Hoci prvotným zdrojom súčasného poľsko-bieloruského diplomatického konfliktu boli represie proti Zväzu Poliakov v Bielorusku, v skutočnosti má tento represívny krok Lukašenkovho režimu podstatne širšie súvislosti. Po druhej svetovej vojne na západných územiach Bieloruska zostalo približne 400 tisíc Poliakov, žijúcich najmä v blízkosti hraníc s Poľskom a Litvou. Až do konca 80. rokov bola poľská menšina v tejto bývalej sovietskej republike zbavená akýchkoľvek národnostných práv, vrátane vzdelávania vo vlastnom jazyku, hoci ide o druhú najpočetnejšiu etnickú menšinu v Bielorusku po Rusoch.

V rokoch Gorbačovovej „perestrojky” vznikla menšinová organizácia Zväz Poliakov v Bielorusku (ZPB) a v etnicky zmiešaných sídlach vznikli prvé poľské školy a kultúrne inštitúcie – Poľské domy. V dôsledku represívnej politiky režimu prezidenta Aleksandra Lukašenka sa ZPB s približne 25 tisícmi členmi stal početne najsilnejšou mimovládnou organizáciou v krajine. Pritom proces obrodenia poľskej menšiny prebiehal s výraznou podporou bieloruskej demokratickej opozície.

Zakladateľ tejto organizácie Tadeusz Gawin sa otvorene postavil na stranu opozície. Radoví členovia organizácie však boli proti politizácii zväzu a tak v roku 2000 zvolili na jeho čelo lojálneho Tadeusza Kruczkowského. Na VI. zjazde ZPB v marci 2005 však Kruczkowski neprešiel. Dôvody, prečo ho delegáti zjazdu zamietli, nemali politický charakter. Nespokojnosť aktivistov zväzu vyvolával primárne štýl jeho riadenia, výhrady voči nemu prejavovali aj partneri z Varšavy. Pritom Poľsko je fakticky jediným sponzorom ZPB a vynaložilo nemalé finančné prostriedky na vybudovanie jeho štruktúr i kultúrnych zariadení. Vo februári 2005 rozpory v ZPB vyústili až do bitky v sídle organizácie v západobieloruskom Grodne. Kruczkowského obviňovali z porušovania stanov, zneužívania finančných prostriedkov a navyše zo spolupráce s bieloruskými tajnými službami. Kontakty s nimi využíval na potláčanie svojich kritikov v organizácií. Bieloruské úrady ho vzali pod svoju ochranu a Kruczkowski obvinil svojich oponentov zo zámeru zatiahnuť ZPB do politických konfliktov na strane opozície. Pre zmenu zas Kruczkowského na zjazde ZPB v marci obvinila jeho študentka zo znásilnenia. Novozvolená predsedníčka Andželika Borys síce v minulosti bola blízkou spolupracovníčkou T. Gawina, ale po svojom zvolení deklarovala svoju pozíciu ako apolitickú. Podstatné však bolo, že jej zvolenie prebehlo v príkrom rozpore so scenárom, ktorý bol nalinkovaný bieloruskou KGB. Tá vyvíjala horúčkovitú aktivitu, aby šéfom zväzu zostal skompromitovaný Kruczkowski. Skutočnosť, že delegáti rozhodli podľa vlastného uváženia, režim vníma ako facku.

Preto bolo rozhodnutie súdu, ktorý výsledok zjazdu anuloval a neskoršie policajné vypratanie sídla ZPB v Grodne predovšetkým vecou prestíže súčasného bieloruského režimu. Lukašenko si podobnú porážku vzhľadom na blížiace sa prezidentské voľby, v ktorých nepochybne bude kandidovať po tretí raz, dovoliť nemohol. Preto mocenské štruktúry postupovali pri ovládnutí ZPB s takou dôslednosťou, pričom jeho predstavitelia zvolení na marcovom zjazde tejto organizácie, museli absolvovať niekoľko desiatok výsluchov, ktoré v duchu najlepších tradícií KGB trvali aj niekoľko hodín. Na druhej strane si silové štruktúry museli napraviť reputáciu, pošramotenú nezvládnutím marcového zjazdu. Opakovaný VI. zjazd sa tak konal v okresnom meste Volkovysk, jeho účastníci boli vopred dôsledne spracúvaní a skupine lídrov okolo A. Borys ani zahraničným novinárom pre istotu ani nebolo umožnené zúčastniť sa zjazdu.

Zlom v poľsko-bieloruských vzťahoch
Hoci vlády oboch krajín voči sebe po nástupe Lukašenka v roku 1994 neprekypovali nijakými sympatiami, zainteresovanosť Varšavy na rozvoji cezhraničnej spolupráce i obavy z toho, že úplná izolácia Bieloruska by viedla k posilneniu ruských vplyvov na východných hraniciach EÚ, spôsobovala, že Poľsko sa nepripájalo k sankciám, ktoré na Minsk uvaľovali EÚ a USA. Po zatknutí poľských aktivistov v Grodne opozičné strany navrhovali celý rad opatrení voči oficiálnemu Minsku, počnúc rozšírením zoznamu vysokých štátnych úradníkov, ktorí majú zakázaný vstup na územie Poľska, končiac prerušením diplomatických stykov. Predstavitelia vládnej koalície však volili zdržanlivejší postoj, v čom ich podporovali aj odborníci na „východnú politiku.” Prezident Aleksander Kwaśniewski i maršálek Sejmu Włodzimierz Cimoszewicz sa do poslednej chvíle snažili ponechať priestor pre prípadný kompromis. Prerušenie diplomatických stykov je totiž „kanónom, z ktorého možno vystreliť iba raz,” ako to trefne poznamenal predstaviteľ opozičnej Občianskej platformy Bronisław Komorowski. V skutočnosti by sa však týmto krokom manévrovací priestor Poľska vo vzťahu k Bielorusku zredukoval na nulu a na sankcie by doplatili radoví občania oboch krajín a v neposlednom rade – práve Poliaci na východnom brehu rieky Bug. Reakciou bieloruského režimu na Kwaśniewského mlčanie však bolo zostrenie represií. Do krajiny nebola pustená delegácia poľských poslancov Európskeho parlamentu.

Zdá sa, že jedným zo zámerov minského režimu bolo práve zostrenie konfrontácie so západným susedom. Moskva i Lukašenko sa obávajú, že by sa v Bielorusku mohla zopakovať minuloročná ukrajinská „oranžová revolúcia,” pričom za jej hlavného strojcu považujú nie ukrajinských občanov, ale USA a Poľsko. Aj oficiálna bieloruská propaganda sa nesie v znamení konfrontácie s Poľskom, ktoré je obviňované zo všetkých možných hriechov, počnúc prenasledovaním tam žijúcej bieloruskej menšiny, končiac teritoriálnym revizionizmom. Bieloruskí Poliaci boli už prirovnávaní aj k sudetským Nemcom. Propaganda sa teda snaží konsolidovať bieloruskú spoločnosť prostredníctvom nacionalistickej rétoriky. Na rozdiel od demokraticky orientovanej opozície, hlásiacej sa k bieloruským národným tradíciám, sa lukašenkovský nacionalizmus odvoláva na sovietske dedičstvo. Lukašenko svojimi krokmi, vedúcimi k čoraz väčšej samoizolácii krajiny, dokazuje svojim občanom, že je prezidentom nezávislého štátu. Nezávislého v prvom rade od široko ponímaného Západu, ktorý v očiach mnohých Bielorusov predstavuje práve Poľsko, ale predovšetkým od medzinárodných noriem v oblasti ľudských práv, k plneniu ktorých sa Minsk oficiálne zaviazal.

Moc pritom dobre odhadla, že tieto represie nevzbudia v bieloruskej širokej verejnosti pobúrenie. Pasívni zostali aj Poliaci, žijúci hlavne na vidieku, mnohých zastrašili nevyjasnené prípady zbitia, resp. zavraždenia niektorých odbojných lokálnych, resp. regionálnych funkcionárov. S najväčšou pravdepodobnosťou sa tak režimu podarí dostať ZPB opätovne pod svoju kontrolu. Odstavení legitímne zvolení predstavitelia zväzu síce avizovali, že budú pokračovať vo svojej činnosti, nemôžu však počítať, že by bieloruské úrady zaregistrovali nejakú novú organizáciu a umožnili jej získavať finančné prostriedky zo štátnych alebo zahraničných zdrojov. Pôsobenie v ilegalite je možné v prípade malej opozičnej či mládežníckej organizácie, ale sotva si niečo podobné možno predstaviť v prípade menšinového kultúrneho združenia. Poľský štát síce ústami štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí Jana Truszczyńského oficiálne odmietol podporovať činnosť ZPB na čele s režimom dosadenými funkcionármi, ale nebude mať v Bielorusku iného partnera. Režim teda čaká, že Poľsko v konečnom dôsledku bude musieť „zoštátnenie” menšinovej organizácie aspoň de facto uznať a tým uznať aj jeho víťazstvo. Poslušnosť ZPB si režim zaistil dosadením 69-ročného Józefa Łucznika, bývalého riaditeľa školy v Sopockiniach. Hoci jeho pohnútka prijať funkciu predsedu bola motivovaná najmä snahou zachovať ZPB, v skutočnosti bude pre režim vzhľadom na svoj vek dokonca omnoho ľahšie ovládateľný, ako skompromitovaný Kruczkowski. Aj keď Łucznik počas krízy v ZPB podporoval Kruczkowského skupinu, vystupuje ako apolitický človek. Pritom má autoritu ako muž, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o vznik zväzu. Na rozdiel od neho si Kruczkowski dovolil vyhlásiť, že v minuloročnom referende o tom, aby súčasný prezident Bieloruska mal možnosť kandidovať po tretí raz, hlasoval proti. Kruczkowski sa v minulosti snažil získať popularitu aj horlivým vystupovaním proti bieloruskému nacionalizmu, pričom poukazoval na Lukašenkovu toleranciu voči poľskej menšine. Napokon sa však o kandidatúru neuchádzal ani rektor Grodnianskej poľnohospodárskej univerzity Witold Piestis, známy ako otvorený stúpenec Lukašenka a predseda proruskej organizácie Biela Rus. Je však vysoko pravdepodobné, že Łucznik zostane iba formálnou hlavou organizácie.

V prvom momente sa udalostí okolo poľskej menšiny v Bielorusku chytili vzhľadom na blížiace sa parlamentné voľby predovšetkým opozičné strany, ktorých predstavitelia podnikali do Grodna „spanilé jazdy” na vlastnú päsť. Keď však aj opozícia pochopila, že nejednotnosť skomplikuje pozíciu Poľska, snažiaceho sa do riešenia „bieloruskej otázky” výraznejšie zapojiť EÚ, politické sily dospeli, azda s výnimkou populistickej Sebaobrany k istému konsenzu. Poľsko je rozhodnuté v prvom rade presadzovať aktívnejšiu podporu bieloruskej opozície a zároveň sa vyslovilo za zriadenie rozhlasovej stanice, ktorá bude vysielať z jeho územia pre Bielorusko. Sebaobrana naopak naliehala na to, aby Poľsko viedlo s Lukašenkom dialóg.

Evolúcia európskej politiky voči Bielorusku
Európska komisia (EK) už vytvorenie nezávislého rozhlasového vysielania pre túto krajinu schválila koncom júla 2005. Voľba padla na nemeckú rozhlasovú stanicu Deutsche Welle, ktorá začne od 1. novembra 2005 vysielať každý deň 15-minútový spravodajský blok pre Bielorusko v ruskom jazyku, čo vyvolalo nevôľu národnodemokratických kruhov bieloruskej opozície. Deutsche Welle získala na tento krok sumu 138 tis. eur ročne. Nemecký rozhlas plánuje v rámci uvedeného krátkeho bloku spravodajstvo a reportáže z Bieloruska, pričom chce využívať sieť vlastných korešpondentov. Vysielanie pre Bielorusko má byť dostupné aj prostredníctvom internetu.

Rozhodnutie EK však v Poľsku vyvolalo vlnu nevôle. Kritici rozhodnutia poukazovali na fakt, že vláda premiéra Mareka Belku ponúkala na zriadenie rozhlasovej stanice, vysielajúcej pre Bielorusko, sumu 950 tis. zlotých, čo je viac, než bola ponuka EK. Jedným zo strategických cieľov Poľska je zásadným spôsobom ovplyvňovať „východnú politiku” EÚ. Aj preto mala Varšava ambíciu získať dominantný vplyv na rozhlasové vysielanie pre Bielorusko. Rozhodnutím EK zveriť túto úlohu nemeckej Deutsche Welle sa v tak dôležitom kroku ocitlo mimo hry, čo môže byť oprávnene vnímané ako diplomatická porážka Poľska. Rozhodnutie Komisie je navyše v rozpore s rozhodnutím Európskeho parlamentu, ktorý sa vyslovil nie v prospech podpory verejnoprávnej rozhlasovej stanice, akou je aj Deutsche Welle, ale v prospech podpory siete nezávislých rozhlasových staníc v štátoch, ktoré susedia s Bieloruskom. Pravdou však je, že vzhľadom na medzinárodné pravidlá v oblasti rozhlasového vysielania by podobný krok bol z technického hľadiska len ťažko realizovateľný. Oprávnené pochybnosti však môže vyvolať procedúra, s akou bola nemecká stanica vybraná, keďže tomuto kroku nepredchádzalo nijaké výberové konanie. Pritom v Poľsku i na Litve už bieloruské redakcie existujú. Navyše poľský europoslanec za pravicovú Občiansku platformu (PO) Bogdan Klich ešte začiatkom roku 2005 predložil komisárke EÚ pre vonkajšie vzťahy a európsku politiku susedstva Benite Ferrero-Waldnerovej návrh na reaktiváciu Rádia Racyja, ktoré by vysielalo z poľského územia. Možnosti reálneho vplyvu takto koncipovaného vysielania Deutsche Welle pre Bielorusko spochybňuje aj plánovaná periodicita vysielania. Navyše vysielanie sa má realizovať na krátkych a stredných vlnách, ktoré sú väčšine poslucháčov nedostupné pre abenciu adekvátnych rozhlasových prijímačov.

Mimovládne organizácie z Poľska, ČR a Litvy na vývoj v Bielorusku a rozhodnutie EK zas reagovali zámerom oživiť vysielanie Rádia Racyja, ktoré v minulosti vysielalo z východopoľského Bialystoku a zaniklo pre nedostatok finančných prostriedkov v roku 2002, t. j. po opätovnom zvolení A. Lukašenka za prezidenta, keď sa pozornosť USA a západnej Európy sústredila na vojnu v Afganistane. Jeho vlastníkom bola pôvodne bieloruská menšina v Poľsku, ktorej predstavitelia sa však podielov v rozhlasovej stanici vzdali. Sídlo novej „Racyje” sa má presunúť do Varšavy. Podľa Pawla Kazaneckého z poľskej organizácie Východoeurópske demokratické centrum dôvodom negatívneho postoja bieloruskej menšiny v Poľsku je fakt, že sa rozhlasová stanica stala objektom politických hier. Z Poľska majú byť novými akcionármi organizácie Centrum medzinárodných vzťahov a Združenie poľských médií, ďalším majiteľom má byť Dmitrij Novikov z Bieloruska a nemenovaný poľský podnikateľ. Obnovená „Racyja” mala začať vysielať takisto už v októbri. Oproti pôvodným zámerom, podľa ktorých mali práve demokraticky orientovaní poľskí Bielorusi pôsobiť ako demokratický „Piemont” pre svojich krajanov v Bielorusku, ani táto rozhlasová stanica sa nestane plnohodnotným alternatívnym bieloruským médiom, ktoré sa bude môcť po zmene existujúcich podmienok presunúť do Bieloruska. Je pravdepodobnejšie, že bude skôr replikou Rádia Sloboda, aj keď v ňom majú pracovať špičkoví bieloruskí novinári, ako napr. predsedníčka Bieloruskej asociácie novinárov Žanna Litvina.

Na rozdiel od USA nie je EÚ naklonená myšlienke, že by mala priamo podporovať bieloruskú opozíciu. Prikláňa sa však k podpore občianskej spoločnosti zo svojich prostriedkov v rámci Európskej iniciatívy pre demokraciu a ľudské práva (EIDHR), zriadenej v roku 2004, čo je oproti uplynulému obdobiu, keď prostredníctvom programu TACIS komunikovala iba s oficiálnymi úradmi, určitý pokrok. Projekty odobrené v rámci tohto programu totiž na rozdiel od TACIS-u si nevyžadujú súhlas štátnej administratívy príslušnej krajiny. V roku 2005 má byť na projekty EIDHR z prostriedkov Európskej komisie vynaložených celkovo 8,7 mil. eur, kým v rámci TACIS-u sa predpokladá na roky 2005-06 iba 8 mil. eur. O zvýšení záujmu EÚ o dianie v Bielorusku svedčí aj fakt, že EK má záujem zriadiť v Minsku svoje zastupiteľstvo. Na začiatku plánuje do Minska vyslať chargé d’affaires, ktorý by podliehal zastupiteľskému úradu EÚ v Kyjeve. Tento zámer potvrdil na stretnutí s premiérmi krajín V4 predseda Európskej komisie José Manuel Barroso.

Viaceré iniciatívy EK sa stretávajú so značnou kritikou nielen v nových členských štátoch EÚ, ale aj v samotnej bieloruskej opozícii. Tak napr. program podpory mimovládnych organizácií len sotva môže v Bielorusku znamenať reálny prínos pre tie organizácie, ktoré sa angažujú v oblasti ľudských práv, keďže tamojšia legislatíva fakticky znemožňuje prijímať akúkoľvek finančnú, resp. technickú pomoc zo zahraničia oficiálnou cestou. Celý rad mimovládnych subjektov navyše v Bielorusku nemá právnickej osoby a de facto v krajine pôsobia ilegálne. Tieto aspekty zatiaľ EK vo svojom programe nezohľadňuje. Rozhodnutie podporovať rozhlasové vysielanie iba v ruskom jazyku zas pobúrilo veľkú časť národnodemokraticky orientovanej bieloruskej opozície a aj časť občiansko-liberálnych síl si uvedomuje, že podobné vysielanie musí byť prinajmenšom dvojjazyčné, o. i. aj preto, aby bolo pre bieloruského poslucháča identifikovateľné. Azda aj tlak zo strany nových členských štátov EÚ prispel k tomu, že v septembri 2005 Komisia ohlásila konkurz v hodnote 2 mil. eur na rozhlasové vysielanie pre Bielorusko nielen v ruskom, ale aj v bieloruskom jazyku.

V „bieloruskej otázke” sa aktivizoval aj Európsky parlament, ktorý 29. septembra represie proti poľskej menšine odsúdil a vyzval Európsku komisiu i Radu EÚ, aby podporili „demokraticky zvolené vedenie Zväzu Poliakov v Bielorusku a orgány iných mimovládnych organizácií, ktoré sú vystavené represiám zo strany Lukašenkovho režimu.” Europoslanci znova vyzvali Komisiu, aby zväčšila pomoc pre slobodné médiá a nezávislé mimovládne organizácie a apelovali na členské štáty Únie, aby otvorili štipendijné programy pre bieloruských odborníkov a pre bieloruských občanov zaviedli bezplatné víza.

V Generálnom sekretariáte Rady EÚ sa však už objavili úvahy o možnej priamej podpore bieloruskej opozície, ale podľa spolupracovníkov Javiera Solanu prekážkou je jej slabý vplyv a neoficiálne – aj proamerická orientácia. Ten druhý faktor je však podmienený aj doposiaľ nevýraznou angažovanosťou Únie v postsovietskom priestore. Preto Poľsko, ktoré by väčšiu prítomnosť EÚ za svojimi východnými hranicami privítalo, upozorňuje na fakt, že zmena režimu v Bielorusku je otázkou behu na dlhé trate.

Regionálne súvislosti poľsko-bieloruskej diplomatickej krízy
Poľsko chce svoju politiku voči Bielorusku koordinovať aj s jeho ďalšími susedmi – s Ukrajinou, Litvou a Lotyšskom. Tieto krajiny spolu s Gruzínskom na summite prezidentov rodiaceho sa Spoločenstva demokratickej voľby v krymskom letovisku Artek 18. – 19. augusta 2005 vyslovili Poľsku plnú podporu v spore s Minskom.

Politický konflikt medzi Poľskom a Bieloruskom je tak potrebné vnímať v kontexte rastúcej izolácie, resp. dobrovoľnej sebaizolácie bieloruského režimu. Po opakovaných vyhláseniach prezidenta Lukašenka, ktorý označoval za potenciálnych nepriateľov krajiny aj pobaltské republiky, sa do politiky aktívnej podpory demokratického vývoja v Bielorusku začínajú aktívnejšie zapájať aj Litva a Lotyšsko. Najmä na Litve sa čoraz častejšie ozývajú z úst vplyvných politikov (napr. Vytautas Radžvylas) a mienkotvorných denníkov ozývajú hlasy, požadujúce koordináciu politiky voči Bielorusku s Poľskom. V prospech takéhoto postupu sa vyslovil v polovici augusta podpredseda litovského Sejmu Česlovas Juršenas, kým predseda zahraničného výboru Justinas Karosas zastáva opačný názor. Podľa neho bude možné zmeny v Bielorusku dosiahnuť iba prostredníctvom rozšírenia kontaktov s oficiálnymi predstaviteľmi režimu. Časť litovských politikov sa totiž obáva, že Bielorusko by mohlo splniť Lukašenkove hrozby a vybudovať vlastný námorný prístav v Kaliningrade. To by znamenalo ťažký úder pre litovskú Klajpedu. Tretinu tovaru, ktorý sa prepravuje cez tento prístav, pochádza práve z Bieloruska.

Poľsko v spore s Lukašenkovým režimom podporila nielen Európska komisia, ale k jej stanovisku sa pripojili aj Ukrajina a Moldavsko. Po rokovaní prezidentov v krymskom Arteku sa 24. augusta premiéri Poľska Marek Belka, Litvy Algirdas Brazauskas, Lotyšska Aigars Kalivitis a Ukrajiny Julia Tymošenková formou telefonických konzultácií dohodli na vytvorení spoločnej pracovnej skupiny, ktorej úlohou by bola rýchla výmena informácií a koordinácia aktivít. Zároveň podporili myšlienku zriadenia nezávislého rozhlasového vysielania v bieloruskom jazyku.

Na rozdiel od predchádzajúcich rokov po politických zmenách na prelome rokov 2004 – 2005 s kritikou politiky A. Lukašenka otvorene vystupujú aj noví predstavitelia Ukrajiny. Ešte v decembri 2004 avizoval súčasný predseda Rady národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny, v tom čase zástupca šéfa Juščenkovho volebného štábu, že Ukrajina bude venovať pozornosť dodržiavaniu ľudských práv v Bielorusku. Na druhej strane vláda v Minsku prijala zmeny na Ukrajine veľmi negatívne, cíti sa nimi ohrozená a považuje ich za výsledok zahraničného tlaku. Podobne ako v prípade Litvy aj na Ukrajine však existuje obava z otvorenej konfrontácie s bieloruským režimom, motivovaná predovšetkým cezhraničnými a ekonomickými faktormi. Ukrajina má záujem, aby Bielorusko vybudovalo svoj terminál v ukrajinskom prístave Danuzlav. Ďalšou otvorenou otázkou vo vzájomných vzťahoch je demarkácia hraníc. Príslušnú zmluvu, podpísanú v roku 1997, bieloruský parlament doposiaľ neratifikoval. Bezprostredne po nástupe V. Juščenka na post prezidenta Ukrajiny sa dokonca objavovali špekulácie o tom, že by Kyjev pristúpil k jednostrannej demarkácii spoločnej hranice. Bez vytýčenia štátnych hraníc totiž Ukrajina nemá šancu dosiahnuť členstvo v EÚ. V Arteku prejavil ukrajinský prezident Viktor Juščenko ochotu pôsobiť pri riešení poľsko-bieloruského sporu ako sprostredkovateľ počas stretnutia so svojím bieloruským partnerom na summite Spoločenstva nezávislých štátov 26. – 27. augusta v ruskej Kazani. Hoci prvotná reakcia administratívy bieloruského prezidenta bola negatívna, obaja prezidenti napokon v Kazani bilaterálne rokovania absolvovali (mimochodom išlo o prvé stretnutie na úrovni prezidentov od tzv. oranžovej revolúcie) a Juščenko svoju ponuku pôsobiť pri uregulovaní poľsko-bieloruského sporu Lukašenkovi skutočne predostrel. Minsk sa však k nej zatiaľ oficiálne nevyjadril.

V každom prípade sa však bieloruská problematika stala, aspoň na krátky čas, jedným z jednotiacich prvkov potenciálneho nového regionálneho zoskupenia v regióne medzi Baltským a Čiernym morom, kontúry ktorého zrejme nie náhodou pripomínajú analógiu Visegrádskej štvorky. Na rozdiel od obdobia druhej polovice 90. rokov, keď sa Poľsko nesmelo pokúšalo iniciovať regionálnu spoluprácu vo formáte „Medzimoria” formou trilaterálnych rokovaní prezidentov Poľska, Litvy a Ukrajiny (1996, 1999), bieloruská problematika nie je jediným jednotiacim prvkom tejto iniciatívy. Poľsko a s ním aj pobaltské štáty v súčasnosti otvorene hovoria aj o podpore ambícií Ukrajiny a Gruzínska vstúpiť do euroatlantických štruktúr a dôležitú, ak nie kľúčovú rolu zohráva aj záujem zabezpečiť dodávky kaspickej ropy do strednej Európy. Vznikajú tak predpoklady pre trvalejší a systematickejší charakter tejto, zatiaľ neformálnej spolupráce.

Zdá sa, že ďalší kľúčový hráč v regióne – Rusko – nebolo do eskalácie poľsko-bieloruského diplomatického konfliktu vopred zaangažované. Napriek neustálym roztržkám s Poľskom, naposledy v súvislosti s násilným prepadnutím detí ruských diplomatov vo Varšave a následne poľských diplomatov a novinára v Moskve, sa ruskí predstavitelia ku kauze Poliakov vo Varšave nevyjadrujú. Pritom podľa výskumu verejnej mienky, ktorý 26. 8. 2005 publikovala rozhlasová stanica Echo Moskvy, sa až 65 percent obyvateľov Ruska nazdávalo, že v tomto spore by Moskva mala podporiť Minsk. Na jednej strane síce posilnenie medzinárodnej izolácie Bieloruska je v prospech Kremľa, keďže jej dôsledkom je narastanie ruského vplyvu na túto krajinu, na druhej strane však porušovanie ľudských práv v Bielorusku vytvára trecie plochy vo vzťahoch Ruska s EÚ. Hoci šéf ruskej diplomacie Sergej Lavrov odmietol tvrdenia, že by summit prezidentov v Arteku mal protiruský charakter, v konečnom dôsledku znamenal oslabenie ruských vplyvov v regióne. Aj napriek častým návštevám Lukašenka v Rusku je zrejmé, že jeho vzťahy s ruským prezidentom Vladimirom Putinom sú už dlhší čas viac než napäté. Svedčí o tom aj kauza nového ruského veľvyslanca v Minsku Dmitrija Ajackova. Po jeho ironických vyjadreniach na adresu bieloruského prezidenta sa Moskva musela voľky-nevoľky stiahnuť rozhodnutie o jeho vymenovaní.

Ostáva otvorenou otázka, do akej miery Kremeľ Lukašenka iba vydiera stratou podpory a následne aj moci a do akej miery bieloruského diktátora už definitívne odpísal a nie je ochotný sa zaňho na medzinárodnej scéne naďalej angažovať. Podľa všetkého si však Moskva pravdepodobne čo najdlhšie ponechá otvorenú cestu pre realizáciu oboch scenárov – podpory Lukašenka i sondovania možností spolupráce s opozíciou. Prioritnú rolu geopolitických záujmov potvrdzuje správanie Ruska počas už spomínanej letnej diplomatickej roztržky medzi Poľskom a Bieloruskom. Hoci sa Moskva v čase eskalácie konfliktu vyhýbala oficiálnej reakcii, minister zahraničia RF 12. 10. 2005 v Paríži kroky bieloruských úradov zhodnotil pozitívne. Rusko takisto 30. 8. 2005 informovalo o svojom rozhodnutí predať Bielorusku 20 najmodernejších ruských systémov protileteckej obrany ZRS S-300.

Lukašenko však, podobne ako v predchádzajúcich krízach, preukázal výnimočne pevné nervy. Jednoducho si počkal, kým emócie ochladnú, čo prinieslo žiadúce výsledky. Začiatkom októbra bieloruského premiéra Sergeja Sidorského prijal litovský premiér Algirdas Brazauskas aj napriek tomu, že pre Litvu ako člena EÚ je záväzný bojkot najvyšších predstaviteľov súčasného bieloruského režimu. Susedia Bieloruska, rovnako ako Minsk samotný, nemajú záujem na úplnom prerušení kontaktov. Bielorusko organizuje na Litve, rovnako ako v Poľsku, pomerne veľké obchodné výstavy. Litva je zainteresovaná exportom bieloruských tovarov cez prístav v Klajpede, v Bielorusku investovalo približne 240 litovských spoločností. Bielorusko svoj tovar vyváža aj cez Lotyšsko a Ukrajinu. Všetky tieto krajiny sa obávajú najnovších plánov, podľa ktorých by malo Bielorusko vybudovať svoj prístav v ruskom Kaliningrade, kadiaľ by smerovala väčšina bieloruského exportu. S Ukrajinou navyše Bielorusko nemá doposiaľ uzavretú zmluvu o štátnych hraniciach. Táto zmluva je pre Ukrajinu dôležitá z hľadiska rokovaní o prehĺbení vzťahov s EÚ.

Aj napriek napätiu v politických vzťahoch sa rozvíja aj obchodná výmena s Poľskom. Podľa bieloruských oficiálnych údajov sa za prvých osem mesiacov roku 2005 obrat vzájomného obchodu zvýšil v porovnaní s analogickým obdobím roku 2004 zvýšil o 26,9 % a dosiahol úroveň 913,5 mil. USD. Poľsko sa tak dostalo na tretie miesto v bieloruskom exporte (551,5 mil. USD; vzrast o 27 %) a na druhé v importe (362 mil. USD; vzrast o 26,8 %) medzi obchodnými partnermi spoza krajín SNŠ.

Riziko oživenia nacionalizmu
Udalosti v Grodne však môžu mať na poľskú zahraničnú politiku aj negatívne dôsledky. Predovšetkým na pravej strane politického spektra sa môžu posilniť nacionalistické nálady. Kandidát krajne pravicovej Ligy poľských rodín na post prezidenta Poľska Maciej Giertych hovoril o „bielo-červenej revolúcii” v Grodne, hoci konflikt režimu so ZPB je najmä dôsledok represívnej politiky režimu voči akýmkoľvek nezávislým iniciatívami v Bielorusku. Tieto heslá sú v skutočnosti vodou na mlyn oficiálnej propagande, ktorá obviňuje Poliakov zo snáh vyvolať v Grodne „druhé Kosovo,” aj keď žiadna politická sila v Poľsku neotvorila otázku revízie hraníc.

Napriek existencii tradičných bielorusko-poľských negatívnych stereotypov sa však zrejme oficiálnej propagande v Bielorusku nepodarí vyvolať negatívnu atmosféru proti celej poľskej menšine, resp. proti Poľsku. Protipoľské resentimenty, zdedené z minulosti, mali nielen charakter obvinení z odnárodňovania Bielorusov, ale obsahovali aj značný sociálny náboj. Poliaci v Bielorusku boli identifikovaní s drobnou šľachtou, meštianstvom, resp. aristokraciou, t. j. s vyššími, resp. strednými sociálnymi vrstvami. V súčasnosti poľská menšina, predstavuje najmä vidiecke obyvateľstvo a z hľadiska sociálnych charakteristík sa neodlišuje od majoritného bieloruského obyvateľstva. Ani katolícku cirkev, ktorá je vnímaná ako vyzývateľ dominantnej pravoslávnej cirkvi, už nie je jednoznačne spájaná s poľským fenoménom, ale je takisto oporou jazykovej a kultúrnej bielorusizácie krajiny. Nerozvinutosť menšinového školstva, resp. jeho absencia v sovietskej ére, zas spôsobila, že značná časť Poliakov sa neodlišuje od majoritného obyvateľstva ani po jazykovej stránke, v každodennej komunikácii používa ruštinu a mnohí z nich poľský jazyk ani neovládajú. Opozičné sily v Bielorusku, vrátane národnodemokratickej opozície, zásahy proti poľskej menšine i napriek nacionalistickej protipoľskej rétorike oficiálnej propagandy jednoznačne odsúdili.

Situácia sa však môže negatívne prejaviť na postavení bieloruskej menšiny v Poľsku. V súčasnosti sa v Poľsku už objavili požiadavky na recipročný prístup voči poľským Bielorusom, čo však väčšina politikov odmieta. Prejavom nacionalistických nálad bola napr. požiadavka regionálneho združenia historikov v Białystoku, ktorý je centrom bieloruskej menšiny v Poľsku, aby bieloruské menšinové organizácie odsúdili zásahy proti ZPB.

Poľskí Bielorusi a menšinoví aktivisti pritom nie sú ochotní jednoznačne odsúdiť zásah proti ZPB. Predseda jednej z menšinových organizácií – Bieloruskej sociálno-kultúrnej spoločnosti (BTSK) Janusz Syczewski sa v minulosti sa pozitívne vyslovoval o súčasnom režime v Minsku. V prípade ostatných však nejde ani tak o sympatie voči Lukašenkovi, ako o to, že ani Poľsko nemá v oblasti menšinovej politiky úplne čistý štít. Menšinoví aktivisti pritom poukazujú na šikanovanie členov redakčnej rady bieloruského časopisu Niwa v súvislosti s míňaním prostriedkov na štátne dotácie, proti čomu sa v Poľsku ozval iba málokto. Aj keď ich nikto neobvinil z obohacovania, ale iba z formálnych nedostatkov, hrozí im väzenie. Bielorusov na východe Poľska znepokojuje aj polonizácia tamojšej pravoslávnej cirkvi Nacionalistické predsudky zo strany poľskej, resp. katolíckej majority sú dôvodom, prečo sa značná časť poľských občanov bieloruského pôvodu, resp. pravoslávneho vierovyznania radšej hlási k poľskej národnosti. Faktom však je, že časopis Niwa vyšiel s veľkým portrétom Andželiky Borys na prvej strane a jednoznačne podporil prenasledovaných Poliakov. Akékoľvek represie či negatívne emócie voči Bielorusom, žijúcim v Poľsku, však môžu byť iba v prospech politiky súčasného bieloruského režimu.

Pritom ani Poľsko nemá v prístupe k svojej menšine v Bielorusku celkom čisté ruky. Kruczkowski, ktorý sa stal po posledných udalostiach v Poľsku nežiadúcim a má do krajiny zakázaný vstup, bol totiž ešte donedávna vysoko hodnotený, bol zvolený za tajomíka Európskej únie spoločenstiev poľskej diaspóry a členom sedemčlennej rady Konzultačnej rady poľských krajanov pri maršálkovi poľského Senátu. V súvislosti s konfliktom okolo ZPB bol zrušený letný tábor pre poľské deti zo Szczuczyna a okolia, pretože účastníkov vyberal tamojší riaditeľ Poľského domu Viktor Bogdan, spriaznený s krídlom okolo Kruczkowského. Napokon deťom prázdniny zaplatila chemická továreň v Grodne, čo minská oficiálna propaganda okamžite využila na kompromitáciu poľskej zahraničnej politiky nielen v očiach Bielorusov, ale aj miestnych Poliakov.

Záver
Nemožno vylúčiť, že udalosti v Minsku prispejú k zmene niektorých akcentov poľskej zahraničnej politiky po parlamentných a prezidentských voľbách. Poľsko sa v menšinovej otázke donedávna orientovalo na podporu kultúrnych aktivít, resp. vzdelávania Poliakov v zahraničí. Vyhýbalo sa politizácii krajanskej otázky podľa maďarského vzoru. V Senáte bol v súvislosti s negatívnou reakciou susedov na Zákon o Maďaroch, žijúcich v zahraničí, v roku 2001 stiahnutý návrh analogického zákona, ktorý predkladali poslanci kresťansko-národnej orientácie, zoskupení aj vo vtedajšej vládnej koalícii AWS. Pritom otázka menšinových práv zahraničných Poliakov, napr. na Ukrajine a Litve, bola často potláčaná z dôvodu vyšších štátnych záujmov, akými boli napr. podpora integrácie Litvy a zblíženia Ukrajiny, resp. Bieloruska so Západom. Tak sa stalo, že napr. Poliaci, žijúci na Litve, doteraz nezískali právo na písanie mien a priezvisk vo vlastnom jazyku, podobne sú šikanovaní aj v obciach a mestečkách za dvojjazyčné nápisy na obchodoch, resp. na uliciach. Neriešenie týchto problémov môže viesť k tomu, že v neočakávanom momente prepuknú s novou intenzitou. Tak napr. po vstupe Litvy do NATO a EÚ už Varšava nemusí pociťovať potrebu tieto problémy ignorovať. Práve udalosti v Grodne sa môžu stať spúšťačom istej revízie východnej politiky Poľska, ktorá bude viesť k zvýšeniu záujmov o problematiku krajanov.

Dôležité z hľadiska stability v regióne je, že aj napriek vypätej atmosfére predvolebnej kampane sa poľská politická reprezentácia v súvislosti s napätím vo vzťahu k Bielorusku zdržala radikálnych krokov. S výnimkou menšej časti tlače sa väčšina politických špičiek i mienkotvorných periodík neuchýlili k interpretácii udalostí ako konfliktu medzi dvoma národmi, naopak, represie proti ZPB jednoznačne zaradili do kontextu zápasu o demokratizáciu Bieloruska.

Možno diskutovať o tom, do akej miery je výsledok sporu, ktorý narušil diplomatické vzťahy medzi Poľskom a Bieloruskom, víťazstvom, resp. porážkou Varšavy. Na jednej strane kalkulácie bieloruského režimu sa potvrdili. Udalosti nemali žiadne závažnejšie bezprostredné následky pre vnútropolitické, ale ani medzinárodné pozície Lukašenkovho režimu. Poľský veľvyslanec Tadeusz Pawlak sa po parlamentných voľbách v Poľsku do Minska 11. októbra 2005 v tichosti vrátil. Ak sa Poľsko nebude chcieť definitívne zriecť spoluzodpovednosti za osud svojej menšiny za Bugom, bude musieť prinajmenšom neformálne, na miestnej úrovni, spolupracovať s novým vedením ZPB, aj keď navonok bude, z prestížnych dôvodov, udržiavať kontakty s vedením okolo A. Borys a podporovať napr. vydávanie poľských časopisov, ktoré budú v opozícii proti existujúcemu vedeniu ZPB. Objavujú sa totiž prvé správy, podľa ktorých sa bieloruské úrady napr. v Braslave pokúšajú o prevzatie miestnych Poľských domov, vybudovaných za peniaze Poľska, resp. zahraničných krajanských spolkov. Súčasní predstavitelia ZPB varujú, že na podobné riešenia nepristúpia, ale je otázkou, nakoľko budú schopní takýmto pokusom vzdorovať. Zdá sa, že ani politika sankcií voči Bielorusku, resp. jeho najvyšším predstaviteľom, neprináša žiadúci efekt, navyše naráža na nepochopenie zo strany pobaltských štátov a Ukrajiny.

Na druhej strane podobne ako „oranžová revolúcia” na Ukrajine, i udalosti v Grodne prispeli k zvýšeniu záujmu EÚ o dianie v postsovietskom priestore. Septembrová rezolúcia Európskeho parlamentu je už piatou, týkajúcou sa Bieloruska, od rozšírenia EÚ v máji 2004. Európski predstavitelia si postupne osvojujú pozíciu Poľska, podľa ktorej by úplná medzinárodná izolácia Bieloruska mala pre vývoj v tejto krajine veľmi negatívne následky. Z hľadiska perspektív demokratického vývoja v Bielorusku je podstatné, že podobný názor zdieľa aj tamojšia opozícia. Časť „starých členov” EÚ sa obáva negatívnych dôsledkov poľského angažovania v „bieloruskej otázke” na budúcnosť vzťahov s Ruskom. Preto napr. francúzsky prezident Jacques Chirac počas návštevy litovskej hlavy štátu Valdasa Adamkusa v Paríži 10. októbra 2005 vyslovil želanie, aby práve táto pobaltská republika zohrávala hlavnú úlohu v kontaktoch medzi EÚ a Bieloruskom. Litva však podobne ako Poľsko, aj keď azda menej konfrontačnou formou, podporuje demokratické iniciatívy v Bielorusku.

Keďže však podpora Lukašenkovho režimu zostáva vojenskou a geopolitickou prioritou Ruska, akákoľvek reálna podpora bieloruskej opozície zo strany EÚ povedie skôr či neskôr k stretu záujmov s Kremľom. V tejto situácii však závisí jedine od Únie, či bude schopná postupovať na svojej východnej hranici postupovať ako silný hráč a bude podmieňovať rozvoj dobrých vzťahov s Ruskom, napr. pri podpore ruského vstupu do WTO, i zlepšovaním štandardov v oblasti ľudských práv v Bielorusku, alebo sa bude chcieť vyhnúť podobnej „tichej domácnosti”, aká zavládla po zvolení Viktora Juščenka za ukrajinského prezidenta a uspokojí sa s rolou politického štatistu v postsovietskom priestore.