Odkedy v roku 2002 vyšlo najavo, že Irán viac ako jednu dekádu tajne rozvíjal jadrový program napriek tomu, že ako signatár Zmluvy o nešírení jadrových zbraní bol povinný o všetkých svojich aktivitách v tejto oblasti informovať Medzinárodnú agentúru pre atómovú energiu (MAAE alebo IAEA – International Atomic Energy Agency), iránsky jadrový program sa stal politickou záležitosťou a to na dvoch úrovniach: domácej a zahraničnej. Iránski politici ho používajú ako súčasť svojho populistického arzenálu, vyhlasujúc ho za zdroj „národnej hrdosti a prostriedok modernizácie a diverzifikácie zdrojov energie”, na druhej strane zahraničie špekuluje o možnom zneužití jadrového potenciálu na vojnové ciele.

Irán totiž v roku 1970 ratifikoval Zmluvu o nešírení jadrových zbraní, čo ho zaväzuje nevyrábať jadrové zbrane a nepokúšať sa ich získať inou cestou. Ako však odhaľujú pravidelné správy z inšpekcií medzinárodných organizácií a spravodajských služieb, Irán túto zmluvu prinajmenšom nedodržiava. Hoci obohacovanie uránu, ktorého sa islamská republika nechce za žiadnych okolností vzdať Zmluva o nešírení jadrových zbraní výslovne nezakazuje, medzinárodné spoločenstvo sa ho snaží zastaviť. Práve stupeň obohatenia uránu totiž určuje, či bude vyrobené „len neškodné palivo” do jadrových elektrární (obohatené maximálne po úroveň 4 %) alebo vysoko obohatená zlúčenina (90 %) použiteľná v jadrových hlaviciach.

Irán a potreba jadrovej energie

Už od 50. rokov iránska vláda vyhlasuje, že jej jadrový program je výlučne mierového charakteru a jeho jediným cieľom je rozvíjať kapacity na výrobu jadrovej energie a elektriny. Od roku 2010 plánuje Irán vyrábať až 6 000 MW elektriny z jadrovej energie (1). Ešte v roku 2006 bol však podiel jadrovej energie na celkovej iránskej produkcii energie nulový.

Podľa predstaviteľov iránskej vlády je civilný jadrový program pre krajinu životne dôležitý vzhľadom na jej rýchly demografický rast a industrializáciu. Hoci rýchlosť industrializácie Iránu je pre ekonomické sankcie a zlú alokáciu zdrojov relatívna. V každom prípade sa veľkosť populácie za posledných 20 rokov viac ako zdvojnásobila a Irán, krajina s tretími najväčšími preskúmanými zásobami ropy (10 % svetových zásob) a druhými najväčšími zásobami zemného plynu (15 %), musí pravidelne dovážať benzín a elektrinu, aby pokryl svoje energetické potreby. Na jednej strane sa jeho spotreba týchto surovín neustále zvyšuje, na druhej strane ich ťažba upadá – jednak kvôli znižujúcemu sa stavu rezerv iránskej ropy, ktorých vyčerpanie Iránske ministerstvo pre ropu odhaduje do konca tohto storočia (vyhlásenie námestníka pre medzinárodné vzťahy ministerstva Hadi Nežáda-Hoseiniana z 10. októbra 2005) (2), jednak pre nedostatočný prísun nových technológií – a tak kvôli nedostatočným kapacitám na rafináciu ropy Irán dováža až tretinu domácej spotreby benzínu a dokonca aj pre jedinú tepelnú elektráreň na plyn na brehu Kaspického mora musí plyn dovážať. A tak hoci príjmy z predaja ropy predstavujú až okolo 80 % všetkých príjmov vlády, približne šestinu týchto peňazí hneď minie na nákup rafinovaných ropných produktov. Tie vláda dotuje a domácemu obyvateľstvu predáva pod cenu, čo podporuje neustály rast spotreby. Dňa 16. februára na tento cieľ vyčlenila v štátnom rozpočte na nasledujúci rok 3 miliardy USD. Paradoxné pritom je, že sa iránska vláda minulý rok zaviazala postaviť novú rafinériu v Indonézii namiesto toho, aby obnovila svoje národné kapacity a stala sa tak sebestačnou, čo by bolo v konečnom dôsledku pravdepodobne lacnejšie ako jadrový program. Irán však argumentuje tým, že potrebuje nový zdroj energie. Okrem toho, v symbolickej rovine, sa civilná jadrová energetika, ktorá by bola prvá svojho druhu v regióne Blízkeho východu, vníma ako dôležitý krok k modernizácii krajiny a k získaniu statusu regionálnej mocnosti. Práve z tohto pohľadu je preto iránsky jadrový program dovnútra aj navonok prezentovaný ako otázka národnej hrdosti. V tejto súvislosti sa však vynárajú prinajmenšom dve otázky: prečo potom Irán svoju národnú hrdosť takmer 20 rokov tajil? A či len civilná jadrová energetika môže akejkoľvek krajine zabezpečiť veľmocenské postavenie?

Chronológia vývoja iránskeho jadrového programu
Iránsky jadrový program spustili ešte v 50. rokoch 20. storočia za vlády šacha Mohameda Rezu Pahlávího za podpory a spolupráce USA a neskôr Európy. Irán a USA ešte v roku 1957 uzavreli bilaterálne dohody o rozvoji civilného jadrového programu v rámci iniciatívy „Atoms for Peace”. Za Pahlávího vlády, ktorý sa stal šachom v 1953 po zvrhnutí Mohameda Mossadeka za pomoci CIA, sa iránsky režim vnímal ako dostatočne stabilný a priateľský voči Západu a nepredstavoval v ich ponímaní hrozbu jadrovej proliferácie. V roku 1959 založili Teheránske jadrové výskumné centrum (TNRC – Teheran Nuclear Research Center) riadené Iránskou organizáciou pre atómovú energiu (AEOI – Atomic Energy Organization of Iran, (3)). Centrum bolo vybavené jedným Američanmi dodaným výskumným jadrovým reaktorom s výkonom 5MW, funkčným od roku 1967 a využívajúcim vysoko obohatený urán (5). Tento reaktor je dodnes v prevádzke v areáli Amir-Abad v Teheráne.

Irán sa stal signatárom Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NNPT) (5) v roku 1968 a parlament ju ratifikoval v roku 1970. Pahláví za pomoci USA plánoval do roku 2000 postaviť po celej krajine až 23 jadrových elektrární a vyrábať v nich do roku 1994 minimálne 23 000 MW elektriny a šetriť tak domáce ropné rezervy. S týmto cieľom v roku 1974 prijali iránsky energetický zákon, pokrývajúci okrem iného aktivity, pre ktoré bola založená AEOI. Tieto aktivity zahŕňajú využitie atómovej energie a rádioaktivity v priemysle, poľnohospodárstve a službách, výstavbu jadrových elektrární a odsoľovacích zariadení, produkciu surovín nevyhnutných pre tieto projekty, vytvorenie potrebnej vedeckej a technickej infraštruktúry, ako aj koordináciu a kontrolu všetkých aktivít súvisiacich s rozvojom jadrového programu krajiny (6).

Prvá elektráreň, Bušéhr, mala dodávať energiu mestu Širaz. Zmluvu na výstavbu elektrárne v hodnote 4 – 6 mld. USD dostala v roku 1975 nemecká spoločnosť Kraftwerk Union AG (partenariát spoločností Siemens AG a AEG Telefunken). Výstavba dvoch blokov s výkonom 1 196 MW zverená spoločnosti ThyssenKrupp mala byť dokončená v roku 1981.

Minister zahraničia USA Henry Kissinger podpísal v roku 1975 Memorandum č. 292 rozhodnutia v otázke národnej bezpečnosti nazvané Spolupráca U.S. – Irán obsahujúce podrobnosti o predaji jadrových zariadení, ktorý mal americkým firmám vyniesť viac ako 6 mil. USD. V tom čase Irán ťažil viac ako 6 mil. barelov ropy denne – v porovnaní so súčasnými necelými 4 mil. barelov .

Americký prezident Gerald Ford v roku 1976 podpísal nariadenie ponúkajúce Teheránu možnosť kúpiť a využívať zariadenie na konverziu použitého jadrového paliva americkej výroby, umožňujúce extrahovať z paliva plutónium. Cieľom zmluvy bolo umožniť Iránu riadiť kompletný cyklus atómu, so všetkými rizikami v rámci šírenia zbraní hromadného ničenia, ktoré tento predaj mohol vyvolať. Henry Kissinger akékoľvek riziko proliferácie poprel. Američania si od tohto kroku sľubovali zníženie iránskej spotreby ropy a petrochemických výrobkov a uvoľnenie ich vyššieho objemu na export (7).

Rozhodujúci medzník v spolupráci so zahraničím znamenala iránska revolúcia. Program po revolúcii v roku 1979 dočasne pozastavili. Ajatolláh Chomejní ho najprv označil za neislamský, hoci neskôr názor zmenil. Spojené štáty, ktoré mali na základe pred revolúciou uzavretých zmlúv dodať Iránu jadrové palivo, odmietli tak dodať tovar, ako aj vrátiť už zinkasované miliardy USD. Rovnako aj zmluva s Kraftwerk Union o výstavbe elektrárne v Búšehri z roku 1975 sa skončila odstúpením spoločnosti a jej odchodom z krajiny. Práce na Búšehri boli zastavené v januári 1979 a v júli 1979 spoločnosť z krajiny odišla. Odstúpenie od zmluvy odôvodnili nesplácaním podlžností zo strany Teheránu vo výške 450 mil. USD. Nemecko rovnako odmietlo exportovať potrebné vybavenia aj vrátiť už zinkasovaných 2,5 mld. USD (8). Prvý z búšehrských reaktorov ostal napoly nedokončený, druhý dokončili na 85 %. (V roku 1984 Kraftwerk Union skúmala možnosť dokončenia projektu, kvôli iránsko-irackej vojne však od tejto možnosti upustila. Reaktory následne v období od marca 1984 do 1988 poškodili viaceré iracké letecké nálety. V roku 1990 začal Irán hľadať partnerov na dokončenie projektu, pre vládnuci politický režim a americké ekonomické sankcie sa objavil len mizivý počet záujemcov).

Francúzska spoločnosť Framatome, dcérska spoločnosť firmy Areva, sa tiež z Iránu stiahla. Francúzsko po roku 1979, rovnako ako USA, odmietlo Iránu dodávať obohatený urán. Na ten získal Teherán právo ešte v roku 1975 vstupom do spoločnosti Eurodif (založenej v 1973 Francúzskom, Belgickom, Španielskom a Švédskom) prostredníctvom francúzsko-iránskej spoločnosti pre obohacovanie uránu Sofidif (Société franco-iranienne pour l´enrichissement de l´uranium par diffusion gazeuse, v ktorej mal Irán 40% podiel). Irán v Eurodife získal 10% podiel a v roku 1975 spoločnosti požičal miliardu (v roku 1977 ďalších 180 mil.) USD na výstavbu nového závodu a tak si zabezpečil právo na nákup 10 % jeho produkcie obohateného uránu. Po revolúcii sa Irán pokúšal vymôcť požičané peniaze späť, okrem iného prostredníctvom únosu francúzskych občanov organizáciou Hizballáh či atentátmi na území Francúzska v rokoch 1985 – 1986 (9). Manažéra spoločnosti Eurodif, Georgesa Besseho, v roku 1986 zavraždili militantní extrémisti organizácie Priama akcia. K dohode došlo až v roku 1991, keď Francúzsko splatilo Iránu viac ako 1,6 mld. USD a Irán, ktorý si ponechal podiel v Eurodife, sa vzdal nároku na obohatený urán produkovaný touto spoločnosťou. (10)

Začiatkom 80. rokov Teherán informoval Medzinárodnú agentúru pre atómovú energiu o zámere znovu spustiť jadrový program s využitím vlastného obohateného jadrového paliva a postaviť nový reaktor v centre pre jadrové technológie v Isfaháne. MAAE v roku 1983 dokonca plánovala kooperáciu s Iránom v rámci programu technickej pomoci, pod tlakom USA však tento program ukončila. Iránsky jadrový program tak opätovne spustili za asistencie Sovietskeho zväzu, Číny, Juhoafrickej republiky a Severnej Kórey. Vojna s Irakom v rokoch 1980 až 1988, keď bolo na Irán medzinárodné embargo na nákup a predaj zbraní a použitie chemických zbraní režimom Saddáma Husajna, boli podľa MAAE pravdepodobne hlavným impulzom na spustenie vojenského jadrového programu okolo roku 1984.

Irán začal v roku 1990 viesť rokovania so Sovietskym zväzom a v 1995 podpísal zmluvu znejúcu na 800 mil. USD s Ruskou federáciou o dokončení elektrárne v Búšehri, teda o inštalácii jadrového reaktora s výkonom 1 000 MW v bloku I, ktorá mala byť dokončená už v roku 2007, termín odovzdania sa však neustále odďaľuje. (11) Dokončenie bloku II sa v súčasnosti neplánuje.

USA sa v roku 1996 bez úspechu pokúsili zabrániť Číne predať Teheránu zariadenie na obohacovanie uránu. Pôvodne mala Čína zariadenie postaviť, pod tlakom USA od projektu odstúpila, Irán však informoval MAAE, že výstavbu dokončí sám. Pri výročnom prejave o stave Únie 29. januára 2002 americký prezident George Bush zaradil Irán na tzv. Os zla, spolu s vtedajším Irakom, Sýriou či Severnou Kóreou.

Iránsky disident Alíréza Džafarzadeh 14. augusta 2002 oznámil MAAE podozrenie, že iránska vláda tajne pracuje na nukleárnych výskumoch. Uviedol dve konkrétne nukleárne zariadenia – prevádzku na obohacovanie uránu v Natanz a prevádzku na ťažkú vodu v Araku, ktoré neskôr potvrdila inšpekcia MAAE. Dňa 16. júna 2003 prišla MAAE k záveru, že Irán nedodával presné informácie o svojich aktivitách a zámerne zamlčal prítomnosť rádioaktívneho materiálu a technológií na jeho spracovanie na nedeklarovaných miestach.(12) MAAE však nehovorila o porušení Zmluvy o nešírení jadrových zbraní. Hoci Irán bol a je obviňovaný zo zatajovania svojho programu na obohacovanie uránu a porušovania Zmluvy, faktom je, že podľa vtedy platných pravidiel Teherán nebol povinný informovať Medzinárodnú agentúru pre atómovú energiu o týchto zariadeniach. Dokonca nebol povinný informovať alebo schváliť akúkoľvek inšpekciu MAAE v novom jadrovom zariadení skôr ako šesť mesiacov pred vložením rádioaktívneho materiálu.

Počas druhého zasadnutia Prípravného výboru Konferencie zameranej na revíziu Zmluvy o nešírení zbraní hromadného ničenia zástupca Iránu 29. apríla 2003 vyhlásil: „My (Irán) považujeme získavanie, rozvoj a použitie jadrových zbraní za neľudské, nemorálne, nelegálne a v nesúlade s našimi základnými princípmi. V obrannej doktríne Iránu nemajú miesto”. V rozpore s týmto vyhlásením predniesla opozícia v auguste 2003 MAAE podozrenie, že na základni Revolučných Gárd Lavizan-Šian sa vykonávajú nelegálne jadrové pokusy. No skôr ako na miesto dorazila inšpekcia, základňa bola zrovnaná so zemou – v areáli bola dokonca vymenená pôda (13). Keď 9. septembra 2003 MAAE upozornila Irán, že musí vyjasniť niektoré sporné otázky – napríklad odkiaľ sa vzali stopy obohateného uránu – Irán tvrdil, že išlo o „kontamináciu zo zahraničia” (14). Následne na to MAAE vyjadrila obavy z neúplnosti a nepravdivosti informácií poskytnutých Teheránom a vyzvala ho, aby do 31. októbra dodal kompletné a pravdivé informácie o svojich aktivitách a prestal s obohacovaním uránu (15). Reakcia Teheránu bola negatívna. Irán sa staval do pozície obete extrémne prísnych bezpečnostných opatrení obmedzujúcich jeho právo na mierové využívanie jadrovej energie (16).

Napriek predchádzajúcim obavám a upozorneniam MAAE 31. októbra vyhlásila, že jej Irán dodal „kompletný” opis svojho jadrového programu a po jeho preštudovaní 11. novembra deklarovala, že neexistujú dôkazy o tom, že by sa Irán pokúšal zostrojiť jadrovú zbraň. Washington túto správu MAAE označil za „neuveriteľnú”, OSN sa ale pridŕžala faktov v nej uvedených (17). Už 19. januára 2004 však boli inšpektormi MAAE nájdené nenahlásené časti centrifúg typu P2 pakistanskej výroby, použiteľných na obohacovanie uránu na vojenské ciele (18). Pakistanský premiér Parvíz Mušaráf 24. januára 2004 potvrdil predaj technológie na výrobu jadrových zbraní Iránu. Vylúčil však podiel štátu na tomto obchode a vyhlásil, že sa uskutočňuje vyšetrovanie pakistanských vedcov, medzi ktorými je aj otec pakistanskej atómovej bomby Abdul Kádir Chán (19). Po tom, čo sa Kádir Chán priznal, že technológiu jej výroby predal Iránu, ho 2. februára 2004 prepustili a súdili. Neskôr ho prezident Mušaráf omilostil (20). MAAE 8. marca 2004 obvinila Irán, že napriek dohodám v tajnosti pokračoval na obohacovaní uránu a vývoji jadrových zbraní (21).

Generálny riaditeľ MAAE Mohamed El Baradej 14. júna 2004 obvinil Irán z „menej ako uspokojujúcej” spolupráce pri prešetrovaní jeho jadrového programu. Teherán dohody naozaj porušil v júli 2004, keď odstránil pečate MAAE na centrifúgach v Natanzi a obnovil produkciu dielcov pre centrifúgy, ktoré sa používajú na obohacovanie uránu (22). Iránsky minister zahraničných vecí Kamal Kharzáí 24. augusta v odpovedi na vyhlásenia najvyššieho veliteľa izraelskej armády Mošeho Ya´alona povedal, že Irán odpovie silou, ak sa Izrael alebo ktorákoľvek iná krajina pokúsi o preventívne bombardovanie jeho jadrových zariadení. Aj so zreteľom na toto vyhlásenie MAAE 18. septembra 2004 jednohlasne prijala rezolúciu vyzývajúcu Irán na zastavenie všetkých aktivít súvisiacich s obohacovaním uránu, na čo Irán vyhlásil, že bude pokračovať v obohacovaní nakúpených 37 ton (23).

Pre silnejúci medzinárodný tlak, najmä zo strany USA, Irán v novembri 2004 podpísal dohodu s Európskou úniou zastupovanou Veľkou Britániou, Francúzskom a Nemeckom (EÚ-3), na základe ktorej prerušil aktivity súvisiace s obohacovaním uránu. Následne 14. novembra 2004 hlavný iránsky jadrový vyjednávač oznámil dočasné dobrovoľné pozastavenie programu na obohacovanie uránu (dobrovoľné, pretože samotné obohacovanie sa nepovažuje za porušenie NNPT) a na druhý deň, 15. novembra 2004, Irán podpísal dohodu s EÚ-3, v ktorej sa zaviazal v obohacovaní nepokračovať. Vyhovel tak požiadavke MAAE, ktorá Teheránu pod tlakom USA hrozila sankciami.

Americká ministerka zahraničných vecí Condoleeza Riceová v júni 2005 vyhlásila, že riaditeľ MAAE by mal buď pritvrdiť pri rokovaniach s Iránom, alebo by nemal byť tretí raz zvolený do funkcie riaditeľa agentúry. Po osobných rokovaniach medzi Riceovou a El Baradejom 9. júna USA stiahli svoju námietku voči jeho kandidatúre a 13. júna El Baradeja znovu zvolili (24).

Päť dní po zvolení Mahmúda Ahmadínedžáda za prezidenta – 8. augusta 2005 – iránska vláda obnovila obohacovanie uránu v zariadení v Isfaháne, hoci oficiálne bolo obohacovanie uránu stále pozastavené a hlava iránskej republiky ajatolláh Alí Chameneí 9. augusta vydal fatwu zakazujúcu výrobu, skladovanie a použitie jadrových zbraní. Do funkcie hlavného nukleárneho vyjednávača 15. augusta vymenovali Alího Laridžániho. Na summite OSN sa 15. septembra Mahmúd Ahmadínedžád vyslovil, že na základe Zmluvy o nešírení jadrových zbraní „Irán má právo” vlastniť technológie umožňujúce zrealizovať celý cyklus spracovania jadrového paliva. Zároveň predniesol kompromisný návrh, že Irán povolí zahraničným spoločnostiam investovať a spolupracovať na jeho jadrovom programe, čo by malo zaručiť, že nebude v tajnosti využitý na výrobu zbraní. Väčšina americkej delegácie počas jeho prejavu opustila rokovaciu sálu a zvyšní delegáti USA sa postavili proti návrhu (25). EÚ začala 19. septembra 2005 tlačiť na MAAE, aby predložila otázku iránskeho jadrového programu na prerokovanie Bezpečnostnej rade OSN.

Iránska vláda schválila 5. novembra 2005 plán umožňujúci zahraničným investorom spolupodieľať sa na aktivitách v prevádzke na obohacovanie uránu v Natanzi a povolila AEOI prijať opatrenia na podporu národných a zahraničných investícií v tomto sektore (26).

MAAE 19. novembra 2005 publikovala správu konštatujúcu, že Irán bráni jadrovým inšpektorom OSN navštíviť po druhýkrát areál známy ako vojenský komplex v Parchine, kde však nie je legálne povinný umožniť inšpekcie. Na návrh EÚ-3 a USA schválilo 4. februára 2006 35 členov rady guvernérov MAAE dvadsiatimi siedmimi hlasmi proti trom (5 členov sa zdržalo – Alžírsko, Bielorusko, Indonézia, Líbya a Juhoafrická republika) postúpenie Iránu Rade bezpečnosti. Proti hlasovali Venezuela, Sýria a Kuba (27). Ahmadínedžád 11. februára odpovedal, že v prípade stupňujúceho sa medzinárodného tlaku odstúpi od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní. Bezpečnostná rada dala 29. marca Iránu 30-dňové ultimátum na zastavenie obohacovania uránu a obnovil spoluprácu s MAAE, ktorú prerušil, keď bol jeho prípad predložený rade. Nasledujúci deň sa jeden z poslancov iránskeho parlamentu (Madžlisu) vyjadril, že Irán sa za žiadnych okolností nevzdá obohacovania. Následne Irán 4. apríla 2006 požiadal, aby bol jeho „mierový” jadrový program stiahnutý z programu rokovaní Bezpečnostnej rady a aby bol navrátený do kompetencie MAAE. Zároveň iránske ministerstvo zahraničných vecí odmietlo ďalšie námatkové kontroly, keďže dodatkový protokol k Zmluve o nešírení jadrových zbraní oprávňujúci MAAE na náhodné odbery vzoriek pôdy a iného materiálu, voľný prístup inšpektorov do krajiny a námatkové kontroly akýchkoľvek oficiálnych aj podozrivých prevádzok podpísaný 18. decembra 2003 nebol v parlamente ratifikovaný a Irán od neho odstúpil (28).

V januári 2006 vyšla kniha novinára New York Times Jamesa Risena State of War, v ktorej tvrdí, že sa vo februári 2000 skončila neúspechom tajná americká operácia s názvom Operácia Merlin, ktorej cieľom bolo dodať Iránu falošné plány na výrobu jadrovej zbrane a tak spomaliť iránsky vojenský jadrový program. Namiesto toho však plán umožnil urýchlenie programu tým, že okrem identifikovateľných zavádzajúcich chybných údajov obsahoval aj užitočné informácie, ktorými Irán dovtedy nedisponoval (29).

Bývalý prezident Ali Akbar Rašemi Rafsandžání 11. apríla 2006 uviedol, že Irán aj napriek medzinárodným výzvam na zastavenie obohacovania a výskumov začal obohacovať urán. Prezident Ahmadínedžád sa pre iránske médiá vyjadril, že „Irán sa stal členom klubu krajín vlastniacich nukleárne technológie” a že „medzinárodný tlak žiadnym spôsobom neovplyvní postup vo vývoji nukleárnych technológií na mierové ciele”. Nasledujúci deň šéf iránskeho jadrového programu Mohammad Saidi vyhlásil, že sa Iránu podarilo obohatiť urán na 3,56 % s použitím 164 centrifúg. Urán takejto kvality by sa v dostatočnom množstve mohol použiť v jadrovom reaktore. Na výrobu jadrovej bomby by však urán musel byť obohatený až na 90 %, s použitím niekoľkých tisícok centrifúg. Saidi uviedol, že počet centrifúg chcú v priebehu roka zvýšiť na 3 000, pričom konečný počet, ktorý by chceli dosiahnuť, je 54 000. Mahmúd Ahmadínedžád pri tej príležitosti vyhlásil pre iránsku štátnu televíziu, že „sa západ bude musieť pokloniť iránskemu ľudu a ospravedlniť sa, že zdržal jeho nukleárny program o 3 roky”. Dodal ešte, že „ak sa USA nevzdajú svojej taktiky tlaku a zastrašovania, všetky národy sveta budú kričať smrť USA a smrť Izraelu… ak sa nevrátite k pravej viere v jedného boha, zhoríte v ohni hnevu národov” (30). Po výroku americkej ministerky zahraničných vecí Condoleezy Riceovej z 12. apríla 2006, že BR OSN by mala prijať prísne opatrenia a tak donútiť Irán vzdať sa svojich jadrových ambícií, prezident Ahmadínedžád vyhlásil, že Irán nezastaví obohacovanie uránu a že svet by mal začať vnímať Irán ako jadrovú mocnosť a dodal „naša odpoveď všetkým, ktorí sú nespokojní, že sa Iránu darí postupne zvládnuť celý cyklus získavania jadrového paliva, sa dá zhrnúť do jednej vety. Hovoríme: hnevajte sa na nás a zomrite na tento hnev” pretože „nebudeme s nikým diskutovať o práve iránskeho národa obohacovať urán” (31).

Ultimátum Bezpečnostnej rady OSN, na základe ktorého mal Irán zastaviť obohacovanie, vypršalo 28. apríla 2006. Irán nielen že nezastavil svoje výskumy, ale oznámil ich ďalší rozvoj smerom k použitiu pokročilejších a rýchlejších centrifúg. Irán sa vyslovene vyjadril, že „bude naďalej za každú cenu pokračovať v obohacovaní uránu”, jeho „nukleárny program je nezvratný”, „kašle na rezolúcie OSN” a nebojí sa sankcií, pretože tie viac poškodia ostatné štáty než islamskú republiku (32). Riaditeľ americkej National Intelligence 2. júna 2006 vyhlásil, že Irán by mohol vyrobiť jadrovú zbraň v rozpätí rokov 2010 až 2015 (33).

Na naliehanie Teheránu v júli 2006 hlavného inšpektora MAAE Chrisa Charliera zbavili funkcie, pretože nepodľahol tlaku a neuzavrel iránsky protokol s tým, že Irán nevyvíja jadrové zbrane, pretože to nedokázal s určitosťou vylúčiť (34). Napriek tomu Bezpečnostná rada OSN prijala 31. júla 2006 rezolúciu 1696 nariaďujúcu Iránu ukončiť obohacovanie uránu do 31. augusta 2006 pod hrozbou zavedenia sankcií. Na 1696 nadviazala rezolúcia číslo 1737, prijatá 23. decembra 2006, ktorá obmedzila pohyb tovaru a kapitálu vo vzťahu k Iránu. Týkala sa dodávok tovaru, technológií a materiálu zo zoznamu položiek režimu kontroly raketových technológií (MCTR) S/2006/814 a položiek zoznamu NSG – skupiny jadrových dodávateľov S/2006/815, poskytovania technickej pomoci, školení a tréningov iránskych občanov ako aj dovozu týchto položiek z Iránu.

Ďalšiu rezolúciu, číslo 1747 – nadväzujúcu na rezolúciu 1737 a zavádzajúcu nové sankčné opatrenia: okrem iného povinnosť štátov zabrániť vstupu, respektíve tranzitu cez svoje územie, osobám priamo zaangažovaným na iránskom jadrovom programe alebo zabezpečujúcim podporu iránskych jadrových aktivít – prijala BR OSN 23. marca 2007. Táto rezolúcia tiež rozšírila zoznam sankcionovaných subjektov o ďalšie fyzické a právnické osoby zapojené do iránskeho jadrového a raketového programu a na tieto osoby taktiež uvalila finančné embargo zavedené už rezolúciou 1737. Napriek rezolúciám prezident Ahmadínedžád 9. apríla 2007 oficiálne oznámil, že program na obohacovanie uránu vstúpil „do svojej priemyselnej fázy” (35). V auguste 2007 Irán predstavil novú sériovo vyrábanú „inteligentnú bombu” Kásid (Posol) (36) a v septembri oznámil, že má v prevádzke už 3 000 centrifúg P1 určených na obohacovanie uránu. Prezident Ahmadínedžád v decembri vyhlásil, že Irán pre svoj jadrový program bude potrebovať až 50 000 centrifúg, ak chcú jeden rok dodávať palivo do jadrovej elektrárne (37).

Pre údajné nezhody s prezidentom odstúpil v októbri 2007 iránsky vyjednávač Alí Laridžání z postu tajomníka Najvyššej rady pre národnú bezpečnosť, ktorá má na starosti rokovania o jadrovom programe. Nahradil ho dovtedajší námestník ministra zahraničných vecí pre európske a americké otázky Saíd Džalílí. Hovorca iránskej vlády uviedol, že Laridžání sa chce venovať iným politickým aktivitám. Viacerí analytici tvrdili, že Laridžání a Ahmadínežád sa často dostávali do sporu kvôli postupu v medzinárodnej kríze okolo jadrového programu, aj keď obaja sú proti jeho zastaveniu (38). Oficiálnym dôvodom bolo Laridžániho vyjadrenie pre médiá o bližšie nešpecifikovanom návrhu, ktorý mal Mahmúdovi Ahmadínedžádovi predostrieť ruský prezident Vladimir Putin počas svojej jesennej návštevy Iránu a ktorý Ahmadínedžád poprel – a Moskva ho nekomentovala. Keďže bývalý minister kultúry, riaditeľ štátnej televízie, hovorca Hizballáhu a súčasný zástupca ajatolláha Chameneího v iránskom parlamente – Laridžání nebol v oblasti nováčikom, tento dôvod sa zdá príliš pritiahnutý za vlasy. Pravdepodobnejšie je, že sa Teherán uchýlil k tzv. Chatámiho stratégii, ktorý v roku 2005 prenechal miesto Ahmadínedžádovi – ten následne odmietol plnenie zmlúv s EÚ-3 podpísaných Chatámim v rokoch 2002 a 2005, ktorými bývalý prezident zaviazal Irán nepokračovať v obohacovaní uránu. Tentoraz Laridžání zaviazal Irán dohodou o úzkej spolupráci s MAAE. Teherán sa už viackrát uchýlil k výmene diplomatov a jadrových vyjednávačov s cieľom destabilizovať prebiehajúce rokovania. Prinajmenšom otázne je aj to, prečo Laridžániho nenahradil jeho zástupca Džavad Vaidi ale Saíd Džalílí, ktorý sa dovtedy rokovaní nezúčastňoval.

Spojené štáty 25. októbra 2007 oznámili, že prijali tvrdšie sankcie voči Iránu s cieľom prinútiť ho, aby zastavil jadrový program. Cieľom nového embarga týkajúceho sa najmä Revolučných gárd a jednotiek Al-Kuds, ktoré patria k elitným ozbrojeným zložkám režimu a podliehajú priamo najvyššiemu duchovnému vodcovi Alímu Chameneímu, je Irán čo najviac izolovať. USA obviňujú Revolučné gardy zo šírenia zbraní hromadného ničenia a jednotky Al-Kuds z podporovania terorizmu. Najnovšie sankcie sú najprísnejšie voči Iránu od roku 1979 a o prvé opatrenia tohto typu voči ozbrojeným silám iného štátu. Hlavný iránsky vyjednávač Saíd Džalílí sankcie odmietol s tým, že nejde o nič nové a že nijakým spôsobom neovplyvnia nukleárnu politiku krajiny, rovnako ako tie doterajšie (39).

Napriek tomu iránska vláda v novembri 2007 urobila „gesto dobrej vôle” a odovzdala MAAE (ktorá na ne čakala už od roku 2005) plány a technické dokumenty na výrobu jadrových hlavíc vyhlasujúc, že tieto získala pri zakúpení technológií na obohacovanie uránu z Pakistanu (40). MAAE zároveň publikovala správu o spolupráci medzi agentúrou a Iránom, v ktorej ocenila pokroky Iránu v odhaľovaní povahy a rozsahu sporného programu, zároveň však Teherán upozornila, že by mal byť aktívnejší v poskytovaní informácií – „proaktívny a nie reaktívny”. MAAE v správe taktiež konštatovala, že napriek zlepšeniu spolupráce nemôže potvrdiť výlučne mierový charakter programu a že jej znalosť programu sa neustále znižuje (41).

Kým Irán správu privítal a interpretoval ju ako dôkaz, že jeho jadrový program nie je vojenský a prezident Ahmadínedžád vyzval západné mocnosti, aby sa „zachovali statočne, postavili sa a povedali: Spravili sme chybu.”(42), podľa Spojených štátov správa potvrdila nedostatočnú spoluprácu Iránu a potrebu uvalenia ďalších sankcií. Riaditeľ MAAE Mohamed El Baradej sa pre správu stal terčom ostrej kritiky USA a Izraela, ktorí požadovali jeho odvolanie.

Prekvapenie vyvolala správa americkej tajnej služby (National Intelligence Council) z 3. decembra 2007 s názvom Iran: Nuclear Intentions and Capabilities, v ktorej „s vysokým stupňom istoty” tvrdí, že Teherán pod tlakom medzinárodného spoločenstva ukončil svoj vojenský jadrový program ešte koncom roka 2003 a “so strednou mierou pravdepodobnosti” že tento program neobnovil v roku 2007 a ani v súčasnosti v ňom nepokračuje, predpokladá však, že Teherán si minimálne nechal otvorené možnosti sa k vojenskému jadrovému programu vrátiť v budúcnosti. Podľa správy NIC boli obvinenia USA v súvislosti s jadrovými ambíciami Iránu počas posledných dvoch rokov prehnané, hoci islamská republika by jadrovú zbraň mohla eventuálne získať do roku 2015 (43).

Iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžád správu označil za „pozitívny krok vpred”, za veľké víťazstvo” Iránu a „ťažký úder” pre svetové mocnosti a vyzval Ameriku k ďalším ústretovým krokom (44). George Bush však správu označil za dôvod na nátlak a nie na jeho zmiernenie. „Túto správu vnímam ako varovný signál, že taký program mali, že program zastavili. Dôvodom, prečo je to varovný signál, je, že ho môžu znovu spustiť. Pre mňa správa poskytuje príležitosť na zjednotenie medzinárodného spoločenstva, aby vytvorilo tlak na Irán a donútilo ho zastaviť svoj program – aby nemohol znovu začať s ďalším utajovaným programom na výrobu atómových zbraní,” vysvetlil prezident USA. (45) Rovnaký názor, že Irán je aj naďalej nebezpečný, vyjadrili aj predstavitelia Izraela, Francúzska či Nemecka ako aj iránski disidenti žijúci v exile v zahraničí. Tí tvrdia, že Irán v roku 2004 obnovil svoj vojenský jadrový program a je aktívny dodnes (46).

Irán pokračujúc v tvrdeniach o výlučne civilnom charaktere programu spustil v decembri výstavbu novej jadrovej elektrárne, ktorú chce vybudovať vo vlastnej réžii. Projekt v západnej provincii Chúzestán bude pod dohľadom iránskej Organizácie pre atómovú energiu a povedú ho výlučne iránski experti, oznámil 30. decembra minister energetiky Parvíz Fatah, citovaný televíziou Chabar. Nová elektráreň by mala byť postavená v priebehu štyroch až piatich rokov (47).

Miesta činu

V súčasnosti iránsky jadrový program zahŕňa viacero uránových baní, výskumných pracovísk s jadrovými reaktormi rôzneho výkonu, niekoľko základní na transformáciu uránu a jednu prevádzku na obohacovanie uránu. Ide o tieto (známe) zariadenia:
Anarak medzi Natanzom a Ardakanom je významný svojím ložiskom uránu a okrem bane sa na jeho území nachádza aj areál na uskladňovanie jadrového odpadu z civilných jadrových elektrární.
Arak. V areáli v roku 2006 dostavali zariadenie na produkciu ťažkej vody a v súčasnosti sa stavia ťažkovodný reaktor s výkonom 40 MW, ktorý by mal byť spustený do prevádzky do roku 2014. Podľa oficiálnych informácií by mal slúžiť na výrobu rádioaktívnych izotopov na priemyselné a medicínske ciele.
Ardekan – závod na výrobu jadrového paliva dokončený v roku 2005.
Bandar-Abbas – uránové ložisko a nedávno otvorená fabrika na transformáciu uránovej rudy.
Bonab – Výskumné centrum jadrovej energie v Bonabe riadené Iránskou organizáciou pre atómovú energiu skúma možnosť aplikácie jadrových technológií v poľnohospodárstve.
Búšehr bol prvým iránskym projektom jadrovej elektrárne ešte za šacha Pahlávího, ktorý mal zásobovať energiou neďaleké mesto Širaz. Práce na nej boli zastavené v roku 1979, pričom jeden z reaktorov dokončili na 85 a druhý na 50 %. Počas vojny s Irakom v 80. rokoch komplex viackrát bombardovali. Od roku 1995 Irán spolupracuje s Ruskom na dokončení bloku I. Odovzdanie elektrárne sa pôvodne plánovalo na rok 2004, neskôr v septembri 2007, pre meškaniu platieb zo strany Teheránu. V súčasnosti sa dátum sprevádzkovania predpokladá na koniec roka 2008.
Šalus – existencia tohto „tajného zariadenia na výrobu jadrových zbraní” oznámená v roku 1995 iránskymi disidentmi žijúcimi v Európe (48) dodnes nebola overená.
Isfahán. V isfahánskom výskumnom centre jadrových technológií sú v súčasnosti v prevádzke 4 malé jadrové reaktory s výkonom 27 kW vyrobené v Číne. Okrem toho sa v areáli nachádza fabrika na konverziu uránovej rudy (U3O8, tzv. yellowcake) na uránový plyn (UF6) používaný ako palivo do reaktorov. Takto získaný plyn je obohacovaný v zariadení v Natanzi. Isfahánske centrum je pod správou Iránskej organizácie pre jadrovú energiu.
Karádž / Karaj / Hashtgerd – založený v roku 1991 a spravovaný Iránskou organizáciou pre atómovú energiu ako centrum poľnohospodárskeho výskumu a nukleárnej medicíny.
Laškar Ab´ad – pilotné centrum pre laserovú separáciu izotopov uránu a plutónia spustené v roku 2002. Teherán oznámil jeho zatvorenie, pri obohacovaní uránu uprednostnil využitie plynových centrifúg, ktoré dosahujú lepšie výsledky ako technika separácie izotopov.
Lavizan-Šian – v minulosti „udané” disidentmi ako tajné centrum na výrobu jadrových zbraní. Pred inšpekciami v auguste 2003 a marci 2004 bolo centrum technického výskumu opakovane zrušené, budovy demontované a odstránená povrchová vrstva pôdy až do hĺbky 4 metrov. Napriek tomu vzorky odobraté inšpektormi MAAE obsahovali stopy radiácie a uránu obohateného na 20 % (49).
Natanz – centrum „odtajnené” v roku 2002 Alirézom Ďžafarzadehom je oficiálne v prevádzke od roku 2003. V areáli sa nachádza fabrika na obohacovanie uránu s rozlohou 100 000 m2 8 metrov pod zemou s múrmi hrubými 2,5 metra. V roku 2004 strechu zosilnili železobetónom a na ňu navrstvili ďalších 22 metrov zeminy. Koncom roka 2007 MAAE potvrdila, že v areáli je namontovaný súbor 3 000 centrifúg P1, v ktorých bolo v novembri vyrobené malé množstvo obohateného uránu z dioxidu uránu pochádzajúceho zo zariadenia v Isfaháne. Úlohou centra je v budúcnosti dodávať palivo pre ďalšie elektrárne, ktoré by mali produkovať elektrickú energiu pre domáci trh. V súčasnosti je ešte stále vo výstavbe.
Saghand – prvá baňa na uránovú rudu sprevádzkovaná v roku 2005. Jej rezervy sa odhadujú na 3 000 – 5 000 ton dioxidu uránu.
Teherán – Teheránske centrum jadrového výskumu je rovnako pod správou Iránskej organizácie pre atómovú energiu. V centre je ešte stále v prevádzke 5MW americký reaktor zo 70. rokov schopný z už použitého paliva vyprodukovať 500 gramov plutónia ročne. Na výrobu jednej atómovej bomby by v tomto centre bolo potrebných 17 rokov. Jadrový odpad z tohto zariadenia však pozorne sleduje MAAE a extrakcia plutónia nie je možná, pokým je Irán signatárom Zmluvy o nešírení jadrových zbraní.
Yazd – Univerzitné centrum na výskum radiácie s ložiskom uránovej rudy vzdialenom 165 kilometrov.

Bezpečnostné hľadisko (50)

Z bezpečnostného hľadiska iránsky jadrový program jednoznačne predstavuje problém, ak nie hrozbu. Abstrahujme však teraz od rôznych hypotéz jeho zneužitia na výrobu jadrových zbraní a katastrofických scenárov v prípade ich použitia radikálnym iránskym režimom. Jeho elektrárne sú potenciálne nebezpečné z iného dôvodu: Iránska plošina je seizmicky aktívnou zónou. Irán zaznamenáva seizmickú činnosť od 40. rokov minulého storočia a podľa záznamov je v Iráne každý týždeň menšie zemetrasenie a veľké, ako to v meste Bám z roku 2003, sa prihodí minimálne raz za 10 rokov. Podľa oficiálnych štatistík si od 40. rokov zemetrasenia v Iráne vyžiadali 126 000 obetí na životoch, 800 000 zranených a 1,8 miliónov Iráncov pripravili o domovy. Je preto prinajmenšom prekvapujúce, že sa otázkou bezpečnosti v tejto súvislosti ešte nikto nezaoberal – dokonca ani MAAE.

Napríklad Búšehrský polostrov je jednou zo seizmicky najaktívnejších zón v celej krajine. Výstavbe tu umiestnenej elektrárne nepredchádzali žiadne analýzy rizík zasiahnutia otrasmi. Až v roku 1989 sa ozvalo Geofyzikálne centrum Teheránskej univerzity. To v roku 1995 vypracovalo štúdiu pre vtedajšieho prezidenta Hašemího Rafsandžáního, podľa ktorej by elektráreň postavená podľa pôvodných plánov nevydržala otrasy so silou 7 stupňov Richterovej stupnice a vyššie. (Celá štúdia však nikdy nebola publikovaná, na verejnosť preniklo iba zopár jej častí). Okrem toho pred obnovením výstavby elektrárne v roku 2000 sa nepreskúmal ani stupeň jej poškodenia – zemetraseniami a bombardovaním. Keďže Siemens odmietol odovzdať pôvodné nákresy a plány, ruská spoločnosť stavia takpovediac naslepo a navyše bez akejkoľvek medzinárodnej kontroly.

Takže aj v prípade, že je iránsky jadrový program skutočne výhradne mierového charakteru, svet aj Irán by mali venovať pozornosť aj jeho seizmologickému aspektu – minimálne takú ako sporom o obohacovanie uránu.

Jadro sporov v roku 2008

Irán 28. januára 2008 dostal poslednú zo série ruských dodávok paliva pre rozostavaný reaktor v Búšehri. Mahmúd Ahmadínedžád 30. januára vyhlásil, že Irán sa na jadrovej ceste blíži „k vrcholu” a ak si západné mocnosti myslia, že iránsky národ sa podvolí, tak robia chybu. Zároveň uviedol, že v iránskej elektrickej sieti by už o rok mala prúdiť jadrová elektrina (51). Agentúra Associated Press 13. februára napísala, že Irán otestoval nové centrifúgy IR-2 inštalované v januári tohto roku, ktoré vedci naplnili uránovým plynom a vyrobili tak malé množstvo obohateného uránu (52).

Riaditeľ MAAE Mohamed El Baradej 22. februára prezentoval svoju dlho očakávanú správu „o minulých a súčasných nukleárnych aktivitách” Iránu. V 11-stranovom dokumente hovorí o zvýšenej spolupráci iránskeho režimu, prístupe „k osobám a dokumentom” predtým dlho odmietanému, ale zároveň aj o mnohých „stále nedoriešených otázkach”. Podľa El Baradeja Teherán stále neposkytol dostatočné vysvetlenia „možnej vojenskej dimenzie svojho jadrového programu”, preto kvôli nedostatočnej a neúplnej spolupráci zo strany Iránu El Baradej odmieta jednoznačne potvrdiť jeho výlučne mierovú povahu a apeluje na Irán, aby zastavil obohacovanie uránu a spolupracoval nie „ad hoc spôsobom” ale „viac systematicky” (53). Hoci na prvý pohľad správa nevyzerá pre Irán priaznivo, západní diplomati El Baradejovi vyčítali, že sa prioritne zameral na minulosť iránskeho jadrového programu na úkor jeho súčasných aktivít (54). Baradejovi vyčítajú, že k iránskemu problému zaujal „politický postoj” a nie postoj technického „overovača” iránskych aktivít (55). Skúsený egyptský diplomat a nositeľ Nobelovej ceny za mier vsadil do hry dôveryhodnosť svoju aj Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, keď sa podujal podporiť zahmlievaciu politiku iránskej vlády a bez vykonania inšpekcií reportoval jej vyhlásenia ako fakty overené MAAE. Napriek tomu, že Irán dlhodobo odmieta akékoľvek inšpekcie v komplexe Natanz a iných zariadeniach (s výnimkou rozostavaného ťažkovodného reaktora v Araku, ktorého obhliadka nemôže vojenský výskum dokázať ani vyvrátiť), El Baradej sa podujal overiť neoveriteľné a vo svojich správach z novembra aj februára uvádza inštaláciu troch tisícok centrifúg v areáli Natanz a „novú generáciu vysoko výkonných centrifúg” ako nespochybniteľné fakty. Odovzdanie dokumentov, na ktoré MAAE čakala už od roku 2005, v novembri 2007 a ktoré El Baradej interpretoval ako dôkaz zlepšenia spolupráce, sa však dá interpretovať aj opačne. Baradejove správy sa vyznačujú schopnosťou zodpovedať očakávaniam iránskych mulláhov spravujúcich krajinu. Tí sa v médiách aj prostredníctvom El Baradeja snažia vytvoriť svojim jadrovým aktivitám imidž tajomnej hrozby – no až do dokázania opaku mierového charakteru.

A tak kým Američania vyjadrili sklamanie z iránskeho postoja a nedostatku spolupráce (56), Irán interpretoval februárovú správu ako „úspech” a potvrdenie svojich vyhlásení o čisto civilnom jadrovom programe a požadoval od Washingtonu a jeho spojencov ospravedlnenie a odškodnenie za obvinenia, že sa jeho krajina pokúša získať jadrovú zbraň (57)).

V protiklade k El Baradejovej správe zverejnil jeho zástupca a vedúci inšpektorov MAAE pre Irán Olli Heinonen 25. februára dôkazy, že Irán pokračoval vo vojenskom jadrovom programe aj po roku 2003. Heinonenova prezentácia sa týkala troch tém: konverzie dioxidu uránu, výskumu vysoko intenzívnych výbušných látok a konštrukcie kovového plášťa jadrovej hlavice. Heinonen takisto prezentoval doteraz utajené materiály o projekte P111 výroby jadrovej hlavice dokladajúce práce na projekte aj po roku 2003. Heinonenov brífing, ktorý predchádzal zasadaniu Bezpečnostnej rady OSN, tak potvrdil existenciu sporov vo vnútri MAAE – medzi technickými inšpektormi a riaditeľom agentúry a vyvolal ostrú reakciu iránskeho zástupcu v MAAE Alího Ašgara Soltanieha, ktorý prezentované dokumenty označil za sfalšované a nepodložené (58).

Bezpečnostná rada OSN 3. marca takmer jednomyseľne prijala rezolúciu 1803 a uvalila na Irán v poradí už tretie sankcie od roku 2006. Za sankcie hlasovalo 14 z 15 členov Rady bezpečnosti. Indonézia sa ako jediná zdržala hlasovania, hoci výhrady k rezolúcii vyjadrila aj Líbya, Vietnam a Juhoafrická republika, ktoré spochybnili potrebu ďalších sankcií v čase, keď sa podľa El Baradejovej správy spolupráca Teheránu s MAAE výrazne zlepšila. Nové sankcie zahŕňajú úplný zákaz cestovania pre predstaviteľov zapojených do iránskeho jadrového a raketového programu, ktorých zoznam nová rezolúcia rozšírila, a inšpekcie dodávok smerujúcich do a z Iránu v prípade akéhokoľvek podozrenia z prepravy zakázaných tovarov. Uvedeným právnickým a fyzickým osobám budú zmrazené účty a dve z iránskych bánk sa dostanú pod drobnohľad za to, že financujú jadrový program. Nová rezolúcia po prvýkrát zakazuje krajinám obchodovať s Iránom s tovarom použiteľným na civilné i vojenské ciele. (59)

Ide o maximum, ktoré mohol Washington dosiahnuť po prekvapujúcej decembrovej správe amerických tajných služieb a februárovej správe MAAE. Pre Američanov by však bola prijateľná akákoľvek rezolúcia, ktorou môžu podložiť svoju vlastnú sankčnú politiku voči Teheránu. Ten sankcie označil za „nezákonný akt” a opäť vyhlásil, že jeho právo na „mierový nukleárny program” mu nikto nevezme (60). Iránska vláda je odhodlaná pokračovať v jadrovom výskume napriek hrozbe ekonomickej krízy. Sankcie podľa nej iba poškodzujú dôveryhodnosť BR OSN, ktorá sa stala „len nástrojom zahraničnej politiky niektorých krajín”. (Veľvyslanec Iránu pri OSN Muhammad Chazáí pred hlasovaním v BR. 3.3.2008). Ešte pred ich schválením sa Mahmúd Ahmadínedžád vyjadril, že „ani sto rokov sankcií” uvalených na Irán „nič nezmení” a „iránsky národ to nezrazí na kolená”. Zároveň však za sankcie prisľúbil odvetu (61).

Pred zavedením sankcií do platnosti dala Bezpečnostná rada Iránu 90-dňové ultimátum na spoluprácu s MAAE, ktorá by k jeho koncu mala podať správu o iránskom obohacovaní uránu. Po vypršaní ultimáta sa Bezpečnostná rada dohodne na ďalšej etape – medzi možnosťami je aj vojenský zásah v súlade s článkom VII Charty OSN.

Ako odpoveď na rezolúciu Irán ústami ministra zahraničných vecí Manúčehra Mottakího hneď Konferencii o odzbrojení OSN predostrel návrh na celosvetový zákaz vlastníctva jadrových zásob, výroby a držby jadrových zbraní a zbraní hromadného ničenia medzinárodnou zmluvou a podporil aj rusko-čínsky návrh na zakázanie vesmírneho zbrojenia. „Prišiel čas zakázať všetky jadrové zbrane” vyhlásil Mottakí 4. marca v Ženeve. (62) v duchu „keď nie my, tak ani vy”. Hoci je od začiatku jasné, že podobný návrh Bezpečnostnou radou neprejde, pretože všetci stáli členovia disponujúci právom veta sú jadrovými mocnosťami a tohto statusu by sa nevzdali z ekonomických ani z bezpečnostných dôvodov.

Postoje a záujmy vybraných aktérov svetovej politiky

Samotný postoj a správanie hlavných aktérov svetovej politiky, organizácií aj štátov, sú v kontexte iránskej jadrovej hrozby často dvojzmyselné. Správy Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu a OSN na jednej strane Irán kritizujú za nedodržiavanie zmlúv o nešírení jadrových zbraní, ale na druhej strane hovoria o dobrej spolupráci medzi ich inšpektormi a iránskymi technikmi a vládou. Zdá sa, že MAAE aj v prípade Iránu robí tú istú politiku ako v rokoch 2002 a 2003 pri Iraku: vtedy varovala, že Irak celkom neplní podmienky dohody, čím si zabezpečila alibi pre prípad, že by získal jadrové zbrane. Súčasne sa vyjadrovala, že Irak je ústretový, takže po vojenskej akcii koalície ju mohla kritizovať. Napriek štvorročnému vyšetrovaniu MAAE doteraz nebola schopná dať jednoznačnú odpoveď na otázku, či je iránsky jadrový program skutočne mierového charakteru, alebo potvrdiť opak. Druhou neznámou je postoj jednotlivých krajín, najmä stálych členov Bezpečnostnej rady OSN. Štyri z piatich krajín sú obchodnými partnermi Iránu. Piatym sú USA.

Spojené štáty – do revolúcie v roku 1979 najväčší spojenec Iránu – v súčasnosti aplikujú politiku zadržiavania iránskej šíitskéj revolúcie a snáh Teheránu o regionálnu hegemóniu, tak ako niekedy voči Sovietskemu zväzu presadzovali politiku zadržiavania komunizmu. Extrémistická rétorika prezidenta Ahmadínedžáda zvyšuje ceny ropy, ktorej dodávky z nepokojného Blízkeho východu sa Američania snažia zabezpečiť prítomnosťou svojich jednotiek v regióne. Problémom je, že kým pri Sovietskom zväze fungovala taktika „ozbrojenia” pretože rozmiestňovanie sovietskych jadrových hlavíc malo skôr taktický charakter, Irán disponujúci jadrovými zbraňami by bol nevyspytateľnou hrozbou – najmä pre Izrael. Preto USA zvolili radšej cestu ekonomických sankcií.

Rusko poskytuje Iránu technickú pomoc pri budovaní jeho jadrového programu, okrem technológií aj expertov. V minulosti vzťahy oboch krajín poznačili konflikty. Po druhej svetovej vojne sa Sovietsky zväz snažil silou pripojiť dve iránske provincie, ktoré obývali prevažne Azerovia žijúci aj v Azerbajdžane, ktorý bol v tom čase súčasťou ZSSR. Sovietskej expanzii vtedy zabránili Američania, ktorí boli pripravení brániť ropné polia a prístavy, z ktorých sa vyvážala ropa ich vtedajšieho spojenca. Po revolúcii, paradoxne, ich úlohu prebral práve ZSSR. Irán je pre Rusko významným geostrategickým pôsobiskom. Kremeľ sa jednak snaží kontrolovať konkurenciu, ktorú vidí v krajinách produkujúcich ropu a nestabilná politická situácia v nich zvyšuje jeho petrodolárové príjmy, na druhej strane Irán ako štát ležiaci na brehu Kaspického mora zohráva dôležitú úlohu vo vývoji situácie v Strednej Ázii – jednak ako geografická blokáda alebo ako dodávateľ či tranzitná krajina pre obchod so zbraňami, smerujúcimi napríklad aj na Kaukaz – a tak si Rusko zachováva pozíciu hlavného dodávateľa plynu do Európy. Navyše nezanedbateľnú úlohu zohrávajú aj vzájomné obchodné vzťahy medzi oboma krajinami. Hoci Irán neplatí včas faktúry za výstavbu reaktoru v Búšehri, Rusko je dôležitým obchodným partnerom Iránu a aj vďaka Iránu sa objem predaja ruských zbraní od roku 2000 zdvojnásobil.

Rusko bolo preto na medzinárodnej scéne až donedávna najhorlivejším zástancom Iránu a jeho práva na civilný jadrový výskum. Podľa ruských predstaviteľov neexistujú dôkazy, že Teherán sa snaží vyvinúť jadrové zbrane (63), no Rusko si tiež neželá, aby Irán takúto výzbroj získal. Chcú transparentný a monitorovaný iránsky jadrový program (64). Aj preto Ruská federácia vyzvala Irán, aby prestal s obohacovaním uránu. Dokonca podmienila dodanie jadrového paliva pre búšehrský reaktor zastavením obohacovania (65). Všetko potrebné palivo má Irán dostávať už obohatené z Ruska. Nakoniec Rusi 28. januára 2008 zrealizovali poslednú zo série dodávok 82 ton jadrového paliva a ďalšieho vybavenia pre elektráreň v Búšehri. Už podľa predchádzajúcich vyjadrení ruskej firmy Atomstrojexport, ktorá na projekte pracuje, by elektráreň mala byť spustená najskôr 6 mesiacov od poslednej dodávky. Plne funkčná bude však až od roku 2009. Medzi časom sa má reaktor testovať na 5%, 10% a postupne pri plnej prevádzke. Iránska vláda sa už preto poponáhľala oznámiť, že v polovici tohto roka už bude Búšehr fungovať na 50 % svojich kapacít. Jej záujmom je disponovať už sprevádzkovanou jadrovou elektrárňou pred voľbami amerického prezidenta v novembri 2008. Medializáciou svojich jadrových kapacít chce iránska vláda dosiahnuť, že o výsledku prezidentských volieb rozhodne čiastočne aj ona sama. Od vyprovokovania napätia a krízy s USA a tým rizika regionálneho konfliktu si sľubujú ústup Spojených štátov alebo dohodu, ktorej podmienky by nadiktoval Teherán. Spoliehajú sa totiž na to, že USA príliš vyčerpáva situácia v Iraku a Afganistane a k ďalšiemu vojnovému konfliktu sa neodhodlajú. Pre istotu ešte v jeseni pohrozili odvetou za prípadný útok. Vojenský poradca ajatolláha Chameneího Ráhim Jahjá Safáví uviedol, že Spojené štáty by boli prekvapené rozsahom takejto odvety jednak proti americkým jednotkám prítomným v regióne Blízkeho východu, jednak proti ich hlavnému spojencovi – Izraelu – a v neposlednej rovine ohrozením svetových dodávok ropy z regiónu (66). Sám Chameneí začiatkom januára varoval, že „mierumilovný iránsky národ poníži každého agresora tak, že na ďalší akt agresie už nikdy nepomyslí” (67). Svoje odhodlanie demonštrovali aj nedávnou skúškou novej rakety podobnej strele Šaháb-3, ktorú 4. februára pri príležitosti otvorenia iránskeho vesmírneho strediska odvysielala štátna televízia. Rusko v tejto súvislosti vyjadrilo „obavy” vidiac v udalosti náznaky možných vojenských nukleárnych ambícií Teheránu. (Viceminister zahraničných vecí RF Alexander Losiukov pre Interfax, 6. 2. 2008). Posun postoja Moskvy v otázke Iránu naznačil aj minister zahraničia Sergej Lavrov, keď 13. februára vyhlásil, že Rusko nesúhlasí s tým, ako Irán opakovane verejne demonštruje svoje úmysly rozvíjať raketový priemysel a pokračovať v obohacovaní uránu. Irán by podľa neho nemal zvyšovať medzinárodné napätie (68). Lavrov v rozhovore pre agentúru Interfax uviedol: „Nie je možné ignorovať, že okolo iránskeho jadrového programu vyvstali v posledných rokoch problémy a doteraz neboli objasnené.” Rusko nakoniec, tak ako ostatne pri každej rezolúcii OSN týkajúcej sa Iránu, Irán nepodporilo a hlasovalo za najnovšiu rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN.

Podobný postoj ako u Ruska je možné pozorovať aj u Číny. Iránska ropa totiž predstavuje až 12 % jej celkového dovozu do Číny. Okrem toho čínska spoločnosť Sinopec uzavrela s Iránom v decembri obchodnú zmluvu o dodávkach ropy a zemného plynu, na základe ktorej má na začiatok preinvestovať v Iráne 2 mld. USD. A Sinopec nie je jediná čínska firma obchodujúca s Iránom. Teherán je takisto významným odberateľom produktov čínskeho zbrojného priemyslu. Čína preto rovnako ako Rusko odmietala uvalenie nových prísnych sankcií na Irán a žiadala pre Teherán viac času. Novú rezolúciu Bezpečnostnej rady však nakoniec podporila.

Špeciálny prípad v tejto hre záujmov tvorí EÚ. Európa vždy tvrdila, že považuje americký dôraz na „tvrdú bezpečnosť” za neadekvátny a propagovala model svojej „jemnej sily – soft power”. Doterajšie rokovania medzi Iránom a silnou európskou Trojkou (EÚ3), t.j. Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Nemecko) však hovoria skôr o zlyhaní tejto „soft power”. EÚ3 už v roku 2003 uzavrela s Iránom dohodu, v ktorej teheránskej vláde ponúkla svoju ekonomickú spoluprácu za pozastavenie iránskeho jadrového programu. Konkrétne Iránu sľúbila dodávky jadrového paliva, ktoré sa nedá použiť na získanie obohateného uránu. Irán dohodu prijal a po šiestich mesiacoch oznámil, že dohodu vypovedá, pretože EÚ ju neplní. Na konci roku 2004 sa situácia opakovala.

Zdá sa, že výsledok celej iránskej jadrovej krízy je už vopred známy. Irán, podobne ako pred časom Severná Kórea, hrá o čas. Potrebuje jadrové zbrane alebo aspoň dojem ich vlastnenia, aby sa stal definitívnym hegemónom celého širšieho Stredného východu. Túto pozíciu však paradoxne na domácej scéne – aj vďaka extrémistickej rétorike pri obhajovaní „národnej hrdosti” – iránskej vláde jadrový program nezabezpečí.

Jadrom predvolebného boja – ekonomika

Parlamentné voľby, ktoré sa konali 14. marca, síce vďaka vylúčeniu viac ako 1 700 opozičných reformistických kandidátov vyhrali v súčasnosti vládnuci konzervatívci, voľby však naznačili dve závažné skutočnosti, ktoré ukazujú, že hlavný bojovník za právo iránskeho národa na jadrovú energiu – Mahmúd Ahmadínedžád – nemusí byť v budúcoročných prezidentských voľbách znovu zvolený. Počet jeho kritikov totiž neustále rastie a nesúhlas s jeho výpadmi proti Západu, ktoré Irán uvrhli do izolácie, sa prejavil už aj v posledných samosprávnych voľbách, z ktorých Ahmadínedžádovi stúpenci vyšli ako porazení. Iránci sú totiž už znechutení z rastúcich cien, nezamestnanosti a inflácie aj prázdnej bubliny, akou bol Ahmadínedžádov prísľub, že každá iránska rodina bude profitovať z predaja ropy. Navyše najnovšie sankcie po prvý raz výraznejšie zasiahnu nielen ekonomiku ako celok, ale aj obyvateľstvo Iránu. Zastavenie predaja tovaru použiteľného na civilné aj vojenské ciele totiž znamená, že na iránskom trhu bude chýbať veľké množstvo vecí dennej spotreby. Aj preto volebná účasť nebola vysoká, viacero voličov dalo prednosť nákupom na oslavy iránskeho Nového roku pripadajúce na 20. marca. Aj keď 65% účasť prekonala očakávania a presiahla 51,2 % z roku 2004, už od začiatku bolo jasné, že 71% účasť z roku 1996 nie je reálna, najmä po vylúčení väčšiny reformistických kandidátov zo zoznamu.

A hoci ajatolláh Chamaneí vyjadril podporu konzervatívcom a vyzval Iráncov, aby volili protiamerických kandidátov „lojálnych islamu a spravodlivosti” a podľa predbežných výsledkov získali iránski konzervatívci minimálne 71 % z 290 poslaneckých kresiel, nejde o podporu vyjadrenú prezidentovi Ahmadínedžádovi. Tábor konzervatívcov má ďaleko k jednotnosti a umiernenejší kandidáti kritizujúci Ahmadínedžáda vo viacerých mestách porazili jeho stúpencov. Dvaja z nich, obľúbený starosta Teheránu Mohammad Baqer Qalibaf a bývalý vyjednávač Alí Laridžáni blízky ajatolláhovi Chameneímu, budú pravdepodobne silnými súpermi súčasného prezidenta v budúcoročných voľbách. A hoci rovnako ako Ahmadínedžád zastávajú názor, že Irán má právo na jadrový program, presadzujú miernejšiu rétoriku a dialóg so Západom s cieľom dosiahnuť zrušenie sankcií a pritiahnuť do krajiny investície. V posledných voľbách ich síce Ahmadínedžád porazil vďaka nacionalistickým rečiam a sľubom o ekonomickej reforme, tým však už dnes väčšina Iráncov neverí. Ďalšou možnou alternatívou k Ahmadínedžádovi a k umierneným konzervatívcom je aj bývalý šéf Revolučných Gárd – hlavnej ideologickej zbrane islamského režimu – Mohsen Rézaí. A samozrejme, reformistickí kandidáti. Tí uvažujú napríklad aj o kandidatúre bývalého prezidenta Muhammada Chatámího.

Je preto ťažké odhadnúť, ako sa bude spor Iránu s medzinárodným spoločenstvom ohľadne jadrového programu ďalej vyvíjať a kam až v ňom budú ochotné zúčastnené strany zájsť, respektíve kde sa nachádza hranica, ktorú nebudú ochotné jedna alebo obe strany prekročiť. Všetky doterajšie kroky iránskych predstaviteľov, okrem iného sebavedomé povolebné vyhlásenie iránskej vlády zo 16. marca o ukončení rokovaní s predstaviteľmi OSN a Nemeckom (69), totiž svedčia o tom, že krajina je pripravená riskovať aj otvorenú konfrontáciu s medzinárodným spoločenstvom vychádzajúc z toho, že jej v podobe sankcií nehrozí žiadny významný postih, nieto ešte vojenský úder – keďže sankcie na export ropy či investície do ropného a plynárenského sektoru by len ťažko našli podporu Ruska a Číny a rovnako by znamenali rast cien vstupov pre priemyselný sektor Európy aj USA. Navyše útok USA a jeho prípadných spojencov sa z pohľadu USA javí ako nepravdepodobný, najmä ak vezmeme do úvahy blížiace sa prezidentské voľby v Spojených štátoch. Aj bez nich by bol prípadný útok z pohľadu USA nesystémovým a nebezpečným riešením celej situácie. Pravdepodobne nebezpečnejším ako vojna v Iraku – v kombinácii s Irakom a Afganistanom ani nehovoriac. Hoci aj s podporou EÚ by bez účasti Ruska a Číny bola vojna s Iránom zničujúca. Lepším riešením by bol riadený pád režimu, po ktorom by sa Irán mohol opätovne stať spojencom Západu. Ak však neberieme do úvahy disidentov žijúcich v zahraničí, ktorí nemajú dôveru bežného iránskeho občana, nájsť v Iráne boja- a konkurencieschopný opozičný subjekt je veľmi ťažké. Je preto otázne, či v tomto spore dosiahnu svoje iránski mulláhovia a nimi dosadený prezident, alebo medzinárodné spoločenstvo.