Názov publikácie: The New Cold War: how the Kremlin menaces Russia and the West (Der Kalte Krieg des Kreml: Wie das Putin-System Russland und den Westen bedroht)
Zostavovateľ: Edward Lucas
Vydavateľ: Riemann Verlag, München
Rok vydania: 2008
Počet strán: 411
ISBN: 978-3-570-50095-8

Edward Lucas je korešpondentom britského týždenníka The Economist, zameriavajúcim sa na krajiny od Baltu po Čierne more. Plynulo ovláda anglický, nemecký, poľský a ruský jazyk. Región pokrýva od roku 1986 a pád železnej opony sledoval v bývalom Československu. V rokoch 1998 až 2002 viedol kanceláriu The Economist v Moskve. Od roku 2006 je zároveň zástupcom šéfredaktora medzinárodnej sekcie spomínaného týždenníka.

Edward Lucas sa knihou snaží sprostredkovať budíček, tzv. wake-up call, západným krajinám. V posledných rokoch podľa autora Západ spal alebo sa zameriaval prevažne na vojnu s terorizmom, zatiaľ čo si ruský medveď ostril pazúry.

Ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, kniha nie je primárne o Vladimirovi Putinovi a ani o tom, ako sa Ruská federácia (RF) vracia k autoritárskemu režimu. Je to portrét ruskej vládnucej vrstvy, pamätajúcej časy KGB, ktorá si vytvorila korupčný kamarátsky kapitalizmus založený na domácom nerastnom bohatstve. Pod touto korupciou chápe autor súčasné vzťahy ekonomických a politických elít na najvyšších úrovniach, ku ktorých čiastočnej výmene došlo po nástupe prezidenta Putina. Predmetom vzťahu je povolenie podnikania a finančnej expanzie na domácom ruskom trhu a prenikanie na zahraničné trhy v súlade s oficiálnou politikou Kremľa a s jeho požehnaním.

Ruská hospodárska expanzívna politika od nástupu prezidenta Putina je pochopiteľná. Ekonomická sila krajiny ako nástroj posilňovania vplyvu vystriedala vojenskú silu, ktorá dominovala v druhej polovici 20. storočia, a ktorej význam po rozpade ZSSR v roku 1991 klesol. Geografická orientácia sa však nezmenila, primárne sa zameriava na krajiny blízkeho okolia, bývalých členov ZSSR, RVHP, ako aj na západoeurópskych odberateľov energetických surovín. Posilňovanie ekonomického vplyvu však musí limitovať principiálny postoj krajín, ktorých sa dotýka. A tu sa dostávame ku kameňu úrazu, pretože práve neexistencia spomínaného postoja sa v knihe Západu vyčíta. Podľa autora sme sa dostali do pozície, keď najväčšou zbraňou Ruska je naša najväčšia slabina: peniaze. Tak ako sme sa kedysi báli ruskej vojenskej sily, tak by sme sa dnes mali báť miliárd na ruských účtoch.

Expresívny názov knihy Nová studená vojna vychádza zo „starej” studenej vojny, ktorú riadil strach z atómových zbraní. V centre záujmov „novej” studenej vojny stoja energie. Energetika je ťažiskovou témou celej knihy. EÚ je už v súčasnosti vo veľkej miere závislá napríklad od dodávok zemného plynu z RF, a keďže krajina má najväčšie zásoby suroviny na svete a spotreba v EÚ bude naďalej stúpať, závislosť bude narastať. Tento vzťah dvoch „obchodných partnerov” sa však nezakladá len na hospodárskych faktoroch. RF si uvedomuje svoju silu, s ktorou sa učí účinne narábať.

Nepopierateľným faktom je, že RF využíva v čoraz väčšej miere dodávky energetických surovín ako jeden z najefektívnejších nástrojov svojej zahraničnej politiky. Základ svojej vízie predstavil Vladimir Putin už v dizertačnej práci z roku 1997, podľa ktorej je správa nerastných surovín priveľmi dôležitá na to, aby sa ponechala súkromným spoločnostiam. V praxi jeho tézy znamenajú zamedzenie diverzifikácií zdrojov Európou, zvýšenie vplyvu RF na medzinárodnom trhu so zemným plynom, získavanie podielu na energetických aktívach v západných krajinách a vykonávanie politického tlaku prostredníctvom získaných podielov v spoločnostiach (s. 282).

Napriek uvedeným faktom však Rusko neustále zdôrazňuje, že je spoľahlivým dodávateľom a partnerom pre západné krajiny. Tajomstvom tohto rozporu je jeho selektívnosť – dodávky hlavným západným odberateľom sa naozaj neprerušujú. Ohrozené sú doteraz výlučne krajiny východnej Európy, ktoré sú od ruských surovín z historického hľadiska oveľa viac závislé a veľa ráz nemajú iný zdroj surovín (s. 250). Najjednoduchšie pre RF v tejto situácii je zastaviť dodávky a za vinu to dať nevyhovujúcemu technickému stavu, sabotážam alebo prírodným katastrofám. Príkladmi sú dodávky ropy z Ruska do litovskej rafinérie Mažeiku alebo lotyšského prístavu Ventspils, ktoré po podobných vyhláseniach zastavili a ktoré sledujú najmä politické ciele.

Za rastom sily RF však podľa autora nestojí len energetika sama. Po rozpade ZSSR nemalo Rusko krajinám okrem siete štátov, kde väčšinou vládli diktátori a autoritárske režimy, čo ponúknuť. Do tejto skupiny autor zaraďuje aj Slovensko do roku 1998, s čím sa však dá len ťažko súhlasiť. Otázka kritérií, podľa ktorých autor krajiny vyberal, sa v knihe ďalej nerozvádza. SR sa síce ocitla v 90. rokoch v dôsledku vnútropolitického vývoja v istej medzinárodnej izolácii, avšak bolo to skôr vplyvom domácich politických elít, ako cieleného zahraničného pôsobenia určitého štátu.

Od začiatku 21. storočia s nárastom cien ropy na svetových trhoch rastie aj sila RF, ktorá sa prejavuje napríklad upevňovaním pozícií v Strednej Ázii. Určitý voľný priestor sa však vytvoril aj po rozširovaní EÚ v roku 2004 a po nespokojnosti, ktorá rastie s novými členmi (s. 229). Voči novým členským krajinám je autor značne kritický a všíma si ich nepripravenosť na vstup do spolku tak z mentálnej, ako z hospodárskej stránky. Bez politického záväzku v podobe rozšírenia by krajiny starej EÚ-15 mohli ďalej pokojne pokračovať v integrácii, ktorú teraz brzdia niektorí noví členovia.

Rusko túto situáciu využíva hlavne snahou o separátne rokovania s jednotlivými krajinami EÚ o problémoch týkajúcich sa celého spoločenstva. Zo súčasnosti možno okrem energetiky uviesť príklady ako Kosovo alebo americký protiraketový štít. Z toho podľa autora vyplýva aj koketovanie RF s myšlienkou dvojrýchlostnej integrácie Európy, ktorej realizácia by však mala negatívny vplyv na celkový vývoj spoločenstva (s. 273 – 277). Ako príklad možného vývoja v dvojrýchlostnej EÚ prezentuje dohodu „ponad hlavy nových členov” o plynovode Nord Stream, uzavretej medzi Nemeckom a Ruskom a zameranej na obídenie tranzitných krajín, z ktorých niektoré sú už členmi EÚ. Podľa Lucasa je to len predzvesť toho, čo by sa dialo neskôr.

V prípade energetiky sa tvrdenia autora zhodujú s rozšíreným názorom, podporovaným médiami v západnej Európe, ktorý je primárne negatívne orientovaný voči krokom RF v tejto oblasti. Príkladom spomínaného myslenia sú časti knihy o plynovode Nord Stream. Jeho prípadná realizácia sa v skutočnosti nezakladá len na obídení tranzitných krajín, ale aj na snahe o priamy prístup na najväčší kontinentálny trh s plynom a o pokrytie budúcej rastúcej spotreby zemného plynu v Európe. Rozhodovanie o výstavbe plynovodu je zložitý proces a autor sa v knihe venuje len tým jeho aspektom, ktoré zapadajú do celkového negatívneho pohľadu knihy na Rusko. Pre lepšiu vyváženosť by bolo vhodné sa venovať všetkým faktorom, pričom nespochybňujem primárny cieľ plynovodu, ktorým je priame prepojenie producenta a odberateľa.

Lucasovým druhým hlavným cieľom kritiky je Západ samotný a jeho vzťah ku krajine bohatej na nerastné suroviny. Medzi najosočovanejších patria politici a biznismeni z Nemecka, ktorí podvádzajú vlastnú krajinu kvôli vidine výhodných kontraktov. Lucas volá po morálnej obnove a vyzdvihuje slobodu nad mocou peňazí. Je to imaginárna výzva, ktorá vyzdvihuje slobodu rozhodovania a ekonomickú slobodu krajín EÚ. Tú podľa neho podkopávajú krátkozraké rozhodnutia uzatvárať významné energetické dohody bez širšej európskej diskusie a spoločného postoja. To stavia EÚ do situácie, keď niektoré krajiny budú mať silnejšiu pozíciu pri rokovaniach s RF ako iné, a teda niektoré budú viac zraniteľné.

Práve „moc peňazí” podľa autora riadi vzťahy s Ruskom, v dôsledku čoho dochádza k prehliadaniu negatívneho vývoja v tejto krajine. Väčšia váha zodpovednosti sa prikladá politikom, pretože najväčšie energetické spoločnosti v Nemecku sú v súkromných rukách. Veľké energetické kontrakty medzi týmito spoločnosťami a ruskou stranou sa však nedajú robiť bez politickej podpory oboch štátov. Autor sa venuje mediálne známym projektom, kde spolupracujú nemecké a ruské spoločnosti. Nedotýka sa však napríklad okolností majetkového vstupu nemeckého E.On Ruhrgas do Gazpromu a nevyčíta ani kolaboráciu iných európskych spoločností a štátov s RF. Projekt South Stream je minimálne taký významný pre EÚ a RF ako už spomínaný Nord Stream. V tomto zmysle by sa výčitky, ktoré má autor voči nemeckým politikom, otočili proti Taliansku.

V negatívnom svetle sa ukazuje hlavne bývalý spolkový kancelár Gerhard Schröder, ktorý sa po odchode z pozície dostal na čelo projektu, ktorého realizáciu dohadoval ešte ako kancelár. Do kontrastu s jeho postojom stavia súčasnú kancelárku Angelu Merkelovú, ktorá patrí popri Nicolasovi Sarkozym a Gordonovi Brownovi k novým lídrom EÚ a je ochotná sa kriticky vyjadrovať aj na adresu nedodržiavania ľudských práv v Rusku. To predstavuje viditeľný rozdiel medzi dneškom a tým obdobím, keď na čele hlavných európskych krajín stáli Schröder, Blair, Chirac a Berlusconi. Lucas spája v knihe otázky energetiky s celou škálou ďalších problémov, ako je dodržiavanie ľudských práv, politika RF v Čečensku a voči okolitým krajinám. Tieto ďalšie aspekty sa však tak hlboko neanalyzujú, ako je to v prípade energetickej politiky, a predstavujú skôr pridružené, druhotné, problémy. Niektoré pasáže nie sú dostatočne exaktne spracované a približujú sa k novinárskemu, popularizačnému štýlu.

Lucas rozoberá aj ďalšie nástroje, ktoré má RF v zahraničnej politike. Okrem spomínanej energetickej politiky sa v knihe venuje aj vojenskej moci, nadobúdaniu podielov v spoločnostiach v západných krajinách, etnickým Rusom v okolitých štátoch, vrátane pobaltských štátov, a Kremľom financovaným mimovládnym organizáciám.

Vojenský nátlak sa deje väčšinou cvičeniami v blízkosti hraníc okolitých krajín, ako aj preletmi vojenských lietadiel nad územiami suverénnych štátov. Tieto ruské akcie majú hlavne psychologický a provokačný úmysel, pretože len málokedy narúšajú oficiálne platné dokumenty a zmluvy. V tomto zmysle autor najviac spomína Gruzínsko a problémové Abcházsko. Reakcie Západu sú podľa neho slabé a väčšina krajín vydáva len vyhlásenia o ich ustarostenosti. Rusko si tým testuje, či ho v prípadoch narúšania suverenity slabých okolitých krajín čakajú nejaké politické dôsledky. Napriek tejto slabosti protestov si Lucas myslí, že podobné akcie môžu spôsobiť opadnutie nadšenia západných krajín z úzkych kontaktov s Kremľom (s. 254).

Práve pobaltské štáty spolu s Gruzínskom a Moldavskom sú podľa Lucasa zo strany RF politicky a ekonomicky najviac ohrozované krajiny. Tento predpoklad získali hlavne ich komplikovanou vnútornou politickou situáciou, vysokým podielom ruskej menšiny, hospodárskou závislosťou od RF, orientáciou zahraničnej politiky a separatistickými hnutiami. V spomínaných krajinách bude vždy existovať potenciál pre konflikty s RF, ktorý sa môže zdať v niektorých obdobiach ako latentný, avšak neustále prítomný. Ich relatívna slabosť a malosť si vyžaduje, aby sa západné krajiny za ne nahlas postavili. Jednou z príčin, ktoré Lucas opisuje ako dôvod na konflikty, je integrácia tých krajín do západných štruktúr. Tu si všíma hlavne postoje a vyjadrenia Ruska voči týmto snahám, ktoré sú založené na konfrontačných výrokoch a podľa autora ešte viac podporujú záujem o integráciu. Väčší dôraz kladie autor v knihe na menšie štáty, pričom sa podobné problémy týkajú napríklad aj Ukrajiny. V tomto smere cítiť autorovu náklonnosť voči slabším štátom, ktorá môže prameniť z jeho osobných skúseností, keďže väčšinu svojej profesionálnej kariéry prežil hlavne v nich.

Prijatím Ruska do Rady Európy sa možnosť západného vplyvu prostredníctvom tejto organizácie znížila a samotný vstup RF považuje autor za katastrofálnu chybu. Taktiež rozoberá prijatie Ruska do skupiny krajín G-7 a rozšírenie na G-8, čo vidí v negatívnom svetle. Ak je organizácia spolkom veľkých krajín, mali by do nej patriť aj Čína, India a Brazília. Ak majú byť členmi bohaté krajiny, Rusko by malo ostať bokom (s. 368). Tento selektívny prístup ilustruje podľa autora neprincipiálny postoj Západu, ktorý je založený prevažne na krátkodobých výhodách. Možno však diskutovať o tom, či pri snahe o podporu demokratického vývoja v určitej krajine je lepšie ju prijať do svojich radov a vplývať na ňu ako na plnohodnotného člena, alebo ju ponechať mimo a tlačiť na ňu ako na vonkajšieho partnera. Prístup Západu, preferujúceho prvú možnosť, podčiarkuje aj rozširovanie EÚ a NATO o krajiny, ktoré na to neboli plne pripravené.

Kniha je zaujímavým príspevkom k aktuálnym témam a diskusiám okolo volieb nového ruského prezidenta, ruského hospodárskeho rastu a energetickej situácie v Európe. Nadväzuje na túto módnu vlnu a pochopiteľne sa z nej snaží čo najviac vyťažiť. Je to však plnohodnotný príspevok autora, ktorý má vlastný názor a zodpovedajúce skúsenosti. Práve takáto diskusia je potrebná a jej výsledky by mali doliehať na najvyššie politické miesta. Ako potvrdenie časti jeho názorov sa ukázalo zvolenie nového ruského prezidenta, Dmitrija Medvedeva, bez reálneho konkurenta. Napriek tomu sú v knihe pasáže, ktoré by sa mali hlbšie analyzovať a s ktorými sa nedá úplne súhlasiť. Niektoré časti sú napísané expresívnym jazykom, čo je však dané tým, že kniha nie je len pre odborníkov na diskutované témy, ale aj pre laickú verejnosť.

Je ťažké sa napríklad stotožniť s tvrdením, že každá ruská zahraničná investícia, ako sám v knihe uvádza, sa považuje za politicky motivovanú, ktorá podporuje zahraničnú politiku krajiny. Pri takýchto vyjadreniach nemožno zovšeobecňovať, čomu sa práve Lucas v niektorých pasážach nevyhol. Ako príklad by mohol slúžiť futbal. Roman Abramovič je vlastníkom klubu FC Chelsea. Gazprom je najväčším sponzorom nemeckého klubu Schalke 04. Gazprom sa týmto partnerstvom snaží vylepšiť si svoj obraz producenta a predajcu plynu v krajine, avšak je takmer isté, že Abramovič nepresadzuje záujmy súčasného vedenia ruského štátu. V jeho prípade ide pravdepodobne viac o prestížnu investíciu a výnosný obchod.

Podľa Lucasa je potrebné vnímať Rusko ako autoritatívnu krajinu, tak ako Kazachstan alebo Čínu, a nie ako člena západného spoločenstva. Krajina je v súčasnosti podľa autora slabá na vedenie efektívnej a nezávislej zahraničnej politiky. Súvisí to s novou politickou situáciou po rozpade ZSSR a RVHP, poklesom významu vojenskej sily krajiny a integračným snahám NATO a EÚ, s ktorými sa RF snaží vyrovnať a adekvátne reagovať. Rusko sa chce stať rešpektovaným, spoľahlivým a priateľským partnerom, avšak vzhľadom na toto predsavzatie sa nespráva primerane. Svoje reálne slabosti kompenzuje vzbudzovaním pocitu vlastnej sily. Z tohto pohľadu sa však hrozby „novej studenej vojny” nedajú porovnať s hrozbami tej pôvodnej, napriek tomu je takýto vývoj pre Západ neuspokojivý. Čím bude krajina bohatšia a autoritatívnejšia, tým ťažšie bude riešiť svoje problémy. Ruský vplyv v Európe bude narastať, ale pripravenosť krajín oponovať mu bude klesať a hospodárske nátlakové prostriedky budú čoraz menej účinné.

Pokiaľ Západ nepochopí, že má ešte stále možnosť vyhrať aktuálnu „novú studenú vojnu”, bude to mať v budúcnosti ešte ťažšie. Ak by Západ stavil na konfrontačný kurz, môže mu to spôsobiť hospodárske škody a politické nepokoje. Zároveň to však poskytuje šancu na vybudovanie nového vzťahu k Rusku, ktorý by bol založený nie na pocitoch, ale na reálnych podmienkach s orientáciou na cieľ a nie na budúce želania. Práve taký postoj mala podľa autora EÚ v 90. rokoch, keď konala mnohokrát emočne a mala o RF idealistické predstavy týkajúce sa prerodu na demokraticky spravovanú krajinu podľa západných štandardov. Natíska sa však otázka, či krajina, ktorá s takouto formou vlády nemala nikdy skúsenosti a vzhľadom na vlastnú historickú pozíciu a úlohu sa vyvíjala odlišne, dokáže naplniť predstavy, ktoré západné krajiny a autor majú.

Európa má stále možnosť postaviť sa na odpor voči ruskej expanzii, v závere sa však náznakom možného odporu Lucas venuje len vo všeobecnej rovine. Predpokladom je pochopenie, že najdôležitejšou hodnotou v RF nie je politická a občianska sloboda, ale ekonomická stabilita. Z toho vyplýva, na čo sa má Západ primárne orientovať. Časy, keď západné krajiny mohli mať vplyv na vnútornú politiku, padli s výmenou prezidenta Jeľcina za Putina. EÚ a USA musia prekonať spoločné problémy, ktoré vyplývajú z rozdielneho postoja voči vojne v Iraku, politike na Blízkom východe alebo klimatickým zmenám. Práve tie rozpory RF podporuje a snaží sa docieliť ochladenie vzájomných vzťahov. Tak Európa, ako aj Amerika musia držať spolu a nesmú sa dať rozhádať.

V ekonomickej oblasti musí Rusko, ak chce využívať výhody voľného obchodu a pohybu kapitálu, pristúpiť na svetové štandardy a na tomto pohybe aj aktívne participovať. Má zabezpečiť ochranu investícií a súkromného vlastníctva, teda zložiek, ktoré západné krajiny dávno akceptujú. Jedným slovom dodržiavať štandardy, ktoré sú platné pre všetky štáty. V tomto zmysle Lucas volá aj po obmedzení monopolu Gazpromu na domáce plynovodné potrubia, pripustení zahraničných firiem a odpolitizovaní energetického sektora.

Keďže sa energetická bezpečnosť nedotýka len externých dodávok surovín, EÚ musí docieliť vznik jednotného vnútorného trhu so zemným plynom a diverzifikovať svoje dodávky, či už novými potrubiami alebo LNG dodávkami. Konkrétne to podľa autora znamená nepostaviť Nord Stream, ale Nabucco. Stavba oboch línií sa dostala do politickej roviny už od začiatku, čo neprospieva rozumnej diskusii a vplyv oboch možných plynovodov sa preceňuje. Taktiež sa diskusiou o tom, ktorá trasa sa postaví, zahmlievajú ďalšie problémy, ktoré európska energetika má (rastúci vplyv štátov na energetické spoločnosti, paternalistické ochranné postoje, slabý pokrok vo vytváraní jednotného trhu, stmeľovanie rôznych záujmov a názorov). Do tejto roviny skĺzol aj Lucas a domáce energetické problémy Európy, ktorých vysvetlenie je potrebné kvôli širšiemu rozhľadu, si všíma len okrajovo.

Ku koncu knihy Lucas navrhuje, aby si Západ dal „strategickú prestávku” v ďalších rokovaniach s Ruskom, čím by dal najavo, že pokiaľ krajina nebude pripravená na spoluprácu, ďalší postup sa odloží. Európskou tradíciou je však diplomacia a kooperácia, nie konfrontačný štýl, ktorý autor navrhuje, a ktorý nie je ani potrebný. EÚ má stále čas a priestor na sebavedomú politiku a postoj voči RF, ktorý sa však postupom času bude zmenšovať. Môže to dôjsť až do situácie, keď EÚ bude len jedným z regiónov, do ktorých RF exportuje svoje suroviny a stratí tým svoje nátlakové možnosti. Náprava chýb v takom stave bude stáť oveľa viac úsilia a principiálnosti, ktorej však budúce generácie politikov isto nebudú mať viac ako tie súčasné.