„Tu žijú levy” – takto sa často na starých európskych mapách označovali územia mimo „známeho sveta”, plné skrytých nebezpečenstiev. V miestach „kde žili levy” neplatili zákony normálnosti, a tak tam mohli žiť trpaslíci jazdici na pštrosoch, jednonohí ľudia, Amazonky, satyrovia… Predstavivosť stredovekých a včasnonovovekých tvorcov bola vyjadrením strachu z neznámeho, no súčasne európskej tendencie (ktorú ranná geografia dotvárala) považovať svet mimo Európy (v politicko-kultúrnom, nie geografickom zmysle) za divočinu čakajúcu na civilizačnú misiu a jej obyvateľov za divochov, ktorí môžu byť vyhubení, použití, alebo pretvorení na ľudí. „Bremeno bieleho muža”, o ktorom v 19. storočí hovoril R. Kippling, bolo jednou z podôb tohto myslenia. Bolo tiež spôsobom, akým sa európsky svet (a s určitým meškaním aj USA) snažil zlúčiť dva protichodné procesy vládnuce v 19. a začiatkom 20. storočia – silnejúci vplyv liberalizmu v politickom myslení a praxi, ktorý hlásal rovnosť ľudí bez ohľadu na ich pôvod, a európsky (neskôr aj severoamerický) imperializmus, ktorý sledujúc hospodárske záujmy pokryl v 19. storočí celú zem sieťou závislých a polozávislých území, čím popieral univerzálne uplatnenie liberálnych myšlienok. Definícia ľudskosti (ako zadávateľa „práva na ľudské práva”) podmienená postavením v globálnej sociálnej hierarchii bola zakrytá do rúška „civilizačnej misie”, v ktorej „biely muž” prináša obete, aby povzniesol „farebných mužov” na úroveň skutočného človeka. Pretože právo na rovnaké zaobchádzanie, aké si svojou „civilizovanosťou” zaslúžili Európania, mali získať až keď prestanú byť „divochmi” a stanú sa „skutočnými ľuďmi”.

Dôsledky tejto „civilizačnej misie” sú v krajinách tvoriacich súčasný „Tretí svet” pociťované dodnes. Hĺbku spoločenskej tranzície spôsobenej kolonializmom ukazuje fakt, že zatiaľ čo rozličné spoločnosti vstupovali do obdobia európskej koloniálnej nadvlády (vrátane kolónií, ktoré od 19. storočia získavali Spojené štáty) s rozličnými spôsobmi organizovania spoločenského a ekonomického života, na jeho konci už vykazovali mnohé spoločné črty. Miera konvergencie bola priamo úmerná dĺžke a intenzite koloniálnej nadvlády.

Rozpad koloniálnej sústavy, ktorý začal v 19. storočí a prakticky sa zavŕšil v 70. rokoch 20. storočia, neznamenal žiaden „návrat k starému poriadku vecí”, ani vytvorenie medzinárodného systému postavenom na rešpektovaní liberálnych zásad, ktoré sú ešte vždy oficiálnou globálne dominantnou spoločenskou paradigmou. Kolonializmus definitívne geograficky rozšíril svetosystém, ktorý vznikol v Európe počas 16. storočia, na prakticky celý povrch Zeme a jednotlivé územia prepojil sieťou hierarchických ekonomicko-politických vzťahov. Koloniálna nadvláda, ekonomicky a ideologicky neudržateľná (možno tiež povedať „fyzicky a symbolicky”), bola nahradená inými spôsobmi sociálnej kontroly. Postkoloniálne spoločnosti sa ocitli opäť pri základni renovovanej hierarchie ako (semi)periféria svetosystému.

V politickom myslení a diskurze („odbornom” i „verejnom”) v krajinách centra, ale i (semi)periférie, je tak ešte vždy časté rozdeľovanie sveta na „civilizovanú” (resp. „vyspelú”) časť a regióny, v ktorých „žijú levy” – „rozvojový” svet, „zaostalý” svet a pod. Ekonomické a sociálne rozdiely medzi rozličnými časťami Zeme sú realitou, problematické sú však z toho vyvodzované závery. „Rozvojový” svet je považovaný tým či oným spôsobom za „nedostatočný” oproti „rozvinutému”. Spôsobom prekonania „nedostatočnosti” je jeho „civilizovanie” – proces, v ktorom prijme normy, hodnoty „rozvinutého” sveta. V spoločenských vedách sa toto myslenie premieta do geografickej segregácie oblastí skúmania – spôsob organizácie politického života, distribúcie moci, v euroamerickom priestore ho skúma politológia, o „rozvojový svet” sa však zaujíma predovšetkým politická antropológia. Sociálna realita v Európe a Severnej Amerike je predmetom skúmania sociológie, spoločnosti Ázie, Afriky, Latinskej Ameriky či Oceánie skúma hlavne kultúrna antropológia. Takémuto prístupu však uniká fakt, že spoločenské procesy prebiehajúce vo Francúzsku, USA, Kolumbii, Ghane, Indii… môžu byť premietnutím podobných zákonitostí do prostredia inak definovaného globálnym rozdelením moci.

Už vyššie sme konštatovali, že sociálne prostredie nie je absolútnym determinantom rozhodovania individuálnych sociálnych aktérov. Prostredie ale stanovuje rámec, v hraniciach ktorého sú rozhodnutia prijímané a realizované. V oblasti zahraničnej politiky to znamená, že politika štátu (resp. zahraničnopolitické rozhodnutia politických elít) nie sú absolútne determinované povahou globálneho systému a jej premietnutím sa do vnútroštátneho rámca. „Vonkajšie prostredie” im však stanovuje limity možného. (Semi)periférna krajina sa tak môže pokúsiť zaradiť sa medzi krajiny centra – ako dokazuje napríklad história Ruska – a za špecifických okolností v tom môže aj uspieť – príkladom je hlavne Japonsko. Aj súčasná politika Číny, Indie, Brazílie či Iránu je motivovaná snahou o zaradenie sa do mocenskej „prvej ligy”. Politická elita každej z týchto krajín prijímala a prijíma v oblasti zahraničnej politiky rozhodnutia, ktoré (väčšinou) považuje za cestu k deklarovanému cieľu. Práve tieto rozhodnutia je ale potrebné hodnotiť v kontexte prostredia, v ktorom sú prijímané. Ak sa India rozhodla na konci 90. rokov 20. storočia pre deklarované vlastnenie jadrových zbraní (ktoré podľa mnohých názorov nijako nezvýšilo jej bezpečnosť) napriek tomu, že to zhoršilo jej zahraničnopolitický imidž a skomplikovalo vzťahy s USA i krajinami západnej Európy, nemožno to dostatočne dobre vysvetliť „iracionalitou” jej politickej elity. Rozhodnutie padlo napríklad aj v kontexte snahy o posilnenie postavenia vo svetosystéme, v ktorom vlastníctvo jadrových zbraní je jedným zo symbolických znakov mocnosti.

Nezúčastnenosť – antisystémové hnutie privilegovaných
Politické elity v krajinách Tretieho sveta sú v špecifickom postavení. Na jednej strane musia prihliadať na záujmy a ašpirácie miestnej populácie. Každý režim musí (aj keď nie vždy v rovnako veľkej miere) opierať svoje mocenské postavenie aj o súhlas ovládaných. Aby tento súhlas vedel získať, musí ponúkať dostatočne inkluzívny systém symbolov posilňujúci štátocentrickú kolektívnu identitu, súčasne však musí byť zdrojom materiálnych stratégií prežitia. Jeho možnosti zabezpečiť ich sú však obmedzované, okrem iného záujmami a ašpiráciami zahraničných aktérov schopných vykonávať v politike (semi)periférnej krajiny veľký vplyv. Toto napätie sa prejavilo aj na podobe politiky nezúčastnenosti.

Hospodársky rozmer politiky nezúčastnenosti (vyjadrený napríklad v programe Nového medzinárodného ekonomického poriadku) mal tiež korene v (semi)periférnom postavení nezúčastnených krajín. Formálne poskytnutie nezávislosti i zastavenie najviditeľnejších snáh o priame zapojenie postkoloniálnych krajín do „studenej vojny” (napríklad zastavením americkej politiky vytvárania paktov v 60. rokoch) dalo politickým elitám (semi)periférie určitú možnosť ohraničenia a koncentrácie poľa moci. Hierarchická štruktúra svetoekonomiky však suverenitu výrazne obmedzovala. Práve v tomto kontexte sa začal používať termín „neokolonializmus” a požiadavka „ekonomickej dekolonizácie”. Konkrétne prvky Nového medzinárodného ekonomického programu (NIEO) – clanokácia cien komodít, transfer technológií, otvorenie trhov vyspelých krajín výrobkom z rozvojového sveta, regulácia činnosti nadnárodných firiem, odmietanie podmieňovania rozvojovej pomoci prijatím určitej politiky či postoja… – mali dva ciele:
– decentralizovať „centrálne” výrobné procesy, presunúť ich časť do (semi)periférie, čo by posilnilo suverenitu jej štátov,
– prinútiť centrum, aby sa vzdalo časti svojich výhod v prospech (semi)periférie, s rovnakým účelom ako v prvom prípade.
Neskoršia reformulácia hospodárskeho rozmeru politiky nezúčastnenosti bola výsledkom toho, že dosiahnutie radikálnej premeny svetoekonomiky v línii NIEO bolo mimo možností politických elít (semi)periférie (ktoré boli naviac obmedzované vnútroštátnymi procesmi).

V kontexte hierarchicky usporiadaného svetosystému je možné interpretovať aj domnelé „prosovietske tendencie” politiky nezúčastnenosti. Na rozdiel od Spojených štátov nebol Sovietsky zväz hegemónom obmedzujúcim suverenitu (semi)periférnych štátov prostredníctvom kontroly komoditných reťazcov, či limitovaním možností ohraničovania a koncentrácie poľa moci. Ekonomické vzťahy Sovietskeho zväzu s Tretím svetom boli, s výnimkou úzkeho počtu krajín, slabé. Moskva tiež nebola vo väčšine prípadov schopná kontrolovať procesy v svetoekonomike do tej miery, aby predstavovala v hospodárskej rovine ohrozenie suverenity štátov Tretieho sveta. Schopnosti ovplyvňovať jej chýbali aj v politickej rovine, keď mala len obmedzené nástroje na zasahovanie do vnútorného poľa moci. Za „agentov Moskvy” boli často označované miestne komunistické strany. Ich vplyv vo väčšine Tretieho sveta však bol marginálny, naviac, vzhľadom na prepojenosť „sociálnych” a „národných” aspektov v antisystémových hnutiach (semi)periférie však bol koreňom ambivalentnosti vzájomných vzťahov.

Charakteristické tiež je, že v momente, keď sa Moskva začala snažiť o aktívne zasahovanie do krajín Tretieho sveta v ekonomickej i politickej oblasti, narážala na podobný odpor, ako Washington. Strata vplyvu ZSSR v Treťom svete v priebehu 80. rokov sa dá vysvetliť dvoma vzájomne prepojenými procesmi, ktoré sa stupňovali predovšetkým v druhej polovici desaťročia:
– postupným znižovaním zdrojov používaných na rozširovanie vplyvu v krajinách (semi)periférie;
– akceptovaním posilovania spolupráce so „Západom” sa ZSSR oficiálne vzdal svojho antisystémového politického programu a postupne i rétoriky (čo bolo ešte zvýraznené prijatím „trhového” prístupu k spojeneckým rozvojovým krajinám), čím prestal byť „ideovým” spojencom v snahe o reštrukturalizáciu svetosystému.

Z tohto pohľadu je prirodzené, že koniec studenej vojny nebol pre Tretí svet takou „udalosťou”, ako pre jej dvoch hlavných aktérov USA a západnú Európu na jednej strane, a ZSSR a jeho európske satelity na strane druhej. Počas celého svojho trvania to bol europocentrický konflikt, jeho koniec znamenal zahrnutie ďalších oblastí do svetosystému, v ktorom boli postkoloniálne krajiny už dlho integrálnou súčasťou. Aj preto politika nezúčastnenosti „prežila” koniec studenej vojny. Jej problémy, vedúce k čiastočnému utlmeniu, nepramenili z naviazanosti nezúčastnenosti na bipolárnu štruktúru sveta, ale z iných príčin:
– Hoci štruktúra požiadaviek (semi)periférie voči centru ostáva rovnaká, prebieha proces formulácie nového programu ich dosiahnutia.
– Politické elity v Treťom svete musia v 90. rokoch 20. storočia čeliť vlnám kríz legitimity, vyvolaných oslabovaním suverenity (semi)periférnych štátov v 80. a 90. rokoch. Noví držitelia štátnej moci musia v novej situácii reformulovať politický program (vrátane zahraničnopolitického).
– Spojené štáty síce „vyhrali” studenú vojnu, a ostali „jedinou superveľmocou”, ich postavenie hegemóna sa však oslabilo. Medzi krajinami centra prebieha konflikt o vplyv vo svetosystéme, niektoré štáty semiperiférie (hlásiace sa k „nezúčastnenej politike”) vidia v tejto situácii šancu na vzostup v medzinárodnej hierarchii. Ich individuálne stratégie sú rôzne zlučiteľné s „politikou nezúčastnenosti” – India buduje postavenie regionálnej mocnosti s globálnymi ambíciami, Brazília ju čiastočne nasleduje, čiastočne sa zapája do projektov latinskoamerickej regionálnej integrácie, Malta a štáty bývalej Juhoslávie sa snažia zaradiť do centra prostredníctvom členstva v EÚ, väčšina stredomorských krajín zas stavia na posilňovaní spolupráce s EÚ a tesnejšie sa zapájajú do jej politických a ekonomických štruktúr prostredníctvom nástrojov ako je Spoločná susedská politika, atď.

Nezúčastnenosť – ochrana „suverenity”
Popisovali sme protirečivý vplyv povahy svetosystému na suverenitu štátu (možnosť koncentrácie a ohraničovania poľa moci, vo fyzickej i symbolickej rovine). Protirečivosť vplyvu sa prejavuje mimoriadne silno na (semi)periférii. Svetosystém vytvára predpoklady, aby v nej existovali teritoriálne štáty, súčasne však tieto štáty oslabuje. Z toho dôvodu je ústredným bodom mnohých aspektov politiky nezúčastnenosti snaha o posilňovanie suverenity – o posilňovanie schopnosti politickej elity ohraničovať a koncentrovať pole moci vo fyzickej i symbolickej rovine.

V ekonomickom programe politiky nezúčastnenosti bolo od počiatku výrazné uprednostňovanie oficiálnej rozvojovej pomoci pred súkromnými zahraničnými investíciami. V rámci oficiálnej rozvojovej pomoci sa zas uprednostňovala multilaterálna pomoc (poskytovaná hlavne prostredníctvom niektorej z agentúr OSN) pred bilaterálnou. Súčasne je trvalým znakom určitá nedôvera voči humanitárnym či rozvojovým mimovládnym organizáciám – v prípade humanitárnych kríz je ich asistencia vítaná, štáty Tretieho sveta sa však snažia ich dlhodobejšie pôsobenie rozhodujúco regulovať. Aktuálnym príkladom je postoj vlády Nigeru, inak veľmi „prozápadne” orientovanej, k angažovaniu sa mimovládnych organizácií v potravinovej kríze v krajine. Príčiny sú zrejmé. Toky financií z centra do (semi)periférie, či už vo forme grantov, pôžičiek, alebo investícií, sú (okrem iného) nástrojom presadzovania politického vplyvu. Pre vlády v (semi)periférnych štátoch sú na jednej strane vítaným spôsobom zvýšenia množstva zdrojov, ktoré majú k dispozícii (a ktoré môžu distribuovať a tým posilňovať svoje postavenie oproti iným sociálnym aktérom). Na strane druhej predstavujú pre ne obmedzenie „suverenity” (monopolu na fyzické a symbolické násilie), pretože každý grant, pôžička či investícia na seba viažu nejaké podmienky. Výsledok porovnania „ziskov a strát” vychádza najlepšie pri multilaterálnej pomoci poskytovanej prostredníctvom OSN – mimo Bezpečnostnej rady (ktorá nie je v kontexte rozvojovej pomoci veľmi dôležitá) platí v jej orgánoch a pridružených inštitúciách zásada rovnosti hlasov štátov. To dáva politickým elitám (semi)periférie väčší vplyv na rozhodovanie o podmienkach spojených s poskytnutými financiami než povedzme v Svetovej banke, či MMF. Okrem toho, hoci sa vplyv na rozhodovanie neformálne riadi výškou príspevku do spoločného rozpočtu, existencia viacerých prispievateľov robí tento vplyv difúznym, čo pre krajiny (semi)periférie (prevažne recipientské) zvyšuje možnosť politického manévrovania. Pokiaľ ide o neštátnych investorov či poskytovateľov úveru, prístup k nim sa riadi podmienkami, ktoré investor vyžaduje. V súčasnosti je „cena” za takto získané financie vyššia, než pri oficiálnej rozvojovej pomoci, čo znižuje ich „popularitu”. Vyššou cenou sa myslí politická cena – zahraniční investori podmieňujú svoj príchod ekonomickou a sociálnou politikou, ktorá efektívne obmedzuje schopnosť vlády regulovať ekonomický život v krajine (privatizácia, deregulácia), a tým znižuje jej kontrolu nad poľom moci. Súkromní investori naviac uprednostňujú, z vlastných dôvodov, vstup do aktivít, ktoré sú čo najmenej pod kontrolou vlády (uprednostňovanie súkromných firiem pred štátnymi, resp. tlak na to, aby vlády po vstupe zahraničného investora štátne firmy privatizovali a pod.). Pre vládu to znamená nielen stratu potenciálnych zdrojov moci, ale aj nebezpečenstvo vytvárania konkurenčných mocenských centier (príkladom môže byť úloha, ktorú zohrávali ťažobné spoločnosti v občianskej vojne v Angole, či vplyv zahraničím vlastnených firiem na vnútornú politiku latinskoamerických krajín). V niektorých prípadoch sú však „súkromné” zdroje financií uprednostňované pred „verejnými”. Dlhovej kríze z 80. rokov predchádzal prudký nárast pôžičiek súkromných bánk pre vlády Tretieho sveta. Dôvodom bolo, že banky, oplývajúce nadbytočnou likviditou, poskytovali pôžičky s minimálnymi podmienkami (resp. len komerčnými, nie politickými podmienkami), čím sa stali zdrojom preferovaným dokonca aj pred OSN.

Pokiaľ ide o nedôveru voči pôsobeniu mimovládnych organizácií, tá pramení čiastočne aj z toho, že ich aktivita sa koncentruje na úrovni „spoločnosti” – mimovládne organizácie svojou aktivitou vstupujú do poľa moci a poskytujú „stratégie prežitia” v prípadoch, keď to štát nebol schopný či ochotný poskytnúť. V kontexte humanitárnych kríz v mnohých krajinách Tretieho sveta je to síce cynické konštatovanie, no tým znižujú jeho legitimitu. Okrem toho, mimovládne organizácie sa pri svojom pôsobení často opierajú o miestne autority, čím posilňujú postavenie „silných mužov”. Zvyšujú tak ich schopnosť žiadať podiel na štátnej moci, alebo fragmentovať štátne pole moci na menšie, regionálne časti.

Podobne je možné rozobrať postoj krajín (semi)periférie voči sociálnym a environmentálnym právam. Politika nezúčastnenosti vždy pracovala so širokou definíciou ľudských práv – aj vďaka nezúčastneným krajinám bola v rámci OSN kodifikovaná skupina „práv na rozvoj”. V dokumentoch sa opakovane zdôrazňuje, že sociálne práva sú nevyhnutnou podmienkou uplatňovania ľudských práv. Jasne sa však odlišuje medzi ich uplatňovaním vo vzťahu medzi štátmi, a vo vzťahu človeka voči štátu, v ktorom žije. Zjednodušene je možné povedať: Ghana má právo na rozvoj, ktoré vytvára „bohatým” krajinám povinnosť poskytovať rozvojovú pomoc, preferenčný obchod, rozvojové investície, a podobne. Ghančania majú právo na dôstojný život, toto právo si však majú uplatňovať voči „bohatým” krajinám prostredníctvom „svojho” štátu. O miere, do ktorej si ho môžu uplatňovať voči vlastnej krajine, rozhoduje jej vláda. V záverečnej deklarácii konferencie v Kuala Lumpur sa píše: „Hoci sa podpisujeme pod hodnoty environmentálnej ochrany, zdravého makroekonomického manažmentu a podpory a ochrany všetkých ľudských práv, predovšetkým práva na rozvoj, hlavy štátov a šéfovia vlád vyslovujú znepokojenie nad novým protekcionizmom vo forme pracovných štandardov, environmentálnych štandardov, a iných sociálno- a ľudskoprávnych štandardov a technických štandardov, ktoré vystupujú do popredia.” Podobne sa pristupuje aj k ľudským právam ako takým. Hoci nezúčastnené krajiny vždy deklarujú ich univerzálnosť, základnou podmienkou je právo každého štátu na „slobodný výber politického, ekonomického a sociálneho systému” – teda právo vlády určiť hranice uplatňovania ľudských práv.

Zdôrazňovanie vnútornej suverenity má aj ekonomické dôvody – uplatňovanie environmentálnych, ľudskoprávnych či sociálnych štandardov v medzinárodnej ekonomike by viedlo k strate podstatnej časti z mála komparatívnych výhod, ktoré (semi)periféria má. Je samozrejme cynické označovať za komparatívnu výhodu situáciu, v ktorej je možné z rôznych príčin v poli moci posilňovať hodnotu finančného kapitálu oproti iným jeho formám, čoho výsledkom je udržiavanie nízkej hladiny miezd, či nízke (resp. takmer žiadne) náklady na ochranu životného prostredia. V logike svetoekonomiky, ako sme ju popisovali vyššie, je to však „prirodzené”, nakoľko je to do značnej miery nevyhnutné. Ďalším motívom je však snaha udržať postavenie „štátu” ako jediného primárneho aktéra medzinárodných vzťahov, prostredníctvom ktorého sú regulované aktivity a práva ostatných sociálnych aktérov. A keďže nemá zmysel uvažovať o štáte ako o nezávislom „sociálnom aktérovi”, za týmto ambivalentným postojom k ľudským právam je treba vidieť snahu držiteľov štátnej moci (politickej elity) o nájdenie ideálneho mixu nástrojov fyzického a symbolického násilia. Ten umožní efektívnu reguláciu konania ostatných sociálnych aktérov v rámci štátu, a súčasne túto reguláciu zaštíti „legitimitou” – premení pole moci na korpus.

Nukleárny apartheid
Na záver ešte jeden krátky a aktuálny príklad – iránsky jadrový program. Keď sa na medzinárodnej úrovni potvrdilo, že Iránska islamská republika vyvíja vlastný program obohacovania uránu, okmažite to vyvolalo tlak zo strany USA a niektorých európskych krajín na jeho zastavenie. Spojené štáty a EÚ-3 hrali (sledujúc spoločný záujem, ale aj partikulárne záujmy) rozdielne úlohy sledujúc ten istý zámer – zabrániť Iránu, aby zvládol celý cyklus obohacovania jadra uránu, ktorý by mu umožnil nielen sebestačnú výrobu atómovej energie, ale potenciálne aj vývoj jadrovej zbrane. Spojené štáty hrali úlohu „zlého policajta” požadujúc posunutie iránskeho prípadu pred Bezpečnostnú radu OSN, kde by z dôvodu údajného porušovania Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (ktorú Irán podpísal) žiadali zavedenie medzinárodných sankcií. Európska únia, ako „dobrý policajt”, zas Teheránu navrhovala rôzne varianty kompromisných riešení, ktoré mali jeden spoločný bod – Irán sa vzdá snahy o technologické zvládnutie celého cyklu obohacovania jadra uránu (čo mu znemožní, prípadne mimoriadne skomplikuje výrobu jadrových zbraní).

Reakcia Iránu bola predvídateľná. Poukazoval (a poukazuje) na fakt, že Zmluva o nešírení jadrových zbraní povoľuje využívanie jadrovej energie na mierové účely, a preto ju jeho výskumné aktivity nijak neprekračujú. Druhým argumentom je, že tá istá zmluva predpokladá aj postupné odzbrojovanie súčasných jadrových veľmocí – čo sa v súčasnosti nedeje (ak sa nechceme zaoberať otázkou, či je skutočným odzbrojením, ak sa určitá krajina zbaví jadrových zbraní do tej miery, že je schopná zničiť celý svet nie 20, ale „len” 10 krát). Práve naopak, v USA sa objavili opäť úvahy o „taktickom využití malých jadrových zbraní”. Z pohľadu (semi)periférie je takýto postoj krajín centra chápaný ako „nukleárny apartheid” – čo sú slová, ktoré v tohoročnom Valnom zhromaždení OSN použil iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžád.

Hoci je Teherán ochotný dať celý svoj výskumný proces pod medzinárodnú kontrolu Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE), zásadne odmieta akékoľvek vzdanie sa práva na zvládnutie plného cyklu obohacovania jadra. Keď sa dlhé rokovania medzi EÚ-3 a Iránom dostali kvôli protichodným zásadným postojom do slepej uličky, Teherán sa z rokovaní stiahol, obnovil pozastavené výskumné aktivity (pravda, pod medzinárodným dozorom MAAE), a vyhlásil, že ďalšie rokovania už budú prebiehať len na pôde MAAE.

Je samozrejme možné tvrdiť, že tento vývoj je dôsledkom nedávnych prezidentských volieb, v ktorých si moc upevnili radikálne a „protizápadné” skupiny. Taká analýza by však bola dosť povrchná. Rovnako je možné tvrdiť, že iránska požiadavka „rokovať na pôde MAAE”, i jeho ochota dať svoj jadrový program pod medzinárodnú kontrolu je len hraním o čas a konečným cieľom ostáva získať jadrové zbrane. Ostatne, nie je dôvod sa domnievať, že politická elita v Teheráne nemohla dôjsť k podobnému záveru, ako jej náprotivky v Dillí v 90. rokoch. Okrem toho, ak útok na susedný Irak niečo ukázal, tak to bol fakt, že reálnou zábezpekou proti americkému útoku (ak pominieme podriadenie sa požiadavkám USA) môže byť len vlastníctvo zbraní hromadného ničenia, ktoré zmiernia konvenčnú vojenskú nerovnováhu medzi USA a ktoroukoľvek krajinou v regióne. Za týmto vývojom je však potrebné vidieť logiku vyššie načrtnutého rozhodovacieho procesu – v MAAE nebude stáť Irán sám oproti EÚ-3 a Spojeným štátom, ako je to v bilaterálnych rokovaniach. V rozhodovacom výbore organizácie majú zástupcov aj iné krajiny „Tretieho sveta” (napríklad Juhoafrická republika), ktoré budú „nešírenie jadrových zbraní” interpretovať skôr z pohľadu Teheránu, než Washingtonu, Londýna, Paríža či Berlína. Okrem toho, podriadenie sa kontrole medzinárodnej organizácie spôsobí teheránskemu režimu menšiu symbolickú ujmu, než pristúpenie na požiadavky „západných mocností”. Moc má svoj fyzický aj symbolický rozmer, a v tomto prípade sú v stávke oba. Z podobného dôvodu bol Irán ochotný prijať (ako dočasné riešenie) návrh Juhoafrickej republiky, že istý čas bude časť procesu obohacovania uránu prebiehať v JAR, ktorá bude do Iránu dovážať polotovar potrebný na výrobu jadrového paliva. Podobný návrh EÚ-3 Teherán odmietol.

Politické procesy (semi)periférie, vrátane rozhodovacích procesov v zahraničnej politike, sú špecifické nie svojou kvalitatívnou odlišnosťou od politických procesov v Európe či Severnej Amerike, ale faktom, že prebiehajú v podmienkach inak definovaných globálnym rozdelením moci. Povaha svetosystému, jeho rozdelenie na centrum-semiperifériu-perifériu nezávisí od toho, aké konkrétne krajiny sa na týchto úrovniach nachádzajú. Súčasne však treba konštatovať, že niektoré aspekty súčasného vývoja globálnej ekonomiky a politiky spochybňujú budúcnosť spájania hierarchie svetosystému s konkrétnymi krajinami, pretože spochybňujú budúcnosť štátu ako takého. To je však už širšia téma, vymykajúca sa záberu tejto štúdie.