Mocenské ambície nútia opäť bieloruskú vládu si voliť zlé priority. Perspektíva hospodárskej biedy nezabránila bieloruským  činiteľom masívne míňať verejné financie  a zároveň zvýšiť verejné výdavky pred prezidentskými voľbami v decembri 2010. Nakoniec Bielorusko je svedkom hospodárskeho  zlyhania spôsobeného  finančnou krízou, devalvácie bieloruskej národnej meny, nedostatku zahraničnej meny, prudkého nárastu cien a naliehavej potreby zahraničných pôžičiek – to všetko preto, aby sa krajina udržala nad vodou.

Devalvácia
Neostáva nám nič iné než pripustiť, že bieloruská mena stráca hodnotu na forex-e. V zahraničí by sa len ťažko dali nájsť banky ochotné vymeniť bieloruské peniaze. Aby bolo vôbec možné kúpiť 30 dolárov v bieloruských bankách človek by musel sedieť v banke celý deň alebo precestovať celý Minsk, niekedy bez výsledku. To sa stalo práve tým, ktorí dokázali kúpiť osobný automobil v dostatočnom predstihu pred 1. júlom, tí vyhrali dvakrát: nemuseli platiť clá za dovoz automobilov, ktoré majú byť stanovené v súlade so zákonmi novovzniknutej colnej únie medzi Bieloruskom,  Ruskom a Kazachstanom a mali doláre alebo eurá na kúpu automobilu [1].

Po prvé, bieloruská vláda udržuje umelý kurz v krajine, ktorý činí približne 3000 bieloruských rubľov za dolár a tým „splnila” predvolebný sľub – mzdu 500 dolárov. Centrálna banka zámerne vydáva viac výmenných kurzov. Určite nebude dlho trvať a bieloruským bankám bude povedané, aby stanovili kurz približne 5000 bieloruských rubľov za dolár. Bieloruská vláda stále udržuje umelo kurzy a na čiernom trhu sú kurzy dvakrát vyššie. Napríklad 16. mája medzibankový kurz dolára a ustálil na 6 225 bieloruských rubľov, keď jeho oficiálna hodnota bola na úrovni len 3 085 bieloruských rubľov. Na konci mája hodnota bieloruského rubľa bola znehodnotená o 56% [2]. A dnes bieloruská mena nemôže poskytnúť štandardnú hodnotu a ani uchovanie tejto hodnoty.

Deficit cudzích mien
Pokiaľ ide o rezervy cudzích mien v bieloruských bankách, tie sa postupne krátia. Rezervy cudzích mien postačujú iba na pokrytie mesačného dovozu.  Je stále ťažšie a ťažšie pre bieloruské podniky, ktoré si objednávajú určité tovary z Európy, aby si udržali svoju aktivitu, pretože nemajú dostatočné množstvo eur na pokrytie objednaných služieb [3]. Tak štátne úrady sa rozhodli zrušiť povinné predávať cudzie meny podnikom, ktoré slúžili ako zahraničné podnikové dlhopisy. Reštrikčné opatrenia prichádzajú v čase nerovnováhy. Finančná kríza a deficit cudzích mien vyvoláva otázky spoločnej meny (ruského rubľa). Teoreticky jednotná mena dobre zapadá do hospodárskych vzťahov medzi Bieloruskom a Ruskom v rámci spoločného hospodárskeho priestoru. Národná banka Bieloruska je v beznádejnej situácii, ale v tomto ohľade, ale má vyhradený názor. Bieloruský ekonomický analytik, Leonid Zaiko, si myslí, že v súčasnej situácii je pre bieloruskú vládu zavedenie spoločnej meny jednoduchšie [4]. Moskva veľmi oceňuje myšlienku spoločnej meny, ale nie v kontexte hospodárskej nestability susednej krajiny [5].

Nadíde čas, keď  ceny poletia prudko nahor a potom obyvatelia Minsku si dvakrát rozmyslia, než kúpia tovary, ktoré si predtým bežne kupovali. V regiónoch tiež dôjde k zvyšovaniu cien, ale nebude to tak citeľné ako v Minsku alebo v ďalších veľkých mestách. Ceny sú rovnaké, ale evidentne rozsah záujmov a ambícií ľudí sa líši. Zvýšenie ceny nejde v ruke so zvýšením miezd. A čo viac krátenie pracovného času alebo zníženie stavov zamestnancov sa v Bielorusku už objavuje.

Oficiálna záchranná stratégia – pôžičky, pôžičky a pôžičky
V júni bieloruská vláda prijala nevyhnutnosť devalvácie bieloruského rubľa, napriek tomu pre bieloruskú vládu to nebude v súlade s jej princípmi prijať existenciu krízy v Bielorusku verejne. Vláda nemohla, ale prišla s „protikrízovým plánom” [6, 7], v ktorom sa však ani slovom nespomína „kríza” alebo „devalvácia”. Vláda sa zameriava na vytváranie a udržiavanie pozitívneho imidžu Bieloruska prostredníctvom hromadných oznamovacích prostriedkov a pripravuje dokumentáciu, ktorou požiada o zahraničné úvery. Kľúčovou stratégiou „plánu” sú nasledujúce kroky: zlikvidovanie určitého počtu pracovných miest, zvýšenie exportu, hľadanie zahraničných investícií, prijímanie niektorých platieb v cudzej mene (poplatky, cestovný ruch, pohostinstvo a doprava) a zásobovanie bieloruského trhu domácimi produktmi. Stručne povedané, „plán” je správou pre MMF o pripravenosti Bieloruska zahájiť ekonomickú reštrukturalizáciu bez toho, aby znamenalo reštrukturalizáciu. „Plán”, ktorý v skutočnosti nie je „protikrízový” alebo „reformný”, Bielorusko potrebuje len pre pôžičku z MMF. Úver od EurAsEC  sa veľmi rýchlo minie, avšak spolu s úverom z MMF vydrží oveľa dlhšie. Prvý úver od  Eurázijského hospodárskeho spoločenstva nezmení finančnú situáciu v krajine a je pravdepodobné, že bude určený pre Národnú Banku, aby mohla pokrývať kritický import. Aspoň s pomocou MMF Bielorusku by mohlo podariť obnoviť rovnováhu výmenného kurzu.

Bieloruskí činitelia sa naďalej spoliehajú na ruské dotácie od čias nezávislosti Bieloruska a neboli schopní vypracovať žiaden bieloruský ekonomický model schopný reprodukcie. Bielorusko skromne ale uspokojivo prekvitalo, kým Moskva bola spokojná s lacným ruským plynom a ropou, ktorá sa spracovávala a vyvážala do Európy a Bielorusko dostávalo všetok zisk. Prirodzene bieloruskí činitelia rešpektovali ruské záujmy v krajine, ktoré sa týkali iných sfér ako vojenskej, technickej alebo transportnej. Vďaka mocenským ambíciám bieloruských činiteľov, ktoré viedli k diplomatickým konfliktom s Európou a USA , úplne zastaranej a nereformovanej bieloruskej ekonomike, takmer neschopnej prežiť v modernej trhovej ekonomike; Bielorusko vmanévrovalo do kúta, kde už nemôže Moskve predvádzať svoje výstrednosti. Bielorusko je známe nielen pre vysoko centralizované hospodárstvo, ale aj pre nadmerné štátne sponzorstvo štátnych podnikov. Prílišné prefinancovanie štátnych podnikov malo za následok prudký nárast dopytu po úveroch, a deficit bežného účtu o 16% HDP na konci roku 2010 [8]. Pod nekonkurencieschopnosťou bieloruskej ekonomiky je nutné chápať nielen exportnú orientáciu a substitučný prístup k importu v krajine, ale aj nefungujúce trhové mechanizmy, čo z Bieloruska robí hospodárskeho vyvrheľa. Krajina má výhradne priemyselnú víziu ekonomiky. Štátom nadmerne regulovaná bieloruská ekonomika je založená na montáži dovážaných dielcov  (hlavne z Ruska), tak ide o hospodárstvo bez pridanej hodnoty. Nikto v Európe a na ďalších svetových trhoch nečaká Bielorusko s jeho priemyselným tovarom [9, 10]. Bielorusko vstupuje európsky trh vývozom potaše (Belaruskali) a spracovaním ruskej ropy (rafinérie v Novopolotsk a Mozyr) [11]. Ostatné bieloruské výrobky sú väčšinou vítané v Rusku a v SNŠ. Keď ruský trh je otvorený pre bieloruskú produkciu, tak bieloruský trh je uzavretý pre ruské výrobky [12].

Bielorusko požiadalo protikrízový fond Eurázijského hospodárskeho spoločenstva o pôžičku vo výške 6 miliárd dolárov a získalo 3 miliardy dolárov za podmienok privatizovať, inými slovami predať majetok v hodnote 7,5 miliárd USD a realizovať hospodárske reformy. Takmer všetko na čo Bielorusko bolo hrdé alebo považovalo za tromf v politike s Moskvou, teraz sa stane jedným z trofejí Ruska vrátane Beltransgasu a Belaruslkali. Rusko nemá až taký záujem o bieloruský majetok, ale jednoducho chce niečo vrátiť z radu nesplácaných úverov vyplatených bieloruským činiteľom.

Polovica ich akcií už patrí Gaspromu od roku 2010. Bieloruskí činitelia sú pripravení na predaj, druhej polovice za 2,5 miliardy USD. Tým, že predáva do Ruska jeden z kľúčových aktív bieloruská vláda chce zabezpečiť v Bielorusku domáce ruské ceny plynu [13]. Ruskí činitelia nechcú miešať ceny zemného plynu a ceny bieloruského majetku. Na druhej strane Rusko je jediný klient, ktorý má záujem o Beltransgas, ktorý stráca hodnotu pre spustenie projektu Nord Stream.
Bieloruský prezident odhaduje hodnotu Belaruskali na 30 miliárd USD vrátane inflácie [14]. Riaditeľ  spoločnosti Nafta-Moskva, Kerimov, vyjadril svoju pripravenosť na nákup kontrolného balíka Belkali za 15 miliárd USD. Ruský politický analytik, S. Belkovski, nazval vplyvného podnikateľa Kerimova  ako „veľvyslanca mieru” medzi Kremľom a Minskom v tejto oblasti [15]. Nezávislý ekonomický analytik Sergej Chala [16] sa domnieva, že pokiaľ ide o obchod, odhliadnuc od úvah o národnom dedičstve je rozumnejšie na predať Belkali teraz, pretože aktíva majú vysokú hodnotu, ceny potaše rastú a je skutočne teraz aktuálne uvažovať o zlučovaní.

Rusko v skutočnosti má záujem o kúpu troch bieloruských štátnych podnikov: Beltransgas, Belaruskali a MAZ. Rusko a Bielorusko sú v procese rokovaní o zlúčení MAZ a Kamaz. Bielorusko má záujem o možnosť bezplatnej investície, udržanie štatútu štátneho podniku a Rusko chce získať 100% akcií alebo kontrolný balík, pričom Bielorusku zanechá 25% podiel [17].

Pre privatizáciu ďalších, väčšinou nerentabilných podnikov je potrebná iniciatíva bieloruskej vlády v podmienkach hospodárskej krízy. Zapojením do hospodárskych integračných projektov s Bieloruskom Rusko chce mať stáleho partnera a nie večného veriteľa, ktorého ekonomika je ďaleko od toho, aby vytvorila jednotný trh.

Všetci bieloruskí činitelia chcú vytvoriť pozitívny imidž o nevyhnutnej privatizácii a bieloruský ministerský predseda, Miasnikovič, [18] interpretoval ju ako prostriedok na získanie peňazí pre vytvorenie úplne nových odvetví. Oficiálna logika je opäť trochu ťažká. Aj keď v rámci privatizácie zahraničnými investormi bieloruské podniky môžu získať efektívne riadenie, avšak bieloruská nomenklatúra len ťažko bude rozdávať svoj majetok a nebude prinajmenšom hrať sprostredkovateľa obchodu medzi vládou a zahraničnými investormi. Bieloruskí činitelia čelia možnosti prechodu z politickej na hospodársku moc, si myslí, nezávislý ekonomický analytik, Leonid Zaiko [19] a ďalší odborníci, aj keď medzi nimi (byrokratmi) nie sú dobrí manažéri. Európsky manažment by mohol mať lepšiu efektivitu v bieloruských podnikoch, hoci boli nastavené nepriaznivé obchodné podmienky, ktoré boli určené bieloruskými „lovcami štátnych investícií” bez úmyslu poskytnúť kupujúcemu kontrolu nad majetkom štátu [20]. Každopádne tri bieloruské podniky, o ktorých predaji sa rokuje a ostatné, ktoré produkujú stratu – o tie je záujem iba v Rusku. Kazachstan tiež prejavil záujem o privatizáciu bieloruských podnikov [21]. Tak projekt bieloruskej privatizácie je vo všeobecnosti realizovaný v rámci colnej únie.

Od MMF sa Bielorusko snaží získať finančnú pôžičku vo výške 3,5 – 8 miliárd USD.  Vyhlásenie o tom sa objavilo na stránkach bieloruskej vlády potom, čo zvýšenie cien základných produktov bolo zmrazené až do 1. júla. Tim Ash [22], hlavný expert na rozvíjajúce sa trhy v Royal Bank of Scotland, si myslí, že množstvo peňazí požadované Bieloruskom od MMF je príliš vysoké, pretože sa rovná jeden štvrtine bieloruského hrubého domáceho produktu.
Každopádne bieloruská vláda nepotrebuje úver na reformu bieloruskej ekonomiky, ale v boji proti deficitu cudzích mien a pre normalizáciu kurzu [23]. Premyslený a perspektívny prístup ako obvykle. To je dôvod, prečo akákoľvek európska pôžička poskytnutá Bielorusku bude podmienená stabilizáciou a hlbokých hospodárskych reforiem. Je najvyšší čas, aby Bielorusko vstúpilo do 21. storočia a premýšľalo o tom, ako hospodáriť s ​​vlastnými prostriedkami, teraz „prežitie” Bieloruska znamená byť predaný do Ruska. Podľa analytika Exotix, Gabriela Sterna [24], bez hlbokých a zásadných reforiem v menovej a fiškálnej politike Bielorusko bude ťažko prekonávať krízy.

Vzhľadom na rozhodnutie o poskytnutí úveru krajine MMF neberie do úvahy jeho „politické záznamy”, každý jeho úver by mal byť účinný a dalo by sa povedať, že má mať pozitívnu spätnú väzbu. Rozhodnutie o pôžičke do Bieloruska a jeho výška zatiaľ nebola prediskutovaná v MMF, ale odporúčania boli pozitívne. Medzinárodný menový fond je pripravený spolupracovať s Bieloruskom, v prípade, že vláda odštartuje liberalizáciu finančného trhu v krajine, potom by nasledoval trojročný úverový program. Bielorusko by malo znížiť štátne programy financovania, zvýšiť depozitnú úrokovú mieru, zaviesť plávajúci kurz, sprísniť fiškálnu politiku a zastaviť umelé zvyšovanie platov [25]. Aj keď niektoré odporúčania boli zahrnuté do oficiálnych „protikrízových opatrení”, nebudú realizované bieloruskou vládou v praxi a ani v plnom rozsahu. Po prvé, nie sú žiadne skúsenosti s liberálnymi praktikami v Bielorusku; a za druhé, prezident len ťažko si vie predstaviť opatrenia, ktoré otrasú sociálnym a ekonomickým postavením občanov, ktorí by to chápali ako poškodenie a nie reformy. A čo viac, všetky reformy a liberalizácie odhalia hospodársku a manažérsku zaostalosť Lukašenka.

Bieloruský ekonomický model odhalený
Akýkoľvek úver môže znamenať nielen súcit s bieloruskými občanmi, ale v skutočnosti podporu nereformovaného bieloruského hospodárskeho modelu. Lukašenkova spoločenská zmluva sa ukázala ako nespoľahlivá, vždy bola, stalo sa to viditeľným, keď sa pozerá na Bielorusko z pohľadu moderných medzinárodných ekonomických vzťahov, bez ruských dotácií a so zvýšeným tlakom Moskvy. Lukašenko už nie je schopný zabezpečiť stabilný blahobyt Bielorusov výmenou za lojalitu. Bieloruský prezident od roku 1994 vytváral krajinu „v ktorej vládnu robotníci” ,ktorí nechceli viac ako stabilné vysoké platy a tvrdo pracovať. Teraz sú tieto sociálne záruky v ohrození. Bieloruskí činitelia nevytvorili žiadne skutočné kanály a mechanizmy demokracie a poradnej komunikácie medzi vládou a občanmi. Žiadny systém verejného prejavu vôle a iniciatívy nebol vyvinutý. Verejné iniciatívy a kritické myslenie podporené činnosťou vedúcu k rozvoju regionálnej politiky a správy neexistuje – nebola realizovaná dokonca ani zastavená. Takže to, čo nespokojní „poslušní robotníci” môžu robiť, keď čelia nízkym platom a astronomickým cenám, nemôžu sa obracať k činiteľom so svojimi návrhmi skrz bieloruské registrované odborové organizácie, ktoré sú symbolické a snažia byť ticho ako je to možné a ponúkajú zamestnancom dovolenku na Avgustovskom kanále, ale nie možnosť začatia štrajku na pracoviskách alebo protesty na uliciach. Ako tomu bolo v prípade prudkého nárastu cien pohonných hmôt, keď sa stovky vodičov blokovali októbrovú ulicu v Minsku s akciou „Stop benzín”. V odpovedi Lukašenko znížil cenu benzínu len o 500 rubľov. Vyzeralo to ako výsmech.

Pokiaľ ide o malé a stredné podniky v Bielorusku čo sa týka krízy a sociálnej nespokojnosti konečne otvorila oči úradníkov – Bielorusko malé a stredné podniky potrebuje a ťažké bremeno neziskových štátnych príjemcov sa strojnásobil. 10. júna 2011 vláda prišla s opatreniami na podporu malých podnikov [26]. V krajine sa nezamestnanosti nedá vyhnúť a to buď v prípade finančnej krízy (nútené dovolenky) alebo ekonomickej reštrukturalizácie, ak realizuje. Za tejto situácie malé a stredné podniky môžu vytvárať ďalšie pracovné miesta.

Ideálni občania
Bielorusi sú ideálni občania pre autoritárskeho vodcu, radšej uprednostňujú život v „izolovanej jaskyni bieloruskej pohody”. Zdá sa, že ľudia v nej môžu stráviť akokoľvek dlhý čas a podstúpiť hocičo.  Nie je to ani otázka vlastenectva, ale jasná neznalosť toho ako sa môže zmeniť situácia, aký vplyv môžu mať. Ale oni sú vždy pripravení pracovať a zarobiť si svoje živobytie. Dôkazom toho je, že Bielorusi sa nepostavia do boja za hodnoty a politické práva, obchodné záujmy – v tomto smere je to citlivé a je to spôsob, ako protestovať za štátnu podporu alebo nezasahovanie do činnosti malých a stredných podnikov – čo v Bielorusku ozaj otáľa. Vysoké ceny, nízke mzdy a pracovné obmedzenia [27], ktoré nabrali v roku 2011 tendenciu, môžu tlačiť Bielorusov protestovať. Sociálne protesty nemajú a nebudú mať žiadnu spojitosť s vplyvom opozície. To znamená, že bieloruská populácia nebude zaznamenávať rast záujmu alebo meniť svoje postoje k opozícii počas krízy a v súvislosti s poklesom dôvery k vláde.

English version