Dňa 18. marca 2014 sa faktický predseda vlády Ukrajiny Arsenij Jaceňuk obrátil k obyvateľom južných a východných regiónov štátu s výzvou (1), v ktorej obvinil vonkajšie sily z destabilizácie situácie na Ukrajine, z podnecovania umelých konfliktov, z organizovania síl vyvolávajúcich nepokoje a pod. Uviedol v nej, že spomínané vonkajšie sily uskutočňovali nepríliš početné, zato však pomerne agresívne mítingy vo viacerých ukrajinských mestách. Ako špecifikoval, svojimi tvrdeniami mal na mysli mítingy konané na juhovýchode Ukrajiny (v reakcii na uchopenie moci v Kyjeve majdanskými subjektmi) a vonkajšími silami mienil štátne orgány Ruskej federácie. Obyvateľov ukrajinského juhovýchodu sa Jaceňuk vo svojej výzve usiluje po viacerých stránkach upokojiť. Garancie v jednotlivých oblastiach a ich potenciál upokojiť situáciu a dosiahnuť lojalitu obyvateľstva ukrajinského juhovýchodu voči faktickej vláde v Kyjeve priblížime v tomto článku.

Oblasť jazykových práv

Prvou oblasťou, ktorej sa týkajú Jaceňukove ubezpečenia, je oblasť jazykových práv. Pripomeňme, že jedným z prvých krokov ukrajinského parlamentu po uchopení moci koalíciou Jaceňukovej strany Baťkivščina a extrémistickej strany CZ Sloboda bolo zrušenie jazykového zákona, ktorý za stanovených podmienok umožňuje používať regionálne jazyky v oficiálnom styku. Zrušenie zákona bolo iniciované vládnou stranou CZ Sloboda [medzi ciele ktorej patrí zriadenie štátu na etnickom princípe, uvádzanie národnosti v osobných dokumentoch, prijímanie do zamestnania na základe národnostných kvót, zrušenie jazykového zákona a boj proti všetkému „antiukrajinskému“ (2)] však svojím podpisom nepotvrdil faktický zastupujúci prezident Alexandr Turčinov. Prvotné informácie o zrušení jazykového zákona prijali obyvatelia juhovýchodu s veľkým rozhorčením. Spôsob prijatia tohto zákona v roku 2012 pritom nasvedčuje, že chcel vtedajší zákonodarca zabezpečiť ruštine status štátneho jazyka, vzhľadom na absenciu ústavnej väčšiny však dosiahol obdobný cieľ prostredníctvom umožnenia používania všetkých regionálnych jazykov v úradnom styku. Otázka ruštiny ako štátneho jazyka sa od získania nezávislosti Ukrajiny objavuje periodicky pred voľbami súčasne s otázkou federalizácie; k týmto krokom však nikdy nedošlo. Po prijatí jazykového zákona považovali obyvatelia juhovýchodu status regionálneho jazyka  za nedostatočný a žiadali pre ruštinu postavenie druhého štátneho jazyka. Dnes je situácia na Ukrajine natoľko vyhrotená, že ide o najväčšiu krízu v moderných dejinách Ukrajiny. Možno očakávať, že bude ruskojazyčné obyvateľstvo nekompromisne žiadať status druhého štátneho jazyka. Takýto postoj je pritom aktuálny najmä teraz, keď sú pri moci ukrajinské ultranacionalistické sily. Ako protest proti útokom nacionalistov v Najvyššej rade mnohí poslanci Strany regiónov, ktorí doteraz z politických dôvodov akceptovali ukrajinčinu ako svoj pracovný jazyk, prestali hovoriť po ukrajinsky a prešli na ruštinu (3). Konflikt na Ukrajine má teda aj jazykový rozmer. Možno pritom konštatovať, že garancie Jaceňuka v tomto smere nemajú potenciál upokojiť situáciu, keďže ambíciou ukrajinského juhovýchodu je povýšiť ruštinu na štátny jazyk, zatiaľ čo postavenie vládnej strany CZ Sloboda a ďalších majdanských síl s evidentne nepriateľskými postojmi k ruštine vyvoláva vážne obavy z toho, že budú aj naďalej presadzovať zákaz jej používania ako regionálneho jazyka.

Jaceňuk sa vo svojej výzve usiluje vyvolať dojem blízkosti ruskojazyčnému obyvateľstvu, keď zdôrazňuje dnepropetrovský pôvod faktického zastupujúceho prezidenta Turčinova (inde tiež charkovský pôvod faktického ministra vnútra Arsena Avakova, pozri nižšie). Uvádza, že „nikto nesiaha na právo slobodne používať ruštinu“ a že jeho manželka „Terezija hovorí prevažne po rusky“, pričom „rovnako ako milióny iných ruskojazyčných nepotrebuje ochranu zo strany Kremľa“. Na inom mieste výzvy tvrdí, že je ruština popri ukrajinčine jazykom ukrajinských vlastencov, čo sa však zjavne nezhoduje s pohľadom ukrajiských nacionalistov vrátane Jaceňukových koaličných partnerov, ktorí vo všetkom inojazyčnom vidia protiukrajinské sily. Existuje síce organizácia s názvom Ruskojazyční ukrajinskí nacionalisti (4), v rámci ukrajinského politického života aj mimovládneho sektora je však viac než marginálna. Okrem toho v ukrajinskej spoločnosti existuje fenomén tzv. profesionálnych Ukrajincov, t. j. z hľadiska pôvodu etnických Rusov, ktorí sa prispôsobili dlhoročnému politickému tlaku a politickým pomerom v ukrajinskom štáte a na báze výhodnosti prijali ukrajinskú národnostnú identitu aj s ukrajinským jazykom ako jej žiaducou náležitosťou. Napr. Julia Timošenková je Ruska pochádzajúca z Dnetropetrovska a v roku 2010 sa na svojej pracovnej ceste na Kryme priznala, že sa po ukrajinsky naučila až vo veku 36 rokov. Na spomínanom mítingu odmietla hovoriť po rusky s tým, že teraz už stále hovorí ukrajinsky. Keď sa však plne nekontroluje – je emočne rozrušená – plynule prechádza do ruštiny, čo podčiarkuje jej status profesionálnej Ukrajinky (5). Napriek tomu, že bolo výsledkom vyššie spomínaného tlaku prijatie ukrajinskej národnostnej identity zo strany mnohých rusky hovoriacich občanov Ukrajiny, fenomén Jaceňukom spomínaných ruskojazyčných ukrajinských vlastencov je vyslovene marginálnou záležitosťou. Aj ukrajinské patriotické a nacionalistické organizácie posudzujú lojalitu voči Ukrajine resp. nepriateľstvo voči nej na základe ovládania a používania ukrajinského jazyka.

Decentralizácia moci

Jaceňuk ďalej uvádza, že má jeho vláda za cieľ decentralizáciu moci v štáte. Tá je pritom podľa názoru mnohých analytikov jediným riešením, ktoré by mohlo viesť k stabilizácii situácie na Ukrajine. Keďže však ukrajinský juhovýchod produkuje 70 % HDP štátu, je vysoko nepravdepodobné, že by Kyjev pristal aj na finančnú decentralizáciu (6) (7). Pritom jediná forma decentralizácie, s ktorou by v skutočnosti mohlo súhlasiť obyvateľstvo juhovýchodu, je federalizácia alebo konfederalizácia (8). Oproti tomu Jaceňuk hovorí o „rozsiahlej reforme za súčasného zachovania jednoty a unitárnosti“, ktorá sa dotkne v prvom rade zdravotníctva, komunálnej sféry, zriadenia municipálnej milície, vzdelávania, kultúry a pod. Unitárne usporiadanie je pritom s federatívnym alebo konfederatívnym nezlučiteľné.

Vo svojej výzve Jaceňuk nie celkom adekvátne zhodnotil situáciu ohľadom málopočetných demonštrácii na juhovýchode, pretože sa najmä počas víkendov opakujú mnohotisícové demonštrácie s požiadavkou predovšetkým federalizácie krajiny. Občania počas mítingov a pochodov držia v rukách ruské vlajky, čo mnohokrát nemožno považovať sa prejav separatizmu, ale za prejav chýbajúcej politickej reprezentácie po faktickom rozpade Strany regiónov, ktorý nasledoval po ovládnutí Kyjeva majdanskými silami. Mnohí preto vidia v Ruskej federácii jediného garanta svojich práv [napr.: (9)]. Za tejto situácie sa Jaceňuk pokúša upokojiť občanov obmedzenými ústupkami v oblasti decentralizácie. Zdá sa však odôvodnenou obava, že sú vťahy medzi juhovýchodom a ostatnými časťami krajiny natoľko poškodené, že obyvatelia juhovýchodu nepristúpia na inú formu štátneho zriadenia, ako je federácia s rozsiahlymi autonómnymi právami jej subjektov.

Integrácia do západných štruktúr

Jaceňuk vo svojej výzve obyvateľom juhovýchodu oznamuje, že sa na  21. marca 2014 plánuje podpísanie politickej časti asociačnej dohody s EÚ. Je však otázne, ako u nich mieni dosiahnuť  akceptáciu tohto aktu ako právoplatného, ak v súčasnosti rozhodujúca časť obyvateľstva juhovýchodu trvá na tom, že je súčasná politická reprezentácia Ukrajiny nelegálna a nelegitímna a nemá právo vystupovať v mene Ukrajiny. Ak Jaceňuk s podpisom asociačnej dohody nepočká, juhovýchod bude tento akt považovať za neplatný, keďže bude dohoda podpísaná vládou, ktorá sa z pohľadu obyvateľstva juhovýchodu dostala k moci neústavným spôsobom.  Jaceňuk ďalej uvádza, že jeho faktická vláda odložila podpísanie ekonomickej časti dohody a toto rozhodnutie zdôvodňuje faktom očakávaných hospodárskych dôsledkov na priemyselný východ krajiny [porov. (10)]. Ide o argument, ktorý má racionálne jadro. Za zvláštne možno označiť len to, že ho majdanské sily ignorovali resp. odmietali v čase, keď Viktor Janukovič pozastavil integračný proces s EÚ (11).  Jaceňuk dodáva, že EÚ rozhodla o jednostrannom otvorení svojich trhov pre ukrajinské tovary, čo zrejme možno vnímať ako jednu z foriem európskej pomoci aktuálnej faktickej vláde.

Jaceňuk uvádza, že výlučne z dôvodu záujmu na zachovaní jednoty Ukrajiny nie je otázka vstupu Ukrajiny do NATO na programe dňa, pričom Ukrajinu bude brániť silná a moderná ukrajinská armáda. Sila ukrajinskej armády je otázna, pretože ministerstvo obrany na svojej oficiálnej stránke vyzýva občanov na to, aby sa na ňu skladali po 5 hrivnách (cca 37 eurocentov) formou SMS správ a telefonátov (12). Obyvatelia juhovýchodu bránia dislokácii ukrajinských vojsk pri rusko-ukrajinských hraniciach – vytvárajú kontrolné body (13) a vlastnými telami znemožňujú presun armádnych jednotiek (14). Bez ohľadu na stav ukrajinskej armády, samotné rozhodnutie neotvárať otázku vstupu do NATO je za súčasných okolností nutnou podmienkou úvah o stabilizácii štátu.

Vzťahy s Ruskom

Faktický premiér ďalej uvádza, že spraví všetko pre zlepšenie vzťahov s Ruskom tak, aby bolo možné budovať skutočne partnerské a dobré susedské vzťahy. Za zhoršenie vzťahov pritom v zmysle dokumentu nesie vinu výlučne Rusko. Samotný cieľ je zrejme potrebné vnímať ako nutný deklaratívny prvok výzvy k obyvateľstvu, preferujúcemu úzku spoluprácu a dobré vzťahy so susedným štátom. Je však málo pravdepodobné, že by bol obyvateľstvom juhovýchodu akceptovaný ako úprimný.

Postoje k Strane regiónov

Jaceňuk sa ďalej venuje kritike Janukoviča a uvádza, že majdan „povstal proti diktatúre, proti korupcii a za ľudské práva na západe, v strede a na juhu a východe“ Ukrajiny. Dodáva však, že je proti prípadnému zákazu Strany regiónov, čo možno považovať za pozitívny signál, keďže kmeňový elektorát tejto strany bol práve na juhovýchode. Zákaz Strany regiónov by vyvolal obavy z chystaných represívnych opatrení voči nepohodlným občanom, ktoré umocňuje účasť radikálnych síl na moci, politické ovládnutie súdnictva, lustrácie v radoch polície a v súdnictve a integrácia polovojenských skupín do zložiek donútenia. V opačnom prípade by súdny zákaz Strany regiónov, ktorá sa fakticky rozpadla resp. stratila na význame, mohol viesť k secesii východných a južných regiónov.

Odzbrojenie radikálnych majdanských síl

Jaceňuk ďalej uvádza, že je potrebné čo najskôr stabilizovať situáciu v štáte. Ako jeden zo stabilizačných nástrojov uvádza plán faktického ministra vnútra Arsena Avakova (v prípade ktorého v snahe vyvolania dojmu blízkosti ukrajinského juhovýchodu rovnako zdôrazňuje jeho pôvod z Charkova) odzbrojiť všetky nezákonne ozbrojené skupiny. Dodáva, že ak má niekto záujem brániť Ukrajinu so zbraňou v rukách, je vítaný v Národnej garde a v ozbrojených silách Ukrajiny. Takto formulovaným cieľom pokrýva udalosti, v rámci ktorých dochádza k začleňovaniu príslušníkov radikálneho Pravicového sektoru do armádnych štruktúr (15) a k prepúšťaniu vysokopostavených policajtov a údajne aj generálov, ktorí s týmto krokom nesúhlasia (16). Zároveň sa dá podeň vtesnať vytvorenie Národnej gardy (17) na báze radikálnych organizácií. Inými slovami, týmto cieľom mieni Jaceňuk obhájiť to, že dochádza k začleňovaniu ad hoc počas revolúcie vzniknutých domobrán a polovojenských organizácií do štruktúr štátnych zložiek donútenia (18). Po odzbrojení radikálnych skupín pritom volá juhovýchod od začiatku krízy.  Na jeho území sa živelne vytvárajú štruktúry domobrany, úlohou ktorých je chrániť verejný poriadok pred skupinami ozbrojených extrémistov (19), ktorí sa presúvajú do južných a východných regiónov a terorizujú domáce obyvateľstvo (20) (21). Nie je jasné, v akej miere bude vytváraná Národná garda akceptovaná na juhovýchode, pretože vystupuje na strane z jeho pohľadu nelegitímneho režimu a mieni presadzovať jeho požiadavky (22). Okrem toho je otázne, akým spôsobom plánuje faktická vláda odzbrojovať ďalšie (zložkami donútenia neintegrované) radikálne skupiny, keď táto iniciatíva povedie k pre ňu nebezpečným vnútorným konfliktom v rámci majdanských síl. Je otázne, nakoľko sa centrálnej vláde podarí rozložiť skupiny ozbrojencov, vďaka ktorým prišla k moci. Snahou o splnenie takejto požiadavky by si mohla otvoriť ďalší front proti sebe, ale tentokrát na západnej a strednej Ukrajine. Z uvedeného dôvodu je málo pravdepodobné, že by obyvateľstvo ukrajinského juhovýchodu akceptovalo dané ubezpečenie ako splniteľné.

Náboženské práva

Jaceňuk sa ďalej venuje otázke náboženských práv. Uvádza, že „v akejkoľvek z konfesií by sa modlili k Bohu, v akomkoľvek patriarcháte, Kyjevskom alebo Moskovskom, táto otázka zostáva vecou osobného výberu každého“. Otázkou však zostáva, ako vnímať nedávnu vlnu výtržníckych aktov proti objektom spravovaným Ukrajinskou pravoslávnou cirkvou Moskovského patriarchátu, obsadenie Kyjevsko-pečorskej larvy (významného kláštorného komplexu založeného v roku 1051) majdanskými silami s požiadavkou odovzdať ju tzv. Kyjevskému patriarchátu (23) či vyhlásenie poslanca Jaceňukovej strany Baťkivščina  Alexandra Briginca, že „Moskovský patriarchát na Ukrajine naďalej zohráva svoju krajne negatívnu rolu, pričom treba otvoriť otázku o vytvorení jednotnej miestnej cirkvi a spraviť to bezodkladne“ (24).

Rešpekt voči regionálnym špecifikám

Jaceňuk sa vo svojej výzve ďalej venuje parlamentno-prezidentskému systému, ku ktorému sa Kyjev vrátil po tom, ako parlament schválil novelu ústavy, na ktorej chýba podpis ex constitutione prezidenta Janukoviča a má teda spornú platnosť. V rámci tohto systému sa podľa neho zabezpečí možnosť uvádzať do súladu záujmy regiónov bez toho, aby jedni nanucovali svoju vôľu druhým. Na inom mieste nazval Jaceňuk prebiehajúce demonštrácie na juhovýchode „separatistickými akciami, ktoré sú súčasťou vojny proti Ukrajine“ a vyzval obyvateľov juhovýchodu k zachovaniu pokoja. Otázkou zostáva, ako chce u obyvateľstva spomínaných regiónov dosiahnuť pokoj, keď sa takýmto spôsobom vyjadruje o prejavovaní jeho vôle. Na jednej strane ho chce upokojiť, na strane druhej nazýva demonštrantov separatistami a vyháža sa im represiami (25). Faktický zastupujúci prezident Turčinov uvádza, že sa budú na Ukrajine tvrdo potláčať masové demonštrácie len na základe verbálnych prejavov (26), čo by bol bezprecedentný  krok, aký by si ani Janukovič určite nedovolil. Jaceňuk dodáva, že si jeho vláda zobrala poučenie z chýb rokov 2005 – 2014 a že „viac nikto nebude nanucovať iným svoje hodnoty“, pričom zdôrazňuje, že rôznorodosť  predstavuje pre Ukrajinu bohatstvo. Toto posolstvo však nevyznieva dôveryhodne pri pohľade na protestné prejavy majdanských síl vrátane členov Jaceňukovej strany. A už vôbec nevyznieva dôveryhodne pri pohľade na vyjadrenia Jaceňukových koaličných partnerov z extrémistickej strany CZ Sloboda, ktorých cieľom je jazyková a národnostná unifikácia Ukrajiny (27).

Záver

Za nesporné pozitívum Jaceňukovej výzvy možno označiť to, že aspoň sčasti reflektuje na podmienky, ktoré sú z hľadiska garancií južným a východným regiónom nevyhnutné na stabilizáciu situácie v jeho krajine a na zachovanie jej integrity. Väčšina z nich však bude obyvateľstvom spomínaných regiónov vnímaná len ako prázdne deklarácie ochoty splniť časť ich požiadaviek, pričom v rozsahu, ktorý v tejto podobe nie je možné akceptovať. O to skôr, že by ich akceptácia znamenala uznanie vlády v Kyjeve za legitímnu. Z hľadiska týchto regiónov by bolo potrebné 1. federalizácia štátu s uznaním širokých autonómnych práv 2. uznanie ruštiny za druhý štátny jazyk 3. odzbrojenie všetkých polovojenských organizácií so želaným zákazom činnosti ultrapravicových a neofašistických organizácií vrátane vládnej CZ Sloboda a vplyvnej organizácie UNA-USO. Na druhej strane je však vylúčené, že by tieto požiadavky akceptovali radikálne majdanské subjekty a ozbrojené skupiny, ktoré aktuálne autority v Kyjeve priviedli k moci. S najvyššou pravdepodobnosťou by pri prvom zásadnom pokuse o ich presadenie Jaceňukovu vládu zvrhli, čo možno konštatovať už o garanciách, obsiahnutých v jeho výzve obyvateľom ukrajinského juhu a východu. Z uvedeného hľadiska sa javí zabránenie faktickej secesii juhovýchodu, o ktoré sa Jaceňuk svojou výzvou usiluje, ako mimoriadne problematické.