Každý vzniknutý konflikt má viacero príčin, z ktorých si účastnícke krajiny vyberajú pre seba tie najvhodnejšie. To platí aj pre 5 dňovú vojnu medzi Ruskou federáciou (RF) a Gruzínskom v auguste 2008.

Napriek tomu, že energetika nebola priamo v centre pozornosti pri vyratúvaní príčin útoku Gruzínska na Južné Osetsko, ani odvetnej akcie RF, jej prítomnosť bolo cítiť v úzadí. Dôvody, ktoré ku konfliktu viedli, sú rozoberané aj na stránkach DespiteBorders (1). Na tomto mieste sa zameriame na vplyv situácie na Kaukaze na energetickú bezpečnosť EÚ. Aj keď samotná energetika nebola primárnou príčinou konfliktu, stala sa jedným z hlavných porazených.

Význam južného Kaukazu pre tranzit uhľovodíkov

Gruzínsko je štát, ktorý nie je významný z hľadiska ťažby nerastných surovín, ale z hľadiska ich tranzitu. Krajina zohráva dôležitú úlohu v existujúcich a plánovaných projektoch transportu zemného plynu a ropy na svetové trhy. Tieto projekty sú zamerané hlavne na sprístupnenie nerastného bohatstva okolia Kaspického mora a ich transport na svetové trhy mimo územia RF a Iránu.

V tomto zmysle je potrebné brať do úvahy región južného Kaukazu ako celok, keďže pre EÚ (spoločne s USA) predstavuje tranzitný koridor číslo 4 (2). Na rozvoj koridoru sa orientujú projekty TRACECA (3) a INOGATE (4), ktoré sú financované z európskych zdrojov. Nemožno sa preto zameriavať len na bilaterálne politické problémy krajín, ale aj na asymetrické hrozby terorizmu a separatizmu v širšom kontexte.

V súčasnosti najvýznamnejší ropovod s názvom Baku-Tbilisi-Ceyhan (BTC), prechádzajúci definovanou oblasťou, je v prevádzke od roku 2005 (5). Na svetové trhy dodáva denne cca. 1 mil. barelov ropy, čo predstavuje asi 1% svetovej dennej spotreby. Jeho konštrukcia bola sprevádzaná výhradami zo strany odporcov (hlavne RF, ale aj niektorých európskych politikov a environmentalistov), že ide o politickú líniu, ktorej jediným cieľom je zlomiť ruský exportný monopol na ropu z oblasti Kaspického mora. Samotná funkčnosť ropovodu nebola konfliktom ovplyvnená, vyradený z prevádzky bol už niekoľko dní pred vypuknutím vojny. Dôvodom bol podľa všetkého teroristický útok kurdských separatistov na tureckom území, ktorý sa odohral niekoľko dní pred vypuknutím konfliktu (6). Práve táto udalosť zvýrazňuje potrebu pozerať sa na región komplexne a vnáša otázniky nad stabilitou územia, ako aj bezpečnosťou samotných tranzitných území.

Medzi ďalšie významné produktovody oblasti patrí plynovod Baku-Tbilisi-Erzurum (BTE), ktorý kopíruje trasu BTC, a ktorý bol teroristickým útokom na tureckom území tiež čiastočne poškodený. Jeho súčasná kapacita cca. 8 mld. m3 sa má v blízkej budúcnosti rozšíriť, pretože sa naň má napájať napríklad plánovaný európsky plynovod Nabucco. Obe línie, tak BTC ako aj BTE, sú v súčasnosti opäť funkčné (7). Medzi menšie transportné projekty prechádzajúce územím Gruzínska možno zaradiť ropovod Baku-Supsa a transport suroviny po železnici. V oboch prípadoch sú cieľovými destináciami čiernomorské prístavy a terminály, v ktorých sa ropa prekladá na tankeri. Samotný ropovod Baku-Supsa bol v auguste 2008 počas konfliktu tiež mimo prevádzky a ako hlavný dôvod sa uvádza vojenská blokáda čiernomorského pobrežia ruskými plavidlami, ktorá sa začala hneď v úvode konfliktu. Spoločná kapacita oboch projektov je 300 tis. barelov denne (8).

Južný Kaukaz zohráva významnú úlohu aj v plánoch na výstavbu plynovodu Nabucco, čo je európsky projekt zameraný na sprístupnenie kaspických surovín a ich priamu dopravu do krajín EÚ. Napriek deklarovanému významu plynovodu zo strany Únie je situácia okolo výstavby už dlhší čas neprehľadná a stále nie je zaistené jej finančné krytie. Konflikt medzi Gruzínskom a RF tak jeho realizáciu ešte viac spochybnil. Nabucco je príkladom neschopnosti členských krajín EÚ sa ani po rokoch diskusií dohodnúť na spoločnom projekte, ktorý by aspoň čiastočne znížil závislosť na plyne z RF (9).

Konkurenčne k spomínanému projektu Nabucco ruský Gazprom predstavil spoločne s talianskou spoločnosťou ENI v roku 2007 plán na výstavbu plynovodu South Stream, ktorý by vo veľkej miere kopíroval trasu európskeho projektu. Keďže oba plynovody sú finančne veľmi náročné, je veľmi nepravdepodobné, že by sa zrealizovali v rovnakom čase. Dôvodom je aj nejasná predikcia spotreby zemného plynu v EÚ do roku 2020, ktorá síce narastie, ale nie je jasná úroveň samotného rastu.

Snahou RF je ovládnutie všetkých smerov importu zemného plynu do EÚ. V súčasnosti už spolupracuje aj s krajinami severnej Afriky, konkrétne s alžírskou spoločnosťou Sonatrach, ale aj Nigériou a Líbyou. Na rozdiel od EÚ viedlo Rusko aj čiastočne úspešné politické rokovania s krajinami strednej Ázie o výkupe všetkej ich produkcie zemného plynu. Dokonca ťažiacim krajinám bola zo strany RF ponúknutá trhová cena, čím by došlo k zníženiu ich záujmu o alternatívne trasy obchádzajúce územie RF (10). Preto má EÚ problémy so zabezpečovaním zdrojov plynu napríklad pre svoj projekt Nabucco. Rusko bolo v krajinách strednej Ázie vždy o krok pred, čo však vychádza hlavne z historických daností. EÚ nebola doteraz schopná týmto krajinám ponúknuť dostatočne lákavú alternatívu, aby prejavili stabilný záujem o alternatívne exportné trasy uhľovodíkov na svetové trhy.

Dôsledky pre energetické zásobovanie EÚ

Po politických a obchodných krokoch, ktorými si RF upevnila vzťahy s producentskými krajinami hlavne zo strednej Ázie, dokázala vo svoj prospech využiť aj konflikt, ktorý začal útokom Gruzínska na Južné Osetsko. Ruská reakcia, ktorá preukázala pripravenosť vojensky ochrániť svoje záujmy, z psychologického hľadiska spochybnila južný Kaukaz ako stabilnú tranzitnú krajinu pre uhľovodíky z oblasti Kaspického mora. Ku spochybneniu stability došlo bez útoku na akúkoľvek tranzitnú infraštruktúru. Samotná ochota RF napriek protestom zo strany USA a EÚ chrániť si svoje záujmy, či ich už považujeme za legitímne alebo nie, bola najväčším zásahom do obrazu v súčasnosti aj tak naštrbenej stability krajín južného Kaukazu. RF teda po úspešných krokoch v producentských krajinách dokázala oslabiť pozíciu EÚ aj v tranzitných štátoch.

Z hľadiska energetickej bezpečnosti EÚ má vzniknutá situácia viacero dôsledkov.

Projekty, ktoré sú zamerané na rozvoj ropnej a plynárenskej infraštruktúry v Azerbajdžane a Gruzínsku, budú musieť byť vo väčšej miere financované z vlastných zdrojov, pretože finančné inštitúcie budú menej ochotné podstúpiť riziká vyplývajúce z ich financovania (11).

Jeden z argumentov, pre ktorý sa konflikt rozšíril o ruskú intervenciu do Gruzínska, bola ochrana ruských občanov v Južnom Osetsku. Ako je známe, RF vydávala vlastné pasy v týchto oblastiach už niekoľko rokov a týka sa to aj krajín ako Kazachstan a Ukrajina. Oba štáty majú pre EÚ veľký význam v zásobovaní energetickými surovinami, ako producent a tranzitér. Nie je vylúčené, že k obdobným konfliktom môže dôjsť aj v týchto krajinách. Problémovou oblasťou ostáva aj Náhorný Karabach, ktorý spôsobuje spory medzi Azerbajdžanom a Arménskom. Táto oblasť môže podobne destabilizovať Azerbajdžan ako producenta.

Okrem vyššie uvedených problémov treba brať do úvahy aj teroristické útoky na infraštruktúru vo východnom Turecku (12), ktoré spôsobili väčšie priame negatívne dopady na zásobovanie svetových trhov ropou ešte pred vypuknutím konfliktu.

Priame negatívne dopady samotného konfliktu medzi Gruzínskom a RF na existujúcu infraštruktúru, ropovod BTC a plynovod BTE, sa nepredpokladajú (13). Podľa doterajších skúseností, aj z čias ZSSR, boli energetické toky zachované i v prípade veľkých kríz. Krajiny strednej Ázie, hlavne Kazachstan a Turkménsko, však môžu byť pod vplyvom konfliktu ešte menej naklonené návrhom EÚ na export ich surovín cez iné ako ruské územie. Dôvodom môže byť obava zo zhoršenia vzťahov s RF ako aj demonštrácia vojenskej ochrany ruských záujmov.

Pre nové projekty, hlavne Nabucco, je predikcia ich ďalšieho vývoja obtiažna, keďže jeho realizácia bola spochybňovaná už pred konfliktom (14). Je finančne veľmi náročný, spoločnosti združené v konzorciu na jeho výstavbu nie sú schopné ho postaviť z vlastných prostriedkov a doteraz nie je zabezpečený dostatok suroviny na jeho ekonomickú prevádzku. Destabilizácia južného Kaukazu môže predstavovať veľké riziko pre finančné inštitúcie pri poskytnutí prostriedkov. Ak EÚ plánuje jeho výstavbu, je potrebné, aby našla možnosť, ako sa za projekt finančne zaviazať, unisono ho diplomaticky podporiť a čo najskôr podpísať medzivládnu dohodu medzi zainteresovanými štátmi. Taktiež sa očakáva väčšia diplomatická aktivita európskych predstaviteľov v krajinách strednej Ázie, ktoré sú dôležité pri zabezpečovaní dostatočných zdrojov pre plynovod. Na rozdiel od európskych politikov do oblasti začiatkom septembra 2008 priletel americký viceprezident Dick Cheney, ktorý priamo navštívil Gruzínsko, Azerbajdžan a Ukrajinu, tieto krajiny diplomaticky podporil a oznámil finančnú čiastku, ktorú USA vyčlenili na obnovu Gruzínska (15). EÚ predsa nemôže očakávať, že spoločnosti ako Royal Dutch Shell alebo BP budú znášať náklady a riziká vyplývajúce zo zabezpečovania európskej energetickej bezpečnosti (16).

Možným riešením by bolo otvorenie konzorcia participácii ďalších partnerov, hlavne Gazpromu. Táto alternatíva bola spomínaná už v roku 2007 maďarským ministrom hospodárstva Jánosom Kókom (17). Napriek tomu, že ruská strana predstavila plynovod South Stream, nie je jasné, kde by bol zdroj plynu pre tento projekt. Účasťou na plynovode Nabucco by došlo k realizácii európskeho projektu, v ktorom by úlohu zohrával aj ruský Gazprom. Ruský partner by bol schopný zabezpečiť dostatok plynu pre jeho ekonomické fungovanie a jeho účasť by predstavovala stabilizačný pilier plynovodu na južnom Kaukaze. Projekt by tým však stratil punc nezávislého od RF.

Iný možný zdroj plynu popri Azerbajdžane a Turkménsku sú krajiny Irán, Irak a Egypt. Tieto štáty sú ďalšou alternatívou, ktorá by pomohla zachrániť projekt. To by však vyžadovalo prehodnotenie politiky voči Iránu, s čím by však napríklad USA s vysokou pravdepodobnosťou nesúhlasili. Politicky by to bol problém aj pre väčšinu európskych krajín.

Kríza v Gruzínsku znovu poukázala na krátkozraké riešenia zo strany EÚ v energetickom sektore. Krajiny ako Nemecko, Francúzsko a Taliansko sa primárne orientujú na bilaterálne zabezpečenie svojej vlastnej energetickej bezpečnosti a berú pritom malý ohľad na celé spoločenstvo. EÚ ako celok sklamala v aktivitách v krajinách strednej Ázie, kde nebola schopná dosiahnuť dohody o dodatočných zdrojoch surovín pre vlastné projekty. Nebola tiež schopná zabezpečiť dostatočnú podporu pre plynovod Nabucco, aby sa o ňom len roky nediskutovalo, ale sa aj realizoval. Voči aktivitám Ruskej federácie v Gruzínsku a uznaniu odštiepeneckých republík za nezávislé mala EÚ diplomaticky silné výroky. Za jediný možný priamy nátlak zo strany EÚ však možno považovať len prebiehajúce rokovania o strategickom partnerstve medzi RF a EÚ, ktoré môžu byť odložené. EÚ sa zároveň na summite zorganizovanom francúzskym premiérom Nicolasom Sarkózym začiatkom septembra 2008 zriekla možnosti uvalenia sankcií na RF, aj keď hlavne pobaltské krajiny, Veľká Británia a Poľsko túto alternatívu uprednostňovali. Podľa všetkého je však už na takéto radikálne kroky neskoro a negatívny vplyv by sankcie mali aj na EÚ samotnú.

Situácia v importe energetických surovín vyznieva tak, že EÚ rezignovala na nezávislú politiku a nezávislé aktivity v tejto oblasti. Je zmierená s faktom, že do budúcnosti bude naďalej stále viac závislá na RF, ako aj krajinách, s ktorými RF v dodávkach energetických surovín spolupracuje. Pokiaľ nedôjde ku konfliktom, nebudeme to pociťovať ako problém. RF je stále vnímaná ako stabilný dodávateľ energetických surovín a túto pozíciu si aj do budúcnosti bude chcieť posilniť. Je však všeobecne na zváženie, či je dobré byť priveľmi závislý na jednom zdroji. Ruská stratégia v dobe vysokých cien nerastných surovín prechádza logickým vývojom posilňovania pozícií na svetovom energetickom trhu.

Z uvedeného vyplýva, že jedným z možných riešení energetickej situácie v EÚ je masívny rozvoj obnoviteľných zdrojov ako aj úspor energie. Veľký dôraz zo strany EÚ na rozvoj týchto oblastí môže dať za pravdu myšlienke, že európski politici v Bruseli sa zmierujú s rezignáciou v dodávkach zemného plynu a snažia sa čo najskôr prejsť z veku ropy a zemného plynu na vek alternatívnych zdrojov energie. Až čas ukáže, či to nebude také unáhlené rozhodnutie ako v prípade biopalív.