V súčasnosti snáď nie je komplikovanejší región medzinárodných vzťahov, ako Blízky Východ. S prihliadnutím na arabskú dimenziu tohto problematického regiónu, presnejšie politického systému jedného z najdôležitejších hráčov na tejto nebezpečnej „šachovnici” sa objektom analýz stáva i Sýria. Krajina s bohatou minulosťou, komplikovanou súčasnosťou a nevyspytateľnou budúcnosťou.

Skôr než stanovíme zahraničnopolitické postavenie Sýrie v regióne, je potrebné v krátkosti sa venovať definícii politického systému a jeho vplyvu na determinovanie zahraničnej politiky krajiny. Sýria podobne ako väčšina krajín blízkovýchodného regiónu má vo svojom politickom systéme súčasnosti zakotvené dominantné postavenie prezidenta. Inštitút silného prezidenta respektíve prezidentskú formu vlády možno jednoducho charakterizovať ako režim, kde na čele exekutívy stojí prezident, ktorý nemá mandát odvodený od parlamentu, a tak parlament nemá kontrolnú právomoc voči exekutíve. Približne na týchto pilieroch sú postavené aj prezidentské formy vlády na Blízkom Východe avšak s tým špecifikom, že je tu výrazne obmedzená demokracia. Za zmienku v tomto prípade stojí aj dôvod, prečo je tomu tak práve v tomto regióne. Prečo sa tu do takej veľkej miery rozšírená práve táto forma vlády?

Prezidentská forma vlády (inštitút silného prezidenta) je v regióne dominantná a okrem Turecka, Libanonu, Izraela či Jordánska sa uplatňuje vo všetkých krajinách. Dôvodov jej preferovania, napríklad oproti parlamentnej forme vlády či monarchii, ktoré sa naopak preferujú predovšetkým v oblasti Perzského zálivu, je niekoľko. Jedeným z nich sú historické, náboženské predispozície, vychádzajúce z islamského (šiítskeho) poňatia vodcu/imáma, ktorý vedie ummu tj. náboženskú obec, kmeň, spoločnosť, štát (Muhammad, kalif, Ali apod.). Ďalším prvkom, ktorý významne ovplyvňuje preferovanie silného prezidenta sú jednotlivé režimy, eventuálne politické osobnosti, strany, ktoré vládnu v jednotlivých krajinách. Oba tieto determinanty možno uplatniť predovšetkým v prípade Sýrie.

Strana Baas a piliere zahraničnej politiky
Politický systém, ktorý je v súčasnosti reprezentovaný prostredníctvom strany Baas (Socialistická strana arabskej obrody – Hizb al-ba‛th al-‛arabí al-ištirákí) je a i v minulosti bol, spájaný predovšetkým s osobou prezidenta Háfiza al-Asada a inšpirovaný najmä násirizmom a gaullizmom, výrazne prezidentský. Podľa ústavy z roku 1973 je Sýrska arabská republika ľudovodemokratickým, suverénnym a socialistickým štátom. Republika je súčasťou arabskej domoviny a Sýrčania sú súčasťou arabského národa, ktorý pracuje a bojuje za zachovanie všezahrňujúcej jednoty. V ústave sa ďalej uvádza, že strana Baas je vedúcou silou (stranou) spoločnosti a republiky a lídrom Národného pokrokového frontu, zodpovedného za zjednotenie všetkých zložiek slúžiacich záujmom arabského národa. Všetky zložky politickej moci Sýrie, strana, prezident sú povinné pracovať a bojovať za zachovanie revolúcie, jednoty arabského národa, slobody a socializmu.

Súčasná pozícia silného prezidenta, autoritatívneho článku politického systému siaha ako bolo spomenuté do slávnej minulosti islamskej expanzie a zakorenená je v tradícii šiítskeho imamátu, ale najmä do obdobia z prelomov šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia. Od tohto obdobia sa realizuje systém, ktorý sa uprednostňoval predovšetkým v krajinách tzv. sovietskeho bloku, a to že prezident republiky je zároveň i vedúcim predstaviteľom politickej strany a teda i hlavným architektom domácej a zahraničnej politiky krajiny (napríklad Brežnev, Tito, Háfiz al-Asad alebo jeho nástupca Bashar al-Asad apod.).

Na týchto pilieroch bola v minulosti postavená i zahraničná politika Sýrie. Tak v postojoch krajiny voči existencii štátu Izrael, kontaktov a spolupráce s palestínskymi či iránskymi organizáciami, nepriateľstvom voči Iraku a podobne. Z pohľadu dnešných udalostí odohrávajúcich sa v regióne je potrebné podrobnejšie sa venovať najdôležitejším udalostiam a postojom Sýrie v zahraničnopolitickej oblasti približne od začiatku osemdesiatych rokov po súčasnosť.

Pri analýze dnešného vývoja hrá prioritu najmä presná definícia základných pilierov zahraničnej politiky Sýrie posledného dvadsaťročia. Dominantným faktorom zahraničnej politiky krajiny, bola a je osobnosť prezidenta, ktorý ju spolu s vedením vládnej strany určuje a reprezentuje. Z tohto dôvodu možno o sýrskej zahraničnej politike povedať, že je do veľkej miery flexibilná a často sa utvárala aj na základe prezidentových sympatií či antipatií.

Ďalším faktorom, ktorý je potrebné spomenúť, je vzťah Sýrie k existencii štátu Izrael a postaveniu palestínskeho obyvateľstva na ním okupovaných územiach. Do významnú úlohu zohráva aj postavenie palestínskych utečencov v susedných krajinách (predovšetkým v Libanone a Jordánsku). Po dohodách z Camp Davidu, ktoré koncom sedemdesiatych rokov podpísali Egypt a Izrael, musela Sýria výrazne prehodnotiť svoju bezpečnostnú doktrínu na základe tézy, že v dôsledku separátneho mieru zostala osamotená na protiizraelskom fronte, a preto musí byť sebestačná. V dôsledku potreby zbrojenia, ako aj na základe ideologického podhubia v strane Baas sa na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov výrazne opierala o hospodársko-vojenskú pomoc Sovietskeho zväzu resp. celého tzv. východného bloku.

Z náboženského hľadiska, ktorý sa ešte zvýraznil po skončení Studenej vojny, sa však Sýria po roku 1973 orientovala primárne na krajiny so šiítskou majoritou. V tomto smere išlo o hospodársku (ropa), politickú (uznanie režimu sekty alawitov šiítskym duchovenstvom) a vojenskú pomoc zo strany Iránu, kde sa po úspešnej revolúcií v roku 1979 dostalo k moci ortodoxné šiítske duchovenstvo. Aj na základe tejto podpory sa Sýria stala významným lídrom šiítov v regióne Blízkeho východu (Levant). Na základe podpory zo strany režimu v Damašku sa postupne v regióne (najmä v Libanone) kreovali organizované ozbrojené skupiny akými sú Amal alebo radikálnejší Hizballáh. V budúcnosti tak možno očakávať, že napriek deklarovanému sekularizmu súčasného vedenia strany Baas, sa do budúcnosti bude posilňovať aspekt duchovnej a politickej jednoty šiítov v regióne Stredného východu (Sýria, Irak, Irán).

K čiastočnej zmene sýrskych postojov v oblasti zahraničnej politiky došlo podobne ako aj v globálnom aspekte po páde komunizmu na prelome rokov 1989/90. Niektoré krajiny s moslimskou majoritou obmedzili vzťahy so Sovietskym zväzom už začiatkom osemdesiatych rokov jednou z výnimiek, ktorá tak neučinila však bola Sýria, a to najmä už zo vyššie spomenutých dôvodov.

Prezident Háfiz al-Asad si postupne začal jasne uvedomovať geopolitické dôsledky kolapsu sovietskeho bloku pre Sýriu. Z tohto dôvodu začala Sýria po zániku bipolarity v medzinárodných vzťahoch presadzovať realistickejšiu zahraničnú politiku. Táto sa primárne vyznačovala uznaním americkej hegemónie. Avšak aj napriek tomu sa prezident Asad pokúšal opätovne ustanoviť Sýriu za lídra blízkovýchodného mierového procesu a dôležitého prvku zjednotenia šiítskeho islamu.

Sýria a USA
V 80. a 90. rokoch sa výrazne formoval súčasný postoj Spojených štátov k Sýrii. Kým počas vlády R. Nixona mali Sýria a USA skôr „nadštandardné” vzťahy, ktoré vyvrcholili návštevou amerického prezidenta v Damašku. Koncom 70. rokov však už prichádza aj pod vplyvom medzinárodných udalostí k postupnému ochladzovaniu vzťahov. V rámci spomenutého ochladenia možno definovať niekoľko jeho príčin. Prvou je zmena zahraničnej politiky USA voči spojencom Sovietskeho zväzu po nástupe administratívy R. Reagana začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia. Toto obdobie bolo zvýraznené narastajúcim napätím medzi Sýriou a tradičným spojencom USA, ktorým bol a je v oblasti Blízkeho Východu štát Izrael. Pod vyostrenie vzťahov medzi oboma susedmi sa v priebehu 80. rokov 20. storočia najviac podpísali nevyriešená otázka Golanských výšin, občianska vojna v Libanone a podpora radikálnych militantných organizácií libanonských a palestínskych šiítov zo strany Sýrie. Kým prvá otázka bola skôr historického charakteru, posledne menované sa objavujú predovšetkým po nástupe a stabilizácii moci režimu nacionálno-socialistickej strany Baas.

Krátke obdobie americko-sýrskej „spolupráce” začiatkom 90. rokov minulého storočia sa najvýraznejšie prejavilo v ich spoločnom postoji k situácii v Iraku, aj keď obe krajiny mali svoje vlastné špecifické dôvody negatívneho vzťahu k režimu Husainových baasistov. Americký postoj k prvej i druhej vojne v Perzskom zálive je známy, a preto spomeniem najvýznamnejšie príčiny sýrskeho, ako som spomenul, negatívneho postoja k Iraku.

Napriek tomu, že Sýria a Irak vychádzali z rovnakej dominantne sekulárnej politicko-ideologickej orientácie tj. podobných štruktúr a nacionalisticko-socialistických princípov strany Baas, existovalo vo vzájomných vzťahoch oboch krajín niekoľko kľúčových problémových oblastí. Prvou oblasťou bol rozkol, ktorý vznikol vo vnútri samotnej strany Baas v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, ktorý proti sebe postavil socialistické sýrske krídlo vedené prezidentom Háfizom al-Asadom a nacionalistické iracké krídlo prezidenta Bakra a neskôr zosobnené prostredníctvom diktátora Sadáma Husajna. Ďalším nemenej dôležitým bol náboženský aspekt. Kým v Sýrii bolo a je vedenie strany úzko prepojené s minoritnou šiítskou sektou alawitov, v Iraku naopak pôsobili v čelných pozíciách strany predovšetkým sunniti . K ochladeniu susedských vzťahov medzi Sýriou a Irakom došlo aj po tom, čo sa Sýria počas iracko-iránskej vojny postavila na stranu svojho nábožensky bližšieho spojenca, ktorým nepochybne bol šiítsky Irán.

Obdobie obmedzenej spolupráce USA a Sýrie však rýchlo pominulo. V súčasnosti sa už Sýria definitívne ocitla v amerických vládnych kruhoch na zozname nepriateľských štátov. Štátov podporujúcich terorizmus, ohrozujúcich globálnu bezpečnosť a pozíciu USA (Izraelu) v regióne. Koncom roka 2002 sa dokonca zaradila po boku krajín (Irak, Irán, Severná Kórea), ktoré úradujúci prezident G. W Bush zaradil, do zoznamu tzv. OSI ZLA. Na základe týchto skutočností tak aj jej hrozí možná priama akcia zo strany antiteroristickej koalície.

Sýria a Libanon
Sýria je ako väčšina krajín regiónu náboženským zložením úzko spätá s islamom. Paradoxom jej domácej politiky, ktorý sekundárne ovplyvňuje medzinárodné postavenie súčasnej Sýrie je postavenie náboženskej minority šiítov v politickom systéme krajiny. Šiítsky alawiti napriek tomu, že tvoria len 15 % populácie majú v rukách politickú, ekonomickú i vojenskú moc krajiny. Najviac sa tento fakt odzrkadľuje v problematike nepretržitej vojenskej a politickej prítomnosti Sýrie v susedom Libanone. Krátko po zisku moci sa strana Baas aktívne zapájala do ovplyvňovanie politických udalostí v Libanone. Dôvodov bolo a je niekoľko.

Na jednej strane sú medzinárodnopolitické premisy postavenia Sýrie a snahy jej vedenia uzurpovať si rolu dominantnej arabskej politickej jednotky regiónu. Sýria sa po nástupe autoritatívneho režimu snažila o presadenie myšlienok arabského socializmu a nacionalistickej koncepcie panarabizmu ako integrujúceho prvku budúcich blízkovýchodných vzťahov. Po tom, čo strana Baas neuspela v priamej konfrontácií s Izraelom v Yom Kippurskej vojne, obrátilo vedenie krajiny na čele s Hafizom Asadom svoju pozornosť na susedný a rodiacimi sa vnútornými problémami oslabený Libanon. Libanon sa stal po roku 1975 v miestom nepretržitého občianskeho konfliktu medzi kresťanskými maronitmi (podporovanými predovšetkým Izraelom) a šiítskymi moslimmi (Amal, Hizballáh – podporovaných Sýriou). Najväčšie zrážky medzi nimi sa odohrali začiatkom 80. rokov minulého storočia a neskôr koncom spomenutej dekády, ktorá bola ukončená v roku 1990, keď libanonský parlament schválil ústavné zmeny a tak ukončil existenciu tzv. prvej republiky (1943-90).

V súvislosti už s niekoľkokrát spomínanou „spoluprácou” medzi Sýriou a USA resp. Francúzskom v období prvej vojny v Zálive, uznali obe krajiny „zvláštne vzťahy” medzi Sýriou a Libanonom. Potvrdením ich existencie sa stala i sýrsko-libanonská Zmluva o bratstve, spolupráci a koordinácii podpísaná na jar 1991. Na jeseň toho istého roku podpísali obe krajiny obranné spojenectvo, na základe ktorého boli až do konca apríla 2005 v Libanone (v blízkosti mesta Baalbek) legitímne prítomné jednotky Sýrskej arabskej republiky.

Druhým dôvodom snáh baasistického režimu o ovládnutie Libanonu bola potreba uznania alawitov za oficiálnu súčasť šiítskeho islamu. Keďže ako bolo už spomenuté tvoria príslušníci tejto sekty len nepatrnú časť populácie pociťovali ohrozenie zo strany väčšinovej sunnitskej populácie. Podporné stanovisko o príslušnosti alawitov k šiíi bolo nevyhnutnou podmienkou k upokojeniu majoritného obyvateľstva s novým režimom po nástupe H. Asada. Libanonský najvyšší šiítsky duchovný Šajch Abd al-Amír Qabalán a neskôr i významný šiítsky imám Músa as-Sadr potvrdili konfesionálnu jednotu alawitov a šiítov.

Poslednou príčinou úzkeho prepojenia medzi Sýriou a Libanonom je sýrska podpora extrémne militantným organizáciám pôsobiacich v južnom Libanone. Tieto sa okrem už vyššie spomínaným aktivitám snažia o destabilizáciu bezpečnostných pomerov v susednom Izraeli a tak vytvárať potencionálne možnosti oslabenia jeho pozície v regióne.

Stabilita a budúcnosť režimu
Paradoxne práve podpora terorizmu a aktívne zasahovanie do vnútropolitických záležitostí Libanonu sa v posledných mesiacoch stali „achilovou pätou” budúceho vývoja krajiny. V súčasnosti sa Sýria, ale najmä vedenie strany Baas, musí vysporiadať s niekoľkými nepríjemnými udalosťami, ktoré oslabili tak dlho budované postavenie. Výnimkou je snáď len opätovná pravdepodobne však len „platonická” pomoc Moskvy.

Okrem už spomenutého označenia súčasnej americkej administratívy za príslušníka tzv. osi zla, sú to predovšetkým rýchly odchod sýrskych vojsk z Libanonu ako aj v neposlednom rade pád strany Baas v susednom Iraku, napriek tomu aké rozpory medzi vedeniami oboch sesterských strán boli v minulosti. Armáda ako jeden z významných pilierov moci prezidenta Asada bude musieť v nasledujúcich mesiacoch riešiť problém, ako čo najskôr opätovne získať stratenú pozíciu. Jedným z možných variantov riešenia tohto problému môže byť už spomínaná opätovne sa rozvíjajúca vojenská pomoc Ruska, či opätovná eskalácia napätia v regióne nasledovaná významnými zahraničnopolitickými úspechmi. V tomto smere ide predovšetkým o riešenie dlhotrvajúceho problému Golanských výšin.

Strana Baas, ďalší z mocenských pilierov, už dlhší čas hľadá novú ideovú definíciu. Keďže, ako už niekoľkokrát bolo spomenuté, sa strana prioritne opiera o podporu minoritnej islamskej sekty nemá veľa možností ďalších krokov. Na jednej strane je možnosť vydať sa cestou Číny a spojiť režim tzv. riadenej demokracie s trhovým hospodárstvom, čo však vzhľadom na možnosti dnešnej Sýrie, bude veľmi ťažké. Druhou možnosťou je užšia spolupráca alawitov so sunnitskou majoritou a jej reprezentantom predovšetkým umiernenými duchovnými z radov hnutia Muslimských bratov. Táto cesta však bude ešte oveľa zložitejšia. Dôvodov nereálnosti tejto cesty je niekoľko. Prvým z argumentov je proklamovaná sekularizácia vedenia strany a jej významných členov, ktorá je v príkrom rozpore s teistickou koncepciou Muslimského bratstva. Ďalším je nejednotnosť hnutia oslabeného či už „kolaboráciou” so súčasným vedením krajiny, perzekúciami alebo kompromitujúcou spoluprácou s extrémistami. Množstvo krívd, ktorým boli vystavený sunnitský moslimovia počas obdobia „panovania” Háfiza Asada, môže do budúcna predstavovať najväčšiu hrozbu pre jeho nástupcu, ktorý okrem vonkajšiemu ohrozeniu sa dnes musí vysporiadať i s postupným oslabovaním vnútropolitického postavenia svojho režimu.