“Nech odpustí mi Alah za hľadanie pravdy…”

V priebehu niekoľkých posledných dní sa pohľady „primitívnych” veriacich i veľmi progresívnych veriacich upierali smerom k Rímu, súčasnému i historickému. V západnej tlači, ale aj v nie veľmi západnej, východnej a veľmi východnej bolo možné naraziť na veľké množstvo analýz, hypotéz a informačného tlaku na myslenie smrteľníkov nášho sveta. Napriek tomu však nastal čas rozmýšľať vlastným, hoci aj primitívnym rozumom, aby sme pochopili, aká bola príčina trojdňovej návštevy rímskeho pápeža Benedikta XVI. v Turecku. Deklamácia mieru medzi predstaviteľmi rozličných náboženstiev? Prečo potom katolícky pápež vyriekol tie múdre myšlienky v Efeze pred 550 veriacimi, spomedzi ktorých väčšinu tvorili kresťania, aj keď nie katolíci? Otázka je na prvý pohľad veľmi jednoduchá. A možno, že pápež navštívil Turecko preto, aby mu prejavil svoje sympatie? A prečo má túto krajinu rád? Veď takmer všetci európski novinári, opisujúci súčasné Turecko v televízii, demonštrovali jeho kresťanské korene, ako keby Istanbul ustrnul v minulosti. Bolo to náhodné? Rovnako na prvý pohľad náhodnou pápež zdôraznil svoju podporu tureckému, povedzme veľmi elitnému úsiliu, o vstup do európskej rodiny. Davy nadšených Turkov boli nakŕmené takzvanou náboženskou toleranciou voči pápežovi, voči kresťanom celého sveta. Paralelne, politici z tej istej európskej rodiny, upokojovali svoje národy tvrdeniami o nemožnosti členstva Turecka v Európskej únii. Brusel pripomínal „veľmi európskym” tureckým politikom problémy s demokraciou, cyperskú otázku a „arménsku genocídu,” ktorá nad naším Rímom visí ako Damoklov meč (“Le Figaro”, 01.11.2006, “Liberation” 01.11.2006). Vráťme sa však k pápežovi. K bývalému rímskemu pápežovi poľského pôvodu Jánovi Pavlovi II. Ak si pamätáte, práve on zaujímal negatívny postoj voči vstupu Turecka do EÚ. Svoje názory prejavoval úprimne, otvorene prezentoval postoje, ktoré sa v súčasnosti zdajú byť predvídavé. Stojí za to pripomenúť si ešte jeden dôležitý fakt. Pamätáme si pokusy Jána Pavla II. o uskutočnenie návštevy Ruska a nezáujem patriarchu moskovského a celej Rusi Alexeja II. o stretnutie s pápežom? Prečo? Poľskí novinári neukrývali, že dôvodom takéhoto netaktického postoja pápežovho pravoslávneho partnera je, jemne povedané, nechuť voči katolíkovi poľského pôvodu, ktorý otvorene vyjadroval svoj odpor voči komunistickému systému. Tak či tak, aká teda bola hlavná príčina návštevy Benedikta XVI. v Turecku? Návšteva mešity, stretnutie s istanbulským muftím Mustafom Çagricim, výmena darčekov? Hlavným dôvodom návštevy zrejme bolo stretnutie pápeža s konstantinopolským patriarchom Bartolomejom I. a podpísanie deklarácie, ktorá vyjadruje „vôľu k ďalšiemu pokroku pri zbližovaní katolíckej a pravoslávnej cirkvi.” Závidím? Nie, lebo to ešte nie je všetko! Podpísanie takejto deklarácie v Konstatinopole (byzantský názov pre Istanbul – pozn. red.) je ukážkovým príkladom pre Rusko a patriarchu Moskovského a celej Rusi Alexeja II., ktorý neukrýva, že stretnutie v starom Ríme môže posilniť kresťanské bratstvo vo svete. A znova niet čo závidieť. Pečo? Pretože je evidentné, že náboženstvo tu nehrá nijakú úlohu. Stačí sa len zamyslieť, aké projekty do budúcnosti, ktoré spoločne plánujú Európa a Rusko, resp. konkrétne Berlín a Moskva. Ide len o obnovenie historického príbehu, alebo o zabezpečovanie čistých záujmov, t. j. ciest pre špinavé ropovody a plynovody. A to všetko na pozadí anarchie na Kaukaze a tvrdého spánku Strednej Ázie.