Nasledujúca analýza sa zaoberá porovnaním rozdielov vo význame a korektnosti sprostredkovania informácií v origináli textu, ktorý bol 8. januára 2009 v stanovenom rozsahu zaslaný redaktorovi denníka Dagovi Danišovi, a textu v zredigovanej podobe tak, ako bol 10. januára 2009 uverejnený v denníku Pravda (1). Cieľom práce je potvrdiť alebo vyvrátiť predpoklad, že pri redakčných zásahoch došlo k priamym sémantickým posunom či k zasadeniu výpovede do kontextu odlišného od autorského zámeru realizovaného v origináli textu.

Úvod
Pri redigovaní textu často dochádza k úpravám, ktoré spočívajú v optimalizácii textu (pozn. optimálny = najprimeranejší vzhľadom na dané podmienky (2)) vzhľadom na podmienky, ktoré sú dané predovšetkým rozsahom, grafickou úpravou, gramatickou a štylistickou normou. Pre jazyk masmédií je typické vyhýbanie sa presnému pomenovaniu skutočnosti uprednostňovaním formulácií, ktorých význam nemá korelát v realite. Ako príklad môžu poslúžiť konštatovania typu „Taliansko sa hnevá”, Španielsko je urazené”. „Mráz prichádza z Kremľa” a pod.. Kým metaforické vyjadrovanie je v odbornom texte v zásade okrajový jav, ktorý je prejavom ťažkostí pri presnom zachytení skutočnosti, ekonómie vyjadrovania (príkladom môže poslúžiť napr. formulácia typu „Molekula sa snaží dostať do bunky”) či vskutku periférnym osviežením emočne neutrálneho textu, novinársky úzus je taký, že prítomnosť podobných formulácií je priam nevyhnutnou podmienkou uverejnenia textu. Ako príčina spomínaného mediálneho úzu sa okrem komerčne motivovaného znižovania intelektuálnej náročnosti textu často uvádza manipulatívnosť fungujúca na základe voľného narábania s jazykom. Problému manipulatívneho používania jazyka sa venoval napr. Petr Fidelius (3), Victor Klemperer (4), George Lakoff (5). Z diel našich autorov možno spomenúť príspevok Juraja Dolníka (6), publikáciu Viktora Krupu (7) či článok Oľgy Orgoňovej a Aleny Bohunickej (8).

Prehľad existujúcej legislatívy
Nedotknuteľnosť diela vrátane článku zverejneného v novinách týkajúceho sa aktuálnych ekonomických alebo politických otázok upravuje  Zákon č. 618/2003 Z.z.  zo 4. decembra 2003 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) (9) V zmysle ustanovení § 17 ods. 1) písm. d) autorského zákona má autor právo „na nedotknuteľnosť svojho diela, najmä na ochranu pred akoukoľvek nedovolenou zmenou alebo iným nedovoleným zásahom do svojho diela, ako aj pred akýmkoľvek hanlivým nakladaním so svojím dielom, ktoré by malo za následok narušenie jeho cti a dobrej povesti”.

Represívne mechanizmy v prípade porušenia alebo ohrozenia práva duševného vlastníctva upravuje Zákon č. 40/1964 Zb. z 26. februára 1964 (občiansky zákonník) (10). V zmysle § 442a ods. 1) uvedeného zákona „pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch, ak by sa priznanie iného zadosťučinenia, najmä ospravedlnenie alebo zverejnenie rozsudku súdu na náklady osoby, ktorá porušila alebo ohrozila právo duševného vlastníctva, nezdalo postačujúce”.

Ako ďalej vyplynie z analýzy, relevantnými sú aj ustanovenia § l  Právomoc Tlačovej rady Rokovacieho poriadku Tlačovej rady Slovenskej republiky (11), v zmysle ktorého  Tlačová rada SR „prijíma rozhodnutia o sťažnostiach, ktoré sa týkajú porušenia zásad novinárskej etiky stanovených Kódexom novinárskej etiky Slovenského syndikátu novinárov vo všetkých tituloch periodickej tlače na Slovensku a v ich redakciách alebo vydavateľstvách”. V zmysle článku I. Novinár a verejnosť Kódexu novinárskej etiky Slovenského syndikátu novinárov (12) totiž „novinár urobí všetko potrebné, aby verejnosti podával informácie pravdivé, overené a odborne fundované”. „Pravdivosť informácií predpokladá, že fakty ako ich základ, sa podávajú čo najobjektívnejšie, v ich pravom kontexte, bez skresľovania a zamlčovania súvislostí a s primeraným uplatnením tvorivých schopností novinára”. Novinár „má právo i morálnu povinnosť odmietnuť uverejniť informáciu, o ktorej vie, že je nepravdivá, polopravdivá (skreslená), špekulatívna, neúplná, či komerčne zameraná”.

Originálne znenie textu
V nasledujúcich riadkoch uvádzame nekrátené znenie textu v podobe, v akej bol 8. januára 2009 zaslaný redaktorovi denníka Pravda:

„Geopolitické priority Moskvy na Ukrajine a v Gruzínsku

To, čo bolo interpretované ako spontánna reakcia na niečiu agresiu, sa ukazuje ako vopred naplánovaný krok, o ktorom boli informované všetky zúčastnené strany. Podľa bývalého veľvyslanca Gruzínska v Moskve, v Tbilisi mali poznatky o augustovej vojne od apríla 2008. O pripravovanom konflikte vedelo aj Rusko, USA a ďalšie štáty. Podľa niektorých predstaviteľov OBSE, Gruzínska a Ruska bola o schyľujúcej sa vojne informovaná aj OBSE.

Bolo by chybou domnievať sa, že aktuálna plynová kríza je dôsledkom nepredvídaných udalostí. Jej vznik bol zrejme očakávaný politickými elitami v Kyjeve a v Moskve. Z hľadiska konkurenčného boja ukrajinských politických špičiek ide o pozíciu sprostredkovateľských spoločností, pričom Dmitro Firtaš a Ivan Fursin, vlastniaci dovedna 50 % akcií spoločnosti RosUkrEnergo, majú blízko k prezidentovi Juščenkovi. Zo strany Timošenkovej bolo podľa analytika Petra Ševceho v minulosti badateľné úsilie o nahradenie spoločnosti iným sprostredkovateľom. Súperenie týchto dvoch politikov nadobúda aktuálnosť s blížiacimi sa prezidentskými voľbami.

Od nástupu Putina do politiky sa úsilie Ruska sústredí na udržanie geopolitického postavenia v bývalom ZSSR a na obnovenie a upevnenie zahraničnopolitických pozícií Moskvy. Prvá priorita je jedným z kľúčov k pochopeniu postupu Moskvy v augustovom konflikte. Plnenie druhej priority závisí od príjmov z exportu energonosičov, pričom ich klesajúce ceny ohrozujú plnenie štátneho rozpočtu. Je zrejmé, že Rusko vyvinie všetky aktivity, aby zabránilo ďalšiemu poklesu cien energonosičov.

Vo vzťahu k augustovému konfliktu sa často spomínajú záujmy mocností na kaspických zásobách nerastných surovín. Celkový objem azerbajdžanských zásob zásadne neohrozuje ruský export, čo však nevylučuje záujem mocností na týchto zásobách a na tranzitujúcich štátoch. Pokiaľ ide o ich transport do Európy, Nabucco už možno vnímať skôr ako utópiu než ako reálny projekt. Sú preň potrebné zásoby stredoázijských republík, ktoré však majú uzavreté kontrakty s Moskvou, či zásoby Iránu, s ktorým Európa nenadviazala konštruktívne vzťahy. Navyše, projekt South Stream sčasti kopíruje trasu Nabucca.

Na rozdiel od záujmov Západu, v prípade augustového konfliktu išlo Moskve najmä o udržanie geopolitického postavenia na Južnom Kaukaze. Aktuálna plynová kríza je problém, ktorý zasahuje hlavné priority Ruska aj politické záujmy predstaviteľov Ukrajiny. Spoločným menovateľom je spochybnenie Gruzínska či Ukrajiny ako stabilného partnera. Slovensko je v plynovej hre rukojemníkom, ktorý má obmedzené možnosti diverzifikovať zdroje plynu, a pre ktorého je kvôli príjmom z tranzitu nevýhodný každý variant diverzifikácie prepravných trás.

Martin Braxatoris
Autor je hlavný redaktor portálu DespiteBorders.com”

Redakčné zásahy do originálneho textu
Ďalej uvádzame znenie textu v podobe, v akej bol 10. januára uverejnený v denníku Pravda, v porovnaní s originálom. Červenou farbou označujeme výpustky, modrou farbou výrazy vložené redaktorom denníka Pravda.

„Geopolitické priority Moskvy na Ukrajine a v Gruzínsku  Moskva a jej geopolitické hry

To, čo bolo bolo v lete počas vojny v Gruzínsku interpetované ako spontánna reakcia na niečiu agresiu, sa ukazuje ako vopred naplánovaný krok, o ktorom boli informované všetky zúčastnené strany. Podľa bývalého veľvyslanca Gruzínska v Moskve, v Tbilisi mali poznatky o augustovej vojne od apríla 2008. O pripravovanom konflikte vedelo aj Rusko, USA a ďalšie štáty. Podľa niektorých predstaviteľov OBSE, Gruzínska a Ruska bola o schyľujúcej sa vojne informovaná aj OBSE. O augustovej vojne mali v Tbilisi informácie od apríla 2008.

Bolo by chybou domnievať sa, že aktuálna plynová kríza je dôsledkom nepredvídaných udalostí. Jej vznik bol zrejme očakávaný politickými elitami v Kyjeve a v Moskve. Z hľadiska konkurenčného boja ukrajinských politických špičiek ide o pozíciu sprostredkovateľských spoločností, pričom Dmitro Firtaš a Ivan Fursin, vlastniaci dovedna 50 % akcií spoločnosti RosUkrEnergo, majú blízko k prezidentovi Juščenkovi. Zo strany Timošenkovej bolo podľa analytika Petra Ševceho v minulosti badateľné úsilie o nahradenie “juščenkovskej” spoločnosti iným sprostredkovateľom. Súperenie týchto dvoch politikov nadobúda aktuálnosť s blížiacimi sa prezidentskými voľbami.

Od nástupu Putina do politiky sa úsilie Ruska sústredí na udržanie geopolitického postavenia v bývalom ZSSR a na obnovenie a upevnenie zahraničnopolitických pozícií Moskvy. Prvá priorita je jedným z kľúčov k pochopeniu postupu Moskvy v augustovom konflikte. Plnenie druhej priority závisí od príjmov z exportu energonosičov ropy a plynu, pričom ich klesajúce ceny ohrozujú plnenie štátneho rozpočtu. Je zrejmé, že Rusko vyvinie všetky aktivity, aby zabránilo ďalšiemu poklesu cien energonosičov.

Vo vzťahu k augustovému konfliktu sa často spomínajú záujmy mocností na kaspických zásobách o kaspické zásoby nerastných surovín. Celkový objem azerbajdžanských zásob zásadne neohrozuje ruský export, čo však nevylučuje záujem mocností na týchto zásobách a na tranzitujúcich štátoch. Pokiaľ ide o ich transport do Európy, Američanmi podporovaný projekt Nabucco už možno vnímať skôr ako utópiu než ako reálny projekt plán. Sú preň naň potrebné zásoby stredoázijských republík, ktoré však majú uzavreté kontrakty s Moskvou, či zásoby Iránu, s ktorým Európa nenadviazala konštruktívne vzťahy. Navyše, ruský projekt South Stream sčasti kopíruje trasu Nabucca.

Na rozdiel od záujmov Západu, v prípade augustového konfliktu išlo Moskve Moskve išlo v prípade augustového konfliktu najmä o udržanie geopolitického postavenia na Južnom Kaukaze. Aktuálna plynová kríza je problém, ktorý zasahuje hlavné priority Ruska aj politické záujmy predstaviteľov Ukrajiny. Spoločným menovateľom je spochybnenie Gruzínska či Ukrajiny ako stabilného partnera. Slovensko je v tejto plynovej hre rukojemníkom, ktorý má obmedzené plnohodnotne diverzifikovať zdroje plynu, a pre ktorého je kvôli príjmom pre miliardové príjmy z tranzitu nevýhodný každý variant diverzifikácie prepravných trás. Všetky totiž Slovensko obchádzajú.

Martin Braxatoris
Autor je hlavný redaktor portálu DespiteBorders.com Spoločnosť pre strednú a východnú Európu”

Kontrastívna analýza autorského a redakčného variatu
Z porovnania charakteru redakčných zásahov do origináleho textu je zrejmé, že významovo podstatné zmeny boli uskutočné predovšetkým v nadpise a v prvom odseku článku:

„Geopolitické priority Moskvy na Ukrajine a v Gruzínsku  Moskva a jej geopolitické hry

To, čo bolo bolo v lete počas vojny v Gruzínsku interpetované ako spontánna reakcia na niečiu agresiu, sa ukazuje ako vopred naplánovaný krok, o ktorom boli informované všetky zúčastnené strany. Podľa bývalého veľvyslanca Gruzínska v Moskve, v Tbilisi mali poznatky o augustovej vojne od apríla 2008. O pripravovanom konflikte vedelo aj Rusko, USA a ďalšie štáty. Podľa niektorých predstaviteľov OBSE, Gruzínska a Ruska bola o schyľujúcej sa vojne informovaná aj OBSE. O augustovej vojne mali v Tbilisi informácie od apríla 2008.

Úvodný odsek spolu s nadpisom pritom z pohľadu čitateľa predstavuje kľúčovú informáciu o povahe nasledujúceho textu.

Zmena nadpisu
Úpravou nadpisu článku z  „Geopolitické priority Moskvy na Ukrajine a v Gruzínsku” na „Moskva a jej geopolitické hry”, pokiaľ pod nadpisom rozumieme hlavnú, resp. najvýstižnejšiu myšlienku textu, došlo k zmene vyznenia výpovede v zmysle, že problémy, ktorým sa článok venuje, sú primárne výsledkom geopolitických hier Moskvy. S takýmto tvrdením sa možno stotožniť alebo polemizovať, v origináli skúmaného textu však takéto tvdenie nie je zahrnuté. Predmetom textu boli priority Ruskej federácie, a nie traktovanie spomínaných problémov vo svetle politických hier zo strany Ruskej federácie. Na žiadnom mieste článku nie je pozornosť venovaná geopolitickým hrám zo strany Ruskej federácie, jedine v predposlednej vete sa vo všeobecnosti spomína bližšie nešpecifikovaná plynová hra, a to bez jej prisúdenia výhradne jednému aktérovi.

Zmeny v prvom odseku
Vsuvku „v lete počas vojny v Gruzínsku” v porovnaní s inými zásahmi možno vnímať ako nie celkom podstatnú, aj keď nie je jasné, aký je jej zmysel, nakoľko uvedené interpretácie boli rôznym spôsobom publikované nielen počas, ale predovšetkým následne po vojenskom konflikte medzi Gruzínskom a Ruskou federáciou.

Ako dôležitejšia sa javí výpustka zloženého výrazu „podľa bývalého veľvyslanca Gruzínska v Moskve” v druhej vete: jeho odstánením došlo k vypusteniu uvedenia zdroja, čím sa pôvodcom uvedeného tvrdenia stal nie Erosi Kicmarišvili, ale osoba autora. Pôvodné tvrdenie je pravdivé, objektívne a potvrdené: Kicmarišvili dané naozaj vyslovil tvrdenie, že Gruzínsko v apríli 2008 plánovalo útok na Abcházsko, pričom disponovalo informáciou o prípravách na útok zo strany Ruskej federácie (13). Tvrdenie, že sa Gruzínsko pripravovalo na vojnu od apríla 2008 je však bez odvolania na zdroj informácie špekulatívne a nepotvrdené, a tým predstavuje porušenie prvého článku Kódexu novinárskej etiky Slovenského syndikátu novinárov. Bez ohľadu na vyššiu či nižšiu mieru pravdepodobnosti uvedených tvrdení je zrejmé, že tvrdenie o informácii gruzínskej strany o pripravovanom konflikte situovanej do apríla 2008 je potrebné hodnotiť ako nepodložené a neoverené, na rozdiel od informácie, že Kicmarišvili uvedené tvrdenie vyslovil. Tým skôr, že členovia vlády Gruzínska, prezident Saakašvili aj predseda gruzínskej parlamentnej vyšetrovacej komisie jeho vyjadrenie negovali (14).

Podstatná je tiež výpustka viet „O pripravovanom konflikte vedelo aj Rusko, USA a ďalšie štáty. Podľa niektorých predstaviteľov OBSE, Gruzínska a Ruska bola o schyľujúcej sa vojne informovaná aj OBSE”. Podľa vyjadrenia redaktora denníka Pravda bola uskutočnená z dôvodu, že „Rusko bolo agresor, a preto o pripravovanej vojne muselo mať informácie”. Dodal, že redaktor potreboval článok skrátiť kvôli jeho rozsahu a grafickej úprave, pričom však bol dodržaný maximálny stanovený rozsah 2800 znakov.

V predchádzajúcej časti odseku je zahrnutá informácia, že o pripravovanom konflikte mali informácie všetky zúčastnené strany. V nasledujúcich vetách originálneho textu je obsiahnutá odpoveď na otázku, „kto všetko je zúčastnenou stranou, a teda mal informácie o pripravovanom konflikte?”. Ďalej sa v odpovedi na nevyslovenú otázku uvádza Gruzínsko (so špecifikáciou, že podľa Kicmarišviliho vyjadrenia disponovalo uvedenou informáciou už od apríla 2008), Ruská federácia, USA a OBSE. Je zrejmé, že v prípade originálu aj zredigovaného textu je odpoveď na danú otázku pravdivou nevyčerpávajúcou odpoveďou. Zatiaľ čo prvom prípade autor uvádza čitateľa na pravú mieru tvrdením, že okrem Gruzínska, Ruska a USA existujú ďalšie štáty, ktoré boli zúčastnené (na vzniku situácie v Gruzínsku), a teda mali informácie o pripravovanom konflikte, v druhom prípade došlo k výpustke uvedenia všetkých štátov s výnimkou Gruzínska. Autor skúmaného textu postupoval korektne v zmysle, že uviedol existenciu ďalších zúčastnených a informovaných štátov. Redaktor však z dôvodu presvedčenia, že „Rusko bolo agresor, a preto o pripravovanej vojne muselo mať informácie” vypustil celé dve posledné vety prvého odseku, čím výrazne znížil mieru, do akej je informácia vyčerpávajúca.

Ako uvádza František Gahér (15), „v prípade nevyčerpávajúcich odpovedí sa niekedy používa skresľujúci výraz polopravda”. Výraz polopravda je vskutku nepresný, nakoľko „žiaden súd nemôže byť polopravdivý, ale môže byť nevyčerpávajúcou (pravdivou alebo nepravdivou) odpoveďou na nejakú otázku” (16). Je to však zaužívaný termín použitý aj v Kódexe novinárskej etiky Slovenského syndikátu novinárov, ktorého prvý článok zakotvuje „právo i morálnu povinnosť novinára odmietnuť uverejniť informáciu, o ktorej vie, že je nepravdivá, polopravdivá (skreslená), špekulatívna, neúplná, či komerčne zameraná”.

Pravdivosť informácií podľa ustanovení uvedeného článku „predpokladá, že fakty ako ich základ, sa podávajú čo najobjektívnejšie, v ich pravom kontexte, bez skresľovania a zamlčovania súvislostí a s primeraným uplatnením tvorivých schopností novinára”. V origináli textu bolo vyjadrenie bývalého veľvyslanca Gruzínska v Moskve s odvolaním sa na zdroj informácie zasadené do kontextu tvrdení vyslovených v celom odseku, v rámci ktorého išlo o to, že o pripravovanej vojne boli vopred informované všetky zúčastnené strany, t.j. Gruzínsko, Rusko, USA, ďalšie štáty a OBSE. Uvedením vety „O augustovej vojne mali v Tbilisi informácie od apríla 2008″ na konci prvého odseku (vypustením nasledujúcich viet) došlo k vytrhnutiu Kicmarišviliho vyjadrenia z uvedeného kontextu a k jeho exponovaniu (finálnou polohou v odseku), čím sa jeho vyjadrenie stalo fiktívnou definitívnou pozíciou osoby autora. Práve nasledujúce vety zasadzovali jeho vyjadrenie do primeraného kontextu, v rámci ktorého išlo o to, že o pripravovanom konflikte boli informované všetky zúčastnené strany, a teda nie o to, že sa autor stotožňuje s celým Kicmarišviliho vyjadrením. Vonkoncom nešlo o to, že je autor pôvodcom uvedeného tvrdenia o informácii gruzínskej strany o pripravovanom konflikte situovanej do apríla 2008.

Záver
Originál textu a jeho zredigovaná verzia sa značne odlišujú čo do zmyslu a korektnosti sprostredkovania informácií, a to predovšetkým vzhľadom na zmeny uskutočnené redaktorom v nadpise a v prvom odseku článku, ktoré pre čitateľa predstavujú kľúčovú informáciu o povahe nasledujúceho textu. Vzhľadom na uskutočnené zmeny zostala čitateľmi nepovšimnutá informácia obsiahnutá v druhom odseku textu, že spoločnosť RosUkrEnergo nie je sprostredkovateľ nanútený Ukrajine Gazpromom (napriek jeho polovičnému vlastníckemu podielu v spoločnosti), ale že v ňom má cez Dmitrija Firtaša a Ivana Fursina záujem prezident Viktor Juščenko. Redakčnými zásahmi došlo ohrozeniu práv duševného vlastníctva a k porušeniu práva novinára v zmysle článku I. Novinár a verejnosť Kódexu novinárskej etiky Slovenského syndikátu novinárov „odmietnuť uverejniť informáciu, o ktorej vie, že je nepravdivá, polopravdivá (skreslená), špekulatívna, neúplná, či komerčne zameraná”.