Navonok pokojnú hladinu japonskej politickej scény rozčeril začiatkom mája rozsiahly škandál okolo platenia dávok dôchodkového poistenia, ktorý zasiahol tak vládnucu koalíciu, ako i opozičnú Demokratickú stranu Japonska (The Democratic Party of Japan) a viedol až k pádu mnohých vysokopostavených hláv oboch táborov.

Prvou obeťou bol sám predseda najvýznamnejšej opozičnej sily v krajine, Naoto Kan, ktorý po masívnej ofenzíve vládnych strán v pondelok 10. mája rezignoval na svoj post, čo bol mimoriadne nepríjemný úder pre túto čoraz populárnejšiu opozičnú stranu a jej ambície pred júlovými voľbami do Hornej komory japonského parlamentu.

Ani vládne strany však nezostali nadlho uchránené od penzijného škandálu. Už v stredu ohlásila koaličná „New Komeito” rovnaký prehrešok trinástich svojich zákonodarcov, vrátane predsedu strany Takenori Kanzakiho. Vzhľadom na jeho nekompromisný postoj voči vodcovi opozície Kanovi očakávala nielen verejnosť, ale i členovia Kanzakiho strany jeho skoré odstúpenie.

Ako sa ukázalo o necelý týždeň neskôr, dôchodkovým neplatičom bola i najprominentnejšia postava japonskej politiky – premiér Džuničiro Koizumi. Dohru celej aféry s napätím očakávali nielen domáci, ale i zahraniční politickí pozorovatelia, množili sa informácie o možnej rezignácii premiéra a následnom páde celej vlády. Pikantériou aféry okolo penzijného poistenia je nedávno predložený návrh reformy zákona o dôchodkovom poistení, ktorého je Džuničiro Koizumi nielen predkladateľom, ale, samozrejme, i najzapálenejším obhajcom. Politický a mediálny rozruch nakoniec ukončilo premiérovo vyhlásenie, v ktorom poprel informácie o svojej rezignácii. Na popularite a preferenciách to však vládnemu zoskupeniu pochopiteľne nepridalo.

Navyše, diskusia sa pomaly presunula k spochybňovaniu schopnosti Koizumiho kabinetu predkladať reálne reformné návrhy zákonov a úspešne ukončiť proklamovanú komplexnú modernizáciu japonského hospodárstva, ktoré sa vyše desať rokov zmieta v hlbokej depresii.

Popri latentnej vládnej kríze, týkajúcej sa rozporuplného vyslania japonských vojenských jednotiek do Iraku a turbulencií okolo penzijnej reformy je ďalšou nemenej vážnou starosťou premiéra Koizumiho len pomaly sa oživujúce hospodárstvo krajiny. Podľa oficiálnej vládnej prognózy sa pokles spotrebiteľských cien nezastaví ani v tomto a ani v nasledujúcom fiskálnom roku. Obchodné ceny by mali v Japonsku narásť najskôr v hospodárskom roku 2005/06, ktorý sa začína až od apríla 2005. Vládne výpočty odhadujú nárast cien o 0,5%, čím by sa mala ekonomika postupne „normalizovať”. Nadchádzajúci fiskálny rok má byť podľa vlády posledným, v ktorom budú úspory a štrukturálne reformy brzdiť rast. Podľa názorov nezávislých ekonomických pozorovateľov je však napríklad prognóza ministerstva hospodárstva o nominálnom 1,8%-om raste HDP v novom roku príliš optimistická.

Napriek neustále skeptickým náladám japonských podnikateľov i úsporným opatreniam domácností, vyplývajúcim z obáv o hospodársku budúcnosť krajiny sa sporadicky objavujú i pozitívne informácie, naznačujúce, že by Japonsko mohlo mať najhoršie obdobie definitívne za sebou.

Autorom jednej z nich je napríklad Medzinárodný menový fond (MMF), ktorého názory na rast japonského HDP v tomto roku sa diametrálne odlišujú od vládnych prognóz, a to kladným smerom. Podľa vyhlásenia z konca mája MMF možno zvýši prognózu ekonomického rastu Japonska pre tento rok na takmer 4 % z pôvodných 3,4 %. Ako uviedol zástupca riaditeľa MMF pre ázijsko-pacifickú oblasť Daniel Citrin, oživenie stagnujúcej japonskej ekonomiky je solídne. Hrubý domáci produkt vzrástol v prvom štvrťroku o 1,4 % oproti predchádzajúcemu kvartálu, čím prekonal očakávania. Pritom bol už ôsmym štvrťrokom ekonomickej expanzie.

Domáci sektor sa podľa MMF posilnil vďaka poklesu nezamestnanosti a zvýšeniu podnikových investícií. K rastu prispeli i zvýšené útraty domácností a vysoký dopyt po japonských tovaroch v zahraničí aj napriek viac ako 10%-nému posilneniu jenu oproti minulému roku. V januári roku 2004 vzrástol vývoz o 11,3%, kým dovoz len o 0,8%. Prebytok zahraničného obchodu Japonska tak prekonal všetky očakávania – dosiahol nárast už siedmy mesiac za sebou a neuveriteľný, 393%-ný skok prebytku zahraničného obchodu až na úroveň 507,4 mld. JPY (približne 170 mld. Sk).

Najvýraznejší nárast zaznamenal export do Ázie (20,8%), čo dokumentuje silnú previazanosť s ostatnými ázijskými ekonomikami, najmä s Čínou. Narástol aj dovoz z ázijského regiónu o zhruba 4,3%. Prebytok obchodu s USA vzrástol o 3,9%, kým s EÚ dosiahol až 25,1%-ný nárast.

Ďalšou pozitívnou správou o oživení japonskej ekonomiky je nedávno zverejnený prieskum Agentúry finančných služieb (Financial Services Agency, FSA – dozor nad japonským bankovníctvom) o plánovanom znižovaní objemu klasifikovaných úverov v japonských bankách. FSA prikázala bankám znížiť objem zlých úverov z hodnoty 43,2 bil. JPY (asi 14 bil. Sk v marci 2002) do troch rokov na polovicu.

V polovici lehoty, do septembra 2003, sa japonským bankám podarilo zredukovať tento alarmujúci objem o takmer 27%, resp. o 11,6 bil. JPY. V prípade najväčších bánk bol pokles nadpolovičný, čo by mohlo poslúžiť vláde ako dôkaz funkčnej reštrukturalizácie, v rámci ktorej musia banky postupne znížiť investície do rizikových cenných papierov, skresať náklady a zvýšiť výnosy rozumnejšou úverovou politikou ako doteraz. Paradoxne, pri mierne sa stabilizujúcej situácii vo finančníctve a znížení počtu krachov sa musí FSA zamerať na regionálne banky. V ich portfóliách sa totiž objem klasifikovaných úverov zvýšil z 12 bil. JPY v roku 1998 na 14 bil. koncom roka 2003.

Horúcou témou v Japonsku i v zahraničí je aktuálne aj stimulovanie nárastu priamych zahraničných investícií (PZI) do japonskej ekonomiky. Zdá sa, že boj o prilákanie čo najvyššieho objemu cudzích prostriedkov sa neobmedzuje len na „nové” hospodárstva Európskej únie, či iné transformujúce sa krajiny.

V prejave z januára 2003 Džuničiro Koizumi deklaroval vládne odhodlanie prijať opatrenia na zvýšenie atraktívnosti Japonska pre zahraničných investorov s úmyslom zdvojnásobiť celkový objem investícií (okolo 13 bil. JPY) do piatich rokov. Faktom je, že v pomere k HDP a významu Japonska vo svetovom hospodárstve vôbec, je objem prijatých PZI v krajine doslova mikroskopický. V porovnaní s inými rozvinutými ekonomikami, kde tento ukazovateľ prekračuje 20%, napríklad vo Veľkej Británii – 38,6%, v USA – 25,1%, je Japonsko na úrovni krajín Tretieho sveta s úbohými 1,2%! Toto číslo napovedá jednak o mimoriadnom japonskom protekcionizme a vžitej averzii voči zahraničným investorom, čo je zrejme dôsledok historickej paranoje o ovládnutí a kolonizácii Japonska cudzincami, a jednak o až donedávna neveľmi atraktívnom investičnom prostredí s vysokými mzdovými nákladmi a vysokými úrovňami úspor na úkor spotreby obyvateľov i firiem.

Situácia sa paradoxne začala meniť od začiatku japonskej hospodárskej recesie a nástupe Koizumiho vlády, ktorá podporuje prílev zahraničných investícií ako významný faktor na oživenie ekonomiky. V nedávnom období sa dá nájsť niekoľko príkladov úspešnej revitalizácie a zefektívnenia činnosti japonských podnikov po prebratí zahraničným investorom. Najlepšou a v Japonsku najčastejšou ukážkou je de facto prebratie automobilky Nissan francúzskym Renault-om v roku 1999. Pod vedením prezidenta Carlosa Ghosna, ktorý bol vyslaný z centrály Renault-u, prešiel Nissan tvrdými reformnými opatreniami, ktoré však priniesli vynikajúce výsledky a z Ghosna urobili najznámejšieho podnikového manažéra v Japonsku.

Na druhej strane neúspech koncernu Daimler-Chrysler s preberaním a reštrukturalizáciou Mitsubishi Car Corporation, ktorý skončil úplným odchodom nemeckého investora svedčí o stále komplikovanom investičnom a podnikateľskom prostredí najväčšej ázijskej ekonomiky.

Problémy pomalého hospodárskeho rastu či nízkeho prílevu priamych zahraničných investícii rozhodne nepatria do skupiny tých, ktoré by trápili najobávanejšieho vyzývateľa Japonska a vážneho ašpiranta na titul najväčšej regionálnej ekonomiky – Čínu.

Skôr naopak, každoročne rekordne rýchly nárast čínskeho HDP, ktorý za ostatných 25 rokov predstavoval v priemere 8% vyvoláva obavy ekonómov z prehriatia čínskej ekonomiky. Nárast ekonomickej výkonnosti však ukrýva i negatívnu črtu – zhoršujúce sa životné prostredie a nerovnomerné prerozdelenie ziskov medzi prudko sa rozvíjajúce mestá a zaostávajúci vidiek. Snaha zmierniť negatívny ekologický trend a postupne znižovať priepasť medzi životnou úrovňou v mestách a na vidieku viedla čínsku vládu k nedávnemu prehodnoteniu priorít a k pozastaveniu „slepého” naháňania rastu HDP. K zásadnejšiemu postoju pri ochrane životného prostredia priviedla Čínu aj negatívna skúsenosť Japonska, kde „hospodársky zázrak” a prenasledovanie vysokých čísiel hospodárskeho rastu v 60-tych a 70-tych rokoch 20. storočia viedli k alarmujúcej devastácii ekosystémov priemyselných oblastí, ktorých revitalizácia neskôr odčerpala značné prostriedky štátneho rozpočtu.

Čínska vláda, ohrozená nevyváženým rozvojom predstavila koncepciu koordinovanej a udržateľnej hospodársko-sociálnej politiky s väčším dôrazom na ekológiu. Premiér Wen Ťia-pao na margo novej koncepcie vyhlásil, že jej zmyslom je udržateľný ekonomický a sociálny rozvoj popri reformnom a rozvojovom smerovaní, ktorý má za cieľ dosiahnuť súlad medzi človekom a prírodou.

Na základe vyjadrení Ňiu Wen-juana, hlavného vedeckého pracovníka, zodpovedného za formuláciu novej stratégie udržateľného rozvoja Čínskej akadémie vied nemôže HDP vyjadrovať vzťah medzi hospodárskym rastom a životným prostredím a medzi životným prostredím a ľuďmi. Podľa názoru čínskych odborníkov dosahuje krajina vysoké úrovne rastu HDP na úkor totálneho vyčerpania prírodných zdrojov. Štatisticky, po zarátaní sociálnych a ekologických nákladov by mal byť rast HDP Číny v rokoch 1985-2000 upravený z oficiálnej hodnoty 8,7% na 6.5%. Ak by súčasný trend pokračoval, bude mať Čína v blízkej budúcnosti vážne problémy s udržaním akéhokoľvek rastu.

Závažnosť argumentov environmentalistov priviedla vládu k úmyslu znížiť priemernú úroveň rastu na 7% v roku 2004 a k jeho postupnému udržiavaniu v zhode s „vedeckým prístupom” k spoločenskému rozvoju.

Niektoré regionálne vlády, vrátane Pekinskej, Šanghajskej a juhočínskej Kantonskej sa rozhodli zohľadniť ekologické náklady a stav prírodných zdrojov pri stanovovaní úrovní svojho hospodárskeho rastu na základe novej „zelenej” koncepcie. Napríklad prudko sa rozrastajúca provincia Kanton rozhodla o znížení cieľového HDP na 9% z 13,6% v roku 2003.

Ako sa zdá, hospodárska expanzia Číny znepokojuje nielen domácich ekonómov, politikov a ekológov, ale i jej najväčších hospodárskych partnerov – Japonsko, USA a EÚ, hoci každého z iných dôvodov. Spoločným znakom troch najväčších svetových ekonomík zostáva obchodný deficit vo vzťahu k Číne.

Japonsko zostalo najväčším čínskym obchodným partnerom i v roku 2003. Podľa zverejnených colných údajov dosiahol objem vzájomného obchodu za tento rok 133,58 mld. amerických dolárov a v porovnaní s predchádzajúcim rokom predstavoval nárast 31,1%.

Obchodná bilancia s Čínou je nočnou morou najmä pre Spojené štáty, vlani totiž dosiahol deficit takmer 125 mld. USD, čo je najviac za celú históriu vzájomného obchodovania. Ide o natoľko závažný prepad, že sa stal dokonca predmetom kandidátskeho boja o kreslo amerického prezidenta.

Na stretnutí čínskej podpredsedníčky vlády Wu Yi s predstaviteľmi USA koncom apríla 2004 sa americkým zástupcom síce podarilo dosiahnuť niektoré úspechy, mnoho otázok však zostáva naďalej otvorených. Po vstupe Číny do WTO (2001) si mnohé krajiny, vrátane USA, mädlili ruky pri vidinách zisku z prieniku na najväčší svetový trh. Podnikanie v čínskych podmienkach ale nie je vždy štandardné, o čom sa presvedčili mnohý investori, ktorí v snahe spustiť novú alebo presunúť existujúcu výrobu do Číny zistili, že jedinou schodnou možnosťou je založiť spoločný podnik s čínskymi partnermi. Ako sa zdá, na rozdiel od európskych či japonských firiem táto podmienka americkým investorom prekáža. Najmä veľké korporácie z oblasti informačných technológií odmietli za takýchto okolností v Číne investovať, argumentujúc obavami z úniku informácií pri delení sa s inou firmou o know-how alebo o šifrovacie štandardy. Po aprílovom stretnutí túto podmienku čínska strana pozastavila na neurčito, pričom sa takisto zaviazala neposkytovať ďalej podporu domácim výrobcom mikročipov, ktorým boli odpustené 4/5 dane z pridanej hodnoty v prípade umiestnenia výrobkov na domácom trhu, čo diskriminovalo zahraničných výrobcov a hrubo porušovalo pravidlá WTO.

Za úspech považuje Bushova administratíva i presvedčenie čínskej strany, aby nevyvíjala vlastný typ bezdrôtovej komunikácie, keďže sa nazdáva, že sa tým otvárajú možnosti pre amerických mobilných operátorov a výrobcov telekomunikačnej techniky.

Neúspechom rokovaní je stále porušovanie, resp. úplný nedostatok akejkoľvek ochrany autorských práv v oblasti softvéru, filmov a hudby v Číne, čím najmä americké spoločnosti prichádzajú o obrovskú časť ziskov. Výsledkom tohto vlečúceho sa sporu je len vágne vyhlásenie čínskej strany o „markantnom znížení” porušovania autorských práv a otvorení trhu zahraničným predajcom mediálnych nosičov.

Terčom najostrejšej kritiky prezidentského kandidáta Demokratov Johna Kerryho na margo americko-čínskej schôdzky bolo úplné opomenutie otázky umelo podhodnoteného kurzu jüanu (podľa niektorých odhadov až o 40%), ktorý mnohí americkí odborníci a výrobcovia považujú za hlavný dôvod sťaženého prístupu na čínsky trh a zvýhodnenia čínskeho exportu do USA . Po dlhodobom odmietaní tohto argumentu začala Čína pomaly svoje stanovisko zmierňovať a pripustila naviazanie svojej meny na bližšie nešpecifikovaný menový kôš (pravdepodobne trio Euro, USD, JPY) v širšom pásme ako aktuálne voči USD.

O niečo odlišné komplikácie vo vzťahoch s Čínou má Európska únia, hoci sa na historicky prvom vzájomnom stretnutí predsedu EK Prodiho a čínskeho premiéra Wen Ťia-paa v Bruseli uzatvorilo niekoľko dokumentov v oblasti ochrany hospodárskej súťaže, colnej spolupráce a zahraničného obchodu. Čína však stále čaká na oficiálne udelenie štatútu trhovej ekonomiky (takisto od USA), ktorý by jej umožnil agresívnejšiu cenovú politiku na trhu EÚ a pre Úniu by zároveň zablokoval možnosť uvaliť na čínsky dovoz ochranné clá.

Bodom záujmu EK je skvalitnenie prístupu na čínsky trh a odstránenie čínskych obmedzení na vývoz koksu, ktorý je strategickou surovinou na výrobu ocele a od zavedenia exportných ciel v Číne, ktorá je jeho najväčším producentom a vývozcom, deformuje nárast cien a zapríčiňuje nedostatok koksu na svetovom trhu s oceľou.

Veľmi spornou otázkou vzájomných čínsko-európskych vzťahov, ku ktorej neexistuje v rámci EÚ jednotné stanovisko, je zrušenie embarga na export zbraní a vojenských technológií do Číny, uvaleného po udalostiach na pekinskom námestí Nebeského pokoja. Na rozdiel od jednoznačne odmietavého stanoviska USA, ktoré sa snažia ovplyvniť aj EÚ, sa v Únii objavujú hlasy (predovšetkým Francúzska a Nemecka) za zrušenie embarga. Keďže je zatiaľ väčšina členských štátov proti, zostáva úlohou Číny presvedčiť partnerov, že sa podobné neblahé udalosti nezopakujú.

Azda najväčšie znepokojenie z rastúceho hospodárskeho a vojenského potenciálu a teda i regionálneho vplyvu Číny prežíva práve jej najväčší obchodný partner – Japonsko. Aj keď je rastúca vzájomná výmena prijímaná oboma stranami pozitívne, predovšetkým na japonskej strane, zvyknutej byť v obchodnom styku veriteľom a nie dlžníkom, badať stále častejšie nervózne vyjadrenia.

Už koncom roka 2002 naznačila japonská vláda úmysel uzatvoriť dohody o komplexnej hospodárskej spolupráci so Združením krajín juhovýchodnej Ázie (ASEAN). Základnou myšlienkou plánu bolo uzatvorenie konkrétnej dohody o vytvorení nového hospodárskeho zoskupenia v priebehu nasledujúcich piatich až desiatich rokov a zahrnutie kategórií ako voľný obchod, zlepšenie investičného prostredia, energetickú bezpečnosť a spoločný rámec pre ochranu duševného vlastníctva. Realizácia plánu by vytvorila oblasť voľného obchodu s viac ako 600 miliónmi obyvateľov a bola by významným odbytiskom pre japonský export.

V pozadí japonského návrhu je jasne cítiť snahu eliminovať alebo aspoň zmierniť nevyhnutný nárast vplyvu Číny na susedov vrátane Japonska, ktorí historicky patria do sféry jej záujmu.

Následné prekvapujúce novembrové rozhodnutie Číny o uzavretí dohody o voľnom obchode s ASEAN a hlavne rýchlosť, s akou bolo prijaté Japonsko zaskočilo a dočasne odsunulo na druhú koľaj v pretekoch o hospodársku integráciu v rámci ASEAN-u. Po tomto malom neúspechu sa však Japonsko nevzdalo a koncom minulého roka sa s ostatnými krajinami juhovýchodnej Ázie dohodlo na posilnení hospodárskych a bezpečnostných vzťahov. Japonskí predstavitelia avizovali aj začiatok rokovaní o voľnom obchode s Malajziou, Thajskom a Filipínami. Japonský minister zahraničných vecí Joriko Kawaguči v tomto čase takisto podpísal dokument, ktorý naznačuje zámer Japonska pristúpiť k Dohode o priateľstve a kooperácii (TAC) v juhovýchodnej Ázii.

Na záver vrcholných rokovaní prisľúbilo Japonsko členským krajinám ASEAN-u finančnú pomoc tri miliardy dolárov (asi 110 mld. Sk). Polovica japonskej finančnej pomoci má smerovať do rozvojových programov na rieke Mekong, ktorá tečie cez Mjanmarsko, Thajsko, Laos, Kambodžu a Vietnam. Druhú polovicu si rozdelí desať členov ASEAN-u, medzi ktorých patria ešte Brunej, Indonézia, Malajzia, Filipíny a Singapur. V súčasnosti dostáva ASEAN až šesťdesiat percent hospodárskej pomoci práve z Japonska, ktoré si rezervovalo takmer tretinu zahraničnej pomoci len pre toto združenie. Podľa vyjadrení ázijských politikov by sa mali rozhovory o plánovanom vytvorení zóny voľného obchodu začať v roku 2005 a celý plán by sa mal zrealizovať do roku 2012.

Inú pálčivú otázku, a síce čínsky postoj voči nezávislosti Tchaj-wanu, resp. prípadné znovuzjednotenie ostrova s kontinentálnou Čínou podľa hongkonského vzorca pociťuje Japonsko ako priamu hrozbu svojim bezpečnostným záujmom, obzvlášť pri neustálom poklese vplyvu USA v regióne a ich angažovanosti vo vojne s Irakom, ktorá odčerpáva nielen americké prostriedky, ale i vojenské sily.

Čo sa týka čínskeho postoja voči Tchaj-wanu, Čína sa iba pár dní pred nástupom (máj 2004) tchajwanského prezidenta Čchen Šuej-piena do druhého štvorročného volebného obdobia zaviazala, že “urobí všetko preto, aby zabránila krokom Tchaj-wanu smerom k nezávislosti”. Zároveň sa však ponúkla, že ak sa ostrov bude držať pekinskej politickej línie, bude voči Tchaj-wanu ústretová, napríklad podporou vzájomného obchodu, vybudovaním dopravných spojov a lepším prístupom Tchaj-wanu na čínsky trh.

Ešte ďalej pri predikciách budúcnosti čínsko-tchajwanských vzťahov zašiel renomovaný bruselský think-tank International Crisis Group (ICG). Podľa názoru jeho analytikov by najlepšou možnosťou pre oboch rivalov bolo vytvorenie voľnej a flexibilnej únie alebo “Veľkého čínskeho zväzu”. Tchaj-wanu by umožnil uchovanie svojej odlišnej politickej, hospodárskej a sociálnej identity a zároveň by Číne ponúkol prijateľné tvrdenie o realite znovuzjednotenia. Väčšina Tchajwančanov by bola zrejme proti uvedenému modelu, pretože sa obáva, že by umožnil čínskym komunistickým lídrom zasahovať do ich záležitostí.

Návrh ICG predložil viacero dlhodobých riešení, vrátane federácie, ktoré by autonómny Tchaj-wan prepojili s pevninou. Problémom súčasného postoja je fakt, že i minimálny federálny model by bol ťažko prijateľný pre Tchaj-wan a na druhej strane konfederácia dvoch rovnocenných suverénnych subjektov je neprijateľná pre Čínu.

Obojstranne prijateľnou možnosťou by mohol byť určitý mix medzi konfederáciou a minimálnou federáciou, v ktorej by obe strany vzájomne uznávali širšiu spoločnú identitu, Peking by Tchaj-wanu umožnil zachovať jeho politický systém a spôsob života a významný medzinárodný priestor, vrátane členstva v mnohých medzinárodných organizáciách. Pre hospodárske a politické záujmy Japonska, resp. jeho i tak slabnúci vplyv je však akákoľvek forma zjednotenia ostrova s kontinentálnou Čínou ohrozením, najmä z dôvodu ekonomického potenciálu Tchaj-wanu a politicko-vojenskej prestíže Číny, ktorá by následne mimoriadne stúpla.

Potenciálnym zdrojom napätia medzi Japonskom a Čínou by sa v budúcnosti mohol stať i boj o strategické suroviny, predovšetkým ropu a zemný plyn. Japonsko je od dovozu ropy závislé na 90%, pričom momentálne dováža 4/5 ropy z oblasti Perzského zálivu, najmä zo Saudskej Arábie. Napätie na Blízkom východe a vojenský konflikt v Iraku vyháňajú ceny ropy na svetových trhoch do obrovských výšok. Cenu ropy pre Japonsko navyše negatívne deformujú náklady na jej dovoz, čo krajinu núti hľadať alternatívne riešenia. Jedným z nich je sprevádzkovanie ropného poľa Azadegan v Iráne aj napriek odporu USA, ktoré Irán zahrnuli do „osi zla”. Rozvoj poľa s odhadovanými zásobami 26 mld. barelov si vyžiada vyše 2 miliárd USD, z ktorých 75% prefinancuje japonská spoločnosť Inpex . Okrem toho sa Japoncom podarilo uzavrieť dohodu o výstavbe gigantického ropovodu z východnej Sibíri do tichomorského prístavu Nachodka, odkiaľ sa ropa bude do Japonska dovážať tankermi. K ropovodu je možné dobudovať prípojku do Číny a Kórey, čím by ruskí producenti ropy veľmi rýchlo nahradili saudskoarabských.

Čínska závislosť od dovozu ropy nie je taká dramatická ako japonská, napriek tomu by Čína uvítala vybudovanie spomenutej prípojky, nielen kvôli diverzifikácii zdrojov, ale aj kvôli istej kontrole nad dovozom ropy cez svoje územie ďalej na juh do oboch Kóreí. Dočasným upokojujúcim riešením pre Čínu je nedávne oznámenie o náleze veľkých ložísk ropy na severovýchode krajiny pri Šeng-li, v ktorých sa údajne nachádza okolo 600 miliónov ton suroviny . V minulom roku sa v Číne spotrebovalo takmer 270 miliónov ton ropy, pričom 166,9 milióna ton bolo vyťažených v krajine a 97,4 milióna ton bolo dovezených, čím sa medziročne dovoz zvýšil o 30%.

Pri náraste spotreby a ekonomickej výkonnosti však bude pre Čínu čoraz zložitejšie uspokojiť dopyt po rope a je možné, že pri budúcom kontrahovaní dodávok bude pre Japonsko mimoriadne nepríjemným konkurentom.

Po zhrnutí všetkých oblastí potenciálneho konfliktu medzi Čínou a Japonskom, z ktorých vyplýva, že, ak v Číne nedôjde k neočakávaným prevratným udalostiam, Japonsko bude v blízkej budúcnosti ťahať za kratší koniec, sa niet čo čudovať narastajúcej panike v radoch japonských politikov a ekonómov. Nie sú to len oni, kto v ostatnom čase vnímajú „úsvit” Číny ako hrozbu, naviac podporovanú ostrým kontrastom v hospodárskom vývoji oboch krajín za posledné dve desaťročia.

Napriek viac či menej opodstatneným obavám by však ekonomické vzťahy medzi oboma krajinami mali byť charakterizované skôr ako vzájomne sa doplňujúce, komplementárne, než konkurujúce si. Tento názor podporuje aj stále priepastný rozdiel v ich hospodárskom vývoji a súčasne i štruktúra tvorby ich HDP. Po eliminácií vášní by mohli obe krajiny profitovať z kooperácie a deľby práce – zo špecializácie Číny na výrobu, náročnú na manuálnu prácu a zo zamerania Japonska na produkciu v oblasti vysokých technológií.

Na úspešnú realizáciu takejto medzištátnej deľby práce, využívajúcej zásady komplementarity medzi dvoma hospodárstvami by sa obe strany mali snažiť skôr o vytvorenie zóny voľného obchodu než o vytváranie nových obchodných bariér, čoho sme svedkami v aktuálnom období.

V Japonsku sa v súvislosti s priamymi investíciami japonských podnikov v Číne často hovorí o „pitvaní” hospodárstva. Mnoho výrobcov presunulo závody do Číny s úmyslom ťažiť z miestnej lacnej pracovnej sily a následného predaja výrobkov v Japonsku alebo v tretích krajinách. Takáto situácia je výhodná pre obe strany, pretože rozvíja racionálne využitie zdrojov. V kontraste s ňou sú PZI motivované len obchádzaním obchodných bariér, ktoré využívanie zdrojov deformujú, lebo neodrážajú komparatívne výhody investora a investíciu prijímajúcej krajiny. Dobrým príkladom deformácie tohto druhu je masový presun automobilovej výroby z Japonska do Číny. Aj keď automobilky dokážu vyrobiť autá v Japonsku kvalitnejšie a lacnejšie ako v Číne, boli nútené presunom výroby obísť čínske ochranné opatrenia, ktoré musí Čína na základe dohôd WTO do roku 2006 aj tak zrušiť. Cenou za takýto unáhlený prienik na čínsky trh je strata kvalitných pracovných príležitostí v Japonsku.

Paradoxne sa pri zatváraní a presune „starej dobrej” výroby, v ktorej už Japonsko nie je schopné konkurencie robí veľký rozruch, zatiaľ čo nik neprotestuje, keď výrobcovia zo sektorov, v ktorých má Japonsko stále čo povedať otvárajú nové závody v Číne. Takéto presuny sú totiž chápané ako sprístupňovanie strategických trhov. Dôsledkom sú len škodlivé ochranné opatrenia odvetví, ktoré sú významovo na ústupe a naopak, stimulovanie vývozu výroby a technológií, ktoré by v japonskom prostredí stále tvorili mnoho pracovných príležitostí.

Počas summitu čelných predstaviteľov Číny, Japonska a Južnej Kórey v Pnom-Pene v novembri 2002 navrhla Čína prerokovanie trojstrannej dohody o voľnom obchode. Je zaujímavé, že s týmto návrhom vyrukovala práve strana, ktorá rozšírenie trhu potrebuje najmenej.

V Japonsku však väčšina médií a politikov umlčali akúkoľvek odbornú debatu na túto tému už v zárodku, šermujúc vyhláseniami o začínajúcom boji o vodcovstvo v integrácii východnej Ázie, čím sa z tejto teórie stala „samonaplniteľná” predpoveď, ako dokumentuje už pertraktovaný vývoj v oblasti.

Japonská negatívna reakcia na čínsku iniciatívu pri predkladaní návrhov na vytvorenie trojstrannej, resp. panázijskej zóny voľného obchodu je o to zarážajúcejšia keď si uvedomíme, že pri vyše miliardovom vnútornom trhu je práve Čína tou krajinou, ktorá sa nemá kam ponáhľať. Naopak, historicky skúšané čínske obyvateľstvo sa po stáročia naučilo trpezlivosti a vytrvalosti pri dosahovaní vlastných cieľov. Celosvetový politický a hospodársky vývoj takisto nahráva viac Číne ako Japonsku a v súčasnosti si čoraz viac zainteresovaných uvedomuje nevyhnutnosť kontinentálnych integračných procesov, hospodárskym previazaním počínajúc, politickým končiac. Vyvolávanie duchov minulosti je prežitkom a brzdou progresu. Tieto fakty ako by si japonskí predstavitelia hospodárstva a politiky neuvedomovali. Okrem toho je to samotné Japonsko a jeho obyvatelia, geograficky a kultúrne stále od kontinentu izolovaní, ktorí budú o niekoľko desaťročí doplácať na dnešný nedostatok pružnosti svojich vodcov.

Pritom čínsko-japonský dvojzáprah by mohol byť ideálny na založenie oblasti voľného obchodu na najľudnatejšom kontinente planéty. Ako príklad efektívnej spolupráce a postupnej previazanosti dvoch bývalých rivalov môžu slúžiť Francúzsko a Nemecko v rámci zrodu Európskej únie, ktoré prekonávajú historické spory práve hospodárskym zjednotením.

Zdá sa však, že Ázia na prerod v myslení a ambiciózne plány ešte nedozrela.