Dňa 15. novembra 2014 sa uskutočnila návšteva ukrajinského prezidenta Petra Porošenka v Bratislave. Stretnutie sa uskutočnilo na základe iniciatívy slovenského prezidenta Andreja Kisku k 25. výročiu konania Nežnej revolúcie. V deň príchodu ukrajinského prezidenta sa konali bilaterálne rokovania medzi Petrom Porošenkom a premiérom Robertom Ficom, neskôr vo večerných hodinách aj s ministrom zahraničných vecí Miroslavom Lajčákom. Témou stretnutí boli otázky bezpečnostnej a energetickej situácie na Ukrajine (1).

Výsledkom spomínaných stretnutí bol návrh slovenského priemiéra Roberta Fica zorganizovať spoločné rokovanie ministrov a celej vlády. Podľa jeho názoru bilaterálne vzťahy medzi Ukrajinou a Slovenskom nezodpovedajú faktu, že ide dvoch susedov. Predpokladá sa, že práve spoločné rokovanie ministrov a vlád by mohlo spoluprácu zintenzívniť (2).

Z hľadiska budúceho vývoja na Ukrajine je pre Slovenskú republiku veľmi dôležitá hlavne bezpečnostná a energetická situácia na Ukrajine (z hľadiska jej národných záujmov). Dôležitosť týmto otázkam dáva fakt a) vysokej miery závislosti na dodávkach ruských energonosičov, b) postavenie SR ako tranzitnej krajiny, ktoré sa týka transportu enernonosičov cez jej územie východo-západným smerom a c) bezpečnostná situácia na Ukrajine, ktorej vyostrenie môže mať negatívny dopad na ukrajinskú ekonomiku a výsledkom rozbitia štátnych štruktúr v určitých častiach krajiny tiež zvýšiť enormný príliv utečencov na resp. cez Slovensko.

Na druhej strane môže Slovenská republika zohrávať veľmi dôležitú úlohu v kontexte bezpečnosti EÚ. Slovensko môže v európskom bezpečnostnom systéme hrať „úlohu Poľska a pobaltských štátov“ ako ukrajinského strategického spojenca, t. j. pomáhať Ukrajine v transformačnom obodobí až do momentu jej plnohodnotnej integrácie do európskych štruktúr, čo v sebe zahŕňa hájenie ukrajinských záujmov pred ostatnými štátmi EÚ, ktoré Východné partnerstvo nepovažujú za také dôležité najmä v dnešných ťažkých hospodárskych podmienkach. Je nutné podotknúť, že charakteristickým pre pôsobenie tejto skupiny štátov bola podpora nevyvážených vzťahov Ukrajiny s EÚ a RF, čo sa prejavilo v ich postojoch počas oranžovej revolúcie a Euromajdanu. Aby však vyššie uvedená rola advokáta eurointegrácie mohla byť naplená, zdá sa, že by subjekty, ktoré ju zastávajú, mali vykazovať znaky podporovateľov rovnovážnych vzťahov Ukrajiny k mocnostiam.

Otázka „výmeny“ strategických spojencov Ukrajiny vo vzťahu k jej eurointegrácii sa ukazuje ako aktuálna pre historické ale aj súčasné dôvody (k obom pozri nižšie). Ako uviedol v rozhovore pre DespiteBorders.com jeden z predstaviteľov občianskeho hnutia na východe Ukrajiny Alexej Alexandrov, Poľsko a Litva vníma dnešnú situáciu na Ukrajine ako možnosť historického revanšu a akejsi obnovy Poľsko-litovskej únie (3). Potvrdzuje to aj aktuálny vývoj udalostí, keď časť súčasného poľského vedenia pristupuje k Ukrajine ako k bývalej kolónii a nie ako k serióznemu partnerovi, čo sa odráža aj v nedávnom vyjadrení poľského ministra zahraničných vecí Grzegorza Schetynu (4). Okrem toho, o poľsko-litovských revizionistických pozíciách svedčí aj formovanie jednotných ukrajinsko-poľsko-litovských jednotiek, ktoré sa majú podieľať na mierových misiách na Ukrajine (5). V neposlednom rade sa s eurointegráciou Ukrajiny otvára otázka reštitúcie majetku zo strany poľského štátu, grékokatolíckej cirkvi a individuálnych poľských občanov, ktorá môže mať na území dnešnej západnej Ukrajiny enormné rozmery (6). Poľsko a pobaltské štáty (najmä Litva) nemôžu byť serióznym partnerom Ukrajiny v európskej integrácii aj pre ich zložité vzťahy s Ruskom. Medzi najvyhrotenejšími momentmi poľsko-ruských vzťahov patrí Slovenska sa týkajúca otázka odklonenia špeciálu s ruským ministrom obrany Sergejom Šojgu pri odlete z osláv SNP (7); ruské embargo na dovoz poľských jabĺk (8) alebo otázka pobaltských „neobčanov“.

Slovenská republika už dnes zohráva dôležitú úlohu v európsko-ukrajinských vzťahoch, a to v energetickej sfére, keď súhlasila s realizáciou tzv. malého reverzu pre Ukrajinu, ktorým došlo k diverzifikácii ciest a zdrojov plynu pre Ukrajinu. Podľa výsledkov stretnutia v Bratislave je Slovensko pripravené aj naďalej plniť svoje záväzky v otázke „malého reverzu“ na Ukrajinu (9). Na rozdiel od Poľska a Litvy má Slovenská republika históriu pozitívnych vzťahov s Ruskou federáciu a časť krokov slovenského vedenia je v Moskve vnímaná pozitívne. Ako príklad možno uviesť stiahnutie slovenského kontingentu z Iraku, postoj voči prípadnému rozmiestneniu amerických systémov PRO na slovenskom území, neuznanie nezávislosti Kosova či nedávne negatívne vyjadrenia premiéra Fica voči protiruským sankciám. Za zmienku stojí aj rozhodnutie Rady pre vysielanie a retrasmisiu o pokutovaní RVTS o jednostrannom vysielaní v prípade situácie okolo procesu inkorporácie Krymu do RF, ktorá bola prezentovaná v ruských médiách [pozri napríklad (10)] .

Slovenské vedenie je v otázke vzťahov k Rusku akoby rozpoltené. Zatiaľ čo pozície Roberta Fica k RF poslúžili na to, aby sa v čase českého predsedníctva v EÚ začiatkom roka 2009 pokúsil na rokovaniach s Moskvou vyrovnať vtedajší rusko-ukrajinský plynový spor (11), na druhej strane slovenské MZV realizuje voči Moskve antagonistickú politiku. Ako príklad možno uviesť vyjadrenie ministra zahraničných vecí SR Miroslava Lajčáka smerom k Slovákovi bojujúcemu na strane povstalcov na Ukrajine, ktorý bol zajatý ukrajinskými bezpečnostnými silami, na ktorého adresu sa vyjadril, že „blázni sú všade“ (12) [na demonštráciu kontrastu možno uviesť vyjadrenie premiéra Roberta Fica pri príležitosti 70. výročia osláv SNP: „Lugansk a Doneck sa prihovárajú nášmu svedomiu, tak otvorme oči a najmä naše slovanské srdcia a želajme si, aby sa občianska vojna na Ukrajine skončila“ (13)]. V súvislosti s MZV SR je zaujímavé zloženie slovensko-ruskej komisie pre hospodársku spoluprácu, ktorej spolupredsedá Miroslav Lajčák (ako minister zahraničných vecí SR) a svojrázny Dmitrij Rogozin (ruský vicepriemér) (14), preto si je ťažké predstaviť reálne fungovanie komisie, v ktorej na jednej strane sedí slovenský minister s bohatou históriou prezentácie protiruských postojov a na druhej strane ruský vicepremiér známy svojim štipľavým humorom [porovnaj (15)].

Záver

Slovenská republika je vhodná krajina ako náhrada Poľska a Litvy ako najbližších spojencov Ukrajiny v Európskej únii, a to vďaka svojej polohe a celkovo pozitívnym vzťahom s Ruskom (s možnosťou ich ďalšej korekcie). Ak by mal byť scenár spomínaný v predchádzajúcom texte realizovaný, z hľadiska záujmov SR by bolo optimálne:

a) reformovať cieľ eurointegrácie Ukrajiny tak, aby sa mohla politicky a najmä hospodársky rovnocenne rozvíjať v západnom ale aj východnom vektore svojich zahraničnopolitických vzťahov, čo zaručí jej stabilitu (v opačnom prípade my mohlo dôjsť o. i. k poškodeniu vzťahov SR ako spojenca Ukrajiny v eurointegrácií s Ruskom). Slovensko v tomto smere ako jediná krajina európskej 28-čky nič nezmôže, môže však spolu s Maďarskom a inými krajinami pôsobiť na zmenu povahy ukrajinskej integrácie do európskych štruktúr;

b) vyhýbať sa (dojmovo či vecne) protichodným vyhláseniam jej predstaviteľov (najmä premiéra a ministra zahraničných vecí) s cieľom zaistenia dôveryhodnosti SR; napokon

c) spoznávať Ukrajinu, tak aby sme ju nevnímali ako homogénny celok; takémuto vnímaniu je následne potrebné prispôsobiť susedské vzťahy s ňou.

Platí pritom, že je prijatie vyššie uvedených postojov a opatrení vhodné bez ohľadu na to, či bude SR v budúcnosti akceptovať a rozvíjať úlohu náhrady Poľska a Litvy vo vzťahu k Ukrajine.

Redakcia ďakuje pánovi Krajčovičovi za zaslanie jeho príspevku. Zároveň sa tiež obracia k ďalším potenciálnym extertným autorom, aby smelo posielali svoje odborné publikácie na zverejnenie prostredníctvom formulára dostupného na adrese http://despiteborders.com/pridaj-clanok.