Dozneli hlasné výkriky „Žive Belarus” („Nech žije Bielorusko”), bielo-červeno-biele zástavy už neskrášľujú ulice Minska a čierne uniformy milicionárov nepripomínajú hlboký rozkol v spoločnosti a neviditeľnú vojnu o ľudské duše a mysle medzi dobrom a zlom. A pritom, pokiaľ prijímame názor, že bieloruská opozícia je stelesnením dobra, uvedené dobro prehráva. Oslava Dňa nezávislosti, Dňa slobody sa skočila, ale v duši zostal nepríjemný pocit stiesnenosti a porážky. Pocit, že lídri opozície hrajú medzi sebou nejaké podivné hry a ani sa nepokúšajú poučiť sa na tých chybách, ktoré opakujú rok čo rok. Umenie robiť tie isté chyby a prehrávať, zdá sa, mení sa na príjemnú tradíciu, ktorú nikto nechce zmeniť.

Taktika, stratégia a logika konania bieloruskej opozície, respektíve ich absencia

Každá politická aktivita, predovšetkým taká, ako organizovanie pouličných demonštrácií a pochodov, respektíve protestov, musí byť dlhodobo a podrobne rozpracovaná, lebo v opačnom prípade sa „ulica” môže obrátiť proti ich organizátorom. To znamená, že ľudia, ktorí vyšli na ulicu a uvideli alebo pocítili, že neexistuje konkrétny plán, sa sklamú a v budúcnosti sa prestanú podobných akcií zúčastňovať.

Nepodarená organizácia politických akcií opozície ovplyvňuje nálady ľudí hlbšie, ako politická propaganda moci, lebo radový účastník na vlastnej koži pociťuje slabosť a bezmocnosť opozície. A v tom prípade je lepšie žiadne akcie vôbec neorganizovať, ako organizovať ich zle a neprofesionálne. Jediné, čo môže opozícia dosiahnuť pri realizácii neúspešnej akcie, je stratiť vlastných stúpencov a prehĺbiť vnútorné rozpory, keď začnú hľadať vinníkov neúspechov.

Vedenie bieloruskej opozície sa neraz zúčastňovalo početných seminárov jednak v Bielorusku, jednak v zahraničí. Určite ich tam učili, že také politické udalosti ako voľby, mítingy, demonštrácie musia sledovať zrozumiteľné ciele, potrebujú stratégiu a metodiku svojej realizácie. Inak povedané, musí v nich existovať logika krokov.

Pri analýze udalostí 25. marca budeme analyzovať logiku krokov a tie ciele, ktoré si organizátori vytýčili a pokúsime sa zodpovedať na otázku, do akej miery boli dosiahnuté. Na začiatku by sme pripomenuli, čo to je stratégia. Stratégia (z gréckeho στρατηγία – hlavné riadenie bojových akcií!) v politike je najvšeobecnejší mechanizmus postupovania, ktorý definuje spôsob dosiahnutia komplexných cieľov. Za politické ciele možno považovať získanie moci, ovplyvňovanie politických elít, získanie politických, ekonomických a iných ústupkov atď. Stratégia a taktika prípravy pouličných akcií v malom pripomína bojové akcie. Proti sebe stoja dve armády, velitelia, vytýčené ciele a metodika ich dosiahnutia. Pri analýze cieľov a stratégie moci počas politických akcií je viac než pochopiteľná. Hlavným cieľom je lokalizácia demonštrácie a jej rozohnanie. Na dosiahnutie tohto cieľa silové štruktúry využívajú veľmi jednoduchú, ale efektívnu stratégiu:

1. preventívna izolácia najaktívnejších predstaviteľov opozície (zatýkania);
2. zabránenie kvantitatívnej koncentrácii protestujúcich ľudí v Minsku (izolácia regiónov);
3. rozdelenie účastníkov zhromaždenia na niekoľko skupín, kolón, ich rozptýlenie rôznym smerom a postupné rozohnanie. Malé skupiny bez jednotného a koordinovaného vedenia nebudú schopné klásť odpor.

Vedenie opozície počas mnohých rokov svojho pôsobenia nebolo schopné vypracovať vlastnú stratégiu, aby dokázalo čeliť moci, ale naďalej sa spolieha na to, že „moc sa spamätá a umožní organizovať demonštrácie tam, kde to opozícia požaduje”. Vyvstáva však jednoduchá otázka, prečo by to moc mala robiť. Vari sa lídri opozície nazdávajú, že Lukašenko sa jedného dňa zobudí a začne sa zamýšľať: „Nemal by som odovzdať moc A. Milinkievičovi, alebo pánovi Kozulinovi, alebo ju ponúknuť G. Bushovi?”

Zdá sa, že takto uvažovali organizátori pochodu z 25. marca. Podľa dostupných údajov opoziční lídri pripravili akčný plán, publikovaný na internetovej stránke organizácie Charta 97. Tento plán do značnej miery pripomína detskú hru „Hádaj, v ktorej ruke mám cukrík?”, keď sa v ňom jeho autori zamýšľajú nad tým, či moc umožní zhromaždenie na mieste, kde ho plánuje usporiadať opozícia, alebo nie. Vychádzajúc z predchádzajúcich udalostí, možno povedať, že moc robí práve to, o čom je opozícia presvedčená, že robiť nebude. Ale nevedno, prečo opoziční lídri počítajú s tým, že práve to Lukašenko robiť nebude, lebo nezávislí analytici sú presvedčení, že je to preňho nevýhodné. Lukašenko však robí to, čo je umožní predĺžiť si moc a nie to, čo by mal robiť podľa úvah opozičných analytikov.

V pláne, ktorý pripravilo vedenie, sa odzrkadľuje celá logika opozičnej elity a jej chápanie politickej reality. Ale vďaka publikácii uvedeného plánu nie je nutné dohadovať sa, či nejaký plán vôbec existoval. K dispozícii sú iba dva body:
a) Moc si to „rozmyslí” a nebude brániť zhromaždeniu na Októbrovom námestí a uskutočneniu slávnostných podujatí;
b) Októbrové námestie bude uzavreté. Moc bude trvať na odchode demonštrantov na povolené miesto v blízkosti Akadémie vied. Pekný, slávnostný pochod v centre mesta bude v súlade s cieľmi organizačného výboru. (1)

Bolo by vhodné upozorniť predovšetkým na to, že vychádzajúc z plánov opozície, celý pochod bol ponechaný na vôľu mocenských orgánov, ale nie na vôľu zhromaždených. Vôbec nikto si nekládol otázku, čo treba robiť, keď moc začne rozháňať demonštrantov, biť, zatýkať, rozdeľovať kolóny a znemožňovať prechod podľa stanovenej trasy, čo sa napokon aj stalo. Ťažko pochopiť, načo bol potrebný organizačný výbor, keď aj tak všetko rozhodovanie bolo ponechané moci, respektíve inému Výboru (štátnej bezpečnosti – pozn. aut.)? Aký bol dôvod vypracúvania akýchkoľvek plánov, ak ani samotná opozícia nebola pripravená ich dodržiavať a realizovať svoj postup v súlade s nimi? Takýto prístup lídrov opozície k organizovaniu demonštrantov vopred predurčoval akciu na neúspech. Ba čo viac, taký plán iba ilustruje fakt, že keď medzi mocou a opozíciou skutočne prebieha dialóg, tak má charakter dialógu „silného so slabým.” V danom prípade slabším partnerom je opozícia a moc sotva bude brať do úvahy názor slabšej strany. Opozícia v tomto prípade pripomína maloletého výtržníka, ktorý sa chystá urobiť škodu, ale predtým sa pýta dospelých, ako ho potrestajú.

Vráťme sa však k analýze pravdepodobných, respektíve reálnych cieľov, aké si kládla opozícia, keď sa rozhodla vyviesť ľudí na ulicu. A priori pre každého rozumného človeka je jasné, že motívom nebol iba zámer organizátorov dostať ľudí do ulíc, ale vedomie cieľa, kvôli ktorému ľudí vyzvali zúčastniť sa demonštrácie. Lebo nie je nič hlúpejšie, ako vyzývať občanov riskovať životy iba preto, aby mávali zástavami a zakričali „Žive Belarus.” Organizátori musia vytýčiť konkrétne ciele a usilovať sa o ich dosiahnutie. Je jasné, že v takých nepriaznivých politických podmienkach, v akých pôsobí bieloruská opozícia, ťažko realizovať ciele globálneho charakteru, akými sú napríklad získanie moci, respektíve realizácia politických požiadaviek. Preto okrem globálnych cieľov môžu existovať lokálne, strategické ciele, ktoré by perspektívne mohli posilniť opozíciu, zvýšiť jej autoritu v spoločnosti a donútiť moc, aby s ňou počítala. Medzi takými cieľmi, ktoré si opozícia určite kládla, lebo v opačnom prípade by jej aktivity pôsobili ako úplne nezmyselné, mohli byť:

1.    Popularizácia politického hnutia Za slobodu;
2.    Popularizácia demokratického lídra A. Milinkieviča;
3.    Mobilizácia protestnej časti obyvateľstva okolo jediného lídra;
4.    Oslava Dňa slobody na Kalinovského námestí (Kastus Kalinovskij – líder proticárskeho povstania v rokoch 1863 – 1864, pozn. red.), dnes s názvom Októbrové námestie
5.    Demonštrácia reálnej politickej sily a pripravenosti rozhodným spôsobom brániť svoje pozície.
(Aktivity, ktorých cieľom je snaha opozície dokázať svoju existenciu, sa v tomto článku neanalyzujú).

Paralelne s definovaním pravdepodobných zámerov vyvstáva iba niekoľko otázok. Skutočne si organizátori kládli takéto ciele a ak áno, uplatnila sa príslušná stratégia pri ich realizácii? Chce vôbec opozícia viesť ozajstnú politickú hru, alebo bude aj naďalej snívať o Lukašenkovom pokání? Sú v demokratickej komunite skutoční lídri?

Počas mediálnej kampane vedenie opozície vyzývalo ľudí na oslavu Dňa slobody, konkrétne na Kalinovského námestí. S týmto cieľom boli určené dve zhromaždiská, v okolí obchodného domu GUM a budovy cirkusu, v dôsledku čoho sa vytvorili dve zoskupenia ľudí. To všetko mohlo znamenať, že napriek všetkému bolo prijaté rozhodnutie sa aspoň pokúsiť preniknúť na námestie, ktoré bolo zo všetkých strán zablokované milíciou. Zároveň Milinkievič dáva najavo, že sa nechce dostať do konfliktu s milíciou a akcia bude mať pokojný charakter. Už od samého začiatku sa prijali dve úplne odlišné rozhodnutia (v súlade s „Troma plánmi opozície”), čo svedčí o tom, že organizátori akcie nemali vypracovanú logiku uskutočnenia akcie. To znamená nasledujúce fakty:
1.    Keď cieľom bola iba oslava Dňa slobody, prečo organizátori vyzývali ľudí, aby sa zhromaždili na Kalinovského námestí a navyše sa spoliehali iba na dobrú vôľu moci, pritom navyše sa občania mali zhromažďovať na rozličných miestach. Prečo nezvolili pochod v jednotnej kolóne od budovy cirkusu na miesto, ktoré moc určila bez toho, že by riskovali osudy ľudí.
2.    V prípade, že opozícia nechce, aby jej moc diktovala svoje podmienky a je až do konca pripravená obhajovať svoju voľbu, treba siahnuť po radikálnych opatreniach a pretrhnúť policajné kordóny, alebo aspoň sa opevniť na dobytých pozíciách a neumožniť milícii vytláčať ľudí z ulice. Keď lídri svoju pasivitu odôvodňujú neochotou „ohrozovať” ľudí, nemá zmysel ich vyzývať, aby išli do ulíc, lebo aj tak po demonštrácii všetci, ktorých nasnímali alebo zadržali, budú mať problémy.
3.    Keď cieľom opozície bolo vytvorenie „obrazu” pre západných partnerov a ukázať celému svetu, aký je režim tvrdý a zlý, vtedy nebolo potrebné písať listy Lukašenkovi. Naopak, mali vyzvať Západ na totálnu izoláciu krajiny a režimu, ktorá však aj tak neprináša politický efekt. Západ navyše vie aj bez toho, že v Bielorusku panuje diktatúra, západná demokracia už viac, ako robí, urobiť nemôže, zostáva jej iba začať s bombardovaním Minska. Na druhej strane totálna izolácia Bieloruska bude iba vyhovovať Rusku s jeho veľmocenskými ambíciami.
4.    Ak cieľom organizátorov bolo prijatie petície a informovanie širokej verejnosti o jej obsahu, bolo potrebné zhromaždiť sa okolo Akadémie vied, po jej prijatí vyslať delegáciu k predstaviteľom moci a následne požadovať jej naplnenie. Keď sa tak nedeje, nemá nijaký zmysel akékoľvek výzvy vôbec prijímať, pokiaľ nie je vôľa a sila ich presadzovať, lebo sa to mení na prázdne slová. Napokon to nevyvolá nič okrem úsmevu.
5.    Ak bolo cieľom akcií spropagovať politické hnutie Milinkieviča a ukázať ho ako lídra Bieloruska, v tom prípade bolo preň nevyhnutné zostrenie situácie, a to aj v prípade, ak by ho to malo stáť slobodu. Vďaka práve takémuto mužnému kroku by nikto viac nemohol spochybniť jeho osobu a ľudia by uvideli ozajstného lídra a hrdinu, čo by zjednotilo občanov okolo bieloruského Danka (hrdina poviedky M. Gorkého Stará Izergiľ, ktorý vyviedol ľudí z tmy na svetlo – pozn. red.). Žiaľ, Milinkievič prejavil nerozhodnosť a radšej ustúpil, čo viedlo k sklamaniu všetkých, ktorí boli nablízku.

Obetavosť a pokánie: Z dejín je známe, že niektoré idey a duchovné hodnoty si mohli získať stúpencov a nadobudnúť všeobecnú platnosť iba vďaka obetavosti a pripravenosti tých, ktorí ich hlásali, bojovať za ne až do posledného dychu. Keď je človek presvedčený, že stojí na strane dobra a jeho idey predstavujú pravdu, bude pripravený bojovať za svoje myšlienky aj za cenu veľkých strát, vrátane samotného života. Politická, morálna, náboženská pravda počas veľkých historických udalostí nadobúda väčšiu hodnotu, ako život. Vari v Bielorusku neexistuje vedomie historickej chvíle, alebo idey nie sú správne a nie sú ničoho hodné? Keď človek nie je pripravený riskovať svoj život, slobodu, blahobyt, aby obhájil myšlienky, ktoré hlása, taký človek nie je presvedčený, že tieto idey sú skutočne pravdivé a dôležité pre všetkých občanov. A keď je človek, pripravený na kompromis so sebou samým, schopný zriecť sa svojich zásad, aby sa vyhol stratám, vtedy jeho myšlienky v skutočnosti nemajú nijakú hodnotu. Boj za pravdu nehľadá kompromisy. Len sebaobetovaním človek idey môže dokázať, že skutočne stojí na strane dobra a spravodlivosti, nesie v sebe najvyššie hodnoty. Len vlastný príklad môže donútiť iných veriť v to, čo sám hovoríš, to dáva silu a prevahu nad tými, ktorí sa snažia pravdu potlačiť a zničiť terorom a represiami. Viera vo vlastnú prevahu je silnejšia ako strach a obetavosť dáva život ideám.

V podmienkach, v akých žije naša krajina, v podmienkach strachu a teroru len pripravenosť sebaobetovania môže ľudí prebudiť k činom. A tu zohráva veľmi dôležitú úlohu postava lídra, nie iba lídra – človeka, ale lídra, predstavujúceho človeka a idey, lídra, ktorý sa nebojí obetovať seba, aby dosiahol zmenu situácie. Práve v Bielorusku je miesto pre činy a človek, ktorý nie je pripravený obetovať seba, nemôže byť lídrom. Pripravenosť obetovať sa je prvým krokom k víťazstvu, strach o seba paralyzuje nielen seba samého, ale aj nasledovníkov. Žiaľ, A. Milinkievičovi chýba dostatok vnútornej odvahy a pripravenosti na sebaobetovanie, za tie idey, ktoré sám hlása, hovoriac, že „s nami je Boh a pravda.” Je človekom kompromisu, ale nie človek ideí, nie je človekom pokánia.

Slová o pokání môžu znieť v súčasnom globálnom svete, kde o všetkom rozhodujú globálne informačné technológie a peniaze, hlúpo. Ak je to tak, vtedy nie je žiadny dôvod vyzývať ľudí, aby vyšli do ulíc, riskovali svoj život a blahobyt kvôli nejakým abstraktným ideám slobody a pravdy, za ktorú samotný líder nie je pripravený kajať sa. Nie je lepšie jednoducho vyčkať, kým peniaze a technológie situáciu nezmenia? Ako však potvrdzuje bieloruská skutočnosť, peniaze a technológie urobili z občanov krajiny otrokov a im sa s tým žije dobre. A preto, aby sa podarilo situáciu prelomiť, je nevyhnutná odhodlanosť na pokánie. V boji líder potrebuje ako prvý urobiť krok vpred, ďalej ho ľudia sami ponesú na rukách.

O Mojžišovi, Milinkievičovi a opozícii

V každej spoločnosti sú ľudia, ktorí sa vyznačujú určitými osobnými a politickými charakteristikami, vďaka ktorým sú schopní ovládať masy. Takých ľudí spravidla nazývajú „vodcovia” („lídri”). Keď hovoríme o lídroch bieloruskej opozície, možno ich označiť skôr za „sprievodcov”, ktorí nevedú svojich stúpencov k dosiahnutiu konkrétnych ideálov, ale jednoducho ich vodia dokola bez žiadneho cieľa alebo poslania, ktoré by im bolo zrozumiteľne vysvetlené.

Udalosti 25. marca, ako aj iné udalosti z obdobia posledných desaťročí, pripomínajú odchod Židov z Egypta a ich blúdenie po púšti. Azda jedine s tým rozdielom, že Mojžiš viedol Židov po púšti, aby v nich zničil ducha otroctva, ale „sprievodcovia” opozície vodia svoj národ po uliciach Minska preto, aby v ňom zničili bojového ducha a nádej na víťazstvo. Čakajú pritom, kým posledný opozičník nepostaví kríž na tom všetkom, čo sa robí v demokratickej spoločnosti.
Netreba hovoriť, že pri akejkoľvek významnejšej aktivite, najmä pri takej, akým je politická demonštrácia, musia byť vyjasnené tri skutočnosti: Kto vedie? Kam vedie? Prečo vedie? Keď je pre značnú časť demokratických občanov viac-menej pochopiteľné, kam treba ísť a prečo, doposiaľ nie je vyjasnené, kto má ľudí viesť.

Na dosiahnutie zmeny situácie v Bielorusku je potrebný charizmatický líder a nie sprievodca. Pri analýze politického pôsobenia A. Milinkieviča možno povedať, že nedisponuje vlastnosťami charizmatického lídra a národného vodcu, ale patrí do kategórie intermediálnych lídrov. Intermediálny líder je taký, ktorý sa stáva lídrom nie vďaka svojim osobným vlastnostiam, charizme, existencie vnútornej vôle, ktorá priťahuje ľudí, ale vďaka podpore zahraničnej politickej komunity a cieľavedomej mediálnej politike jednak vnútri krajiny, ako aj v zahraničí, ktoré vytvárajú postavu lídra. Len vďaka tomu sa človek mení na lídra a nadobúda dôležitú pozíciu v politickom prostredí svojej krajiny. Politický život a aktivity tohto lídra závisia nie od domácej podpory zo strany občanov, ale od toho, nakoľko silné sú jeho pozície v zahraničí a od pripravenosti médií poskytovať mu informačnú podporu. Je pochopiteľné, že bez medzinárodnej podpory by činnosť politického lídra v Bielorusku bola veľmi ťažká a nebezpečná, ale bez viery v lídra zo strany bieloruských občanov je takáto aktivita jednoducho nezmyselná. A v skutočnosti iba národ môže ubrániť svojho lídra. Úplne iným prípadom je, keď bieloruský líder plánuje dostať na námestie zahraničných diplomatov a veľvyslancov, a nie Bielorusov. V tom prípade, samozrejme, práca na medzinárodnej aréne je prioritnou.

Pochybné výsledky ďalšieho „víťazstva”

Približne o 12. hodine 25. marca začali ľudí vytláčať z Prospektu Nezávislosti. Ojedinelé lokálne pokusy o zastavenie tlaku milície boli potlačené, lebo mali spontánny charakter a boli výsledkom vlastnej iniciatívy zhromaždených, nie nejakého vypracovaného plánu. Zmätenosť Milinkieviča, jeho nerozhodnosť, viedli k tomu, že ľudí začali odvádzať na rozličné strany neznáme osoby. Nie je zrejmé, či to boli lokálni lídri, alebo provokatéri. Samotná kolóna pripomínala Napoleonovou armádu, chaoticky ustupujúcu od Moskvy. Napokon kolóna pripomínala sprievod väzňov, pochodujúci po Minsku pod prísnym sprievodom strážcov, keď akýkoľvek krok napravo alebo naľavo sa prísne trestá. Takmer okamžite bolo jasné, že ani Milinkievič (údajný líder), ani organizačný výbor (niektorí organizátori sa dokonca ani nedostali na prospekt, lebo sa oneskorili), ale milícia riadi a smeruje ľudí tam, kam to potrebuje. Medzi účastníkmi bolo cítiť zúfalstvo, hnev a pripravenosť na radikálne kroky, ale všetci čakali jasnú výzvu, ktorá však neodznela. Kolóna, respektíve jej zvyšok, pokračovala ďalej, nevedno kam a nevedno prečo. Občas sa stávalo, že skupina „koordinátorov pochodu” ide jedným smerom a väčšina sprievodu kráča úplne inde. Unavení, rozčarovaní ľudia sa jednoducho rozchádzali alebo ich rýchlo rozháňala milícia a zaháňala ich do metra. Nikto nebol schopný zorganizovať usporiadaný pochod. Napokon sa k Akadémii vied dostalo približne 500 ľudí z viac než niekoľko tisíc.

Žalostné výkriky, že za chaotický priebeh demonštrácie je zodpovedná milícia, lebo narušila nejaké dohody (predstavitelia organizačného výboru hovoria o existencii dohôd s plukovníkom Padabedom), sú jednoducho smiešne. Hovoriť o dohodách s milíciou je takmer to isté, ako uzatvárať dohodu medzi väzňami v Osvienčime a vedením tábora, aby ich každý deň nevraždili po tisíckach, ale po stovkách.

Keby aj velenie milície narušilo dohody s opozíciou, čo z toho vyplýva? Znamená to vari, že nabudúce sa lídri bieloruskej opozície budú usilovať preniknúť na Kalinovského námestie, alebo vezmú útokom administratívu prezidenta? Keď milícia ignoruje dohody a opozícia sa nezačne dožadovať ich realizácie, bude to iba opätovne potvrdzovať jej bezmocnosť a nedôslednosť.

Nepochybne môže existovať celý rad prístupov k hodnoteniu politických stratégií, ako aj výsledkov politických aktivít. Rovnako právo na existenciu majú aj rozličné interpretácie toho, čo znamená pojem víťazstvo. Niektorí predstavitelia opozície sú presvedčení, že pozitívny výsledok a víťazstvo sa meria počtom milicionárov a zatknutých ľudí počas konkrétnych akcií, nie však dosiahnutím vytýčených politických cieľov. Je to do značnej miery sovietsky prístup ku skutočnosti: „Zvíťazili sme, lebo nás zbili a rozohnali a stratili sme časť svojich stúpencov, a nie naopak.” Nepôsobí to čudne? A pokiaľ toto je víťazstvom, všetko, o čom sa hovorilo doteraz, možno preškrtnúť a vyhodiť na smetisko.

To, že moc vyviedla do ulíc tisícky pripravených príslušníkov specnazu, znamená nie to, že sa bojí, ako tvrdia niektorí predstavitelia opozície. Vždy sa mi zdalo, že prejavom strachu je ústup a útek, nie útok a rozháňanie demonštrantov. Početnosť príslušníkov specnazu, naopak, svedčí o tom, že moc nechce diskutovať s opozíciou a je pripravená postupovať tvrdo a radikálne, v prípade, že je to nevyhnutné, pričom počíta so všetkými možnosťami vývoja situácie. Okrem toho, účasť silových štruktúr v takýchto akciách posilňuje ich bojovú skúsenosť a schopnosť uplatňovať svoje teoretické poznatky v praxi. Na druhej strane demonštranti vyzerali ako živé trenažéry na vypracovanie stratégií. Vnútorná komunikácia medzi lídrami a základnou masou protestujúcich neexistovala. Zbavení koordinácie a celkovej vôle sa stali ľahkou korisťou pre „lukašenkovských orlov”.

Ešte pochybnejším dojmom pôsobia vyjadrenia predstaviteľov opozičných elít, že kým do ulíc nevyjde 100-tisíc ľudí, situácia sa nikdy nezmení. Je však zaujímavé, že veľký počet ľudí bez dobrej koordinácie a prípravy zostane iba veľkým davom, bezcieľne blúdiacim po uliciach. A zároveň dejiny potvrdzujú, že veľmi často dobre zorganizovaná malá skupina dokázala kvalitne čeliť väčšine a keď aj nezvíťazila, prinajmenšom preukázala veľkú duchovnú silu, čo vytváralo podmienky na zjednotenie celého národa.

Z toho vyplýva, že udalosti 25. marca potvrdzujú, že vedeniu opozície buď chýbajú reálne politické ciele, alebo nedisponuje vnútornou silou a pripravenosťou ich dosiahnuť. Zdá sa, že politika politických strán a hnutí sa obmedzila na nekonečný proces voľby spoločného lídra a účasť na pouličných akciách sa obmedzuje na aktivity typu „prísť, prejsť sa a zakričať” a následne sa v pokoji rozísť. To je veľmi vzdialené rímskej zásade „veni, vidi, vici”.

Jediným pozitívnym prvkom všetkých uvedených udalostí je to, že ľudia, a predovšetkým mladí ľudia, prichádzajú a sú naďalej pripravení prichádzať na ulice a bojovať za svoje ideály. Sú síce pripravení znášať údery od predstaviteľov režimu, je však otázkou, či sú pripravení znášať nerozhodnosť a nepripravenosť opozičných lídrov.

Zásadou politiky je nielen získanie nových členov a sympatizantov hnutia, ale aj schopnosť posilňovať na duchu existujúcich priaznivcov. Práve títo ľudia majú viac energie a menej strachu, ale aj viac požiadaviek na lídrov. V podmienkach teroru je veľmi ťažké zvíťaziť a dosiahnuť zvrat situácie, ale prinajmenšom pri organizovaní pouličných demonštrácií je potrebné urobiť všetko preto, aby v ľuďoch zostal pocit, že neprehrali. Lebo tento vnútorný pocit im dáva istotu v tom, že zvíťazili.

Absencia reálneho lídra a centra prijímania rozhodnutí, ktoré je pripravené prevziať všetku zodpovednosť, sotva umožní uskutočnenie reálnych zmien v Bielorusku. Jediné, čo opozícii zostáva, je čakať na dôsledky rozsiahlej ekonomickej krízy alebo na iný politický zázrak.