Bosna a Hercegovina nemôže jestvovať bez horúcich politických tém. Ústavný súd v tejto krajine pobúril verejnú mienku vyhlásením, že národné, respektíve fakticky štátne symboly oboch entít tvoriacich tento štát – Republiky Srbskej a Federácie Bosny a Hercegoviny – sú protiústavné, pretože zakotvujú dominanciu jedného, respektíve dvoch etník v danej entite. V Republike Srbskej dominuje srbská symbolika, pričom absentujú symboly chorvátske a bosnianske, kým vo Federácii Bosny a Hercegoviny ide o bosniansko-chorvátske symboly, pričom tam absentuje srbská symbolika.

Na veľké prekvapenie rozhodnutie Ústavného súdu Bosny a Hercegoviny vstúpilo rýchlo do platnosti. Všetky spomínané symboly sú odstránené a nepoužívajú sa, ale tvrdé mediálne výroky politikov, reagujúce na tento krok, pretrvávajú doposiaľ. Pravdupovediac aj nové, dočasné symboly Republiky Srbskej vyvolávajú polemiku a skepsu medzi predstaviteľmi „nesrbských” národov, čo predstavuje ešte jeden argument navyše. Potvrdzuje sa tak názor, že národnostné rozpory, ktoré sa prehĺbili po rozsudku Medzinárodného tribunálu pravdy a po otvorení vyšetrovania o masakre 7-tisíc Bosniakov v Srebrenici, opätovne budú otriasať stabilitou inštitúcií na celoštátnej úrovni i v rámci jednotlivých entít.

Je to jasným signálom medzinárodnému spoločenstvu, že s Daytonskými dohodami a ich výsledkom – Bosnou a Hercegovinou v súčasnej podobe – sa deje niečo dramatické. Žiaden z lídrov všetkých troch národností sa však neodváži postupovať racionálnejšie, uspokojujú sa so štandardnou ošúchanou rétorikou, podľa ktorej „Bosna ide dobrým smerom”, bez ohľadu na to, že sa vyhýbajú reálnemu hodnoteniu situácie.

Napriek očakávaniam medzinárodného spoločenstva je Bosna a Hercegovina v súčasnosti paralyzovaný štát, v ktorom bez intervencie zvonka nemožno urobiť nič. Konfrontácia medzi entitami, prebiehajúca viac-menej na verbálnej úrovni s prvkami nacionálnej výlučnosti, dosiahla taký stupeň, že optimizmus špeciálneho predstaviteľa EÚ a vysokého predstaviteľa medzinárodného spoločenstva pre Bosnu a Hercegovinu Miroslava Lajčáka sa javí v príkrom rozpore s vyjadreniami lídrov etnických komunít, ako napríklad Sulejman Tihič, Haris Silajdžič, Milorad Dodik a Dragan Čovič, ktorí nedokážu zblížiť svoje nezmieriteľné stanoviská k dvom podstatným sporným otázkam – reforme ústavy a polície.

Bosna v očakávaní

Dôvodom pretrvávajúceho napätia sú nielen doposiaľ konfliktné vzťahy medzi jednotlivými etnikami, ale aj do značnej miery nejednoznačné a neraz protichodné interpretácie bosnianskych dejín v jednotlivých národných historiografiách. V prípade, že sa aj medzinárodné spoločenstvo rozhodne, že Daytonský proces naplnil svoje možnosti, logicky sa otvára otázka, čo by bolo treba urobiť v prvom rade. Jednou možnosťou je trvať na súčasnom usporiadaní štátu, čo by znamenalo neustále hľadať kompromis v podmienkach krehkých vzťahov medzi troma národmi, druhou možnosťou je zmena neefektívnej štruktúry, ktorá vyplýva z mierových dohôd z roku 1995 s cieľom uskutočniť potrebné ústavné reformy.

Dilema je konfliktom dvoch národných konceptov budovania Bosny a Hercegoviny – bosnianskeho, ktorý predpokladá vybudovanie silného centralizovaného štátu s obmedzením vnútornej autonómie entít, a srbského, ktorý reformu ústavy a polície interpretuje ako perfídny pokus o likvidáciu Republiky Srbskej. Chorváti zatiaľ zastávajú centristickú pozíciu, ale prijateľnejší je pre nich srbský koncept.

Snahy Milorada Dodika, aby oficiálne orgány odmietli tézu bosnianskeho lídra Harisa Silajdžiča o ohraničení autonómie entít, predovšetkým v Republike Srbskej, v podstate predstavujú reakciu na viac-menej neformálne požiadavky na vyvodenie kolektívnej zodpovednosti za zločin v Srebrenici, podľa ktorej by bola Republika Srbská označená za pôvodcu genocídy. Medzinárodné spoločenstvo je bezmocné, pretože zatiaľ iba oznámilo, že radikálne zmeny Daytonskej dohody neprichádzajú do úvahy. Zatiaľ je stále otázne, či slovenský diplomat Lajčák bude na svojom poste rovnako zdržanlivý pri využívaní svojej právomoci vymieňať neposlušných politikov a rušiť prijímané zákony a nahrádzať ich vlastnými, ako bol jeho predchodca v prípade, keď dospeje k záveru, že sa veci nevyvíjajú dobrým smerom. Predpokladalo sa, že jedným z prvých krokov Miroslava Lajčáka bude odstránenie Milorada Dodika a Harisa Silajdžiča z politickej scény, čím by sa hypoteticky vytvorila priaznivejšia atmosféra. Pritom však ignorovali fakt, že pôsobenie oboch politikov je iba výsledkom vážnejšieho stavu hlbokej nedôvery a dominancie nacionalistických strán a ich politických koncepcií. Koncom augusta 2007 Lajčák upozornil Dodika, aby neprovokoval medzinárodné spoločenstvo – čo predstavuje vážne varovanie po Dodikovom televíznom vyhlásení, podľa ktorého je Republika Srbská trvalou kategóriou, kým Bosna a Hercegovina je podľa neho iba „spoločenstvom záujmov”. To azda a zároveň dosť výrazne osvetľuje postoj bosnianskych Srbov k územnej celistvosti Bosny.

V uvedenom kontexte zohráva dôležitú úlohu aj čakanie na riešenie problému Kosova, ktoré môže mať vplyv na budúci vývoj Bosny a Hercegoviny. Bez ohľadu na kategorické tvrdenia zahraničných kruhov, že spájanie otázky Bosny a Kosova predstavuje iba „iluzórne želania srbských nacionalistov,” nemali by sme podceňovať varovania, že oficiálny Belehrad sa neuspokojí so stratou Kosova, pokiaľ nebude kompenzovaná teritoriálnymi ústupkami na účet Bosny a Hercegoviny, respektíve pripojením Republiky Srbskej k Srbsku. Tento spôsob uvažovania už dlhší čas rezonuje nielen v neoficiálnych vyjadreniach predstaviteľov srbských nacionalistických kruhov v Belehrade, ale aj v občasných výrokoch už len formálneho sociálneho demokrata a antinacionalistu, súčasného premiéra Republiky Srbskej M. Dodika, ktorý je v súčasnosti najbližším spojencom srbského premiéra Vojislava Koštunicu.

Rast militantného islamu

Z Republiky Srbskej však prichádzajú aj pozitívne správy. Významná Ferhad-pašova mešita v Banja Luke z roku 1579, známa aj pod názvom Ferhadija, sa bude rekonštruovať. Túto historickú náboženskú a kultúrnu pamiatku, ktorá sa nachádza aj v zoznamoch UNESC-a, zničili 7. mája 1993 srbské vojenské jednotky. Hoci nové základy boli položené ešte v roku 2001, finančný problém sa podarilo vyriešiť až vtedy, keď (verejné neznámy) bohatý sponzor z Londýna poskytol na jej obnovu dotáciu. Preto by sa dalo povedať, že nie sú na mieste iba pesimistické konštatovania.

Pri hlbšom pohľade však nemôžeme ignorovať oprávnené hlasy, podľa ktorých úloha militantného islamu v súčasnej Bosne stúpa. Stúpenci fundamentalistického vahhábizmu, ktorý má základňu v Saudskej Arábii, vstupujú v Bosne a Hercegovine do verejného života. V poslednom čase sú v Sarajeve bežným javom minibusy s tmavými oknami, v ktorých sa prevážajú ženy, oblečené v čiernych hidžáboch a deti, sprevádzané bradatými mužmi, oblečenými v krátkych vahhábistických nohaviciach. V súčasnosti sa medzi Bosniakmi traduje, že vahhábiti boli jediní, ktorí po vojne nevystupovali nacionalisticky a umožňujú ľuďom únik do správneho duchovného života. V skutočnosti je však pravda iba to, že v rokoch 1992 – 1995 bola Bosna a Hercegovina takmer úplne zničená vojnou medzi troma etnickými komunitami.

Najnovšie varovania o potenciálnych teroristických hrozbách v prostredí islamskej komunity Federácie Bosny a Hercegoviny pochádzajú prevažne z Republiky Srbskej. Strach z aktivít vahhábitov sa objavuje aj vnútri Federácie a pramení z ich agresívneho správania pri presviedčaní indiferentných občanov. Aj značná časť teológov zdôrazňuje, že podobné akcie sú v rozpore so stáročným dedičstvom sunnitského islamu v Bosne. Presné údaje o počte vahhábitov v Bosne a Hercegovine k dispozícii nie sú, ale je známe, že tento islamský prúd sa v krajine objavil začiatkom 90. rokov minulého storočia, keď sa v tejto bývalej juhoslovanskej republike začínala vojna. V súčasnosti sa všetci nazdávajú, že ich vplyv sa zvyšuje. Nedávne prieskumy v Bosne poukazujú na narastajúcu polarizáciu spoločnosti vo vzťahu k pôsobeniu vahhábistického hnutia, k jeho hodnotám, stratégiám a cieľom. Takmer 70 percent moslimov v Bosne tvrdí, že ciele vahhábitov odmietajú, kým 12 percent z nich ich činnosť podporuje. Islamské spoločenstvo Bosny a Hercegoviny, ktoré je oficiálnou reprezentáciou bosnianskych moslimov, odmieta názor, že by vahhábiti mohli ohrozovať štátne záujmy, hoci v roku 2006 sa sformovala komisia pre analýzu duchovného stavu komunity islamských veriacich. Ich nepripravenosť na otvorenú konfrontáciu a odsúdenie činnosti vahhábitov vyvolalo u mnohých opodstatnené rozpaky. Počas posledných ôsmich mesiacov viacerí autori v médiách i vo verejných diskusiách poukazujú na fakt, že mlčanie Islamského spoločenstva k pôsobeniu vahhábitov je spôsobené jej finančnou závislosťou od zdrojov zo Saudskej Arábie, ktorá financuje aj činnosť vahhábitov. Podľa iných autorov je však ambivalentný postoj vedúcich predstaviteľov Islamského spoločenstva dôsledkom vnútorného konfliktu medzi jej členmi, ktorí sú v názore na túto otázku polarizovaní.

Experti na oblasť ľudských práv trvajú na rešpektovaní zásady slobody náboženského vyznania aj v prípade tohto prúdu, no žiadajú, aby vahhábizmus neobmedzoval slobodu ostatných. Väčšina odborníkov však uvedené hnutie považuje za „náboženský vírus” a požaduje tvrdší postoj bosnianskeho Islamského spoločenstva i medzinárodných štruktúr voči dôsledkom ich pôsobenia. Niektorí islamskí teológovia považujú vahhábizmus za skutočnú hrozbu ako napríklad profesor islamskej dogmatiky na Fakulte islamských vied v Sarajeve Rešid Hafizovič, ktorý vahhábitov považuje za „potenciálny smrteľný vírus.” (1) Podporovatelia vahhábizmu sú z hľadiska vyjadrovania pre médiá uzavretejší, hoci niektorí z nich uznávajú, že príchod tzv. mudžahedínov, t.j. cudzincov, ktorí bojovali v bosnianskej armáde po boku miestnych moslimov, sa stal kľúčovým faktorom pri získavaní miestnych občanov pre vahhábistické hnutie. Stúpenci vahhábizmu z radov miestneho obyvateľstva sú presvedčení, že nebyť pomoci mudžahedínov, boli by všetci moslimovia v Bosne vyvraždení.

Vo výročnej správe Organizácie Spojených národov (z roku 1993) sa spomínajú bojové aktivity mudžahedínov v Strednej Bosne (2). Mnohí z nich boli žoldnieri, ktorých na pomoc Bosne vyslali arabské štáty. Okrem špecifického výzoru sa pokúšali presadiť v Bosne taký štýl islamu, ktorý miestni moslimovia nepoznali. Vyžadovali si aj absolútnu podriadenosť ich pravidlám. V uvedenom čase považovali islamskú tradíciu Bosny za neplnohodnotnú a degradovali ju iba na lokálny zvyk. Vychádzali z presvedčenia, že by mala zaniknúť, preto začali napríklad šikanovať obyvateľov mesta Zenica, ktorí sa odmietali obliekať podľa ich predstáv. Pre ženy to znamenalo povinné nosenie plášťa, muži si museli nechať narásť bradu. Neskôr prepukli konfrontácie medzi bosnianskymi tradicionalistami a vahhábitmi, ktoré pretrvávali počas celej vojny. Rozsudok Oddelenia pre vojnové zločiny pri vláde Bosny a Hercegoviny (3) proti mudžahedínovi, ktorý získal bosnianske občianstvo Abduladhimovi Maktoufovi, je jedným z dôkazov toho, čo robili niektorí zahraniční bojovníci na území Bosny. Maktouf sa narodil v roku 1959 v Iraku a v roku 2006 bol odsúdený na 5 rokov väzenia, pretože pôsobil v skupine, ktorá uniesla a zavraždila niekoľko civilistov chorvátskej národnosti neďaleko mesta Travnik.

Iným prípadom, ktorý nedávno začal riešiť Medzinárodný tribunál ICTY, je kauza Šefika Aliča, bývalého člena Piateho zboru Armády Bosny a Hercegoviny. Je obvinený z toho, že v roku 1995 nezabránil vražde štyroch zajatcov srbskej národnosti v Bosnianskej Krajine. Zo spáchania vraždy je obvinený občan Saudskej Arábie. Polícia už zatkla Aliča a vyhlásila pátranie po Tefikovi, ktorý takisto získal bosnianske občianstvo a doposiaľ je na slobode. Preto pravdepodobne bude stále otvorená otázka, aký scenár vývoja pripravujú vahhábiti v tejto časti Európy a ktorý sa môže v najbližšom čase realizovať aj v Kosove. Tak napríklad prevzatie projektu, v duchu ktorého by všetci Albánci mali žiť v jednom štáte (t.j. zjednotenia všetkých teritórií, obývaných Albáncami), by sa pre vahhábitov alebo pre členov al-Káidy mohol v dohľadnom čase stať podstatnou súčasťou ich „akcie” alebo „tajnej stratégie”. To by mohlo predstavovať skutočnú výzvu aj pre niektorých lokálnych Albáncov, ktorí by sa mohli zaradiť pod zástavu islamského fundamentalizmu, ak by pocítili, že by sa v rámci globálnej teroristickej vojny mohli dosiahnuť uvedené ciele. Do konca roka 2007 pravdepodobne tieto otázky a z nich vychádzajúce obavy dosiahnu kulmináciu.