Dňa 16. februára 2015 predniesol predseda ruskej politickej strany Spravodlivé Rusko Sergej Mironov návrh, aby Rusko podporilo vznik ukrajinskej vlády v exile v prípade, ak zo strany ukrajinských predstaviteľov dôjde k jej vytvoreniu. Dodal, že otázka zloženia vlády spadá do pôsobnosti ukrajinských patriotov, pričom nevylúčil účasť bývalého predsedu  ukrajinskej vlády Nikolaja Azarova (2010 – 2014) a zároveň vyjadril presvedčenie, že na nej nebude participovať osoba Viktora Janukoviča (1).

V súvislosti s osobou Azarova možno konštatovať, že za predchádzajúce týždne (aj v súvislosti s výročím zmeny vládnucich elít v Kyjeve) vykazoval zvýšenú mediálnu aktivitu [pozri napr. (2) (3) (4) (5)], ktorá by mohla nasvedčovať, že si vytvára predpolie pre realizáciu politickej činnosti v nasledujúcom období. Azarov opustil územie Ukrajiny koncom mesiaca január 2014, vzápätí po tom, čo Janukovič pod tlakom tzv. Majdanu odvolal jeho vládu. Následne sa zdržoval na území Rakúska, od definitívnej zmeny vládnucich elít na Ukrajine však žije v Rusku. Európska únia na jeho osobu uvalila finančné a vízové sankcie a pátra po ňom Interpol v súvislosti s obvineniami zo sprenevery a zneužívania služobného postavenia (6). Ruskými autoritami sú pritom obvinenia týkajúce sa ukrajinských predstaviteľov z éry Janukoviča považované za politicky motivované, čo vylučuje ich extradíciu na Ukrajinu (7).

V reakcii na iniciatívu Spravodlivého Ruska Azarov podporil myšlienku vytvorenia reprezentatívneho orgánu za hranicami Ukrajiny, ktorý by mohol „vzdorovať protiukrajinskému kurzu aktuálnych kyjevských autorít“. Dodal, že sa nechce stretávať s osobou Janukoviča, ale v záujme odporu voči kyjevským autoritám je ochotný spojiť sa s kýmkoľvek (8). Azarov vyjadril názor, že vzniknutý orgán má reprezentovať záujmy obrovského množstva opozične orientovaných orientovaných ľudí, ktorí boli donútení opustiť Ukrajinu, pričom však disponujú znalosťami a skúsenosťami a majú čo povedať ukrajinskému ľudu. Spresnil, že daný orgán má v budúcnosti prezentovať alternatívny pohľad a vypracúvať koncepcie rozvoja štátu (9). Ako je pritom známe, Azarov je stúpencom myšlienky zachovania územnej celistvosti  Ukrajiny (abstrahujeme od problematiky inkorporácie Krymu do Ruskej federácie) prostredníctvom jej federalizácie a dosiahnutia dohody s povstalcami o budúcej podobe Ukrajiny (10). V nedávnej minulosti podrobil kritike osobu Janukoviča, pričom uviedol, že v priebehu posledných rokov existencie jeho vlády boli ich vzájomné vzťahy napäté (11).

Dňa 22. februára 2015 poslanec Štátnej dumy Ruskej federácie za stranu Spravodlivé Rusko Michail Jemelianov vyhlásil, že by ukrajinská exilová vláda mohla sídliť na Donbase, a to na území kontrolovanom povstalcami. V danej súvislosti uviedol, že nájsť spoločnú reč s povstalcami nebude ľahké, keďže protest na východe Ukrajiny bol v mnohom zameraný proti osobe Janukoviča a jej nečinnosti; napriek tomu však vyjadril presvedčenie, že budú schopní nájsť spoločnú reč (12). Na druhej strane je ale pravdepodobné, že ide len o individuálne vyjadrenie Jemelianova a že ak exilová vláda v budúcnosti vznikne, bude pôsobiť z územia Ruskej federácie.

Vo vzťahu k osobe Janukoviča možno konštatovať, že počas prvého výročia zmeny vládnucich elít v Kyjeve po dlho trvajúcej odmlke vykazoval zvýšenú mediálnu aktivitu [pozri napr. (13) (14)]. Niektoré povstalecké zdroje na Donbase dokonca zverejnili videozáznam zachytávajúci kolónu automobilov, o ktorej uviedli, že prevážala osobu Janukoviča na rokovanie s doneckým lídrom Alexandrom Zacharčenkom (15). Treba však dodať, že Janukovič je z hľadiska vplyvu na verejnú mienku na východe Ukrajiny (potenciálne politické zázemie exilovej vlády z hľadiska podpory obyvateľstva) pre vysoký stupeň jeho diskreditácie nepoužiteľný. Diskreditácia súvisí práve s nečinnosťou počas udalostí na Majdane, pričom protiklad očakávaní a reality možno demonštrovať na prípade domnelého nariadenia prezidenta Ukrajiny č. 90/2014 zo dňa 27. februára 2014. Išlo pritom o podvrh, ktorý navodzoval presvedčenie, že Janukovič ako úradujúci prezident po svojom úteku z Kyjeva zrušil svoje predchádzajúce nariadenie o odvolaní vlády, vyzval prepustených štátnych úradníkov v k návratu na svoje pracovné miesta a k prijatiu dôkladných opatrení na obnovenie štátnej správy a plnenia sociálnych záväzkov vlády, vedúcim príslušníkom polície a Služby bezpečnosti Ukrajiny nariadil prejsť do vojnového režimu výkonu služby a v termíne do 24 hodín vyvolať kontakt so štábom vrchného veliteľa ozbrojených síl v Sevastopole s cieľom prijatia nevyhnutných pokynov a ich následného plnenia; nariadil tiež poslancom Najvyššej rady Ukrajiny dostaviť sa v termíne do 3. marca 2014 do Sevastopoľa s cieľom účasti na výjazdovom zasadnutí a pod. [text dokumentu v ukrajinčine a v ruštine je dostupný na (16) (17)]. Daný podvrh pritom akceptoval ako reálne nariadenie prezidenta Janukoviča aj slovenský analytik Alexander Duleba (18). Odvolanie Janukoviča dňa 22. februára 2014 pritom skutočne prebehlo prostredníctvom uplatnenia postupu, ktorý nemal oporu v ukrajinskej ústave [podrobnejšiu právnu analýzu v zodpovedajúcom období zverejnil časopis DespiteBorders.com na (19)], de iure bol v danom čase naďalej prezidentom Ukrajiny a teda časť obyvateľstva Ukrajiny očakávala, že bude konať v súlade s uvedenou skutočnosťou a to zhruba spôsobom, aký bol obsiahnutý v domnelom nariadení prezidenta Ukrajiny č. 90/2014. Pre absolútnu nečinnosť však Janukovič definitívne stratil akúkoľvek kredibilitu aj v prostredí svojich bývalých podporovateľov.

Z druhej strany, stále je prípustná interpretácia, že Janukovič nebol v zmysle ukrajinskej ústavy nikdy odvolaný, legalita prezidentských volieb na Ukrajine je z viacerých dôvodov pochybná [podrobnejšia právna analýza a tiež informácia o okolnostiach realizácie volieb je dostupná na (20) (21)] a teda že Petro Porošenko de iure nie je prezidentom Ukrajiny [predčasné prezidentské voľby neboli vyhlásené riadne, teda do 90 dní od ukončenia právomocí prezidenta spôsobom stanoveným ústavou (spôsob ukončenia právomocí nebol dodržaný); (22) (23) porovnaj s (24)]. Fakt, že Ruská federácia koncom mesiaca máj 2014 čiastočne uznala legitimitu volieb (t. j. skutočnosť, že Porošenko bol zvolený na základe prejavu vôle obyvateľstva tých regiónov Ukrajiny, v ktorých prebehli voľby) automaticky neznamená, že exilová vláda nebude stavať svoje argumenty na legalite a nebude trvať na tom, že prezidentská funkcia nebola výsledkom predmetných volieb de iure obsadená. Podľa článku 108 Ústavy Ukrajiny pritom prezident Ukrajiny vykonáva svoje právomoci až do nástupu novozvoleného prezidenta do funkcie (25), čo znamená, že Janukovič je i keď absolútne nelegitímnym, avšak de iure stále prezidentom Ukrajiny. Existuje teda istá pravdepodobnosť, že by exilová vláda mohla odvodzovať svoju legalitu od prípadného budúceho nariadenia Janukoviča ako úradujúceho prezidenta.

Záver
Na základe nedávnych udalostí a vyhlásení sa ukazuje, že v budúcnosti pravdepodobne dôjde k sformovaniu ukrajinskej vlády v exile spojenému s politickou reanimáciou osoby Azarova. Nemožno pritom vylúčiť, že za týmto účelom bude v obmedzenom rozsahu použitá aj osoba Janukoviča. Pôsobenie exilovej vlády ako aj miera jej podpory zo strany Moskvy pritom bude zrejme závisieť od miery eskalácie medzinárodného napätia súvisiaceho s dianím na Ukrajine.