Podľa vyjadrenia bližšie nešpecifikovaného zdroja z prostredia Ministerstva obrany Ukrajiny (ktorého hodnovernosť v súčasnosti nemožno spoľahlivo overiť) (1) sa ofenzíva síl Kyjeva pri Donecku a Lugansku fakticky zastavila. Predpoklad efektivity masového použitia delostrelectva s ďalekým dosahom s cieľom dobytia území, ktoré by poslúžili ako základňa ukrajinských síl na predmestí miest Lugansk a Doneck, zlyhal. Povstalci počas predchádzajúcich týždňov zničili viac než polovicu raketového a hlavňového delostrelectva ukrajinských síl. Od začiatku operácií bolo stratených vyše 200 kusov diel a raketových systémov Grad a Uragan, z ktorých približne tretinu získali povstalci [ukrajinské sily často zanechávajú nepoškodenú resp. málo poškodenú vojenskú techniku na bojovom poli bojov alebo dokonca v tyle, čo potvrdzujú osoby na ukrajinskej (2) aj povstaleckej strane; porovnaj (3)]. Pri ústupe príslušníkov ukrajinských síl povstalci získavajú všetky použiteľné zbrane resp. bojové prostriedky vrátane obrnenej techniky; tankov, obrnených transportérov, bojových vozidiel pechoty (zatiaľ podľa vyššie uvedeného zdroja v počte 500 kusov). Na kompenzáciu predmetných strát sú ukrajinské sily nútené nasadiť techniku tretej alebo štvrtej kategórie dovtedy zakonzervovanú v skladoch po dobu 30 – 40 rokov. Jej technický stav je pritom nevyhovujúci: optické zameriavače sú rozkradnuté, funkčných je 1/4 až 1/3 motorov a elektroinštalácie sú z veľkej časti značne skorodované. Možnosti ukrajinských opravárenských závodov uviesť spomínanú techniky do prevádzky schopného stavu sú limitované vzhľadom na skutočnosť, že je náhradné diely vzhľadom na prepojenosť ruského a ukrajinského vojenského priemyslu potrebné objednávať v Rusku (4). Spomínaný nedostatok sa Ukrajina usiluje saturovať neplnením uzatvorených zmlúv na vývoz vojenskej techniky, ktorú plánuje využívať pre účely vedenia vojenskej operácie na východe krajiny (5); z hľadiska využívania produktov vlastnej vojenskej výroby sa však javí ako problematické zatvorenie vojenskej časti produkcie Charkovského traktorového závodu (6) a sporadicky sa objavujúce prípady sabotáže v ukrajinských zbrojárskych závodoch (7). Ďalšiu možnosť pre Kyjev predstavuje dovoz techniky sovietskej výroby z krajín bývalého východného bloku. Určité dodávky zbraní, konkrétne pásovej obrnenej techniky, prebehli z Maďarska (8). Ďalšou slabou stránkou ukrajinskej armády je zásobovanie, ktorého stav v podmienkach partizánskej vojny na Donbase (9) a iných oblastiach Ukrajiny spomaľuje až zastavuje dodávky pre ozbrojené sily, ktoré sa aj v dôsledku spomínaných skutočností dostávajú do obkľúčenia s nasledujúcou hrozbou ich likvidácie.

Podľa vyššie spomínaného vyjadrenia nemožno označiť za vyhovujúcu ani situáciu v radoch ukrajinského letectva – poškodených alebo zničených bolo 32 pôvodne letu schopných lietadiel a vrtuľníkov [porovnaj (1)]. Ukrajina momentálne nedisponuje prostriedkami ani odborníkmi potrebnými na opravu týchto strojov, pričom náhradné diely nie je možné nadobudnúť z vyššie uvádzaných dôvodov. Možným riešením aktuálnej situácie by bol dovoz techniky zo Západu, čo je však spojené s nasledujúcimi problémami: a) nedostatok odborného personálu vycvičeného na ovládanie týchto strojov b) nedostatok náhradných dielov c) nedostatok kádrov spôsobilých spomínanú techniku opravovať.

Rozklad ukrajinských ozbrojených síl je zapríčinený aj vysokým stupňom ich demoralizácie. Radoví vojaci aj dôstojníci odmietajú vstupovať do bojov s povstalcami. Zatiaľ čo v minulosti boli motivovaní k vedeniu ofenzívy prostredníctvom výziev, v súčasnosti je k vytvoreniu dostatočnej motivácie nutné ich zastrašovanie, čo zvyšuje početnosť prípadov dezercie v radoch príslušníkov ukrajinských vojenských i polovojenských zložiek [pozri napríklad (11) (12)] [niektorí z nich sú následne odovzdaní rodinným príslušníkom (13)] resp. individuálnych prechodov na stranu povstalcov (14). Ako sme už na našich stránkach uvádzali, objavujú a rozmáhajú sa protesty občanov proti mobilizácii resp. zhromaždenia občanov požadujúcich rotáciu vojakov v zóne vojenských operácií.

Ukrajinská armáda čelí problému pôsobenia aktívnych partizánsko-diverzných skupín vo svojom tyle. Predmetné skupiny sa vo svojich aktivitách neobmedzujú na územie Luganskej a Doneckej oblasti, ale pôsobia aj v priľahlých oblastiach, pričom realizujú rozviedne činnosti na územiach ovládaných nepriateľom a náhle a prekvapivé útoky smerujúce k poškodzovaniu resp. ničeniu kolón so zásobovaním; čo predstavuje ďalší zdroj problémov pre potenciálnu ukrajinskú ofenzívu. V tejto súvislosti možno poznamenať, že partizánske skupiny povstalcov realizujú útoky na ukrajinské pozície v hlboko v tyle nepriateľa s cieľom umelého vytvárania či zvyšovania bezpečnostných hrozieb na určitom území, čo predstavuje efektívny spôsob viazania nepriateľských vojsk mimo oblasti hlavných vojenských operácií.

Vo vyššie popísaných podmienkach ľudského a technického rozkladu ukrajinskej armády dochádza k ofenzíve povstaleckých vojsk na rôznych frontoch. Vďaka bezpečnostným dieram v ukrajinskej obrane (nedostatok bojaschopných záloh) medzi Marinovkou, Amvrosievkou a Novoazovskom začali povstalci postupne obsadzovať operačne a takticky významné body a hraničné prechody ako napríklad Uspenka aj za použitia partizánsko-diverzných skupín a postupne sa prebojovali k pobrežiu Azovského mora, kde útočili/útočia na ukrajinské oporné body. Partizánsko-diverzné skupiny pôsobili v oblasti už niekoľko mesiacov. Ako príklad môžeme uviesť početné partizánske útoky na hraničný prechod Novoazovsk (15). Cesta pre povstalcov od Novoazovska a Donecka k Mariupoľu je prakticky otvorená z východnej a severnej strany [v oblasti pôsobia minimálne diverzno-partizánske skupiny, ktoré pripravujú príchod regulárnej armády (16)]. Po deklarovanom obsadení (časti) Novoazovska, obcí na severozápade a západe od Mariupoľa a dvoch obcí v Záporožskej oblasti Ukrajiny sa vytvára tzv. mariupoľský kotol (17) v dôsledku čoho majú povstalci tendenciu presúvať sa bližšie k smerom Mariupoľu. Uvedená skutočnosť viedla k evakuácií tamojších polovojenských oddielov a jednotiek ministerstva vnútra, čo sprevádzajú vlny utečencov a panika v meste. Mnohí obyvatelia majú obavy, že bude ukrajinská armáda mesto odstreľovať tak, ako to je v prípade Donecka a Luganska (18). Napriek tomu však dochádza k posilneniu obrany mesta Mariupoľ zo strany príslušníkov Národnej gardy Ukrajiny (19).

Ako sme upozornili v predchádzajúcich analýzach, ukrajinské bezpečnostné sily vyvíjajú úsilie smerom k prerušeniu komunikačných trás medzi Luganskom a Doneckom a následnej izolácii gorlovsko-donekej povstaleckej skupiny od hraníc a tým od zásobovania. Z operačného a taktického hľadiska však predmetné aktivity zlyhali hneď v dvoch bodoch.

1. V minulosti sa nepodarilo prerušiť komunikačnú trasu pri meste Krasnyj Luč; aktuálne tiež zlyháva úsilie ukrajinských síl o vytvorenie malého doneckého kotla zo severu útokmi na Ždanovku a z juhu útokmi na Ilovajsk. Všekty podobné pokusy sa končia obkľúčením ukrajinských síl, t. j. vytvorením kotla, v ktorom sa izolujú a za použitia viac-menej efektívnej delostreleckej podpory a zo strany povstalcov dochádza k neutralizácii resp. pokusom o neutralizáciu síl nepriateľa. Podobný scenár sa uplatňuje aj pri útokoch na iné časti komunikačnej trasy medzi Doneckom a Luganskom.

2. Kyjev stratil kontrolu nad častou hranice od Luganskej oblasti po Novoazovsk (20), čo gorlovsko-doneckú povslaleckú skupinu zbavuje od závislosti od hraničných prechodoch v Luganskej oblasti, pričom sa možnosti jej zásobovania z Ruska diverzifikovali. To znamená, že už krátkodobé obsadenie komunikačnej trasy pri hypotetickej absencii paralelných ciest nižšej kategórie neznamená odrezanie danej skupiny povstalcov od zásobovania. Uvedeným spôsobom sa výrazne znížil pôvodne operačný význam predmetnej úlohy na taktický. Rovnako neúspešnými sa zatiaľ javia snahy Kyjeva o izoláciu luganskej časti povstaleckých síl od hranice, keď ukrajinské sily útočia na satelitné mestečko Lugansku Stanica Luganskaja s cieľom obsadenia hraničného prechodu Izvarino v blízkosti Krasnodonu.

Ako ďalší problém ukrajinskej armády sa javí pripravenosť na boj v mestských podmienkach. Ako už upozornil časopis DespiteBorders.com,  ukrajinská armáda trpí nedostatkami predovšetkým v oblasti pechoty. Ukrajinské velenie sa snaží predmetný nedostatok saturovať nasadzovaním delostrelectva, pričom sa spolieha na neutralizáciu povstaleckých síl (predovšetkým ich pechoty) cestou nevyberavého ostreľovania. Na druhej strane však nie je možné dobyť mestskú aglomeráciu za výlučného použitia delostrelectva. Povstalci sa na nimi ovládaných územiach v priebehu niekoľkých mesiacov stihli v dostatočnej miere opevniť vytvorením siete zákopov a podzemných chodieb, ktoré sú voči delostreleckému bombardovaniu odolné. Pri absencii dostatočne vycvičenej pechoty resp. jej nahrádzaní dobrovoľníckymi/žoldnierskymi oddielov ako Šachťorsk, Azov a i. dochádza v daných podmienkach k vysokým stratám (21). Už len fakt, že samotné mesto Doneck má vyše 2 200 ulíc, ho za daných podmienok robí prakticky nedobytným. Keďže použitie ťažkej vojenskej techniky v podmienkach mesta (o to ešte viac za nedostatočnej podpory zo vzduchu) je vysoko neefektívne, nedostatočne vycvičené a demoralizované dobrovoľnícke/žoldnierske jednotky nemôžu efektívne čeliť jednotkám obrany mesta, ktoré počas svojho pôsobenia vytvorili sieť fortifikačných objektov a disponujú raketovými a delostreleckými systémami. Uvedené neplatí iba v prípade mesta Doneck, no aj v rámci ostatných menších miest, o čom vypovedá priebeh a výsledky útoku na mesto Ilovajsk (22).

Ako uviedol vyššie spomínaný zdroj z prostredia ukrajinskej armády, ofenzíva sa na mnohých úsekoch frontu zastavila. V jednej z našich analýz sme citovali vyjadrenie poľného veliteľa Igora Bezlera, že povstalci vyčkávajú, kým sa ukrajinská armáda vyčerpá útokmi, v dôsledku čoho sa začne zakopávať (23). Rovnako ako ukrajinský zdroj aj povstalci uvádzajú, že ukrajinské bezpečnostné zložky sa začali prechádzať z ofenzívy do defenzívy resp. že sa ofenzíva zastavila v mnohých častiach frontu. Predmetnú situáciu povstalci využili a začali útočiť hneď vo viacerých smeroch. Ide hlavne o ofenzívu na sever a západ od mesta Lugansk so snahou vytlačiť ukrajinské delostrelectvo z dosahu mesta. Povstalci aktuálne deklarujú vedenie bojových operácií v blízkosti mesta Severodoneck; zároveň dochádza k neutralizácií obkľúčených ukrajinských zložiek západne od Luganska a napokon na sever od mesta sa povstalci aktivizovali v okolí mesta Šťastie a severnejšie pôsobia diverzno-partizánske skupiny, ktoré sú predvojom regulárnych síl povstaleckej domobrany. Južne od mesta Lugansk pri obciach Lugutino – Chrjaščevatoe – Novosvetlovka povstalci zablokovali ukrajinské sily. Na spomínanom úseku frontu povstalci deklarujú úspech, pričom uvádzajú, že sa im podarilo obnoviť kontrolu nad časťou trasy medzi Krasnym Lučom a Luganskom (24). Popísaným spôsobom sa dostávajú ukrajinské jednotky dislokované pri Lugansku dostávajú do obkľúčenia, ktoré má za následok ich čiastočnú alebo úplnú neutralizáciu.

Gorlovsko-donecká skupina útočí na ukrajinské pozície na juhu a juhovýchode od mesta Doneck smerom k Azovskému moru; povstalci zároveň hlásia ofenzívu v oblasti Debaľceva, obsadením ktorého by sa otvorila alternatívna trasa smerom na Lugansk. Likvidáciou všetkých obkľúčení ukrajinskej armády v tyle povstalcov (napríklad v okolí Gorlovky, Donecka, Luganska a druhého kotla v južnom koridore) dôjde ku konsolidácii zložiek povstalcov, ktoré získajú väčšiu mobilitu a ktoré už nebudú viazané nutnosťou neutralizácie existujúceho nebezpečenstva v tyle. Počiatok novej ofenzívy na rôznych frontoch môže svedčiť o dierach ukrajinskej obrane vzniknutých v dôsledku preskupovania síl na najpálčivejšie úseky.

Mapa bojových aktivít v čase od 23. 8. 2014 do 28. 8. 2014. Zdroj: www.kot-ivanov.livejournal.com

Po odchode povstaleckých síl zo Slavianska a Kramatorska časopis DespiteBorders.com upozornil na fakt (25), že ich koncentrácia môže prispieť k ich konsolidácií a k vyššej efektivite v bojoch proti ukrajinským bezpečnostným zložkám. Opätovný rozptyl síl povstalcov na pomerne širokom území môže spôsobiť znovuvytvorenie určitých dier v obrane v rôznych úsekoch frontu. Na druhej strane od začiatku povstania v Slaviansku sa rozšírili rady povstalcov, vytvorili sa nové domobrany a nové vojenské štruktúry. Po príchode Strelkova do Donecka v meste neexistovala efektívna obrana (26) a vývoj bol prakticky v embryonálnom štádiu. Podľa odhadov v súčasnosti má Kyjev v oblasti viac ako 50 tisíc bojaschopných mužov a sily povstalcov sa odhadujú na cca. 19 – 23 tisíc mužov (27), pričom existuje predpoklad zvyšovania počtu povstalcov [3 – 4 tisíc z ktorých predstavujú ruskí dobrovoľníci/žoldnieri v Doneckej oblasti (28)]. Pomer príslušníkov ukrajinských a povstaleckých síl sa, pravdaže, môže meniť v neprospech povstalcov v dôsledku vyhlasovania nových mobilizácií a verbovania dobrovoľníkov/žoldnierov do nekonvenčných zložiek armády. Aj povstalecké sily sa rozrastajú resp. badať možnosti a tendencie ich rozširovania. Pomerne široká časť hraníc sa nachádza mimo kontroly Kyjeva, čo umožňuje prenikanie vojenskej techniky zo strany ruských občianskych organizácií resp. dobrovoľníkov/žoldnierov (predovšetkým vojenských špecialistov verbovaných po celom Rusku) na územie Ukrajiny. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tak ukrajinská armáda ako aj povstalci majú limitované možnosti vedenia rozsiahlych ofenzív, v dôsledku ktorých by dochádzalo k obsadeniu rozsiahlych území bez vzniku dier a slabých miest v obrane nimi kontrolovaných území. Ako už upozornil časopis DespiteBorders.com (29), povstalci majú rôzne motívy účasti na boji proti centrálnej vláde v Kyjeve a ciele územno-správneho usporiadania súčasnej Ukrajiny (napríklad nezávislý Donbas, Donbas ako federatívna republika RF, jednotná proruská Ukrajina, federatívna Ukrajina; z motívov pomsta za smrť blízkych osôb, nenávisť k euroatlantickým štruktúram, motív hmotného obohatenia atď.). Okrem toho, povstalecké sily sú územne rozčlenené (každá skupina je zodpovedná za obranu konkrétneho územia – tzv. domobrany), okrem ktorých existujú rôzne mobilné skupiny; tzv. prápory alebo skupiny bojujúce pod velením rôznych poľných veliteľov ako napríklad skupina okolo poľného veliteľa s prezývkou Motorola. Pre koordináciu všetkých týchto zložiek vznikol Koordinačný štáb v Krasnodone. Oficiálne miesta v Doneckej ľudovej republike vyhlásili, že je domobrana minulosťou a že je sformovaná armáda, ktorej súčasťou je niekoľko brigád (30). Ťažko však na základe dostupných informácií vyhodnostiť, či ide o deklaráciu skutočného stavu alebo iba politické vyhlásenie podobne, ako tomu bolo v minulosti.

Okrem reálnej vojny obe strany konfliktu vedú aj tzv. psychologickú vojnu. Ako spomíname vyššie, kyjevské bezpečnostné zložky využívajú delostrelectvo s cieľom neutralizovať sily povstalcov; čo však nepredstavuje výlučný dôvod takéhoto konania. Zničenie infraštruktúry miest má negatívne psychické dopady na tam prítomné civilné obyvateľstvo. Kyjev dúfa, že takto obráti verejnú mienku radových občanov na území ovládanom povstalcami proti nim. Určitým lakmusovým papierom (ne)úspechu tejto politiky sú udalosti z Dňa nezávislosti Ukrajiny (24. augusta 2014), keď bol v Donecku zorganizovaný pochod zajatých ukrajinských vojakov a výstava zničenej ukrajinskej techniky (31). Ako preukazujú záznamy z miesta udalosti, v meste sa prihliadnuc na bezpečnostné hrozby (predovšetkým hrozby ostreľovania) zhromaždil relatívne veľký počet osôb s evidentne antagonickým vzťah ku Kyjevu (vlajky Doneckej ľudovej republiky, Novoruskej federácie, pokriky „fašisti“ adresované okoloidúcim zajatým príslušníkov ukrajinských síl). Niekoľko hodín pred spomínanou prehliadkou sa v Kyjeve konala vojenská prehliadka k Dňu nezávislosti Ukrajiny. V kontexte doneckých udalostí bol efekt veľkoleposti kyjevskej prehliadky zmarený resp. zosmiešnený a zároveň tým Doneck vyslal jasný signál, že sa situácia na východe krajiny nevyvíja v prospech Kyjeva. Určitý psychologický dopad mali aj udalosti späté s príchodom ruského konvoja vezúceho do Lugansku humanitárnu pomoc. Lugansk žije už niekoľko týždňov v podmienkach humanitárnej katastrofy, keďže obyvateľom chýbajú potraviny, voda a základné statky potrebné k prežitiu. Civilné obyvateľstvo je určitým rukojemníkom bojov medzi povstalcami a vládnymi vojskami, čo v mnohých vyvoláva dojem, že je na okraji ich záujmu. Rusko si humanitárnym konvojom ešte väčšmi naklonilo priazeň miestneho obyvateľstva (t.j. umocnil sa dojem, že práve Rusku na rozdiel od Kyjeva záleží na osude miestneho obyvateľstva). V reakcii na to Kyjev uvažuje o vyslaní svojej humanitárnej pomoci (32), hoci donedávna potrebu takéhoto kroku nepripúšťali. Spomínaným spôsobom sa rysujú kontúry psychologickej vojny o priazeň miestneho obyvateľstva, v ktorej má Rusko, z pochopiteľných dôvodov, komparatívnu výhodu.

Záver

Súčasný vývoj na fronte ukazuje, že vojenské riešenie situácie na východnej Ukrajine nepovedie k želaným výsledkom z pohľadu ani jednej zo strán konfliktu. Vládne vojská sú demoralizované, zle vycvičené a majú vážne nedostatky v oblasti techniky (ktorá je zastaralá; v nevyhovujúcom technickom stave; trpí nedostatkom náhradných dielov, ktoré je potrebné objednávať z Ruska; pričom možnosť zvratu v predmetnej oblasti negatívne ovplyvňuje zlá finančná situácia štátu). Uvedená skutočnosť má za následok zastavenie ofenzívy na viacerých frontoch. Na druhej strane povstalci sú dostatočne silní, aby obraňovali získané územia; ich ďalšia expanzia však môže byť na úkor efektivity obrany novo/znovu dobytých území. Najlepším východiskom z krízy je preto vedenie serióznych politických rokovaní o širokej federalizácii krajiny s ústavnoprávnym postavením ruského jazyka ako druhého štátneho jazyka rovnoprávneho s ukrajinským jazykom. Určitým gestom smerujúcim k tomto kroku môžu byť aj kádrové zmeny na čele povstaleckých republík, ktoré sme už na stránkach nášho časopisu spomenuli (33). Osoby, ktoré sa netajili svojimi ambíciami dobyť Kyjev resp./a zároveň zjednotiť krajinu s Ruskom (napr. Pušilin, Borodaj, Strelkov a Bolotov), približne v rovnakom čase opustili svoje funkcie, pričom boli nahradení miestnymi občanmi, poľnými veliteľmi, ktorí sa zodpovedajúcim spôsobom v minulosti nevyjadrovali. Spomínaným zmenám bezprostredne predchádzalo vyhlásenie veliteľa práporu Vostok o tom, že je zástancom jednotnej proruskej Ukrajiny (t. j. konštruktívnej politiky jednotnej Ukrajiny voči Ruskej federácii). Vyššie spomínané personálne výmeny (časť z odídencov má ruské občianstvo) môžu nasvedčovať o záujme Moskvy na zachovaní jednotnej Ukrajiny (s výnimkou Krymu) s vyššie popísanými atribútmi.

Z hľadiska zahraničnopolitického smerovania by sa mala Ukrajina v záujme obnovenia a následného uchovania politickej, hospodárskej a bezpečnostnej stability vydať cestou politickej a bezpečnostnej neutrality s rovnomerným rozvojom hospodárskych vzťahov s jej východným a západnými susedmi [v opačnom prípade môže sa stať, že sa fabriky orientované na ruský trh s vybavením a kádrami kompletne presunú do Ruska, porovnaj (34)]. Samozrejme, z bezpečnostného hľadiska by bolo žiaduce rozbitie existujúcich oligarchických štruktúr v krajine, ktoré výraznou mierou prispievajú k politickej a hospodárskej nestabilite krajiny (35).