Viacdimenzionálny komplexný bezpečnostný model, obsahujúci vojenské, mocensko-politické, sociálne, ekologické ako aj ekonomické komponenty, v sebe zahŕňa aj spoľahlivé dodávky energetických surovín, hlavne plynu a ropy. V kontexte súčasného medzinárodného systému sa teda pojem bezpečnosti nepovažuje za takmer výlučne vojenskú záležitosť. Energetická bezpečnosť je definovaná ako nepretržitá dostupnosť energetických nosičov v rôznych formách, v dostatočnej kvalite a za prístupné ceny.

Krajiny EÚ ovládajú len 0,6% svetových zásob ropy, 2% zásob zemného plynu a 7,3% zásob uhlia. V roku 2002 sa EÚ podieľala 16%-tami na svetovej spotrebe energií pri 6 percentnom podiele na svetovom obyvateľstve. V roku 2001 bola ropa s podielom 43% dominantným energetickým nosičom, potom nasledoval zemný plyn s 23%. V súčasnosti okolo 50% spotrebovaných energetických surovín pochádza z oblasti mimo EÚ a táto závislosť od dovozu sa do roku 2030 zvýši na 70%.

V súčasnosti EÚ dováža 27,5% importovanej ropy z Ruska, 24,6% z Blízkeho východu, 20,5% z Afriky a 20% z Nórska. Dodávky plynu sú kryté hlavne importmi z Ruskej federácie, ktorej podiel na spotrebe plynu predstavuje 41%. Z dôvodu vysokej závislosti na rope ako aj menšej ekologickej závadnosti sa do popredia dostáva zemný plyn, s ktorým sa plánuje do budúcnosti ako s hlavným energetickým zdrojom pre Európu.

V roku 2000 bolo v EÚ vyťažených 289 mld. m3 plynu, spotreba predstavovala 467 mld. m3. Rozdiel musel byť importovaný, podiel Ruska na importe plynu do EÚ predstavoval v roku 2000 70%. Podľa odhadov U. S. Energy Information Administration európsky dopyt po plyne do roku 2020 vzrastie na 900 mld. m3, pričom sa počíta so zdvojnásobením dovozu plynu z Ruskej federácie. Rusko je so svojimi rezervami, odhadovanými na 48 biliónov m3, krajina s najväčšími zásobami sveta, ktoré sú asi 40 krát väčšie, ako zásoby Severného mora. Ťažba ropy v Severnom mori je už finančne náročná a pri vysokých cenách nie vždy rentabilná. Okrem toho s týmito zásobami a ťažbou na zhruba dnešnej úrovni sa pri rope počíta pri optimistických odhadoch maximálne na najbližších 15-20 rokov. U plynu je táto situácia o niečo lepšia, jeho zásoby vydržia o niekoľko rokov dlhšie, ale taktiež sú potrebné veľké finančné prostriedky. Dlhodobá energetická vízia EÚ si však musí byť vedomá finalizácie zásob Severného mora.

Napriek tomu, že EÚ znížila od ropného šoku v roku 1973 svoju celkovú energetickú závislosť zo 60% na 50% v roku 1999, v najbližších 20-30 rokoch sa počíta s opätovným nárastom závislosti až na 70%. U ropy sa závislosť bude pohybovať okolo 90%, plynu 70% a uhlia 100%.

Atraktivita dodávok z Ruska do EÚ vyplýva z kombinácie zvyšujúcej sa primárnej spotreby energie a z vyšších nákladov na import surovín z iných svetových regiónov.

Problémové oblasti európskej energetiky
Reálne energetické problémy Európy ležia za jej hranicami. EÚ nebude schopná lepšie uzatvárať svoje energetické obchody s Ruskom ani vtedy, ak sa o to bude pokúšať na tucet zredukovaných, navzájom si konkurujúcich a hašteriacich sa európskych monopolov. Aby energetický trh fungoval efektívne, je potrebné mať viacerých dodávateľov.

Vzájomné prepojenie sietí v EÚ a diverzifikácia importných trás z Ruska, explicitne podporované vo všetkých oficiálnych dokumentoch EÚ, sú krokmi, ako predísť fyzickým výpadkom dodávok (zemetrasenie, poškodenie potrubia, terorizmus).

Zo závislosti spotrebiteľských regiónov na niekoľko málo dominantných producentských regiónoch vyplýva určité zúženie vonkajšieho politického manévrovacieho priestoru pre spotrebiteľské krajiny. Pokiaľ dôjde k politickému nesúladu, zvyšuje sa riziko predaja plynu na iný trh. Práve preto však EÚ spolupracuje s Ruskom na dvojstranných projektoch.

V plynárenstve je väčšia koncentrácia ako u ropy, pretože najväčší producent, Gazprom, kontroluje aj línie importujúce plyn do Európy. Ak by neexistovala posadnutosť US State Departmentu energetickými dodávkami, tak by bola situácia v Európe ešte horšia ako je v súčasnosti. Príkladom je línia Baku – Ceyhan exportujúca ropu z kaspickej oblasti cez Kaukaz mimo územie RF. Línia navrhnutá americkou vládou je konštruovaná pod vedením British Petroleum (BP) a skoro bude dodávať milión barelov ropy denne. Túto líniu bude kopírovať aj plynovod. Trasa by bola významná čiastočne aj pre Slovensko, pokiaľ by časť plynu končila v termináloch na pobreží Stredozemného mora, odkiaľ by mohla byť dovážaná na naše územie. Zatiaľ však prepojenie terminálov s naším územím neexistuje.

EÚ vo svojej zelenej knihe z roku 2000 zverejnila prognózy o zdvojnásobení importu plynu z Ruska v najbližších dvadsiatich rokoch. Táto možnosť je však zatiaľ málo pravdepodobná. V roku 1999 produkoval Gazprom 545 mld. m3 plynu, z čoho sa 400 mld. spotrebovalo na domácom trhu. V roku 2020 Rusko plánuje podľa svojej energetickej stratégie exportovať ročne 275-280 mld. m3 zemného plynu, čo zodpovedá očakávanému nárastu spotreby v EÚ. Avšak v tomto údaji sú zahrnuté aj exporty do krajín SNŠ a juhovýchodnej Ázie, s ktorými EÚ pri svojich očakávaniach nepočítala. Najdôležitejším krajinám SNŠ (hlavne Bielorusko, Ukrajina a Moldavsko) by ostalo len 30 mld. m3, asi o 13 mld. m3 menej ako v roku 2000 a na export do juhovýchodnej Ázie by neostalo nič, čo je v rozpore s ruskou stratégiou rozširovania exportu do tejto oblasti. Samotné Rusko nechce byť závislé len na jednom odberateľovi. Otvárajú sa mu možnosti v juhovýchodnej Ázií, ktoré vďaka výhodnej geografickej polohe krajiny sú finančne nie až tak náročné. Preto Rusko bude chcieť rozdeliť svoju produkciu medzi viaceré trhy, napriek tomu, že ostane hlavným dodávateľom do Európy.

Producenti sú schopní v danom čase paralelne realizovať len obmedzený počet projektov, preto musia európske trhy ponúkať producentom atraktívne podmienky pre dodávku plynu.

Vo svetle zvyšujúcej sa jednostrannej závislosti na ruských surovinách sa prezentuje rýchly súhlas Európskej komisie s podmorskou baltickou plynovodnou trasou z Ruska do Nemecka ako chyba. Takto si Kremeľ zabezpečí silnejšiu trhovú kontrolu hlavne nemeckého, ale aj britského trhu priamo bez tranzitných krajín. Lacnejšia konštrukcia vetvy Jamal-II by zabezpečila pre krajiny Európy väčšiu bezpečnosť. Plánovaná trasa podmorského plynovodu má merať 1200 km a od roku 2011 by ňou malo do Nemecka prúdiť 55 mld. m3 zemného plynu, pričom ročná spotreba Nemecka predstavuje 95 mld. m3 plynu. Týmto projektom by závislosť krajiny na dodávkach plynu z Ruska stúpla na 50%. V konzorciu, vytvorenom pre potreby potrubia medzi Gazpromom a nemeckými plynárenskými spoločnosťami (E.ON a BASF), má Gazprom 51%-ný podiel. Línia bola navrhnutá s geopolitickým podtónom, pretože trasa vedená po zemskom povrchu by bola oveľa lacnejšia ako podmorská vyše dvojmiliardová (€) investícia.

Nemecká spoločnosť EON, jedna z najväčších svetových energetických spoločností, minulý rok získala od Gazpromu prísľub na štvrtinový podiel na ťažbe na plynovom poli Jušno-Neneck v západnej Sibíri, zmluva však doteraz uzavretá nebola. EON má záväzok predávať 15 až 20% plynu zo zdrojov vo svojom vlastníctve, zatiaľ však takto pokrýva iba okolo 6%. Táto dohoda dáva Gazpromu možnosť získať majetkový podiel v dcérach EON-nu obchodujúcich s plynom. Realizovať sa to má práve odstúpením podielov EON-u v jednotlivých spoločnostiach nielen v Nemecku na Gazprom. V tejto súvislosti bola spomínaná aj maďarská spoločnosť MOL, ktorá je vlastníkom aj našej najväčšej rafinérie Slovnaft. Proti prípadnému prevodu akcií na Gazprom však protestovala maďarská vláda. Do úvahy pripadajú aj dcérske spoločnosti v Bulharsku, Česku, Poľsku a Slovinsku.

Je otázkou, ako by sa Gazprom v tejto pozícií staval ku krokom vedúcim k väčšej energetickej bezpečnosti Nemecka (napríklad výstavba LNG terminálov).

Ani uzavretie kontraktu o podmorskej línií nebolo dôvodom na tlak krajín EÚ na RF na pristúpenie k Energetickej charte, avšak dôsledkom plynového sporu Ruska a Ukrajiny bola zvýšená aktivita Francúzska, ktoré návrh na ratifikáciu Energetickej charty a sprístupnenie plynovodov zahraničným investorom predložilo na rokovaní ministrov financií a energetiky skupiny G8 v roku 2006.

Možné riešenia európskej energetickej bezpečnosti
Iný reálny primárny dodávateľ ako Rusko pre Európu neexistuje. Preto by EÚ mala forsírovať zmeny na jeho trhu. Rusko sa snaží o vstup do WTO, EÚ môže podmieniť vstup postupnou privatizáciou jeho energetického sektora. Nákup akcií ruských spoločností je jednou z krátkodobých možností riešenia zlej energetickej pozície EÚ, dlhodobé riešenie sú obnoviteľné zdroje. Privatizácia ruského energetického sektora je komplikovaný proces, avšak prvé skúsenosti už existujú. British Petrol a Dutch Shell už uspeli do istej miery vo fúziách a akvizíciách a dcéra EON-u, Ruhrgas, je akcionárom Gazpromu. Iným riešením je tlačiť na Rusko, aby ratifikovalo Energetickú chartu. Podľa tejto zmluvy obchod s energetickými nosičmi sa má orientovať podľa pravidiel Svetovej obchodnej organizácie. Podľa týchto pravidiel všetky signatárske krajiny musia povoliť voľnú prepravu energetických surovín tretích krajín cez svoje územie a v prípade konfliktu s danou krajinou tieto dodávky neprerušiť.

Jedným zo základných princípov Zmluvy o energetickej charte je povolený vstup tretím stranám do plynovodnej a elektrickej sústavy – Third Party Access (TPA). Prvým krokom by bolo povolenie vstupu do iných sietí pre existujúcich vlastníkov sietí a s tým spojený neskorší vstup tretích strán. Bez existujúcich reálnych sietí by nebol využitý celý potenciál TPA, preto je potrebné prepojiť rôzne plynovodné a elektrické siete a vytvoriť tzv. sieť sietí. Tento cieľ je rozdelený do dvoch krokov – prvým je prepojenie izolovaných prenosových sústav a druhým zvýšenie prenosových a skladovacích kapacít, ktoré prispejú k možnostiam diverzifikácie zdrojov a trás na import plynu.

EÚ si musí uvedomiť, že energetická politika neexistuje samostatne, ale je časťou celkového postoja spoločenstva voči Rusku. Západné krajiny majú ekonomické a politické možnosti na vyvíjanie tlaku na zlepšovanie prostredia a transparentnejšiu zahraničnú politiku Ruska.

Zmeny v EÚ sa týkajú hlavne procesov liberalizácie energetických trhov, investícií do trans-európskych sietí a vytvorenia spoločného vnútorného trhu s energiami. Cieľom liberalizácie trhu bolo vytvoriť konkurenčné prostredie aj pri existencií prirodzených monopolov a umožniť na jednej strane odberateľom elektriny a plynu voľbu dodávateľa a na druhej strane ponúknuť existenciu rovnocennej súťaže medzi jednotlivými dodávateľmi a tiež postupne vytvoriť prirodzený tlak na zvyšovanie ekonomickej efektívnosti. Podľa ideálnych predstáv sa má na trhu s energiou vytvárať voľná súťaž na úrovni dopytu a ponuky, dodávky a obchodu s plynom a elektrinou, založená na transparentných pravidlách. Takisto sa má v budúcnosti odpútať cena plynu od cien ropy a orientovať sa len podľa aktuálneho dopytu a ponuky. V tejto súvislosti sa počíta s bodovým obchodovaním (tvorba ceny plynu na viacerých predajných miestach podľa aktuálnej ponuky a dopytu, spot gas trading). Liberalizácia energetického trhu si vyžaduje systémové zmeny celého podnikateľského prostredia a to nielen u podnikateľov v energetike. Charakter prevádzky energetických sietí neumožňuje zavedenie plnej konkurencie, kľúčovú úlohu preto v tejto oblasti zohráva regulácia. Pološtátne monopoly, ktoré vznikli prirodzeným vývojom, keďže energetika je finančne náročná oblasť a na ich vzniku sa podieľal štát, kontrolujú obchod aj distribúciu energií. To by sa malo v budúcnosti zmeniť prostredníctvom štrukturálneho unbundlingu, legálnym oddelením distribúcie a obchodu. Práve existencia monopolov je uvádzaná ako najväčšia prekážka v ďalšej liberalizácií. Tento proces postihuje aj SPP, ktorý sa legálne rozdelí na časť zodpovednú za medzinárodnú prepravu a na distribučnú časť.

Na rozdiel od tradičných trhov vyznačujúcich sa regionálnymi monopolmi je na liberalizovaných trhoch so zemným plynom pre dodávateľov plynu podstatne ťažšie odhadnúť dopyt a tým aj regulovať svoju ponuku. Zákazníci môžu často meniť dodávateľa. To potom pôvodných dodávateľov stavia do zložitej situácie predovšetkým s ohľadom na existenciu dlhodobých zmlúv spravidla s doložkou „take-or-pay” , ktorá umožňuje realizáciu veľkých plynárenských projektov. Preto Hospodárska komisia OSN pre Európu už v roku 2003 zverejnila svoju štúdiu, ktorá kladie priamu úmeru medzi vysokou mierou spoľahlivosti a zaistenia dodávok plynu a existenciou dlhodobých kontraktov. Rusko, ale aj iné dodávateľské krajiny, kritizujú spôsob liberalizácie, ktorý presadzuje EÚ. Podľa generálneho riaditeľa Gazexportu Alexandra Medvedeva je neschopnosť jednotného trhu vytvárať nezávislé mechanizmy pre financovanie rozsiahlych, investične nákladných projektov a zároveň existencia krátkodobých zmlúv najväčším nedostatkom liberalizácie. Ťažený plyn pochádza zo stále zložitejších, klimaticky náročnejších podmienok a vyžaduje využívanie najmodernejších, finančne náročných, technológií. Preto sa tlak na znižovanie cien zemného plynu na hraniciach EÚ stretáva s odporom dodávateľov, ktorí hrozia hľadaním alternatívnych trhov.

Nedostatky v liberalizácií pripomenula aj komisárka pre hospodársku súťaž Neelie Kroesová. Medzi päť vážnych nedostatkov patrí vysoká koncentrácia trhov a dominancia bývalých štátnych monopolov, vertikálna integrácia sektora, nedostatočná integrácia energetických trhov na európskej úrovni, netransparentnosť a viazanosť ceny plynu na vývoj cien ropy. K obmedzovaniu konkurencie na trhu dochádza prostredníctvom dlhodobých kontraktov a hromadením kapacít v plynovodoch, zásobníkoch či cezhraničných prepravných sieťach. Európsky energetický sektor potrebuje v nasledujúcich dvadsiatich rokoch enormné investície v dôsledku nárastu dopytu a nevyhnutnej obnovy infraštruktúry.

Na summite EÚ v prvej polovici roku 2006 konečne padlo rozhodnutie o vytvorení spoločnej európskej energetickej politiky, pretože doteraz je táto stratégia ponechaná v kompetenciách jednotlivých krajín (prvý krát otvorene o potrebe tejto stratégie hovoril Tony Blair v Európskom parlamente v októbri 2005). Podnet na diskusiu o tejto téme dala však už zelená kniha Európskej komisie z roku 2000, avšak jej iniciatíva získala oveľa menej pozornosti ako by si zaslúžila. V Nemecku, najväčšej európskej ekonomike, taktiež neprebiehala diskusia, podnetom neboli ani útoky na WTC, ani záväzok zbavenia sa jadrovej energie do roku 2021 a ani redukcia ťažby uhlia z environmentálnych dôvodov. Posledné desaťročia bola otázka energetickej bezpečnosti prenechaná súkromným koncernom, ktorých podnikateľská stratégia je však primárne ziskovo orientovaná. Jediné, čo ostalo v rukách vlád, boli strategické zásobníky. Avšak trh, okrem orientácie na zisk, operuje s nedostatočnými informáciami a má trendy ku krátkodobým víziám.

V marci 2006 bola predstavená ďalšia zelená kniha o európskej stratégií pre udržateľnú, konkurencieschopnú a bezpečnú energiu, ktorá definovala štyri parametre energetickej politiky – bezpečnosť dodávok, náklady, konkurencieschopnosť a emisie CO2. Hlavnú rolu v zabezpečení dodávok plynu hrajú LNG terminály a zásobníky zemného plynu, projektované na 1 až 2 mesačnú spotrebu. Stratégia spomína aj nové importné kapacity realizované v blízkej budúcnosti – plynovod medzi Nórskom a VB, Baltický plynovod, LNG terminály, plynovod Nabucco a Transkaspický plynovod. Takisto do popredia stavia rôzne energetické dialógy s producentskými krajinami, najvýznamnejším je energetický dialóg s Ruskou federáciou. V prípade ropovodov sa štúdia zameriava na rozvoj prepojení s krajinami strednej Ázie. Ide hlavne o predĺženie ropovodu Odesa – Brody do Poľska s vetvami do Lotyšska, Nemecka, Slovenska a Česka. Takisto je spomínane aj prepojenie Bratislavy a Schwechatu a prepojenie ropovodov Družba a Adria. Čo sa týka spojení krajín okolo Kaspického mora, podporované sú projekty obchádzajúce územie Ruskej federácie.

Pozícia Slovenskej republiky
O diverzifikácií dodávok ropy a plynu sa na Slovensku hovorí už viac ako desaťročie a aj teraz je diverzifikácia jednou z priorít energetickej politiky schválenej vládou SR začiatkom tohto roku. Lenže reálne kroky sa bohužiaľ nerobia. V spomínanom dokumente je ako jeden z pilierov bezpečnosti dodávok uvedený fakt, že cez naše územie tečie na západ 90 mld.m3 plynu zmluvne pokrytých dlhodobými kontraktmi.

Pozícia našej krajiny v tranzite plynu sa oslabuje, či už projektom Jamal alebo výstavbou podmorského baltického plynovodu. Treba však priznať, že zrealizovaním projektu podmorského baltického plynovodu sa Gazprom priamo dostane na najväčšie trhy západnej Európy – Nemecko a Veľkú Britániu, bez tranzitných krajín. V súvislosti s rastom spotreby plynu vo všetkých krajinách a snahou Gazpromu o udržanie si trhového podielu v EÚ by sa objem plynu transportovaného cez Slovensko zmenšiť nemal, je však do budúcnosti plánovaný skôr na zásobovanie krajín strednej Európy. Naša krajina nemá prostriedky a možnosti na samostatnú diverzifikáciu dodávok, preto je potrebné v tomto smere bazírovať na spoločnej energetickej politike EÚ, presadzovať vlastné projekty medzi jej priority, pretože vie lepšie zabezpečiť naše potreby.

Energetická politika SR schválená začiatkom roku 2006 reflektuje procesy bežiace na európskej úrovni, vyzdvihuje hlavne potrebu regulácie trhu s energiami, keďže nie je možné zavedenie plnej konkurencie. Ako prioritu si stavia znižovanie závislosti dodávok z rizikových oblastí diverzifikáciou získavania zdrojov energií ako aj dopravných ciest. Konkrétne opatrenia a projekty (okrem vety o plynovode Nabucco) však štúdia neobsahuje. Pre bezpečnosť dodávok vyzdvihuje význam podzemných zásobníkov, prepojenosť jednotlivých prepravných sietí ako aj existenciu dlhodobých kontraktov ako predpoklad pre plynárenské spoločnosti pri plánovaní dodávateľskej a prepravnej kapacity. V tomto bode sa až tak nezhoduje s návrhmi komisie, lebo tá preferuje krátkodobé zmluvy. Celkovo je návrh energetickej politiky dokument, ktorý neobsahuje nové prvky ani konkrétne návrhy. Ide o sumarizáciu známych faktov, o zaujatie východzej pozície, pričom by mali nasledovať ďalšie konkrétne dokumenty.

Koncepcia aspoň vyjadruje podporu projektu ropovodu Odesa – Brody, ktorému sa v poslednom čase dostáva zaslúženej pozornosti. Po intervencií Európskej komisie bolo k projektu prizvané aj Slovensko, na ktorého území je ropovod Družba využívaný len na 50%. Práve v meste Brody sa obe trasy pretínajú. Prípojka do Poľska by mala byť dokončená do roku 2009. Ak dovtedy Transpetrol nevybuduje zásobníky, ktoré by umožňovali transport kaspickej ropy, je možné, že nás projekt obíde. Náklady predstavujú asi 2 mld. Sk. Jukos sa pritom už pri kúpe našej tranzitnej spoločnosti zaviazal dobudovať ďalšie zásobníky, čo sa však doteraz nestalo. Existujúce zásobníky sú naplnené ruskou ropou a štátnymi strategickými rezervami. Transpetrol takisto odmietol ponuku ukrajinského prepravcu, ktorý chcel do výstavby zásobníkov investovať. Tým by však naša spoločnosť prišla o príjmy z poplatkov za skladovanie ropy.

Tieto skutočnosti energetická stratégia nereflektuje, pričom sa dalo predvídať už dávnejšie, že sa opäť začne diskutovať o ropovode Odesa – Brody v pôvodnom smere. Práve tu by sa dalo najlepšie zistiť, ako to ministerstvo s diverzifikáciou dodávok ropy vážne myslí. Takisto nie je spomínané rozdelenie SPP a jeho konzekvencie ako aj proces liberalizácie, možnosť výberu dodávateľa zákazníkom a efektívny prístup tretích strán k energetickým zariadeniam.

Záver
Energetický problém nie je riešiteľný jedným spôsobom. Ku krátkodobým riešeniam patrí nákup akcií ruských spoločností západnými konzorciami, prostredníctvom ktorého by sa pretrhli väzby s ruskou politickou reprezentáciou a zaviedli západné štandardy riadenia firiem. Vstup Ruska do WTO by prispel k transparentnejšiemu investičnému prostrediu v krajine. Ratifikácia Energetickej charty Ruskou federáciou by zaviedla transparentné podmienky prístupu k transportným trasám a spoločné ťažobné konzorciá zahraničných a ruských spoločností by zabezpečili potrebný transfer investícií a moderných technológií, čím by sa docielila vyššia efektivita ťažby. Spochybniteľná je však miera vymáhateľnosti práv v ruských podmienkach plynúcich z charty. K ďalším riešeniam európskej energetickej bezpečnosti patrí diverzifikácia zdrojov ako aj diverzifikácia importných trás, šetrenie energiami, zvyšovanie energetickej efektívnosti a zvyšovanie podielu obnoviteľných zdrojov. Do budúcnosti takisto EÚ musí byť schopná po vzore USA zabezpečiť vojensky svoje ekonomické záujmy posilňovaním európskeho piliera v rámci NATO. Rozmiestnenie európskych jednotiek by malo kopírovať transportné koridory ako sú vyznačené v projektoch TRACECA. Dlhodobým riešením sú však energie budúcnosti ako vodík či palivové články. Všetko to môže prispieť k vyriešeniu globálneho energetického problému.