Zasadáme pre blaho krajiny,
A na kongrese sa zjednocujeme,
Ale problém je, my nechápeme,
Že Lukašenka poraziť sa nedarí…

Bielorusko je nielen unikátnym štátom z  politického a historického hľadiska, ale je aj svojráznym fenoménom, ktorý vyvracia filozofické stereotypy a všetky pravidlá logiky. Mimoriadne vysokú úroveň v tejto oblasti dosiahla bieloruská opozícia.

Antický filozof Herakleitos uviedol: „Všetko tečie, všetko sa mení” a „nikdy nevstúpiš do tej istej rieky”. Napriek tomu politické procesy, prebiehajúce vo vnútri bieloruskej opozície, svedčia o tom, že do tej istej rieky možno vstúpiť viackrát a nehľadiac na to, že celý okolitý svet sa mení, bieloruská opozícia sa vo svojich aktivitách a názoroch nemení, čo platí aj pri pohľadoch na politiku. Tento postulát potvrdil Kongres demokratických síl, ktorý sa konal v Minsku 25. – 26. mája 2007.

Každá politická udalosť zaujme v dejinách svoje miesto, inak povedané, stane sa historickou. Odhadnúť, aké miesto v dejinách Bieloruska zaujal spomínaný Kongres, bude veľmi ťažké, rovnako ako zhodnotiť jeho význam pre demokratickú verejnosť a štát ako celok. Napriek tomu však možno s určitosťou povedať, že ani prijaté rozhodnutia, ani nové rozvrstvenie síl v opozícii neprinesú nič nové pre politickú situáciu v krajine a v opozícii samotnej.

Zároveň nemožno povedať, že by Kongres otvoril novú stránku v politickom živote demokratickej opozície a nestal sa logickým vyústením určitého politického obdobia v rozvoji občianstva. V podstate sa Kongres stal pokračovaním permanentného lavírovania opozície od konfliktu ku konfliktu, od hľadaní novej stratégie a lídrov k ich zosadzovaniu z piedestálov a k odmietaniu predchádzajúcich stratégií. Pred rokom takmer všetci predstavitelia opozície presviedčali občanov, že A. Milinkievič je alternatíva pre Bielorusko, že je to skutočný líder, a rovnako usilovne dokazujú, že Milinkievič nie je lídrom zjednotenej opozície. A ako sa ukázalo, neexistuje žiadna zjednotená opozícia, ale vytvorili sa pozitívne podmienky na zjednotenie.

Kongres zároveň nemal ani symbolickú, ani hodnotovú pridanú hodnotu a stal sa iba odzrkadlením vnútornej situácie v bieloruskej opozícii. Inak povedané, potvrdil výsledky mnohoročnej činnosti opozície, ktorými sú celkový bankrot politickej stratégie, pokiaľ nejaká existovala, idey jediného lídra (ak nejaký bol), jednotnej opozície a spoločného politického cieľa (ak také boli). V prípade, ak nejestvovali, nemá zmysel hovoriť o existencii reálnej politickej opozície v Bielorusku.

Navyše, so smútkom možno poznamenať, že ani obsah Kongresu, ani kroky, ktoré prijal, nezahŕňajú nič, čo by vnášalo nové prúdy, nútilo ľudí uvažovať. Všetko malo banálny priebeh, bez nečakaných udalostí. Preto aj analýza týchto udalostí bude menej politická, skôr ironického charakteru. Keď dovtedy existovala nejaká podoba politického divadla, ako sa občas zvyknú politické procesy označovať, v súčasnosti celkom určite možno povedať, že politika v opozícii zmizla a ostalo iba divadlo. Na niektoré veci, prejavy či aktivity jednotlivých jej predstaviteľov sa nemožno pozerať bez úsmevu.

Začneme tým, že akákoľvek činnosť má mať svoj motív, ktorý vedie človeka ku konaniu a cieľ, ktorý chce dotyčný aktér dosiahnuť. V opačnom prípade možno hovoriť o slabosti ľudského rozumu, alebo o neadekvátnych reakciách na skutočnosť.

Nikto nebude pochybovať, že usporiadanie Kongresu sledovalo určité ciele a motiváciu ľudí, ktorí za tým stáli. Ale pri podrobnejšej analýze týchto cieľov a krokov na ich dosiahnutie možno dospieť k záverom, že
a)    organizátori si vytýčili úplne iné ciele, ktoré boli v rozpore s tými, čo sa publikovali, alebo
b)    si zvolili nesprávne mechanizmy na ich dosiahnutie, v dôsledku čoho boli výsledky odlišné.

Inak povedané, ciele, ktoré si organizátori definovali, nielenže nie sú vo vzájomnom súlade, ale od začiatku skrývajú rozpory, ktoré nemôžu nedoviesť k opačnému výsledku. Samozrejme, pokiaľ taký výsledok nebol naplánovaný od samého začiatku. Je potrebné analyzovať hlbšie logiku myslenia niektorých lídrov opozície.

Hlavní organizátori kongresu – S. Kaliakin, A. Buchvostov, A. Lebeďko a iní s istotou tvrdili, že cieľom Kongresu je zjednotenie všetkých demokratických síl. Tak napríklad ešte začiatkom mája Aleksandr Buchvostov, predseda organizačného výboru, pri zdôvodňovaní nevyhnutnosti konania Kongresu uviedol: „Ak budeme otáľať s vyriešením otázky organizačnej výstavby zjednotených demokratických síl, ich riadenia, koordinácie aktivít, výsledkom bude paralýza aktivít a absencia koordinácie.” 1

Sergej Kaliakin už počas Kongresu vyhlásil: „Prišli sme na Kongres s tým, aby sme pracovali pre Bielorusko. Požadovať zjednotenie všetkých demokratických síl. Aby začali po Kongrese pracovať efektívnejšie.”2

Už od samého začiatku sa v týchto vyjadreniach skrýva hlboký rozpor, ktorý spochybňuje adekvátnosť chápania toho, čo sa dialo a deje v krajine.

Po prvé – „výstavba zjednotených demokratických” síl sa tiahne už niekoľko rokov. Na jednej strane to opätovne zdôrazňuje fakt, že zjednotené demokratické sily nikdy neexistovali a všetko úsilie bolo zbytočné. Dva posledné kongresy to iba potvrdili. Ale na druhej strane, predstavitelia koalície dlhý čas tvrdili, že zjednotená opozícia (s istými výnimkami) existuje a že Aleksandr Milinkievič bol zvolený za lídra zjednotených demokratických síl.

Z toho vyplýva, že keď zjednotená opozícia nikdy neexistovala a proces jej budovania sa začal iba teraz, organizátori minulých kongresov a najmä opoziční lídri jednoducho uvádzali do omylu demokratické spoločenstvo aj bieloruských občanov. Navyše, samotný Milinkievič sa z tohto hľadiska stáva podvodníkom. Prirodzene, lídri bieloruskej opozície môžu nájsť vysvetlenie veľmi rýchlo a povedať, že dovtedy existovala úplne iná konfigurácia politických síl, aká v súčasnosti nezodpovedá novej situácii v krajine a vyžaduje si kardinálne zmeny, aby bolo možné preskupiť sily a mobilizovať ich, začať prácu s obyvateľstvom a uskutočniť rozsiahly útok na politický režim.

Okrem toho treba sústrediť pozornosť na to, že v nedávnej minulosti zjednotenú opozíciu „budovali” tí istí ľudia, ktorí ju budujú aj v súčasnosti. Keď sa nepodarilo vybudovať zjednotenú koalíciu skôr, je logické, že „budovatelia” by mali odísť, lebo sami seba obviňujú z neschopnosti. Keďže sa tak nestalo a „budovatelia” zostali, to znamená, že oni sami garantujú, že ani tohtoročný Kongres nepovedie k zjednocovaniu.

Po druhé – ak pripustíme, že existovalo niečo podobné ako jednotná opozícia a vytvorili sa podmienky na spoluprácu, prečo bolo potrebné realizovať druhý Kongres, ktorý „zjednotenú opozíciu” naopak rozdelil a rozšíril rozpory vo vnútri demokratickej verejnosti?

Už samotný prístup k príprave Kongresu ho predurčoval na neúspech. Idea realizácie kongresu od začiatku opozíciu rozdeľovala, ale pre straníckych lídrov sa stala atraktívnejšou ako možnosť zachovať politickú rovnováhu vo vnútri opozície. Nehľadiac na očividné rozdelenie, organizátori neurobili nič, aby sa situácia nejako vyjasnila. Demokratická verejnosť bola postavená pred hotový fakt a prebehlo to „demokraticky”. Už spomínaný Buchvostov počas prípravy Kongresu vyhlásil: „Jedni chcú Kongres, iní nie. Preto je napätie okolo otázky, či má Kongres byť, alebo nie. My sme však povedali „byť” a urýchľujeme prípravu.” 3 Zvláštne, že vo vnútri demokratickej komunity sa využívajú rovnaké vyjadrenia a metódy politických vzťahov, ako využíval autoritatívny režim. Opozícia je rozdelená na „my” a „oni” a rozpory sa riešia nie diskusiou, ale vnucovaním vlastnej vôle zo strany jednotlivých lídrov.

Vychádzajúc z toho, možno povedať, že v opozícii nie je konštruktívny prístup k riešeniu vnútorných rozporov. V povedomí lídrov aj radových členov rozličných organizácií fungujú autoritatívne hodnoty, ktoré neumožňujú dospieť ku kompromisu, čo je garanciou skutočnej demokracie. To likviduje akúkoľvek možnosť ďalšieho rozvoja politickej kultúry a chápania toho, čo to je demokracia. O tom, že pre mnohých je demokracia slovom, zbaveným zmyslu, svedčia napríklad slová jedného zo šéfov mládežníckeho krídla Zjednotenej občianskej strany (OGP) a predstaviteľa tejto strany na Kongrese Kiryla Ignatika: „Niektorí ľudia chceli narušiť prácu Kongresu, aby ho zmenili na platformu demokracie hesiel, namiesto demokracie skutočnej. Keď sa medzi sebou nedokážeme správať dôstojne a zachovať demokratické procedúry, čo môžeme hovoriť o perspektíve, v prípade, že sa opozícia dostane k moci.”4 Treba jasne povedať, že demokracia buď je, alebo nie je. A o akých demokratických procedúrach možno hovoriť, ak samotný prístup ku Kongresu ani zďaleka nebol demokratický.

Čo sa týka termínu „demokracia hesiel”, je to veľmi zaujímavá definícia. V súčasnosti je ťažké charakterizovať jej vlastnosti a opísať proces jej fungovania.

Možno pochopiť tento jav ako populizmus, alebo napríklad obštrukčné správanie, čo by skôr zodpovedalo situácii, ktorá sa vytvorila na Kongrese, ale či je to „demokracia hesiel”? S týmto javom sa možno stretnúť azda v prípadoch, keď otázky politického charakteru sa riešia prostredníctvom hesiel (vo fyzickom ponímaní slúžia ako nástroj na bitie oponentov po hlavách), ale určite sa to deje v súlade s pravidlami a dohodnutými procedúrami. Určite možno už teraz povedať, že táto definícia bude novým objavom v politickej vede.

Celkovo by mali vedci venovať pozornosť obsahu politického diskurzu bieloruskej opozície. Stačí len poznamenať, že jednotliví lídri a politickí aktivisti opozície veľmi smelo žonglujú slovami a pojmami, bez toho, že by chápali ich význam. Veľmi rýchlo potom na ne zabúdajú a navyše porušujú demokratické princípy.

Z toho vyplývajú tri veľmi závažné otázky, bez zodpovedania ktorých sotva možno bude hovoriť o politickom progrese v opozícii a v jej vedení, ako aj o rozšírení ich politickej kultúry a povedomia:
1.    Kedy demokratickí lídri začnú niesť zodpovednosť za to, čo hovoria?
2.    Kedy demokratickí lídri začnú rozmýšľať o tom, čo hovoria a pred kým to hovoria?
3.    Kedy demokratickí lídri pochopia, že bieloruská verejnosť nepozostáva z idiotov, ktorým by bolo možné hovoriť čokoľvek, čo ich napadne?
Počas analýzy udalostí na Kongrese sa ešte raz sústredíme na špecifiku politickej rétoriky vedúcich predstaviteľov opozície.

Tradícia politického rozkolu

Pri analýze „zjednocovaco-rozdeľovacieho” procesu a cieľov Kongresu treba podrobnejšie analyzovať aj taký politický jav, akým je „rozkol bieloruskej opozície”, čo sa stalo jej imanentnou vlastnosťou. Počas analýzy tohto problému bude využitá metóda, „navrhovaná” S. Kaliakinom, keď komentoval priebeh Kongresu a rozpory v niektorých otázkach. Na otázku novinára, či nepočíta s tým, že tento Kongres môže demokratické sily skôr rozdeliť ako zjednotiť, odpovedal: „Keď to niekto chce, bude sa pokúšať o rozdelenie. Podľa môjho názoru však všetci, ktorí sa budú zasadzovať za nejaký rozkol, sú agentmi KGB a diktatúry.” Nehľadiac na to, že tento prístup sa príliš podobá na leninský a pripomína populárne boľševické heslo „kto nie je s nami, je proti nám”, umožňuje inak zhodnotiť prebiehajúce procesy v krajine pred Kongresom a počas neho.

Pokúsime sa „Kaliakinovu metódu” opísať podrobnejšie. Všetci, ktorí vystupovali proti procesu zjednocovania bieloruskej opozície, sú teda „agentmi” diktatúry a KGB. Je však ťažké definovať, kto je skutočne za zjednotenie opozície a kto je proti.

Vráťme sa k výrokom Buchvostova. Idea zvolania Kongresu bola príčinou rozkolu v opozícii, ktorá sa rozštiepila na „my” a „oni.” Vyvstáva otázka, kto bol agentom diktatúry, či tí, čo chceli kongres, alebo tí, čo ho nechceli. Ak idea Kongresu skutočne rozdelila opozíciu, „agentmi” sú tí, čo jeho konanie realizovali, vrátane pána Kaliakina, a tak prehĺbili vnútorný rozkol. Na druhej strane, keď v opozícii panoval rozkol po celý čas, vyvstáva otázka, ktorá jej súčasť bola v službách KGB?

Treba venovať pozornosť tomu, že tradície rozkolu v bieloruskej opozícii sú veľmi silné a tendencie postupovať samostatne boli silnejšie ako vôľa postupovať spoločne. Preto, čím viac sa opozícia zjednocuje, tým viac sa zdá byť rozdelenou. Skúsenosti zjednocovania sociálnodemokratických strán ukazuje, že hlavnou príčinou rozkolu je zjednocovanie (nový zákon dialektiky).

Mnohí z účastníkov Kongresu a politických analytikov zdôrazňovali fakt, že sa udial rozkol opozície: „Politický a duchovný rozkol opozície sotva bude potvrdený „oficiálne.” Očividné však je, že jedna časť opozície sa uchyľuje k opatrnejšej „parlamentnej” stratégii s prvkami kompromisu s mocou, pričom očakáva jej evolúcie. Druhá časť sa uchyľuje k aktívnejšie a nekompromisnej stratégii boja v uliciach. Po Kongrese nemožno vylúčiť, že obe časti pôjdu vlastnou cestou.” 5

Do istej miery však opozícia nikdy nebola skutočne jednotná, vždy v nej boli rozkoly, menili sa iba línie štiepenia a ich obsahová náplň. Stačí sa len pozrieť na to, čo sa dialo posledných sedem rokov. Počas volieb do Snemovne reprezentantov v roku 2000 časť opozičných síl, najmä Zjednotená občianska strana a Bieloruský ľudový front, vyhlásili bojkot, kým iná skupina – Bieloruská sociálnodemokratická strana (ľudová hromada) Nikolaja Statkieviča a Strana bieloruských komunistov Sergeja Kaliakina, Občianske fórum a rad politikov nepodporili ideu bojkotu. Počas parlamentných volieb 2004 opozícia znova nemala jednotnú stratégiu, čo vyústilo do vzniku dvoch koalícii, odlišujúcich sa z hľadiska politického potenciálu: Ľudová koalícia 5+ a Európska koalícia Slobodné Bielorusko, relatívne autonómne postupovala parlamentná skupina Respublika a ďalšia relatívne malá skupina Mladé Bielorusko.

Napokon Bieloruská sociálnodemokratická strana (hromada), ktorú viedol Aleksandr Kozulin a v súčasnosti ju zastupuje A. Ľavkovič, ktorá stojí v avantgarde zjednotenej opozície, predtým vystupovala proti zjednocovaniu opozície a nominácii jednotného kandidáta v prezidentských voľbách 2006. Znamená to vari, v súlade s „Kaliakinovou metódou”, že táto strana bola do istého momentu agentom diktatúry a potom sa okamžite začala usilovať o víťazstvo demokracie? Alebo vari platí, že tento Kongres sa stal zjednocovacím kongresom agentov diktatúry?

Ale aj v samotnej koalícii zjednotených síl panoval rozkol na jednej strane medzi Bieloruským ľudovým frontom a Milinkievičom, na strane druhej Lebeďkom a komunistom Kaliakinom, ktorý vznikol ešte počas prvého Kongresu v dňoch 1. – 2. októbra 2005. Vtedy sa hlasito ozývali členovia Zjednotenej občianskej strany, že nebudú pracovať v prospech Milinkieviča a počas volebnej kampane to viedlo k napätiu a reálnemu rozkolu v niektorých regionálnych volebných štáboch, keď naprííklad v Mohyleve boli dva volebné štáby.

Preto sotva možno súhlasiť s tými analytikmi, ktorí tvrdia, že jedným z cieľov Kongresu bolo pozbavenie Milinkieviča postavenia lídra. Od samého začiatku bol Milinkievič iba formálnym lídrom, ktorého pozícia bola uznávaná iba preto, lebo si to vyžadovala situácia a postoj medzinárodného spoločenstva. V tichosti ho však jeho okolie ako lídra neakceptovalo a čakalo, kým urobí fatálnu chybu, aby ho bolo možné obviniť z politickej neschopnosti. Milinkievič samotný nemal dosť síl, aby si vytvoril okolo seba silnú zjednotenú opozíciu. Preto Kongres sa stal iba oficiálnym potvrdením neakceptácie jeho osoby a výsledkom je zničenie „inštitúcie” líderstva a potvrdenie vnútorného rozkolu opozície. Preto otázka o agentoch diktatúry ostáva otvorená.

Pri analýze udalostí z minulosti možno povedať, že opozícia bude skôr rozdelená ako zjednotená. Príčiny tohto procesu nie sú iba „tradícii rozkolu”, ale aj v istých psychologických a osobných medziľudských vzťahoch medzi tými, ktorí sa sami označujú za lídrov. Ako by napríklad mohli spolupracovať A. Ľavkovič a N. Statkievič, nezmieriteľní nepriatelia v dôsledku vnútrostraníckeho konfliktu, ktorý doviedol ich stranu do rozkolu a vzájomných obvinení zo spolupráce s KGB a z korupcie? Konkrétne Ľavkovič sa stal jedným z tých, ktorý Statkieviča zbavili vedúceho postu v Bieloruskej sociálnodemokratickej strane (ľudovej hromade) a zaujali jeho miesto. Tento úder pod pás mu Statkievič sotva odpustí.

Možno povedať, že jedným z najvážnejších rizík pre bieloruskú opozíciu nie je KGB a diktatúra, ale samotná opozícia. Pre vládu by nebolo také ľahké opozíciu rozdeliť, keby na to neexistovali isté vnútorné predpoklady. Veľmi ťažko možno očakávať akúkoľvek konštruktívnu prácu, keď v rámci koalície, v centrálach i v regióne, sa ľudia potichu navzájom nenávidia. Opozícia je práve psychologicky, nie politicky, neschopná zjednotiť sa a spolupracovať. Každý z jej „lídrov” dobre vie, že môže porušiť slovo, sľub, dohodu alebo prejsť do iného politického tábora a následne sa vrátiť, ak to bude preňho výhodné a v súlade s jeho vlastnými potrebami. Toto správanie sa nijako neodzrkadlí na jeho „politickej kariére” a o nejaký čas ten istý človek bude s čistým svedomím sedieť za rokovacím stolom s tými, ktorých v podstate zradil, čo bude zdôvodňovať, že „taká bola situácia v danom momente”. Tí politici, ktorých nedávno podviedli, sa budú úprimne usmievať a tešiť z návratu „strateného syna”. A tak to bude prebiehať do nekonečna.

Nie je možné a z politického hľadiska je nebezpečné donekonečna sa dohadovať s ľuďmi, ktorí nedodržiavajú svoje slovo alebo sa už raz skompromitovali. Ale na druhej strane je možné, ak sa medzi sebou dohadujú ľudia, ktorí nikdy svoje slovo nedodržiavali a dávno sa skompromitovali.

V takýchto podmienkach sa úsilie o jednotu stáva iluzórnym a nereálnym až dovtedy, kým sa nezmenia lídri nedodržiavajúci princípy a hodnoty, za ktoré údajne bojujú.

O bezvýchodiskovosti situácie v prostredí opozície svedčia slová Alekseja Koroľa, ktorý viedol skupinu pre vypracovanie programových dokumentov Kongresu. Cieľom Kongresu podľa neho bolo, aby sa z neho stal akýsi „predparlament, ktorý legitimizuje zodpovednosť zjednotenej opozície za svoju činnosť”. 6

Jeho slová svedčia o tom, že lídri opozície nikdy a pred nikým neniesli zodpovednosť, lebo ani taká inštitúcia, ktorej by sa mali zodpovedať, neexistovala, keďže názor verejnosti sa nepočíta. Mechanizmus politickej kontroly aktivít politických lídrov sa tak podľa neho vytvoril iba teraz. Podobne ako Aleksandr Lukašenko zvoláva Celobieloruské zhromaždenie, aby sa mohol zodpovedať priamo ľudu.

Keby sme tieto slová brali vážne, to by zároveň znamenalo, že všetky omyly a zlyhania, ktoré sa doposiaľ udiali, netreba brať do úvahy. Inak povedané, Kongres sa stal svojho druhu mechanizmom politickej indulgencie, ktorý očistil opozíciu od všetkých politických hriechov. Nič nezmenil na jej podstate, neprispel k prekonaniu rozdielov a znamenal novú líniu rozdelenia opozície.

Príčinami nového štiepenia bola snaha Milinkieviča zachovať si pozíciu lídra a stratégia činnosti, ktorú navrhoval Statkievič. Počas hlasovania pritom túto stratégiu odmietlo 280 delegátov, podporilo ju 256. Žiaľ, „Kaliakinova metóda” neumožňuje jednoznačne povedať, kto bol v danom prípade „agentom” bieloruského režimu.

Vychádzajúc z toho možno povedať iba jedno. V Bielorusku nikdy neexistovala opozícia, ale existovali opozície, ktoré viedli nekončený boj proti všetkým. Bieloruská politická scéna je natoľko zložitá, že nemožno neomylne povedať, „kto je tvoj politický partner, a kto tvoj nepriateľ”. Politická situácia sa mení rýchlo a nadobúda nepravdepodobný charakter, pričom včerajší spojenec sa stáva nezmieriteľným nepriateľom a nepriateľ blízkym spojencom. Preto pozícia permanentného boja proti všetkým je prinajmenšom garanciou, že politické strany nič nestratia, keď sa rozloženie síl nečakane zmení. Je možné, že existencia rozkolu je pre opozíciu výhodnejšia ako skutočné zjednotenie, lebo v tomto prípade sa vždy nájde niekto, koho možno obviniť z vlastných neúspechov a porážok.

V podmienkach permanentného rozkolu a vnútorného konfliktu, ktorý panoval celý čas, nie je vhodné hovoriť o spoločnej stratégii ani o jednotnej opozícii. Na Kongrese by mohol byť prijatý hocijaký dokument, jeho význam by bol rovnaký, ako keby nebol prijatý vôbec. Ani jedna opozičná stratégia nikdy nebola účinná a ani nebude, kým ju píšu a vykonávajú tí istí ľudia. Naďalej využívajú staré metódy a mechanizmy boja, a pritom nevyvodzujú zo svojich vlastných chýb nijaké závery ani komplexnú analýzu.

Voľba stratégie jednotného kandidáta, vybudovanie zjednotenej opozície sa stali donekonečna sa opakujúcim procesom zbavujúcim opozíciu jej politického charakteru, ktorý jej dával boj o moc. Budovanie zjednotenej opozície sa stalo cieľom samým osebe, proces boja o moc sa dostal na vedľajšiu koľaj. Už dnes však možno povedať, že tento cieľ je pre opozíciu rovnako nedosiahnuteľný, ako získanie politickej moci. Je možné, že ak sa opozícia zjednotí, moc pre ňu vôbec nebude potrebná. (Na túto tému už existuje anekdota: „Stretávajú sa dvaja bývalí predstavitelia bieloruskej opozície a jeden druhému hovorí: – Poďme sa zjednotiť.”)

Tento postulát potvrdzujú slová A. Buchvostova, ktorý počas príprav Kongresu vyhlásil: „Nazdávam sa, že je to vrchol práce na novom zjednotení demokratických síl. Uskutočníme Kongres, konsolidujeme sily a prirodzene, budeme mať možnosť realizovať takú výzvu, ktorá je považovaná za kľúčovú. To znamená prechod do aktívnej fázy boja s režimom.” 7

Skutočne, Kongres sa stal miestom politických objavov a politickej absurdity. Vychádzajúc zo slov Buchvostova, opozícia nikdy aktívne nebojovala proti politickému režimu a až po zjednotení pristúpi k útoku, nehľadiac na to, že za posledné roky stratila väčšinu stúpencov a aktivistov a po každých voľbách niektorí politici nahlas hovorili, že opozícia zvíťazila.

Pritom boli navrhnuté veľmi zaujímavé metódy „boja”. Napríklad Anatolij Lebeďko navrhoval: „Zjednoťme svoje úsilie, aby sme obránili ľudí, ktorí prišli o sociálne istoty a zľavy. Je to niekoľko miliónov našich občanov, niekoľko miliónov voličov. Vytlačíme v miliónových nákladoch letáky, noviny a pôjdeme medzi ľudí. Bráňme ich záujmy spoločným úsilím.”8

Ak toto má byť aktívna forma boja proti režimu, tak môže trvať aj niekoľko generácií. Zdá sa, že práve toto robila opozícia počas všetkých volebných kampaní v priebehu posledných rokov. Tlačila letáky, chodila od dverí k dverám, bránila sociálne práva obyčajných Bielorusov. Výsledok? Ak niekto povie, že v súčasných politických podmienkach nie je možné poraziť Lukašenkov režim, aký zmysel teda majú všetky spory okolo spoločnej stratégie a zjednocovania?

Celkovo Kongres ukázal, že politickí lídri rozlične chápu politickú situáciu v krajine. Nemajú spoločný názor nielen na to, v akom stave je krajina a kam má ďalej smerovať, ale ani na to, čím je v súčasnosti bieloruská opozícia. Niektorí politici potrebovali celý Kongres na to, aby pochopili, ako vyzerá vnútorná situácia v opozícii: „Hlavným cieľom tohto Kongresu bolo vyjasnenie situácie, v ktorej sa ocitli demokratické sily, vysvetliť, či môžeme ďalej pracovať alebo nie, a ak môžeme, tak v akých otázkach, či existuje na pokračovanie spolupráce vôľa a politická zodpovednosť,” uviedol podpredseda Bieloruského ľudového frontu A. Janukevič. „Myslím si, že Kongres veľmi dobre odzrkadlil všetko, riziká, nebezpečenstvá a fakticky sa ňom ukázalo, že protirečenia nie sú až také veľké,” povedal.9

Pravdepodobne po tom, ako sa ukázalo, čo sa v opozícii deje, treba zvolať nový Kongres, ktorý by zodpovedal na otázku, čo ďalej robiť. Zároveň podobné slová zdôraznili ten fakt, že bieloruská opozícia nepotrebuje analytické centrá a analytikov, ktorí píšu analytické správy každý mesiac a robia výskumy o stave bieloruskej opozície. Žiaľ, bieloruská intelektuálna komunita a opozícia pôsobia oddelene. Zrejme predstavitelia opozície natoľko nedôverujú materiálom analytického charakteru, že chcú na vlastné oči vidieť, „čo sa v tej bieloruskej opozícii deje”.

Ani pri spoznaní skutočného stavu vecí v opozícii nedospeli politickí aktivisti k opačným záverom. Tak napríklad A. Milinkievič tvrdí, že opozícia sa nachádza v hlbokej kríze: „Úprimne budem hovoriť o tom, že v opozícii panuje hlboká kríza. Vážna kríza, nie definitívna. Ale treba o tom úprimne hovoriť, aby bolo možné chorobu liečiť. Po roku 2001 a dokonca aj dnes po kampani od nás odišli ľudia, lebo boli sklamaní.”10 Na druhej strane tvrdí Viačorka, že ak sa opozícia nezjednotí, stratí politickú iniciatívu: „A keď sa zjednotené či rozdelené demokratické sily neskoncentrujú na realizáciu svojej stratégie a budú sa zaoberať vnútorným preskupovaním, jednoducho beznádejne stratia politickú iniciatívu.”11 Rád by som videl aspoň jediné obdobie, v ktorom opozícia mala nejakú politickú iniciatívu. Je azda reč o iniciatíve v oblasti strácania ľudí?

V bieloruskej opozícii sa tak vytvorila veľmi zaujímavá a paradoxná situácia. Opozícia je v kríze, ale nie v úplnej a ešte má politickú iniciatívu. V krátkom čase prejde do aktívnej fázy boja s Lukašenkovým režimom, prostredníctvom masového zahlcovania nepriateľa miliónovými nákladmi letákov. Ak je to tak, potom Aleksandr Grigorijevič by si už mal začať baliť kufre, lebo nastúpia zásadné zmeny.

Zdá sa, že táto stratégia opozície sleduje utajený cieľ. Keď opozícia vytlačí milióny letákov, moc bude musieť zamestnávať tisícky a tisícky upratovačiek a údržbárov, aby s letákmi a ich šíriteľmi mohla bojovať. To prinesie veľké straty pre štátny rozpočet, čo následne povedie k hlbokej štátnej kríze. Údržbári začnú štrajkovať, lebo im nebudú vyplácať mzdy a napokon sa uskutoční „údržbárska revolúcia”.

Kongres sa nezaobišiel ani bez radikálneho prehodnotenia geostrategickej koncepcie Bieloruska. Autorom nového pohľadu na geopolitickú orientáciu sa stal dočasný predseda Bieloruskej sociálnodemokratickej strany (hromady) Anatoľ Ľavkovič. Na otázku, „kam má smerovať demokratické Bielorusko, na Západ alebo na Východ”, odpovedal: „Po skončení Kongresu sa objaví „štvrtý subjekt: predtým boli Východ, Západ, Lukašenko, teraz sa objavil štvrtý – zjednotené demokratické sily.”12 Prečo by sme mali uvažovať o tom, čo hovoríme, keď tomu aj tak nikto neporozumie…

Vyrieknuté slová vyvolávajú obavy, že ak krajina pôjde smerom, ktorý navrhuje Ľavkovič, Bielorusko sa môže ocitnúť tam, kde je dnes „zjednotená” opozícia. Nechcem mu ublížiť, ale podobné kroky nemajú žiadny politický zmysel a sú vhodné len pre kuchynské diskusie, ale nie pre vážnu politiku. Hoci serióznou politikou sa opozícia už dávno nezaoberá.

Súmrak lídrov

Jednou z najdôležitejších otázok, ktorá sa diskutovala počas Kongresu, bola otázka líderstva. Bieloruská opozícia čelí akútnej kríze vedúcich osobností. Výsledkom Kongresu bola likvidácia dokonca aj formálneho inštitútu líderstva. V podstate v súčasnosti v krajine neexistuje ani formálny, ani neformálny líder. Osobne to zdôraznil A. Lebeďko, ktorý v prejave k delegátom kongresu povedal: „V tejto sále nie je žiadny líder. V krajine neexistuje všeobecne uznávaný líder. Zjednotené demokratické sily sa musia zjednocovať okolo spoločnej stratégie.” 13

Počas Kongresu a po jeho skončení sa aktívne vytvárala nová koncepcia zjednocovania, ale už nie okolo lídra, ale okolo abstraktnej stratégie, existujúcej v podobe idey. Tak napríklad v rozhovore s redaktorom Rádia Sloboda novinárka Svetlana Kalinkina vyhlásila: „Netreba sa zjednocovať okolo lídra, ale okolo idey, tým skôr, že v súčasnosti jednoznačná morálna, politická autorita medzi demokratickými silami neexistuje.”

Podobné slová nemajú ani politické, ani filozofické opodstatnenie. Samotné úvahy o tom, čo bieloruská verejnosť potrebuje viac, či lídra alebo ideu, sa v danej situácii zdajú veľmi konjunkturálne. Po likvidácii „lídra” v opozičnom priestore sa očividne vytvára „symbolická” prázdnota, ktorú treba rýchlo zaplniť novým obrazom, symbolom, ikonou, ktorá sa prejaví v nejakej idey, respektíve stratégii.

Treba ešte raz zdôrazniť, že politická rétorika bieloruskej opozície už dávno smeruje k formulovaniu abstraktných konštrukcií, bez konkrétneho obsahu a vzťahu k realite. Nie je vôbec jasné, o akej idey hovorila Kalinkina, a čo by sa malo stať integrujúcou ideou pre bieloruských občanov a opozíciu. Boj s nedemokratickým režimom a ustanovenie demokracie nie je idea, ale cieľ. Na pochopenie tohto nie je potrebný kongres. Národná idea tu už bola. Socializmus tu už v zmenšenom zvrátenom variante máme. Aká teda má byť tá zjednocujúca idea bieloruskej opozície? Žiaľ, okrem všeobecných konštatovaní nemožno o nej hovoriť. Navyše, idea sama osebe bez lídra nemá nijakú hodnotu. Bez lídra sa nestane politickou zbraňou a nerealizuje sa v podobe nového štátneho zriadenia.

To isté možno povedať aj o výzve A. Lebeďka zjednotiť sa okolo spoločnej stratégie. Idea, respektíve ideológia, okolo ktorej sa budú zjednocovať jednotlivé skupiny, a politická stratégia sú dve odlišné veci. Idea je samostatným teoretickým, hodnotovým konceptom politického, ekonomického a sociálneho života občanov ako aj foriem ich existencie. Sociálna a politická idea je začiatkom politickej ideológie. Stratégia je súborom mechanizmov a metód, slúžiacich na dosiahnutie určitých cieľov, definovaných ideou, respektíve ideológiou. Logika politického boja spočíva v tom, že na začiatku sa nachádza idea, ktorá definuje ciele, potom sa vypracúva stratégia pre ich naplnenie. Nie je možné sa zjednotiť okolo lopaty, keď nikto nevie, čo s ňou robiť, ako a prečo.

Opozícia teda ostala bez lídra, bez spoločnej idey a riešení. Na kongrese však vznikol nový inštitút spolupredsedov, ktorý podľa slov politológa Vitalija Silického posilnil „systém kolektívnej nezodpovednosti, v ktorom nie je možné nikomu ani adresovať otázku”.14 K tomu možno dodať iba to, že ide o spojenectvo politických outsiderov. Ani jeden zo spolupredsedov sa v súčasnosti nemôže o rolu lídra uchádzať a to je koniec zjednocovacích procesov. Je jasné, že v bieloruskej opozícii už mnoho rokov panuje politické bezvládie, ale v súčasnosti dosiahlo absolútny vrchol.

Okrem iného vyvstáva otázka, či kandidátom v budúcich prezidentských voľbách bude „spoločná stratégia” alebo všetci štyria spolupredsedovia naraz. Kongres umocnil nielen rozkol vo vnútri samotnej opozície medzi Milinkievičom a straníckymi lídrami, ale aj naznačil hranicu medzi straníckou opozíciou a demokratickou verejnosťou, lebo vedúce posty obsadili stranícki lídri. V súčasnosti politická konfigurácia opozície vyzerá takto:
1.    Stranícky blok: Zjednotená občianska strana, Bieloruský ľudový front, Strana komunistov Bieloruska, Bieloruská strana práce (A. Buchvostov), Bieloruská sociálnodemokratická strana (hromada);
2.    Hnutie A. Milinkieviča: občianske združenia, členovia rozličných strán v regiónoch, mládežnícke organizácie (napríklad Malady front). S najväčšou pravdepodobnosťou získa aj podporu intelektuálov a kultúrnej kontraelity.

Kongres teda oddelil politické strany od zvyšku občianskej spoločnosti a fakticky viedol k ich sebaizolácii. Napriek tomu možno nájsť aj niektoré pozitívne momenty. Milinkievič sa ocitol v úplne novej úlohe, rozviazali sa mu ruky a získal manévrovací priestor. V podstate tak môže Milinkievič, paradoxne, v konflikte so straníckymi elitami dozrieť ako reálny líder. Hoci formálne lídrom nie je, ostáva v jeho rukách symbolický a sociálny kapitál, ktorý získal počas volieb a po nich.

Nech by urobil akékoľvek chyby, ostal určitou politickou hodnotou v očiach verejnosti. Jeho dištanc od straníckych lídrov môže posilniť jeho politické pozície vo verejnosti. Milinkievič nepotrebuje hľadať podporu v straníckych štruktúrach, môže získať jednak tú časť verejnosti, ktorá nie je politicky angažovaná, ale očakáva zmeny, ako aj tú, ktorá je už sklamaná z politiky opozičných strán.

Milinkievičov úspech bude do značnej miery závisieť od toho, akú stratégiu si zvolí pri realizácii politiky budovania svojho hnutia. V danej etape by bolo vhodné vyčleniť niekoľko bodov, ktoré musí naplniť, aby si udržal politickú iniciatívu.
1.    Realizácia racionálnej kádrovej politiky na úrovni centra i regiónov, budovanej nie na základe osobnej oddanosti, ale na základe profesionality.
2.    Dištancovanie sa od politických aktivistov, ktorí sa v minulosti už diskreditovali z politického i morálneho hľadiska, lebo takí ľudia môžu spochybniť serióznosť hnutia i Milinkievičových zámerov.
3.    Vytvorenie politického štábu z mladých a vzdelaných ľudí.
4.    Vypracovanie zrozumiteľného politického a ekonomického programu.
5.    Posilnenie osobných líderských kvalít a demonštrácia vlastnej vôle dosiahnuť víťazstvo.

Ak sa Milinkievič úspešne vyrovná s týmito úlohami, po čase dokáže nielen posilniť svoje hnutie a vytvoriť nový politický subjekt, ale aj stať sa skutočným lídrom, okolo ktorého sa voľky-nevoľky budú nútené zjednocovať politické strany a ich vedúci predstavitelia.

Keď však hovoríme o celkových výsledkoch Kongresu demokratických síl, nedokázal vyriešiť politické rozpory a neviedol k zjednoteniu opozície. Otázka vodcovstva, ktorá bola formálne stiahnutá z programu z iniciatívy politických strán, ostáva nanajvýš aktuálnou a bez jej zodpovedania skončí opozícia definitívne v slepej uličke.