Udalosti 24. marca otvorili celý rad problémov, jednak tých, ktoré narastali počas predchádzajúceho režimu, ale aj nových, ktoré predstavujú riziká pre stabilitu tejto malej republiky. Jedným z najostrejších problémov je nejasná predstava súčasných kirgizských elít o pozícii krajiny vo vzťahu k svetovým veľmociam a voči ďalším dostatočne vplyvným štátom v regióne Strednej Ázie. To spôsobuje, že zahraničná politika Kirgizska nemá čitateľný charakter. Na území Kirgizska sa prelínajú protichodné záujmy svetových veľmocí, čo komplikuje definovanie medzinárodného postavenia Kirgizska.

Z geografického hľadiska sa Kirgizsko nachádza v centre eurázijského Heartlandu a na jeho území sa prelínajú záujmy USA, Ruska a Číny, ktoré medzi sebou zápasia o vplyv na kontinente, ale takisto aj záujmy jeho susedov – Uzbekistanu a Kazachstanu. Mnohé z týchto štátov sú v prípade neúspechu pri realizácii svojich geopolitických záujmov pripravené hrať vabank a presadzovať ich aj prostredníctvom deštrukcie a destabilizácie.

Medzi Ruskom a USA
USA v Kirgizsku sledujú celý rad cieľov. V prvom rade pomocou svojej vojenskej základne májú možnosť bojovať proti terorizmu v Afganistane. Po druhé – Kirgizsko je jasným ohnivkom v reťazi „demokratizovaných” štátov, ktoré majú prostredníctvom podpory myšlienok demokracie a občianskej spoločnosti lojálny vzťah k USA. To je vo veľkej geopolitickej hre dôležité. Akceptovanie demokratických hodnôt však pri všetkých svojich prednostiach pripomína viac vnucovanie cudzích štandardov, ktoré sa realizuje v príliš krátkom čase. Pritom USA neberú do úvahy pripravenosť jednotlivých krajín prijať štandardy demokracie v americkom ponímaní evolučnou cestou. Z toho vyvstáva závažný problém. USA sa pri financovaní „revolúcií” nezamýšľajú nad ďalšou stabilizáciou situácie a následne nad spôsobom, akým vyviesť krajinu z krízy. Krajina po nanútených a zo strany USA financovaných „demokratických zmien” zostáva so svojimi problémami sama.

Po udalostiach v Gruzínsku, na Ukrajine a v Kirgizsku bolo zrejmé, že politika Moskvy v bývalom ZSSR je úplne neefektívna. Až potom, keď USA začali aktívne obkolesovať Rusko prstencom „svojich” štátov, Moskva začala prejavovať záujem o Strednú Áziu.

Čínsky faktor
Okrem USA a Ruska svoj vplyv v Kirgizsku v poslednom období posilňuje Čína. Zatiaľ sa to deje prostredníctvom postupnej ekonomickej expanzie, ale potenciálne môže nastúpiť politický a demografický tlak. Kirgizsko hraničí s najnepokojnejším regiónom Číny, ktorý však je pre Peking zo strategického hľadiska najdôležitejší – so Sin-ťjangskou Ujgurskou autonómnou oblasťou. Pôvodné obyvateľstvo Ujgurskej oblasti tvoria národnostné menšiny vyznávajúce predovšetkým islam: Ujguri, Kazachovia, Tadžici a Kirgizi. Medzi nimi je veľmi populárna myšlienka vytvorenia nezávislého štátu Východný Turkestan. Separatistické idey sa stretávajú s porozumením a s podporou v rozličných západných štátoch. V danom prípade Čína nevyhnutne potrebuje stabilitu v Kirgizsku a prezidenta, ktorý bude voči Číne politicky a ekonomicky lojálny. Čína si uvedomuje záujmy USA, a preto udalosti v Kirgizsku považuje za svoje bezpečnostné riziko.

Kirgizsko a stredoázijskí susedia
Udalosti v Andidžane v máji 2005 pripomenuli nebezpečenstvo výbuchu vo Ferganskom údolí. Vzťahy medzi Kirgizskom a Uzbekistanom sa vyznačujú mimoriadnym napätím kvôli nevyriešeným územným a demografickým sporom i konfliktom o vodné zdroje. Napätie narástlo v súvislosti s udalosťami v Andidžane a následným vydaním utečencov do tretích štátov. V Uzbekistane sú navyše sily, ktoré sú zainteresované na destabilizácii Kirgizska. Ich cieľom je využiť územie krajiny ako predmostie na realizáciu svojich záujmov. Pri nešikovnej diplomacii a pasívnom postoji k posilneniu pohraničných jednotiek a orgánov činných v trestnom konaní Kirgizsko už v súčasnosti musí čeliť problémom národnej bezpečnosti na svojej južnej hranici, ktorá je ľahko prestupná a často sa presúva. Dôsledkom môže byť posilnenie islamistických síl, vznik silných teroristických zoskupení a následne zvrhnutie prezidenta Uzbekistanu Islama Karimova. Jedným z možných následkov by bol vznik kalifátu na území Ferganského údolia.

V súvislosti s vysokým tempom hospodárskeho rastu a rozsiahlymi finančnými zdrojmi Kazachstan hľadá priestor pre získanie nových trhov, vrátane finančných. V prípade stability v Kirgizsku a existencii jasných, transparentných medzištátnych zmlúv, zdokonalenia zákonov, garantujúcich ochranu investícií, je Kazachstan pripravený investovať svoj kapitál do kirgizskej ekonomiky. Kazachstan môže s pomocou Kirgizska vytvárať efektívnu konkurenciu ruským plánom na ovládnutie eurázijského trhu a v budúcnosti sa stať vážnym konkurentom Moskvy v Strednej Ázii. Vstup kazachstanského kapitálu do kirgizskej ekonomiky umožní zlepšiť ekonomickú situáciu Kirgizska a pritom zachovať jeho suverenitu a národné záujmy. V podmienkach destabilizácie však Kazachstan na kirgizský trh nevstúpi. Potrebuje získať garancie a preto je zainteresovaný na stabilite Kirgizska.

„Jednovektorová” alebo „mnohovektorová” zahraničná politika?
Rastúca geopolitická konkurencia môže mať destabilizujúci účinok na situáciu v Kirgizsku. Vojenská prítomnosť USA, pokusy Ruska obnoviť svoju stratenú dominanciu v regióne, obavy Uzbekistanu, Kazachstanu a Číny z toho, že akékoľvek nepokoje môžu destabilizovať región – to všetko bude ovplyvňovať vnútropolitickú situáciu v Kirgizsku a postoje zainteresovaných štátov k nemu.

Zahraničnopolitická koncepcia bývalého prezidenta Askara Akajeva sa začala rúcať po vytvorení vojenských základní USA. Po zvrhnutí jeho režimu vonkajší hráči pocítili nutnosť a možnosť nanovo usporiadať geopolitické pomery. Svedčí o tom deklarácia členských štátov Šanghajskej organizácie pre spoluprácu zo 6. júla 2005, ktorá požadovala likvidáciu vojenských základní protiteroristickej koalície zo štátov Strednej Ázie ako aj ukončenie čoraz častejších návštev významných amerických politikov v regióne.

V súčasnosti je nevyhnutné zvoliť si novú správnu cestu. Vzhľadom na závislosť Kirgizska od vonkajších faktorov sa možné varianty obmedzujú na „jednovektorovú” alebo „mnohovektorovú” zahraničnú politiku, t. j. buď na „priateľstvo” s jedným štátom, ktorý bude rozhodovať o všetkých ekonomických a politických otázkach Kirgizska, alebo na paralelné budovanie kontaktov pri úsilí zachovať krehkú rovnováhu a obhajobu národných záujmov.

Súčasná moc vníma prebiehajúce krízové procesy zjednodušene, ba dokonca primitívne. Vystúpenia najvyšších predstaviteľov sú plné nedôsledností a svedčia o nedomyslenosti zahraničnopolitickej stratégie. Týka sa to rovnako vzťahov s Ruskom, s USA, s Čínou i so stredoázijskými susedmi. Nová administratíva si musí uvedomiť potrebu jednotnej politickej elity s cieľom zabezpečiť suverenitu a stabilitu v republike.

Jedným z variantov riešenia geopolitických problémov Kirgizska môže byť vytvorenie trojvektorového smerovania. Spojenectvo Kirgizska s Kazachstanom a Ruskom, v súvislosti s existenciou spoločných ekonomických a politických záujmov, bude dobrým impulzom pre ekonomický rozvoj regiónu a posilní stabilitu v Kirgizsku. Prítomnosť Kazachstanu v uvedenom bloku vylúči bezprostredné súperenie medzi USA a Ruskom a bude brzdiacim faktorom. Trojčlenné spojenectvo sa zdá byť najrealistickejším východiskom v súvislosti so zainteresovanosťou Astany a Moskvy na stabilite Kirgizska, ako aj vzhľadom na ich otvorený prístup k podpore kirgizských národných záujmov a suverenity.

Možné partnerstvo medzi USA a Ruskom by mohlo namiesto konfrontácie vytvoriť priestor pre spoluprácu v Strednej Ázii. Celý rad objektívnych rizík globálneho charakteru, ale aj takých, ktoré sa týkajú špecificky Ruska a USA, ako napr. medzinárodný terorizmus, náboženský extrémizmus, pašovanie drog, hrozba vytvorenia jadrovej bomby, ktoré pochádzajú z krajín ležiacich v blízkosti Strednej Ázie, by mohlo byť východiskom pre spoločný postup v eurázijskom priestore. Existujúce rozdiely v politických prístupoch v tomto regióne i vízia jeho budúcnosti neumožňujú v plnej miere zjednotiť postup oboch veľmocí vo všetkých otázkach. Napriek tomu, berúc do úvahy spomínané hrozby, by sa takéto partnerstvo mohlo stať minimálne protiváhou rizikám, ktoré zo stredoázijského regiónu ohrozujú celý svet.

Malá krajina, ktorá nedisponuje silnými nástrojmi, aby mohla presadzovať svoje národné záujmy, musí byť schopná obratne manévrovať medzi takými štátmi, akými sú USA, Rusko a Čína, aby sa nestala jablkom sváru a deštruktívnym prvkom v regióne. V súčasnosti Kirgizsko závisí od vonkajších faktorov, ale do istej miery situácia v regióne závisí aj od politiky Kirgizska. Vedenie krajiny musí využívať celý potenciál diplomatických opatrení, aby bolo schopné splniť elementárne kritériá národnej bezpečnosti, ako aj presadzovať politické a ekonomické záujmy štátu.

Vnútorné bezpečnostné riziká
Čo znamenal pre Kirgizov 24. marec? Po skončení všetkých udalostí, vyprchaní eufórie a očakávaní lepšieho života nastúpila reflexia. Čo spoločnosť získala od „revolúcie”? Akúkoľvek pre krajinu významnú udalosť treba analyzovať a vyhodnotiť, aké plusy a mínusy mala daná udalosť pre štát. Čo sme dosiahli? Žiaľ, Kirgizsko jednoznačne získalo viac negatívneho, ako progresívneho a pozitívneho.

Niektorí politickí predstavitelia doposiaľ využívajú metódy „prezentačnej demokracie,” ako napr. zaplatené mítingy či populistické sľuby. Nechápu, že hrajú nebezpečnú hru, v ktorej je v stávke stabilita Kirgizska. Ich kroky prispievajú k radikalizácii ostatných zložiek obyvateľstva. Dôsledkom je pohŕdanie zákonmi, čo vedie k úpadku beztak nízkej autority moci. Zo strategického hľadiska teda moc ide sama proti sebe.

Všetky spomínané javy sa odohrávajú na pozadí krízových skupín a bezpečnostných rizík. Hlavnými rizikami, ktorým musí vo vnútornej politike čeliť Kirgizsko, sú vysoká miera korupcie, ktorá po 24. marci nadobudla stúpajúcu tendenciu, marginalizácia, kriminalizácia politických elít a v jej dôsledku ďalší nárast korupcie. Hrozbu predstavuje aj odstránený prezident Askar Akajev a jeho stúpenci, ktorí skryte pôsobia proti politickej stabilite v krajine s cieľom udržať si svoje pozície a dosiahnuť rehabilitáciu svojej autority.

Situáciu v krajine destabilizujú radikálne skupiny boľševického (z hľadiska psychologického) prúdu, z ktorých najvplyvnejšia je skupina vedená Nurlanom Motujevom, ktorá prispieva k ekonomickej radikalizácii obyvateľstva, skupiny samozvaných regionálnych vodcov a únoscov. Politický radikalizmus a provokácie organizuje aj niekdajší hlavný vyzývateľ prezidenta Akajeva Topchubek Turgunaliev. Napätie vyvolávala aj situácia okolo Bayamana Erkinbaeva a agresivita jeho priaznivcov a odporcov. Nastáva prerozdeľovanie vlastníctva a realitou sú politické vraždy. Proti sebe zápasia kriminálne gangy Ryspeka Aktambaeva a Aziza Batukaeva. Podsvetie vystúpilo z tieňa a začalo otvorene vstupovať do politiky a diktovať jej pravidlá vo svoj prospech. V podmienkach destabilizácie získali pašeráci drog a medzinárodný organizovaný zločin priestor pre slobodný pohyb, prerozdelenie majetku a finančných tokov krajiny.

Nová moc bude musieť čeliť celému radu problémov, ktoré nemožno ignorovať – rozdelenie krajiny na Sever a Juh. Po nástupe Kurmanbeka Bakieva na post prezidenta nadobudli osobitné rozmery klanový systém a tribalizmus, čo bráni politickej stabilite. Kľúčovým problémom krajiny je hlboká sociálno-ekonomická kríza a nevyhnutnosť reálne čeliť chudobe obyvateľstva.

Nemožno zabudnúť ani na tak dôležitý prvok stability, akým je medzinárodný imidž krajiny, ktorá ovplyvňuje jednak podnikateľské prostredie a atraktívnosť v očiach investorov, ako aj politické a diplomatické vzťahy so susednými štátmi a s celým svetom.

Veľké očakávania obyvateľstva nahrádza určitá nostalgia za predchádzajúcim režimom Akajeva. Objavuje sa sklamanie z novej moci a prejavy odporu voči nej. Žiaľ, nový politický establishment nedokáže klásť záujmy štátu nad svoje vlastné. Všetko ostalo po starom, ba dokonca možno ešte horšie. Namiesto nástupu novej generácie sa udiala rošáda starých štruktúr moci.

Cesta z krízy
Počas uplynulého polroka spoločnosť nezaznamenala zo strany novej moci, kroky, ktoré by viedli k systémovým zmenám. Neudiali sa reálne zmeny ústavy, ktoré by reflektovali súčasné reálie a umožnili zdravé fungovanie štátu.

V súčasnosti je nevyhnuté implementovať základné princípy fungovania zdravého, rozvinutého štátu, v ktorej moc garantuje národnú bezpečnosť, ochranu života a majetku, vládu zákona, profesionálnu štátnu správu, zabezpečuje stabilitu. Moc musí byť predvídateľná a dôveryhodná. Aby to všetko bolo možné zabezpečiť, je potrebné:
– vytvoriť fungujúci systém kontroly moci a rovnováhy medzi jej jednotlivými vetvami. Jednou z najdôležitejších úloh je vytvorenie nezávislej súdnej moci prostredníctvom zvýšenia mzdového ohodnotenia sudcov a prehodnotenia doterajšieho systému menovania sudcov. Celkovo je potrebná revízia súdnej praxe a odstúpenie od sovietskeho prístupu „zatvárať všetkých.” V súčasnosti sú páchatelia väznení aj za drobné priestupky, napr. aj takí, ktorí by mohli byť pre spoločnosť užitoční. To vedie k celkovému poklesu kultúrnej a vzdelanostnej úrovne, preplneniu väzníc a k nedôstojným podmienkam v nich i k porušovaniu ľudských práv. To viedlo k udalostiam okolo poslanca Tynychbeka Akmatbaeva.
– precízne definovať právomocí prezidenta, premiéra a parlamentu. Nemožno pripustiť presúvanie kompetencií a vplyvov.
– nová moc musí prehodnotiť svoj postoj k médiám. Je potrebné venovať pozornosť vytvoreniu „štvrtej moci” a umožniť jej samostatné fungovanie a vytvoriť pre ňu vhodné legislatívne podmienky. Sú to dlhodobé investície do kirgizskej spoločnosti, do rozvoja kritického myslenia pri získavaní informácií. Pre politikov je nevyhnutné, aby si vypracovali kultúru zdravého prijatia kritiky na svoju adresu.
– ústavné zakotvenie zmeny väčšinového volebného systému na kombinovaný pomerno-väčšinový bude impulzom pre formovanie politických strán v Kirgizsku. Umožní stranám podieľať sa na štátnej správe. Všade vo svete sú politické strany spojovacím článkom medzi spoločnosťou a štátom, čo umožňuje reprezentovať záujmy rozličných vrstiev obyvateľstva a posilňuje občiansku spoločnosť.
Pre vznik zdravej a silnej občianskej spoločnosti je nevyhnutný rozvoj mimovládnych organizácií a fungovanie zdravej, nie populistickej politickej opozície. A napokon – najdôležitejšia je realizácia ekonomickej reformy a vybudovanie štruktúr pre hospodársky rozvoj.

Záver
Udalosti 24. marca uplynulého roku sa stali novým medzníkom, od ktorého sa odvíja vývoj v Kirgizsku. Najvyhrotenejším problémom vnútropolitickej stability je radikalizácia povedomia celej spoločnosti v podmienkach absencie jednoznačne definovanej stratégii rozvoja krajiny. Charakter spoločnosti určuje politická elita, ktorá sa však, žiaľ, v priebehu uplynulého roka nedokázala zorganizovať. Naopak, preukázala svoju nekompetentnosť a neschopnosť vládnuť. Nenastala inštitucionalizácia politickej elity. Každým dňom sú čoraz badateľnejšie procesy marginalizácie povedomia politickej elity a vertikálnych štruktúr moci s kriminálnym nádychom.

Ako je známe, v prípade absencie národnej idey, konceptuálneho rozvoja krajiny, sa spoločnosť stáva rôznorodou. Zdieľané hodnoty sa prelínajú so sociálnou a morálnou úrovňou každého občana a vo vzniknutej situácii spoločnosť nemá pocit istoty a stability, nevidí jednotnú moc. Kirgizská spoločnosť si začala osvojovať radikálne hodnoty, aby sa ubránila a presadila svoje požiadavky. Rizikom je, že v dôsledku zmien po marci 2005 môže Kirgizsko upadnúť do podobnej situácie, v akej bol susedný Tadžikistan v roku 1992. Ostáva len veriť, že nový prezident a politický establishment napokon nájdu adekvátne metódy a prostriedky na prekonanie súčasnej krízy.