Politickú scénu Libanonu možno už od jeho vzniku dlhodobo charakterizovať ako nepokojnú. Dôvodov je mnoho, na prvom mieste je však najmä fakt, že ide o etnicky a nábožensky rozdelenú krajinu. Kresťania tvoria približne 36 % populácie, sunnitské a šíitské obyvateľstvo obe po 29 % a drúzi 7 % celkovej populácie Libanonu. Oproti situácii v roku 1947, keď vznikol samostatný Libanon, došlo k silným demografickým zmenám v prospech šíitov a naopak, k oslabeniu kresťanskej komunity. Šíitská opozícia, vedená hnutím Hizballáh, preto požaduje nové rozdelenie štátnej moci, zodpovedajúce aktuálnemu demografickému stavu, proti čomu sa bránia najmä maronitskí kresťania. Okrem vnútorných tenzií však situáciu v Libanone významne ovplyvňujú aj regionálne a svetové mocnosti. V záujme udržať si alebo získať čo najsilnejšie postavenie sa totiž jednotlivé libanonské komunity začali obracať na spojencov v zahraničí.

Vládna koalícia tvorená prevažne sunnitmi a kresťanmi sa vo svojej politike orientuje najmä na spoluprácu so Západom, ktorý jej poskytuje významnú politickú, finančnú a vojenskú podporu. Najvýznamnejším západným spojencom koalície je predovšetkým Francúzsko, pod ktorého koloniálnou správou sa územie dnešného Libanonu kedysi nachádzalo. Paríž považuje Libanon stále za svoju sféru záujmu a pasuje sa za patróna libanonských maronitských kresťanov. Koalíciu však okrem Francúzska podporujú aj Spojené štáty, Izrael a Saudská Arábia. Ich hlavným záujmom je zabránenie posilňovania vplyvu Sýrie a Iránu v Libanone, a jeho zneužitiu na zástupnú vojnu proti Izraelu. Táto zmes protichodných záujmov vytvára z Libanonu výbušnú oblasť zmietanú občianskymi aj cezhraničnými vojnami, politickými krízami a sektárskym násilím.

Dve udalosti z druhej polovice mája 2008 však vyvolali optimistické názory, že krajina prekonala dlhotrvajúcu krízu, ktorá takmer vyústila do ďalšej občianskej vojny. Zdalo sa, že po období sektárskych násilností Libanon vstupuje do obdobia budovania stability a voľby ďalšieho politického smerovania. Prvou z týchto udalostí bola dohoda z katarskej Dauhy, ku ktorej znepriatelené libanonské politické frakcie dospeli 21. mája po piatich dňoch rokovaní. Delegáti zo Západom podporovanej vládnucej koalície a lídri opozície vedenej radikálnym hnutím Hizballáh v Katare schválili novelu volebného zákona a deľby ministerských kresiel v budúcej vláde národnej jednoty. Podpísaním dohody opozícia získala právo veta v novej vláde a zároveň územie Libanonu rozdelili na viacero menších obvodov, čo je výhodné pre menšie strany, ktoré doteraz nemali šancu sa prebojovať do parlamentu. Podľa dohody by mal Hizballáh mať v novej vláde 11 ministrov, prozápadní politici o päť viac a ďalších troch ministrov by mal vybrať nový prezident. Dohoda okrem toho totiž otvorila cestu aj pre zvolenie nového prezidenta, keďže tento post bol od minulého novembra neobsadený, hoci kandidátom prijateľným pre obe strany bol už od novembra bývalý veliteľ armády Michel Sulajmán. Po devätnástich neúspešných pokusoch bolo jeho zvolenie interpretované ako prvý krok k ukončeniu vyše jeden a polročnej politickej krízy a sporov medzi vládou a Hizballáhom, ktoré začiatkom mája prerástli do pouličných nepokojov a vyžiadali si viac ako 80 ľudských životov. (1)

Hizballáh v máji vystupňoval tlak na vládu vojenskou kampaňou ako odvetou za prenasledovanie jeho členov. Štrajk odborárov na podporu zvýšenia platov prerástol do protestov proti politike vlády voči Hizballáhu a násilných zrážok medzi stúpencami vlády a opozície. Tá vláde pohrozila rozpútaním kampane občianskej neposlušnosti po tom, ako prijala opatrenie proti súkromnej telekomunikačnej sieti, ktorú hnutie vybudovalo po celej krajine (2) a odvolala šéfa bezpečnostnej služby na medzinárodnom letisku Wafika Šucaira, ktorý údajne Hizballáhu dovolil v priestoroch letiska inštalovať špionážne kamery. Vodca Hizballáhu Hassan Nasralláh obvinil premiéra Fuáda Sinioru z vyhlásenia otvorenej vojny. (3) Prívrženci hnutia 7. mája zablokovali niekoľko ulíc v západnom Bejrúte a príjazdové cesty na letisko na juhu Bejrútu a pozastavili tak jeho prevádzku. Ozbrojenci zároveň prinútili súkromnú provládnu televíziu Future News, ktorej vlastníkom je Sáad Harírí, prerušiť vysielanie a podpálili aj sídla niekoľkých novín, ktorých majiteľom je tiež Harírí. (4) Premiér Siniora hnutie obvinil z uskutočnenia „ozbrojeného puču” proti libanonskej demokracii a zároveň vyzval armádu, aby obnovila právo a poriadok a vyhnala ozbrojencov z ulíc. Po stretoch v Bejrúte a Tripolise sa prívrženci opozície stiahli do hôr, kde boje pokračovali ďalší týždeň. (5)

Počas násilností zahynulo vyše 80 ľudí a približne 200 občanov bolo zranených. (6) Išlo o najhorší konflikt v Libanone od skončenia občianskej vojny z rokov 1975 –1990, ktorý ešte zvýšil napätie medzi šíitmi lojálnymi Hizballáhu a sunnitskými a drúzskymi stúpencami vlády. Protisýrska vládnuca koalícia dlho odmietala vyhovieť požiadavke opozície o právo veta pre kabinet s tým, že sa opozícia pokúša znovu nastoliť nad Libanonom sýrsku kontrolu. Májová vojenská kampaň Hizballáhu však prinútila vládu premiéra Fuáda Sinioru zrušiť dve reštriktívne opatrenia zamerané proti hnutiu. (7) Májové udalosti však dali odporcom Hizballáhu do rúk nový tromf – prvý raz totiž milície hnutia, ktoré svoju legitimitu odvodzuje z nevyhnutnosti odporu voči agresii Izraela, použilo svoje zbrane proti Libanončanom.

Strana božia

Hizballáh (Stranu Boha/Allaha) založil v Libanone na začiatku osemdesiatych rokov vtedajší iránsky veľvyslanec v Sýrii, neskorší minister zahraničných vecí, Alí Akbar Mohtašámí. Irán založil Hizballáh s cieľom vyviezť do Libanonu, Sýrie a Palestíny idey islamskej revolúcie a bojovať proti Izraelu. Okrem Libanonu Hizballáh pod rôznymi názvami existuje s menšou členskou základňou aj v monarchiách Perzského zálivu, v Afganistane, Pakistane a Iraku. Napriek istej závislosti a neustálemu sýrsko-iránskemu vplyvu však nemožno v súčasnosti Hizballáh označiť za nesamostatný nástroj politiky Teheránu či Damasku. Hizballáh v posledných rokoch prostredníctvom pôsobenia dobročinných organizácií získal veľkú podporu najchudobnejších Libanončanov, nielen šíitského vierovyznania, vďaka čomu sa stal relatívne samostatným hráčom nezávislým od svojho mentora. V posledných rokoch sa organizácia výrazne „polibanončila”, vzdala sa svojho pôvodného cieľa vytvoriť v Libanone islamskú republiku na iránsky spôsob a po oslobodení južného Libanonu sa snaží zvýšiť svoj vplyv v domácej politike, čo sa mu, ako nasvedčujú nedávne udalosti, aj podarilo.

Stručná charakteristika politického systému

Ostatné libanonské politické strany – až na výnimky – nie sú ideovo či programovo vyhranené. Vo väčšine prípadov vychádzajú z konfesijných základov a kooperujú medzi sebou v rámci určitých blokov. Súčasnú libanonskú politickú scénu tvoria dva hlavné bloky: blok prozápadne orientovanej vládnej koalície nazývaný blok „Síl 14. marca” a blok prosýrsky orientovanej opozície, tzv. „Síl 8. marca”. Prosýrsku opozíciu tvoria dve hlavné šíitské strany Amal a Hizballáh, spolu s osobnosťami z iných strán a hnutí. Ide najmä o niektoré kresťanské strany na čele so Slobodným vlasteneckým hnutím generála Michala Júna. Lídrom „Síl 14. marca” je sunnitská strana Budúcnosť (Al-Mustaqbal), na čele ktorej stoja syn zavraždeného premiéra Rafíka Harírího Saad Harírí a súčasný premiér Fuád Siniora. Významným členom vládnej koalície je popri sunnitských a kresťanských stranách aj Pokroková socialistická strana vedená drúzom Walídom Džumblattom. Ani vládny blok teda nie je konfesijne jednotný.

Celý politický systém Libanonu stojí a padá na konfesijnom princípe. Podľa tzv. Národného paktu, ktorý v roku 1943 uzavreli najvyšší predstavitelia jednotlivých libanonských konfesijných komunít, post prezidenta pripadá kresťanským maronitom, post predsedu parlamentu šíitským moslimom, post premiéra sunnitskm moslimom a funkciu náčelníka vojenského štábu drúzom. Národný pakt stanovil pomer pri rozdeľovaní exekutívnych a legislatívnych funkcií medzi kresťanov a moslimov na 6:5. Od štyridsiatych rokov tak v krajine neustále vládlo napätie, pretože bohatá kresťanská elita blokovala realizáciu základných sociálnych reforiem požadovaných chudobným moslimským obyvateľstvom, ktoré sa v priebehu rokov stalo majoritnou skupinou populácie Libanonu a dožaduje sa reformy volebného systému vo svoj prospech.

Posledné voľby do miestnych zastupiteľstiev sa konali v máji 2004. Päť hlavných administratívnych oblastí krajiny bolo rozdelených na 899 obvodov. Voľby sa však vyznačovali nevyrovnanou účasťou voličov: kým v šíitských oblastiach Libanonu volilo až 70 % obyvateľstva, v Bejrúte prišlo k urnám len 23 %. Municipálne voľby tak vyhrali tzv. sýrski „loajalisti”, t.j. blok bývalého prezidenta Emila Lahúda a hnutie Hizballáh, ktorého kandidáti s prevahou zvíťazili v južných predmestiach Bejrútu, v údolí Bekáa a na juhu krajiny.

Posilnenie pozície Hizballáhu spôsobilo, že v roku 2004 zosilneli protesty sunnitskej a kresťanskej komunity proti takmer tridsaťročnej prítomnosti sýrskych vojsk v krajine. Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu číslo 1559, vyzývajúcu všetky zahraničné vojská k stiahnutiu svojich jednotiek z Libanonu do parlamentných volieb, ktoré sa mali konať v máji nasledujúceho roka. Rezolúcia bola jasnou narážkou na sýrske jednotky, ktorých počet v tom období v Libanone presahoval 14 000 vojakov. Na jej základe vedúci libanonskí politici – vodca libanonských drúzov Walid Džumblatt a sunnitov Rafík Haríri – požadovali odchod sýrskych vojenských síl. Sýria začala odsun vojsk, favorizovaný expremiér Haríri sa však parlamentných volieb nedožil – vo februári roku 2005 ho zavraždili. Podľa správy vyšetrovacieho tímu OSN Detleva Mehlisa, boli do vraždy zapletení vysokí sýrski verejní činitelia a tajná služba. Sýria obvinenia odmietla s tým, že „ukazovať prstom na Sýriu v súvislosti s teroristickým činom, ktorého cieľom je destabilizácia Sýrie aj Libanonu, je ako obviniť Spojené štáty z útoku z 11. septembra,” – vyhlásil to sýrsky minister Buthaina Šabán. (8) Dňa 8. marca 2005 Hizballáh a Amal zorganizovali pochod 400-tisíc ľudí na podporu Sýrie. Dňa 14. marca sa však viac ako milión libanonských občanov zúčastnilo protisýrskych protestov. Nakoniec Sýria 26. apríla 2005 pod tlakom medzinárodného spoločenstva, libanonskej opozície a masových demonštrácií Libanončanov svoje vojská z Libanonu stiahla.

Víťazom posledných volieb do jednokomorového 128-členného parlamentu sa na prelome apríla a mája 2005 stal blok Saáda Harírího, ktorý v parlamente získal 72 miest. 35 kresiel získali šíitské hnutia Amal a Hizballáh a 21 kresiel prosýrske hnutia na čele s generálom Aúnom. (9) Vláda, ktorá z týchto volieb vznikla, mala 24 členov. Od jesene 2006 bolo však 7 ministerských kresiel prázdnych. Šesť ministrov z prosýrskeho tábora podalo demisiu z dôvodu „politických rozporov” a minister priemyslu Pierre Gemayel bol zavraždený. Politicky motivované násilie si od roku 2005 vyžiadalo desiatky obetí z radov politikov, novinárov, vojakov a policajtov.
Predseda vlády demisiu prvých šiestich ministrov síce neprijal, ale títo sa odmietali zúčastňovať rokovaní vlády a blokovali tak jej rozhodnutia. Ich demisii predchádzalo schválenie plánu Bezpečnostnej rady OSN ustanoviť zmiešaný libanonsko-medzinárodný tribunál na prešetrenie atentátu a súdenie vinníkov. Na jeho sformovanie je však nevyhnutná fungujúca libanonská vláda a tú, zdá sa, si Sýria nepriala. Následne po rezignácii šiestich ministrov prosýrsky orientovaný prezident Emile Lahúd spochybnil legitimitu vlády a jej rozhodnutia, okrem iných aj to o ustanovení tribunálu.

Po letnej vojne Izraela proti Hizballáhu – od 12. júla až 14. augusta 2006 – ktorú vyvolalo zadržanie dvoch izraelských vojakov Hizballáhom, a ktorú Hizballáh de facto vyhral, začala opozícia požadovať demisiu vlády Fuáda Sinioru, ktorá opozícii odmietla priznať právo veta na svoje rozhodnutia, a vypísanie predčasných volieb.

Do patovej situácie sa Libanon dostal v novembri 2007, keď definitívne vypršal mandát prezidenta Lahúda. Libanonský prezident je volený na šesťročné obdobie. Lahúdov mandát mal podľa ústavy vypršať už v jeseni 2004. V auguste 2004 však parlament v rozpore s ústavou predĺžil jeho funkčné obdobie o 3 roky – do novembra 2007. Dňa 24. novembra jeho mandát definitívne vypršal. Voľba novej hlavy Libanonu bola však kvôli politickému rozkolu medzi opozíciou a koalíciou odkladaná vyše pol roka. Jednou z hlavných príčin neschopnosti nájsť všeobecne uznávaného kandidáta bol vnútorný rozkol v maronitskej kresťanskej komunite a jej rozštiepenie na dva súperiace bloky – vládne Libanonské sily v koalícii so sunnitskou stranou Budúcnosť a na druhej strane opozičné Slobodné vlastenecké hnutie, spojenec šíitského Hizballáhu. Ďalším zásadným problémom bola a je dlhodobá snaha šíitskéjj komunity o posilnenie svojich mocenských pozícií vo vláde a parlamente, ktoré by zodpovedalo súčasnej demografickej situácii v Libanone.

Koncom novembra 2007 sa síce oba tábory oficiálne zhodli na mene generála Michela Sulajmána, napriek tomu opozícia 19-krát blokovala jeho voľbu. Odmietala totiž novelizovať ústavu, ktorá vysokým vojenským funkcionárom zakazuje nastúpiť do funkcie prezidenta skôr ako dva roky po odchode z armády. Po polroku bezvýchodiskovú situáciu vyriešila až dohoda z Dauhy iniciovaná Ligou arabských štátov.

Nakoniec bol 25. mája Michel Sulajmán 118 hlasmi zo 127 zvolený za nového prezidenta Libanonskej republiky.

Profil nového prezidenta (10, 11)

Michel Sulajmán je rovnako ako všetci libanonskí prezidenti maronitský kresťan. Po skončení štúdia politológie a administratívy na Libanonskej univerzite vstúpil do armády, kde rýchlo prešiel niekoľkými veliteľskými postami. V roku 1998 ho so súhlasom Sýrie vymenovali za náčelníka generálneho štábu. Za ten čas si vybudoval veľmi dobré vzťahy so Sýriou a Hizballáhom, čo mu však mnohí vyčítajú. No za desať rokov vo funkcii sa vždy zdržal akéhokoľvek zasahovania do politických a konfesijných bojov. Politika a náboženstvo by sa podľa neho nemali miešať. (12) Náklonnosť občanov aj Západu si získal, keď odmietol zasiahnuť proti masovým protisýrskym demonštráciám, ktoré vypukli v Bejrúte po zavraždení Rafíka Harírího vo februári 2005 a po mimoriadne tvrdom potlačení islamistického povstania v palestínskom utečeneckom tábore Nahr al-Bárid v lete 2007. Pri posledných ozbrojených konfliktoch medzi priaznivcami vlády a opozície začiatkom mája sa mu podarilo udržať armádu v úzadí, čím si najprv vyslúžil kritiku, ale nakoniec získal rešpekt všetkých hlavných politických síl v krajine.

Nový prezident, ktorého zvolenie privítal tak Západ ako aj Sýria a Irán (13), a ktorý chce s oboma tábormi nadviazať a udržať dobré susedské respektíve priateľské vzťahy (14), však musí v najbližších mesiacoch čeliť mnohým výzvam, z ktorých najdôležitejšou bude primäť súčasnú koalíciu a opozíciu k spolupráci v novej vláde a parlamente. Ďalšiu výzvu preňho predstavuje bod dohody z Dauhy, podľa ktorého má Sulajmán viesť rokovania o odzbrojení Hizballáhu (15) a v neposlednom rade iniciácia politických, ekonomických a sociálnych reforiem.

Dohoda z Dauhy a formovanie novej vlády

Po zvolení dvanásteho libanonského prezidenta vláda Fuáda Sinioru v súlade s ústavou automaticky podala demisiu, Sulajmán však Sinioru ako staronového predsedu vlády začiatkom júna znovu poveril zostavením kabinetu – novej vlády Národnej jednoty, ktorej podoba by mala byť známa v dohľadnom čase. (16) Podľa dohody z Dauhy, ktorá sa napriek vyhláseniam diplomatov o výhodnosti pre všetky strany interpretuje ako víťazstvo Hizballáhu, (17) ktorý pomocou ozbrojeného násilia de facto získal právo veta na rozhodnutia vlády, by mal Hizballáh v novej vláde získať 11 ministerských kresiel oproti 16 ministerským postom súčasnej protisýrskej koalície. Siniorova vláda Hizballáhu ustúpila aj v ďalšej prioritnej požiadavke: zachovania ozbrojených milícií hnutia. (18) Hnutie tak presadilo svoje dlhodobé požiadavky a legitimizovalo svoje konanie vstupom do novej vládnej koalície.

Provládne strany chceli dohodu podmieniť odzbrojením bojovníkov Hizballáhu, čo sa však nepodarilo dosiahnuť. Len malým úspechom vlády v Dauhe bolo presadenie deklarácie, v ktorej sa obe strany zaviazali nepoužívať zbrane a násilie na dosiahnutie politických cieľov, a ktorá zdôrazňuje autoritu štátu pri zaisťovaní bezpečnosti, práva a poriadku zaväzujúcu všetky strany – so zjavnou narážkou na Hizballáh.

Okrem toho dohoda zaväzuje všetky strany zmierniť rétoriku v  politických a náboženských otázkach a vypustiť vzájomné obviňovanie zo zrady. Zároveň sa všetky strany zaviazali, že po sformovaní novej vlády žiaden člen nepodá svojvoľne demisiu ani nebude robiť obštrukcie s cieľom zabrániť jej činnosti. (19)

Urovnanie sporov medzi libanonskými frakciami tiež predpokladá revíziu volebného zákona. Francúzska agentúra AFP 22. 5. 2008 napísala, že Libanon by sa mal vrátiť k volebnému zákonu z roku 1960, ktorý znamená menšie volebné obvody. V prípade Bejrútu to môže znamenať, že v bašte protisýrských strán môže najbližšie parlamentné voľby naplánované na budúci rok vyhrať Hizballáh. Favorizovaným kandidátom na budúceho predsedu vlády je síce Sáad Haríri (20) zmenšenie rozlohy a teda zvýšenie počtu volebných obvodov však môže zmeniť súčasný pomer síl.

Na novú vládu, rovnako ako na prezidenta, každopádne čaká riešenie mnohých dôležitých otázok, ktoré budú takmer s určitosťou predmetom ostrých konfliktom medzi jednotlivými frakciami. Pôjde najmä o postoj novej vlády k medzinárodnému súdnemu tribunálu OSN pre vyšetrovanie smrti zavraždeného premiéra Rafíka Harírího a ostatných verejných činiteľov, ktorí sa od roku 2005 stali obeťami atentátov. Veľkým podporovateľom tribunálu je, pochopiteľne, prozápadná koalícia na čele so Sáadom Harírím. Hizballáhu a Sýrii je však tŕňom v oku.

V neposlednom rade sa nová vláda bude musieť vyrovnať aj s mnohými zahraničnopolitickými problémami, okrem iného vzťahmi so Sýriou, s ktorou dodnes nemá žiadne diplomatické styky a ktorú vládna koalícia obviňuje z atentátov na viacerých jej politických predstaviteľov, z pašovania zbraní Hizballáhu a radikálnym palestínskym organizáciám nachádzajúcim útočisko v utečeneckých táboroch v Libanone. V súčasnosti sa uskutočňujúce mierové rokovania medzi Izraelom a Sýriou o navrátení okupovaného územia Golanských výšin by tak mohli mať zásadný vplyv na celý región a ovplyvniť aj vzťahy Izraela a Libanonu, ktoré sú v súčasnosti len v stave prímeria.

Prvého júna odovzdali predstavitelia Hizballáhu Izraelu prostredníctvom Medzinárodného výboru Červeného kríža (ICRC) pozostatky izraelských vojakov, ktorí zahynuli vo vojne medzi Izraelom a Hizballáhom v roku 2006. Novinárom to potvrdil vyjednávač Hizballáhu Wafík Sáfá, ako aj predstavitelia ICRC. (21) Izrael pravdepodobne výmenou za telesné pozostatky svojich vojakov prepustil po šesťročnom väzení človeka, ktorého odsúdil za špionáž pre Hizballáh. (22) Dňa 18. júna izraelský premiér Ehud Olmert vyzval Libanon k priamym rokovaniam o mieri a zdôraznil, že je ochotný rokovať o všetkých sporných bodoch. Je však nevyhnutné pripomenúť, že Olmert Libanonu navrhol rokovania už v roku 2006, samotný premiér Fuád Siniora mu však vtedy odkázal, že Libanon bude poslednou arabskou krajinou, ktorá kedy podpíše mier s Izraelom. (23) Podľa nemenovaného vládneho činiteľa, na ktorého sa odvoláva agentúra AP, sa pozícia Bejrútu v danej veci nezmenila. (24) Veľký vplyv nepochybne bude mať aj výsledok jesenných prezidentských volieb v USA.

Ďalším sporným bodom na národnej aj medzinárodnej úrovni bude, ako sme už naznačili, odzbrojenie milícií Hizballáhu a presadenie autority libanonskej armády ako jedinej legitímnej ozbrojenej zložky štátu. Hizballáh je jedinou frakciou, ktorá si po občianskej vojne ponechala zbrane, čo odôvodňuje nevyhnutnosťou bojovať proti agresii Izraelu, ktorý stále okupuje farmy Šib´á na pomedzí Libanonu a Golanských výšin. Súčasná koalícia považuje ozbrojený Hizballáh za hlavnú prekážku zabezpečenia vnútornej stability krajiny. Líder Hizballáhu Hassan Nasralláh síce vyhlásil, že hnutie dodrží deklaráciu z Dauhy a “nepoužije násilie na dosiahnutie politických cieľov”. Povedal tiež, že Hizballáh „nechce vládu nad Libanonom” a „ostane v opozícii”. (25) Zároveň však vyhlásil, že osobne odtne ruky tým, čo siahnu na zbrane Hizballáhu. (26) Protichodnosť týchto vyjadrení možno nakoniec badať aj v nasledujúcich udalostiach.

V druhej polovici júna v meste Tripolis na severe Libanonu opäť prepukli prudké zrážky medzi stúpencami koalície a opozície. Boje sa postupne rozšírili do troch mestských častí a len v prvý deň bojov – 22. júna – zahynuli 4 ľudia a 33 bolo zranených. Okrem toho v ten istý deň na juhu Libanonu stúpenci Hizballáhu zaútočili na konvoj americkej chargé d´affaires v Libanone Michele Sisonovej na znak protestu, že navštívila oblasť, ktorú daná skupina kontroluje. Celý incident sa odohral len dva dni po tom, čo krajinu navštívila americká ministerka zahraničných vecí Condoleeza Riceová. V reakcii na májové násilnosti vyslala armáda na sever krajiny vojakov, aby zabránili rozšíreniu konfliktu do ďalších oblastí. (27, 28) Nie je známe, čo násilnosti v Tripolise vyvolalo, je však otázne, čo nimi Hizballáh sleduje – či už boli zámerne zorganizované, alebo či len hnutie pokračuje v náhodne rozdúchanom spore. V máji Hizballáh riskoval, keď obrátil zbrane proti iným libanonským komunitám, a oplatilo sa mu to.

Podnecovaním ďalších občianskych konfliktov však môže v súčasnosti veľa stratiť. Jeho politickí protivníci by ľahko mohli využiť prekvapujúcu ponuku Izraela, a tak hnutie zbaviť jediného argumentu na ponechanie si autonómnych ozbrojených zložiek, čo pravdepodobne izraelská strana aj sleduje. Predvídateľnosť, s akou Hizballáh vstupuje do sektárskych konfliktov, ho môže pripraviť aj o dobré karty, ktoré nedávno dostal. V prípade, ak Izrael ponúka Libanonu prímerie, Hizballáh ako organizácia vytvorená s oficiálnym cieľom bojovať proti Izraelu stratí argumenty na ozbrojený boj a buď bude musieť zapadnúť do noriem konvenčnej politickej strany, alebo sa ho jeho protivníci pokúsia zničiť, hoci ich snaha bude s veľkou pravdepodobnosťou neúspešná. Prekvapujúcim faktorom je však jeho pretrvávajúca mobilizačná schopnosť, čo sa prejavilo počas rýchlej a nečakanej májovej kampane proti libanonskej vláde.