Úvod do geopolitických aspektov Balkánu

Jednotná balkánska geopolitika ako taká prakticky neexistuje, preto môžeme hovoriť výhradne o geopolitike na Balkáne a o jej aspektoch. Štáty bývalej Juhoslávie ani ostatné krajiny Balkánu nepatria medzi veľké a geopoliticky významné subjekty. Svoju pozíciu definujú na základe členstva vo veľkých svetových geopolitických zoskupeniach. V uvedenom kontexte možno geopolitickú angažovanosť NATO, USA a EÚ na jednej strane a Ruskej Federácie na strane druhej [1] chápať ako istú formu staronového konfliktu na Balkáne. Okrem Západu vo všeobecnosti a Ruska, sú v priestore etablované najmä záujmy Turecka, Nemecka ale aj Číny [2][3]. Balkán ako kultúrny subkontinent Európy je synonymom rozdrobenosti. V severnej časti Balkánskeho polostrova neexistuje všeobecne prijímaná prírodná hranica, ktorá by korešpondovala s hranicami štátov. Vzhľadom na to je Balkán ťažké definovať výhradne po geografickej stránke. Keby sme chceli definovať jeho severnú hranicu, museli by sme rozhodnúť, ktoré krajiny (ako celky) doň spadajú a ktoré nie. Iné vymedzenia Balkánu nie sú geografickej podstaty a preto trpia istou mierou subjektivity. Negovanie príslušnosti k Balkánu môže mať politické, historické, náboženské a emocionálne dôvody. Balkánske krajiny v úzkom slova zmysle sú: Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Srbsko, Čierna Hora, Albánsko, Macedónsko, Grécko, Bulharsko a európska časť Turecka. V širšom zmysle sem spadajú aj Slovinsko a Rumunsko. Dištancovanie sa od priestoru Balkánu, prirodzene, môžeme chápať ako cestu k istote, ako cestu izolovania sa od problémov, ktoré príslušnosť k Balkánu prináša. Najmä v prípade Chorvátska a Slovinska, ktoré boli súčasťou Rakúska-Uhorska a sami seba považujú za súčasť strednej Európy, prevažuje z kultúrneho hľadiska vnímanie Balkánu, ako – tradične kultúrne zaostalého, politicky nebezpečného, osmanského dielu Európy. Balkán má veľký geopolitický význam, nakoľko spája Európu, Áziu a Blízky východ. Objektívne a neutrálne priestor Balkánu geograficky delimitujú moria, a to Čierne, Egejské, Iónske, Jadranské a Marmarské more. Vo všeobecnosti môžeme tvrdiť, že priestor bývalej Juhoslávie predstavuje teritórium Európy, na ktorom spravidla začínali najvážnejšie a najrozšírenejšie európske konflikty, čo platilo prinajmenšom pre 20. storočie [4]. Geopolitická mapa Európy je rozdelená na tri základné zóny. Prvú zónu predstavuje Západ. Patrí sem v prvom rade Veľká Británia, prostredníctvom ktorej presadzujú svoje záujmy Spojené štáty americké; a ďalej je to Francúzsko. V spomínanej západnej zóne existujú isté protirečenia medzi kontinentálnym Západom (Francúzsko), ostrovným Západom (Anglicko) a zaoceánskym Západom (Amerika), no napriek tomu zvyčajne vystupuje ako jednotná geopolitická sila. Druhá zóna je stredná Európa. Do nej patria štáty bývalej Svätej rímskej ríše národa nemeckého, bývalé krajiny Rakúsko-Uhorska, Nemecko a Taliansko. Strednej Európe je vlastný konflikt s európskym Západom aj s Východom. Tretiu silu predstavuje Rusko, ktoré v Európe nevystupuje len vo svojom mene, ale aj v mene eurázijských národov Východu. Mohli by sme definovať aj štvrtú – islamskú geopolitickú zónu, ktorá je však mimoeurópska, a okrem toho jej geopolitický vplyv v Európe v 20. storočí nebol taký intenzívny, aj keď je pravdepodobné, že islamský svet sa v budúcnosti stane takou etablovanou súčasťou európskej geopolitiky, ako tomu bolo počas stredoveku. Tri európske geopolitické zóny sa dostávajú na kontinente do neustáleho napätia, ktorého dôsledkom je neustála premena hraníc medzi európskym Západom a Strednej Európy (Mitteleuropa) z jednej strany a medzi strednou Európou a Ruskom-Euráziou z druhej strany. Balkán predstavuje uzol, do ktorého vstupujú záujmy všetkých hlavných európskych štátov a národov, záujmy veľkých geopolitických blokov. Preto osud balkánskych národov symbolizuje i osud všetkých európskych národov. Juhoslávia je Európa v malom [5]. Srbi predstavujú na Balkáne pravoslávne Rusko (Euráziu). Chorváti a Slovinci predstavujú strednú Európu (Nemecko, Rakúsko, Taliansko). Moslimskí Albánci a Bosniaci sú po civilizačnej stránke pozostatkom Osmanskej ríše.

Chorváti tradične vstupovali do bloku Rakúsko-Uhorska, ako národ, ktorý nemá problémy sa plne integrovať do regiónu nemeckej katolíckej strednej Európy. Ich prirodzený geopolitický osud je spojený práve s týmto európskym blokom. Preto spájanie sa Chorvátov s Nemeckom a Rakúskom nie je náhodné. Likvidácia Rakúsko-Uhorska a vytvorenie Juhoslávie bolo výsledkom dlhého boja európskeho Západu proti štátom strednej Európy. Tým sa zdôvodňuje pragmatická podpora Srbov Francúzmi. Tá časť chorvátskeho národa, ktorá vítala vytvorenie Juhoslávie, išla v istom slova zmysle proti svojej geopolitickej a náboženskej tradícii. Nemcov preto počas druhej svetovej vojny mnohí z Chorvátov prijímali ako svojich osloboditeľov. V dobe krízy východného bloku začali Chorváti a Slovinci spoločne vyjadrovať svoj negatívny postoj voči Srbom. Ich úlohu chápali dvojako: jednak ako výsledok umelého zásahu Západu a jednak ako miesto nástupu Východu v strednej Európe. Geopolitická perspektíva Srbov má jednoznačne proruský, eurázijský charakter. Prostredníctvom náboženského a etnického faktora sa Srbsko priamo primkýna k Rusku, je ruskou „predĺženou rukou“ na juhu Európy. Osud Srbov aj osud Rusov na geopolitickej úrovni totožný. Islamskí Juhoslovania v Bosne a v Albánsku predstavujú islamský „osmanský“ geopolitický faktor v Európe. Turecko, ktorého vplyv sa uskutočňuje prostredníctvom juhoslovanských moslimov, bolo doposiaľ v Európe hlásateľom krajne západných, atlantických tendencií.

Nie je náhoda, že sa vláda Čiernej Hory pripojila k sankciám voči Rusku, ktoré iniciovala Európska únia, nakoľko Čierna Hora ako adept na začlenenie sa do euroatlantických štruktúr často až servilne akceptuje politiku Západu. Rusi sú najväčší investori v Čiernej Hore a vlastnia viac než 30 percent čiernohorského pobrežia. Bývalému prezidentovi a niekoľkonásobnému premiérovi krajiny Milovi Djukanovićovi nebolo ťažké pochopiť, že „Boh je vysoko a Rusko ďaleko“. Veľmi dobre si uvedomuje, že Západ je detailne informovaný o jeho činnosti z minulosti. Už dlho vládol tejto krajine a nemalo by byť prekvapením, keby po pristúpení Čiernej Hory do NATO odišiel z aktívnej politiky alebo by bol k tomu donútený. To pravdepodobne znamená, že členstvo v Aliancii bude vrcholom Djukanovićovej politickej kariéry [6].

Čierna Hora, v súčasnosti parlamentná republika, vyhlásila nezávislosť 3. júna 2006 na základe referenda, ktoré sa konalo 21. mája 2006 [7]. V jej etnickom zložení odvtedy nastávajú presuny najmä medzi kategóriou Srbi a Čiernohorci, čo súvisí so vznikom Čiernej Hory ako nezávislého štátu a meniacim sa povedomím obyvateľstva o vlastnej etnickej príslušnosti. Napomohli k tomu dva rozhodujúce faktory. Po prvé, proces bránenia celistvosti Juhoslávie, ktorú Srbi hájili za pomoci armády, a po druhé fakt, že v krajine žije značný počet Srbov (takmer tridsať percent celkovej populácie). Na referende o nezávislosti sa zúčastnilo 86,3% voličov, z ktorých 55,4 % vyjadrilo súhlas s osamostatnením krajiny. Na základe tohto referenda, – parlament Čiernej Hory oficiálne vyhlásil nezávislosť 3. júna 2006. Po oddelení od Srbska začala Čierna Hora prístupové rokovania o vstupe do EÚ v roku 2012. Krajina patrí k najchudobnejším štátom v Európe (spravidla zaujíma piate miesto od konca) [8]. V štáte je vysoká nezamestnanosť (19,1% prvý kvartál 2016) [9] a neustále pretrvávajú problémy s korupciou a organizovaným zločinom. Potenciál rozvoja Čiernej Hory spočíva najmä v turizme [10]. Čierna Hora jednostranne prijala euro za svoju oficiálnu menu [11]. Rokovania o Stabilizačnej a asociačnej dohode medzi EÚ a Čiernou Horou sa začali v septembri 2006 a boli ukončené v marci 2007. Postup na ceste k EÚ sa osamotením krajiny zrýchlil, pretože už nebola viazaná na splnenie podmienok, ktoré dostalo Srbsko, ale boli vytvorené samostatné podmienky. Srbsko v dôsledku osamostatnenia stratilo okrem iného prístup k moru, proces rozdelenia však prebehol pokojne.

Proces európskej integrácie

Čierna Hora je kandidátom na členstvo v Európskej únií. Európsku perspektívu krajiny potvrdila rada v júni roku 2006, po uznaní nezávislosti Čiernej Hory zo strany členských krajín EU. Na základe rozhodnutia Rady ministrov EU z 15. septembra 2006 bol zahájený politický dialóg na ministerskej úrovni medzi vládou Čiernej Hory a inštitúciami EU. Prvý z týchto rozhovorov sa konal 22. januára 2007 a tieto politické stretnutia sa od vtedy organizujú každoročne. 22. januára 2007, Rada EÚ prijala rozhodnutie o prijatí nového Európskeho partnerstva s Čiernou Horou. Priority, ktoré sú naznačené v tomto dokumente, sú zahrnuté v akčnom pláne na implementáciu odporúčaní Európskeho partnerstva, ktoré vláda prijala v máji 2007. Správy o plnení odporúčaní sa pravidelne predkladajú. Plnohodnotné členstvo Čiernej Hory v Európske únií sa očakáva v roku 2020.

Stabilizačný a asociačný proces

15. októbra 2007 Čierna Hora podpísala dohodu o stabilizácii a pridružení a dočasnú dohodu o otázkach obchodu a obchodných záležitostiach. Dočasná dohoda o obchode a obchodných záležitostiach nadobudla platnosť 1. januára 2008 a Dohoda o stabilizácii a pridružení nadobudla platnosť 1. mája 2010. Podpisom dohody o stabilizácii a pridružení, Čierna Hora oficiálne uzavrela dohodu o spolupráci s Európskym spoločenstvom a členskými štátmi, čím tiež prijala zodpovednosť za svoju európsku budúcnosť. Dohoda bola jednomyseľne privítaná všetkými politickými stranami, a čiernohorský parlament ju ratifikoval 13. novembra 2007. Európsky parlament vyslovil súhlas 13. decembra 2007. Dočasná dohoda dáva Čiernej Hore a EÚ možnosť využiť časť dohody o stabilizácii a pridružení o obchode, pokiaľ sa neratifikuje dohoda v plnom rozsahu. Čiernohorská vláda prijala akčný plán implementácie tejto dohody 17. mája 2007. Dočasná dohoda nadobudla platnosť 1. januára 2008. Dočasný výbor nesie zodpovednosť za zabezpečenie riadneho vykonávania dočasnej dohody, ktorá konala svoju ustanovujúcu schôdzu 22. januára 2008.

Schengen a bezvízový režim

Dohoda medzi EÚ a Čiernou Horou o zjednodušení vydávania víz a readmisii nadobudla platnosť 1. januára 2008. Od 19. decembra 2009 bol vízový režim pre EÚ revidovaný. V aktuálnej podobe umožňuje občanom Čiernej Hory (rovnako ako ich susedom v Srbsku a Macedónsku) cestovať bez víz do všetkých 25 členských štátov patriacich do schengenského priestoru, ako aj do troch krajín, ktoré nie sú súčasťou EÚ (Island, Nórsko a Švajčiarsko). To je konečný výsledok procesu, ktorý sa začal v máji 2008. Zrušenie vízového režimu vyžadovalo splnenie kľúčových ustanovení v oblasti právneho štátu, vydávania cestovných dokladov a bezpečnosti hraníc.

Čierna Hora a NATO

Prvýkrát v histórii sa stane členom NATO krajina, proti ktorej organizácia v minulosti vojensky zasahovala [12]. V roku 1999 počas náletov na Juhosláviu podnikala niekoľko útokov aj na Čiernu Horu, ktorá v tom čase tvorila spoločný štát so Srbskom. Hoci útoky na túto časť juhoslovanskej federácie predstavovali len nepatrnú časť všetkých náletov, zabili osem civilistov. Šesť z nich, vrátane troch malých detí, zahynulo pri útoku na most v obci Murino [13]. Po takmer 17 rokoch sa čoskoro stane Čierna Hora plnoprávnym členom NATO. Rozhodli o tom ministri zahraničia členských štátov NATO v Bruseli. Vyše šesťstotisícová balkánska krajina pri Jadrane splnila podmienky na vstup. Severoatlantická aliancia by sa tak mohla rozšíriť na 29 krajín v priebehu roka, či roka a pol.

Rozdelená spoločnosť

Aj pre bombardovanie v roku 1999 predstavuje vstup do NATO v Čiernej Hore veľmi polarizujúcu tému. Podľa prieskumu agentúry Damar je 45 percent obyvateľstva krajiny za vstup, pričom 39 obyvateľstva vystupuje proti [14]. V krajine žije silná srbská menšina, ktorá vstup do NATO odmieta. „Chceme jasný náznak, že nielen vedenie krajiny, ale aj Čiernohorci chcú vstúpiť,“ vyhlásil ešte v októbri americký veľvyslanec pri NATO Douglas Lute.

Odpor proti vstupu do NATO sa objavil aj na začiatku jesenných protestov v Podgorici a vo viacerých čiernohorských mestách. Po tvrdom zásahu polície sa však demonštrácie zmenili na protivládne. Do ulíc vyšli aj ľudia, ktorí podporujú NATO, a požadovali koniec 25-ročnej vlády premiéra Mila Djukanovića, ktorého obviňujú z korupcie či prepojenia na organizovaný zločin. Premiér za protestmi videl ruské a srbské sily [15][16][17][18]. Zatiaľ nie je jasné, či sa o vstupe krajiny do NATO rozhodne v referende, alebo iba v parlamente. Kým výsledok hlasovania v ľudovom hlasovaní nie je jasný, v parlamente by s najväčšou pravdepodobnosťou vstup do NATO odsúhlasený bol. Odteraz sa už Čierna Hora môže ako pozorovateľ zúčastňovať na stretnutiach NATO a bola zastúpená aj na summite aliancie, ktorý sa konal 8. až 9. júla vo Varšave.[19] Protokol však ešte musí ratifikovať všetkých súčasných 28 krajín organizácie. Až potom bude Čierna Hora plnoprávnym členom aliancie. Predpokladá sa, že ratifikačný proces štáty ukončia v priebehu budúceho roka.

V nasledujúcej časti textu sú uvedené profily najvýznamnejších politických strán v krajine [20].

Demokratická strana socialistov, DPS:

Strana je na čele vlády v Čiernej Hore nepretržite už dve desaťročia, čo je i v balkánskom prostredí unikátom. Vedie ju asi najznámejší čiernohorský politik Milo Djukanović, predseda strany od roku 1998, ktorý rezignoval na funkciu predsedu vlády pred dvoma rokmi

Ďalšími významnými straníckymi osobnosťami sú súčasný prezident Filip Vujanović, niekdajší prezident Únie Srbska a Čiernej Hory v období 2003-2006 Svetozar Marović, či starosta Podgorice Miomir Mugosa. Strana, ktorá je priamym následníkom niekdajšieho Zväzu komunistov Čiernej Hory, má momentálne v parlamente 36 kresiel z celkového počtu 81, avšak predvolebná koalícia „Európska Čierna Hora”, ktorej najsilnejším členom bola práve DPS, získala vo voľbách až 52% hlasov. DPS bola hlavným obhajcom čiernohorskej nezávislosti v roku 2006, pričom tento prúd, ktorý predstavoval hlavne Djukanović, začal v strane vznikať už od roku 1997. Dnes sa DPS profiluje ako moderná proeurópska strana a podporuje tiež vstup krajiny do NATO. Hoci je členom Socialistickej internacionály, opozičné strany ju obviňujú z presadzovania neoliberálnej ekonomickej politiky a znižovania celkovej životnej úrovne. Jej členská základňa je na úrovni približne 100 000 členov, čo predstavuje viac než pätinu celkového počtu registrovaných voličov. Vysvetľuje to veľmi dobré volebné výsledky, avšak zároveň vedie k obvineniam z nepotizmu a prideľovania množstva miest v štátnej správe na základe straníckej príslušnosti.

Vo voľbách sa bude DPS uchádzať o hlasy voličov v koalícii spoločne so sociálnymi demokratmi a liberálmi [21].

Sociálno-demokratická strana, SDP

Táto relatívne malá strana v minulosti často fungovala ako kľúčový koaličný partner DPS, čo dohromady umožňovalo vytvorenie väčšinovej vlády. V súčasnosti im v parlamente patrí 9 kresiel.

Sociálni demokrati sa taktiež zasadzovali za nezávislosť Čiernej Hory, a to na čele s jej predsedom a zároveň súčasným predsedom parlamentu Rankom Krivokapićom. Počas juhoslovanských vojen sa strana zasadzovala za ukončenie násilností. Hoci obzvlášť v ekonomických otázkach sa niekedy v názoroch rozchádza s DPS, v nadchádzajúcich voľbách sa obe strany opäť dohodli na vytvorení predvolebnej koalície [22].

Socialistická ľudová strana, SNP:

SNP je hlavnou opozičnou silou v Čiernej Hore, v parlamente jej patrí 16 kresiel. Strana bola založená v roku 1997 srbskými odštiepeneckými poslancami z DPS, ktorí nesúhlasili s novou líniou Mila Djukanovića smerom k postupnému oddeľovaniu Čiernej Hory od Srbska. V roku 2006 podporovala zachovanie štátnej únie so Srbskom a stavala sa proti nezávislosti.

Nový predseda strany Srdjan Milić ju čiastočne zreformoval a posunul programové priority smerom od primárnej koncentrácie na Srbsko k viac sociálno-demokratickej a proeurópskej agende. Táto zmena strane pravdepodobne pomohla, čo sa premietlo do postavenia momentálne druhej najsilnejšej čiernohorskej strany (hoci s veľkým odstupom za DPS).

V strane existuje isté vnútorné štepenie medzi niekdajším predsedom Predragom Bulatovićom a súčasným šéfom Milićom. Bulatović sa so svojim krídlom rozhodol pridružiť väčšiemu opozičnému bloku s názvom Demokratický front, čo v praxi znamenalo opustenie svojej materskej strany, ktorá sa proti tomuto postupu postavila. Zvyšok SNP na čele s Milićom pôjde do volieb samostatne.

Demokratický front:

Demokratický front bol založený v júli 2012 s cieľom potenciálnej porážky DPS a nahradenia jej vlády po nadchádzajúcich voľbách. Opozičná rétorika tohto bloku je omnoho tvrdšia ako v prípade SNP, keď režim DPS tituluje ako „autoritárny, spiatočnícky, kriminálny a napojený na oligarchov”. Požaduje vyšetrenie množstva korupčných káuz, kritizuje (oprávnene) stav súdnictva a navrhuje množstvo alternatív voči súčasnej vládnej politike, ktorých realizovateľnosť je však v praxi otázna. Ako široký opozičný blok pôvodne vznikol z iniciatívy dvoch opozičných strán – Novej srbskej demokracie a Hnutia pre zmeny. Neskôr sa k nim pridalo množstvo nezávislých intelektuálov, lídrov občianskej spoločnosti, ako aj už spomínané krídlo strany SNP.

Na čele hnutia je Miodrag Lekić, bývalý juhoslovanský a čiernohorský veľvyslanec v rôznych krajinách. Lekić je relatívne kontroverznou postavou – odporca čiernohorskej nezávislosti, ktorý tvrdil, že ak bude Čierna Hora samostatná, jej cesta do EÚ sa zastaví. V 90. rokoch obhajoval Miloševićov režim a odmietal tézy, že jeho nástupca Koštunica sa snaží zvyšovať vplyv Srbska v Čiernej Hore. Tieto názory zvýšili jeho popularitu v severných častiach krajiny obývanej prevažne Srbmi, viedli však zároveň k jeho ostrakizácii v hlavnom meste. Lekićovi sa zatiaľ taktiež nepodarilo pritiahnuť zástupcov etnických menšín Bosniakov a Albáncov. Zdá sa, že Demokratický front združuje príliš veľa rôzne zameraných hnutí i jedincov (podobne, ako SDK v roku 1998 na Slovensku) – od niekdajších Miloševićových kádrov až po liberálov z prostredia občianskej spoločnosti, čo nedáva veľkú nádej na jednotu v prípade volebného víťazstva.[23]

Bosniacka strana, BS:

Bola založená v roku 2006 na ochranu záujmov bosniackej (ergo moslimskej) menšiny, ktorá v Čiernej Hore tvorí necelých 8% populácie. Vznikla fúziou štyroch menších bosniackych strán. Strany reprezentujúce etnické menšiny podporovali v roku 2006 nezávislosť Čiernej Hory, a to tak z dôvodu možnosti lepšieho vplyvu na vládu v rámci menšej krajiny, ako aj vzhľadom na neveľmi šťastnú minulosť vzťahov s belehradským režimom. Vzťahy s DPS ako najsilnejšou čiernohorskou politickou stranou a zároveň hlavnou silou presadzujúcou nezávislosť tak boli pomerne dobré. BS si udržuje hlavnú členskú základňu v regiónoch, v ktorých je početná bosniacka minorita, čiže hlavne na východe okolo miest Andrijevica, Plav a Rožaje [24].

Demokratická únia Albáncov, DUA:

Strana pod vedením Ferhata Dinoshu je jednou zo štyroch malých strán reprezentujúcich etnických Albáncov, ktorých podiel v krajine dosahuje 5%. V súčasnosti majú v parlamente jedno kreslo. Ďalšie tri strany taktiež disponujú po jednom kresle, je však otázne, či sa po vzore bosniackych strán taktiež dokážu integrovať do jedného silnejšieho zoskupenia.

Faktor „Djukanović“

Samotní Čiernohorci sa o ňom často vyjadrujú s dešpektom – v krajine sa šíria reči, že polovica Čiernej Hory je osobným majetkom Djukanovića [25], ktorý sa vzhľadom na malý počet obyvateľov (cca 600 tisíc) pozná doslova s každým a je priamo prepojený na organizovaný zločin. V Taliansku bol Djukanović obvinený zo zapojenia do pašovania cigariet vo veľkom rozsahu [26] a jeho osoba je spájaná i s „výpredajom” lukratívnych pozemkov obzvlášť ruským investorom. Známy je prípad sanácie Prvej banky (Prva banka) [27] Čiernou Horou, jednu z najväčších finančných inštitúcií a tiež významného investora v krajine. Väčšinovým vlastníkom je Djukanović, s dvoma súrodencami a blízkym priateľom. V roku 1991 bol iba 29 ročný Milo Djukanović najmladším premiérom v Európe. Krátko potom sa Juhoslávia rozpadla vo vojne. V roku 1991 a 1992 Čierna Hora ostreľovala Dubrovník – dedičstvo UNESCO v susednom Chorvátsku, za čo si vyslúžila medzinárodné pobúrenie. V tom čase bolo tiež z Čiernej Hory deportovaných asi 80 Bosniackych moslimov do oblasti Republiky Srbskej a väčšina z nich bola popravená. Opozičné strany vtedy žiadali prešetriť Djukanovića za vojnové zločiny. Djukanović ovládal a ovláda politický život v Čiernej Hore. Až na 16 mesiacov, ktoré strávil v parlamente, pôsobil nepretržite od roku 1991 ako predseda vlády či prezident. Ako prezident sa stal obľúbencom Západu, keď sa Miloševićovi obrátil chrbtom. Potom, čo Milošević v roku 2000 prehral, Djukanović začal presadzovať nezávislosť od Srbska. Jeho úsilie sa podarilo v roku 2006. Počas vojnových rokov sa Čierna Hora spoliehala na príjmy z pašovania cigariet. Bulatovič a Djukanović priznali, že pašovanie pomohlo naplniť štátnu pokladnicu, ale tvrdia, že nikdy osobne prospech z obchodu nemali. Bez ohľadu na zdroj svojho bohatstva, Milo Djukanović je dnes mimoriadne bohatý muž. Reportéri pre Medzinárodné konzorcium investigatívnych reportérov (ICIJ) zistili, že vlastní alebo kontroluje majetok a akcie spoločností v hodnote najmenej 14,7 miliónov USD ($). To stojí v radikálnom protiklade k Djukanovićovmu oficiálnemu platu, ktorý nebol nikdy vyšší ako 1700 $ mesačne. V Djukanovićovovom vyhlásení o príjme sa pritom do roku 2005 neuvádzajú príjmy z iných zdrojov. Jeho žena Lidija podľa posledného priznania zarába plat o niečo vyšší ako on. Djukanovićov brat Aleksandar (známy ako “Aco”), koncertný promotér pred vojnou na Balkáne, nazhromaždil majetok v hodnote 167 miliónov $. Jeho sestra Ana, právnička, má viac ako 3,5 miliónov dolárov v akciách a nehnuteľnostiach. Syn premiéra Blažo, vysokoškolský študent, zarobí asi 15.000 $ mesačne prenájmom kancelárií, ktoré boli darom od strýka (Mila Djukanovića). Nepopierateľné teda je, že Djukanović a mnoho vládnych činiteľov nazhromaždili obrovské bohatstvo v priebehu rokov pri moci. V roku 2006 bola sprivatizovaná Nikšić banka. Djukanović bol do privatizácie značne zapojený. Ako predseda vlády založil radu, ktorá dohliada na prevod štátnych podnikov do súkromných rúk a zároveň sa vymenoval za prezidenta tejto rady. Rada zriadila kontroverzné pravidlá pre privatizáciu bánk. Tieto pravidlá boli nastavené tak, že nakoniec vyhovovala len jedna „správna“ ponuka. Bola od Monte Nova, spoločnosti vlastnenej Djukanovićovým bratom „Acom“. Monte Nova, ktorá už vlastnila 12 percent banky, v skutočnosti nezaplatila ani minimálnu požadovanú cenu. Po nákupe bolo meno banky zmenené na First Bank a jej sídlo bolo presunuté do hlavného mesta Podgorica. Monte Nova počas nasledujúcich dvoch rokov emitovala lacné akcie. Djukanović, prostredníctvom svojej spoločnosti Capital Invest, kúpil takmer sedem percent akcií za nízke ceny vďaka 2 miliónovej pôžičke od londýnskej Piraeus Bank of Greece. Ana Kolarević, Djukanovićova sestra, vlastní advokátsku kanceláriu, ktorej klientelu tvoria ruskí podnikatelia, ktorí investujú do Čiernej Hory skupovaním pobrežných nehnuteľností.

Djukanovićovi ľudia sú aj v predstavenstve čiernohorskej agentúry pre podporu investícií. Cez ňu kontroluje a vyjednáva so zahraničnými investičnými spoločnosťami. Djukanović mnohokrát cestoval do Ruska a vlani do Dubaja za potenciálnymi investíciami pozdĺž pobrežia Čiernej Hory.[28] Je zrejmé, že médiá a odborníci na Západe sú si vedomí problematických aspektov osoby Mila Djukanovića. Západ však Djukanovića po celé tie roky toleruje. Najmä USA má v Čiernej Hore svoje vlastné ciele, ktoré súčasné čiernohorské vedenie servilne napĺňa. Vstup krajiny do NATO by okrem iného znamenal uzavretie Jadranského mora pre Rusko a navyše by mohol uviazať slučku okolo hlavných ruských spojencov na Balkáne – Srbska a Republiky Srbskej. Jediným politikom, ktorý môže pritiahnuť Čiernu Horu do NATO, je Milo Djukanović. Je však pravdepodobné, že po vstupe Čiernej Hory do NATO sa Djukanović bude musieť stiahnuť, a to aj kvôli svojej temnej minulosti.

Záver

Desať rokov nezávislosti Čiernej Hory vnímame cez prizmu vypätej snahy etablovať sa do euroatlantických štruktúr. Od tejto snahy sa odvíja istý tlak na identitu čiernohorskej spoločnosti, nakoľko historické, náboženské, geopolitické a kultúrne väzby sú úzko prepojené najmä so Srbskom a Ruskom, ktoré sú súčasťou totožného civilizačného okruhu. Bude zaujímavé sledovať, či sa podarí mentálne ukotviť národ Čiernej Hory do oblasti „západných hodnôt“ a aký ďalší vplyv to bude mať na geopolitický vývoj Balkánu. Najjasnejším príkladom rozporu čiernohorskej identity a histórie na jednej strane a prozápadným pragmatizmom na strane druhej je rozhodnutie Čiernej Hory zo dňa 10. 10. 2008 uznať nezávislosť Kosova. „Nejde o rozhodnutie proti Srbsku, ale pre našu budúcnosť,“ vyhlásil vtedajší čiernohorský minister zahraničných vecí Milan Roćen. Podľa neho kvôli Kosovu vyvíjala na Čiernu Horu tlak Európska únia a tiež USA. Čierna Hora usiluje o členstvo v EU. Čierna Hora bola okrem toho až do roku 2006 spolu so Srbskom súčasťou jedného štátu. V oboch krajinách ale žije albánska menšina, ktorá uznanie Kosova dlhodobo presadzuje. Väčšinu obyvateľov Kosova tvoria práve Albánci [29]. Nejasný je aj osud Mila Djukanovića, ktorý sa zrejme, či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne, stiahne do úzadia po úspešnom začlenení Čiernej Hory do NATO a EÚ. Korupcia, klientelizmus a nezamestnanosť však zrejme budú pretrvávať v Čiernej Hore aj naďalej, podobne, ako je to v iných krajinách na východnej a juhovýchodnej periférii EÚ.