Dňa 13. mája 2015 Európska komisia (EK) predstavila kontroverzný návrh „Communication on a European Agenda on Migration“ [1], podľa ktorého sa má riešiť kritická situácia ohľadom pretrvávajúceho problému nekontrolovateľnej migrácie alokáciou utečencov do jednotlivých členských štátov z dôvodu nadmernej migrácie neúmerne zaťažujúcej južné členské štáty. Predmetný návrh obsahuje utečenecké kvóty pre jednotlivé členské štáty – t. j. počet utečencov, ktorých je členský štát povinný prijať, aby odbremenil také členské štáty ako je Grécko (16 000 utečencov) alebo Taliansko (24 000 utečencov) [2]. Okrem prerozdelenia azylantov pochádzajúcich hlavne zo Sýrie a Eritrey Európska komisia (EK) odporučila členským štátom únie, aby v rovnakom období prijali 20 000 osôb so štatútom utečenca, ktorí momentálne žijú v regiónoch ako je severná Afrika, Stredný Východ alebo Africký roh. Daný dokument zahrňuje všetky krajiny EÚ vrátane Dánska, Írska a Británie. Pre Slovensko sa v dokumente predbežne určila kvóta 1,78 percenta z celkového počtu utečencov. Na druhej strane dňa 27. mája 2015 bol vypracovaný Návrh EK pre rozhodnutie Rady EÚ na prijatie dočasných opatrení v oblasti medzinárodnej ochrany v záujme Grécka a Talianska („Annexes accompanying the Proposal for a Council Decision establishing provisional measures in the area of international protection for the benefit of Italy and Greece“). Právnym základom na toto rozhodnutie je článok 78 odsek 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý uvádza, že ak sa jeden alebo viac členských štátov ocitne v núdzovej situácii v dôsledku náhleho prílevu štátnych príslušníkov tretích krajín, Rada EÚ môže na návrh EK prijať dočasné opatrenia v prospech dotknutého, respektíve dotknutých členských štátov. Uznáša sa po porade s Európskym parlamentom. Takéto rozhodnutie bolo prijaté prvýkrát v histórii. V prílohe predmetného dokumentu [3] bola pridelená SR kvóta vo výške 1,96 percenta z celkového počtu 40 0000 utečencov (t. j. 471 z Talianska a 314 z Grécka; spolu 785 osôb). Toto rozhodnutie bude právne záväzné v prípade, že bude schválené Radou EÚ; tejto otázke sa budeme venovať nižšie v článku.

Plán prerozdelenia migrantov vyvoláva v SR vrátane občianskej verejnosti protichodné reakcie. Vzhľadom na závažnosť témy možno označiť za nesporne pozitívny fakt, že o nej začala prebiehať široká spoločenská diskusia. Redakcia časopisu DespiteBorders.com sa rozhodla prispieť do nej analýzou skutočností relevantných z pohľadu záujmov SR a ich usúvzťažnením s mierou starostlivosti o osoby slovenskej národnosti žijúce v zahraničí v podmienkach, ktoré zakladajú opodstatnenosť úvahy o poskytnutí istej miery ochrany zo strany SR. Nakoľko ide otázky, ktoré vzájomne súvisia len sprostredkovanie (ide o rôzne politiky SR), analýzu budeme uskutočňovať so zreteľom na ekonomické aspekty (výdavky štátu) a otázky kultúrnej blízkosti.

Príspevok sa zakladá na analýze verejne dostupných informácií a tiež informácií poskytnutých portálu DespiteBorders.com zo strany Ministerstva vnútra SR (MV SR), Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (MZVaEZ SR) a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ). V súvislosti s ústretovým prístupom a komunikáciou si dovoľujeme vyjadriť poďakovanie pani Michaele Paulenovej z Tlačového odboru  Kancelárie ministra vnútra SR a vedúcej oddelenia analýzy rizík a štatistík odboru analýzy rizík a koordinácie úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru pani pplk. Mgr. Nadežde Kompasovej.

Počet azylantov (utečencov), ktorých by mala prijať SR 

Slovenská republika by mala v prípade schválenia Návrhu EK pre rozhodnutie Rady EÚ zo strany Rady EÚ na svojom území do dvoch rokov prijať 785 občanov Sýrie a Eritrey, čo predstavuje 1,96 % podiel členských krajín; uvedená kvóta by sa mala na SR vzťahovať aj pri prípadnom prijímaní obdobných opatrení v budúcnosti. A to podľa kľúča Európskej komisie, ktorá vyzvala členské štáty EÚ, aby sa do dvoch rokov spoločne postarali o 40 000 žiadateľov o azyl väčšinou pôvodom zo Sýrie a Eritrey, ktorí sa nachádzajú na území Talianska a Grécka. Slovensko by na tento účel malo dostať sumu 4 710 000 eur, keďže exekutíva EÚ deklarovala, že členské štáty dostanú po 6 000 eur za každého prijatého azylanta na svojom území. Spomedzi 28 členských krajín – okrem Grécka a Talianska, ktoré je potrebné odbremeniť – na tomto zozname už absentuje Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo, ktoré má výnimku zo zmlúv týkajúcich sa azylovej politiky [4].

Historicky prvá aktivácia núdzového mechanizmu má v prvom slede pomôcť členským štátom EÚ, ktoré čelia najväčšiemu náporu utečencov. Druhá časť relokácie rieši mechanizmus prerozdeľovania utečencov v budúcnosti pri hromadných prílevoch, ktorý má EK vypracovať do konca tohto roka. V tomto prípade bola pre Slovensko dokumentom „Communication on a European Agenda on Migration“ predbežne určená hranica 1,6 percenta, čo predstavuje 319 osôb. Podľa vyjadrenia Andreja Králika zo Zastúpenia EK na Slovensku ďalší pilier migračného programu sa týka presídľovania osôb, ktoré jednoznačne potrebujú medzinárodnú ochranu, ale nachádzajú sa v táboroch na území tretích krajín, ako sú napríklad Líbya, Sýria či Sudán. Na tento účel je na najbližšie dva roky určených 50 miliónov eur. EK zatiaľ navrhla pre systém presídľovania 20 000 miest. Podmienkou je, že takto presídlený utečenec musí zostať v danej krajine minimálne päť rokov. V prípade, že sa rozhodne odísť do iného členského štátu, stratí ochranný status [5].

Z príspevku EÚ vo výške 6 tisíc eur by sa mali pokrývať náklady na pobyt a vybavenie ich žiadostí, čo však neznamená, že táto suma pokryje všetky náklady [6] (pozri tiež kalkuláciu nižšie).

Právna váha predmetných dokumentov

Andrej Králik zo Zastúpenia EK na Slovensku vyhlásil, že EK nemôže žiadnu členskú krajinu zaviazať k tomu, aby týchto ľudí prijala na svojom území [7]. Podľa vyjadrenia Králika [8] plán rozmiestnenia migrantov na území SR zo strany EK má formu odporúčania, čiže nedochádza k záväznému určeniu kvót a celkového nastavenia migračnej politiky. Na to, aby rozhodnutie bolo záväzné, je potrebné ho schváliť v Rade EÚ 55 percentnou (kvalifikovanou; pozri tiež [9]) väčšinou členských štátov (15 členských štátov, ktoré reprezentujú 65 percent obyvateľstva EÚ). Na druhej strane na zablokovanie rozhodnutia sú potrebné najmenej 4 krajiny (reprezentujúce najmenej 35 percent celkového počtu obyvateľov EÚ) [10]. Tento návrh EK vzbudil vlnu odporu medzi predstaviteľmi Británie, Francúzska, Španielska, Estónska, Maďarska, Slovenska a ďalších krajín. Na druhej strane však hlasovanie v Rade EÚ predpokladá aj jednomyseľnosť, a to vo veciach, ktoré členské štáty považujú za citlivé. Okrem toho sa jednomyseľné hlasovanie Rady EÚ vyžaduje vtedy, keď sa Rada EÚ chce odkloniť od návrhu EK a EK nesúhlasí s pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré Rada EÚ predložila k jej návrhu [11]. Rada EÚ zložená z ministrov vnútra členských krajín EÚ bude zasadať dňa 15 – 16 júna 2015 a okrem iného bude rozhodovať o návrhu o prerozdelení utečencov [12].

Podľa ďalších vyjadrení Andreja Králika Slovensko bude mať naďalej diskrečnú právomoc (možnosť využitia voľnej úvahy v priebehu rozhodovania) či rozhodne o udelení azylu alebo doplnkovej ochrany. V prípade zistenia, že v niektorých prípadoch nie je dôvodné, aby sa poskytla ochrana, budú žiadatelia vrátení do pôvodnej krajiny. V krajinách, v ktorých dochádza k prvotnému náporu utečencov by mali miestne inštitúcie spolu s Úradom vysokého komisára OSN pre utečencov urobiť, prvotné sito utečencov. Vytriedili by tak napríklad ekonomických migrantov, ktorí už na prvý pohľad nespĺňajú podmienky na získanie azylu. Podľa jeho slov utečenci prejdú určitým filtrom, následne by mali ostať z veľkej väčšiny ľudia, ktorí majú nárok na ochranu, konečné rozhodnutie je však vždy v rukách prijímajúceho členského štátu [13]

Posúdenie žiadosti o azyl pritom v zmysle existujúcej legislatívy výhradnou záležitosťou členského štátu a v oblasti prijímania azylantov sa v rámci EÚ podarilo prijať len minimálne štandardy prijatím objektívnych kritérií určujúcich, ktorý členský štát bude zodpovedný za konkrétnu žiadosť o azyl; to by malo zabrániť vyberaniu si cieľovej krajiny zo strany žiadateľov o azyl [14]. Na základe prípadného prijatia vyššie spomínaného rozhodnutia Rady EÚ možno členské štáty zaviazať k umožneniu relokácie utečencov, nie však k poskytnutiu azylu, ktoré spadá do výlučnej právomoci dotknutých štátov. Na základe povahy medializovaných informácií však možno usudzovať, že sa diskrečná právomoc členských štátov EÚ síce formálne nebude obmedzovať, výsledkom okolností plynúcich z mocenského usporiadania v EÚ však budú členské štáty fakticky donútené uplatňovať svoje vnútroštátne právo spôsobom zabezpečujúcim prijatie väčšej časti osôb, ktoré prešli prvotným „filtrom“ na území štátov, cez ktoré sa dostali na územie EÚ. Nakoľko pravidlá poskytovania doplnkovej ochrany v rámci SR (pozri nižšie) sú stanovené istým spôsobom len rámcovo, je na úvahe príslušného orgánu, či osobe predmetnú ochranu poskytne. Výsledkom istého mocenského tlaku v rámci EÚ, s oporou o odporúčanie EK a tiež v nadväznosti na fakt relokácie migrantov v zmysle rozhodnutia Rady EÚ môže byť fakticky dosiahnuté, že štátne orgány SR budú spomínané pravidlá uplatňovať širšie, než doteraz, a to bez toho, aby došlo k formálnemu zásahu do ich diskrečnej právomoci.

Ako upravuje otázky azylantov (utečencov) slovenská legislatíva

V našej legislatíve sa azylanti a tí, čo potrebujú doplnkovú ochranu, jednotne upravujú zákonom č. 480/2002 Z.z z 20. júna 2002 o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z pohľadu slovenskej legislatívy je v konečnom dôsledku irelevantné, či sa osoba na základe iných predpisov či plánu EK považuje za azylanta alebo utečenca, respektíve či sa považuje za žiadateľa o priznanie postavenia azylanta alebo utečenca [15].

Azylom sa podľa predmetného zákona rozumie ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise. Konanie o udelenie azylu sa začína vyhlásením cudzinca na príslušnom policajnom útvare o tom, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, ak tento zákon neustanovuje inak. Policajný útvar po tomto vyhlásení alebo po vstupe cudzinca na územie SR zadrží žiadateľovi cestovný doklad alebo iný doklad o jeho totožnosti a vydá mu o tom potvrdenie. Kópiu zadržaných dokladov spolu s dokumentáciou potrebnou na posúdenie žiadosti o udelenie azylu policajný útvar zašle bezodkladne MV SR; ak je žiadateľom cudzinec, ktorý má na území SR udelený prechodný pobyt alebo trvalý pobyt, doklady totožnosti sa nezadržia a policajný útvar zašle MV SR len kópiu týchto dokladov. Policajný útvar tiež zabezpečí odňatie daktyloskopických odtlačkov žiadateľovi. Po ukončení konania o udelenie azylu policajný útvar na požiadanie vráti cudzincovi zadržané doklady. Poverený zamestnanec MV SR vykoná po podaní vyhlásenia so žiadateľom vstupný pohovor. Žiadateľ je povinný počas vstupného pohovoru poskytnúť pravdivo a úplne všetky požadované údaje potrebné na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu. MV SR vydá žiadateľovi staršiemu ako 15 rokov preukaz žiadateľa na čas konania o udelenie azylu. Preukaz žiadateľa sa považuje za doklad o jeho totožnosti len vtedy, ak sa žiadateľovi zadržal cestovný doklad alebo iný doklad totožnosti alebo ak mal žiadateľ na území SR udelený prechodný pobyt alebo trvalý pobyt. MV SR udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd [16]

Vnútroštátny právny poriadok SR pozná konanie o udelení azylu na účel zlúčenia rodiny [17]. SR bude povinná prijať rodinných príslušníkov azylanta za účelom zlúčenia rodiny; pri zlúčení rodiny MV SR podľa dikcie právneho predpisu nemá diskrečnú právomoc a udeľuje azyl konkrétnym osobám automaticky [18]. Aj MV SR upozorňuje, že v prípade utečencov nepôjde o konečné počty, nakoľko ich budú nasledovať rodinní príslušníci, o ktorých sa rovnako bude musieť postarať SR [19].

Azylová politika SR v minulosti

Na Slovensku podľa Eurostatu vlani počet azylantov oproti roku 2013 klesol o 25 percent, zo 440 na 330. Najviac ich pochádzalo z Afganistanu (95), Sýrie (40) a Vietnamu (25). Slovensko patrí v EÚ ku krajinám s najnižším počtom žiadateľov o azyl – 0,1 osoby na 1 000 obyvateľov [20]. Tento vývoj je dlhodobo stabilný. Od začiatku roka 2012 do konca mája 2012 podalo žiadosť o udelenie azylu 184 cudzincov, z čoho v 10 prípadoch jej bolo vyhovené. Pre porovnanie, v roku 2005 požiadalo o azyl 3 549 cudzincov, len 25 z nich však splnilo podmienky na uznanie azylu. Väčšinu utečencov predstavujú muži vo veku od 18 do 39 rokov. Najväčším skokom v počte žiadostí o azyl bolo obdobie rokov 2007 – 2008, keď bol počet žiadostí až o 1 733 nižší v porovnaní s predchádzajúcim obdobím [21]. Konzervatívna azylová politika Slovenskej republiky, čo sa týka prijímania utečencov bola dlhodobo stabilná aj v predošlom období. Medializovaná správa z roku 2003 uvádza, že jeden z najvážnejších dôvodov, prečo obrovskom počte utečenci zo Slovenska odchádzajú, je podľa UNHCR extrémne nízky počet pozitívnych rozhodnutí udelenia azylu. V tomto roku bol udelený azyl iba trom z 5 189 žiadateľov, čo predstavuje 0,057 percenta. SR sa tak stáva krajinou s najnižším počtom udelených azylov spomedzi všetkých krajín Európy [22].

Účinná vnútroštátna legislatíva a počty prijatých azylantov poukazujú na to, že Slovensko je v danom smere pri výkone diskrečnej právomoci konzervatívnou krajinou. Kvótami z EÚ však bude naša diskrečná právomoc v tomto smere fakticky obmedzovaná. Ako spomíname vyššie, SR zo strany EÚ získa na jedného prijatého azylanta podporu vo výške 6 000 eur, no aj napriek tomu nemožno vylúčiť, že sa môže opakovať situácia z predošlých období, keď veľká časť azylantov opustila Slovensko smerujúc do západných krajín, a to ešte skôr než bolo rozhodnuté o ich žiadosti o azyl [23]. Dôvodov na toto počínanie môže byť viacero: štedrejší sociálny systém, možnosť vyššieho zárobku alebo existencia komunít azylantov z krajín pôvodu, kde sa môže azylant skôr začleniť. Možno predpokladať, že aj napriek navrhovaným zmenám bude SR v očiach časti migrantov vnímaná stále skôr ako tranzitná krajina ako krajina cieľová.

Starostlivosť o azylanta a jej nákladnosť

Slovenská republika vo veľkej miere napomáha pri integrácii azylantov, ktorá je financovaná priamo zo štátneho rozpočtu alebo z prostriedkov európskeho utečeneckého fondu. Migračný úrad MV SR im po nadobudnutí statusu azylanta ponúka možnosť bývať v integračnom stredisku vo Zvolene, kde môžu navštevovať kurz slovenského jazyka a následne im pomáha pri hľadaní vhodného ubytovania i zamestnania. Ich postavenie ako cudzincov s trvalým pobytom na našom území, najmä v oblasti sociálno-ekonomickej je rovnaké ako občanov Slovenskej republiky [24].

V nasledujúcom odseku uvedieme základný prehľad oblastí a aktivít smerujúcich k integrácii prijímaných cudzincov, ktoré sa týkajú zamestnanosti a prístupu na trh práce; ubytovania a prístupu k bývaniu; vzdelávania, jazykových kurzov a rekvalifikácie; sociálneho zabezpečenia a zdravotnej starostlivosti; začlenenia cudzincov do väčšinovej spoločnosti a nadobudnutia občianstva (prehľad uvádzame podľa [25][26][27]). Od zahájenia konania o azyl, ako aj po jeho udelení sa cudzincom poskytuje podpora v oblasti poradenstva pri hľadaní zamestnania a organizovania rekvalifikačných kurzov. Počas počiatočných štádií azylovej procedúry a krátko po tom, ako je cudzincovi udelený azyl, ubytovanie žiadateľovi, resp. azylantovi poskytuje spravidla výhradne štát. Prvým z nich je záchytný tábor, v ktorom sú umiestňovaní cudzinci žiadajúci o azyl. Títo sú doň umiestnení na obdobie nevyhnutné na vykonanie počiatočných úkonov pri začatí konania o udelenie azylu až do času ukončenia základných vstupných procedúr (kompletná zdravotná prehliadka, odobranie odtlačkov prstov a podobne). Následne dôjde k premiestneniu do pobytového zariadenia, v ktorom žiadatelia zotrvávajú počas obdobia rozhodovania o ich žiadosti až do vydania konečného rozhodnutia. Podobne ako v záchytnom tábore majú zabezpečené základné životné a hygienické potreby, a to v dostatočnej miere, najmä vzhľadom na čas, ktorý v zariadení musia stráviť. Napokon, po kladnom rozhodnutí o udelení azylu, môže byť azylant umiestnený v integračnom stredisku, ktorého cieľom je začlenenie azylanta do spoločnosti, rozvíjanie jeho spoločenských a kultúrnych znalostí o krajine, rozširovanie pracovných schopností, výučby slovenského jazyka, ako aj zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a bývania, takže slúži ako príprava azylanta na jeho samostatný život v novej krajine. Opatrenia týkajúce sa vzdelávania, jazykových kurzov, rekvalifikácie predstavujú najmä kurzy slovenského jazyka. U detí je vzdelávanie rozšírené aj o iné, bežné základné vzdelanie. K vzdelávaniu, ktoré je úzko prepojené so zabezpečením zamestnania, patria rekvalifikačné kurzy napomáhajúce zabezpečenie lepšieho zamestnania. Sociálne zabezpečenie pokrýva sociálne poistenie a rôzne sociálne služby. Sociálne poistenie je zabezpečované v rovnakej miere a rovnakým spôsobom u občanov aj cudzincov, ktorí sú na území Slovenska zamestnaní alebo samostatne zárobkovo činní a zdržiavajú sa tu legálne. Sociálne služby obsahujú zariadenia či aktivity podporujúce rodiny, ako napríklad zariadenie núdzového bývania, pomoc pri osobnej starostlivosti o dieťa, a aj opatrovateľské služby, sprostredkovanie osobnej asistencie, či prepravné služby určené pre dôchodcov alebo osoby odkázané na pomoc druhých. Do tejto kategórie možno zaradiť aj podporu pre osoby v hmotnej núdzi, ktorá môže byť realizovaná prostredníctvom príspevkov, akými sú príspevky na zdravotnú starostlivosť alebo tzv. aktivačné príspevky, ktoré sú určené osobám, ktoré sa aktívnym spôsobom chcú a snažia podieľať na zlepšení svojej sociálnej situácie, napríklad ak chcú popri zamestnaní ďalej študovať. Aj žiadateľ či azylant pochádzajúci z krajiny, s ktorou Slovenská republika nemá uzavretú dohodu o bezplatnom poskytovaní zdravotnej starostlivosti, má nárok na zdravotnú starostlivosť a jej úhradu v zmysle právnych predpisov, ktoré sú platné na základe zákona o azyle. Ďalšie opatrenia sa týkajú začlenenia cudzincov do väčšinovej spoločnosti a nadobudnutie občianstva.

Popri tom sa azylantom poskytuje aj materiálna podpora, a to za rozličnými účelmi. Nasledovné údaje prevzaté z portálu Projustice.sk ukážkovo ilustrujú náklady na azylanta a ich výšku na základe informácií získaných zo strany Migračného úradu MV SR:

• Príspevok od štátu v zmysle § 27 zákona o azyle poskytnutý po právoplatnosti rozhodnutia o udelení azylu: ide o jednorazový príspevok vo výške 1,5-násobku sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu (momentálna výška tohto príspevku je vyčíslená na sumu 297,14 eur).
• Azylantovi sa po vstupe do integračného procesu poskytuje finančná podpora po obdobie šiestich mesiacov vo výške 300 eur mesačne: 300 x 6 = 1 800 eur.
• Azylant má po vstupe do integračného procesu právo dostať jednorazový príspevok na vybavenie domácnosti vo výške 300 eur.
• Azylant má právo dostať aj jednorazový príspevok na ošatenie vo výške 50 eur.
• Azylantovi je zo strany štátu hradená aj zdravotná starostlivosť: formou preplácania zdravotných úkonov, liekov na predpis, v prípade potreby doplnkovej zdravotnej starostlivosti ide o preplatenie liekov, zdravotných úkonov, vyšetrení, ktoré nepokrýva zdravotné poistenie – asi 20 eur mesačne (závisí od konkrétneho prípadu).
• Každému azylantovi sú v prípade potreby poskytované služby sociálneho pracovníka, právneho poradcu, advokáta, psychológa – ich výšku nemožno objektívne vyčísliť.
• Prístup k sociokultúrnej orientácii v rozsahu tridsiatich hodín a výučbe slovenského jazyka v rozsahu približne šiestich hodín týždenne rovnako patrí medzi práva azylanta, náklady na ne tvorí mzda lektorov a učebné pomôcky.
• Pri vybavovaní dokladov, potvrdení, overovaní a superlegalizácii dokumentov sú azylantovi preplácané správne poplatky: základné približne 10 eur, v prípade superlegalizácie približne spolu 30 eur.
• Azylantovi môže byť v rámci jeho začleňovania preplatený rekvalifikačný kurz vo výške asi 300 eur v závislosti od druhu kurzu. Po ukončení podpory počas šiestich mesiacov v prípade, ak sa azylantovi nepodarilo zaobstarať si zamestnanie, môže tento požiadať o dávky v hmotnej núdzi a príspevky: základná dávka je 60 eur mesačne a ďalšie príspevky (napríklad príspevok na bývanie vo výške približne 56 eur) [28].

Len priamo a jednoducho vyčísliteľné náklady v priebehu piatich rokov v modelovom príklade predstavujú 9 374 eur (prvých 6 mesiacov spolu približne 3 110 eur, ďalších 54 mesiacov spolu 6 264 eur). Z toho EÚ pokrýva výhradne 6 000 eur, zvyšok predstavujú náklady vynakladané zo strany SR. Predmetné náklady pritom nezahrňujú prevádzkové náklady, služby sociálneho pracovníka, právneho poradcu, advokáta, psychológa, lektora a pod. (viac informácií na [29]). Je zrejmé, že celkové náklady vysoko prevyšujú 6 000 eur hradených zo strany EÚ.

EÚ pritom nebude financovať dodatočné prijatie rodinných príslušníkov azylantov prijatých na základe kvót, ktorým bude azyl udeľovaný za účelom zlúčenia rodiny (pozri vyššie). V dôsledku uvedených skutočností môžu byť náklady na zabezpečenie prijatia azylantov (na základe kvót) a následne dodatočného prijatia ich rodinných príslušníkov (za účelom scelenia rodiny; nad rámec kvót) mnohonásobne vyššie ako celková dotácia vo výške 4 710 000 eur.

Na dôvažok, je na mieste diskusia aj o zvýšenej nákladnosti realizácie opatrení, ktorých nutnosť plynie z bezpečnostných hrozieb, súvisiacich o. i. aj s absenciou účinných nástrojov rozlišovania bežných utečencov a teroristov [30]. Utečenci by pritom mali mať na Slovensku voľný pohyb [31].

Otázka opodstatnenosti prípadnej požiadavky repatriácie príslušníkov niektorých krajanských komunít (prípad Kirgizska, respektíve Kazachstanu a Ukrajiny)

Na druhej strane podmienky, v ktorých žijú osoby slovenskej národnosti v niektorých krajinách, zakladajú opodstatnenosť úvahy o poskytnutí istej miery ochrany zo strany SR. Napríklad na stránke ÚSŽZ (Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí) sa uvádza rapídny pokles odhadovaného počtu príslušníkov krajanskej komunity v Kirgizsku z 1 000 v roku 2001 na 200 v roku 2008 [32]. Ide pritom o komunitu žijúcu v rozvojovom štáte, v ktorom priemerná mzda nepresahuje 200 eur na mesiac [33] a v ktorom je mimoriadne zložitá situácia z hľadiska sociálno-ekonomických, politických, bezpečnostných aj iných aspektov života. Istá časť tejto komunity pritom v minulosti prejavovala záujem o repatriáciu, čo však narážalo na problém pokrytia jej nákladov; medializovaný bol konkrétne prípad približne 30-člennej skupiny záujemcov o repatriáciu z roku 2006 [34][35]. Podľa vyjadrenia Pavla Melega z ÚSŽZ pre portál DespiteBorders.com pokles početnosti príslušníkov tejto komunity súvisí so stratou jazyka, ich roztrúsenosťou po krajine, úplným splynutím s väčšinovým obyvateľstvom a s tým spojenou silnou, prakticky úplnou asimiláciou. Meleg však zároveň uznáva, že kontakty s krajanským združením v tejto krajine má ÚSŽZ iba sporadické (o čosi intenzívnejšie po roku 2014, v ktorom za účasti ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR prebehli oslavy príchodu predkov príslušníkov krajanskej komunity), a to cez teritoriálne príslušný Zastupiteľský úrad SR v Astane, na ktorý nás odporučil v nadväznosti na naše otázky týkajúce sa predmetnej komunity. Žiaľ, konzulka Zastupiteľského úradu SR v Astane Lucia Bartáková „vzhľadom na komplexnosť otázok ako aj interné predpisy“ naše dožiadanie ohľadom o príčin poklesu početnosti komunity a o okolnostiach prípadnej repatriácie časti jej príslušníkov postúpila na „príslušný odbor Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR“, odkiaľ sme, žiaľ, dodnes nedostali odpoveď. MV SR nám však prostredníctvom svojho tlačového odboru poskytlo informácie o. i. k počtom príslušníkov krajanskej komunity v Kirgizsku s pobytom v SR:

* Do uvedeného dátumu sa nezbierali štatistiky o účele pobytu súbežne so štátnou príslušnosťou.
** Údaje o pobytoch osôb s priznaným postavením Slováka žijúceho v zahraničí sa podľa druhu pobytu započítavajú do prechodného pobytu

Od 1. januára 1993 do 4. júna 2015 podľa vyjadrenia tlačového odboru MV SR pre portál DespiteBorders.com nadobudlo (bez zreteľa na národnosť) štátne občianstvo Slovenskej republiky celkovo 9 osôb kirgizskej štátnej príslušnosti. Podľa vyjadrenia tlačového odboru MV SR poskytla SR Kirgizsku ako celku materiálnu humanitárnu pomoc dvakrát, a to v roku 2007 v súvislosti so snehovou kalamitou a v roku 2008 v súvislosti so zemetrasením; nie však občanom Kirgizska slovenskej národnosti v súvislosti s ich repatriáciou. Okrem toho sa jednotlivým občanom Kirgizska vrátane osôb slovenského pôvodu zo strany SR poskytujú štipendiá na vysokoškolské štúdium [36] [37]; v danom prípade však nejde o realizáciu opatrení smerujúcich k repatriácii príslušníkov krajanskej komunity. Predmetom tohto článku nie je dlhodobé zanedbávanie spomínanej komunity zo strany SR, ktorej výsledkom je absencia učebníc slovenčiny, lektorátu slovenského jazyka [38] či aspoň jazykového centra [39] a len obmedzená miera spolupráce a podpory zo strany štátnych orgánov SR [40][41][42]; podpora krajanských komunít totiž predstavuje osobitnú problematiku, ktorej spojitosť s problematikou tvoriacou predmet tohto textu je skutočne otázna. Autori článku sa však domnievajú, že za peňažné prostriedky, ktoré bude musieť SR doplácať za účelom integrácie osôb, ktoré získajú na našom území azylovú alebo doplnkovú ochranu na základe kvót EK, by bolo možné repatriovať časť krajanských komunít, žijúcich v rozvojových či bezpečnostne a politicky vysoko nestabilných krajinách. K prijatiu osôb najmä z Eritrey a Sýrie má pritom dôjsť na základe prejavu vôle tretieho subjektu (EK) v duchu solidarity s Talianskom, Gréckom, poprípade s Maltou a ďalšími štátmi, ktoré čelia najväčšiemu náporu utečencov. Oproti tomu však absentuje vôľa samotnej SR materiálne zabezpečiť prijatie osôb slovenskej národnosti žijúcich v mimoriadne ťažkých podmienkach v rozvojových (respektíve aj bezpečnostne a politicky nestabilných) krajinách v duchu solidarity s nimi. Hoci členské štáty a EK sa budú snažiť vyselektovať z utečencov tých, ktorí poskytnutie azylu a doplnkovej ochrany skutočne potrebujú (napríklad politicky prenasledované osoby) a na druhej strane je zrejmé, že potreba repatriácie krajanov žijúcich v Kirgizsku sa spája najmä s ich hospodárskymi potrebami, netreba zabúdať, že na krajanov žijúcich v rozvojových krajinách v katastrofálnych hospodárskych podmienkach (takých, ako je vyššie spomenuté Kirgizsko) máme určite väčšie väzby než na osoby nám kultúrne úplne cudzie, ako sú občania Eritrey a Sýrie.

K uvedenému dodávame, že obdobné konštatovanie sa týka aj príslušníkov krajanských komunít v iných štátoch, ako napríklad Kazachstan (podľa vyjadrenia tlačového odboru MV SR má v SR aktuálne pobyt jeden príslušník tejto komunity; pričom odhadovaný počet príslušníkov krajanskej komunity v Kazachstane v roku 2001 predstavoval 400, v roku 2008 už len 100 osôb). O absencii štátnej podpory kazašským Slovákom, ktorí sa presídlili do SR, mnohé vypovedá aj dokumentárny film „My zdes“ [43] [44].

Iný, i keď v istých rysoch podobný stav sa týka Ukrajiny, na ktorej žije podľa oficiálnych údajov 6 397 Slovákov (odhad počtu osôb slovenského pôvodu predstavuje až 17 000) [45]. Zatiaľ čo Česká republika a Poľsko vzhľadom na prebiehajúci ozbrojený konflikt vo veľkom počte prijímajú svojich krajanov z Ukrajiny a poskytujú im pomerne štedrú materiálnu pomoc [46][47], príslušníci slovenskej krajanskej komunity sa na štátne orgány SR zatiaľ so žiadosťou o prijatie zatiaľ neobrátili [48]. Uvedená skutočnosť súvisí s tým, že naši krajania na Ukrajine žijú takmer prevažne v pokojnejšom Zakarpatsku (podľa oficiálnych údajov 5 695 osôb [49]), na druhej strane sa však zrejme odvíja aj od vedomia známeho faktu, že Slovensko príslušníkom krajanských komunít v zahraničí neposkytuje materiálnu pomoc v súvislosti s repatriáciou. Podľa medializovaných informácií pritom viacerí príslušníci krajanskej komunity na ukrajinskom Zakarpatsku vzhľadom na pocit strachu uvažujú o presídlení z Ukrajiny [50]. K uvedenému sa žiada dodať, že aj počas ozbrojených konfliktov v bývalej Juhoslávii SR uplatňovala výhradne štandardné mechanizmy priznávania štatútu utečenca a poskytovania dočasného útočiska (porovnaj napríklad [51]), neaktivovala však primerané mechanizmy materiálnej pomoci smerujúcej k repatriácii príslušníkov krajanských komunít.

Záver

Prijatie azylantov a utečencov nepredstavuje akt solidarity s nimi; veď pri absencii kvót a mechanizmov pomoci zahrňujúcich priviazanie k prijímajúcej krajine na obdobie piatich rokov by väčšina z nich skončila v krajinách s vyššou životnou úrovňou a veľkorysejšími sociálnymi systémami. Ich prijatie predstavuje v prvom rade akt solidarity s Talianskom a Gréckom, ktoré čelia najväčšiemu náporu utečencov, a sekundárne tiež s rozvinutými európskymi krajinami, do ktorých smeruje prúd migrantov pre ich štedro nastavené systémy sociálnej pomoci. Zarážajúcou je pritom skutočnosť, že EK jednostranne navrhla pre SR kvótu na prijatie utečencov, ktorá je dva až tri a pol násobne vyššia, ako by to zodpovedalo výkonu slovenskej ekonomiky v porovnaní s EÚ ako celkom. Ak sa miera solidarity jednotkovo vyjadrí nákladmi na vytvorenie podmienok pre prijatie migranta (po odpočítaní nákladov hradených z dotácie EÚ určených na prijatie azylantov a utečencov) a znášanie negatívnych dôsledkov takéhoto kroku (nevyhnutné opatrenia v oblasti bezpečnosti a pod.), možno nesporne konštatovať, že miera solidarity SR s Talianskom, Gréckom a s bohatými štátmi EÚ bude zrejme vyššia ako s príslušníkmi krajanských komunít žijúcich v rozvojových krajinách alebo v krajinách s prebiehajúcim ozbrojeným konfliktom, ktorým SR neposkytuje žiadnu materiálnu pomoc na ich repatriáciu. Ako pritom uvádzame vyššie, náklady na zabezpečenie prijatia utečencov / azylantov na základe kvót a následne ich rodinných príslušníkov (za účelom scelenia rodiny) pritom budú mnohonásobne vyššie, ako príspevok zo strany EÚ; žiadne podobné náklady však SR neplánuje vynakladať na repatriáciu krajanov žijúcich v zahraničí v katastrofálnych hospodárskych podmienkach, na ktorých máme nepochybne väčšie väzby než na osoby nám kultúrne úplne cudzie, ako sú občania Eritrey, Sýrie a prípadne ďalších štátov Afriky a Blízkeho východu. Za peňažné prostriedky, ktoré bude musieť SR doplácať za účelom integrácie osôb, ktoré získajú na našom území azylovú alebo doplnkovú ochranu na základe kvót EK a eventuálneho následného zlúčenia rodiny, by bolo možné repatriovať časť príslušníkov krajanských komunít, žijúcich v rozvojových či bezpečnostne a politicky vysoko nestabilných krajinách. V prípade usídlenia utečencov na území SR na základe kvótneho systému by existovali dôvodne predpokladané riziká nárastu násilnej a majetkovej kriminality ale aj iné bezpečnostné riziká, ako je napríklad terorizmus, náboženský a rasový extrémizmus, ktoré by viedli k odporu značnej časti domáceho obyvateľstva SR a prehĺbeniu už beztak existujúceho rozštiepenia a polarizácie spoločnosti.