Parlamentné voľby v Gruzínsku, ktoré sa uskutočnili 1. októbra, sú hneď z dvoch dôvodov mimoriadne dôležitou udalosťou v postsovietskom priestore. Po prvé; októbrové parlamentné voľby odštartovali nový volebný cyklus, ktorý bude zavŕšený prezidentskými voľbami, plánovanými na január budúceho roka. V tom tkvie jedinečnosť tohto volebného cyklu – od rozpadu ZSSR nebola moc v Gruzínsku  odovzdávaná pokojným spôsobom (pripomeňme vojenský puč, ktorý zvrhol Gamsachurdiju a revolúciu ruží, ktorá zvrhla Ševarnadzeho). Po druhé; ešte v r. 2010 bola prijatá veľmi dôležitá novela ústavy, ktorá nadobudne účinnosť zavŕšením volebného cyklu. Táto novela ústavy sa týka prerozdelenia moci medzi prezidentom, premiérom a parlamentnom, v dôsledku čoho sa premiér stane osobou číslo jeden v štátnej hierarchii, čím vzrastie aj úloha parlamentu, ktorý bude hlasovať o dôvere predsedu vlády (1), menovaného prezidentom. Návrhy na predsedu vlády bude predkladať tá politická strana, ktorá vo voľbách získa najvyšší počet mandátov. Prezident už nebude mať právo rozpúšťať parlament, odvolávať vládu  ani vyberať a odvolávať silových ministrov. Experti sa zhodujú, že po účinnosti novely ústavy sa novým centrom moci stane gruzínska vláda. V čase prijatia predmetnej novely ústavy gruzínska opozícia vyhlasovala, že si chce Saakašvili vďaka tomuto kroku  zachovať moc po skončení funkčného obdobia prezidenta  a po zmene kresla na kreslo predsedu vlády (2).

V tomto politicko-právnom kontexte sa objavil dovtedy neznámy a tajomný Bidzina (Boris) Ivanišvili. Absolútna väčšina gruzínskych politológov a komentátorov ho osobne nepozná – o jeho existencii vedeli všetci, no nikto ho dovtedy nevidel. Ide o ruského miliardára gruzínskeho pôvodu, ktorý zbohatol na tom, že za desiatky miliónov USD kupoval a za miliardy USD predával aktíva, o ktoré nemal nikto záujem. Narodil v malej dedine Čorvila a študoval na univerzite v Tbilisi. Ašpiratúru ukončil v Moskve, kde sa zoznámil so svojím budúcim obchodným partnerom Vitalijom Malkinom. Potom sa vrátil do Tbilisi, kde krátky čas obchodoval s počítačmi. Po návrate do Moskvy spolu s Malkinom vstúpil do družstva „Agroprogress”, ktoré založili Malkinoví kolegovia a ktoré sa zaoberalo dovozom gombíkových telefónov z Honkongu. Neskôr sa partneri z „Agroprogress -u” rozhodli založiť si svoju vlastnú banku – do projektu pozvali fond „Večná pamiatka vojakom”, ktorý viedol veterán Anatolij Bezuglov (z projektu odišiel po registrácii banky). Banku nazvali Rossijskij kredit. Neskôr Ivanišvili odkúpil podiel Malkinovho bývalého spoločníka Mosina, v dôsledku čoho kontroloval 67 percentný podiel banky. Ivanišvili banku riadil – zaoberal sa stratégiou jej rozvoja a Malkin mal na starosti kontakty s vonkajším svetom – chodil na rokovania s veľkými klientmi a na predvolebné stretnutia oligarchov s Borisom Jeľcinom. Ivanišvili kúpil Krasnojarský metalurgický závod,  o ktorý nemal nikto záujem a ako sa sám vyjadril, „nikto ani nepomýšľal, že ho nejaký hlupák kúpi. No tým hlupákom som bol ja”. Potom spolu s Vasilijom Anisimovom (s ktorým sa spriatelili v čase, keď si jeho spoločnosť „Transtkonsalt” otvorila účet v Rossijskom kredite) kúpili časť akcií (každý po 12 percent – pozn. autora) Krasnojarského hlinikárskeho závodu. V čase, keď v radoch oligarchie zúril boj o metalurgické podniky, Ivanišvili skupoval spracovateľské závody – v r. 1998 sa mu podarilo získať kontrolu nad tromi podnikmi spracujúcimi rudu pre oceliarne (závody Stojlenskij, Michajlovskij a Lebedinskij). Na jeseň v roku 1997 kúpil kontrolný balík akcií metalurgického závodu v Novolipecku. Pre krízu musel v r. 1998 predať 46 percent Lebedinského spracovateľského závodu za 80 mil. USD Ališerovi Usmanovi, aby mohol zachrániť svoju banku – Russkij kredit. Neskôr výhodne predal aj spracovateľské závody Stojlenskij a Michajlovskij. Získané peniaze vložil do svojej banky Russkij kredit a do ďalšej svojej banky – Impeksbanky. Ostatné peniaze investoval do agroholdingu “Stojlenskaja niva”, developerských projektov a iných investičných projektov. Vo svojom rodnom Gruzínsku, do ktorého sa presťahoval v r. 2004 z Francúzka (3) po revolúcií ruží a prezident Saakašvili mu osobne udelil gruzínske občianstvo, venoval sa (a venuje) dobročinným projektom. Napríklad investoval vo svojom rodnom regióne, financoval gruzínske divadlá, založil dobročinný fond Cartu, financoval detské centrum Cicinatela v Adžarsku alebo hlavný katedrálny kostol v Tbilisi a samozrejme ako vtedajší stúpenec Saakašviliho financoval aj jeho projekty. Dnes sa podľa vlastných slov venuje výhradne zberateľstvu obrazov.

V októbri 2011 Ivanišvili nečakane oznámil svoj ​​zámer vstúpiť do politiky – vytvoriť skutočnú opozíciu voči vtedajšej moci. O niekoľko týždňov stratil štátne občianstvo Gruzínska – rozhodnutie bolo prijaté na základe iniciatívy prezidenta Saakašviliho. Neskôr ministerstvo spravodlivosti tento krok vysvetlilo tým, že má Ivanišvili ruské občianstvo a že sa po získaní gruzínskeho občianstva stal občanom Francúzska; s trojitým občianstvom pritom gruzínska právna úprava nepočíta. Na konci mája gruzínsky parlament prijal zmenu ústavy, ktorá dala občanom Európskej únie, ktorí majú po dobu 5 rokov bydlisko v Gruzínsku, aktívne a pasívne volebné právo. To by Ivanišvilimu ako občanovi Francúzska umožnilo voliť a byť volený, no on to odmietol so slovami, že predmetná novela ústavy ide proti základným princípom ústavnosti a štátnosti. Dňa 19. apríla 2012 založil politickú stranu „Gruzínsky sen”, okolo ktorej sa sústredila časť gruzínskej opozície. Štátna moc mu okrem peripetií spojených s jeho štátnym občianstvom hádzala polená pod nohy sprísneným zákona o financovaní politických strán. Najväčší počet pokút bolo vyrubených stranám volebnej koalície „Gruzínsky sen”,  samotnému Ivanišvilimu bola vyrubená pokuta vo výške 95 miliónov USD a časť jeho majetku bola predaná v dražbe (4).

V čase, keď sa Ivanišvili začal zaoberať politickou kariérou v Gruzínsku, rozpredával svoje obchodné aktíva v Rusku, aby ho, ako sám tvrdí, nič nespájalo s Ruskom. Jeho odporcovia – stúpenci Saakašviliho, tvrdia, že určitú časť jeho majetku odkúpili Putinovi ľudia, aby Ivanišvilimu napchali vrecká zlatom, určeným na boj o politickú moc v Gruzínsku [napríklad (5)]. V nasledujúcich riadkoch sa budeme s cieľom overenia tvrdení Saakašviliho stúpencov venovať analýze pozadia ľudí, ktorí kúpili Ivanišviliho aktíva v Rusku.

Boris Ivanišvili odhadoval hodnotu svojich ruských aktív na 5 mld. USD, no podarilo sa mu ich predať za trikrát menšiu cenu. Podľa jeho vyjadrenia tvorili ruské aktíva asi jednu tretinu jeho celkového majetku (6). Iný zdroj uvádza, že Ivanišvili nevlastní nič v Gruzínsku a že sa jeho aktíva nachádzajú v zahraničí, predovšetkým v Rusku (7). Časopis Forbes odhadol jeho majetok na 5,5 mld. USD (2011) (8).

Zoznam Ivanišviliho aktív predaných za posledné mesiace pred voľbami (9)

Analýza pozadia nadobúdateľov Ivanišviliho aktív

Skupina BIN

Svoje developerské projekty Ivanišvili predal skupine BIN, v ktorej sa sústreďujú ľudia z klanu Michaila Gucerieva. Podľa štúdie časopisu Finance ide o najbohatší rodinný klan v Rusku (12). Spadajú sa doň nasledujúci podnikatelia: Michail Guceriev (hlava klanu – ropné aktívy a i.), Mikail Šišchanov – synovec (BINbank a i.) (13) Sait-Salam Guceriev – brat  (nehnuteľnosti a i.)  (14), Adlan Šišchanov – bratranec (moldavský FK Dačja) (15). Pozn.: Tučným sú vyznačení členovia skupiny BIN.

Michail Guceriev je mimoriadne zaujímavou osobou. V roku 1992 založil v Moskve Banku investícií a inovácií. V roku 1995 sa stal podpredsedom Štátnej dumy. Na začiatku milénia založil ropné spoločnosti Slavneft a Russneft. V roku 2007 ušiel do Londýna kvôli obvineniam z nezákonného podnikania a nezaplatenia a krátenia daní; neskôr sa vrátil do Moskvy, kde ho zvolili za prezidenta spoločnosti Russneft (16). Po návrate do Moskvy sa vyjadril novinárom, že sa vždy chcel vrátiť do Ruska a pomohol mu k tomu vtedajší prezident Medvedev a premiér Putin: “Bez nich by sa otázka môjho návratu nikdy nevyriešila (…) budem im za to celý život vďačný” (17). Jeden z jeho partnerov mu počas jeho londýnskeho exilu povedal: „ Môžeš sa vrátiť do Ruska iba v jednom prípade – ak tam budeš veľmi ticho sedieť – nepovieš ani slovo a nikomu nebudeš nič vyčítať” (18).

Počas júnovej návštevy Západného brehu Jordánu Vladimír Putin otvoril spolu s lídrom palestínskej správy Mahmudom Abbasom Ruské centrum vedy a kultúry v Betleheme. Celý príbeh okolo financovania Ruského centra v Palestíne vyznieva ako déjà vu financovania (nielen) Konstantinovského paláca pri Fínskom zálive pri príležitosti osláv tristoročnice Petrohradu. Zaplatili ho ruskí oligarchovia „dobrovoľne nasilu” – tak vtipkári označili láskavé finančné dary, ktoré si želal Kremeľ (19). Teraz sa vrátime k meritu veci. Sponzorom výstavby predmetného centra bola ruská spoločnosť Russneft (ktorej prezidentom a vlastníkom je Michail Guceriev – pozn. autora), ktorá venovala na projekt 108 miliónov rubľov. Mahmud Abbas vyznamenal Michaila Gucerieva vysokým palestínskym vyznamenaním za prínos k vybudovaniu betlehemského centra (20). V podobnom duchu spolupráce so štátnom mocou v podmienkach riadeného kapitalizmu sa odvíjajú aj iné udalosti súvisiace s osobou Michaila Gucerieva. Napríklad, začiatkom júla tohto roku Vladimír Putin zorganizoval stretnutie svojej komisie pre strategický rozvoj energetického priemyslu a pozvánku na toto zasadnutie dostal aj Michail Guceriev ako zástupca spoločnosti Russneft (21). Guceriev prostredníctvom svojej spoločnosti Slavkalij financuje stavbu potašovej fabriky v Bielorusku ako ruský vklad do obchodu s potašom v Bielorusku (22).

Ostatným členom Gucerievho klanu (hlavne Mikail Šišchanova) sa nebudeme osobitne venovať, pretože povaha severokaukazkého klanu, akým predmetný klan je, si osobitú pozornosť  vzhľadom na členov mimo jeho hlavy nevyžaduje. Na stránkach nášho analytického portálu sme svojho času uverejnili rozhovor s Enverom Kirsievom (23); – so známym ruským kaukazológom, v ktorom sme sa venovali  povahe severokaukazských klanov. Na tomto mieste si ešte raz pripomenieme dôležitú okolnosť: „v týchto štruktúrach majú spravidla rozhodujúci význam tradicionalistické prepojenia ako rodina, príbuzní, klan, džamát a národnosť. Tieto štruktúry vedia celkom efektívne zabezpečiť „svojim” riešenie naliehavých problémov, poskytnúť podporu a ochranu. Pretože tento typ solidárnych vzťahov má hlboké historické korene kaukazské zoskupenia sú po prvé silnejšie a operatívnejšie. Po druhé, kaukazské zoskupenia majú viac spoľahlivejšie a stabilnejšie vertikálne vzťahy „nižších tried” silne prepojených s najvyššími „špičkami” založených na príbuzenských väzbách a iných formách tradičnej solidarity. Kaukazské klanové zoskupenia sú tak  [1] vnútorne súdržnejšie, [2]  nepodliehajú zlučovaniam – t.j. trendom monopolizácie a nakoniec [3] disponujú hlbšou sociálnou podporou v rámci „svojho” tradičného segmentu.” Pre spresnenie – na rozdiel od mocensko-podnikateľsko-kriminálnej štruktúry, ktorá je tmelená skoro výhradne materiálnymi motiváciami (z ktorej sa dá pomerne “ľahko vycúvať”), pri severokaukazských štruktúrach existuje aj rad iných nemateriálnych motivácií, ktorá z klanu robí “jedno telo a jednu dušu” a “pri neprajnosti osudu” celá štruktúra zdieľa rovnaký osud, čo je dôvodom aj pre vyššie uvedený metodologický postup.

Súkromná akciová spoločnosť IMPERIA-FARMA

Ivanišviliho spoločnosť Erkafram, pod ktorú spadá niekoľko sietí lekární, kúpila investičná spoločnosť HADEN SA v záujme súkromnej akciovej spoločnosti Imperia Farma. Sto percent akcií tejto spoločnosti patrí spoločnosti Imperia Farma holding, ktorá patrí spoločnosti zaregistrovanej na Giblartare – Comp Luveri International Limited. Nevie sa, kto je hospodárskym vlastníkom tejto spoločnosti, no účastníci trhu jednohlasne tvrdia, že za spoločnosťou stoja ľudia z administrácie mesta. Generálnym riaditeľom spoločnosti je Omar Gurckaja pôvodom z Gruzínska (24) , ktorý je podľa nepotvrdených správ rodinným príslušníkom známej speváčky Zary, bývalej manželky syna bývalej gubernátorky Petrohradu a súčasnej predsedníčky Rady federácie Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie, Valentiny Matvienenkovej – Sergeja Matvienenka. V médiách (25) sa neraz spomína spoločnosť Imperia-farma ako spoločnosť s Matvienenkom prepojená. Jeho obchodným partnerom je Omar Gurckaja. Druhý manžel speváčky Zary – Sergej Ivanov je v tomto príbehu rovnako zaujímavý. Je bývalým vedúcim správy farmácie Úradu zdravotníctva mesta Moskva [(26)  porovnaj s (27)] – predtým sa zaoberal farmaceutikou v Petrohrade (28).

Boris Chait a partneri

Ivanišvili – podľa niektorých príliš draho (29)  – predal ako prvú svoju úverovo-investičnú banku Russkij kredit,  ktorá patrí medzi najstaršie banky v Rusku. Nadobudla ju pritom skupina súkromných investorov za 352 mil. USD. Oleg Solnicev, vedúci oddelenia analýzy menovej politiky a bankového systému Centra makroekonomickej analýzy a krátkodobej prognózy (ďalej len “CMAaKP”), sa vyjadril k predaju Ivanišviliho banky nasledovne: „Je to veľmi čudný obchod. A vôbec, som prekvapený, že dnes niekto kupuje takú banku (z hľadiska licencovaných operácií: investičné operácie a úverové operácie zamerané na nefinančné subjekty – pozn. autora) za také peniaze”. Jeden z investorov (Anatolij Motylev) uviedol, že vlastníci banky plánujú vytvorenie univerzálnej banky (t.j. vykonávanie aj pasívnych bankových operácií – pozn. autora) s mnohými pobočkami. Takýto scenár považuje Michail Mamonov z CMAaKP za málo pravdepodobný, pretože banke chýbajú akékoľvek požiadavky na všestrannosť. Nemá napríklad moderné technológie na prácu s klientmi – fyzickými osobami (30).

Teraz sa vráťme k spomínaným súkromným investorom. Jedným z nich je Boris Chait – prezident súkromnej akciovej spoločnosti – poisťovacia skupina Spasskie vorota (Brána spásy – pozn. autora), ktorý je aj jedným z členov predstavenstva verejnej akciovej spoločnosti Talion (31). Predmetná spoločnosť patrí Alexandrovi Jebralidzemu (32) (33). Okrem toho, že Jebralize je známym petrohradským oligarchom gruzínskeho pôvodu, známy svojou politickou angažovanosťou. Vo februári v roku 2009 Jebralize založil a postavil sa na čelo Celosvetového kongresu národov Gruzínska (34), ktorého hlavnou úlohou je zjednotiť všetkých Gruzíncov žijúcich mimo Gruzínska  s cieľom vytvorenia jednotného, neutrálneho, slobodného, prekvitajúceho a demokratického Gruzínska. Sympatizuje s Vladimírom Putinom; sám sa považuje za pravoslávneho internacionalistu a sovietskeho človeka. Pre  jeho osobnostnú charakteristiku je zaujímavé dodať, že v jeho kancelárii visia obrazy Petra I. Veľkého, Pjotra Bagrationa, Michaela Andreasa Barclay de Tolly a Pavla Cicianova. Zaujímavé je Jebralidzeho nadšenie pre Michaela Andreasa Barclay de Tolly. Podľa slov Jebralidzeho bol pôvodom Škót, no všetci ho pre nejakú príčinu považovali za Nemca. Armáda ho nenávidela, hoci jeho najbližšie okolie si jeho kvalít bolo vedomé. Keď mu chceli v Anglicku darovať palác, on to odmietol so slovami, že nemôže dar prijať, pretože je Rus. Celý život pritom prežil v Rusku pod tlakom, že nie je Rus, napriek tomu však prijímal nesmierne zodpovedné, nepopulárne, ale správne rozhodnutia (35). Na základe uvedeného možno priblížiť jeho svetonázor heslom Ruského impéria: „Jeden národ (univerzalizmus – obdoba sovietskeho človeka), jedno náboženstvo (pravoslávna viera) a jedna ríša (existencia Ruska a Gruzínska v rámci jedného celku). Podporuje to aj fakt, že je proti vstupu Gruzínska do NATO (36).

V roku 2009 listom požiadal prezidenta Sakašviliho, aby mu udelil gruzínske občianstvo, s tým, že plánuje sa zúčastniť predčasných prezidentských volieb. V predmetnom liste ďalej uviedol, že nesúhlasí so Saakašviliho vnútornou politikou a ani so zvoleným vonkajším vektorom pôsobenia. Dodal, že sa chce vrátiť do Gruzínska, aby sa zúčastňoval na jeho politickom a hospodárskom živote, v čom mu vtedajší režim všemožne zabraňoval, pretože Saakašviliho ľudia ho obviňujú zo zosnovania pokusu o vojenský puč v Muchrovani, ktorý sa odohral v r. 2009 (37). Chce sa zúčastniť gruzínskych prezidentských volieb v r. 2013 a jeho hlavnými cieľmi ako prípadného gruzínskeho prezidenta je územná integrita a priateľské vzťahy s Ruskom (38). Na tlačovej konferencii v polovici februára minulého roka vyhlásil, že v nadchádzajúcich parlamentných voľbách spôsobí Saakašvilimu drvivú porážku,  nazval ho bábkou Ministerstva zahraničných vecí USA a dodal, že pri svojich finančných možnostiach sa nemôže naťahovať s financovaním z USA (39). Jebralidze po víťazstve Gruzínskeho sna v parlamentných voľbách Ivanišvilimu zablahoželal, pričom ho nazval „lídrom gruzínskeho národno-oslobodzovacieho hnutia” (40). Ešte v apríli pritom vyslovil za kongres podporu strane Slobodné Gruzínsko (41), ktorá vystupuje za spoluprácu s Ruskom, a ktorá sa volieb zúčastnila mimo koalície Gruzínsky sen.

Ostatní kupujúci Ivanišviliho banky sa v médiách spomínali pár dní po predmetnej kúpe v súvislosti s kúpou poisťovacích spoločností („Guta-strachovanie” a „Moskovia”) ako Chaitovi partneri. Ide konkrétne o prezidenta „Uralsib” Borisa Pastuchova, prezidenta spoločnosti „Lanit” Georgija Gensa, bývalého majiteľa banky „Globeks” Anatolija Motyleva, Viktora Lukjanova a Vladimíra Fareoviča (42). To znamená, že tí istí ľudia napojení na Borisa Chaita kúpili v priebehu dvoch dní tri spoločnosti. Fakt, že ide o partnerov, potvrdzuje aj povaha Ivanišviliho banky. Russkij kredit má povahu pridruženej banky (аффилированный банк, affiliated bank). Ako tvrdí už spomínaný Michail Mamonov z CMAaKP, nadobúdatelia banky sú všetci rôzni – nie sú navzájom prepojení, preto vytvorenie univerzálnej banky je málo pravdepodobné; ďalej dodáva, že hypoteticky banku mohli kúpiť  s cieľom financovania finančných projektov rôznych vlastníkov. Takým spôsobom sa by sa mohli vyhnúť sankciám zo strany centrálnej banky, ktorá sa v poslednej dobe pritvrdila v regulácií vzťahov medzi bankami a s nimi prepojenými osobami (43).

ARCO International Group

Posledným predaným Ivanišviliho aktívom v Rusku bola Agrompriemyslená spoločnosť „Stojlenskaja Niva”, ktorú kúpil americký investičný fond ARCO International Group, ktorý pôsobí v pekárenskom priemysle na rozvíjajúcich sa trhoch. Uzavretie predmetného obchodu zohralo v predvolebnej kampani zaujímavú úlohu. Začiatkom septembra sa republikánsky senátor John McCain zoznámil s Borisom Ivanišvilim. McCain sa dopytoval ohľadom Ivanišviliho ruských aktív. Ten mu  zas zvestoval pozitívnu správu, že predal svoje posledné ruské aktívum – “Stojlenskuju  Nivu” – americkému fondu, čo, ako zdôraznil, jasne preukazuje, že nie je chránencom Moskvy (44). Ivanišvili na tlačovke povedal: „Najviac ich (americkú delegáciu – pozn. autora) zaujímal môj životopis, kto v skutočnosti som. Saakašvili neustále špekuluje o tom, ako a komu som predal svoj majetok v Rusku. Rovno som McCainovi povedal, že práve včera som predal svoju poslednú ruskú spoločnosť známemu americkému fondu. Prítomným bolo následne jasné, že Saakašviliho vyhlásenia, že Ivanišvili je projektom Kremľa, sú nezmyslom a lžou”. Na druhej strane McCain odpovedal novinárom na otázku, či uveril Ivanišviloho slovám zdráhavo: “Vážne vyhlásil, že ukončil všetky vzťahy s Ruskom. Povedal, že je za demokraciu, slobodu a integráciu Gruzínska do NATO. Samozrejme môžeme ho vziať za slovo. Nech ale rozhodnú ľudia v Gruzínsku, čo si o tejto téme myslia” (45).

Záver

Nešťastím gruzínskej politiky je fakt, že v nej chýba gruzínsky kapitál. V minulosti sa v gruzínskej politike objavili resp. mali tendenciu objaviť sa ľudia ako Patarkacišvili, Jebralidze alebo Bendukidze (všetko ruskí miliardári gruzínskeho pôvodu). Najnovšie sa objavil Ivanišvili so svojou politickou stranou (resp. opozičným blokom), ktorá vyhrala voľby. Ak si preštudujeme zoznam gruzínskych miliardárov, ktorý vypracovali gruzínske noviny Georgia Times (46) zistíme, že majetok, ktorý uvádzaní oligarchovia gruzínskeho pôvodu nadobudli, je nemožné nadobudnúť v Gruzínsku, pretože toho stav gruzínskej ekonomiky nie je schopný. Hrubý domáci produkt Gruzínska v r. 2011 dosahoval 24, 86 mld. USD (47), pričom vyššie uvedený zdroj len v prípade Arkadija Patarkacišviliho odhadol výšku jeho majetku na približne polovicu z tejto sumy. Čo súhlasí aj s výrokom Bendukidzeho, keď vyhlásil, že nikto v Gruzínsku nemá majetok v hodnote niekoľko miliárd USD zarobených v Gruzínsku – neskôr dodal, že zarobiť miliardový majetok možno iba v Gruzínsku, ktorého HDP dosahuje 60 mld. USD, čo môže krajina dosiahnuť za 20 rokov, ak sa podaria všetky reformy (48). Jeden z „menších” gruzínskych milionárov z vyššie uvedeného rebríčka – Kacha Kaladze – známy gruzínsky futbalista, bol navrhnutý na post vicepremiéra a ministra regionálneho rozvoja a infraštruktúry v Ivanišviliho vláde – (49). Na tomto mieste nemôžeme opomenúť ani fakt, že Saakašviliho režim získal z amerického rozpočtu pomoc po rusko-gruzínskej vojne vo výške 1 mld. USD (50). Objavil sa aj názor, že Gruzínsko dostáva z amerického rozpočtu pomoc najmenej vo výške jednej miliardy USD ročne a z tohto dôvodu sú gruzínske hospodárske reformy do značnej miery mýtom (51).

Vráťme sa ale k obvineniam, že časť Ivanišviliho majetku odkúpili Putinovi ľudia, aby mu napchali vrecká zlatom, určeným na boj o politickú moc v Gruzínsku. Ako ukázal rozbor v tomto článku, nadobúdatelia Ivanišviliho aktív sú prepojení so štátnou mocou v Rusku. Guceriev ako oligarcha v ropnej sfére musí byť stopercentne oddaný štátnej moci – v opačnom prípade by mohli nastať problémy – niečím podobným si už prešiel, keď bol nútený ostať vo svojom londýnskom exile. Po návrate do Moskvy a po opätovnom získaní kontroly nad svojou ropnou spoločnosťou plní všetko, čo sa od neho žiada – príkladom môže byť financovanie ruského centra v Palestíne alebo investičné projekty v Bielorusku. Je preto celkom možné, že odkúpenie developerských projektov jeho skupinou BIN predstavovalo “plneníe vyššieho cieľa”. Sergej Matvinenko (je celkom možné, že aj ľudia z moskovskej radnice), syn Valentiny Matvinenkovej – čísla 3 v Rusku a blízkej spolupracovníčky Vladimíra Putina, by si nemohol dovoliť kúpiť Ivanišviliho farmaceutické aktíva, ak by to bolo v rozpore so štátnymi záujmami na južnom Kaukaze. Boris Chait, pravá ruka Alexandra Jebralidzeho, štatutárny orgán jeho spoločnosti, kúpil Ivanišviliho úverovo-investičnú banku za na túto dobu neobvyklé peniaze. Z hľadiska deklarovaných cieľov by sme v programoch Ivanišviliho a Ebralidzeho mohli nájsť mnoho prienikov. Existujú aj isté vodítka, ktoré hovoria o prepojenosti Vladimíra Putina a Jebralidzeho – po prvé, ide o ďalšieho štatutára jeho spoločnosti – bývalého trénera Vladimíra Putina – Arkadija Rotemberga a po druhé, ide o existenciu Jebralidzeho kongresu Gruzíncov, ktorého program (vrátane Jebralidzeho osobných ambícií) temer úplne kopíruje štátne záujmy Ruska na južnom Kaukaze. Ak by tomu tak nebolo, je otázne, či by takýto orgán mohol vôbec fungovať. ARCO International Group je v tomto príbehu „nesystémový” a zohral úlohu akejsi “potemkinovskej dediny” – suma tohto obchodu dosahuje “iba” 180 mil. USD oproti 1,39 mld. USD, ktoré Ivanišvili dostal od ľudí “prepojených” s Putinom. Na tomto mieste je ešte vhodné upozorniť na rýchlosť, s akou sa Ivanišvili zbavil svojich ruských aktív. Tých, ktoré boli určené pre ruských nadobúdateľov, sa zbavil v priebehu ôsmych dní. Prihliadnuc na fakt, že vyššie uvedené dispozície sú dvojfázovou záležitosťou (uzatvorenie zmluvy v prvej fáze + vyjadrenie rôznych štátnych úradov v druhej fáze) a fakt, že v Rusku sa rozvíja nový model spoločensko-ekonomickej formácie, ktorý sa nazýva riadený kapitalizmus (v ktorom dochádza k obmedzovaniu dispozičného práva nad vecou zo strany štátu), je málo pravdepodobné, že by Ivanišvili dostal s vyššie uvedenými obchodmi súhlas, ak by jeho politické aktivity v Gruzínsku neboli pre Rusko vhodné z hľadiska jeho zahranično-politckej stratégie. Stačí sa pozrieť len do minulosti, ako dokázala Federálna protimonopolná služba zmariť už uzatvorené obchody, alebo na fakt, že pri niektorých obchodoch je potrebný súhlas špeciálnej vládnej komisie a podobne [napríklad (52)].

V nedávnej minulosti môžeme nájsť paralelu Ivanišviliho konania. V r. 2008 sa v Gruzínsku konali prezidentské voľby, v ktorých sa Arkadij Patarkacišvili zúčastnil ako kandidát na prezidenta (pre zaujímavosť možno uviesť, že bol obchodným partnerom Borisa Berezovského – pozn. autora). Rovnako ako Ivanišvili aj Patarkacišvili sa začal určité obdobie pred voľbami v značnej miere zbavovať svojich aktív. Na jeseň v r. 2006 začal ostro kritizovať prezidenta Saakašviliho a na oplátku ho nazvali tajným lídrom gruzínskej opozície. Následne odchádza do Londýna, kde predáva západným partnerom svoje medené aktíva. V auguste 2006 predáva ID Kommersant (čo je mimochodnom veľmi zaujímavé – pozn. autora) Ališerovi Usmanovi. V októbri predáva na jeden rok práva na akcie Imedi spoločnosti News Сorporation, ktorú vlastní Rupert Murdoch (53). Ešte dodáme, že aj Kacha Bendukidze kvôli politickej angažovanosti v Gruzínsku predal svoj základný aktív v Rusku – OMZ (Zjednotené závody ťažkého priemyslu – pozn. autora) Gazprombanke, dcérskej spoločnosti Gazprom-u (54).

Nižšie uvádzame zoznam možných pohnútok,  ktoré by mohli motivovať štátnu moc v Rusku (vrátane možných Jebralidzeho osobných pohnútok)  k tomu, aby pomohla Ivanišvilimu “zbaviť sa” jeho ruských aktív:

1.    zaručiť Ivanišvilimu na prvý pohľad neutralitu a nedotknuteľnosť v nadchádzajúcich voľbách; aby rovnako ako v Gruzínsku, v ktorom na neho Saakašvili nemá dosah vzhľadom na absenciu gruzínskych aktív, ani v Rusku neexistovali žiadne zjavné možnosti, ako na neho vplývať prostredníctvom biznisu a tým zvýšiť šance na dosiahnutie väčšiny mandátov v gruzínskom parlamente vo voľbách s cieľom zamedzenia realizácie Saakašviliho politickej “veľkej rošády” a tým ho odstaviť od moci – v duchu hesla: “hocikto iný je lepší ako Saakašvili”;
2. pomôcť mu získať voľné peňažné prostriedky, ktoré by mohol použiť v predvolebnom boji;
3.    Ivanišvili ako biznismen bude lepšie chápať pragmatizmus v rozvoji rusko-gruzínskych obchodno-investičných vzťahov v prvej etape a následne aj rozvoj politických vzťahov v etape druhej.

Vráťme sa ešte na chvíľu k Jebralidzemu. Jebralidzeho pozícia je veľmi dôležitá pri formovaní “tretej sily”. Saakašviliho režim je radikálne prozápadný; Ivanišvili sa kryštalizuje tiež ako prozápadný. V júli v roku 2009 oznámil, že si plánuje založiť politickú stranu v Gruzínsku (55) a v prípade, ak by sa s takouto stranou zúčastnil parlamentných volieb, mohli by Saakašvili a Ivanišvili stratiť mnoho hlasov (v radoch gruzínskeho elektorátu cítiť potrebu normalizácie vzťahov s Ruskom založenej na pragmatických dôvodoch, rovnako ako na náboženských kultúrnych aj mentálnych faktoroch) (56). Ivanišvili sa v rozhovore pre časopis Forbes vyjadril, že za celý čas – do, počas aj po voľbách Američania hrali rozhodujúcu úlohu a zaujali principiálnu pozíciu – investovali mnoho peňazí do rozvoja demokratických inštitútov v Gruzínsku – “chcel by som tieto partnerské vzťahy zachovať a prehĺbiť.  V tomto kurze budeme úzko spolupracovať s Európou a samozrejme, náš najväčší problém je potreba zlepšiť vzťahy s Ruskom. Dobre sa navzájom poznáme (Rusko a Gruzínsko – pozn. autora); blízka kultúra, storočia sme žili spolu a mnohí kultúrni dejatelia si navzájom chýbajú. Ruský trh je pre Gruzínsko obzvlášť dôležitý. Myslím si, že je nutné obnoviť minimálne kultúrne a obchodné vzťahy bez akýchkoľvek podmienok. Hlavným vinníkom napätých vzťahov je prezident Saakašvili – ak by nebolo jeho avantúry, nič podobné by sa nestalo”(57). V rozhovore pre Euronews povedal: “dnes v Gruzínsku nie sú pripravení exportovať produkciu do USA alebo do Európskej únie; v prvej etape by bolo dobré a my o to záujem máme – vrátiť sa na ruský trh, pretože na gruzínskych podnikateľov je ruský trh zvyknutý” (58).

Keď mu počas rozhovoru pre časopis Forbes položili otázku, či by chcel byť dirigentom ruských investícií v Gruzínsku, odpovedal: “s radosťou – ruských alebo akýchkoľvek iných”. Ivanišvili v jednom zo svojich rozhovorov uviedol, že v Rusku napočítal okolo tisíc milionárov gruzínskeho pôvodu. Na otázku či dúfa v ich pomoc v rozvoji gruzínskej ekonomiky odpovedal, že to bude vzájomný a obojsmerný proces vytvárania prostredia, na ktorom budú mať strany záujem a nie iba z Ruska ale aj z Izraela a iných krajín (59). Ruskí investori majú o Gruzínsko záujem – v Gruzínsku sa chystá investovať Jebralidze a  podobne mysliaci investori gruzínskeho pôvodu približne tri miliardy USD (60). Ivanišvili uviedol aj príklad zo svojej podnikateľskej činnosti: „na pobreží Čierneho mora som pred rokmi kúpil pozemok dlhý 1,5 km; vysušil som močiare a vytvoril som z neho najlepšie miesto s eukalyptovými a palmovými sadmi; začal rokovania s cestovnými kanceláriami. Bol som pripravený zaplatiť 75% nákladov projektu, len aby niekoho projekt zaujal a stal sa mojím partnerom v stavbe hotelov, aby ruskí turisti prichádzali do Gruzínska a tu aj oddychovali – všetko padlo kvôli vojne. Ruskí turisti si našli lepšie miesta ako je Turecko, Cyprus, Francúzsko a Španielsko – ťažko je im konkurovať, za to treba bojovať. Posnažíme sa (61)“.

Už v tomto momente možno identifikovať dva predpokladané vektory vonkajšieho pôsobenia budúceho Ivanišviliho režimu v Gruzínsku. Politický vektor, ktorý smeruje k euroatlantickej integrácii a vektor obchodno-investičný, ktorý sa zameriava na akékoľvek investície v Gruzínsku. Na tomto mieste je vhoné upozorniť na bývalého ministra koordinácie hospodárskych reforiem (od decembra 2004 –  do januára 2008) – už spomínaného, Kachu Bendukidzeho. Ten je známy svojím výrokom: “Gruzínsko by malo predať všetko okrem svedomia”(62) – čo bolo začiatkom radu hospodárskych reforiem, ktoré mali okrem iného zvýšiť príliv investícií do krajiny – podľa vyjadrenia Bendukidzeho v tomto období išlo o investície hlavne v turizme a hotelierstve. V prvom polroku v r. 2007 najväčším investorom bola dánska spoločnosť, v r. 2006 Veľká Británia a v r. 2005 najviac v Gruzínsku investovali kazašskí investori. V tomto období, ktoré patrilo, k tým menej priaznivým v rusko-gruzínskych vzťahoch, sa rozvíjali aj ruské investície v krajine a to hlavne v sfére turizmu, energetiky, spracovateľského priemyslu, šperkárstve, poľnohospodárstve a v iných (63). Ak sa vrátime k vyhláseniam týkajúcich sa druhého vonkajšieho vektoru pôsobenia budúceho Ivanišviliho režimu zistíme, že svojimi vyhláseniami nadväzuje na odkaz Kachu Bendukidzeho, ktorý sa zaslúžil o rozvoj gruzínskej ekonomiky prostredníctvom zahraničných investícií.