Eurázijstvo sa rodilo v prostredí porevolučnej emigrácie ruskej inteligencie ako reakcia na udalosti z roku 1917. Ide o politickú filozofiu, hlásajúcu civilizačnú svojbytnosť a samostatnosť „tretieho kontinentu“ odlišného tak od Európy (Západu) ako aj od Ázie (Východu). Euroázijské koncepcie v súčasnej dobe podstatne ovplyvňujú ruské politické myslenie. Cieľom textu je podať základnú charakteristiku geopolitického aspektu hnutia a jeho momentálny vplyv na ruskú politiku.

Eurázijstvo ako pojem má viacero rozmerov [geografický, geopolitický, politicko-filozofický, eurázijstvo ako hnutie, teraz aj integračné zoskupenie Eurázijská ekonomická únia]. Štandardný, konvenčný prístup z geografického hľadiska upozorňuje na kontinent, ktorý tvorí subkontinent Európa a Ázia, pričom hranicou medzi nimi je pohorie Ural. Prístupy k definícií pojmu Eurázie ako kontinentu sa v rôznych geografických oblastiach líšia, podobne problematické je aj vymedzenie kontinentu Amerika. Na prvý pohľad geografické vymedzenie Eurázie (v zmysle všeobecného pojmu) ako kontinentu postačuje, no dôležitejšia je pre nás definícia Eurázie z pohľadu eurázijských mysliteľov, teda skôr politicko-filozofický pojem Ruska – Eurázie, pričom tieto dva pojmy v ich interpretáciách často splývali a boli považované za totožné. Mali na mysli priestor – oblasť, kde okrem Rusov (Slovanov) spoločne žili a žijú mnohé ďalšie národy ugrofínskeho, kaukazského, turkotatárskeho či mongolského typu – teda eurázijcov. Už Dostojevskij citoval Európanov v jeho knihe „Rusko a Európa“: „Grattez le russe et vous verrez le tartare.“ [1] Rusko – Eurázia sa rozprestiera približne v hraniciach bývalého Sovietskeho zväzu, či cárskeho Ruska spred revolúcie [2]. Z geopolitického hľadiska má pojem (veľká) Eurázia význam akéhosi svetového ostrova, kam zaraďujeme Európu, Stredný východ a Áziu teda asi 90 krajín [3]. V nasledujúcom texte rozoberieme geopolitický prístup eurázijskej školy, ktorý nadväzuje na klasickú anglosaskú a nemeckú geopolitiku. Politicko-filozofický rozmer pojmu poukazuje na špecifickosť či unikátnosť civilizačného priestoru, kultúry a národov Eurázie, ktorý mentálne, kultúrne, typovo neprináleží ani k Európe ani k Ázii, pričom ale nepopiera vplyv obidvoch. Eurázijstvo ako hnutie sa formovalo v prostredí intelektuálov z radov imigrantov, ktorí opustili Rusko po revolúcií v roku 1917 a pôsobili v rôznych európskych mestách od Londýna až po Sofiu. Hnutie od počiatku nebolo názorovo prísne koherentné, no zväčša v ňom pôsobili tzv. bieli [4], monarchistickí reakcionári, či pravicoví konzervatívci.

Geografia Eurázie

Geografia bola už od počiatku eurázijského hnutia súčasťou intelektuálnej výbavy eurázijcov a teoretického prístupu k vysvetľovaniu civilizačných hodnôt a mentálnej špecifickosti Ruska – Eurázie. Zakladateľ hnutia Peter Nikolajevič Savickij bol okrem iného vyštudovaný geograf. Taktiež eurázijec druhej generácie, známy Lev Nikolajevič Gumiľov, bol jeden z najoriginálnejších geografov a historikov 20. storočia [5].

Vo všeobecnosti Eurázia je najrozsiahlejšia pevnina planéty Zem, ktorá zaberá 1/3 súše našej planéty (53,4 mil. km²). Skladá sa z dvoch častí – Európy a Ázie. Hranica je tvorená Uralským pohorím, nižšie riekou Ural severným pobrežím Kaspického mora po severnom podnožiu Kaukaza, Čierneho mora až do prielivu Dardanely. Eurázia je teda veľmi členitý, zložitý a unikátny geografický systém [6]. Na tomto ohromnom území je rôznorodá nielen príroda, ale aj obyvateľstvo. Súčasťou obrovského kontinentu sú menej rozľahlé územia – regióny. Tieto regióny združujú štáty, ktoré majú spoločné geografické, historické a tiež sociálno-ekonomické črty. Najväčšiu časť Eurázie zaberá práve Rusko, ktoré sa rozprestiera na oboch častiach Eurázijského kontinentu. Rusko – Eurázia je v ponímaní eurázijcov štát – kontinent. „Pre sformulovanie základných téz eurázijstva bolo nevyhnutné definovanie troch pojmov: Európa, Ázia a Eurázia. Eurázijci totiž neprijímali ich tradičnú geografickú interpretáciu.” [7]. V našom konvenčnom ponímaní je Eurázia spojením Európy a Ázie – teda jeden kontinent, ktorý však eurázijci rozdeľovali na tri časti. Európa (v zmysle európskeho poloostrova), Eurázia (Rusko – Eurázia, územie Ruska) a samotnú Áziu [8].

Eurázianske chápanie Eurázie (Ruska). Prameň: Sériot, P.: Struktura a celek. Academia, Praha 2002, Grafické znázornenie: autor, Podľa: Volner, Š. Geopolitika Klasická nová EÚ – geopolitický aktér 21. storočia. 2. vyd. Bratislava : Iris, 2012. s. 77

Územie Eurázie bolo od najstarších čias obývané rôznymi národmi, kontinent je preto špecifický veľkými kontrastmi. Na štvrtine územia na severe kontinentu pôsobí tzv. večný mráz. Na severovýchode kontinentu teplota vzduchu klesá až na úroveň -70 °С. Eurázia je zároveň aj najľudnatejší kontinent – ¾ všetkých obyvateľov planéty žije práve tu.[9]

Treba povedať, že geografický pohľad na Rusko (Euráziu) nebol nikdy prísne sterilný, ale vždy súvisel s kontextom kultúry priestoru (geograficko-kultúrnej osobitosti). S. Krno si ich všíma hneď niekoľko:

1. Krajinou prechádzalo desať časových pásiem;
2. Rozličné chápanie kultúrneho významu slov Západ a Východ, Európa a Ázia;
3. Prírodná diferenciácia a pestrosť od stepí až po arktické pustatiny. Objektívna nemožnosť tradičných foriem poľnohospodárstva;
4. Surovinovo-energetické zásoby determinujú sebestačnosť Ruska a naopak závislosť iných od neho;
5. Pol milióna kilometrov ruských plynovodov a ropovodov predstavuje vzdialenosť väčšiu než od Zeme na Mesiac alebo dvanásť dĺžok rovníka;
6. V dôsledku trvalo zamrznutej pôdy, ktorá zahrňovala polovicu cárskeho Ruska a takmer dve tretiny súčasného štátu, spoznávanie a zaľudňovanie mnohých oblastí bolo nesmierne komplikované;
7. Rusko spolu s Čínou sú jedinými veľmocami, ktoré územne expandovali predovšetkým po súši (kontinentálne rozširovanie najmä pozdĺž hraníc, teda nie po mori). Pokým sa Číňania viac usilovali využiť vnútorné možnosti, čo najefektívnejšie hospodáriť v zaľudnených údoliach a intenzitu uprednostňovali pred extenzitou, Rusi uprednostňovali zaberanie nových území – akási predurčenosť k expanzívnemu správaniu [10];

„Neobmedzené priestory nenútili Rusov klásť vyšší dôraz na intenzifikáciu výroby. Získavali východné územia, ktoré však na rozdiel od západoeurópskych kolónií, dlhý čas neposkytovali možnosť dobývať surovinové bohatstvo a vzhľadom na ľudoprázdnosť, neboli zdrojom lacných pracovných síl. Územný rast ruského impéria sa neprejavil adekvátne v ekonomickom raste. Skôr naopak,- vytvoril návyky extenzívneho hospodárstva veľmi zaostávajúceho za Európou.“ [11]

Krno ďalej poukazuje na vplyv tajgy, ktorá je na rozdiel od európskych lesov nepriechodná, v lete navyše pokrytá močiarmi a v zime ťažko dostupná kvôli mrazom. Keďže väčšina územia Ruska bola do konca 19. storočia prístupná iba vďaka riečnym cestám (väčšina sibírskych veľtokov tečie poludníkovým smerom, kolmo na smer pohybu v priestore), územie väčšie ako Európa ostalo bez jediného kilometra železníc, v ruštine tzv. bezdarožije[12]. Ruské dejiny sú podľa eurázijských filozofických predstáv odrazom geografie priestoru Ruska – Eurázie. Stabilita kontinentu, nekonečná tajga či step predurčovali Rusov na: veľké dobyvačné misie, etatizmus [13], centralizmus, na eschatologicko-mesianistický neeurópsky typ nacionalizmu a hlbokú ruskú prirodzenosť. Kruté a nehostinné prírodné podmienky „vychovali“ eurázijské národy skôr na uprednostňovanie kolektivizmu, preferovanie stability miesto zmien, na ochotu odovzdávať právomoci, či časť slobody (suverenity) na jednotlivcov či elity, konzervatívne zmýšľanie a odmietanie pragmatizmu, či typických európskych kategórií – demokracia, ľudské práva, občianska spoločnosť, pluralizmus názorov. Väčšina reforiem či zmien v Rusku bola skôr robená z hora smerom nadol ako opačne. Rusko – Eurázia sa rozprestiera v severo-východnej časti najväčšieho kontinentu sveta a zaberá takmer tretinu jeho územia. Rusko zaberá východnú časť Európy a severnú časť priestoru Ázie. K Európe patrí okolo 22 percent krajiny, pričom ázijská časť Ruska zaberá tretinu krajiny. Rusko je v porovnaní s Ukrajinou, ako najväčším štátom Európy, väčšie 29 krát. Od Kaliningradskej oblasti k brehom Čukotského polostrova obýva priestory okolo 150 miliónov obyvateľov rozličných národností. Nikde vo svete nežije taká štruktúra ľudí, na takom širokom priestore a pritom v jednom štáte. Nedostatok tepla spôsobil na území Ruska menej rozvinutý poľnohospodársky typ kultúry. Tieto prírodné a geografické podmienky podmienili u národov Ruska veľkú trpezlivosť, odolnosť, skromnosť a schopnosť prežiť v krutých podmienkach. Tak napríklad na zabezpečenie takej životnej úrovne ako v západnej Európe by bolo Rusku vzhľadom na klimatické podmienky treba dva až trikrát viac energie ako európskym štátom. Iba preto, aby ľudia nezamrzli a prežili zimu, treba v priemere každému ruskému občanovi v závislosti od oblasti od jedného do piatich ton paliva ročne [14] [15].

Keď zhrnieme, čo sme uviedli vyššie, môžeme objektívne konštatovať, že jedným z hlavných faktorov, prečo je Rusko „Ruskom“ je aj „osud geografie“, na ktorý intenzívne poukazovali Eurázijci vo svojich koncepciách. Podľa nich sa v týchto nehostinných geografických a klimatických podmienkach vyvinul špecifický civilizačný druh alebo typ – eurázijský národ, ktorého najväčšiu a prirodzenú časť tvoria práve Rusi, no s nimi všetky národy, ktoré zdieľajú s Rusmi tento civilizačný priestor, v zmysle Schmittovského Großraumu (napríklad Kazachovia, Čuvaši, Tadžikovia, Čečenci, Tatári).

Geopolitika Eurázie

Po ozrejmení geografických špecifík Eurázie a Ruska sa, prirodzene, naša pozornosť presunie ku geopolitike. Geopolitiku chápeme ako akýsi priesečník prírodných vied (geografie, sociálneho darwinizmu) a spoločenských vied (najmä politológie). Vo svojom prístupe a nazeraniu na medzinárodné vzťahy geopolitika radikalizuje aspekt geografického determinizmu, pričom sleduje pohyb sily v priestore [16]. Gadžijev upozorňuje na fakt, že klasická geopolitika sa rodila v prostredí europocentrického sveta, a teda aj jej závery boli v celku europocentrické [17].

Kontinent Eurázia je stredobodom pozornosti takmer vo všetkých klasických geopolitických koncepciách [18]. Kontrola nad eurázijským heartlandom je základom mnohých teoretických analýz. Už Alexander Macedónsky ohňom a mečom zjednotil eurázijské priestory. Ďalším pokusom bola snaha Džingischána o zjednotenie čínskej, indickej civilizácie a iných civilizácií na kontinente. Hlavnou „žilou“ Eurázie sa javí veľká eurázijská step, ktorou prúdili nomádske nájazdy smerom do Európy. „Pocit teritoriálnej spolupatričnosti pozitívne vplýva na vytváranie rozsiahlejších aliancií štátov.“ [19] O kontrolu nad Euráziou sa pokúšalo Britské impérium, Ruská ríša, nacistické Nemecko, z časti aj Japonské cisárstvo. V súčasnej dobe sa v priestore Eurázie výrazne angažuje hlavne USA, Čína, Rusko, Turecko, ale aj India.

Šachovnica“ podľa Z. Brzezinského. Prameň: Brzezinski, Z.: Velká šachovnice. K čemu Ameriku zavazuje její globální převaha. Mladá Fronta, Praha 1999, s. 15-20. Grafické znázornenie: autor. Podľa: Volner, Š. Geopolitika Klasická nová EÚ – geopolitický aktér 21. storočia. 2. vyd. Bratislava : Iris, 2012. s. 109

Po rozpade Sovietskeho zväzu, môžeme v dôsledku absencie ideológie vysledovať renesanciu geopolitiky v ruskom politickom myslení. Podľa R. Ištoka, geopolitika dala akúsi odpoveď na budúci vývoj v postsovietskom priestore a mala napomôcť pri formulácií novej ruskej národnoštátnej doktríny. To sa prejavilo vznikom mnohých vedeckých ústavov a pracovísk pri vysokých školách zaoberajúcimi sa geopolitikou, či vydaním mnohých periodík, učebníc, článkov [20]. Treba povedať, že v Sovietskom zväze bola geopolitika považovaná za „buržoáznu vedu“ a komunistami bola často podceňovaná, vďaka čomu si nekomunistické štáty (Západ) vytvorili „náskok“ pred Ruskom pri výskume a vývoji geopolitických doktrín, analýz či koncepcií. Za otca eurázijskej geopolitiky sa oprávnene považuje Peter Nikolajevič Savickij (1895 – 1968), ktorý bol eurázijstvu ako jeden z mála verný až do smrti. Akési protogeopolitické či geohistorické koncepcie sa samozrejme objavovali už predtým, napríklad u Dostojevského (1821 – 1881) „Rusko a Európa“, ďalej u panslavistu Danilevského (1822 – 1885) „Rusko a Európa“ a mnohé iné, ktoré sa zväčša niesli v duchu večného rozporu medzi slovanofilmi a západnikmi. No za profesionálneho geopolitika, geografa, ekonóma môžeme považovať až Savického. K jeho osobe a životu sa ešte vrátime, teraz sa budeme venovať eurázijským geopolitickým koncepciám.

Fundamentálna triáda pojmov Eurázie, Heartlandu a Ruska je v eurázijskom geopolitickom prístupe považovaný za kľúčový. „Pojem Eurázia zaviedol a začal používať rakúsky geológ E. Suess (1831 – 1914) vo svojej práci Tvárzeme (Das Antlitz der Erde, 1855) a išlo o odmietnutie rozdelenia dvoch kontinentov – Európy a Ázie, medzi ktorými je len konvenčná hranica. Išlo teda o chápanie týchto dvoch kontinentov ako jediného kontinentálneho celku, ktorý tvorí jednu entitu [21]“.Vo filozofii Eurázijcov ide teda o svet sám o sebe, tzv. samostatný svet [22]. Väčšinu geopolitických kategórií prevzali eurázijskí myslitelia od nemeckej geopolitickej školy (Schmitt, Ratzel, Naumann) a anglosaskej geopolitickej školy, a to najmä koncepciu heartlandu [23] (H. Mackinder).

Heartland podľa H. J. Mackindera. Prameň: Krejčí, O.: Mezinárodní politika. Ekopress, Praha 2001 Baar, V. – Rumpel – Šindler, P.: Politická geografie. Ostravská univerzita, Ostrava 1996 Grafické znázornenie: autor. Podľa: Volner, Š. Geopolitika Klasická nová EÚ – geopolitický aktér 21. storočia. 2. vyd. Bratislava : Iris, 2012. s. 37

Prameň: Krejčí, O.: Mezinárodní politika. Ekopress, Praha 2001 Baar, V. – Rumpel – Šindler, P.: Politická geografie. Ostravská univerzita, Ostrava 1996 Grafické znázornenie: autor. Podľa: Volner, Š. Geopolitika Klasická nová EÚ – geopolitický aktér 21. storočia. 2. vyd. Bratislava : Iris, 2012. s. 37

Podľa E. Voráčka „suverénny a nezávislý štát s mocenským centrom vo východoeurópskej rovine nemohol zostať malým štátom. Neprežil by – jeho existencia by bola neustále ohrozovaná tlakom z okolitých krajín.“ [24] Eurázijci si viac ako ktokoľvek iný v ruských intelektuálnych kruhoch,- uvedomovali absenciu geopolitického myslenia v Rusku. Zahraničná politika bola odjakživa existenčnou záležitosťou Ruska a poľahky splynula s vnútornou politikou a stala sa jej súčasťou. Táto jednota je hlboko zakorenená v logike ruských mocenských elít a jeho obyvateľstva. Ustúpenie z týchto geopolitických tradícií by sa rovnalo popretiu národnej identity, čoho si boli Eurázijci plne vedomí [25]. Savickij zaviedol, do ruského geopolitického slovníka pojem „месторазвитие“ (mestorazvitie), miesto rozvinutia (vývojisko) – teda akýsi proces priestorového a časového vzájomného ovplyvňovania sa medzi spoločnosťou a obklopujúcim jeho landšaftom [26]. Eurázijská história je v tomto ponímaní jednotný proces spolupráce a konfrontácie rozličných plemien, plemenných skupín, štátov, impérií variace sa v jednom eurázijskom „kotli“, v ktorom vznikol jeden kultúrno historický typ. Podľa Vernadského (1887 – 1973), je celá história Eurázie neustála snaha o vznik eurázijského štátu. O tento cieľ sa snažili Huni, Chazari, Turko – Mongoli aj Rusi, ktorí zvládli tento historický boj. Podľa Savického má Rusko oveľa viac dôvodov nazývať sa ríšou stredu ako Čína a samotná povaha Eurázie nie je vhodná pre akýkoľvek typ separatizmu, či už politického, kultúrneho alebo ekonomického [27]. Eurázijci prišli ako prví s originálnou interpretáciou kladného mongolského a turanského [28] vplyvu na dejiny Ruska. Naopak, oproti tradične pozitívnemu pohľadu na dynastiu Romanovcov, Eurázijci ich považovali za „agentov“ Západu či ich vládnutie za germánsko-románske jarmo. Hlavne vláda Petra Veľkého spôsobila v ich očiach nenapraviteľné zásahy do prirodzenosti Ruska – Eurázie jeho západnými reformami.

Eurázia ako idea

„Ruský národ, nezávisle od rôznych vývojových a prechodných etáp a politických premien, si vždy zachoval svoju identitu a aj naďalej zostal politickým subjektom dejín.“ [29]

Históriou Ruska sa tiahne neprestajný spor o to, čím vlastne Rusko je. Európa v Ázii, či Ázia v Európe? Západ alebo Východ? Táto nezmieriteľná dichotómia je čitateľná najmä v ideových sporoch slavianofilov a tzv. západníkov najmä od 19. storočia. Eurázijci pridali do tohto sporu svoju verziu s predstavou „tretej cesty“. Teda ani Ázia ani Európa, ale jedinečná civilizácia Rusko – Eurázia. „Podstatnú rolu zohral názor, že Ázia a ázijská civilizácia mala väčší vplyv na podstatu a identitu ruského národa a jeho kultúry než Európa. S touto tézou úzko súvisí odmietnutie Európy a až (vášnivá) nenávisť voči západnej civilizácií.“ [30] Eurázijci síce nepopierali, že nadväzujú na slovanofilov, no na rozdiel od nich mali k západným Slovanom iný vzťah, nakoľko Eurázijci nepovažovali západných Slovanov (latinizovaných),- za kultúrne či civilizačne spätých s Ruskom. Miesto etnického zvýrazňovali skôr priestorový, územný princíp. Teda blízkosť národov Ruska – Eurázie, ktorých stvoril priestor – geografičeskij mir (ide najmä o národy turánskych, ugrofínskych, mongolo-tatárskych a kaukazských etnických skupín), ktoré spolu s Rusmi tvoria jeden civilizačný typ.

Panslavistická a eurázijská hranica Eurázie. Prameň: Sériot, P.: Struktura a celek. Academia, Praha 2002 Grafické znázornenie: autor. Podľa: Volner, Š. Geopolitika Klasická nová EÚ – geopolitický aktér 21. storočia. 2. vyd. Bratislava : Iris, 2012. s. 82

Rusko – Eurázia je etnografický a organický jednotný svet, ktorý má potenciál stať sa plne sebestačným a môže si dovoliť dokonca izolovanosť. S analýzou svojbytnosti Rusi, prišli už ich predchodcovia z radov slovanofilov, autori ako Danilevskij, Leontjev, Solovjev či Berdjajev, no eurázijci nadväzovali aj na Nemcov Herdera, mysliteľov nemeckej konzervatívnej revolúcie (Spenglera, Schmitta,…), …„ideologického hnutia usilujúceho sa proti heslu sloboda, rovnosť, bratstvo, na ktoré sa orientovali liberalizmu a umiernené verzie socializmu postaviť heslo povinnosť, poriadok, spravodlivosť.“ [31] Chceme tiež upozorniť na evidentnú podobnosť vybraných procesov v Nemecku a v ruskej emigrácií. Po prvej svetovej vojne skončila éra monarchií a začal nástup demokratických zriadení. Dôsledkom tohto prechodu bola aj určitá intelektuálna vzbura proti Západu (radikálny antimodernizmus), k jeho hodnotám a k predstave neustáleho pokroku vôbec. Na čele týchto hnutí vystupovali vynikajúci, už spomínaní myslitelia. Protizápadný diskurz bol už tradične silný v nemeckom a ruskom duchovnom a intelektuálnom prostredí. Preto prirodzene pozorujeme určitú analógiu v myslení eurázijskej ideovej školy a nemeckou konzervatívnou revolúciou. Podľa E. Voráčka bola eurázijská interpretácia obrannou reakciou proti europocentrickému výkladu ruských dejín, pričom táto interpretácia nemala snahu pochopiť, ale zhodnotiť a odsúdiť [32]. Upozorňujeme, že europocentrický prístup k Rusku ako takému dodnes nie je ničím výnimočným, skôr naopak. Podľa Vernadského, „ruské dejiny treba chápať ako vzájomný vzťah lesného a stepného pásu.“ [33] Z citácie môžeme vysledovať tradíciu ruskej predrevolučnej historiografie v zdôrazňovaní vplyvov geografických a sociálnych faktorov, na formovanie centralizovaného ruského štátu a vplyvu prostredia na historický proces, pričom kľúčový bol najmä vzťah medzi lesom a stepou.[34] V súlade s touto klasifikáciou člení ruské dejiny do päť fáz:

1. Od najstarších dôb do smrti kniežaťa Svjatoslava v r. 972 – pokus o spojenie lesa a stepi
2. Od r. 972 po vpád chána Bátu na Rus v r. 1237 – boj lesa so stepou
3. Od r. 1238 až do založenie tatárskeho impéria v r. 1452 – víťazstvo stepi nad lesom
4. Od r. 1452 do 1696 od rastu významu Moskvy v dôsledku rozpadu Zlatej hordy do dobytia Azova Petrom I. – víťazstvo lesa nad stepou „ruský sever“ nastupuje na „mongolsko-turecký juh“ po dobytí Kazane, Astrachane, Sibiru a Donu.
5. Šírenie ruského štátu takmer až po prirodzené hranice Eurázie 1696 – 1917 – spojenie lesa so stepou [35].

Čo sa týka boľševickej revolúcie v Rusku, spočiatku ju Eurázijci jednoznačne odmietali a považovali ju za západný import, neprirodzenú a neruskú ideológiu, najmä kvôli jej radikálne antireligióznym prvkom. Neskôr sa s ňou začali niektorí eurázijskí aktivisti zmierovať, dokonca ju vyhlásili za ruskú a videli v nej šancu na infiltráciu eurázijských myšlienok, teda koniec europeizácie Ruska a možný návrat k vlastnej identite. Boris Zala si napríklad všimol, že „stalinizáciou sa nie Rusko stalo stelesnením socialistickej revolúcie, ale revolúcia prostriedkom ruskej politiky, revolúcia sa zmenila na geopolitiku.” [36] Jednou zo základných tém, ktorou sa Eurázijci zaoberali, bola kritika Západu a Európy. Neustále prenikanie germánsko-románskeho sveta hlbšie do Ruska kládli za vinu najmä ruskej inteligencii ako „agentom vplyvu“. Treba povedať, že Eurázijci zachádzali v kritike Západu jednoznačne najďalej a ďaleko prekonali Danilevského či Dostojevského. Úplne odmietali nadradenosť Západu, či jeho rigidné napodobňovanie v Rusku. Naopak, Rusko by malo byť na čele celosvetového odmietnutia europeizácie sveta. Niektorí súčasníci a najmä kritici eurázijstva považovali eurázijstvo za fašistické hnutie odmietajúce demokraciu. Vyčítali mu najmä silné prvky etatizmu, vodcovského princípu, no našli sa aj takí, ktorí vylučovali spájanie eurázijstva s fašizmom a radili eurázijstvo k radikálnej ľavici [37].

Tieto odlišné, často protichodné názory vo vzťahu k eurázijskému hnutiu svedčia podľa nás o iracionalite a emotívnosti pri hodnotení hnutia na úkor faktov. Eurázijské hnutie bolo dlhý čas v ideologickom vývine a pomerne prirodzene sa vyvíjalo v čase. Okrem toho v hnutí pôsobilo mnoho ľudí s pestrými názormi. Nepopierame, že niektorí Eurázijci sympatizovali s niektorými prvkami fašizmu, najmä fašistickou orientáciou na duchovnú elitu, etatizmus či vnímanie fašizmu ako určitú tendenciu k sebareflexií Západu, k jeho vlastnej kríze a individualizmu. „Čo eurázijcov hlboko odlišovalo od fašistických hnutí bola ich hlboká religiozita“ [38], ale tiež odpor k biologickému rasizmu a téorií o nadradenosti árijskej rasy. Eurázijci boli národnostne a rasovo tolerantní, čo odvodzovali zo staroruskej pravoslávnej tradície, kde absentoval liberálny individualizmus či rasizmus v jeho biologickej forme. Paradoxne treba povedať, že eurázijský kultúrny pesimizmus viac reagoval na západné procesy, ako procesy prebiehajúce v Rusku. Akousi osou ideologického aparátu eurázianizmu malo byť hlavne:

• náboženstvo: pravoslávna viera, idea tretieho Ríma, odmietanie „latinstva“ a katolicizmu, ako výplodu románsko-germánskeho kultúrneho typu, kritika Vatikánu [39]
• kultúra: geografický determinizmus v kontexte kultúry (mestorazvitje, vzájomná interakcia lesa so stepou)
• ideokracia: národný štát ako nadnárodná jednotka, nadčasovosť, nadpriestorovosť, odmietnutie triedneho delenia, skepticizmus k demokratickému zriadeniu, národom vládnu idey, nie vlády či parlamenty (v prípade Ruska religiózna idea, Anglicka právny štát), pravoslávny svetonázor, rada starších, Rusko so sovietmi, ale bez komunistov, centralizácia, antimaterializmus [40]

Neoeurazianizmus v kontexte politiky Ruskej federácie

Po rozpade Sovietskeho zväzu nastala v Rusku existenciálna kríza identity, ktorá viedla k širokej spoločenskej frustrácií. Najmä po páde Berlinského múru začala nová, komplikovanejšia éra vzájomných vzťahov Ruska a Západu [41]. Neľahkou úlohou pre ruské elity bolo nanovo definovať vzťahy s republikami bývalého Sovietskeho zväzu. Určitým východiskom z ideologického vákua bol návrat k religiozite a duchovnosti tradičných náboženstiev Ruska (Pravoslávie, Islam, Budhizmus, Judaizmus). Súčasná ústava Ruskej federácie definuje štát ako svetský, pričom v preambule priznáva pravosláviu osobitnú rolu pri budovaní štátnosti. V ideologickom smere sa Rusko neviaže na žiadnu ideológiu, definuje sa ako demokratický štát so silným prezidentským systémom priznávajúci pluralitu ideologických pozícií pokiaľ tieto neporušujú ústavu. Ústava RF podľa nás nevybočuje od štandardu ústav západných štátov.[42] Je jasné, že Rusko sa nemienilo vzdať štatútu veľmoci, bolo následníkom veľkého impéria, stálym členom Bezpečnostnej rady OSN a malo jeden z najväčších jadrových potenciálov na svete [43]. Fukuyama poukazuje na oslabovanie centrálnej moci v ZSSR už v 60. a 70. rokoch, keď výskyt mafiánskych klanov v neruských republikách siahajúcich až k tajomníkom a vysokým funkcionárom nahlodávali centrálnu moc [44]. Komunistické strany sa časom menili. Všetky skôr či neskôr zmierňovali, alebo dokonca opúšťali pôvodne revolučnú ideológiu. Niektoré začali reflektovať hodnoty, ktoré boli v ich spoločnostiach hlboko zakorenené [45].

Reštaurácia monarchizmu či komunizmu v akejkoľvek podobe,- už nebola možná. Na začiatku 90. rokov boli zaznamenané pokusy o návrat k panslavizmu, ktorý ale nenabral v širokých vrstvách obyvateľstva želanú odozvu. Ruskí liberáli – mohli by sme napísať aj „neozápadniki“, požadovali úplné začlenenie Ruska do všetkých štruktúr západných aliancií, zoskupení a systémov. Napodobňovanie Západu mal byť hlavným vektorom ruskej politiky. Zostala ešte jedna možnosť, možnosť akejsi revolty proti európanstvu a západníctvu a to návrat k eurázianizmu, ktoré vtedy malo dosť silnú intelektuálnu základňu v kultúrnych a politologických kruhoch. Znova sa vydávali práce klasikov eurázijskej školy a „oprašovali“ sa eurázijské myšlienky a kategórie. Jednou z najvýraznejších osobností tzv. neoeurázianstva, ktorý sprostredkoval rad eurázijských myšlienok novým generáciam bol Lev Gumiľov [46] (1912-1992), syn známeho ruského kultúrneho páru lyrika Nikolaja Gumiľova a poetky Anny Achmatovovej. Jeho práce vychádzali najmä v 70. a 80. rokoch a ovplyvnili ho najmä dva roky kontaktu s P. Sávickym v pracovnom tábore v Mordove v 50. rokoch, s ktorým si korešpondoval aj po prepustení. Po jeho rehabilitácií v roku 1956 sa Gumiľov intenzívne nezaoberal geopolitikou, ale skôr etnogenézou etnických celkov. Gumiľov sa zaoberá typický eurázijskými témami, no najmä „do logických záverov doťahuje všeobecnoeurázijskú ideu, že Rusi nie sú obyčajnou vetvou východných Slovanov, ale osobitné etnikum, založené na základe turkotatársko-slovanského zmiešania. Veľkoruská civilizácia vznikla na základe turkotatársko-slovanskej etnogenézy, ktorá sa realizovala na geografickom základe ako historická aliancia lesa a stepi.“ [47]

Gumiľov našiel inšpiráciu u autorov ako sú Spengler či Toynbee a inšpiruje sa ich cyklickosťou civilizácií a kultúr, organickej filozofie ako základ pre všetky kontinentálne školy [48]. Gumiľov rozvádza zaujímavú teóriu zrodu národa a štátu. „Passionarnaja tolčka“ (impulz, úder) charakterizuje ako neobjasnený synchrónny tresk, stred biologickej a duchovnej energie, ktorá spôsobuje pohyb. Následkom toho sa historicky vyčerpané existujúce staré národy a kultúry, v dynamickom návale priestorovej, duchovnej a technickej eskalácie, nahrádzajú novými, aktívnymi a životaschopnými formami. V dôsledku vysokej a plnohodnotnej „passionárnosti“ vzniká osobitné superetnikum, ktoré neexistuje v národno-štátnej forme politickej organizácie, ale v imperiálnej forme. Eurázia je teda plnohodnotné „miesto rozvoja – vývojisko“. Základ veľkoruskej štátnosti je kontrola Ázie a východnej Európy ako geopolitickej syntéze lesa a stepi. Západná civilizácia ako konglomerát „chimerických“ etník sa nachádza v úpadkovej fáze etnogenézi. Nábožensko ideologické predstavy neoeurázianistov sú inšpirované európskymi tradicionalistami (Genon, Evola,…) a intelektuálmi „novej pravice“ (Schmitt, Spengler, Steiner…) a témami ako „kríza súčasného sveta“, „degradácia Západu“ či „desakralizácia civilizácií“ [49]. Osobitosťou neoeurázianstva je prehodnotenie úlohy Európy, ktorá je z geopolitického hľadiska potrebná pri zavŕšení eurázianskeho „veľkého priestoru“. Druhou osobitosťou neoeurázianstva je prehodnotenie významu islamských krajín osobitne kontinentálneho Iránu. Rusko-islámska aliancia je základom antiantlantickej stratégie v Eurázií, najmä na juhozápadnom pobreží [50]. Na jednej strane sú Gumiľove závery často označované za pseudovedecké, na strane druhej oslovujú čoraz viac akademikov, intelektuálov ale aj medzi politickými činovníkmi sa nájdu zástancovia Gumiľových koncepcií [51]. Časť eurázijskej rétoriky by sme mohli nájsť aj v ideách A. Solženicyna, u lídra LDSR (Liberálno-demokratická strana Ruska) V. Žirinovského či v súčasnosti druhej najsilnejšej strany Ruska v dume KSRF (Komunistická strana Ruskej federácie) a u jej lídra G. Ziuganova.

V súčasnej dobe je hlavným geopolitickým predstaviteľom a zástancom neoeurázijskej školy sociológ, politológ a filozof, profesor Lomonosovej univerzity v Moskve Alexander Geljevič Dugin (1963). Jeho obrovský prínos k oživeniu eurázijstva a geopolitiky v Rusku je nepopierateľný. Napísal desiatky rozsiahlych monografií (Základy geopolitiky, Vojna kontinentov, Filozofia tradicionalizmu, Štvrtá politická teória, Noomachia,…). Dugin Eurázií prisudzuje metafyzicko-mystický rozmer, hovorí o eurázijskej teológií, sakrálnej geografií a v jeho dielach cítiť výrazné črty mysticizmu. „Eurázijská misia“ je v jeho pohľade akousi mesianistickou úlohou, ktorá je Rusku určená ako boj vo všetkých jeho formách proti atlantizmu – civilizácií mora (tallasokracii). Východ – ako zem svetla a života, proti Západu – ako zeme tmy a smrti. Atlantistické hodnoty individualizmu, egoizmu, podnikavosti, pragmatizmu, účelové myslenie, trhu a obchodu sú v nezmieriteľnom protiklade k „civilizácii súše“ k Eurázií spočívajúcej v hodnotách duchovnosti, konzervativizmu, pôde a práci. Dejiny sa odohrávajú v interakcií medzi týmito dvoma paradigmami [52]. Ústrednou civilizáciou mora je v súčasnej dobe USA, ktoré zdedili pozíciu po Veľkej Británii, a ústredná úloha civilizácie súše prešla na Rusko po porážke stepných ríš.

Tento civilizačný antagonizmus má u Dugina plne okultno-politický význam. Úlohou Ruska je podľa Dugina formovania eurázijskej solidarity proti „spoločnému nepriateľovi“ na základe zdieľaných hodnôt, nie národných záujmov. Rusko ako subjekt mystických kvalít,– je predurčené vytvoriť komplexnú alternatívu voči atlantizmu. Geografia je osudom vyvoleného národa – Eurázie v judaistickom zmysle (mesianizmus). Liberálna forma existencie Ruska je jeho skutočnou karikatúrou. Hlavnou geopolitickou osou protiatlantických síl u Dugina sú Moskva – Berlín, Moskva – Teherán a Moskva – Tokio [53]. Dugin vidí v Nemecku (Mitteleuropa) s jeho ekonomickým a ľudským potenciálom hlavného geopolitického partnera v Európe, čím sa odvracia od germánofóbnej tradície ruskej geopolitiky. Rusko a Nemecko sa teda potrebujú, najmä čo sa týka exportu ruskej duchovnosti a konzervativizmu do Nemecka a nemecké hospodárske inovácie a technické výdobytky do Ruska, navrhuje dokonca vrátenie Kaliningradskej oblasti Nemecku ako akt zmierenia. Čo sa týka islamského sveta Dugin preferuje šiitsky a antiatlantický Irán (prístup k teplým moriam) miesto proatlantistického Turecka a Saudskej Arábie.

Musíme podotknúť, že iránska vláda v časoch vojny v Čečensku vystupovala značne prorusky a vzájomné vzťahy týmto konfliktom neboli nijako narušené. Pragmatizmus v iránskej politike v 90. rokoch 20. storočia úplne prevážil potrebu podporovať svojich islámskych bratov a Moskva sa niekoľkokrát ohradzovala proti spájaniu Iránu s čečenskými separatistami [54]. V kontexte organizovaného náboženstva ako prostriedku indoktrinácie antiliberálnych a eurázijských hodnôt masám, vidí Dugin spojenectvo medzi pravoslávnym kresťanstvom a tradičným islamom (Islam vidí ako zjednodušené pravoslávie pre ľudí z púšte). V Ázií sa prirodzeným partnerom javí India, no kvôli absencií expanzionistických tradícií v jej histórií klesá jej význam. Oveľa dôležitejšími aktérmi sa pre Dugina stávajú Čína a Japonsko. Čína je podľa neho výrobnou kolóniou Západu bez geopolitickej identity a spojenectvo s ňou by neviedlo k úspechu, pričom trvá na orientácií na budhistické národy severu Eurázie (Burjati, Mongoli) a Japonska. Japonsko treba obrátiť proti USA a jeho technológiu a finančnú silu využiť v prospech Eurázie. Konečným geopolitickým cieľom má byť „Impéria impérií“ Európske, Východoázijské a Islamské impéria pod koordinačným dohľadom centrálneho Ruského impéria (Eurázia ako svetový štát). Suverenita celku je garantovaná armádou [55].

Keď si vypožičiame Macfarlaneho pojem rastúcej sily (emergencing power), ktorú definuje ako ,,(…) teoretický predpoklad, že medzinárodné správanie štátov je determinované ich miestom v medzinárodnom systéme. Robia to, čo robia, pretože v štruktúre moci sú tam, kde sú.“[56] Aktéri (v našom prípade štáty) menia svoju pozíciu a tým aj kapacitu ovplyvňovania výsledkov súčasne s narastajúcou mocou. Sú teda nositeľmi potenciálu pre systémový revizionizmus – odmietnutie hierarchie systému v ktorom existujú (v kontexte eurazianizmu USA ako hegemóna). Mnoho štátov, vrátane niektorých emerging powers sa môže snažiť zlepšovať pozíciu v medzinárodnom systéme prostredníctvom soft power [57]. V prípade Ruska je podľa Macfarlanea výsledkom zmiešaný prístup partnerstva alebo súhlasu vo veciach zásadného významu pre hegemóna a viac konkurenčné správanie ohľadom otázok zásadných pre Rusko – tie sú však okrajové americkým záujmom. Macfarlane popisuje zúfalú situáciu v Ruskej federácií po rozpade Sovietskeho zväzu a predkladá celú genézu neschopnosti Ruska najmä v 90. rokoch 20. storočia. „V prvých 5 rokoch po kolapse, sa ruská ekonomika scvrkla na približne polovicu svojej bývalej veľkosti. Problémy ekonomickej transformácie boli umocnené narušením obchodných väzieb na novovzniknuté nezávislé štáty. Ako rástla nezamestnanosť hodnota rubľa spadla, ničila úspory ľudí. Sociálno-bezpečnostné siete si tiež vytrpeli ako výdavky na verejný sektor dramaticky poklesli. Ekonomika dosiahla dna v rokoch 1994-95 a začala sa zotavovať, ale opäť spadla na dno v rokoch 1997-8 kvôli sekundárnym efektom, ktoré spôsobila ázijská finančná kríza vedúca k zlyhaniu medzinárodných finančných záväzkov Ruskej federácie. Rastúca úloha kriminality a korupcie v postsovietskom ekonomickom živote, morálna kríza, rapídny pokles pôrodnosti [58] a priemernej dĺžky života to všetko Rusko nesmierne oslabovalo.“ [59] Ďalej poukazuje na neschopnosť ruskej armády primerane zasiahnuť v Čečenskej republike, na nárast terorizmu, separatistických tendencií, boj oligarchie so štátnymi orgánmi. Veľkým problémom Ruska bola aj nezrozumiteľná zahraničná politika [60]. Do roku 2002 aj napriek ruskému tvrdeniu, že bývalý sovietsky priestor bol jeho domaine reservé, Spojene štáty založili vojenské základne na území bývalého Sovietskeho zväzu v Uzbekistane a Kirgizsku. Zatiaľ čo ruský názor na medzinárodne problémy sa odlišoval od tých čo mali USA, (tak vo veciach Kosova ako aj v otázke rozširovania NATO), ruský pohľad bol ignorovaný. Po nástupe Vladimíra Putina v roku 1999 boli ciele stanovené nasledovne: stabilizácia a posilnenie jeho vlastnej kontroly nad silou, ozdravenie ekonomiky, konsolidácia výkonnej moci nad štátom a obnovenie jej kapacity a schopnosti udržať poriadok, obnoviť úlohu štátu v ekonomike a eliminovať vplyv oligarchických kruhov, ktoré rástli počas Jeľcinovej administratívy, oddeliť vzťah medzi exekutívou a legislatívou v centre, opätovne potvrdenie centrálnej kontroly nad ruskými regionálnymi autoritami, no najmä zabrániť strate ďalších území alebo rozšíreniu nepokojov v Čečensku a v severnom Kaukaze. Prvé obdobie vlády Putina bolo zamerané na ozdravenie a konsolidáciu štátu, v druhom sa začínajú aktívne riešiť otázky zahraničnopolitických záležitostí.

V roku 2002 Putin dosiahol bezprecedentný stupeň autonómie v oblasti právomoci zahraničnej politiky, v dôsledku jeho úspechu vo voľbách. Zahranično-politická koncepcia Ruskej federácie z roku 2000 identifikovala systémovú tendenciu k unipolarite a americkému unilateralizmu ako významné ohrozenie Ruska a deklarovala, že Rusko sa snaží dosiahnuť multipolárny systém medzinárodných vzťahov. V Národno-bezpečnostnej koncepcií Ruskej federácie je už v tom istom roku, definované rozširovanie NATO na východ ako hrozba pre Rusko. Oba dokumenty silne zdôrazňovali rolu OSN a hlavne BR OSN, ako jadro legálne založenej multilaterálnej štruktúry, schopnej obmedzovať jednostranné akcie prevládajúcej mocnosti a ako základný ochranca zvrchovaného práva štátov. Teroristické útoky v New Yorku v septembri 2001 boli kľúčové pre adaptáciu prístupu Ruska k USA. Vektor multipolarity a vyvažovania sa do veľkej miery vytratil v oficiálnych kruhoch, ktoré má (podľa Macfarlanea) nahradiť pomerne jednoznačné uznanie prvenstva USA a prijatie faktu, že v súčasnej dobe nie je vierohodné existovanie tzv. vyvažovacieho mechanizmu (odklon od eurázijstva).

Macfarlaneho analýzu vzťahu Ruska k multipolarite a k prístupu k medzinárodným vzťahom hodnotíme ako neaktuálnu podobne ako Fukuyamovu predstavu o konci dejín (víťazstvo atlantických hodnôt a talassokracie).Ako, už bolo písané na despiteborders.com, najmä v spojitosti s úvahami o zavedení ekonomických sankcií a tlaku na Rusko zo strany západných mocností sa objavujú tvrdenia, podľa ktorých sa bude Moskva v prípade snahy o jej izoláciu zo strany Západu vo väčšej miere orientovať na ázijské štáty, čím bude efektívne kompenzovať výpadky v oblasti obchodnej spolupráce s USA a krajinami EÚ. Izoláciou Ruska doženie Západ ruskú zahraničnú politiku k posilneniu smerom k eurázijskému geopolitickému vektoru. To sa prejaví najmä zintenzívnením politickej, hospodárskej a bezpečnostnej spolupráce s ďalšími účastníkmi projektu eurázijskej integrácie a s Čínou. Spolupráca osi Moskva – Peking bude hrať v neprospech USA a EÚ a urýchli proces protiváhy (multipolarity) v bezpečnostných, politických a aj ekonomických vzťahoch. Pokiaľ by mal vývoj naďalej viesť ku konfliktnému, výrazne heterogénny protipól voči euroatlantickým štruktúram budú tvoriť členovia Eurázijskej únie, Šanghajskej organizácie spolupráce a časť účastníkov Hnutia nezúčastnených krajín vrátane štátov BRICS [61].

V ruských médiách sa 26.decembra 2014 začal prezentovať obsah novej vojenskej doktríny, ktorú schválil prezident V. Putin [62]. Od čias vzniku Ruskej federácie ide už o štvrtú vojenskú doktrínu. Predchádzajúce boli publikované v rokoch 1993, 2000 a 2010. Relatívne krátky čas existencie vojenskej doktríny z roku 2010 a potreba jej zmeny boli vyvolané dynamickým až turbulentným vývojom medzinárodnej bezpečnosti v posledných rokoch. Nová doktrína je organickým pokračovaním doktríny z roku 2010. Okrem toho, že si zachovala obranný charakter, znovu zdôraznila, že jadrové zbrane budú použité len ako odpoveď na napadnutie Ruska jadrovými alebo inými zbraňami hromadného ničenia či v prípade, že by agresia uskutočnená klasickými zbraňami viedla k ohrozeniu existencie štátu. Tri nové vojenské nebezpečenstvá sa charakterizujú ako:

• využívanie informačných a komunikačných technológií s vojensko-politickými cieľmi pri uskutočňovaní aktivít odporujúcich medzinárodnému právu, ktoré sú zamerané proti suverenite, politickej nezávislosti, teritoriálnej celistvosti štátov a ohrozujú medzinárodný mier, bezpečnosť a globálnu a regionálnu stabilitu,
• zavádzanie v štátoch (aj cestou zvrhnutia legitímnych orgánov štátnej moci) susediacich s RF režimov, politika ktorých škodí jej záujmom,
• rozvratná činnosť tajných služieb a organizácii cudzích štátov a ich koalícií proti RF.

Charakteristika vnútorných vojenských nebezpečenstiev sa zmenila výraznejšie a bola obsahovo viac rozšírená. Ide o tieto štyri nebezpečenstvá (nové prvky, ktoré sa v nich uvádzajú):

• destabilizácia vnútropolitickej a sociálnej situácie v krajine, dezorganizácia fungovania orgánov štátnej moci, dôležitých štátnych, vojenských objektov a informačnej infraštruktúry RF,
• činnosť teroristických organizácií a jednotlivých osôb zameraná na ochromenie suverenity, narušenie jednoty a celistvosti RF,
• informačné pôsobenie na obyvateľstvo, predovšetkým na mládež, ktoré má za cieľ podlomiť historické, duchovné a vlastenecké tradície v oblasti obrany vlasti,
• vyvolávanie národnostného a sociálneho napätia, extrémizmu, roznecovanie etnickej a náboženskej nenávisti [63].

Z uvedeného je evidentné, že Rusko ako aktér medzinárodných vzťahov sa každou doktrínou snaží stávať viac a viac samostatným subjektom nezávislým vo vzťahu k zahraničných vplyvom.

Záver

Eurázijstvo má veľký potenciál a snahu o originálny pohľad – hlbšie preniknutie do dejín ruskej civilizácie. „Ruská civilizácia je produktom domácich koreňov Kyjevskej Rusi a Moskvy, významného byzantského vplyvu a dlhotrvajúcej tatárskej nadvlády, tieto vplyvy utvárali spoločnosť a kultúru, ktorá zdieľala len málo spoločných rysov so spoločnosťami rozvíjajucími sa pod vplyvmi úplne odlišných síl v západnej Európe.“ [64] Huntington ďalej upozorňuje na absenciu siedmich alebo ôsmich typicky západných fenoménov v ruskej kultúre a to: rímsky katolicizmus, feudalizmus, renesanciu, reformácia, expanzia do zámoria a kolonizáciu, osvietenstvo a vznik národných štátov (antický odkaz sa do Ruska dostal prostredníctvom Byzancie, čo sa podľa Huntingtona značne odlišuje od západného sprostredkovania prostredníctvom Ríma) [65]. Preto sa aj my domnievame, že Rusko je „odsúdené“ na vlastnú cestu, že ju na túto cestu predurčuje „osud geografie“ – tak, ako to bolo v histórií, tak ako je to teraz a ako to určite bude aj v budúcnosti. Veľký štát a národ akým je ten ruský, nemôže jednoducho kopírovať europocentrický pohľad na svet a bezhlavo prijímať európske (postmoderné) hodnoty, ktoré sú v antagonistickom postavení hodnotám civilizácie „súše“. Vývoj medzinárodných vzťahov ukazuje, že Európa ani Západ (evidentne) neprijme suverénne a samostatné Rusko ako rovnocenného partnera. Akoby nezmieriteľný antagonizmus „civilizácie mora“ a „civilizácie súše“ skutočne „neviditeľnou rukou“ riadil osud vzťahov Ruska a Západu.

Na základe – vyššie uvedených záverov očakávame ďalší vývoj Ruska v kontexte eurázijských myšlienok kombinovaného s pragmatizmom vychádzajúcim z reality aktuálneho stavu v medzinárodných vzťahoch, snahu integrovať ďalšie štáty bývalého Sovietskeho zväzu do civilizačného, hospodárskeho priestoru Ruska a jeho integračných zoskupení. S postupujúcim nárastom a trendom výrazného demografického rastu občanov islamského vierovyznania v Ruskej federácií očakávame aj zmeny v zahraničnej politike, v ktorej bude stále väčší dopyt po partnerstve a spájaní sa s islamskými štátmi (najmä s Iránom) vrátane niektorých sunnitských (Turecko, Egypt) [67].

V Ázii v súčasnosti čoraz sebavedomejšie vystupujú niektorí aktéri a je jasné, že spolu s ekonomickou silou rastie aj chuť angažovať sa politicky. Aj s týmito krajinami bude Rusko užšie spolupracovať najmä v rámci zoskupenia BRICS. Eurázijstvo v súčasnej dobe preniká z akademickej pôdy do praktickej politiky. „Posledný eurázijec“ L. Gumiľov v jednom zo svojich interview povedal, že ak bude Rusko spasené, tak iba ako eurázijský štát a iba cez eurázijstvo. Ruská zahraničná politika sa dlhodobejšie sústredí na vytvorenie multipolárneho usporiadania architektúry medzinárodných vzťahov, zabezpečenia stability a bezpečnosti v blízkom zahraničí a upevnenie pozície veľmoci vo svete. V súvislosti s ukrajinskou krízou sme došli k záveru, že Západ prijíma také konfrontačné opatrenia voči Rusku, ktoré ho nútia chtiac či nechtiac prijímať v zahraničnej politike kroky, ktoré evidentne kopírujú niektoré koncepcie neoeurázijcov. Ide najmä o vojenskú dohodu spolupráce RF a Iránu, niektoré ekonomické opatrenia, ktoré majú viesť k dedolarizácií ekonomiky či ďalšie potenciálne rozširovanie Eurázijskej ekonomickej únie o krajiny strednej Ázie a ruského blízkeho zahraničia. Rusko sa voči Západu vyhraňuje po viacerých stránkach vrátane ideologickej, čo sekundárne vedie k posilneniu vplyvu tradičných ruských náboženstiev v štáte (judaizmus, budhizmus, pravoslávie, islam) a prijímaniu niektorých zákonov konzervatívneho charakteru (zákaz propagácie homosexuality u mladistvých).