Maďarský historik László Szarka pochádza zo slovenskej Galanty a na bratislavskej Univerzite Komenského študoval odbor história. Pracoval v Slovenskej akadémii vied, kde pôsobil o. i. aj na jej detašovanom pracovisku v Budapešti. Po roku 1978 pracoval v Historickom ústave Maďarskej akadémie vied. Od roku 2001 je riaditeľom Ústavu pre výskum národnostných menšín pri Maďarskej akadémii vied. Predmetom jeho výskumu sú dejiny Slovenska, slovensko-maďarské vzťahy a problematika národnostných vzťahov v strednej Európe v širšom kontexte.

Hneď prvý spor v slovensko-maďarskej diskusii o menšinovej problematike sa týka terminologického označenia. Kým Slováci, podobne ako aj Česi, hovoria o „národnostných menšinách”, maďarskí experti aj politici hovoria o „národných menšinách.” Aký je rozdiel medzi uvedenými pojmami?
Termín „national minority” je a určite ešte dlho zostane pojmom diskutabilným, keďže v z hľadiska rozličných metodologických prístupov môžeme tento typ menšín definovať rôzne.  Problém rozdielnosti slovenského pojmu „národnostná” a maďarského „nemzeti” (t.j. národná) nie je zaťažený ani tak pojmovo, ako interpretačne v rôznych politických prejavoch. V slovenskom politickom diskurze národnostné menšiny sú akýmisi nevyjasnenými skupinami, ktoré majú iné „národnostné”  charakteristiky než väčšinový národ,  kým v prípade maďarskej politickej interpretácie ide o menšiny, ktoré majú v štruktúre svojej identity dominantne maďarské národné väzby V súčasnosti panuje viac menej teoretická zhoda asi len v tom, že národné menšiny sú opakom migračných menšín, majú totiž autochtónny charakter, t. j. buď žijú na tom istom území, alebo v tej istej krajine , kde žili už aj predtým, než sa v dôsledku zmien štátnych hraníc alebo vnútornej migrácie v rámci svojej krajiny dostali do menšinového postavenia.

Do akej miery predstavuje problematika maďarských menšín v zahraničí mobilizačný faktor v maďarskej vnútornej politike, napr. v súvislosti s blížiacimi sa parlamentnými voľbami?
Otázky siedmich maďarských menšinových komunít, žijúcich v štátoch, susediacich s Maďarskom, sú permanentne tematizované v maďarských etnopolitických a národnopolitických diskusiách a to má zákonite aj dôsledky na vnútropolitické diskusie, najmä straníckopolitického charakteru. Jednotlivé politické strany majú totiž pomerne vyhranené postoje k možným optimálnym právnym a politickým riešeniam otvorených otázok právneho postavenia maďarských menšín, ako aj k otázkam budovania voľných vzťahov medzi Maďarskom a jednotlivými menšinovými komunitami v okolitých štátoch. Výraznejšia predvolebná  tematizácia maďarských menšín pravdepodobne nenastane, lebo na prehre FIDESZ-u v roku 2006 sa do značnej miery podieľala radikálna rétorika niektorých jeho popredných predstaviteľov práve v otázke dvojitého štátneho občianstva. Väčšina maďarskej verejnej mienky sa díva na maďarské menšiny veľmi triezvo, vidí nové možnosti po vstupe do schengenskej zóny, ako aj problémy, ktoré sú permanentne politizované v bilaterálnych reláciách. Vo volebnej kampani teda predpokladám skôr zdržanlivosť v tematizácii menšinových otázok, ale je celkom ľahko možné aj to, že sa národná rétorika napriek nepriaznivým skúsenostiam pravicových strán presadí ako mobilizačný faktor aj v nasledujúcom rušnom období.

Odlišujú sa od seba prístupy jednotlivých politických strán, resp. politických prúdov v Maďarsku k problematike maďarských menšín v zahraničí?
Veľmi výrazne. Liberáli, predstavovaní stranou Zväz slobodných demokratov, považujú hocijaký politický tlak, alebo zásah do menšinového života v susedných krajinách zo strany maďarských úradov alebo strán za neprípustný. Prioritou je pre nich dobré spolunažívanie medzi väčšinovými národmi a menšinami. Dôraz kladú  predovšetkým na potrebu integrácie menšinových komunít v danom štáte. Podobne socialisti vo svojej modernizačnej rétorike hľadajú priestor v spolupráci so susednými štátmi a vo využívaní rôznych kooperačných možností v rámci EÚ.  FIDESZ a kresťanskí demokrati, podobne ako Maďarské demokratické fórum,  považujú za najdôležitejšie vybudovanie právnych pozícií samosprávnych, autonómnych menšinových komunít, ktoré by zabránili ich asimilácii a umožnili by ich účinkovanie ako faktorov v regionálnej politike na subštátnej úrovni. Mimoparlamentná krajná pravica zas hrozí intolerantnými heslami anachronistického revizionizmu a pôsobí takto mimoriadne negatívne v medzištátnych vzťahoch Maďarska.

Maďarskí lídri na Slovensku majú spomedzi partnerov v Maďarsku najužšie vzťahy s pravicovým Fideszom – Maďarskou občianskou stranou? Platí to aj o ostatných maďarských menšinových politikoch v zahraničí?
Všetky tieto strany majú svojich prívržencov i klientov aj medzi menšinovými politickými elitami, ale skoro v každej menšinovej komunite prevažuje vplyv FIDESZ-u. Menšinové maďarské strany majú dosť často zákulisné alebo aj otvorené diskusie s predstaviteľmi najväčšej opozičnej strany. V ich prostredí nechýbajú ťažké a principiálne diskusie, ako to bolo napríklad počas predvolebnej kampane v Rumunsku medzi Demokratickým zväzom Maďarov v Rumunsku (ďalej DZMR) a Fideszom. Celkovo však Fidesz má najlepšie vybudované svoje vzťahy k menšinovým stranám. Jeho postoje v menšinovej politike sú proaktívne, kým v prípade Maďarskej socialistickej strany ide skôr len o nie celkom koordinované aktivity tzv. národne orientovaných príslušníkov vedenia strany.

Prejavuje sa táto diferenciácia aj v každodennej politike maďarskej menšinovej politickej reprezentácie, resp. v jej organizačnej diferenciácii?  
Maďarské menšinové strany zostali jednotné, alebo stali sa jednotnými subjektmi len v Rumunsku a na Slovensku. Na Podkarpatskej Rusi fungujú dve politické strany, ktoré majú svoje opodstatnenie práve v dôsledku tejto diferenciácie: Kultúrny zväz podkarpatských Maďarov je zviazaný s Fideszom asi najviac zo všetkých menšinových maďarských strán, kým Demokratický zväz Maďarov na Ukrajine úzko spolupracuje práve s  Maďarskou socialistickou stranou. Päť, resp. šesť maďarských strán, ktoré existujú vo Vojvodine, sa hlási k rozličným politickým smerom, ale vnútorné tlaky na ich koaličnú spoluprácu sú stále silnejšie.  V prípade Strany maďarskej koalície na Slovensku, ako aj DZMR vidieť snahu o vyrovnané vzťahy s každou maďarskou parlamentnou stranou, ako aj s jednotlivými vládami Maďarskej republiky. Stranícke priority sa dostávajú k slovu skôr len na úrovni individuálnych, resp. frakčných postojov.

Nazdávate sa, že súčasná medzinárodná úprava postavenia národnostných menšín je dostatočná? V čom by ju bolo možné zmeniť?
Na základe porovnania niektorých modelových riešení národných menšín, ako napr. v Južnom Tirolsku, v Belgicku, Dánsku, Fínsku, Slovinsku so situáciou v krajinách, kde pravidelne dochádza k reštrikciám menšinových práv, považujem za potrebné sprísniť monitoring a kontrolu dodržiavania medzinárodných dokumentov a záväzkov. Na druhej strane treba vidieť, že menšinové problémy v jednotlivých regiónoch Európy, resp. EÚ sú navzájom veľmi rozdielne, ale v rámci jednotlivých regiónov sa vlastne ani nedajú riešiť bez úzkej spolupráce zainteresovaných štátov a menšín. Úprimne verím tomu, že túto banálne jednoduchú tézu podarí sa nám tu, v Podunajsku premeniť v prax a postupne sa tu vytvorí akýsi menšinový kódex strednej a východnej zóny Únie.

Máte na mysli nejaké iné štandardy, ako tie, ktoré vyplývajú z dokumentov Rady Európy, resp. OBSE?
Dva najvýznamnejšie medzinárodnoprávne dokumenty Rady Európy, t. j.  Rámcová dohoda o menšinách, resp. Európska charta regionálnych a menšinových jazykov, podobne ako jednotlivé odporúčania Vysokého komisára OBSE pre menšinové záležitosti znamenajú slušné východisko pre upevnenie medzinárodného systému menšinových práv. Rozdiely medzi jednotlivými regiónmi Európy sú však stále pomerne veľké. Kým napríklad v severnej i južnej Európe sú bežné rozdielne modely etnoregionálnych, resp. etnokultúrnych autonómií a vo Veľkej Británii sa otázky škótskej a waleskej samosprávy riešia v rámci tzv. devolučného procesu prostredníctvom rozšírenia autonómnych kompetencií regionálnych  inštitúcií, v iných krajinách sa menšinová otázka skoro výlučne stotožňuje s problematikou integrácie migrantov. Jednotlivé regióny Európy jednoducho majú svoje osobitné dejiny, rozdielnu etnickú štruktúru, iné štátne filozofie a národnoštátne ambície. Preto si myslím, že by bolo nesmierne užitočné, keby vznikla, resp. oživila sa stredoeurópska iniciatíva pre vyhodnotenie spoločných znakov menšinovej politiky a menšinových práv v našom regióne. Tak napríklad vzájomné jazykové, kultúrne, historické, regionálne väzby „príbuzných” národných a menšinových komunít  („kin state”, „kin minority”) by si v našom stále viac integrovanom priestore vyžadovali konečne nejakú spoločnú regionálnu reguláciu. Namiesto vzájomných výčitiek a krívd, alebo často kontraproduktívnej politiky reciprocity, by sa stredoeurópske štáty mali usilovať o harmonizáciu svojich štátnych a národných záujmov aj v etnopolitickej oblasti.

V čom sa líši pozícia maďarskej menšiny na Slovensku od postavenia Maďarov v iných štátoch, napr. v Srbsku, Rumunsku alebo na Ukrajine?
Značné rozdiely sú v právnom i politickom postavení, ktoré vyplývajú z regionálnej bázy týchto troch menšín. Vojvodina, Sikulská zem ako aj ďalšie menšie regióny Sedmohradska, ako aj Podkarpatská župa sú priam stvorené na vytvorenie ozajstných multikultúrnych modelov, tak, ako je to naznačené v štatúte autonómnej Vojvodiny. Srbsko spolu so Slovinskom a Chorvátskom disponuje rozsiahlym menšinovým zákonodarstvom, uznáva princíp kolektívnych práv ako aj princíp menšinovej samosprávy. V Rumunsku a na Ukrajine sa v posledných mesiacoch objavujú skôr náznaky „slovakizácie” menšinovej politiky, t. j. možno hovoriť o reštrikciách menšinovej politike.

V čom sa tieto reštrikcie prejavujú na Slovensku, resp. v Rumunsku a v Ukrajine?
Na Slovensku a v Rumunsku neexistuje súhrnný menšinový zákon, v Ukrajine zas síce zákon v roku 1992 prijali, ale rôzne vládne a nižšie nariadenia sú v rozpore s touto právnou normou. Situácia v týchto troch krajinách je podobná aj preto, lebo v nich na jednej strane existuje mnoho menšinových komunít, ale iba Rusi na Ukrajine, resp. Maďari na Slovensku a v Rumunsku sa dokážu pomocou vlastných síl, bez hocijakej pozitívnej diskriminácie uplatniť aj v celoštátnych parlamentných voľbách.  Maďarské etnické strany sa dostali v dôsledku parlamentnej matematiky aj do koaličných vládnych pozícií,  čo naznačilo možnosti vybudovania určitého participatívneho modelu v týchto dvoch krajinách. Namiesto toho však na Slovensku i v Rumunsku nastal obrat po posledných parlamentných voľbách. V dôsledku chýbajúcej zákonnej normy, ktorá by zabezpečila adekvátnu účasť na jednotlivých ministerstvách v podobe národnostných sekcií, resp. oddelení, podobne ako to fungovalo dlhé desaťročia aj za komunizmu, sa dostali uvedené menšinové komunity dostali nielen mimo vládnych ale aj iných celoštátnych a neraz aj regionálnych politických pozícií, a musia sa zmieriť s možnosťou politickej účasti  takmer výlučne na úrovni lokálnych samospráv. V takejto situácii je potom ťažké hovoriť o zachovaní statusu quo v menšinovej politike.

Ako vyzerá medzivládny dialóg s inými susedmi Maďarska, čo sa týka menšinovej problematiky?
Súčasnú situáciu vnímam jednak ako logický dôsledok rozdielnosti etnopolitických modelov v oboch štátoch, jednak ako dôsledok zvýraznenia slovenského národnoštátneho prístupu od vstupu do EÚ, resp. od nástupu súčasnej vládnej koalície. Ide o opačný prístup, než  v Maďarsku, kde sa vytvoril priestor pre posun smerom k multikultúrnej spoločnosti. Je však zároveň pravdou, že národné a etnické menšiny, žijúce v Maďarsku, ktoré materinským jazykom je už v prevažnej miere maďarčina a ich dvojjazyčnosť je úplne iného charakteru než v prípade Maďarov na Slovensku, môže vzbudiť dojem, že Maďarsko už absolvovalo asimilačné etapy menšinovej politiky a teraz už si môže dovoliť robiť liberálnu politiku. Absencia právneho vymedzenia štatútu menšín, ako aj adekvátnych funkčných a zodpovedných vládnych, župných orgánov na príslušných ministerstvách ako aj v rôznych celoštátnych odborných inštitúciách, svedčí o tom, že na Slovensku sa neuvažuje o korekcii tejto jednostrannej politiky.

V prostredí maďarských menšín, ale aj v samotnom Maďarsku sa hovorí o potrebe kolektívnych práv pre menšiny. Čo treba pod tým chápať?
Komunity, ktoré sú tak dobre organizované ako Maďari na Slovensku, nemôžu dlhodobo existovať bez explicitného uznania ich kolektívnych práv na vlastné riadenie svojich kultúrnych a školských inštitúcii , alebo na aktívnu spoluúčasť v plánovaní a riadení svojich regiónov a lokalít. Mečiarovské dedičstvo administratívneho rozdelenia a jeho dopad na každodenné fungovanie regionálnych samospráv na južnom Slovensku svedčí o tom, že pre 572 tisíc slovenských štátnych občanov je tento systém jednoznačne diskriminačný, už aj len  z geografického, dopravného alebo jazykového hľadiska, nehovoriac o mnohých nevýhodách, ktoré vyplývajú z toho, že v regionálnej samospráve, vo vedúcich funkciách v  inštitúciách sú reprezentovaní rovnako neprimerane ako na celoštátnej úrovni.

Môže byť poskytnutie takýchto práv prínosom pre postavenie menšín, ale aj z hľadiska rozvoja bilaterálnych vzťahov medzi susednými štátmi?
Slovensko má zo svojich československých dejín pomerne slušné pozitívne tradície menšinovej politiky. Zabezpečenie aktívnej účasti v politickom rozhodovaní, adekvátnej, primeranej reprezentácie menšín vo všetkých vládnych, samosprávnych a iných odborných orgánoch, inštitúciách, prinajmenšom v regióne, kde stále ešte viac než 430 obcí a miest má lokálnu prevahu maďarského obyvateľstva. To by malo byť kombinované so samosprávnym systémom menšinového školstva, kultúry, tlače a cirkví a mohlo by vytvoriť základy pozitívneho slovenského etnopolitického modelu.

V Maďarsku sa po roku 1993 etabloval systém tzv. menšinových samospráv. Je podľa Vás takýto systém dostatočne efektívny pre ochranu menšinových práv, či dokonca pre revitalizáciu národnostných menšín?
Trinásť menšín v Maďarsku patrí typologicky do inej, veľmi významnej kategórie európskych menšín, akými sú napríklad Maďari na Slovensku alebo Slováci v Čechách. Pre nich bolo potrebné vytvoriť legitímne, zvolené samosprávy, ktoré môžu na miestnej, regionálnej a celoštátnej úrovni samostatne rozhodovať o svojich najdôležitejších úlohách, projektoch, akciách,  zámeroch atď. Menšinové samosprávy samé o sebe nie sú žiadnou zázračnou zbraňou, ale vytvorili priestor pre vlastné iniciatívy, pre plánovaný rozvoj vlastnej kultúry, školstva, ako aj rozvoj inštitúcii vo vlastnej réžii. Jednorazová štátna podpora vo forme budov, potom vo forme podpory preberania vlastných inštitúcii, ako aj ročná rozpočtová a grantová podpora umožňuje týmto samosprávam pomerne aktívny život. Najmä v prípade, ak sa vo svojich lokalitách dokážu dohodnúť s miestnou väčšinovou samosprávou, a pritom všetkom sú ešte schopné rozširovať vzťahy so svojimi materskými štátmi. A práve takým dobrým príkladom sú slovenské samosprávy, ktoré síce nedokázali zastaviť jazykovú asimiláciu, ale počet ľudí, ktorí sa hlásili k slovenskej národnosti a slovenskému kultúrnemu dedičstvu, sa zvýšil za desať rokov takmer o 70 percent.

Aké sú hlavné problémy jeho fungovania?
Nedostatok financií, nejasné pravidlá vo voľbách, pomerne malá aktivita viacerých menšinových regiónov, príliš veľká dominancia budapeštianskych menšinových centrál, nedostatok mladých schopných kádrov atd. Väčšinová maďarská verejnosť považuje menšiny za vedľajší problém, a to občas vyvoláva dojem nezáujmu o domáce menšiny. Keďže menšiny, ktorých početnosť rádovo dosahuje tisícky, resp. desaťtisíce ľudí, žijú rozptýlene po maďarských župách, predstavujú partnerov skôr na lokálnej a regionálnej úrovni. Jedinou celoštátnou menšinou, ktorá vyvoláva záujem väčšiny, sú Rómovia. Pre nich by však okrem menšinových samospráv bolo potrebné vytvoriť čo najrýchlejšie novú sociálno-integračnú legislatívu, ktorá by prinútila maďarské vládne elity, ako aj maďarskú verejnosť uvažovať o stratégii maďarsko-rómskeho spolunažívania.

Do akej miery je podľa vás vhodné nadväzovanie priamych inštitucionálnych väzieb medzi maďarskými štátnymi inštitúciami a príslušníkmi maďarských komunít v zahraničí? Myslíte si, že kroky, akými bolo napr. zvolanie Fóra poslancov karpatskej kotliny, resp. v nedávnej minulosti prijatie zákona o Maďaroch, žijúcich v zahraničí, môžu prispieť k upevneniu bilaterálnych vzťahov medzi Maďarskom a jeho susedmi?
Problém vzťahov maďarských menšín s Maďarskom existuje iba 90 rokov. Piata menšinová generácia ešte stále dominantne používa ako materinský jazyk maďarčinu,  má dominantne maďarské národné a historické vedomie, pričom samozrejme jej príslušníci sú lojálni štátni občania svojho štátu. Vzťahový problém s tzv. kin state, s materskou národnou spoločnosťou, súčasťou kultúry a histórie  ktorej sú aj menšinové komunity, si vyžaduje nejaké stabilné  riešenie. Krajanský zákon bol a je podľa mňa užitočným nástrojom. Podobne, ako v prípade dvoch slovenských krajanských zákonov  môžeme hovoriť o pozitívnom prelome postoja Slovenskej republiky k svojim krajanským komunitám v Podunajsku.

Bez politickej legitimity parlamentných, župných, lokálnych  poslancov, zvolených predstaviteľov by maďarské menšinové komunity nemali žiadny legitímny politický vzťah k Maďarskej republike. Asi nikto nechce, aby sa vytvárali znovu nejaké podzemné, ilegálne spojenia medzi menšinami a materskými štátmi ako v medzivojnovom období.

Vstúpili sme do schengenskej zóny práve vo fáze, keď maďarsko-slovenské vzťahy boli na mŕtvom bode. Napriek tomu je nemysliteľné, že dlhodobo budeme v integrovanom priestore nečinne sledovať možnosti, ktoré táto integrácia vytvorila. S určitým nadsadením by sme mohli povedať, že nadnárodné spoločnosti za posledných desať rokov urobili viac v pohraničnom priestore v oboch štátoch než naše „vlády a strany” za ostatných päťdesiat rokov. A to preto lebo sa správajú tak, ako je to v integrovanom priestore možné a potrebné. Bude naším nešťastím, keď čoskoro odídu ďalej a nám zostanú len tie naše národnostné ťahanice.

Súhlasím s vami. Jednou vecou je však dialóg na úrovni občianskej spoločnosti a samozrejme aj dialóg medzi poslancami, ktorý predstavuje štandard komunikácie v rámci zjednocujúcej sa Európy. Inou otázkou však je, ak napr. maďarský parlament prijme zákon o zahraničných Maďaroch s platnosťou aj na území cudzieho štátu. Alebo – ak sa Fórum poslancov Karpatskej kotliny, členmi ktorého sú poslanci parlamentov susedných suverénnych štátov, stáva stálou inštitúciu maďarského Národného zhromaždenia, resp. jeho poradným orgánom. Považujete takýto postup za štandardný?
Všetky naše komparatívne analýzy krajanskej politiky Maďarska, Slovenska, Rumunska, Slovenska,  alebo aj Chorvátska či Slovinska potvrdzujú poznanie, že jediným zásadným rozdielom  medzi modelmi krajanskej politiky týchto štátov je v tom, že Maďarsko musí vychádzať z postatne rozdielnej etnopolitickej skutočnosti, než ostatné štáty. Typologické rozdielnosti maďarských menšín, medzi ktoré patrí  napríklad ich národné povedomie, ktoré bolo v období ich vzniku v rokoch 1918-1920 už takmer uzavreté a pevné, ich početnosť, územná kompaktnosť i fyzická blízkosť k hraniciam, jazyková vitalita, organizovanosť, ale aj ich početná parlamentná reprezentácia nemôže ani jedna maďarská vláda nechať bez povšimnutia. Obnovený slovenský krajanský zákon, ako aj Stála konferencia Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí funguje  podľa našich analýz v posledných rokoch omnoho účinnejšie, než maďarská zákonná norma alebo podobné maďarské vládne, resp. parlamentné orgány.  Samozrejme, bolo by ideálne, keby susedné štáty namiesto prestížnych  a nacionalistických diskurzov viedli medzi sebou dialóg v záujme regionálnej úpravy uvedených cezhraničných národných vzťahov.

Do akej miery má problematika menšín ovplyvňovať charakter bilaterálnych vzťahov medzi dvoma štátmi?
Maďarské intelektuálne prostredie je zaneprázdnené v súčasnosti inými existenčnými problémami maďarského štátu a spoločnosti. Menšinové maďarské elity zo Sedmohradska, Vojvodiny a južného Slovenska, ale aj z ostatných menšinových maďarských komunít majú čoraz kritickejší pohľad na dianie v Maďarsku a osobitne to platí aj v prípade maďarskej  menšinovej politiky. Pre slovensko-maďarský dialóg je však nevyhnutné, aby tieto menšinové elity posilnili svoje pozície práve vďaka svojim dvojitým väzbám, znalostiam, ambíciám, zodpovednosti a zainteresovanosti. Bez nich, na ich účet sa môžu dohodnúť iba vládne elity národných štátov, ktoré o sebe myslia, že sú zodpovední len za svoj väčšinový národ, pričom 20 percent populácie Slovenska, resp. 8-9 percent obyvateľstva Maďarska nepatrí do ich kompetencie.

Aký je váš názor na miesto „historickej politiky”, t. j. otvárania sporných otázok z nedávnej minulosti, v bilaterálnych slovensko-maďarských vzťahoch? Ako tieto otázky rieši Maďarsko, resp. maďarská politická a intelektuálna sféra, s inými susedmi?
Maďarské elity sú prinajmenšom rovnako rozdvojené ako slovenské, české, alebo poľské. Na všetko, na každý zásadný problém máme minimálne dva náhľady, ponúkame dvojaké riešenia, najčastejšie diametrálne odlišné. Z tejto situácie, ktorá je v klasických európskych demokraciách úplne normálna, však v našich spoločnostiach vzniká svojský druh ohromenia. V medzinárodných vzťahoch  sa tieto vnútorné konflikty inštrumentalizujú v prospech vlastných sebeckých a nacionalistických cieľov, ktoré potom neraz politici zvyknú „prisoliť” triviálnymi historickými  mýtami a polopravdami. Emociálny nános susedských vzťahov je ideálnou živnou pôdou pre takýto postup. A tak je daný banálny recept na bilaterálne  nesváry a konfikty.

Nestraný historik, ktorý nie je závislý od politických strán alebo od vlády, ale zároveň si popri svojej nezaujatosti uvedomuje svoju spoločenskú i nadnárodnú zodpovednosť, to v takejto konštelácii nemá ľahké. Maďarská historiografia venuje čoraz väčšiu pozornosť spolupráci so susednými štátmi, fungujú zmiešané komisie historikov a vychádzajú aj preklady z tvorby slovenskej, rumunskej, srbskej, ukrajinskej,  chorvátskej i slovinskej historiografie. Prípravy „spoločných učebníc” dejepisu su ešte v nedohladne,  ale čoraz viac sa o nich uvažuje a píše. Máme dejiny i prítomnosť sčasti spoločnú, ale omnoho viac navzájom neznámu a preto cudziu a nerešpektovanú. Podobne ako naše jazyky navzájom majú prestíž ako keby išlo o  vzdialené reči z iných kontinentov, aj naša minulosť je iba v minimálnej miere zdrojom spoločných hodnôt. O absurdnosti tejto situácie sa v Maďarsku hovorí a píše podstatne viac, než u susedov. Návody a pokusy o rozumné riešenia sú však spravidla brzdené podobne jednostrannými pravdami, ako je to príznačné aj pre kritiku maďarských postojov u našich susedov.