V priebehu roku 2014 sa bieloruská ekonomika so značnými problémami vyrovnávala s existujúcimi ekonomickými výzvami. Pomáhali jej pritom pôžičky zo strany Ruskej federácie v celkovej výške 4,5 miliardy USD (na jar 2014 poskytnutých 2,5 miliardy a na jeseň 2 miliardy), účelom ktorých bolo navýšenie devízových rezerv a stabilizácia menového kurzu. Možnosti poskytnutia ďalšej finančnej pomoci boli vzhľadom na nepriaznivé vonkajšie podmienky predmetom telefonického rokovania predsedu vlády Ruskej federácie Dmitrija Medvedeva a vtedajšieho predsedu vlády Bieloruska Michaila Miasnikoviča dňa 25. decembra 2014 (1). Metaforicky by sa pritom dalo povedať, že zatiaľ čo Rusko v dôsledku pádu kurzu ruského rubľa dostalo nádchu, Bielorusko utrpelo zápal pľúc; napriek poskytnutiu pôžičiek v celkovej výške 4,5 miliardy USD dosahovali devízové rezervy k 1. januáru 2015 len 5,1 miliardy (oproti 6,6 miliardy k 1. januáru 2014); s cieľom riešenia ekonomických problémov došlo v roku 2014 k minutiu (prejedeniu) 6 miliárd devízových rezerv (po poskytnutí pôžičiek by mali bieloruské devízové rezervy dosahovať sumu 11,1 miliardy USD) (2). Zároveň možno konštatovať, že napriek možnostiam plynúcim z existencie otvoreného trhu Eurázijského hospodárskeho spoločenstva došlo k zhoršeniu obchodných vzťahov s Ruskom a k strate pozícií množstva bieloruských podnikov na ruskom trhu (3) [o. i. v dôsledku tzv. klobásovej vojny; pozri nižšie a tiež (4) (5)]; uvedené trendy sa prejavili v znížení objemu tovarovej výmeny s Ruskom a v znížení objemu exportu na jeho územie v roku 2014 (6). Aktuálnym problémom menovej politiky Bieloruska a obchodných vzťahov s Ruskom bude venovaný nasledujúci článok.

Menová politika

Krízové javy v bieloruskej ekonomike, ktoré sa vyostrili na konci roku 2014, vysvetľujú bieloruské autority tzv. ruským faktorom, a to predovšetkým pádom kurzu ruského rubľa (RUR) (7). Vo vzťahu k problémom spojeným s kurzom RUR bieloruský prezident Alexander Lukašenko dňa 18. decembra 2014 uviedol,  že poveril  vládu Bieloruska, aby požadovala od ruských nákupcov bieloruských tovarov (do Ruska smeruje 40 % bieloruského exportu) platby v dolároch alebo eurách (8) – uvedený krok je pritom nepriateľský z hľadiska záujmu Moskvy na udržaní kurzu RUR na najvyššej možnej úrovni. Lukašenko tiež vyhlásil, že Bielorusko nebude devalvovať domácu menu a  nasledovať tak Moskvu, pričom dodal, že sa takýto postup „kategoricky zakazuje, keďže je nejasné, čo je na ruskom trhu, čo tam kto chce a čo tam bude“ (9). Opatrenia smerujúce k zamedzeniu devalvácie bieloruského rubľa (BYR) za súčasného poklesu hodnoty RUR pritom ako také nepriamo smerujú k zníženiu dopytu po bieloruských tovaroch pre ich relatívne vysokú cenu z pohľadu ruského nákupcu (10). Bieloruské autority dňa 19. decembra 2014 zaviedli tridsaťpercentnú daň z menovej konverzie (zo strany právnických osôb uhrádzaný formou poplatku pri nákupe meny na burze a zo strany fyzických osôb formou poplatku pri nákupe v banke) a ďalšie opatrenia smejúce k zvýšeniu príťažlivosti úspor v BYR, harmonizácii devízového trhu v podmienkach zvýšeného dopytu po cudzích menách a zabráneniu rastu špekulatívnych nálad. Národná banka Bieloruska zároveň zdvihla úrok z transakcií na dodanie likvidity bánk na 50 % (11) [porov. analogické rozhodnutie ruskej centrálnej banky zvýšiť v zodpovedajúcom čase  úrokovú sadzbu na 17 % (12); zvýšením úrokovej sadzby sa reguluje množstvo peňazí v obehu a zvyšuje sa tým hodnota domácej meny; zároveň sa tiež obmedzuje dopyt bánk po cudzej mene (13)]. Zavedenie „dane z valuty“ (aj neskoršia devalvácia BYR) pritom predstavovalo problém pre bieloruských nákupcov surovín (ropa, kovy a i.), ktorí ich nadobúdajú za USD (14). Nákup surovín v „tvrdej mene“ a predaj tovarovej produkcie za BYR (na domácom trhu) či za RUR (na ruskom trhu) stavia bieloruské podniky do ťažkej pozície, v kontexte ktorej vyznieva požiadavka na obojstranné platby v USD resp. eurách prirodzene; ako problematické však možno hodnotiť zvýšenie napätia v rámci bilaterálnych vzťahov s Ruskom a nedostatok ochoty ruských subjektov nakupovať v cudzej mene, ktorý sa v prípade realizácie Lukašenkovej požiadavky premieta do zníženia dopytu po bieloruských tovaroch (15).

Prijaté opatrenia sprvoti vyvolali panickú reakciu (16), v dôsledku ktorej sa kurz BYR prepadol o 35 %. Stal sa tiež nedostupným USD a tiež domáca mena v bankomatoch, čím sa banky usilovali zamedziť výberu BYR a ich následnému prevodu na USD a eurá (17). Po upokojení situácie následne došlo k zníženiu „dane z valuty“ na 20 % (dňa 29. decembra 2014) (18) (19), neskôr  na 10 % (20)(dňa 5. a 6. januára 2015) a jej následnému zrušeniu (21) (22) (dňa 8. a 9. januára 2010). Znižovanie dane o 10 % bolo v oboch prípadoch sprevádzané zdražením USD o 7 – 7,5 %; definitívne zrušenie dane viedlo k očakávateľnému kurzu 13 760 BYR za USD (stav k 20. decembru 2014 predstavoval 10 900 BYR za USD) – od zavedenia „dane za valutu“ BYR devalvoval o 26 % (23). V súvislosti so zavádzaním a postupným rušením „dane z valuty“ možno hovoriť o uskutočnení trojstupňovej devalvačnej operácie, pričom už v momente zavedenia dane išlo o faktickú devalváciu (z pohľadu nákupcu cudzej meny je irelevantné, či časť sumy, výmenu za ktorú nadobudne cudziu menu, predstavuje osobitnú formu dane, alebo či približne rovnakú cenu zaplatí za prostriedky v cudzej mene ako také). Ako sme už naznačili vyššie, dôvodom pre devalváciu BYR je o. i. zabezpečenie dopytu po bieloruských tovaroch v Ruskej federácii. K základným dôvodom patrí neflexibilnosť kurzu BYR počas roku 2014, konkrétne absencia reakcie na zmeny mien okolitých štátov a na zmeny ponuky a dopytu na vnútornom devízovom trhu, výsledkom ktorej pokles hodnoty RUR vyvolal zvýšený dopyt po cudzej mene v Bielorusku: Bielorusi začali hromadne kupovať USD a eurá nielen v snahe uchovať hodnotu svojich úspor, ale aj v snahe výhodne nakúpiť tovary v Ruskej federácii (24).

Z pohľadu bieloruských autorít predstavuje jeden z hlavných problematických dôsledkov devalvácie BYR inflácia. Podľa existujúcich odhadov zapríčiní devalvácia BYR v rozsahu 30 % až 15 % nárast priemernej ceny spotrebných tovarov (v prípade importných tovarov môže ísť o 25 – 26 % nárast) (25). Inflácia v Bielorusku pritom v roku 2014 predstavovala 16,2 %, pričom len za mesiac december 2014 stúpli ceny (v porovnaní s predchádzajúcim mesiacom) o 6 % (26). Pre pálčivý charakter problému s infláciou zaviedla bieloruská vláda dňa 19. decembra 2014 moratórium na rast cien a sankcie za jeho nedodržanie (27). V súvislosti s porušovaním moratória zatvorilo v mesiaci január 2015 bieloruské ministerstvo hospodárstva  desiatky obchodov (28); už v mesiaci december 2014 v ekvivalentnej súvislosti pozastavilo činnosť 13 internetových obchodov (29) (30).

„Klobásová vojna“

Na stránkach časopisu DespiteBorders.com sme sa v osobitnom texte venovali problematike obchádzania ruského embarga na európsku poľnohospodársku a potravinovú produkciu zo strany Bieloruska, ktoré sa podľa dostupných informácií nesporne zaoberá reexportom zakázanej produkcie do Ruska (31). Problém plynie zo skutočnosti, že sa bieloruské autority v roku 2014 odmietli pripojiť k zavedeným sankciám, pričom sa naopak usilujú využiť situáciu vo svoj prospech tým, že sa v súčinnosti s európskymi exportérmi  zaoberajú prebaľovaním tovarov a ich reexportom na územie Ruskej federácie ako tovarov vyrobených v Bielorusku, resp. vystavovaním dokumentácie pre tovary určené pre ruský trh ako tranzitný export smerujúci do Kazachstanu: uvedeným spôsobom vzniká akýsi „bieloruský potravinársky offshore“ (32) (33). Spomínaný „offshore“ umožnil zvýšenie exportu potravín vyrobených zo surovín západnej proveniencie podliehajúcich embargu, pričom k nárastu objemu dovozu došlo v období devalvácie RUR, čo znížilo zisky bieloruských podnikov (34). S participantmi „offshoru“ začala viesť aktívny boj ruská poľnohospodárska inšpekcia, a to nielen vo vzťahu k pašovanému tovaru, ale aj k nekvalitnej produkcii bieloruských podnikov, čím znižuje príjmy účastníkov „offshoru“ (35).

V predkladanom texte nebudeme podrobne mapovať všetky prípady zaisteného pašovaného tovaru a zistených nedostatkov v oblasti kvality potravín: pre ilustráciu však v tomto odseku uvedieme niekoľko príkladov, na základe ktorých si možno utvoriť predstavu o prebiehajúcej „klobásovej vojne“. Dňa 24. novembra 2014 ruská poľnohospodárska inšpekcia (s platnosťou do 9. decembra 2014) z dôvodu nedostatkov v oblasti bezpečnosti potravín zaviedla obmedzenia na dovoz mäsa, mäsovej a mliekarenskej produkcie z 26 bieloruských podnikov; neskôr bol dovoz z časti z nich obnovený (36). Dňa 9. decembra 2014 ruská poľnohospodárska inšpekcia začala kontroly v množstve bieloruských potravinárskych podnikov zamerané na hygienu, výsledkom ktorej bola zistená prítomnosť biologicky kontaminovaných mäsiarskych produktov na konkrétnych závodoch v Bielorusku a zakázaný dovoz ich produkcie na územie Ruska (37).  Dňa 24. decembra 2014 sa boli zosilnené opatrenia na kontrolu bieloruskej potravinárskej produkcie a rozšírený zoznam podnikov preverovaných zo strany ruskej poľnohospodárskej inšpekcie (38). Dňa 6. januára ruská poľnohospodárska inšpekcia z obdobných dôvodov zakázala dovoz vajec produkovaných konkrétnym bieloruským producentom (39).  Dňa 7. januára 2015 pre existujúce problémy ruská poľnohospodárska inšpekcia pre problémy týkajúce sa kvality a hygienickej, resp. veterinárnej dokumentácie rozšírila sankcie na konkrétnych bieloruských producentov mäsa (40). Zákazu dovozu do Ruska aktuálne podlieha značná časť potravinárskej produkcie bieloruských podnikov, pričom sa dňa 13. januára 2015 uskutočnilo rokovanie riaditeľa ruskej poľnohospodárskej inšpekcie s bieloruským ministrom poľnohospodárstva; jeho výsledkom však bolo zdržanlivé stanovisko poľnohospodárskej inšpekcie ohľadom možnosti obnovenia dodávok zakázanej produkcie (41). V mesiaci január 2015 ruská poľnohospodárska inšpekcia zaznamenala rast objemu pašovaného tovaru a nekvalitnej produkcie rastlinného pôvodu vrátane takej, ktorej chýba hodnoverná dokumentácia z strany bieloruských štátnych orgánov (42). Dňa 8. januára 2015 ruská poľnohospodárska inšpekcia vrátila do Bieloruska 20 ton pašovaných poľských jabĺk a 40 ton zeleninársko-ovocinárskej produkcie bez zodpovedajúceho fytosanitárneho označenia (43). Dňa 13. januára 2015 ruská poľnohospodárska inšpekcia vrátila do Bieloruska 29 ton pašovanej rastlinnej produkcie; z toho 19 ton predstavovali jablká bez platnej fytosanitárnej dokumentácie [ktoré sprevádzala neplatná kópia tuniskej dokumentácie overenej bieloruskou stranou a na ktoré bol súčasne vystavený bieloruský reexportný fytosanitárny certifikát],  5 ton zeleninársko-ovocinárskej produkcie s neplatným reexportným certifikátom vydaným bieloruskou stranou a 5 ton zemiakov, cvikly a mrkvy s absenciou dokumentácie potvrdzujúcej bezpečnosť dodávky (44). V reakcii na vývoj udalostí spojených s exportom potravinárskej a poľnohospodárskej produkcie Alexander Lukašenko dňa 27. novembra 2014 uviedol, že bude Bielorusko musieť reagovať, ak sa obchod medzi ním a Ruskom nenormalizuje (45). Dňa 3. decembra 2014 uviedol, že Rusko porušilo všetky existujúce dohody v rámci Colnej únie a že Rusko o pol storočia zaostáva za Bieloruskom v oblasti bezpečnosti potravín (46). Bielorusko v reakcii na obvinenia zo strany Moskvy ohľadom reexportu zakázanej európskej produkcie (47) a po ostrých vyjadreniach Lukašenka na adresu Moskvy obnovilo dňa 8. decembra 2014 colnú kontrolu na hraniciach s Ruskom, ktorá bola zrušená pri vytvorení Colnej únie (48). Podľa medializovaných informácií zo dňa 19. decembra 2014 však bieloruská veterinárna inšpekcia  uznala opodstatnenosť výhrad ruskej poľnohospodárskej inšpekcie voči kvalite produkcie podnikov vyvážajúcich na ruský trh (49). Podobne dňa 9. januára 2015 bola na pôde Colnej únie Eurázijského hospodárskeho spoločenstva zo strany ruskej poľnohospodárskej inšpekcie predložená podrobná správa o narušeniach ohľadom dovozu rastlinnej produkcie z Bieloruska, týkajúca sa najmä negatívnej dynamiky vo vzťahu k vystavovaniu reexporných fytosanitárnych certifikátov v Bielorusku – bieloruskí kolegovia podľa dostupných informácií súhlasili s predloženými faktami a uznali ich nezákonnosť (50).

Záver

Bielorusko-ruské obchodné vzťahy, v rámci ktorých je z bieloruského hľadiska podstatný import surovín z Ruska a export produkcie do Ruska [pripomíname, že ide o 40 % bieloruského exportu; v danej súvislosti uvádza, že zo strany bieloruských autorít neboli uskutočnené žiadne zásadnejšie opatrenia smerom k diverzifikácii odbytísk bieloruskej produkcie (51)], sa zhoršujú nielen na pozadí problémov týkajúcich sa menovej politiky (vývoj kurzu RUR a BYR; pozri vyššie), ale aj „klobásovej vojny“ súvisiacej s fungovaním „bieloruského potravinárskeho offshoru“. V spojitosti s ochladzovaním bilaterálnych vzťahov predmetných štátov zo strany Bieloruska súčasne dochádza k pokusu odôvodniť nutnosť zintenzívnenia spolupráce s EÚ (52), ktoré súčasne predstavuje jeden zo základných argumentov v prospech odmietavého stanoviska k eventuálnej podpore či súčinnosti v oblasti uplatňovania sankcií zavedených Ruskom voči európskej potravinárskej a poľnohospodárskej produkcii (53). Európsky vektor Lukašenka je viditeľný aj vo vzťahu k jeho postojom k dianiu na Ukrajine: v danej súvislosti možno hovoriť o dvojitej hre, keď sa bieloruský prezident usiluje zároveň nadviazať nezávisle od Moskvy pozitívne vzťahy so Západom a súčasne naďalej poberať ekonomickú pomoc z Ruskej federácie (54) (55); pripomíname, že o ďalšiu finančnú pomoc zo strany Moskvy Minsk naposledy požiadal dňa 25. decembra 2014 (56). V podmienkach zhoršujúcej sa situácie bieloruských podnikov na ruskom trhu, ktorý je pre ne základný, bude pre neflexibilnú a stratovú bieloruskú ekonomiku potrebných ešte viac peňažných prostriedkov, než doteraz. Uvedené platí o to skôr, že sú prognózy ďalšieho vývoja v oblasti stability finančného systému a životaschopnosti ekonomiky Bieloruska negatívne [pozri napr. (57) (58)]; hospodárska kríza v Bielorusku z hľadiska vnútorných zdrojov štátu neponúka príliš veľa východísk. Je pritom vysoko nepravdepodobné, že Rusko uvoľní ďalšie pôžičky bez privatizácie bieloruských priemyselných gigantov (59). Ako pomerne pravdepodobný scenár sa javí budúca snaha získať výmenou za istú protihodnotu v oblasti politických postojov a krokov (či už vo vzťahu k Ukrajine alebo vzťahov v rámci Eurázijskej únie) podporu Západu v oblasti poskytnutia pôžičky zo strany Medzinárodného menového fondu [porov. (60) (61) (62)]. Spomínaná dvojitá hra Minska spojená so zhoršovaním politických aj ekonomických vzťahov Bieloruska s Moskvou nadobúda špecifický význam z hľadiska očakávaného konania prezidentských volieb v Bielorusku v termíne do 20. novembra 2015 (63), s najvyššou pravdepodobnosťou však dňa 15. novembra 2015 (64); možno vysloviť predpoklad, že sa Lukašenko bude usilovať zabezpečiť zhovievavú pozíciu Západu voči priebehu a výsledku volieb.