Rozpad Sovietskeho zväzu spôsobil v Moldavsku, ako aj v iných sovietskych republikách hospodárske zrútenie. Ceny energií sa po roku 1991 vyšplhali na svetovú úroveň, čo ovplyvnilo aj zmeny v obchodných vzťahoch.

Ekonomická kríza sa prehĺbila ešte viac, keď odlúčením Podnesterska v roku 1992 Moldavsko stratilo veľkú časť svojej priemyselnej kapacity. Počas ZSSR bolo Podnestersko považované za najvyspelejší región Moldavska. Podľa štatistických výkazov produkcia v danom regióne tvorila jednu štvrtinu HDP republiky, z čoho priemyselná výroba predstavovala jednu tretinu z celkovej priemyselnej výroby, na produkcii elektrickej energie sa Podnestersko podieľalo až 90 %. Bolo to vďaka tepelnej elektrárni Cuciurgan v Podnestersku, ktorá bola najväčšou na území celého bývalého ZSSR a Európy s produkčnou kapacitou okolo 1200 MW. Vďaka jej geografickej polohe sa v Podnestersku nachádza hlavný energetický uzol, prostredníctvom ktorého sa importuje elektrická energia z Ukrajiny a Ruska (1). Počas trvania ZSSR Moldavsko importovalo približne 95 % energie z Ukrajiny, Podnesterska (Cuciurgan) a Ruska.

Tieto nepriaznivé podmienky, ako aj podnesterský konflikt ešte väčšmi skomplikovali prechod Moldavska z direktívnej na trhovú ekonomiku. Počas ekonomického kolapsu sa Moldavsko ťažko prispôsobovalo stále narastajúcim cenám importovanej energie, čo spôsobilo zvýšenie štátneho dlhu a narastanie energetickej krízy, keďže Moldavsko neoplýva energetickými zdrojmi. Následne táto situácia spôsobila prudký pokles spotreby energie. V roku 2001 malo Moldavsko najnižšiu spotrebu energie v Európe a v Centrálnej Ázii, približne 51 kWh mesačne (2).

Zvýšenie cien po roku 1998 viedlo k neschopnosti štátu uhrádzať náklady za spotrebovanú energiu, dodávky energie tak boli obmedzené. Poskytovala sa len niekoľko hodín denne, dodávky plynu a elektrickej energie boli neraz prerušované bez predchádzajúceho upozornenia.

Na riešenie energetickej krízy bol v roku 1997 zavedený reformný program s vysokou podporou štátu. Hlavné elementy reformy zahŕňali:
• Rozvoj nového trhovo orientovaného energetického priemyslu a úpravu legislatívnej bázy;
• Reštrukturalizáciu a privatizáciu troch z piatich elektrických distribučných spoločností, ktoré pokrývajú približne 70 % celkového energetického trhu. V roku 2000 ich prostredníctvom verejnej súťaže získala španielska spoločnosť Union Fenosa;
• Privatizáciu plynárenskej spoločnosti Moldovagas a vyrovnanie dlhu odpredajom 51 % akcii ruskej spoločnosti Gazprom (Moldavsko vlastní iba 35 %, ďalších 14 %  vlastní Podnestersko);
• Úprava úrovne poplatkov a ich štruktúry, pričom poplatky pre všetkých spotrebiteľov dosahujú rovnakú výšku.

Po uplatnení uvedených reforiem sa platby za spotrebu energie zvýšili, výrazne poklesol štátny deficit a zastavilo sa zvyšovanie dlhu hlavne za importovaný plyn a elektrinu. Energetický sektor v Moldavsku predstavuje strategické odvetvie pre národnú ekonomiku, od jeho situácie závisí makroekonomická stabilita a energetická bezpečnosť štátu.

V súčasnosti energetická bezpečnosť Moldavskej republiky nezodpovedá medzinárodným normám. Štát je z vlastných zdrojov schopný pokryť iba 30 – 35 % celkovej spotreby elektrickej energie. Až 97 % energetických surovín štát zabezpečuje prostredníctvom importu a vynakladá na to približne 50 % celkového HDP, zvyšné 3 % získava z obnoviteľných zdrojov energie.

Elektrická energia

Energetický systém štátu disponuje iba regionálnymi a priemyselnými elektrárňami s celkovým výkonom 443,5 MW. Energetický priemysel krajiny tvorí jedna vodná elektráreň s výkonom 16 MW, tepelná elektráreň s 330 MW, a elektráreň pri cukrovare s kapacitou 97,5 MW. Pritom maximálna spotreba elektrickej energie v Moldavsku predstavuje približne 1000 MW. Nedostatok elektrickej energie (okolo 70 %) Moldavsko zabezpečuje importom zo susedných štátov (3).

V roku 2002 bola uzavretá dohoda o dodávaní elektrickej energie z Ukrajiny, ktorá je „zmiešaná” s ruskou elektrickou energiou v pomere 50:50. Cena ukrajinskej elektrickej energie je 0,026 USD/kWh, a ruskej len 0,018 USD/kWh. Výhodou tohto importu je relatívne nízka priemerná cena (0,0235 USD/kWh). Priemerná ročná importovaná elektrická energia z Ukrajiny predstavuje približne 30 % z celkovej spotreby. Moldavsko dováža elektrickú energiu aj z Rumunska, tieto dovozy majú však iba sezónny charakter (4).

Hlavný zdroj dodávok elektrickej energie pre Moldavsko predstavovala Podnesterská tepelná elektráreň v Cuciurgane (CTE), z ktorej krajina importovala 40 až 60 % celkovej spotreby elektrickej energie. Spoločnosť Union Fenosa uzavrela v roku 2001 s CTE dohodu o dodávaní elektrickej energie na obdobie 5 rokov v hodnote 267 mil. USD. Po privatizácii CTE koncom roku 2003 nové vedenie požiadalo revíziu zmluvy s Union Fenosa.

V roku 2005 CTE požiadala Union Fenosa o zvýšenie ceny na 0,0408 USD/kWh, kým pôvodná cena predstavovala 0,0305 USD/kWh. Ako dôvod uviedla zvýšenie cien plynu, potrebného na výrobu elektrickej energie (5). Moldavská vláda odmietla dovážať elektrickú energiu za uvedených podmienok a rozhodla sa posilniť import ukrajinskej elektrickej energie, ktorá je lacnejšia (0,0255 USD/kWh).

V dôsledku tohto rozhodnutia CTE 1. novembra 2005 zastavila dodávky energie pre Moldavsko. Union Fenosa začala rokovať s inými dodávateľmi elektrickej energie, najmä s Ukrajinou a Rumunskom. Zároveň Národná agentúra pre reguláciu energetiky vyhlásila, že hlavnú vinu na vzniknutej situácii nesie distribútor, t. j. Union Fenosa, pretože uzatvorila zmluvu s nelegálnym ekonomickým subjektom, ktorý nie je zaregistrovaný na teritóriu Moldavskej republiky.

Privatizácia CTE sa uskutočnila na základe verejnej súťaže, vyhlásenej neuznávanou vládou v Tiraspole (metropola Podnesterska). Súťaže sa zúčastnili spoločnosti Ruskej federácie Gazprom a RAO EAS Rossii, avšak v deň licitácie väčšinu hlasov získala rusko-belgická spoločnosť Saint Gidon Invest. Belgické obchodné registre však žiadnu podobnú firmu s účasťou ruského a belgického kapitálu zaregistrovanú nemajú. Je zaujímavé, že spoločnosť s podobným názvom Saint Gidon v Belgicku predstavuje sieť obchodov a módnych ateliérov.

Napriek tomu je daná spoločnosť zaregistrovaná v Rusku a predmetom jej podnikania je distribúcia chemických výrobkov a nafty. V roku 2003 spoločnosť Saint Gidon Invest súhlasila s predajom svojich akcií spoločnosti RAO EAS Rossii (6).

Od januára 2007 začala CTE dodávať elektrickú energiu Rusku. Počas celého roku 2006 sa spoločnosť RAO EAS Rossii snažila vyriešiť problém exportu energie cez Moldavsko. Na jeseň 2006 Moskva získala súhlas Kišiňova s poskytnutím licencie CTE na produkciu a export energie. V súlade s rusko-ukrajinskou dohodou bude CTE od roku 2007 exportovať mesačne 200 – 800 MW elektrickej energie (7). Energia bude určená pre ukrajinskú Odeskú oblasť, následne Rusko bude prijímať rovnaké množstvo elektriny z Ukrajiny.

Zároveň podľa vyhlásenia moldavského prezidenta Voronina správanie CTE vyplýva aj z ekonomických záujmov spoločnosti RAO EAS Rossii, ktorá vyvíja nátlak na moldavskú vládu, pretože má v záujme exportovať elektrickú energiu cez Moldavskú republiku na Balkán. Pokiaľ však moldavská vláda neuznáva privatizáciu CTE, export sa nemôže uskutočniť.

Podľa novín „Moldavskie Vedomosti” riaditeľstvo CTE poslalo ministerstvu priemyslu a infraštruktúry list, v ktorom vyjadrili svoju ochotu dodávať elektrickú energiu s cenou 0,035 – 0,036 USD/kWh pod podmienkou, že získajú vedenie na distribúciu energie s kapacitou 400 kW, prostredníctvom ktorej chce CTE exportovať elektrickú energiu do balkánskych štátov (8).

Po zastavení dodávok elektrickej energie z CTE sa moldavská vláda snaží nájsť iné zdroje a zvyšovať potenciál svojich vlastných zdrojov. V súčasnosti je hlavným importérom elektrickej energie Ukrajina. Problém pri importe z tejto krajiny môže nastať pri zvýšení spotreby, pretože kapacita distribučného systému medzi oboma štátmi je obmedzená, čo znamená, že Ukrajina nemôže exportovať do Moldavska viac ako určité množstvo elektrickej energie.

Import elektrickej energie z Rumunska je ešte komplikovanejší. Jedným z dôvodov je limitovaná distribučná kapacita, a vyššie ceny v porovnaní z Ukrajinou a CTE. Napriek uvedeným problémom moldavská vláda hľadá energetické zdroje práve v susedných štátoch.

Okrem toho, že Moldavská republika uzavrela nové dohody so spoločnosťami Ukrenergo a Ukrinterenergo o importe elektrickej energie, bolo podpísané aj memorandum o stavbe elektrického vedenia s kapacitou 330 kW na trase Novodnestrovsk-Balti s dĺžkou 120 km. Táto línia by umožnila zvýšiť import do Moldavska. Zároveň ďalším problémom spojeným s importom energie z Ukrajiny môže byť nárast cien za dodávky plynu z Ruskej federácie, čo zvýši ceny za exportovanú elektrickú energiu do Moldavska.

Podľa vyhlásenia rumunského prezidenta Traiana Basescu jeho krajina bude podporovať Moldavsko. Zároveň vyjadril svoju ochotu nájsť možnosti kompenzácie cenového rozdielu medzi reálnou cenou elektrickej energie v Rumunsku a cenou exportovanej energie do Moldavska. Ďalej sa plánuje výstavba elektrického vedenia s kapacitou 400 kW, ale problémom je nedostatok finančných prostriedkov. Preto sa premiéri Rumunska a Moldavska obrátili na Európsku komisiu so žiadosťou o poskytnutie podpory.

Ďalšou stratégiou Moldavska je zvýšiť produkčnú kapacitu troch hlavných existujúcich tepelných elektrární (CET Nord v meste Balti, CET-1 a CET-2 v Kišiňove). Hlavnou prekážkou je však závislosť od dodávok zemného plynu (9). Ak teda Rusko zvýši ceny za exportovaný plyn, automaticky sa zvýšia aj výdaje na produkciu elektrickej energie. Treba zdôrazniť, že výdavky na nákup plynu predstavujú približne 70 % ceny elektrickej energie.

Situácia v dovoze energetických surovín

Ako už bolo uvedené, Moldavská republika je veľmi chudobná na energetické zdroje, preto importuje 97 % z celkovej spotreby energetických zdrojov. Ich import sa realizuje prevažne zo štyroch štátov: Ukrajina, Rusko, Rumunsko a Bielorusko a v roku 2006 predstavoval 96,8 % celkovej dodávky energetických zdrojov. Ukrajina sa stala v roku 2006 hlavným dodávateľom energetických zdrojov s podielom 32 %. Do Moldavska vyváža najmä motorovú a palivovú naftu. Po nej nasleduje Rumunsko s podielom 31,8 %, do Moldavska exportuje predovšetkým motorovú naftu a benzín. Na treťom mieste sa umiestnilo Rusko s podielom 26 %, je hlavným dodávateľom plynu, uhlia a ropy. Ďalej nasleduje Bielorusko s podielom 6,9 % (exportuje hlavne benzín).

V roku 2006, ako aj v minulých rokoch boli hlavnými dodávateľmi plynu pre Moldavsko ruské spoločnosti Gazprom, ktorá do krajiny dodala 42 % celkovej spotreby plynu, a Gazexport s podielom 58 %. Ďalšia ruská spoločnosť – LUKOIL – je najväčším dodávateľom ropy s celkovým podielom 40 %.

Veľkou udalosťou na moldavskom energetickom trhu bolo otvorenie ropného terminálu Terminal International Liber Giurgiulesti 26. októbra 2006. Prístav Giurgiulesti, kde sa uvedený terminál nachádza, predstavuje jediný prístup Moldavska k Dunaju. Jeho otvorenie pre krajinu znamená okrem rozšírenia obchodných vzťahov aj redukciu energetickej závislosti od Ruskej federácie (9).

Pomocou tohto terminálu sa bude dodávať ropa prostredníctvom podmorských produktovodov. Import budú zabezpečovať zahraniční investori na základe kooperačnej dohody. Má ísť o kvalitnejšie a lacnejšie palivá. Podľa súčasných dohôd sa to týka ropy z Azerbajdžanu a Kuvajtu, s ktorými už krajina uzavrela príslušné dohody. Kapacita terminálu je vzhľadom na moldavské potreby vysoká, predstavuje až 1 mil. ton motorovej nafty a benzínu, čo pokrýva 71 % celkovej moldavskej spotreby týchto palív za rok 2006. Palivové rezervy budú určené len pre vnútornú spotrebu.

Ďalej sa plánuje výstavba závodu na spracovanie ropy s kapacitou do 2 mil. ton a otvorenie siete s 50 čerpacími stanicami na celom teritóriu Moldavska. Projekt výstavby terminálu Giurgiulesti sa začal v roku 1995 založením spoločnosti Terminal, v ktorej štát vlastní 41 % akcií, ďalších 39 % patrí gréckej spoločnosti Technovax a 20 % akcií patrí Európskej banke pre obnovu a rozvoj. Ďalšou udalosťou roku 2007 je vyhlásenie americkej spoločnosti Rodeco o objavení zdrojov zemného plynu v južnej časti Moldavska v hĺbke 400 – 700 m. Vedenie spoločnosti tvrdí, že tieto výsledky potvrdzujú reálnu kapacitu krajiny, ktorá umožňuje v budúcnosti začatie ťažby ropy a plynu. Zaujímavé je, že Rodeco zverejnila uvedenú správu až po jedenásťročnej prieskumnej ťažbe, keď moldavská vláda avizovala zámer revidovať exkluzívne právo spoločnosti na výkon ťažby.

Záver

Po analýze súčasnej situácie v oblasti produkcie elektrickej energie v Moldavsku je jasné, že nie je možné vyriešiť energetickú krízu v krátkom období zvýšením produkčnej kapacity vlastných elektrární a pomocou importu z Ukrajiny a Rumunska. V oboch prípadoch by to mohlo spôsobiť nedostatok elektrickej energie a zvyšovanie cien. V dlhodobejšej perspektíve možno očakávať isté zvýšenie energetickej bezpečnosti, ak sa podarí zrealizovať projekty stavby elektrární v Balti a Cahul.

Zároveň je možné očakávať, že CTE napriek tomu zostane hlavným dodávateľom elektrickej energie a vláda bude súhlasiť s požadovanými podmienkami. Podľa niektorých odborníkov sa Moldavsko nemôže vzdať tohto dodávateľa, keďže odmietnutie importu z CTE do Moldavska môže spôsobiť paralýzu systému distribúcie elektrickej energie v južnej Ukrajine, ale aj v celom Moldavsku vrátane Podnesterska, pretože CTE nepredstavuje iba obyčajnú elektráreň, ale jadro celého energetického systému. Okrem toho, ako sme už spomínali, moldavské elektrárne sú značne závislé od cien plynu z Ruska.

V súvislosti s energetickými zdrojmi v Moldavskej republike nastali určité zmeny, ktoré by mohli znížiť energetickú závislosť hlavne od Ruska, avšak hlavnú prekážku tvorí nedostatočné množstvo disponibilných investícií. Z čoho vyplýva, že Rusko a Ukrajina zatiaľ zostávajú hlavnými dodávateľmi energie v Moldavskej republike. Dominantnú úlohu pritom zohráva Rusko a je nepopierateľné, že táto situácia bude v Moldavsku pretrvávať ešte dlhý čas.