Vitalij Silickij patrí medzi významných bieloruských politických analytikov. V minulosti pôsobil na Európskej humanitnej univerzite so sídlom v Minsku (1999 – 2003), v rokoch 2005 – 2006 absolvoval študijný pobyt na Stanfordskej univerzite (USA). V súčasnosti je riaditeľom Bieloruského inštitútu strategických štúdií, ktorý integruje viaceré nezávislé analytické centrá v krajine. Svoje články a štúdie publikuje v domácich i zahraničných časopisoch a zborníkoch.

Vo všetkých postkomunistických štátoch prebehli od začiatku 90. rokov zásadné politické aj ekonomické zmeny. Zdá sa, ako keby sa v Bielorusku nič nemenilo, pozícia režimu sa zdá byť dlhodobo stabilnou. Prečo sa prezident Aleksander Lukašenko drží pri moci tak dlho?

V Bielorusku to nikoho neprekvapuje. Príčinou je to, že Lukašenko v pravý čas zlikvidoval všetky ohniská možného odporu, ktoré by mohli oslabiť jeho moc. Spoločnosť pochopila signály, ktoré vysielala moc a začala sa prispôsobovať existujúcim podmienkam. Pritom v bieloruských podmienkach fakticky už dlhší čas neexistuje žiadna politická konkurencia.

Napriek tomu, že Lukašenko sa udržiava pri moci už štrnásť rokov, jeho podpora sa zdá byť stále pomerne vysokou. Čím to je spôsobené?

V priebehu rokov prešla dynamika podpory režimu značným vývojom. Pred šiestimi, resp. siedmimi rokmi bola podpora súčasného prezidenta nízka, potom však nastúpilo obdobie intenzívneho ekonomického rastu, čo priniesli zvýšenie podpory režimu. Výskumy nezávislých sociológov potvrdzujú, že v súčasnosti sa podpora režimu znižuje, ale sotva sa tieto prieskumy dostanú k širšej verejnosti. Preto bieloruská spoločnosť nevie, čo sa s ňou samotnou deje. Na druhej strane však ani pokles podpory moc neohrozuje, lebo ľudia jednoducho neveria, že zmeny sú v Bielorusku možné. Ľudia však vedia, že ak začnú príliš protestovať, budú mať problémy.

Napriek tomu však Bielorusko leží na najdôležitejších európskych trasách, nie je to štát, ktorý môže dlhodobo existovať v podmienkach izolácie. Prečo tento faktor nepôsobí v prospech zmien?

Bielorusko je však zároveň v Moskve vnímané ako západná bašta Ruska. Ako príklad uvediem, že v počas politických represií v Sovietskom zväze v 30. rokoch bolo vyvraždených približne 20 percent ruskej inteligencie, ukrajinskej približne 50 percent, kým bieloruskej 80 percent. Už vtedy Moskva vedela, že potrebuje absolútne lojálne regióny na západných hraniciach. Preto geografická poloha nie je vždy faktorom demokratizácie a liberalizácie Bieloruska.

Aké impulzy by mohli viesť k mobilizácii bieloruskej spoločnosti?

Ťažko hovoriť o impulzoch, ale v bieloruskej spoločnosti prebieha rozsiahla transformácia hodnôt. Naše výskumy dokazujú, že sa objavuje nový systém požiadaviek, adresovaných občanmi voči štátu. Tieto požiadavky sa už netýkajú iba materiálneho blahobytu, ale aj rešpektovania ľudskej dôstojnosti, ľudských práv a pod. Bieloruská spoločnosť sa mení. V Bielorusku absentuje ideológia, ktorá legitimizuje alebo delegitimizuje autoritatívne režimy, prostredníctvom ktorej by bolo možné formulovať morálny odpor voči diktatúre. V kontexte strednej a východnej Európy túto úlohu plnilo národné uvedomenie. Preto všetky demokratické revolúcie v regióne boli zároveň národnými revolúciami. Vzhľadom na historické faktory podobný fenomén v Bielorusku absentuje. Čo sa však týka spoločenských nálad a preferencií, Bielorusi sa v skutočnosti príliš neodlišujú od občanov v štátoch s väčšou demokraciou. Absentuje však morálny impulz, ktorý občanov motivuje k demokratickým, občianskym aktivitám, k odporu proti diktatúre.

Nemožno tzv. štátnu ideológiu, sformulovanú prezidentom Lukašenkom v roku 2003, označiť za určitý druh nacionalizmu?

Nie. Je to stratégia neutralizácie nacionalizmu ako alternatívnej ideológie. Cieľom je zameniť nacionalizmus akýmsi „ersatz-patriotizmom”, ktorý sa má etablovať v bieloruskej spoločnosti.

Ak ste hovorili o transformácii hodnôt v spoločnosti, tak napriek tomu sila, ktorá je schopná túto zmenu prezentovať, t. j. politická opozícia, má v politickom živote čoraz slabšiu pozíciu. Nie je to paradoxné?

Režim jednoducho tieto hodnoty privatizuje, robí tak opozíciu v podstate zbytočnou. V minulosti to bolo jednoduché. Lukašenko bol zradca, ktorý chce odovzdať Bielorusko Rusku a jeho oponenti bojujú za nezávislosť. V súčasnosti však takáto schéma neplatí, keďže Lukašenko sám obhajuje nezávislosť. O čom teda má opozícia hovoriť?

Myslíte si, že Lukašenko sa skutočne zmenil na stúpenca nezávislosti?

Nemyslím si, že sa tak stalo, ale zmenil sa verejný diskurz.

V čom sa teda Lukašenko z roku 2008 líši od Lukašenka z roku 2001?

Zmenila sa bieloruská spoločnosť. Lukašenko si veľmi dobre uvedomuje, že v súčasnosti je potrebná čiastočne odlišná politika, ktorá mu  umožní naďalej vládnuť pri zachovaní podpory zo strany spoločnosti. Mení sa napr. v tom, že prebieha určitá humanizácia štátu. Štát sa stáva jednoduchším a zrozumiteľnejším pre občanov. Prebieha čiastočná debyrokratizácia. Bieloruský štát veľmi citlivo reaguje na akékoľvek nespolitizované protesty, ktoré nie sú organizované opozíciou. Existuje teda mechanizmus spätnej väzby medzi Lukašenkovým režimom a spoločnosťou.

Lukašenko tohto roku avizoval viaceré ekonomické reformy. Prinesú zmenu doterajšej politiky bieloruskej vlády?

Nemožno hovoriť o ekonomických reformách, ale o procese adaptácie na zmenené vonkajšie podmienky. Pretrváva stále systém napr. rovnostárstva v odmeňovaní. Tlak na zmeny sa týka odvetví, kde možno hovoriť o masovom odlive pracovnej sily, napr. v stavebníctve. V Bielorusku nikto nemá motiváciu pracovať na stavbe za tristo dolárov, keď v Rusku môžu pracovať za tisíc päťsto.

Aký je vzťah Bielorusov k nezávislosti svojej krajiny? Boli by pripravení vzdať sa jej napr. výmenou za lacný plyn a zjednotiť sa s Ruskom?

Podstatné je, že tieto otázky neriešia občania, ale elity. V súčasnosti však elity na niečo podobné pripravené nie sú.

Ak tvrdíte, že bieloruské elity sa orientujú na nezávislosť krajiny, prečo potom súčasný režim potláča bieloruskú kultúru, vrátane samotného bieloruského jazyka?

Nezávislosť je dôležitá pre režim z iných dôvodov, ako pre nacionalistov. Režim potrebuje nezávislú moc, ale nie nezávislý národný štát. Samotná idea národa je v rozpore so súčasným režimom. Idea národa je založená na sebaorganizácii občanov. Sebaorganizácia občanov pre Lukašenka predstavuje najväčšiu katastrofu. Idea bieloruského nacionalizmu je založená na európskych hodnotách. Tieto hodnoty delegitimizujú autoritatívnu moc.

Napriek tomu, existencia nezávislého štátu sa nemôže stať platformou pre konsenzus vo vnútri bieloruskej spoločnosti a základom pre formulovanie spoločného národného záujmu?

Tento proces prebieha už aj v súčasnosti. Konsenzus v otázke nezávislosti sa už sformoval, na druhej strane ho však všetci chápu inak.

V Bielorusku sa už objavila nová generácia, ktorá vstupuje do politiky, ujíma sa štátnych funkcií. Je to generácia, ktorá si nepamätá sovietsku éru. Prečo zostáva lojálna voči režimu, ktorý vznikol na vlne postsovietskej nostalgie?

Táto generácia si nepamätá nič iné, ako Lukašenkovu éru. „Premývanie mozgov” bolo v jej prípade v skutočnosti omnoho efektívnejšie ako v prípade staršej generácie. Z tohto hľadiska možno Lukašenkov režim považovať za úspešný. Pre režim predstavuje väčšie nebezpečenstvo prípadná zmena orientácie staršej generácie, ako nástup novej. Staršia generácia má kritickejší postoj voči režimu, pamätá si totiž Lukašenkove sľuby v čase, keď sa ujímal moci.

Po prezidentských voľbách v roku 2006 prebiehali v Minsku relatívne početné demonštrácie. Ovplyvnili tieto udalosti súčasnú bieloruskú politiku?

Ostali určité spomienky na tieto udalosti, ale tzv. bieloruský Majdan (podľa ukrajinského Majdanu nezaležnosti, na ktorom prebiehala tzv. oranžová revolúcia – pozn. aut.) nezanechal významnejšiu stopu, lebo jeho účastníci vo svojej väčšine vycestovali do zahraničia.

V Rusku nedávno prebehla zmena na najvyššej úrovni moci. Nový prezident Dmitrij Medvedev je stúpencom trhových princípov aj vo vzťahoch s Bieloruskom. Môže to ovplyvniť aj vnútropolitický vývoj v Bielorusku?

Určite. Putin neopatrným spôsobom navrhol Bielorusom pripojenie k Rusku. Medvedev je príslušníkom inej generácie. Nerozumie žiadnemu inému jazyku okrem jazyka peňazí. Na druhej strane v Rusku si nezvykli vnímať Bielorusko ako niečo iné, čo nie je Ruskom. Bielorusko je stále v ich očiach súčasťou Ruska, jeho provinciou, protektorátom, za ktorý musia niesť zodpovednosť. Preto aj počas vlády Medvedeva zostane zachovaná určitá podpora pre Lukašenka. Napriek tomu, samozrejme, posilnenie trhových princípov vo vzájomných vzťahoch nastane. Hoci Bielorusi prejavujú voči Rusku stále veľké sympatie a na majstrovstvách Európy vo futbale fandili mužstvu Ruskej federácie, keď ide o ekonomické záležitosti, začínajú Rusko nenávidieť.

Aké bude mať dôsledky výbuch, ktorý prebehol na koncerte v Minsku počas štátneho sviatku 3. júla 2008, na bieloruskú politiku?

Dôsledky budú predovšetkým v podobe posilnenia represií, pretože výbuch poukázal na bezmocnosť špeciálnych služieb. Museli jednoducho zademonštrovať silu a rozhodne nie iba voči opozícii. O dôsledkoch na súčasnú mocenskú konšteláciu je zatiaľ ťažké hovoriť, ale v spoločnosti sa vyvoláva atmosféra strachu. Očakávalo sa zostrenie represií proti opozícii, ale moc sa rozhodla zastrašovať všetkých. Do štátneho aparátu sa dostávajú príslušníci KGB, kým do KGB prechádzajú ľudia z rezortu vnútra a pohraničných vojsk. Lukašenko zastrašuje aj predstaviteľov silových štruktúr.