Srbskej republiky k Bosne.

Spomínaná ilúzia o „dvojmennom národe” je zodpovedná aj za to, že z nej ako výsledok vyšli srbsko-čiernohorské tenzie a rozdiely, a nie funkčnosť štátnej spoločnosti a rovnoprávnosť jej členských štátov. Postreferendový čiernohorský konflikt je nereálne očakávať, preto by sa všetci mali stotožniť s úsilím o normalizáciu srbsko-čiernohorských vzťahov a o stabilnejšie regióny.