Približne povestných sto dní je odpoveď na v úvode položenú otázku viac ako zrejmá. Víťazom volieb, ktoré sa v pásme Gazy, na Západnom brehu Jordánu (West Bank) po dlhších emotívnych rokovaniach aj v rátane východnej časti Jeruzaléma (East Jerusalem) konali dňa 25. januára 2006, stalo politické hnutie Hamas (vo voľbách reprezentované koalíciou pod názvom Zmena a Reforma). Napriek zdanlivej počiatočnej jednoduchosti odpovede, položená otázka v sebe skrýva množstvo ďalších otáznikov. Čo respektíve koho reprezentuje víťaz spomínaných volieb? Je z pohľadu budúceho vývoja v regióne na mieste nadšenie (arab. hamas) z očakávaných zmien, reforiem, či skôr obavy? Keďže víťaz palestínskych volieb je v niektorých krajinách, vrátane členských štátov EÚ, neustále prezentovaný najmä ako teroristická organizácia v jednom slede s imaginárnou al-Kajdou. Ako sa k výsledkom a víťazovi má postaviť Európa?

Hamas – krátka história vzniku

„Keby som sa narodil ako Palestínec, pravdepodobne by som sa stal členom teroristickej organizácie.” Ehud Barak

Víťazné hnutie odporu respektíve v dnešných dňoch, ako legitímny víťaz parlamentných a predtým aj v niekoľkých prípadoch i regionálnych (miestnych) volieb, skôr politická strana (Zmena a Reforma), reprezentujúca na základe volebných výsledkov väčšinu populácie palestínskych Arabov, vznikla v druhej polovici 80. rokov minulého storočia. Všeobecne známe pod akronymom Hamas. Toto slovo v arabčine znamená okrem iných významov v prvom rade „nadšenie”. V prípade spomínanej organizácie ono nadšenie primárne vyjadruje oduševnenosť vo viere (v náboženskom odhodlaní, socializácií jednotlivcov) a odhodlanosť v boji za slobodu a nezávislosť Palestíny (v motivačný aspekt). Okrem spomínaného, netreba zanedbávať, že sa pod akronymom Hamas skrýva aj skrátený oficiálny názov tohto hnutia, ktorý v arabčine znie Harakat al-Muqáwama al-Islámíja (Hnutie islamského odporu). Tento spôsob skracovania oficiálnych názvov strán a hnutí v prostredí Blízkeho východu resp. Palestíny nie je ničím výnimočný podobne je to i v prípade hnutí Fatah alebo Amal.

Na základe známych dokumentov hnutia a znalosti predovšetkým historických súvislostí jeho vzniku je možné determinovať jeho ideologickú charakteristiku. Počiatky hnutia siahajú do obdobia tzv. prvej intifády (december 1987), ktorá sa ako pokračovanie arabsko-izraelských konfliktov (vojen) odohrala medzi rokmi 1987 až 1993. Hamas bol pôvodne, podľa viacerých analytikov kreovaný paradoxne pod dohľadom štátu Izrael, predovšetkým jeho vojensko-politických kruhov. Tieto sa snažili prostredníctvom stratégie „rozdeľuj a panuj” vytvorením konkurenčnej organizácie, oslabiť dovtedy dominantné postavenie OOP v radoch palestínskych Arabov. Práve udalosti, ktoré smerovali k vypuknutiu prvej intifády, ako aj samotný konflikt (občianska vojna) znamenali otvorenie pomyselnej Pandorinej skrinky. Izrael si takto vlastne sám vytvoril nového nepriateľa. Tento na jednej strane čiastočne naplnil jeho očakávania a to tým, že skutočne oslabil OOP a ako ukázali udalosti z januára 2006 aj v priamom politickom boji dokázal poraziť. Na druhej strane „dieťa” izraelskej snahy pridalo na tvári ľudí zodpovedných za bezpečnosť krajiny nejednu vrásku a zapríčinilo im nejednu bezsennú noc.

K bližšiemu pochopeniu toho, kto sa za hnutím Hamas skrýva je potrebné spoznať niektoré historické fakty. Keď začiatkom roka 1928 mladý učiteľ Hasan al-Banná z egyptského prístavného mesta Ismá’ílíja spolu s niekoľkými spolupracovníkmi (väčšinou robotníkmi z prístavu) zakladal organizáciu al-Ichwán al-Muslímín (Muslimské bratstvo) sotva predpokladal, že sa z nej stane panislamské hnutie, neobmedzené len hranicami vtedajšieho Egypta. Podobné a často zhodne pomenované džamíjat (organizácie) môžeme dnes nájsť v celom islamskom svete a aj mimo neho. Inak to nie je ani na území okupovanom štátom Izrael, ktoré však na základe medzinárodných dohôd bolo v rokoch 1949-1967 súčasťou Egypta. Oblasť známa ako pásmo Gazy (Gaza Strip), ktoré po skončení tzv. Šesť dňovej vojny z roku 1967 pripadlo Izraelu, sa stalo miestom, kde sa sformovalo hnutie hlásiace sa svojim programom k odkazu a ideám z pred šesťdesiatich rokov. Napriek médiami dominantne zvýrazňovaným vojensko-teroristickým akciám hnutia počiatočná idea a mnohé aktivity novovznikajúcej organizácie boli podobné tým, ktoré charakterizovali vznik a činnosť Muslimského bratstva.

Podstatná časť práce oboch je primárne sústredená na humanitárnu resp. sociálnu a vzdelávaciu činnosť. Tak aktivisti Bratstva ako i Hamasu sa v prvopočiatkoch zameriavali hlavne na zakladanie náboženských nadácií a škôl, sirotincov, vývarovní, útulkov pre chudobných či rôznych mládežníckych organizácií. Združenia tohto typu tak v ovzduší neistých existenčných podmienok a rozpadu sociálnych väzieb, ktoré sú typické tak pre priemyselné urbanistické centrá ako i utečenecké tábory poskytlo a poskytuje, predovšetkým mladým mužom a ženám, alternatívu sebarealizácie.

Podobne ako vo väčšine egyptských provincií aj v oblasti pásma Gazy sa začali vytvárať sociálne centrá svojím ideologickým pozadím úzko naviazané na Muslimské bratstvo. Okrem ideového prepojenia tu môžeme vidieť aj priame personálne väzby, na v Egypte už roky etablovanú organizáciu, predovšetkým v osobe šejka Ahmada Jásina, ktorý sa stal aktívnym členom Bratstva už počas svojho štúdia na univerzite al-Azhar v egyptskej Káhire. Po návrate do Gazy koncom päťdesiatych rokov sa postupne zapájal do formovania štruktúr Bratstva. Zamestnal sa ako učiteľ (napriek svojmu telesnému postihnutiu) a podobne ako pred ním al-Banná presvedčivou rétorikou v spojení so sociálnym učením islamu oslovoval mnohých mladých ľudí. V roku 1966 bol síce na krátke obdobie uväznený, to mu však nezabránilo, aby po roku 1967 opätovne oživil prácu Bratstva v Gaze. Takto sa mu podarilo postupne vybudovať silnú sociálnu, ekonomickú a politickú organizáciu, v ktorej sa však čoraz častejšie prejavoval aj významný militantný potenciál. V roku 1973 založil Islamské centrum (al-Majma’ al-islámí), ktoré sa sústredilo na budovanie mešít (modlitební), ktoré sa stali dôležitým komunikačným kanálom medzi Jásinom a recipientmi z radov mladých Arabov. K etablovaniu myšlienok islamskej (palestínskej) obrody spoločnosti smerujúcej k získaniu nezávislosti sa významne darilo najmä v prostredí novovznikajúcej Islamskej univerzity v Gaze (1978). Až do vypuknutia intifády sa Muslimské bratstvo prejavovalo ako sociálna, charitatívna a vzdelávacie platforma ako protipól sekularizovanej a revolučne naladenej OOP pôsobiacej predovšetkým v oblasti Západného brehu.

Zmena pôvodne sociálno-politického hnutia na dnes skôr známu vojensko-politickú organizáciu (medzinárodným spoločenstvom definovanej ako teroristická) sa započal začiatkom 80. rokov minulého storočia. Čiastočne pod vplyvom ideí a radikálnych postojov al-Bannáa a publikovaných myšlienok Sajída Qutba. Prelomovými sa však stali udalosti, ktoré sa odohrali v Libanone v roku 1982, či násilné akcie osadníckeho hnutia Guš emunim a židovského undergroundu (Kach!) v oblasti Západného brehu a Gazy. Na základe tohto sa pod dohľadom šejka Jásina sformovali militantné zamerané skupiny al-Madžd a al-Mudžahidún. Prvá z nich mala pôsobiť v oblasti spravodajského získavania informácií (napr. o kolaborantoch, priekupníkoch s drogami a pod.), druhá sa zaoberala realizovaním priamych záškodníckych operácií.

V decembri 1987 sa ako dôsledok tzv. truck incidentu, pri ktorom boli zabití arabskí robotníci vracajúci sa z práce, transformovalo Bratstvo na politické hnutie známe pod názvom Hamas. K zakladateľom patrili šejk Jásin, Dr. Abdal Azíz al-Rantíssi, Salah Šihada, Mahmúd al-Zahhar. Po vypuknutí intifády sa v rámci Hamasu kreovali tri viac menej nezávisle pôsobiace centrá. Politické krídlo pod vedením dr. Mahmúda al-Zahhára (v súčasnosti minister zahraničných vecí Palestíny) a Ismáíla Haníju (predseda vlády), spravodajské krídlo a vojenské krídlo, reprezentované Kassámovými brigádami (Katá’íb aš-Šahíd Izz ad-Dín al-Qassám) pod vedením Salaha Šihadu. Podľa viacerých zdrojov práve posledne menovaná zložka Hamasu tj. vojenské krídlo, zodpovedné za násilné akcie namierené voči izraelským cieľom, pôsobí do veľkej miery nezávisle na ostatných zložkách hnutia. Svedčí o tom i fakt, že Brigády Kassám boli sformované až v roku 1991 (Mendel), po zatknutí šejka Jásina, svojím spôsobom ako odpoveď na tento čin. Podobne sa v niekoľkých rozhovoroch vyjadrili napríklad Abdal Azíz al-Rantíssi alebo Chálid Mišál. Obaja zhodne vymedzujú kľúčové body, ktoré prispeli k radikalizácii časti Hamasu. Okrem spomínaného uväznenia šejka Jásina (1989), ktoré znamenalo stratu charizmatickej osobnosti, to boli predovšetkým hebronský incident (1994), pri ktorom člen hnutia Guš emunim (Kach!) Baruch Goldstein zabil 29 modliacich sa muslimov priamo v mešite v Hebrone. Ďalším spúšťačom radikalizácie Brigád Kassám bola vražda tzv. mimosúdna likvidácia Jahju Ajáša (1996). Po roku 1994 začali prívrženci Brigád Kassám uplatňovať taktiku samovražedných útokov. Tieto sa ešte zintenzívnili po roku 1996 resp. 2004, kedy boli podobným spôsobom ako Ajáš zabití šejk Ahmad Jásin a al-Rantíssi.

Ideologický a politický program

„Alláh ako konečný cieľ, Prorok ako hlava. Korán ako ústava, smrť pre slávu Alláhovu ako najvyššia túžba.” heslo Hamasu

„My necítime žiadnu nevraživosť voči židom. Nechceme ich ani zahnať do mora. Všetko, o čo usilujeme je opätovné získanie našej pôdy, nechceme ublížiť nikomu.” Ismáíl Haníja

Politický program hnutia Hamas sa začal formovať hneď v čase jeho vzniku. Kto presne sa podieľal príprave programu však nie je známe. Zo samotného textu však možno dedukovať, že sa na kodifikácii podieľali ľudia blízky šejkovi Jásinovi a pravdepodobne i on sám. Definitívnu podobu dostal v roku 1988 v dokumente, ktorý sa nazýva Charta (al-Míthák). Dokument si dal za cieľ jasne determinovať postavenie hnutia v rámci prebiehajúcej intifády, ako aj v prostredí palestínskeho „politického systému” s významnou dikciou na islam ako zjednocujúci aspekt palestínskeho odboja. Ako ukazuje aj historické pozadie vzniku v spojitosti na odkaz Muslimského bratstva je Hamas úzko prepojený islam. O tomto svedčí aj čl. 1 Charty „Hamas vychádza z islamu.” resp. „Islam je životným štýlom členov Hamasu. Alláh je jeho cieľom, Prorok jeho modelom, Korán jeho ústavou.” Na základe uvedeného tak a napriek absencii priamej prítomnosti náboženskej autority vo vedení strany, možno Hamas definovať ako náboženskú politickú stranu.

Program sa zameriava na niekoľko dôležitých oblastí. Obsah mnohých článkov, statí je však vo všeobecnosti totožný, veľakrát až príliš preplnený bezduchými frázami. Jednotlivé články vždy v úvode obsahujú citácie veršov z Koránu, ktoré ešte viac potvrdzujú religiózne pozadie jej autorov. Prvá časť obsahuje definovanie ideového základu. Odkazu, na ktorý hnutie naväzuje, ktorý sa snaží realizovať v podmienkach Palestíny respektíve palestínskeho (islamského) boja za nezávislosť (čl. 1 až 8). V nich autori textu apelujú predovšetkým na už spomenutú religióznosť Hamasu ako aj dedičstvo islamského (arabského) odporu voči akejkoľvek okupácii (kolonializmu), ktoré sú pre muslimov neprípustné. Práve odpor voči agresii (okupácií) je jediným možným odôvodnení na legitímne vedenie tzv. džihádu mečom. (Korán)

V druhej časti sa Charta zameriava na vymedzenie dôvodov vzniku samotného hnutia, jeho stratégie, vzťahu k mierovým rokovaniam a dohodám. V neposlednom rade sa venuje určeniu nepriateľa resp. tých, ktorí sú zodpovední za súčasné postavenie palestínskych Arabov. Motivácie a zámery vzniku obsahuje článok 9, v ktorom sa uvádza, že „Hamas vznikol ako dôsledok úpadku islamských hodnôt.” V nasledujúcom článku sa následne uvádza, že „Hamas podporuje utlačovaných a potláča bezprávie.” Príčinami kreovania hnutia tak bolo najmä zlé sociálno-spoločenské postavenie palestínskeho obyvateľstva, ktorého drvivá väčšina žila (žije) prevažne v utečeneckých táboroch. Tieto z dôvodu vysokej nezamestnanosti, frustrácie, apatie apod., často krát vykazujú známky absencie spomenutých hodnôt. Potreba ich akútnej revitalizácie tak bola jedným z kľúčových medzníkov vzniku hnutia.

Stratégiou Hamasu sa zaoberá článok 11. V ňom sa text sústreďuje na fakt, že Palestína je svätým dedičstvom všetkých muslimov (waqf), vychádzajúc z Koránu. Ako taká nemôže byť pod správou (vládou) nemuslimov. Na základe tohto článku má Hamas veľmi obmedzené pole pôsobnosti vo vzťahu k existencii štátu Izrael. Na rozdiel napríklad od OOP, ktorá ako sekulárna organizácia je ochotná akceptovať prítomnosť inej tj. neislamskej vlády nad historickým územím Palestíny. Ak si však Hamas chce zachovať svoj islamský charakter musí aj do budúcnosti požadovať návrat k politickému usporiadaniu z pred roku 1948. Prípadné nastolenie islamskej vlády nad územím Palestíny následne podľa článoku 31 umožňuje „vyznavačom troch náboženstiev – islamu, kresťanstva a judaizmu – mierovú koexistenciu a pokojné spolunažívanie.” Reálnosť naplnenia tohto bodu je však otázna a to aj napriek tomu, že skúsenosť islamsko-židovského harmonického spolunažívania je dlhšia viac než trinásť storočí. V rámci stanovenej stratégie Hamas odmieta prítomnosť neislamskej suverénnej moci v regióne. Z tohto dôvodu Charta neuznáva ani žiadne mierové dohody, uzavreté medzi zástupcami štátu Izrael a predstaviteľmi OOP respektíve palestínskej samosprávy v období rokov 1993 až 2006. Riešenie znamenajúce zotrvanie statusu quo, tj. pokračovanie okupácie, je pre Hamas neprijateľné. Pri definovaní nepriateľa, zodpovedného za negatívnu situáciu palestínskeho obyvateľstva a samotnú okupáciu, sa dokument zameriava predovšetkým na sionizmus resp. organizácie, ktoré sú spájané so sionistickým hnutím. V charte sú spomínaní predovšetkým slobodomurári, rotariáni, Lions Club apod. Predstavitelia Hamasu sa tak vo svojich vyhláseniach zameriavajú na kritiku a odmietanie predovšetkým prepojenia či často krát ostentatívneho spojenectva medzi uvedenými organizáciami a politickými predstaviteľmi Západu. Hamas možno determinovať ako hnutie s hlboko „zakoreneným” antisionizmom. Používať v prípade predstaviteľov Hamasu (či ich vyjadrení) obvinenia z antisemitizmu (často používané predovšetkým zo strany médií) je však z viacerých dôvodov nesprávne až nelogické.

Posledná časť programu hnutia tvorí oblasť zaoberajúca sa sociálnymi a politickými otázkami. Veľmi dôležitú úlohu tu zohráva najmä problematika vzdelávania a výchovy. Dôraz sa v tomto smere kladie predovšetkým na znalosť Koránu, sunny a islamskej histórie. Nevzdelaná spoločnosť je podľa predstaviteľov hnutia hlavnou príčinou úpadku spoločnosti. Islamské názory a hodnoty majú byť vštepované vzdelávacím systémom. V rámci vzdelávania a výchovy najvýznamnejšiu úlohu zohrávajú ženy. Postavenie žien a mužov v zápase za oslobodenie spod okupácie je rovnoprávne. Podrobnejšie sa týmto otázkam venujú články 15 až 18 Charty. V oblasti sociálnej, kultúrnej a spoločenskej zodpovednosti si hnutie kladie za cieľ, vytvoriť islamskú spoločnosť založenú na vzájomnej solidarite. Takáto spoločnosť je potom oveľa súdržnejšia a odolnejšia voči tlakom zvonku a v priamej konfrontácií s nepriateľom.

Po uväznení šejka Jásina sa postupne začala presadzovať radikalizácia postojov ostatných členov hnutia, tak jeho politického krídla ako predovšetkým Brigád Kassám. Navzdory pôvodne deklarovanému islamskému postoju vo veci riešenia postavenia Palestíny sa v období po roku 1993 začal prejavovať príklon k nacionalizmu. Čiastočným odklonom od všeobecných islamských (panislamských) stanovísk v argumentácií vedúcich predstaviteľov Hamasu sa hnutie začalo do veľkej miery približovať k OOP. Už v čase kreovania základného dokumentu hnutia sa objavila požiadavka definovania rozdielov respektíve prípadných podobností medzi OOP a Hamasom. Hamas sa však pokúsil zreteľne deklarovať svoju nezávislosť, odlišnosť. Ako už bolo spomenuté predovšetkým svojou dikciou na vlastné náboženské (islamské) pozadie, ktoré je v rozpore so sekularizmom (socialisticko-nacionalistickým ideovým základom) vedúcich predstaviteľov OOP. Abmivalentnosť tohto prístupu charakterizuje článok 27, v ktorom síce Hamas považuje OOP za partnerskú organizáciu, na druhej strane však „odmieta jej sekularizmus; OOP by mala viac akcentovať svoj islamský charakter.” Táto pravdepodobne nepreniknuteľná odlišnosť je aj príčinou, že obe organizácie doposiaľ nenašli schopnosť bližšej politickej spolupráce. Podobnosť medzi oboma organizáciami jej viditeľná predovšetkým aktívnom odpore voči izraelskej okupácií palestínskych území. Obe tak Hamas ako aj OOP (Fatah) majú v rámci svojich štruktúr vytvorené aktívne militantné skupiny, či už sú to Brigády Kassám alebo Brigády mučeníkov od al-Aksá. Napriek tejto podobnosti je však paradoxne OOP vnímaná medzinárodným spoločenstvom ako legitímny politický reprezentant a Hamas ako teroristická organizácia.

Následne koncipovaný volebný program hnutia Hamas, s ktorým vstupovalo do volieb a uspelo, bol postavený na dvoch pilieroch. Po prvé v kontexte politického programu sa sústreďoval na oblasť pokračujúceho boja o nastolenie nezávislosti Palestíny respektíve oslobodenia okupovaných území. Druhou kľúčovou oblasťou volebného programu bolo deklarované „ozdravenie” palestínskej spoločnosti. V tejto oblasti sa ako najdôležitejšia ukázala otázka boja s korupciou predstaviteľov palestínskej samosprávy a oživenia islamských hodnôt v spoločnosti., ktoré sú podľa reprezentantov hnutia primárnou príčinou neúspechu v boji za slobodu.

Hamas a Európa

„Robíme všetko, aby sme priniesli mier a stabilitu na Blízky východ.” Tony Blair

Európska reprezentácia sa v kontexte deklarovanej definície hnutia ako medzinárodnej teroristickej organizácie postavilo po januárových voľbách na stranu tých, ktorí sa rozhodli „bojkotovať” výsledky nikým nespochybnených výsledkov volieb. Zatiaľ čo v predchádzajúcom období sa práve krajiny Európskej únie najviac podieľali na štedrých dotáciách palestínskej samospráve v súčasnosti sa rozhodli túto pomoc zastaviť. Tento krok preto vyvoláva niekoľko otáznikov.

Prvým z nich je vzťah EÚ k riešeniu palestínskej otázky. Málo kto pochybuje, že potreba riešenia súčasného stavu je viac ako akútna. Či už ide o kreovania a stabilizáciu politického systému palestínskej samosprávy (štátu) v oblasti Blízkeho východu alebo deklarovania právneho statusu niekoľkých miliónov palestínskych Arabov žijúcich v utečeneckých táboroch resp. izolovaných getách. Títo už niekoľko desaťročí (od roku 1948 resp. 1967) čelia katastrofickej humanitnej a sociálnej situácií a sú vystavovaný sústavnému porušovaniu ľudských a občianskych práv. Beznádej, strach, smrť. Ignorovanie problémov generácií mladých ľudí, mužov či žien, dospievajúcich v takomto prostredí v spojení s rastúcimi demografickými ukazovateľmi je veľmi nebezpečným hraním sa s osudom regiónu. Schovávaním hlavy do piesku či jednostranným pohľadom na prebiehajúci konflikt sa predstavitelia EÚ postupne v rétorike militantných skupín stávajú súčasťou nepriateľského bloku a tým prípadného cieľa násilných akcií. Západ však nepodporuje Izrael len tým, že deklaruje odpor voči palestínskemu terorizmu, ale aj tím, že toleruje štátny terorizmus zo strany štátu Izrael alebo sa na ňom i nepriamo podieľa napríklad formou dodávok zbraní. Mladý Palestínčania plný negatívnych emócií v nich vidia príčinu svojho bezvýchodiskového postavenia. Paradoxným je práve európske (západné) videnie definovanie obetí a vinníkov tohto konfliktu. Za obeť sú všeobecne považovaní, západnými politikmi či médiami, zabitý Izrealci (973 mŕtvych počas tzv. druhej intifády), kým vinníkmi pretrvávajúceho násilia palestínsky Arabi (3 491 mŕtvych v rovnakom období). Neriešenie tohto kľúčového aspektu blízkovýchodného konfliktu môže negatívne pôsobiť na vnímanie Európskej únie nie len na Blízkom Východe ale akiste v celom islamskom svete či medzi muslimskými komunitami dnes etablovanými v európskej spoločnosti. V tomto smere je taktiež veľmi dôležité definovať medzinárodnoprávne postavenie palestínskej samosprávy. Veľmi dôležitým sa v tomto smere je presné určenie, čo si jednotlivé subjekty medzinárodných vzťahov pod vágnym pojmom palestínska samospráva predstavujú. Či ide o len akúsi formu autonómie v medziach štátu Izrael, alebo o vytvorenie nezávislého suverénneho štátu. Hamas sa v tomto smere prikláňa samozrejme k vytvoreniu suverénneho štátu spolu s odstránením neislamskej vlády nad územím Palestíny.

V dnešných dňoch, po čiastočnom obmedzení priamych násilných akcií na oboch stranách konfliktu, je najproblematickejšou oblasťou zablokovanej finančnej pomoci. Presnejšie humanitárnych príspevkov palestínskej samospráve zo strany EÚ ale aj USA resp. daňových a colných poplatkov, ktoré je povinný Izrael odvádzať palestínskej samospráve. Na základe výsledkov volieb a sformovania novej exekutívy sa všetky však prísun financií zastavil. Dôvod. Biľag teroristickej organizácie. Konkrétne však odmietavý postoj k uznaniu existencie štátu Izrael zo strany Hamasu. Je dosť problematické predpokladať, čo spomenutí aktéri medzinárodných vzťahov svojim odmietavým postojom k výsledku volieb a zmrazením finančnej pomoci sledujú. Medzinárodné spoločenstvo na jednej strane vyzývalo Palestínčanov k účasti na parlamentných voľbách a jednotlivé politické frakcie k tomu aby sa nebojkotovali tieto voľby podobne ako v roku 1996. Na druhej strane odmieta „uznať” legitímne výsledky volieb a kladie si vlastné podmienky ďalšieho smerovania palestínskej spoločnosti. Zainteresované štáty sa tak tvária, že im viac vyhovuje korupčný režim, ktorý sa nie je schopný efektívne využiť získanú finančnú pomoc ani bojovať voči extrémizmu. Zablokovanie finančných príspevkov tak môže smerovať k viacerým možným scenárom.

Po prvé sa môže posilniť súčasné bezvýchodiskové postavenie palestínskych Arabov. Tento stav bude s najväčšou pravdepodobnosťou viesť k eskalácií násilia v regióne a s veľkou pravdepodobnosťou bude namierený najmä voči vinníkom daného stavu. Pokiaľ v súčasnosti sa vedúci predstavitelia Hamasu snažia eliminovať vplyv Brigád Kassám s narastajúcou nespokojnosťou občanov sa im to nemusí dariť do nekonečna. Po druhé nedostatok financií môže viesť k rastúcemu odporu obyvateľstva voči Hamasu, neschopnému riešiť daný problém. Napriek zárodkom nespokojnosti, predovšetkým v oblasti Západného brehu a teda v prostredí naklonenému hnutiu Fatah sa táto možnosť zdá byť najmenej pravdepodobná. Otvorený konflikt vo vnútri palestínskej samosprávy by viedol k oslabeniu oboch jeho aktérov. Táto hra s nulovým súčtom pre Palestínčanov, by samozrejme najviac vyhovovala Izraelu. Dá sa však predpokladať, že v oboch na prvý pohľad nezmieriteľných táboroch už existuje dostatočne politický vyspelá elita (Barghutí, Dahlan reprezentujúci Fatah, Haníja, al-Zahhár na strane Hamasu a iní), ktorá si uvedomí, že vyhrotenie vzájomných sporov by viedlo k vzájomnej katastrofe. Poslednou možnosťou je aktívna (finančná) podpora islamských krajín, ktorá sa deklaratívne už začala prejavovať (Katar, Irán v ostatných dňoch i Malajzia), však zatiaľ sa nejaví byť dostatočná na vyriešenie krízového stavu.

Záver
Najnovšie udalosti ukazujú na fakt, že v analyzovanej oblasti vývoj smeruje k postupnej radikalizácií vzájomných vzťahov. Nie len v tradičnej konfliktnej línií islam (palestínske obyvateľstvo) verzus sionizmus (väčšina izraelských občanov), ale rastúce napätie sa prejavuje i vo vnútri palestínskej spoločnosti. Dôležité je spomenúť najvýznamnejšie aspekty, ktoré majú vplyv na zväčšujúce sa napätie v oblasti.

Prvým, ktorý sa objavil už krátko po voľbách, je neochota niektorých členov hnutia Fatah (predovšetkým pôsobiacich v bezpečnostných zložkách samosprávy) akceptovať volebnú porážku. Následné „boje” medzi jednotlivými ozbrojenými zložkami, pred znamenali neskorší vývoj udalostí. Neustáleho napätia a vzájomnej nevraživosti. Tieto sa v neskoršom čase prejavili ešte v niekoľkých vzájomných stretoch medzi milíciami oboch „znepriatelených” tábor, médiami prezentovaného pokusu o atentát na Mahmúda Abbása.

Druhý aspekt sa taktiež vzťahuje na osobu prezidenta Abbása taktiež vrcholného predstaviteľa OOP (Fatah). Tento sa snaží diskvalifikovať Hamas z akýchkoľvek rokovaní a prezentovať svoju osobu ako aj OOP (Fatah) ako jediného aktéra schopného vyriešiť problémy Palestínčanov a pokračovať v blízkovýchodnom mierovom procese. V tomto smere stojí za zmienku predovšetkým stretnutie a medializované rokovanie medzi Abbásom a izraelskou ministerkou zahraničných vecí Cipi Livni.

Tretím aspektom je nelegálna činnosť Brigád Kassám tak v čase pred voľbami, ale aj v súčasnom období. Zdá sa, že ilegálna činnosť tejto zložky hnutia Hamas výrazne oslabuje postavenie politického krídla. Predstavitelia Hamasu tak stoja pred veľmi ťažkou skúškou. Primárnou úlohou tak je práve eliminácia násilných akcií z prostredia Brigád Kassám, čo však v narastajúcom napätí plynúcom napríklad aj z nedostatku financií bude veľmi problematické. Za zmienku stoja i niektoré neuvážené kroky zo strany predstaviteľov Hamasu, medzi ktoré možno zaradiť „pašovanie” peňazí na územie samosprávy, deklarovaný súhlas s útokmi voči civilistom alebo podozrenia z pašovania zbraní, ktoré vytvárajú výrazne negatívny obraz o víťazovi palestínskych volieb.

Posledným aspektom sú aktivity medzinárodného spoločenstva. To tejto kategórie je možné zaradiť politické aktivity a rozhodnutia Kvarteta (EÚ, OSN, USA a Rusko) a taktiež štátu Izrael. Posledné kroky prvého z menovaných naznačujú, že sa Kvarteto sa jednoznačne postavilo na stranu porazeného (často servilného) Fatahu, reprezentovaného prezidentom Abbásom. Svedčí o tom i rozhodnutie z 9. mája 2006, v ktorom sa konštatuje, že bude finančné prostriedky na výplaty palestínskych zamestnancov bude vyplácať cez úrad šéfa palestínskej samosprávy. Tento krok pravdepodobne nezlepší vzájomné vzťahy medzi oboma politickými rivalmi. Zo strany Izraela sa ako kľúčové objavujú problematika zadržiavania finančných prostriedkov patriacich palestínskej samospráve a taktiež výstavba problematického „bezpečnostného” múru resp. samozvané stanovenie hraníc medzi Izraelom a samosprávou. Všetky spomenuté kroky na sú jednej strane pozitívne prijímané väčšinou izraelských občanov však v prípade Palestínčanov je postoj diametrálne odlišný.

Napriek spomenutým problémom parlamentné voľby v Palestíne ukázali, že sa v palestínskej spoločnosti postupne etabloval životaschopný stranícky systém, v ktorom sa okrem spomínaných subjektov postupne etablovali aj menšie politické strany a hnutia. Víťazstvom hnutia Hamas sa však tiež zlomilo dlhodobé dominantné postavenie jednej politickej strany. Strany, ktorá si v istých aspektoch postupne „uzurpovala” postavenie jediného legitímneho reprezentanta palestínskych Arabov v dlhodobom boji za slobodu a dodržiavanie základných ľudských a občianskych práv. Úspech Hamasu tiež poukázal na fakt, že v islamských komunitách, nie len v prostredí palestínskej samosprávy, sa postupne presadzujú politické hnutia, ktoré dokážu osloviť verejnosť prijateľným islamským volebným programom. Hnutia, ktoré postupne dokážu úspešne nahradiť dlhodobo úspešné nacionalistické a socialistické politické subjekty (OOP, Baas a iné), ktoré mali rozhodujúce postavenie v regióne od začiatku 70. rokov minulého storočia. Čoraz väčšiu popularitu získavajú zoskupenia, naväzujúce na ideologický odkaz Muslimského bratstva. Predovšetkým svojim akcentom na akútne riešenie problematiky vzdelania a sociálnej situácie. Vhodným spôsobom riešenia týchto problémových otázok sa zdá byť práve návrat k islamských hodnotám. Rast popularity hnutí so silnou prítomnosťou islamu v jednotlivých moslimských krajinách bude nezvratný. Západ (Európa) si bude musieť položiť a zodpovedať otázku, či sa postaví na stranu nedemokratických (neislámskych) režimov, alebo bude schopný a ochotný uznať vôľu občanov, ktorí si zvolia vlastný spôsob riešenia. V prípade ak sa rozhodne neuznávať výsledky volieb a podporovať autoritatívne režimy či politické zoskupenia hlásiace sa k islamským hodnotám označovať za teroristické, bude musieť očakávať ich postupnú radikalizáciu.