Bielorusko-ruské vzťahy a proces formovania Zväzového štátu Bieloruska a Ruska vyvolávajú dve základné otázky pri vytváraní Európskej susedskej politiky:
a) Aký je vplyv Ruska na Bielorusko a akým spôsobom môže EÚ využiť tento vplyv na demokratizáciu Bieloruska?
b) Skutočne hrozí inkorporácia Bieloruska Ruskom a ako by EÚ mala a môže čeliť tomuto nebezpečenstvu?
Pri podrobnejšej analýze sa ukazuje, že tieto dve navzájom súvisiace otázky skrývajú v sebe zásadný rozpor, ktorý komplikuje hľadanie pozitívnej odpovede. Na jednej strane sa od Ruska očakáva využitie svojho vplyvu na Bielorusko, na strane druhej sa samotný ruský vplyv vníma ako bezprostredné nebezpečenstvo pre suverenitu Bieloruska.
Takýto protirečivý názor do značnej miery zdieľa aj nezávislá bieloruská expertná komunita a politici, pričom mali podiel na jeho formovaní. Odvtedy, ako bieloruská expertná komunita dospela k záveru, že zdrojom stability Lukašenkovho režimu nie je ani tak popularita lídra medzi masami a nejakých imanentných vlastností tzv. bieloruského modelu, ktorý prispieva k rastu blahobytu pri zachovaní „sociálnej rovnováhy” ako podpora Ruska, sa Rusko stalo nielen zdrojom ohrozenia bieloruskej štátnej suverenity, ale aj podpory bieloruskej diktatúry. Pod pojmom podpora sa tu chápe celý komplex bilaterálnych vzťahov – obchodné, vojenské, spolupráca na medzinárodnej aréne a pod. Zmätok nastáva už na úrovni diagnostiky uvedených vzťahov, keď pripúšťame, že medzištátne vzťahy Bieloruska a Ruska v plnom rozsahu determinuje proces budovania zväzového štátu. Pritom v skutočnosti máme do činenia s celým radom nezávislých, resp. relatívne nezávislých interakcií a procesov.
Tieto procesy je potrebné pochopiť, ak skutočne chceme definovať, ako možno hovoriť o vplyve Ruska na Bielorusko.
V prvom rade je potrebné oddeliť tie formy vzájomného ovplyvňovania Bieloruska a Ruska, ktoré síce majú politický význam, ale napriek tomu ich nemožno adekvátne hodnotiť ako „podporu”. Týka sa to napr. rozličných festivalov, dní kultúry, obchodnej výmeny atď. To isté sa týka obchodného režimu ako takého. Determinuje ho začlenenie oboch štátov do spoločného colného priestoru, v ktorom panujú rovnaké pravidlá pre všetkých účastníkov. Možno poznamenať, že Bielorusko takisto využíva spoločný systém obchodných preferencií EÚ a tento faktor doposiaľ nebol hodnotený ako dôkaz podpory bieloruského režimu zo strany EÚ.
Analýza medzištátnych dohovorov medzi Bieloruskom a Ruskom v oblasti obchodu, bezpečnosti, slobody pohybu svedčí o tom, že bez ohľadu na „osobitné” vzťahy oboch štátov sa ich formát iba málo odlišuje od analogických úprav s inými štátmi SNŠ. Okrem toho, okrem SNŠ, ale v jeho rámci koexistujú aj druhé organizácie – ODKB (Organizácia Dohody o kolektívnej bezpečnosti), EvrAzES (Euroázijské hospodárske spoločenstvo) a i., ktoré definujú jednotné pravidlá spolupráce v oblasti bezpečnosti a obchodu pre všetky účastnícke štáty. Pokiaľ tieto pravidlá vnímame ako dôkaz ruskej podpory bieloruskému režimu, mali by sme hovoriť o podpore pásma satelitných štátov zo strany Ruska, resp. budovania „pásma dobrých susedských vzťahov” pozdĺž svojich hraníc. Táto podpora sa donedávna nespájala so špecifikami politických režimov, ale je faktom, že „neúplnú” legitimitu mocenských inštitúcií, vyvolanú manipuláciami s volebnými procedúrami v satelitných štátoch, Rusko považovalo za doplňujúci nástroj vplyvu na ne.
Nezriedka sa za prejav podpory Lukašenkovho režimu považujú kredity Centrálnej banky RF, udeľované bieloruskej vláde. Týka sa to úverov na podporu národnej meny v rámci prípravy na zavedenie jednotnej meny Zväzového štátu a tzv. „plynových” úverov. Kým v prvom prípade sú uvedené úvery skutočne výsledkom „osobitného” charakteru vzťahov medzi štátmi, plynový úver Ministerstva financií RF by nemal byť chápaný ako transfer, určený na podporu autoritatívnej mocenskej „vertikály” Lukašenka. V danom prípade ruské vedenie sa obáva ani nie tak o zachovanie režimu, ako jeho platobnou schopnosťou, t. j. schopnosťou platiť za plyn podľa nových cien. Inak povedané, keby bol prezidentom Bieloruska iný človek, nevyhnutne by prebiehali tieto alebo podobné procesy. Ako príklad stačí uviesť, že keď ruská vláda avizovala zvýšenie cien plynu pre Ukrajinu od roku 2007, zároveň navrhovala ukrajinským partnerom úver na kompenzáciu rozdielov. Vtedy kroky Kremľa boli interpretované úplne opačne – ako intriga proti Juščenkovej vláde.
Keďže rovnaké kroky sa môžu hodnotiť ako podpora a zároveň ako nátlak v závislosti od politického kontextu, bolo by správne analyzovať ich mimo špecifík politického režimu, voči ktorému smerujú. Možno logicky predpokladať, že pri realizácii uvedených opatrení Rusko vychádza predovšetkým z vlastných záujmov, hoci ich prítomnosť nevylučuje ani výhody, ktoré z krokov Moskvy čerpá oficiálny Minsk.
Panuje názor, že dôkazom o existencii osobitných vzťahov medzi Ruskom a Bieloruskom sú nízke ceny plynu. Skutočnosť však spočíva v tom, že za uvedené ceny do roku 2006 plyn dostávalo jednak „bratské” Bielorusko, „spriatelené” Arménsko, ale aj „nepriateľské” Gruzínsko a „zákerná” Ukrajina. Za cenu približne 50 USD za 1000 m3 s malými odchýlkami dostávali ruský plyn všetky štáty SNŠ. Možno pripomenúť aj to, s akou námahou sa Bielorusko dožadovalo v roku 2004 „rovnakých cenových podmienok”, aké platili v prípade Ukrajiny.
Je faktom, že Bielorusko nebolo v roku 2006 zaradené medzi partnerov, ktorých sa týkalo celkové zvýšenie cien plynu. Aj keby sme nebrali do úvahy plne opodstatnené dôvody Gazpromu predĺžiť platnosť osobitného cenového režimu na ďalší rok, aby sa podarilo zakončiť budovanie plynovodu Jamal-Európa a ak budeme vychádzať z presvedčenia, že tieto ročné preferencie sú výrazným svedectvom podpory bieloruskej moci, museli by sme akceptovať, že táto podpora nie je dostatočne dlhá na to, aby umožnila stabilitu režimu v priebehu viac než 12 rokov.
Prítomnosť relatívne rovnakých strategických podmienok (ceny ropy a plynu, obchodné preferencie atď.) sotva teda možno považovať za jednoznačný signál podpory konkrétneho režimu. A celkovo – úsilie Ruska, orientované na podporu pásma stability vo svojom okolí, nemožno zakaždým považovať za politiku, realizovanú v prospech konkrétneho recipienta.
Na druhej strane sme však spomínali, že Rusko je v poslednej dobe do istej miery zainteresované na tom, aby politická moc v satelitných štátoch ostala čiastočne „ochromená”. Jeho zainteresovanosť sa prejavuje v uznávaní výsledkov akýchkoľvek volebných kampaní v krajinách SNŠ a v ochrane lídrov, ktorí svoj mandát získali vďaka manipuláciám s volebnými procedúrami, na medzinárodnej aréne. Najväčšiu podporu podobného druhu pravidelne získaval práve Lukašenko. Je to dôsledok spojeneckých vzťahov oboch štátov, ako aj toho, že mimoriadna, dokonca aj v rámci SNŠ, hrubosť kontroly volebného procesu v Bielorusku, je predmetom systematickej kritiky.
Do istého momentu ruská politika voči krajinám SNŠ bola založená na paradigme „vplyvu”. Uvedený vplyv spočíval v podpore špecifickej vlastnosti nedemokratických režimov, t. j. obmedzovania politických slobôd a kontroly volebného procesu. Hlavným zdrojom legitimity podobných režimov je ich vzájomné uznanie a jeho platformou SNŠ s dominantným Ruskom. Čiastočne výmenou za tiché uznanie práva Ruska poskytovať lídrom štátov SNŠ právo vládnuť vo svojich „údelných kniežatstvách”, čiastočne s cieľom rozšírenia trhov pre odbyt svojich výrobkov a zjednodušenia všetkých druhov výmeny v postsovietskom priestore, si v ňom Rusko udržalo cenové a ďalšie preferencie v rámci medzištátnych organizácií. Bielorusko, ako aj ďalšie štáty SNŠ, využívalo plody tejto politiky.
Po tom, ako volebná mašinéria zlyhala najprv v Gruzínsku, potom na Ukrajine a neskôr aj v Moldavsku a Kirgizsku, základná paradigma „vplyvu” Kremľa prešla revíziou. Ruské vedenie dospelo k záveru, že zvolený spôsob realizácie „vplyvu” nie je efektívny. Okrem toho rast životnej úrovne v Rusku, založený na dlhodobom raste svetových cien energetických surovín, ako aj posilnenie medzinárodného postavenia Ruska, ovplyvnili jeho zahraničnopolitické ambície. V súčasnosti v Kremli zachovanie pozície regionálneho lídra nie je dostatočne ambicióznou úlohou a preto, zároveň s prehodnotením politiky voči krajinám SNŠ, vyjadreným v zrušení energetických preferencií (a možno očakávať aj ďalšie kroky) klesá v očiach Moskvy hodnota integračného procesu s Bieloruskom.
Integrácia ako proces, ktorý nie je orientovaný na dosiahnutie výsledku, bola a je zdrojom rozličných preferencií zo strany Ruska. Vďaka tomu, že Moskva predpokladala, že skôr alebo neskôr sa Rusko a Bielorusko spoja do jedného štátu, bieloruské vedenie získavalo osobitné podmienky spolupráce v podobe „dočasných” ústupkov v celom rade oblastí. Týka sa to predovšetkým spolupráce v oblasti exportu ropy a ropných produktov, prípravy na zavedenie jednotnej meny na území Zväzového štátu či špecifických podmienok obchodovania s ruskými regiónmi.
Tak napr. ruské ropné spoločnosti neplatia clo do ruského štátneho rozpočtu, pokiaľ svoju ropu posielajú na spracovanie do bieloruských rafinérií, resp. umožňujú jej export cez Bielorusko. Pritom Bielorusko neustále zachováva v platnosti svoje exportné clá na ropu a ropné produkty. Tie sú na nižšej úrovni, ako ruské, bez ohľadu na požiadavky, obsiahnuté v dohode o Colnej únii RF a Bieloruska z r. 1995. Článok 4 uvedenej dohody predpokladá rozdeľovanie bieloruských exportných ciel na ropné produkty, vyrábané z ropy, dodávanej do bieloruských rafinérií, medzi štátne rozpočty obidvoch krajín. V reakcii na viacnásobné pokusy Moskvy donútiť bieloruské vedenie, aby plnilo ustanovenia dohody jednak v oblasti rozdelenia ciel, ako aj v oblasti vyrovnávania ich výšky, sa Minsk sústavne odvolával na svoje (suverénne) ekonomické záujmy a navrhol odložiť riešenie spomínaných problémov, až kým nebudú v plnom rozsahu „vyrovnané podmienky hospodárenia” v oboch štátoch.
Výsledkom zachovania „dočasných” podmienok spolupráce v oblasti spracovania ropy sa „bieloruský kanál” stal pre ruských obchodníkov populárnym spôsobom, ako obísť vysoké dane za export ropy a ropných produktov z Ruska. Vyťaženosť bieloruských rafinérií tak stúpla z 10-12 mil. ton (r. 2000-2001) na 18-20 mil. ton ročne. Podľa hodnotení nezávislých expertov Bielorusko získava každoročne min. 4,5 mld. USD vďaka špecifickým podmienkam exportu ropy a ropných produktov, kým rozpočet Ruska prichádza o 3,5 mld. USD. Tieto čísla spomína o. i. expert bieloruského ministerstva hospodárstva A. Gotovskij.
Kremeľ má iba jedinú možnosť, ako prinútiť bieloruské vedenie splniť podmienky medzištátnych zmlúv v oblasti spracovania ropy. Je ním obmedzenie objemu dodávok ropy do Bieloruska, ktoré predpokladá Palivovo-energetická bilancie Zväzového štátu, každoročne zostavovaná vládou RF. Tento dokument má za úlohu na jednej strane zaviazať súkromné spoločnosti zabezpečiť potreby ruskej (a bieloruskej) ekonomiky, na druhej strane regulovať prístup súkromných a štátnych energetických spoločností k exportnej infraštruktúre. Počas negociácií s bieloruskou vládou o objeme dodávok zemného plynu v rámci palivovo-energetickej bilancie na obdobie do roku 2010, ruská vláda odmietla pristúpiť na podobné podmienky v prípade ropy, kým nebudú odstránené disproporcie v prípade exportných ciel a ich rozdelenia medzi oboma štátmi. Bieloruská vláda počas prípravy prognózy sociálno-ekonomického rozvoja krajiny na rok 2007 uvažuje, vzhľadom na vážnosť zámerov Kremľa, o možnosti odovzdania časti príjmov z exportu ropy do ruského rozpočtu. Pravda, nehoda, ktorá sa udiala na ropovode Družba v auguste 2006, môže donútiť ruský Transnefť, monopolného dopravcu ropy, určeného na export, zaoberať sa rekonštrukciou svojej infraštruktúry alebo prinajmenšom dodržiavať pravidlá technického využívania, t. j. ponechať jednu vetvu ropovodu v rezerve. To by znamenalo zníženie objemu prepravovanej ropy cez Bielorusko.
Súčasný stav spolupráce v oblasti exportu ropy a ropných produktov svedčí o tom, že jedným z hlavných zdrojov výhod, ktoré Bielorusko získava vďaka existencii chiméry Zväzového štátu, sa blíži k vyčerpaniu.
Kredity ruskej Centrálnej banky na udržanie postavenia bieloruskej národnej meny v rámci dohody o opatreniach na vytvorenie podmienok pre zavedenie spoločnej peňažnej jednotky z roku 2000, ktorá bola uzavretá v predvečer prezidentských volieb v Bielorusku, znamenajú ďalší príspevok Ruska do zachovania tzv. bieloruského modelu. Vyčleneniu uvedených úverov v celkovej hodnote 150 mil. USD bez úrokov a penále malo predchádzať splnenie nasledovných podmienok zo strany Bieloruska: stanovenie exportných ciel na ropu a ropné produkty na úrovni príslušných poplatkov v RF, dodržiavanie maximálnej úrovne deficitu štátneho rozpočtu na úrovni 1,5 % HDP, zníženie úrovne inflácie na úroveň, aká panuje v RF, realizácia štátnych nákupov prostredníctvom verejných súťaží, ukončenie cieľového úverovania poľnohospodárskych podnikov zo strany bieloruskej Národnej banky atď. Úver bol vydaný prostredníctvom troch tranší v priebehu rokov 2001-2002, doba jeho splatnosti pripadá na obdobie rokov 2005-2007, ale ruská vláda reštrukturalizovala dlh a oddialila obdobie jeho splácania v súvislosti s predvolebnými problémami bieloruského vedenia. Podmienky na zavedenie jednotnej meny Bielorusko splnilo iba čiastočne, nehovoriac už o tom, že samotný tento krok Minsk podmieňuje takým množstvom podmienok a požiadaviek na preferencie, že nádej na zavedenie jednotného rubľa má azda iba Pavel Borodin, štátny tajomník neexistujúceho Zväzového štátu a jeho optimizmus vyplýva z jeho služobného postavenia.
Perspektíva zväzového štátu umožňuje mnohým bieloruským exportérom využívať osobitné podmienky na ruskom trhu. V minulosti sa v značnom rozsahu realizovali priame nákupy bieloruskej poľnohospodárskej techniky z prostriedkov ruských regiónov, v súčasnosti prostredníctvom regionálnych finančných barónov. Vďaka osobitným vzťahom, aké panujú medzi bieloruským vedením a moskovským primátorom Jurijom Lužkovom sa vo veľkom rozsahu realizujú dodávky potravinárskych tovarov z prostriedkov rozpočtu Moskvy. Expanzia bieloruských tovarov čoraz častejšie v poslednom čase spôsobuje sťažnosti ruských výrobcov na konkurenčné výhody, ktoré využíva bieloruský tovar. Ruskí producenti cukru, poľnohospodárskej techniky a i. komodít žiadajú od ruskej vlády buď prijatie ochranných opatrení proti bieloruskému tovaru, alebo vyrovnanie obchodných a/alebo výrobných podmienok pre ruských a bieloruských výrobcov.
Možno teda vyčleniť dva druhy podpory, ktoré Rusko poskytuje Bielorusku. Jeden spôsob sa realizuje v rámci SNŠ a ďalších multilaterálnych postsovietskych organizácií, ďalší v rámci Zväzového štátu. Oba zdroje preferencií postupne vysychajú. Politika Ruska voči krajinám SNŠ sa zmenila a integráciu v Kremli už nechcú vnímať ako nekončený proces. Počnúc rokom 2003 sa Moskva pokúša donútiť Minsk prijať voľbu – buď skutočné vytvorenie zväzového štátu s nevyhnutným obmedzením suverenity, alebo ukončenie integračného procesu. Bieloruský režim ešte stále nie je pripravený uskutočniť podobnú voľbu. V nových podmienkach, pri realizácii novej politiky voči krajinám SNŠ a pri nových zahraničnopolitických ambíciách Ruska sa absencia odpovede v Moskve vníma ako odmietnutie. Okrem toho, rozhodná pozícia medzinárodných partnerov Ruska pri neuznaní očakávaných výsledkov referenda o Ústavnom akte môže v očiach Moskvy znehodnotiť aj tak čoraz menej pravdepodobné víťazstvo nad tvrdohlavým Minskom v integračnom zápase. Keď Kremeľ bude vedieť, že Zväzový štát nikdy nebude uznaný ako subjekt medzinárodných vzťahov, ak rozhodnutie o zjednotení prijme nelegitímne bieloruské vedenie, vtedy ruskí stúpenci „anšlusu” budú mať omnoho ťažšiu pozíciu pri presviedčaní ruského vedenia o výhodách zjednotenia s Bieloruskom. Navyše, bez ohľadu na presvedčenie „zjednocovateľov”, že ťažká situácia, v ktorej sa Lukašenko ocitol po voľbách 2006 a zároveň odvolanie ruských ekonomických preferencií dokážu bieloruského prezidenta donútiť, aby napokon integračný proces korunoval zväzovým výsledkom, aj v Moskve vnímajú ako málo pravdepodobné.
Rezignácia Ruska na myšlienku vytvorenia Zväzového štátu s Lukašenkom, „zatlačeným do kúta” (zvrat, ktorý často využívajú ruskí experti i politici) bude viesť k poklesu podpory, poskytovanej v rámci Zväzového štátu. Na najvýznamnejšiu formu podpory – politickú, t. j. na obhajobu krokov Lukašenkovho režimu na medzinárodnom fóre, na jeho uznanie ako prezidenta, zvoleného v súlade so zákonom, Rusko nerezignuje dovtedy, kým sa v ňom samotnom, buď vďaka „farebnej revolúcii”, alebo v dôsledku iných udalostí, neuskutoční zmena režimu demokracie s obmedzeniami na demokraciu bez prívlastkov.