Jedenásty september sa vryl do našich pamätí nezmazateľným spôsobom. Vystavil ľudstvo novodobého sveta hrozbe, ktorej následky pretrvávajú až do súčasnosti, a to bez šance na skoré uzdravenie. Diagnóza nazvaná 11. september zastihla civilizáciu nepripravenú čeliť novému ohrozeniu, ktoré svojím charakterom potláča najzákladnejšie ľudské práva a slobody. Charakterom, ktorý pokladá bombový atentát za prvé kolo mierových vyjednávaní a pre ktorý je počet obetí iba číslo klasifikujúce úspešnosť naplánovanej akcie. Reakciou na terorizmus bolo vyhlásenie vojny proti všetkým jej podobám a prejavom. Lídrom boja proti terorizmu sa stala americká administratíva prezidenta Georgea W. Busha, za patrične medializovanej podpory spojencov.

Hoci 11. september bol krvavým dátumom najmä americkej histórie, pre ostatných mal znamenať vztýčený prst, s posolstvom varovania. Séria explózií vlakov v Madride však oznámila, že obdobie relatívneho pokoja sa s konečnou platnosťou skončilo — teror dorazil do Európy.

Po prvom šoku nastalo prebudenie, potom kladenie si otázok, kto a prečo, ako i okamžitá snaha španielskej vlády nájsť a potrestať vinníkov, a to za každú cenu. Prvé vyšetrovania a odhalenia skutočných príčin boli len desivým zistením toho, čo sme už dávno vedeli. Al-Kajdá dala jasný signál, že pozná slabé miesta spojencov svojho existenčného nepriateľa. Odhodlanie Al-Kajdy trestať každého za podporu USA je dlhodobou stratégiou slúžiacou na rozklad protiteroristickej koalície. Al-Kajdá demonštrovala svoju silu i to, že má prostriedky, know-how a masy stúpencov odhodlaných hocikedy sa obetovať v boji proti križiakom.

Reakcie predstaviteľov EÚ i jednotlivých členských štátov po zasadaní, ktoré sa uskutočnilo 20. marca v Bruseli, naznačuje, že dohoda o spolupráci v oblasti bezpečnostnej politiky EÚ je neodvratná a doteraz zanedbávaný problém terorizmu na európskom kontinente sa musí okamžite riešiť.

Za najjasnejší príklad prechodu od slov k činom možno pokladať summit EÚ, ktorý sa uskutočnil 25. marca. Výstupom summitu bolo vytvorenie úradu Pána antiteroristu, ktorý by mal koordinovať prácu jednotlivých európskych rezortov. Ešte dôležitejším je však dokument Klauzula solidarity, ktorý znamená, že členské štáty sú povinné poskytnúť všetku pomoc vrátane vojenskej štátu únie, ktorý bol napadnutý. Uvedený dokument sa má stať súčasťou dosiaľ kontroverznej ústavnej zmluvy — najvyššieho právneho dokumentu rozšírenej EÚ. Prostriedkov na posilnenie bezpečnosti a spolupráce je niekoľko a ich včasná implementácia je nevyhnutná. Jedným z najsľubnejších je zavedenie nových dokladov EÚ, ktoré budú okrem iného obsahovať bionometrické údaje držiteľa. Nemenej významné sú aj opatrenia, ako právne normy na odškodňovanie obetí terorizmu, európsky zatykač či zákon o praní špinavých peňazí. Citlivou problematikou sa javí spolupráca tajných služieb štátov únie pri výmene spravodajských informácií.

Zvyčajne ťažkopádny kolos bruselských úradníkov sa dal až nezvyčajne rýchlo do pohybu. Z kontextu udalostí sa však vynárajú pochybovačné otázky, či opatrenia na posilnenie bezpečnosti a spolupráce v EÚ neprichádzajú neskoro. Otázkou je, či stratégia, ktorou sme doteraz bojovali proti terorizmu, priniesla očakávané výsledky a či tieto výsledky sú adekvátne vynaloženému úsiliu a obetiam na životoch, ktoré toto ťaženie doteraz stálo. Čo také dôležité zamestnávalo predstaviteľov EÚ, že prijatie zásadných protiteroristických opatrení, aké sa dostávajú teraz na program rokovaní, sa neudialo bezprostredne po útokoch na USA? Vyzerá to, že jediným motívom konať sú dve stovky ľudských životov, ktoré museli vyhasnúť, aby sme si uvedomili, že terorizmus je potrebné brať eurovážne. Argument, že cez sito vždy niečo pretečie, je síce založený na tvrdení, že so 100-percentnou istou sa nič nedá vylúčiť ani potvrdiť, ale pocit uvedomenia si, že sme už v zárodku urobili všetko pre to, aby sme predišli katastrofe, by nás dnes potešil omnoho viac.