Bádatelia, ktorí sa venujú javu „Oranžovej revolúcie”, sa stále viac zaoberajú osobitosťami chápania a metódami správania tzv. bielo-modrej frondy, ku ktorej kategoricky zaraďovali na začiatku všetky regióny juhovýchodnej Ukrajiny, keďže vo všetkých troch kolách volieb v južných a východných oblastiach získal väčšinu Viktor Janukovyč. „Po každom kole volieb jedným zo zdrojov maľovania čierno-bieleho (resp. modro-oranžového) obrazu regionálnych sympatií boli dvojfarebné mapy, na ktorých Ukrajina bola rozdelená pekne na polovice, v duchu princípu väčšiny hlasov, ktorú daný kandidát získal v danej oblasti”.

Napokon si pomaly začali uvedomovať, že dovtedy hlásané rozmanité teórie o takom alebo inakšom delení si navzájom natoľko protirečia, že potrebujú seriózne prehodnotenie, revíziu, alebo dokonca odmietnutie. Kým ešte pred niekoľkými rokmi bolo normálne hovoriť o mentálnom rozdelení, ktoré podľa Huntingtona prebiehalo pozdĺž rieky Zbruč ako hranici medzi pravoslávím a katolicizmom (gréckokatolíckou cirkvou), tak jeden zo súčasných ukrajinských intelektuálov toto delenie nazýva „tupo prebratým kritériom”. Počas revolúcie „pokrokovo naladená inteligencia”, nasledovaná aj zahraničnými pozorovateľmi, nadšenými tým, že sa k oranžovej zóne pripojili Kyjev a centrálna Ukrajina, začala aktívne formulovať nové teórie. Jakub Kumoch cituje jedného zo západných novinárov, majúcich neraz sklon k zjednodušovaniu a povrchnému vnímaniu situácie: „Rozkol medzi proeurópskym Západom a proruským Východom nie je výsledkom posledného volebného súboja. Tento rozkol bol na Ukrajine odjakživa. Stredom Ukrajiny prebieha hranica medzi európskou a východnou civilizáciou”.

Výraz „východná civilizácia” tu bol použitý síce v zmäkčenej forme, v porovnaní s inými označeniami, ako napr. „Divé polia”, ale vo svojej podstate neznamená nič, keď si uvedomíme, že Juh a Východ boli osídlené v priebehu posledných 200 – 300 rokov. V Poľsku začali aktívne implementovať tézu, podľa ktorej samotný faktor začlenenia „oranžových území” do niekdajšej (prvej) Rzeczpospolitej viedol k upevneniu a zachovaniu tradícií demokratických hodnôt a k víťazstvu Viktora Juščenka. „To, čo bolo vtedy Ukrajina (za čias B. Chmeľnyckého), podporilo Juščenka, a to, čo sa ňou stalo neskôr – Janukovyča”, znevažujúco píše už citovaný poľský novinár Kumoch. Dôkladnejšie k problému uvedeného členenia pristupuje Dominik Areľ. Podľa jeho názoru rozdiel spočíva v rozličnom nazeraní na otázku národnej identity: „Ukrajinci v centrálnych a západných oblastiach majú jasnejšiu víziu svojej identity a hlbší pocit solidarity posilňuje ich pripravenosť kolektívne konať. Východní Ukrajinci sami seba nazývajú Ukrajincami, ale nie tak isto ako západní. V tomto prípade, zjednodušene povedané, „východní” bude znamenať východných a južných Ukrajincov, „západní” – centrálnych a západných”, nezabúda upresniť výskumník. „Východní Ukrajinci, na rozdiel od západných, nevnímajú identitu ako niečo výnimočné. V sovietskej ére sa cítili byť zároveň Ukrajincami i sovietskymi občanmi”. Tento názor by sme radi rešpektovali, keby takisto jednoznačne neoddeľoval jednu Ukrajinu od druhej. Pomerne výstižne sa na margo tejto problematiky vyslovil v diskusii usporiadanej časopisom Krytyka historik Jaroslav Hrycak: „Zakaždým, keď počúvam o ,dvoch Ukrajinách’, sa mi ruka naťahuje k počítačovej klávesnici, aby som napísal ďalšiu reakciu, pričom sám si uvedomujem: Aká je to kolosálna strata času! Neexistujú ani dve Ukrajiny, ani nie je dvadsaťdva Ukrajín, ale je len jedna Ukrajina”. Oranžový Kyjev a všetkým, ktorí sú hrdí na svoju metropolu a konečne vytvorenú proukrajinskú väčšinu v štáte Ukrajina, bolo príjemné uvedomiť si, že „fronda” sa nachádza „niekde na Juhu a Východe”. Blahosklonne dávali Janukovyčovi „hoci aj nie 15, ale aj 10 miliónov podpory”, ako výstižne konštatoval M. Minakov, počas revolúcie v chápaní oranžových ich dialóg s frondou vyzeral neraz ako dialóg dobrého boršču s balandou.

Profesor Stepan Vovkanyč, uvedomujúc si zložitosť priepaste medzi stúpencami Juščenka a Janukovyča, ktorú vytvorili médiá, píše: „…zdanlivo je zrozumiteľné, že voľby nerozdelili Ukrajinu, ale iba iluminovali areály, kde morálne a informačne i doposiaľ je, žiaľ, jednoduchšie indoktrinovať zazombiovanému spoločenstvu úskočno-propagandistické mimikry alebo ďalšiu lož”. Tak či tak však bolo príjemné uznať svoju väčšinu, hoci na záver to bolo na úrovni neistých 52 %. Len pre pochopenie vnútornej tragédie miliónov „projanukovyčovcov” haličskí intelektuáli začali rozhovor na tému „Ako nestratiť Donbas”. Zarytý prozápadný intelektuál Jurij Andruchovyč sa trápi na stránkach Krytyki: „Ako ,ich’ zbaviť toho pocitu (porážky – pozn. R. K.)? A zároveň, ako ,my’, zachraňujúc ,ich’, by sme sa mali sami vyhnúť manipulátorstvu (…)? Ako znova nezameniť ozajstný dialóg monotónne-bravúrnym skandovaním „Východ a Západ spolu!”.

Stretávame sa tu opäť s tendenciou haličského misionárstva, ktoré rozdelilo Ukrajincov na „nás” a „ich” a nechce vidieť vrstvu „nás” medzi „nimi,” ktorej bolo potrebné počas revolúcie poskytnúť čo najväčšiu pomoc, ako tej, ktorá mala k „nim” najbližšie. Želanie vidieť sa „ukrajinskejším” a „demokratickejším” než „Moskali na Donbase a v Novorossiji” (predtým sa hovorilo „za Zbručom”) vedie k tomu, že sa toto vyhrotené delenie umocní na historických mapách a po čase nebude mať kto dokázať, že „všetko v skutočnosti bolo inak.” „Absencia zmiešaných farieb na týchto mapách v niečom zodpovedá tézam o neabsolútnom víťazstve Juščenka. Mimochodom, v akých voľbách na svete v demokratických krajinách víťaz získava absolútnu prevahu?”, pýta sa A. Portnov. Prečo sa doposiaľ neobjavili mapy, ktoré by, ako azda zo žartu naposledy uviedol M. Riabčuk, „ukázali dvestodvadsaťdva Ukrajín”? Nik nám ich neukazuje.

Prečo Janukovyč?
Vysvetlenia typu „preto, lebo je proruský” zdanlivo aj vysvetľuje mnohé z hľadiska motivácie hlasovania južných a východných Ukrajincov, ale zároveň si vyžaduje dosť vážne vysvetlenia z hľadiska toho, z čoho pozostáva jeho „proruskosť”. Ruský politológ Stanislav Belkovskij odmietol tézu Vladimira Putina o nevyhnutnosti ochrany záujmov obrovského množstva Rusov na Ukrajine počas oranžovej revolúcie. V rozhovore pre Rádio sloboda uviedol: „Obyvatelia východnej Ukrajiny sa napriek všetkému považujú za občanov Ukrajiny a nie Ruska a Vladimir Putin zrejme nemá príslušné alebo korektné poznatky o tom, ako to je. Áno, východ a juh Ukrajiny sú regiónmi, ktoré hlasovali za Viktora Janukovyča, brániac svoje právo na kultúrnu identitu, právo na vlastnú mentalitu, právo nepodľahnúť tlakom unifikácie. Ale považujú sa práve za súčasť Ukrajiny, a nie Ruska a z tohto dôvodu žiaden rozkol nebude. Zostanú občanmi Ukrajiny, lebo ukrajinské občianstvo im bude dávať určité výhody vo vzťahoch s Európskou úniou, lebo to bude rovnako dobré pre obyvateľov východu a juhu Ukrajiny, ako aj pre obyvateľov západu Ukrajiny”.

Hoci za peknými slovami ruského občana o „kultúrnej identite” sa podľa nášho názoru skrývajú čiastočne iné pojmy, nemôžeme si nevšimnúť realistický prístup politológa k situácii, ktorá sa vytvorila. Psychológ Oleksandr Lach, ktorý opätovne poukázal na „odurmanenie” obyvateľov „bielo-modrej Ukrajiny”, nepravdivými informáciami médií, najmä ruských, vysvetľuje, že práve médiá zapríčinili, že „v uvedených podmienkach vznikla vo vedomí ľudí kognitívna disonancia – rozpor medzi presvedčením a hodnotovými orientáciami na jednej strane a skutočnosťou (v tomto prípade iluzórnou). Takýto stav sa vyznačuje znepokojením, agresivitou, psychologickou depriváciou. Na tomto pozadí sa vlastný kandidát vníma ako jediná nádej pre svetlú budúcnosť a stabilita, ktorú deklaruje ako hlavný cieľ, sa transformuje do istoty zajtrajším dňom”. Okrem toho po 21. novembri pochopili, že sa ocitli v menšine a v opozícii voči iným regiónom, čo si predtým neuvedomovali. „Revolta Donbasu, Taurii a Novorossiji bola frondou tých provincií proti centru, ktoré si uvedomili svoju neželanú a dokonca ani pre seba samých neopodstatnenú odlišnosť,” píše M. Minakov.

Pomerne úspešným vynálezom Janukovyčovho tábora, ktorý vyniesol jeho pozície na pomerne vysokú úroveň, ako aj faktorom, ktorý mu v celoštátnom meradle priniesol porážku, bola jeho stávka na regionalizmus. „Z masových nálad oranžových individuálne povedomie čerpalo také hodnoty, ako národná jednota a dôstojnosť i sebaidentifikácia ako vlastenca Ukrajiny. Ale povedomie ľudí bielo-modrej masy sa definovalo ako „donecké” alebo „krymské” a vyžadovalo si „nepokľaknúť, neustupovať cudzím, nezrádzať svojich”. Mnohí by povedali, že by bolo dosť čudné vytýkať predsedovi Strany regiónov podobný prístup, ale ako by povedali naši bratia v Odese, „nie je regionalizmus ako regionalizmus”. „Doneckí” pobúrili svojou všadeprítomnosťou a arogantným chovaním nielen Kyjevčanov, ako si mysleli ostatní, ale aj samotných „Krymčanov” alebo „Chersončanov”, v očiach ktorých sa Janukovyč neasocioval s ich malou vlasťou a dokonca ani nie s Ukrajinou, ale s Donbasom, ktorý „sa neženie naprázdno”. A. Portnov cituje dosť agresívne, ale účinné heslo Juščenkovho štábu v Dnepropetrovsku: „Zvíťazli sme nad Nemcami – zvíťazíme nad Doneckými”. Napriek tomu Janukovyč v týchto regiónoch zvíťazil, lebo pomerne značnú autoritu v týchto regiónoch majú doposiaľ sovietske hodnoty a dominoval v nich strach pred „banditami” a „Američanmi,” prítomný na podvedomej úrovni. Úspešným ťahom z hľadiska celkovej koncepcie očakávania Janukovyčovho víťazstva s pomocou Východu (a ako sa predpokladalo – aj Kyjeva) bolo vymedzenie sa proti obyvateľom západnej Ukrajiny ako nacionalistom, čo využil jeho tábor.

Študentka z Mykolajiva Kristina Berdynskych opisuje bielo-modrú voľbu väčšiny svojich rodákov: „Tí, ktorí volili V. Janukovyča, prirodzene, za všetky svoje biedy obviňujú V. Juščenka. Keď im vypli svetlo, alebo ak v budove nie je teplá voda, kto je vinný? Samozrejme, že nový prezident. Nikoho nezaujíma, že nová vláda ešte nie je sformovaná a pôsobí vláda V. Janukovyča, hoci už bola odvolaná, že prezidentom je ešte stále L. Kučma. Mnoho tzv. marginálov, t. j. tých, ktorí sa zo stúpencov jedného z kandidátov menia na politicky ľahostajných, svoje rozhodnutie motivujú tým, že nech už by k moci prišiel ktokoľvek, život a blahobyt iných ľudí mu bude ľahostajný. Ba dokonca, keď sa hovorí o stratégii rozvoja, to v lepšom prípade sa iba máločo zmení, nanajvýš tak k horšiemu”. Podobne hodnotí charakter gradácie politických názorov obyvateľov Východu a Juhu aj Myroslav Popovyč: „Motivácia politického správania Východu a Juhu Ukrajiny nie je tak jednoduchá, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Môže ísť skôr o istú indiferentnosť a absenciu politických sympatií k demokracii, súvisiacich podľa môjho názoru s tým, že sú to priemyselné oblasti Ukrajiny, ktoré boli za posledných 10 rokov deformované najviac, kde najviac ľudí prišlo o prácu a kde je nedostatok perspektív. Väčšina ľudí vychádza z úzko ponímaného pragmatizmu. Nehovorím o tých, ktorí podporili Janukovyča, rovnako, ako by podporovali mužstvo Šachtar na nejakom futbalovom zápase. Pochopenie toho, čo stojí za tým, žiaľ, chýba práve tam, kde sa rozhoduje o osudoch krajiny”. Povedané inými slovami, mentalita janukovyčovcov je jasným príkladom prevládania krátkodobých záujmov nad perspektívou, bezprostredných výhod nad dlhodobými, pokojnej „existencie” nad aktivitou. Tento prístup v 90. rokoch bol nazývaný „klobásový.”

Paradoxne práve takáto marginálno-pasívna pozícia väčšiny na Juhu a Východe zocelila povedomie oranžovej menšiny. Situácia v Charkove, ako ju opisuje O. Kocarev, bola charakteristická pre väčšinu oblastných centier na Juhu a Východe: „Vzhľadom na „rovnomerný” charakter rozkolu boli charkovské mítingy hlučnejšie ako kyjevské, hoci mnohokrát málopočetné. Oranžoví Charkovčania vždy museli brať do úvahy, že naproti nim stoja oponenti, ktorých treba prekričať”. Na jednom z internetových diskusných fór dopisovateľ z Novej Kachovky presviedčal ostatných: „Tu vôbec nie je nebezpečné byť za Juščenka :))) Tu jazdia po celé dni taxíky ako karavány. Jedna karavána s oranžovými stužkami, iná – s bielo-modrými. Stromy „preobliekajú” každé tri hodiny”.

Spomínaná študentka Mykolajivskej štátnej univerzity P. Mohylu v reakcii na názory svojich oponentov vyslovila presvedčenie, že „…azda moja materiálna situácia nevzrušuje nikoho, okrem mňa samotnej, možno pocítim kvalitatívne zmeny v ukrajinskej spoločnosti o niekoľko desaťročí, ale odmietam akceptovať to, že keď sa môžem slobodne vyjadrovať, polemizovať, nesúhlasiť, je to negatívum. Nikto ma nedonúti neželať svojej krajine ten najlepší osud”. Na konci oranžovej revolúcie sebavedomie juščenkovcov narastalo, kým sebavedomie bielo-modrých sa postupne menilo na bezmocnú zlobu. Po zavŕšení búrlivých udalostí medzi novembrom 2004 a januárom 2005 si aktívni prívrženci Janukovyča podľa vzoru svojho lídra začali prisvojovať rolu opozície a aureolu nevinnosti. Nielen v prípade politikov projanukovyčovských strán vyvstáva intelektuálny problém, či sú opozíciou, alebo nie, ale aj s ich „adeptmi”, ktorí sa z integrátorov s Ruskom v niečom zmenili na eurointegrátorov. Tvrdia, že by sa im to podarilo lepšie, ako juščenkovcom. Výňatok z diskusného fóra, ktorý bude nasledovať, je spočiatku dokonca problematické identifikovať, keby neobsahoval charakteristické chyby v ukrajinčine. Do revolúcie túto rétoriku používali oranžoví, po nej bielo-modrí.

Spomínaný bielo-modrý občan z Juhu tvrdí: „…nejako nevidím, že by Juščenko ,postupne plnil svoj program’. Nie, on nebude myslieť na to, aby rástla úroveň ekonomiky, okamžite začne s represiami a inými kriminálnymi aktivitami. Nepochopil som doposiaľ ako bolo možné ukradnúť zlaté rezervy Národnej banky… Za to, ako to tak chápem, bude potrebné ešte sa zodpovedať. Preto som pevne presvedčený, že Juščenko je víťazstvom Spojených štátov a Janukovyč by mohol urobiť Ukrajinu skutočne nezávislú od kohokoľvek”. Napriek tomu bolo možné nepochybne pozorovať tendenciu poklesu počtu Janukovyčových stúpencov, najmä v južných oblastiach, dokonca bez ohľadu na určité neúspechy novej moci. Tento proces neprebieha vždy formou bezprostrednej zmeny sympatií, ale aj v dôsledku liberalizácie médií a prechodom do sociálneho spánku, charakteristického pre postsovietskych ľudí.

Ako a prečo hlasovala chersonská Helada
Dovolil som si parafrázovať ternopoľčana Rostyslava Kramara, ktorý mi s nadšením hovoril o výsledkoch volieb v Chersonskej oblasti a celkovo na Juhu. Výsledky volieb v roku 2004 pre mnohých odhalili nový pomer síl na Ukrajine a donútili ich venovať väčšiu pozornosť územiu, o ktorom donedávna bolo, podľa M. Minakova, „nevhodné” hovoriť. Kým dovtedy sme používali slová Východ a Juh zároveň, ďalej budeme venovať pozornosť rozdielom medzi týmito regiónmi Ukrajiny. Celkovo prekvapivá je situácia, keď bádatelia identifikujú výsledky volieb s kolektívnou psychológiou obyvateľov Východu a Juhu (keď už samo osebe je neprípustné aplikovať princíp generalizácie). Snažia sa vysvetľovať túto psychológiu aplikovaním kritérií, použiteľných len pre jeden z regiónov. V prípade už spomínaného Andruchovyča sa stretávame s pojmom „industriálno-proletársky juh a východ Ukrajiny”. Ak by sme aj našli na Juhu priemysel, bude ho omnoho menej, ako na západe Ukrajiny, o ktorom Haličania zvyknú s ľútosťou hovoriť ako o surovinovom prívesku zvyšku Ukrajiny. Podobne Myroslav Popovyč narieka, že práve východná Ukrajina (v širokom ponímaní) je najčastejšie rozhodujúcim faktorom pri prijímaní najrozličnejších rozhodnutí štátnej moci. Vysvetľuje to tým, že „z hľadiska hustoty obyvateľstva Východ a Juh značne prevyšujú všetky ostatné regióny”.

Kým ešte v prípade Východu a najmä Doneckej panvy je ešte možné tieto interpretácie aplikovať, v prípade Juhu to v žiadnom prípade možné nie je. S výnimkou oblastných centier na čele s Odesou v regióne nie sú veľké mestá. V Chersonskej oblasti je na druhom mieste za Chersonom Nova Kachovka so 100 tisíc obyvateľmi. V Mykolajevskej oblasti je problémom nájsť aj takéto mesto. Medzi jednotlivými obcami sú aj viac než desaťkilometrové vzdialenosti.

Východ, presnejšie región Donbasu, sa rozvíjal a bol osídľovaný podľa potrieb ekonomiky a priemyslu. Stačí len odsledovať históriu samotného Donecka, pôvodne Juzovky – robotníckeho sídliska, vybudovaného v blízkosti hutníckeho kombinátu. Juh sa opieral o rozvoj obchodu v regióne Čierneho mora. A keďže už samotné podmienky baní a tovární znemožňovali slobodný rozvoj osobnosti, obchod vždy sám osebe rozvíja paritu a vzájomný rešpekt. A. Portnov, analyzujúci hlavné východiská knihy japonského vedca Giroaki Kuromiu „Sloboda a teror v Donbase”, poznamenáva, že „prírodné podmienky stepí, znásobené neľútostným vykorisťovaním robotníkov, absencia minimálnej sociálno-kultúrnej infraštruktúry a zároveň otvorený charakter baní prijímajúcich všetkých utečencov bez ohľadu na ich minulosť a špecifický charakter baníckej práce (v podzemí je neustály dozor nad robotníkmi jednoducho nemožný), spoluvytvárali celkovú klímu”. V takejto „klíme” rozhodujúcim faktorom bola brutálna sloboda a všeobecná svojvôľa. Podobný príbeh prežíva doposiaľ Dolné Sliezsko v Poľsku, kde po deportácii Nemcov noví prisťahovalci nebrali vážne ani svoj pobyt, ani prácu v tomto regióne.

V súvislosti s južnou Ukrajinou treba poznamenať, že princíp osídľovania Juhu príslušníkmi rozličných národov formoval jednak národnostnú toleranciu, jednak nový systém hodnôt, základom ktorého boli trhové vzťahy a osobná sloboda každého jednotlivca. Ukrajinský element v tomto procese zohral kľúčovú úlohu, na rozdiel od Donbasu, kde sa ruský živel takmer vyrovnával s ukrajinským . Vzhľadom na možné námietky v súvislosti s mnohonárodným charakterom Donbasu môžeme poukázať na príklad Odesy a Mariupoľa. V Odese, bez ohľadu na likvidáciu židovského elementu a sovietsku nivelizáciu Moldavcov a Rumunov, ešte možno zacítiť kolorit mentality a dialektu tohto prímorského mesta. Na druhej strane v Mariupole, bez ohľadu na jeho slávu gréckej metropoly Ukrajiny, len sotva možno začuť iný jazyk, ako koloniálny lumpen-variant ruštiny. Azovstaľ dotvára celkový kolorit tohto mesta.

Ďalším uhoľným kameňom, zjednocujúcim Juh a Východ, je údajná totálna ruskojazyčnosť uvedených regiónov. Profesor Stepan Vovkanyč tieto názory zaraďuje medzi faktory, ktoré podporovali zazombiovanosť „bielo-modrých”: „Počnúc od materskej škôlky a školy, prebieha hromadné presviedčanie ľudí, že ruskojazyčná kultúra, médiá a literatúra majú vyššiu úroveň; že elitu tvojho národa môže svet spoznať len prostredníctvom ,veľkého a mohutného ruského jazyka’; že bez ,staršieho brata’ o Ukrajine nemožno hovoriť; že Juh a Východ tvojej krajine rozumie prezidenta alebo kandidáta na post prezidenta len v ruskom jazyku, hoci sčítanie obyvateľstva svedčí o tom, že v každej oblasti Ukrajiny zatiaľ tvoríme väčšinu”.S tou väčšinou, ako je všeobecne známe, to však nie je tak jednoduché. Po prvé, oranžová revolúcia ukázala, že daný faktor nemal vo voľbách určujúci charakter. A. Portnov označuje asociovanie „proruskosti” s absenciou národnej perspektívy na týchto územiach za „prinajmenšom nekorektné”. Po druhé, pri hlbšom pohľade sa ukáže, že počnúc celým radom mestečiek strednej úrovne na Juhu nadobúda prevahu nesmrteľný „suržyk” (zmiešaný jazyk s prvkami ukrajinčiny a ruštiny) a v dedinách aj čistejšia ukrajinčina. Základ súčasnej Chersončiny v 19. storočí tvorili prisťahovalci z okolia Poltavy, Kyjeva a Černihiva. Dokonca aj v dedinách, ktoré založili Rusi, dominuje južný variant ukrajinčiny, ktorý chersonský filológ Volodymyr Demčenko povýšil na úroveň koiné – jazyka novoosídleného regiónu, ktorý vznikol pod vplyvom viacerých faktorov.

Za sovietskych čias vláda organizovala aktívne presídlenia vidieckeho obyvateľstva, čo v prvom rade podporovalo popularizáciu ukrajinských tradícií, jazyka a politických ideí. Tak napríklad do Demidivky, ktorú na severe Chersonskej oblasti založili Rusi, v 50. rokoch deportovali celú dedinu z Ivano-Frankovskej oblasti, ktorá podporovala jednotky UPA. V súčasnosti tam ruský dialekt používajú iba babičky, ku ktorým prichádzajú na expedície bádatelia z oblastného centra. Dedina Zmijivka na Dnepri bola v minulosti osídlená Švédmi a Nemcami. Po ich vysídlení, keď boli označení ako „Volksdeutsche”, sovietska vláda priviezla Bojkov z troch dedín, ktoré v súčasnosti ležia na území Poľska. V súčasnosti vybudovali popri fungujúcom protestantskom kostole pravoslávnu cerkvu Kyjevského patriarchátu a gréckokatolícky kostol. Nie je ťažké uhádnuť, za koho táto dedina hlasovala. Hoci hovoríme o druhoradosti významu jazyka vo volebnom procese 2004/2005, neustále sa v nich hralo jazykovou kartou a istým spôsobom sa prejavovala na povedomí jej nositeľov, či už ruskojazyčných alebo ukrajinskojazyčných. A tu opätovne zvíťazili národno-demokratické sily, keďže aj najkonzervatívnejšia ukrajinská dedina vo svojej väčšine stála za Juščenkom. Dominik Areľ poznamenáva, že ak aj v prestávke medzi kolami volieb sa uskutočnili nejaké zásadné zmeny na Juhu a Východe, tak sa to týkalo práve vidieka. Hoci stepné dediny nemajú veľký počet obyvateľov, práve vidiecke obyvateľstvo, podľa názoru chersonských analytikov, tvorilo avantgardu Juščenkovho víťazstva v 186. volebnom obvode, súčasťou ktorého je Bilozerský dedinský okres a jeden z obvodov mesta Cherson. Z hľadiska rozdelenia na okruhy toto územie bolo jedinou oranžovou enklávou v modro-bielej dominante Janukovyča. Ale keď sa pozrieme na rozdelenie podľa okresov, oranžová farba prevláda aj v Holoprystanskom a v iných okresoch Chersonskej oblasti.

Fenomén Bilozerského okresu sa vysvetľuje veľkým množstvom občanov, pripravených na zásadné trhové zmeny. Zaoberajú sa záhradníctvom a aktívne obchodujú so svojimi produktmi v priľahlých mestách. Druhým faktorom je to, že medzi obyvateľmi Bilozerščiny je mnoho presídlencov zo západných oblastí Ukrajiny. V Chersone a v oblasti sa tak prelínajú politické intencie príslušníkov rozličných lingvististicko-etnických skupín. Tak či inak, jazyk a národné presvedčenie donútili veľkú časť súčasného obyvateľstva Juhu postaviť sa proruskému kandidátovi a zahlasovali za V. Juščenka.

Podľa D. Arela nacionalistické tendencie prvý raz zohrali demokratickú úlohu a tak získali viac hlasov. „To, že Ukrajina v súčasnosti smeruje k otvorenej spoločnosti, sa do značnej miery deje vďaka sile jej nacionalizmu,” nazdáva sa.

Aj predoranžový Cherson bol pre bádateľov etnických procesov zaujímavým miestom. Väčšina tlačených periodík si na svojich stránkach udržala dvojjazyčnosť, čo pri pohľade zvonka vyzeralo v podmienkach Juhu prekvapujúco. Pritom všetky kyjevské periodiká, ako napr. Deň alebo Dzerkalo tyžňa boli na tomto území distribuované iba v ruskojazyčných variantoch. Mnohé z týchto novín si zachovali určitú mieru nezávislosti a boli oporami opozície – „Vik. Čas. Podii. Ľudy” (slov. Storočie. Čas. Udalosti. Ľudia, orgán strany Občianska kontrola), Vhoru (periodikum združenia novinárov Chersonskej oblasti) a i. Čo sa týka určitej nezávislosti médií, miestna moc nebola natoľko silná, aby ich dokázala zastaviť. Bojovala proti nim konkurenciou vlastných dotovaných periodík „Chersonskyj visnyk” a „Horožanyn”. Z výšky kyjevských vládcov pôsobila Chersonská oblasť natoľko marginálne, že sa nezdala byť nebezpečnou.

Zaujímavá situácia sa vytvorila vo vzdelávacom systéme oblasti. Na dvoch univerzitách – technickej a štátnej – boli pomerne silné odstredivé tendencie, bez ohľadu na to, že na rektorátoch sedeli Janukovyčovi dôverníci. V rámci Technickej univerzity už niekoľko rokov pôsobí pobočka Atlantickej rady Ukrajiny, vyslovujúcej sa za spoluprácu s NATO, kým Štátna univerzita stála na čele protestných akcií v meste. Vedúci katedier histórie Vitalij Andrejev a Jevhen Sinkevič viedli k chersonskému „bielemu domu” študentov priamo z univerzitných lavíc. Vedenie Chersonskej štátnej univerzity (ChDU) bolo donútené v prvých dňoch vyhlásiť, že študenti nebudú postihovaní za hodiny zameškané z politických dôvodov.

V Chersone funguje aj niekoľko stredných škôl, ktoré si zasluhujú pozornosť. Dve navzájom si konkurujúce súkromné školy – ruskojazyčná Škola humanitnej práce a ukrajinskojazyčné Chersonské kolégium Jevhena Malaniuka sa počas revolúcie ocitli na jednej strane – oranžovej. Treťou školou, ktorá si v tomto prípade zasluhuje pozornosť, je Oblastné lýceum, jediné svojho druhu, ktorého úlohou je už viac než desať rokov príprava vidieckej, prevažne ukrajinskojazyčnej mládeže, na štúdium pedagogických a poľnohospodárskych odborov. V priebehu rokov existencie tejto školy z nej vyšli stovky mladých vlastencov Ukrajiny. Juščenkov elektorát na Juhu sa zdal byť omnoho energickejší a tvrdohlavejší ako pasívna väčšina. Už v prvých dňoch demonštrácií v Chersone sa zhromaždili takmer dve tisícky prívržencov Juščenka (22. – 23. novembra), v Odese 5 tisíc, pričom počas frondy 16. januára sa na najväčšom chersonskom mítingu na podporu Janukovyča zhromaždilo 300 ľudí. Jeden z obyvateľov Záporožia prezentoval na internetovom fóre svoje prekvapenie, ktoré prerástlo do nadšenia: „Záporožie naozaj dva týždne bolo oranžové. Takýto prelom som ani len neočakával”. Otvorené prezentovanie vlastných oranžových sympatií prebudilo mnohých obyvateľov juhovýchodného regiónu. Treba však uznať, že ani miestna administratíva na Juhu nepodporila myšlienku separatizmu a napriek zdanlivej veľkosti sály v Severodonecku, ktorá bola preplnená fanatickými „bielo-modrými,” zástupcovia Juhu v nej takmer neboli prítomní. Jeden z pozorovateľov z Poľska, zástupca ukrajinskej komunity v tejto krajine, publicista Petro Andrusenko, ktorý sa zúčastnil všetkých kôl volieb, vrátane Záporožia a Donecka, je presvedčený, že v žiadnom prípade nemožno hovoriť o takom rozdelení Ukrajiny, aké by vyplývalo z hlasovania podľa jednotlivých oblastí. Nepríjemne ho zaskočil iba Doneck. Preto ak D. Areľ zaraďuje do prechodnej oblasti „malý Cherson”, podľa môjho názoru by stálo za to zaradiť tam celý Juh, keďže z mentálneho hľadiska oblasti Južného Pričiernomoria, s výnimkou Krymu, majú veľmi podobný charakter. Tie neveľké rozdiely, ktoré sa prejavovali v minulosti, sa čoskoro zotrú. Areľ sa nazdáva, že chersonská oblasť v týchto voľbách splnila úlohu rovnakého nárazníka, ako Pravobrežná Ukrajina vo voľbách 1994, keď „proruský” Kučma a „prozápadný” Kravčuk bojovali najmä o duše obyvateľov Čerkaskej, Vinnyckej a Kirovohradskej oblasti. V súčasnosti sa na prvom mieste ocitli južné oblasti. Na tomto mieste by som dal za pravdu Oleksandrovi Lachovi, že oranžová revolúcia bola aj dôsledkom prevratu v spoločenskom povedomí a nemala výrazne sociálne zafarbenie.

Namiesto doslovu
Mnohí očakávali, že Cherson azda má šancu prejsť na stranu oranžových, ale nestalo sa tak. Tieto očakávania prejavovali mnohí z Ukrajiny i zo zahraničia. Nie je však dôležité to, že oranžová menšina na Juhu a Východe prešla počas týchto mesiacov omnoho väčším zocelením, ako azda aj karnevalový kyjevský Majdan? Jej početní predstavitelia ukázali svojim susedom, príbuzným, priateľom, kolegom z práce, že netreba sa báť a je možné otvorene hovoriť svoje názory, že je možné cítiť sa ako občan a zároveň Ukrajinec.