Dňa 9. januára sa v Palestíne konajú prezidentské voľby, ktoré rozhodnú o nástupcovi Jásira Arafata, ktorý 11. novembra 2004 zomrel na následky – pre verejnosť zatiaľ neobjasnenej –choroby. Je vhodné pripomenúť, že v doterajšej histórii palestínskej autonómie sa konali prezidentské voľby iba raz – v roku 1996 ich vyhral práve Jásir Arafat, Izraelčanmi považovaný za teroristu. Voľby prezidenta sú dôležité z viacerých hľadísk. Ich výsledok nepochybne ovplyvní mierový proces na Blízkom východe, demokratický proces v palestínskej spoločnosti ako aj politiku vládnuceho hnutia Fatah.

Bojkot Hamasu

Dôležitým momentom nastávajúcich volieb je fakt, že sú bojkotované hnutím Hamas, ktoré získalo v nedávnych lokálnych voľbách významné zisky. Toto politicko-náboženské hnutie odmieta uznať izraelský štát, ako aj dohodu z Osla, na základe ktorej vznikla palestínska samospráva. Jeho militantná frakcia pravidelne uskutočňuje bombové útoky na izraelské ciele. Skutočnosť, že sa radikáli vzdali možnosti postaviť kandidáta, je pravdepodobne dôsledkom práve toho, že Hamas odmietol vznik palestínskej samosprávy, a preto voľby do jej orgánov sú pre hnutie takisto neprijateľné. Tiež je to snaha oslabiť vládne hnutie Fatah, ktoré v praxi ovláda všetky orgány palestínskej samosprávy a jediné reálne spochybnenie jeho dominancie je podľa palestínskych pozorovateľov bojkot volieb.

Neúčasť Hamasu na voľbách podľa niektorých analytikov môže spochybniť ich legitimitu a zvoleného prezidenta, keďže hnutie sa teší značnej podpore najmä mladých radikálnych Palestínčanov z utečeneckých táborov. V dôsledku bojkotu Hamasu sa voľby stanú záležitosťou umiernených kandidátov, ktorí môžu po voľbách presadzovať svoje realistické ciele priechodnejšie. Skutočné dosiahnutie dohody s Izraelom si vyžaduje mierové riešenia za okrúhlym stolom, nie ozbrojené strety, ktorých dôsledkom sú len tisíce mŕtvych na oboch stranách. Avšak Hamas naďalej odmieta odzbrojenie intifády (palestínske povstanie) a obviňuje umiernených kandidátov z toho, že sa predávajú Izraelu a Západu. Politický vodca Hamasu šejk haeld Masha’al sa vyjadril jasne: „Vyjednávanie bez násilia vedie ku kapitulácii, k skutočnému mieru vedie vyjednávanie s násilím”.

Faktom zostáva, že bez účastí Hamasu sa volieb zúčastní len 7 kandidátov, z toho 4 nezávislí.

Prezidentskí kandidáti

Jasným favoritom volieb je Mahmúd Abbás (Abu Mazun), ktorý je oficiálnym kandidátom vládnuceho hnutia Fatah. Jeho víťazstvo môže podľa pozorovateľov ohroziť iba bývalý člen komunistickej strany, dr. Mustafa Barghouti, ktorý kandiduje ako nezávislý, aj keď s podporu ľavicovej organizácie Ľudový front za oslobodenie Palestíny. Mustafa Barghouti je aktivista za ľudské práva a často poukazuje na korupciu a chýbajúcu demokraciu vo verejných orgánoch palestínskej samosprávy. Jeho šance sú však aj napriek tomu malé. Podľa posledných prieskumov Abbás má oproti nemu náskok 22 percentuálnych bodov.

Prevaha Abbása však nebola od začiatku taká jasná. Jeho vážny protikandidát Marwan Barghouti sa 12. decembra vzdal kandidatúry práve v prospech Abbása. Marwan Barghouti, podľa niektorých zdrojov vzdialený bratranec nezávislého kandidáta Mustafu Barghoutiho, si od roku 2002 v izraelskom väzení odpykáva päť doživotných trestov za údajnú vraždu 26 Izraelčanov a účasť v teroristickej organizácii. Je takisto ako Abbás členom Fatahu, patrí však medzi tzv. mladú gardu opierajúcu sa skôr o stranícku základňu a masy ako stranícke elity. Navyše, na rozdiel od politickej elity, ktorá veľa času trávila v exile, Barghouti radšej pochodoval ulicami a zúčastňoval sa aktívne demonštrácií proti izraelskej okupácii. Patrí medzi revolučnejších predstaviteľov hnutia Fatah, dokonca bol považovaný za lídra militantného krídla Fatahu, Brigád mučeníkov Al-Aksá. Jeho vzdanie sa kandidatúry môže mať viacero vysvetlení. Jeden z dôvodov môže byť nutnosť udržať hnutie Fatah jednotné, čo deklarujú aj politické špičky hnutia. Tie navrhujú Barghoutimu uchádzať sa najprv o funkcie v rámci hnutia, a až potom kandidovať do výkonných funkcií palestínskej samosprávy. Navyše Barghouti tak môže svoje stiahnutie kandidatúry vymeniť za získanie podpory v straníckych voľbách, a tak zaujať vrcholné pozície v hnutí.

Ďalším dôvodom môže byť jeho väzba, ktorá by ho značne obmedzovala, či už počas volebnej kampane ale aj v prípadnej funkcii prezidenta. Izrael rezolútne odmieta prepustenie Barghoutiho na slobodu. Dôležitým impulzom pre jeho rozhodnutie odstúpiť môže byť tiež klesajúca podpora v predvolebných prieskumoch. V treťom z ostatných predvolebných prieskumoch strácal oproti Abbásovi už viac ako 18 percent, hoci v prvých prieskumoch mali približne rovnakú podporu.

Abbásova medzinárodná podpora

Spojené štáty, Európska únia aj OSN si želajú mierové riešenie konfliktu. Samotný Abbás sa teší veľkej podpore zahraničných vlád, pretože veria, že dokáže zlepšiť komunikáciu medzi palestínskou samosprávou a Izraelom, ktorá bola za vlády Arafata na mŕtvom bode. Jeho umiernenosť vyhovuje Američanom ako aj Izraelčanom. Izraelská podpora sa dokonca nepáči ostatným kandidátom, ktorí židovský štát obviňujú z nepriamej podpory kandidáta Fatahu. Hamas napríklad tvrdí, že Abbás sa predal Izraelu a Západu, ostatní prezidentskí kandidáti poukazujú na skrytú podporu Abbása izraelskými úradmi. Je pravda, že Abbás má možnosť cestovať slobodnejšie po miestach, kde ostatných kandidátov zatýkajú a vypočúvajú. Minulý týždeň zatknutý Mustafa Barghouti napríklad porušil právo tým, že sa pohyboval po Jeruzaleme, hoci mal podľa izraelských úradov povolenie iba na prejazd mestom. Traja nezávislí kandidáti dr. Abd Al Halim Ashqar, Sayed Barakeh a dr. Abdel Karim Shbeir ešte len čakajú na povolenia, keď Abbás sa už plno venuje len svojim voličom na okupovanom území. V reakcii na to Palestínska organizácia pre ľudské práva vyzvala Izrael dodržiavať právo na pohyb, ktorý je niektorým prezidentským kandidátom upieraný. Skutočne, izraelská strana má svojimi zásahmi na okupovaných územiach veľkú možnosť ovplyvniť konečný výsledok volieb. Demokratické voľby na armádou okupovanom území sú svetovou raritou.

Ako menia voľby situáciu.

Abbás, s najväčšou pravdepodobnosťou budúci prezident, pochopil, že na uskutočňovanie palestínskych záujmov potrebuje podporu medzinárodného spoločenstva, aj keď riskuje stratu podpory niektorých radikálnych palestínskych intelektuálov a organizácií. Urobil niekoľko krokov, ktoré ho viac zblížili s Izraelom a medzinárodným spoločenstvom. V posledných dňoch sa ospravedlnil Kuvajťanom, že palestínska samospráva na začiatku 90. rokov podporovala inváziu Iraku do Kuvajtu, odmietol násilie ako prostriedok boja proti Izraelu. Palestínskych militantov chce presvedčiť o mierovej intifáde vyjednávaním, nie násilím. Išiel by tak zbraňami proti svojmu hnutiu, keďže ozbrojený boj má podporu radikálnejších členov vládnuceho hnutia Fatah. Brigády mučeníkov Al-Aksá, militantné krídlo Fatahu, už ohlásili, že sa nevzdajú ozbrojeného boja proti Izraelu. Práve tento čerstvý spor o charakter intifády medzi umiernenými a radikálnymi členmi môže vyvolať turbulencie vo vnútri Fatahu. Navyše, ak Marwan Barghouti ako radikálnejší predstaviteľ „mladej gardy” uspeje v boji o vrcholné pozície Fatahu, politika hnutia bude pravdepodobne smerom k Izraelu razantnejšia a bez veľkých ústupkov.

Abbás sa však napriek významným ústupkom nevzdal niektorých požiadaviek, ktoré vnímajú aj palestínski voliči ako najdôležitejšie. Vyzval na skončenie okupácie Západného brehu Jordánu a pásma Gazy, ktorá sa začala v roku 1967. Múr, ktorý má chrániť Izrael pred samovražednými útočníkmi, a ktorý je v rozpore s medzinárodným právom, je podľa Abbása prekážkou mieru. Už takmer jasný víťaz volieb tiež požaduje – aj keď nie tak rezolútne ako iní kandidáti – návrat palestínskych utečencov naspäť domov. Žiada prepustenie palestínskych väzňov, vrátane Marwana Barghoutiho, a vytvorenie palestínskeho štátu s Jeruzalemom ako hlavným mestom.

Dá sa očakávať, že jeho umiernenosť a ústretovosť smerom k Izraelu môže pomôcť veľkú časť z týchto požiadaviek splniť. Izraelčania už prepustili 160 väzňov a povolili Palestínčanom návštevu Betlehema, čo bolo za vlády Arafata nemožné. V neposlednom rade prípadné zvolenie Abbása spolu s výsledkami posledných lokálnych volieb môže demokratizovať palestínsku spoločnosť.

Politický systém Palestíny je v praxi vládou jednej strany, resp. hnutia Fatah. Toto hnutie síce nie je jasne ideologicky vyprofilované a zahŕňa široké spektrum ideových prúdov, ktoré spája len otázka palestínsko-izraelského konfliktu. To však neznamená, že nemá opozíciu. V palestínskej spoločnosti existujú strany mimo Fatahu, ktoré sú práve vplyvom politického systému irelevantné – majú obmedzenú možnosť participovať na moci. Zvyšujúca sa podpora pre Hamas však ohrozuje dominantnú pozíciu Fatahu, hlavne na lokálnej úrovni. Výsledok Hamasu v lokálnych voľbách a bojkot „umiernených” voličov v prezidentských voľbách môže dominanciu Fatahu v budúcnosti oslabiť a, naopak, posilniť pluralizmus, aj keď s rizikom radikalizácie politickej scény.

Demokracia v Palestíne je nedostatočná aj vďaka príliš dominantnej pozícii charizmatického Jásira Arafata, ktorý vo svojich rukách sústredil takmer všetku moc. Arafat počas svojej vlády rozhodoval takmer o každom kroku palestínskej samosprávy, Organizácie pre oslobodenie Palestíny aj hnutia Fatah. Známy je spor Arafata práve s vtedajším premiérom Abbásom, ktorý odstúpil, pretože sa nevedeli zhodnúť na ministrovi vnútra. Jásir Arafat chcel presadiť svojho človeka, aj keď to mal v kompetencii Mahmúd Abbás. Dnes je však isté, že súčasní kandidáti nebudú mať dostatok podpory na to, aby sústredili všetku moc vo svojom úrade. Terajší premiér Ahmed Queraia môže mať väčšiu možnosť ovplyvňovať politiku kabinetu, ako to bolo za prezidentovania Jásira Arafata. Táto skutočnosť môže zlepšiť deľbu moci vo vnútri palestínskej spoločnosti.

Z predvolebných prieskumov aj z predpovedí analytikov je takmer isté, že víťazom prezidentských volieb bude Mahmúd Abbás. Bude mať po voľbách veľkú výhodu. Na rozdiel od Arafata, ktorý nemal dôveru izraelskej strany, v jeho prípade je to naopak. Pretože tak, ako je na riešenie konfliktu potrebné zvolenie lídra, ktorý bude mať legitimitu Palestínčanov, je tiež potrebné získať izraelskú aj medzinárodnú podporu pre splnenie palestínskych požiadaviek. Abbás však bude musieť riešiť problémy na dvoch frontoch. Okrem priaznivých vyjednávaní s Izraelom sa dá tiež očakávať, že umiernenosť a ústretovosť Abbása smerom k Izraelu vyvolá vlnu nesúhlasu medzi radikálnymi Palestínčanmi. Hamas aj Al-Aksá už deklarovali, že aj keď uznajú výsledky volieb, nevzdajú sa násilia v boji o Palestínu. K nim sa neskôr môžu pridať netrpezliví prívrženci Fatahu, ktorým bude prekážať pomalšia „mierová” politika Abbása.

Domnievam sa však, že efektívna politika Abbása si získa priaznivcov a vplyv radikálov sa bude zmenšovať. Palestínska otázka sa rieši násilne už dlho a žiadne výsledky nepriniesla. Palestínčania čakajú na konkrétne kroky, ktoré im môže ponúknuť len umiernený kandidát, nie militantná skupina.