Vojnový konflikt v Gruzínsku a jeho medzinárodné následky odpútali pozornosť od viacerých ďalších ruských diplomatických a politických iniciatív, prezentovaných v letných mesiacoch roku 2008. Pozorovatelia sa pri komentovaní rusko-gruzínskeho konfliktu sústredili predovšetkým na súperenie Ruska a USA, v podstatne menšej miere analyzovali udalosti v kontexte rusko-európskych vzťahov a ruských predstáv o podobe európskej bezpečnostnej architektúry. Pritom bez poznania uvedeného kontextu len ťažko možno vystihnúť všetky súvislosti kaukazského „horúceho leta”.

Nový prezident Ruskej federácie (RF) Dmitrij Medvedev realizoval svoju prvú návštevu Európy so značným oneskorením v porovnaní s návštevami Číny a Kazachstanu. Aj to potvrdzuje, v akých regiónoch vidí Rusko svojich potenciálnych najvýznamnejších partnerov a spojencov. Na druhej strane nie je prekvapením, že Medvedevova prvá návšteva členskej krajiny EÚ smerovala do Nemecka, keďže vzťahy s touto krajinou Rusko dlhodobo považuje za strategické nielen z ekonomického hľadiska, ale aj z hľadiska realizácie svojich predstáv o budúcom usporiadaní Európy.

Nové usporiadanie Európy podľa Ruska

Jednodňová Medvedevova návšteva v Berlíne 5. júna 2008 tento trend potvrdila. Ruský prezident ju využil na prezentáciu svojich predstáv o budúcnosti vzťahov s Európou. Návšteva potvrdila kontinuitu záujmu RF o prehlbovanie ekonomickej spolupráce s Nemeckom, pričom Medvedev tlmočil najmä záujem Ruska o dodávky technológií s vysokou mierou pridanej hodnoty a zámer dokončiť v stanovenom termíne dva veľké energetické projekty plynovodných trás do Európy – Nord Stream a South Stream.

Medvedev vo svojom vystúpení pred predstaviteľmi politických, podnikateľských a diplomatických kruhov prezentoval tiež víziu vnútornej politiky, pričom zdôrazňoval, že v tejto oblasti Rusko sleduje rovnaké hodnoty ako európske krajiny. Ako základný princíp vnútornej politiky označil ľudské práva, kým v oblasti sociálno-ekonomických reforiem ako prioritu definoval rozvoj strednej vrstvy a posilnenie mechanizmov právneho štátu, vrátane boja proti korupcii. Na druhej strane sa nedotkol otázok budovania demokratických inštitúcií, bez ktorých garantovanie ľudských práv nie je možné.

Podstatne významnejšie však boli jeho vyjadrenia v oblasti zahraničnej politiky. Medvedev potvrdil svoje výhrady voči zamýšľanému ďalšiemu rozširovaniu NATO a ako ďalší problémový bod vo vzťahoch medzi Ruskom a Severoatlantickou alianciou identifikoval otázku systému protiraketovej obrany. Varoval, že rozšírenie NATO povedie k oslabeniu vzťahov s Ruskom.

Po prvý raz od svojho nástupu do funkcie identifikoval piliere ruskej zahraničnej politiky, ktorá sa má opierať v prvom rade o nadradené postavenie medzinárodného práva, ktoré musí byť záväzné pre všetky štáty a predovšetkým vedúce mocnosti. Má vychádzať z princípov, na ktorých je založená Charta OSN. Zdôraznil potrebu multipolárneho usporiadania sveta a hľadania kompromisných riešení medzinárodných sporov.

Novým prvkom v jeho vystúpení bolo explicitné odmietnutie súčasného usporiadania Európy, ktoré podľa Medvedeva odzrkadľuje ideológiu, zdedenú z minulosti. Ako vyplynulo z jeho prejavu, netýka sa to iba NATO, ktoré „nijako nemôže nadobudnúť nový zmysel svojej existencie,” ale aj ďalších štruktúr, ako napr. OBSE, ktorá by mala stelesňovať obnovenú jednotu európskej civilizácie, ale podľa Medvedeva „jej… nedovoľujú pretvoriť sa na plnohodnotnú celoregionálnu štruktúru” (1).

Vystúpil tiež s vlastnou iniciatívou na zvolanie celoeurópskeho summitu, ktorý by prijal právne záväznú dohodu o európskej bezpečnosti, pričom jeho úlohou by bolo vytvorenie bezpečnostného rámca „od Vancouveru po Vladivostok” (2). Nová dohoda by mala byť založená na báze Charty OSN a fakticky by bola nadradená existujúcim medzinárodným organizáciám, t. j. Európskej únii (EÚ), Severoatlantickej aliancii (NATO), Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (CSTO) a i. Tieto organizácie by sa mohli stať jej zúčastnenými stranami, pričom podľa Medvedeva by sa zúčastnené štáty mali na summite a podpísaní dohody zúčastňovať individuálne, mimo blokov a iných zoskupení.

Druhým aspektom Medvedevom prezentovanej koncepcie „európskej” politiky Ruska boli bilaterálne rusko-nemecké vzťahy. Ruský prezident vyzdvihol význam zmierenia medzi oboma krajinami, pričom zdôraznil jeho geopolitický význam: „Tento faktor je nemenej dôležitý pre mierovú budúcnosť Európy, ako napr. zmierenie medzi Francúzskom a Nemeckom.”

Ruský zámer preformátovať usporiadanie Európy, resp. prinajmenšom strednej Európy v spolupráci s Nemeckom mimo existujúcich inštitucionálnych rámcov potvrdzujú Medvedevove slová, podľa ktorých „európska integrácia sa nemôže a nemala by sa zastaviť na brehoch Baltského mora alebo východoeurópskych hraniciach.” Ak však ruský prezident hovoril o „jednotnej Európe” alebo o európskej integrácii, ani raz vo svojom vystúpení nespomenul EÚ. To naznačuje, že Rusko si svoje začlenenie do Európy predstavuje pri zachovaní svojho veľmocenského postavenia a bez obmedzení, ktoré veľkým štátom vytvára inštitucionálne usporiadanie EÚ a ďalších súčasných európskych regionálnych zoskupení.

Medvedevov návrh sa nestretol s výraznejšou reakciou zo strany európskych politikov. Opakovane, aj keď s menšími modifikáciami, jeho koncept 28. júla 2008 predstavil na rokovaní Rady Rusko – NATO stály predstaviteľ Ruska pri NATO Dmitrij Rogozin. Podobne ako Medvedev svoje hlavné výhrady adresoval voči fungovaniu NATO, ktoré podľa ruských predstaviteľov nie je schopné garantovať bezpečnosť v Európe (3). Nevylúčil ani možnosť zapojenia mimoeurópskych štátov do nového európskeho bezpečnostného systému. Okrem Kanady spomenul aj ruských spojencov Čínu a Indiu.

Pozorovatelia označili Medvedevov a Rogozinov plán za projekt „lepšieho variantu OBSE.” V členských štátoch NATO (4)., ale aj na pôde OBSE (5). sa však stretol so zdržanlivou reakciou. Projekt bol prijatý ako snaha oslabiť vplyv USA a NATO (6), ale aj úlohu OBSE, keďže voči jej činnosti Rusko vznáša výhrady vzhľadom na pôsobenie v pozorovateľských misiách pri voľbách v štátoch SNŠ. Navyše, ak by sa jeho zúčastnenými stranami stali popri NATO a EÚ aj CSTO, resp. ďalšie regionálne organizácie vytvorené v bývalom ZSSR pod vedením Ruska, znamenalo by to faktické uznanie začlenenia tohto regiónu do sféry výlučného záujmu Ruska. Ruský návrh vo svojej podstate zároveň odzrkadľuje nízky rešpekt Ruska voči existencii Európskej únie ako nadnárodnej integračnej štruktúry. Z jej zásad vyplýva, že zahraničná politika členov EÚ je koordinovaná v rámci Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a už len z tohto dôvodu nie je možné, aby sa Ruskom navrhovaného summitu zúčastnili výlučne vo formáte národných štátov a nespochybnili by tak vnútornú integritu únie. Európske štáty zároveň prezentovali výhrady, že Medvedevov a Rogozinov plán je málo konkrétny.

Globálny kontext „európskeho” plánu Ruska

Uvedený plán však sledoval aj ďalšiu, podstatne širšiu dimenziu, ktorou je snaha Ruska spochybniť vedúce postavenie USA vo svete, vrátane regiónov, ktoré sú považované za dominantnú sféru amerického vplyvu. Týka sa to predovšetkým Latinskej Ameriky. Práve tam sa v lete 2008 odohrávalo paralelné dejstvo ruského pokusu o medzinárodnú izoláciu USA.

Rusko sa v tomto regióne dlhodobo opiera o svojho tradičného spojenca Kubu, Venezuelu a po parlamentných a prezidentských voľbách 2006, ktoré priniesli návrat sandinovcov a ich lídra Daniela Ortegu, aj o Nikaraguu. Okrem týchto krajín však Rusko buduje vzťahy aj s ďalšími štátmi regiónu. Viceprezident Kolumbie Francisco Santos Calderón navštívil Moskvu 4. júna 2008. Súčasťou jeho rokovaní s Medvedevom bola o. i. vojensko-technická spolupráca medzi oboma krajinami a zároveň obavy z priveľkého objemu dodávok ruských zbraní Venezuele, ktorá je tradičným rivalom Kolumbie (7).

Rusko zintenzívňuje aj vojensko-technickú spoluprácu s Venezuelou. Popri doterajších transakciách vo výške 4 mld. USD bola počas návštevy venezuelského prezidenta Huga Cháveza v Moskve 22. júla 2008 uzavretá dohoda o ďalších dodávkach zbraní v hodnote viac než 2 mld. USD. Súčasťou dodávky majú byť tanky, ťažké dopravné lietadlá Il-76 a vrtuľníky Su (8). Podľa denníka Financial Times sa Venezuela v priebehu posledných desiatich rokov presunula z 56. na 24. miesto v rebríčku svetových importérov zbraní a celkové výdavky na zbrojenie v Latinskej Amerike vzrástli z 25 mld. USD v roku 2003 na 38 mld. USD v roku 2007. Venezuela zohráva významnú úlohu aj pri rozširovaní ruského ekonomického vplyvu na kontinente. Týka sa to najmä odvetvia ťažby ropy, kde ruské spoločnosti Gazprom, Lukoil a TNK BP plánujú rozšíriť svoje pôsobenie v pásme rieky Orinoco (9).

Súčasťou ruskej geopolitickej stratégie bol aj avizovaný zámer umiestniť základňu ruské strategické bombardéry na Kube, čo však bolo primárne testom pre USA a ako potvrdil neskorší vývoj na južnom Kaukaze, aj súčasťou snahy o odpútanie pozornosti od eskalácie konfliktu s Gruzínskom. Atmosféru okolo ruských bombardérov na Kube eskalovala správa denníka Izvestija, načasovaná v predvečer Chávezovej návštevy Moskvy, podľa ktorej ruské strategické bombardéry Tu-160 („biela labuť”) a Tu-95MC („medveď”) nielenže majú technické možnosti, aby doleteli na Kubu, ale už tam aj pristávajú. Po tom, ako nasledovalo varovanie šéfa štábu vzdušných síl USA generála Nortona Schwartza, že podobný krok by pre Rusko znamenal prekročenie „červenej čiary” (10), ministerstvo obrany RF prostredníctvom svojho hovorcu Ilšata Bajčurina správu dementovalo (11).

Okrem vojensko-bezpečnostného usporiadania Rusko spochybňuje aj ekonomickú architektúru sveta. Počas summitu G8 v japonskom Toyaku 9. júla Medvedev navrhol usporiadanie tzv. obilninárskeho summitu za účasti ministrov poľnohospodárstva členských štátov zoskupenia, pričom sa vyslovil za celosvetové zvýšenie produkcie potravín. Súčasťou summitu by mali byť aj otázky cenovej politiky a tvorby cien. Rusko tak vystupuje v pozícii advokáta chudobných a rozvojových krajín, ktoré sú súčasnou „potravinovou krízou” postihnuté najviac (12).

Rusko a Západ po konflikte v Gruzínsku

Hoci Európska únia po augustovom konflikte medzi Gruzínskom a Južným Osetskom zaujala relatívne umiernený postoj, vojna vyústila do pozastavenia rokovaní o novej partnerskej zmluve EÚ – Rusko. Európska únia takisto trvá na požiadavke zachovania teritoriálnej integrity Gruzínska (13). Konflikt však zároveň ukázal, že EÚ, podobne ako NATO a USA, disponuje len obmedzenými nástrojmi na ovplyvňovanie situácie na južnom Kaukaze. Napriek tomu sa však Rusko bezprostrednej konfrontácii s Európskou úniou vyhýba. Platí to nielen v prípade Gruzínska, kde dve misie francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho viedli najprv k uzavretiu prímeria a následne k ruskému uznaniu EÚ za „ručiteľa mieru” a prísľubu odchodu ruských vojsk z gruzínskeho územia (14), ale podobne zdržanlivo Rusko reagovalo aj v situácii, keď EÚ odmietla kroky Ruska proti Estónsku alebo Poľsku.

Kým vo vzťahoch s EÚ, ktorá v očiach Ruska nepredstavuje geopolitický a geostrategický faktor a bezprostredného konkurenta Ruska v regióne bývalého ZSSR, si Rusko zachováva umiernený, či skôr blahosklonný  jazyk, vzťahy s NATO sa vyvíjajú inak.

Po vyhlásení ministrov zahraničných vecí NATO, podľa ktorých po udalostiach v Gruzínsku „vzťahy s Ruskom nemôžu zostať na predchádzajúcej úrovni, ” bol stály predstaviteľ Ruska pri NATO Dmitrij Rogozin odvolaný na konzultácie do Moskvy (15) a Rusko 21. augusta 2008 avizovalo oficiálnu revíziu spolupráce s alianciou, predovšetkým v podobe zmrazenia programov vojenskej spolupráce na dobu šesť mesiacov (16). Reštrikcie obsahujú odloženie návštev predstaviteľov vojenského velenia NATO v Rusku, pozastavenie spoločných cvičení, rokovaní a konzultácií o normatívno-právnej základni vzájomných vzťahov vo vojenskej línii. Rogozinov dokument hovorí o. i. aj o zablokovaní prístupu lodí NATO do ruských prístavov, prijímania špecialistov NATO do ruských vojenských škôl a naopak, ako aj o pozastavení spolupráce v oblasti tylového zabezpečenia medzi vedcami a expertmi v oblasti vojenského výskumu. Zámer sleduje takisto pozastavenie účasti Ruska v dohode o štatúte vojenského personálu v rámci Partnerstva za mier. Okrem toho sa Rusko stiahlo aj z protiteroristických operácií na mori, ktoré predpokladajú kontrolu lodí podozrievaných o. i. z dodávok zbraní hromadného ničenia. Zrejme však zostane zachovaná spolupráca v oblasti obranných technológií a dialóg na politickej úrovni (17). Rogozin takisto pohrozil aj zastavením spolupráce s NATO v prípade prijatia Gruzínska za člena aliancie (18).

Konkrétne záujmy NATO môže poškodiť možnosť revízie existujúcich dohôd so západnými partnermi o tranzite nevojenského materiálu do Afganistanu pre potreby misie NATO po železnici cez ruské územie, čo naznačil veľvyslanec Ruska v Afganistane Zamir Kabulov. Tento tranzit bol pritom dohodnutý na zasadnutí Rady Rusko – NATO v Bukurešti v apríli 2008 (19). Paradoxne, práve táto hrozba spochybňuje deklarované ruské obavy z rozšírenia NATO. Pokiaľ by totiž toto zoskupenie a jeho rozšírenie predstavovalo takú hrozbu pre Rusko, ako to deklaruje oficiálna propaganda, sotva by mohla Moskva súhlasiť s takouto formou spolupráce, navyše dohodnutou v čase, keď otázka rozšírenia aliancie už bola nastolená. Problémom teda nie je NATO samotné, ale fakt, že o členstvo v ňom majú záujem bývalé sovietske republiky, ktoré Rusko považuje za súčasť svojej mocenskej sféry.

Prvou krajinou Európskej únie, ktorú po konflikte v Gruzínsku navštívil špičkový ruský predstaviteľ, konkrétne minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, bolo Poľsko, t. j. práve krajina, ktorá zaujímala v konflikte voči Rusku nekompromisný kritický postoj. Navyše, Poľsko sa netajilo tým, že práve kaukazský konflikt urýchlil rokovania s USA o umiestnení základne systému protiraketovej obrany USA v Redzikowe neďaleko mesta Słupsk a podpísanie príslušnej zmluvy 20. augusta 2008 (20). Následne, aj napriek vyhrážkam ruského generála Nikolaja Solovcova, podľa ktorých sa objekty protiraketového štítu v Poľsku a v Česku môžu stať cieľmi ruských rakiet (21), šéf ruskej diplomacie Sergej Lavrov počas návštevy Varšavy naznačil, že Rusko je ochotné akceptovať rokovania o budovaní prostriedkov dôvery a transparentnosti (22), pričom však v predvečer návštevy v článku v najčítanejšom poľskom mienkotvornom denníku Gazeta Wyborcza naznačoval, že výmenou za akceptovanie štítu požaduje akceptovanie svojej politiky v Gruzínsku, predovšetkým v otázke uznania Abcházska a Južného Osetska, ako aj poľský súhlas s projektom plynovodu Nord Stream (23).

Okrem NATO sa ruská bezpečnostná politika opätovne sústreďuje na región Latinskej Ameriky, považovaný za doménu vplyvov USA. Vojensko-technická spolupráca s Venezuelou nadobudne novú kvalitu realizáciou spoločných námorných cvičení Rusko – Venezuela v pobrežných vodách tejto krajiny do konca roku 2008. Má sa ich zúčastniť oddiel lodí Tichooceánskej flotily ruského vojnového námorníctva, o. i. ťažký atómový raketový krížnik „Petr Velikij”, veľký torpédoborec  Admiral Čabonenko, záchranný vlečný čln Nikolaj Čikin a veľký morský tanker Ivan Bubnov. Plánované cvičenia sa podľa vyjadrení oficiálneho predstaviteľa ruského ministerstva zahraničných vecí Andreja Nesterenka a venezuelského admirála Salvatoreho Kammaratu Bastidasa majú konať už 10. – 14. novembra (24). Nesterenko takisto avizoval dočasné umiestnenie ruských protiponorkových lietadiel vo Venezuele (25).

Situácia v postsovietskom priestore

Hoci z vojenského hľadiska vyšlo Rusko z vojny v Gruzínsku víťazne, z diplomatického hľadiska sotva možno hovoriť o úspechu, dokonca aj medzi najbližšími spojencami spomedzi krajín bývalého ZSSR. Až dodatočne, po skončení bojových operácií, Rusko získalo podporu pre svoj vojenský zásah na južnom Kaukaze zo strany Organizácie Dohody o kolektívnej bezpečnosti (CSTO) a ďalších spojencov spoza postsovietskeho priestoru, ako napr. Sýrie a Venezuely. Táto podpora je pritom motivovaná konkrétnymi ekonomickými záujmami ruských partnerov, resp. záujmom o dodávku ruských zbraní

Dokonca aj prorusky orientovaní lídri postsovietskych štátov s obavami vnímajú nárast moci Ruska, ktoré zásahom proti Gruzínsku dalo najavo, že suverenitu svojich susedov nepovažuje za nespochybniteľný fakt. Preto vo väčšine prípadov niekdajšie sovietske republiky reagovali na celý konflikt zdržanlivo a zvolili vyčkávaciu taktiku. Tak napr. Bielorusko na rozdiel od Ruska prijalo rozhodnutie Gruzínska vystúpiť zo Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ) bez väčších emócií, fakticky bez reakcie oficiálnych miest (26). Aj najsledovanejší bieloruský televízny kanál, súkromná ONT, ktorá síce funguje na komerčnom princípe, ale z hľadiska obsahu spravodajstva je kontrolovaná vládou a je voči nej lojálna, sa snažila o konflikte informovať vyvážene, resp. s opatrnými náznakmi sympatie voči Gruzínsku (27). Absencia oficiálnej reakcie bieloruských predstaviteľov v prvých dňoch konfliktu vyvolala nevôľu ruského veľvyslanca Aleksandra Surikova, ktorý spochybnil lojalitu Bieloruska ako najbližšieho spojenca RF, na diplomata nezvyklým spôsobom, na tlačovej konferencii (28). Bielorusko podporilo ruský zásah až dodatočne, pričom dalo jasne najavo, že za svoju podporu očakáva ústretovejší postoj pri rokovaniach o cenách dodávok zemného plynu (29).

Podobné reakcie boli zaznamenané aj v iných bývalých sovietskych republikách, ktoré sa neponáhľali s vyjadrením podpory Rusku. Na druhej strane sa však ani prozápadné sovietske republiky do konfliktu výraznejšie nezapojili. Azerbajdžan síce nevýrazne podporil územnú celistvosť Gruzínska, zároveň sa však aktívnejšie zaujímal o možnosti tranzitu svojej ropy cez trasy vedúce územím RF do prístavu Novorossijsk. Na Ukrajine „ruskú kartu” využila vo vnútropolitickom zápase opozičná Strana regiónov a vo vnútrokoaličnom spore Blok Julie Tymošenkovej, v dôsledku čoho ukrajinský parlament nebol schopný prijať rezolúciu ku konfliktu. Na druhej strane mlčanie Moldavska, ktoré v posledných mesiacoch obmedzilo aj svoju účasť na činnosti zoskupenia GUAM – Organizácie pre demokraciu a ekonomický rozvoj, bolo motivované obavami z možného uznania nezávislosti separatistického regiónu Podnesterska.

Hoci CSTO 5. septembra 2008 podporila ruskú politiku na južnom Kaukaze a odsúdili gruzínsku agresiu proti Južnému Osetsku, Rusko zatiaľ nedosiahlo uznanie Abcházska ani Južného Osetska. Jediný, kto zatiaľ obe provincie uznal ako nezávislé štáty, bola Nikaragua (30). Rusko tento postoj muselo akceptovať, keď premiér RF Vladimir Putin počas návštevy Uzbekistanu uviedol, že uznanie oboch provincií „nie je kritické pre Rusko” (31) a následne prezident Medvedev na summite CSTO konštatoval, že ruskí partneri „budú prijímať stanovisko k otázke nezávislosti Južného Osetska a Abcházska samostatne” (32). Hoci teda Rusko v tejto oblasti nedosiahlo výraznejší úspech, osetskú a abcházsku kartu môže Moskva využiť ako prostriedok nátlaku na jednotlivé štáty SNŠ, preto nemožno vylúčiť, že niektoré štáty bývalého ZSSR obe provincie v budúcnosti uznajú. Sotva však Rusko môže počítať napr. s podporou svojho najvýznamnejšieho partnera zo Šanghajskej organizácie pre spoluprácu Číny, ktorá sa obáva separatistických tendencií vo svojich pohraničných regiónoch.

Západ a Rusko po konflikte v Gruzínsku

Ruské elity pozitívne prijali výsledky mimoriadneho zasadania Európskej rady 1. septembra 2008. Medvedev ocenil „rozumnú a realistickú pozíciu” EÚ. Jazyk,  akým Rusko komunikovalo s EÚ, sa podstatne líšil od charakteru komunikácie s NATO. V prípade EÚ ruskí predstavitelia zdôrazňovali blízkosť pozícií oboch strán, kým naopak, na režim Saakašviliho poukazovali ako na režim osobnej moci. Zároveň však aj voči EÚ Moskva demonštrovala razantný postoj, keď prezident Medvedev konštatoval, že Rusko nemieni stiahnuť svoje uznanie Abcházska a Južného Osetska za žiadnych okolností. Na druhej strane aj umiernené stanovisko EÚ bolo pre Moskvu signálom, že Európska únia je schopná nájsť kompromis aj v takých otázkach, ktoré jej členov polarizujú. Vývoj za východnou hranicou EÚ paradoxne prispieva k jej konsolidácii, keďže musí čeliť zahraničnopolitickým výzvam namiesto toho, aby sa zaoberala sama sebou, t. j. otázkami svojho vlastného vnútorného usporiadania, čo obmedzovalo jej akcieschopnosť a efektívnosť jej politiky.

Vo vnútri EÚ sa jasne vykryštalizovali pozície jednotlivých členských štátov. Kým Poľsko, Švédsko, pobaltské štáty s výnimkou Litvy a Veľká Británia presadzovali razantnejší postup, skupina tzv. priateľských pragmatikov vystupovala proti izolácii Ruska (33). V každom prípade však požiadavka na stiahnutie ruských vojsk z Gruzínska a podpora územnej integrity tejto krajiny predstavujú kvalitatívny posun napr. oproti roku 2003, keď Európska únia označila spor Ukrajiny a Ruska o ostrov Tuzla  v Kerčskom prielive za bilaterálnu záležitosť oboch krajín.

Hlavnou zmenou v politike EÚ voči Rusku je zmena jazyka. Tak napr. francúzsky prezident Nicolas Sarkozy upozornil Moskvu, že „Jalta je minulosť a Rusko musí v plnom rozsahu rešpektovať šesťbodový mierový plán” (34). Podobne ostrá rétorika z úst vedúcich predstaviteľov EÚ a predovšetkým Francúzska voči Rusku je nezvyklou, pričom Francúzsko patrí medzi stúpencov umiernenejšieho postupu. Hoci EÚ mala pomerne málo nástrojov na ovplyvnenie situácie v oblasti konfliktu, možno povedať, že dve Sarkozyho misie, ktorými dosiahol zastavenie bojov a sťahovanie ruských vojsk z Gruzínska, boli úspešné. Z tohto hľadiska sa európska politika postupných krokov osvedčila.

Mení sa však aj postoj európskych štátov k rozšíreniu NATO, keď nemecká spolková kancelárka Angela Merkelová deklarovala pripravenosť podporiť poskytnutie Akčného plánu členstva Gruzínsku a Ukrajine, hoci doposiaľ práve Nemecko a Francúzsko boli najväčšími odporcami tohto kroku počas summitu NATO  v Bukurešti: „Nepochybne, nasledujúcim stupňom sa musí stať Akčný plán členstva. To ešte nie je členstvom v NATO, ale cestou k nemu.” Pritom ešte 25. júla počas stretnutia s prezidentom Gruzínska Micheilom Saakašvilim zdôrazňovala, že Gruzínsko musí mať vyriešené svoje „zamrznuté konflikty” (35). Po summite EÚ – Ukrajina 9. septembra 2008 zas N. Sarkozy avizoval vypracovanie dohody o asociácii medzi EÚ a Ukrajinou. Hoci v oboch prípadoch sa nehovorí o konkrétnych časových horizontoch ani o jednoznačnom prísľube budúceho členstva, vyjadrenia nemeckých a francúzskych politikov signalizujú zmenu spôsobu uvažovania.

Narastajúce napätie medzi Ruskom a Západom ovplyvňuje aj prístup EÚ voči Bielorusku. Jedným z prvých signálov možného zblíženia, keď EÚ vyslala signál o otváraní „okna možností”, bolo stretnutie litovského premiéra Gedeminasa Kirkilasa s bieloruským premiérom Sergejom Sidorským 2. septembra 2008 v Druskinnikai, kde litovská strana konštatovala, že v súvislosti s parlamentnými voľbami Bielorusko urobilo pokrok v oblasti ľudských práv tým, že na ne pozvalo pozorovateľov OBSE  a boli prepustení politickí väzni (36). Ešte pred vypuknutím konfliktu v Južnom Osetsku sa však 11. júla 2008 so Sidorským tajne stretol lotyšský premiér Ivars Godmanis v budove lotyšskej pohraničnej stráže (37).

Po gruzínskom konflikte začali opatrne meniť svoju politiku voči oficiálnemu Minsku aj USA, napr. formou zrušenia sankcií proti dvom spoločnostiam, ktoré sú súčasťou bieloruského ropného koncernu Belneftechim (38). Politika „otvárania okien” bola aj témou stretnutia šéfa poľskej diplomacie Radosława Sikorského s ministrom zahraničných vecí Bieloruska Sergejom Martynovom 13. septembra 2008. Predmetom rokovaní bol obojstranný záujem o zvýšenie ekonomickej spolupráce medzi EÚ a Bieloruskom (39). Napriek pôvodným očakávaniam však Martynov nebol pozvaný na rokovanie ministrov zahraničných vecí členských štátov EÚ 15. septembra 2008, ktoré podmienilo zrušenie sankcií voči bieloruským úradníkom a zvýšenie pomoci zo strany EÚ uskutočnením pluralitných parlamentných volieb (40). Pre súčasný vývoj v Bielorusku je charakteristické, že budovanie kontaktov so súčasným režimom podporujú obaja lídri opozície, Aleksander Kozulin ako aj Aleksander Milinkievič (41).

Udalosti v Gruzínsku prispeli aj k zmene charakteru fínskej debaty o otázkach národnej bezpečnosti, predovšetkým vo vzťahu k NATO. Podľa fínskeho ministra zahraničných vecí Alexandra Stubba nastal čas prehodnotiť doterajší fínsky postoj k NATO: „V súčasnosti má zmysel uvažovať o členstve. Moment rozhodnutia ešte nenastal, ale musíme byť flexibilní a svoju bezpečnostnú politiku promptne prispôsobovať” (42). Konzervatívec Stubb podporuje vstup  do NATO s tichou podporou premiéra Mattiho Vahnanena. Za členstvo v NATO sa vyslovujú aj vojenské kruhy a médiá. Na druhej strane sociálnodemokratická prezidentka Tarja Halonenová, podobne ako približne dve tretiny občanov, zaujímajú negatívny postoj (43).

Smer – nová studená vojna?

Zmena v atmosfére vzťahov medzi Ruskom a Západom vyústila do pozmenenej formulácie princípov zahraničnej politiky Ruska. Ruský prezident Medvedev síce vo svojom vystúpení 31. augusta 2008 potvrdil platnosť pôvodných zásad, t.j. primát základných princípov medzinárodného práva, ktoré definuje vzťahy medzi civilizovanými národmi, presadzovanie multipolárneho systému medzinárodných vzťahov a predovšetkým odmietnutie „takého usporiadania sveta, v ktorom všetky rozhodnutia prijíma jedna krajina…”. Zároveň však zdôraznil, že pre Rusko je „bezpodmienečnou prioritou… ochrana života a dôstojnosti našich občanov, kdekoľvek sa nachádzajú.” Novým momentom v ruskej rétorike je potvrdenie ambícií Moskvy neuspokojiť sa iba s pozíciu regionálnej veľmoci: „Rusko, podobne ako iné štáty sveta, má regióny, v ktorých ležia jeho privilegované záujmy. V týchto regiónoch sa nachádzajú štáty, s ktorými nás tradične spájali priateľské a dobré susedské vzťahy, historické, špeciálne vzťahy. Budeme veľmi pozorne pôsobiť v týchto regiónoch a rozvíjať priateľské vzťahy s týmito štátmi, s našimi blízkymi susedmi.” Medvedev zároveň dodal, že tento výrok sa netýka iba pohraničných regiónov (44).

Hlavným signálom zmeny zahraničnej politiky Ruskej federácie však bolo rozhodnutie Kremľa uznať nezávislosť Abcházska a Južného Osetska, čo však spochybňuje deklarovanú oddanosť princípom medzinárodného práva. Rovnako ju spochybňuje aj ruské odmietnutie prítomnosti členov pripravovanej pozorovateľskej misie EÚ v Gruzínsku na území Abcházska a Južného Osetska (45). V otázke budúcnosti oboch regiónov EÚ, NATO ani USA nedisponujú v súčasnosti nástrojmi, prostredníctvom ktorých by mohli situáciu zmeniť. Zároveň počas gruzínskeho konfliktu predstavitelia Ruska, D. Medvedev a V. Putin, dávali najavo, že fakticky nerešpektujú suverenitu Gruzínska, keď o. i. dávali najavo, že súčasný legálny prezident krajiny Micheil Saakašvili nie je pre nich partnerom, s ktorým by boli ochotní rokovať (46).

Rusko tak dalo najavo, že bude razantnejším spôsobom prejavovať svoju politiku unilateralizmu, prinajmenšom v postsovietskom priestore. Podobne ako v minulosti USA v prípade Iraku, resp. Kosova, aj Rusko v gruzínskom konflikte postupovalo mimo rámca Bezpečnostnej rady OSN a jej činnosť výslovne sabotovalo napriek tomu, že ruskí predstavitelia sa neraz odvolávajú na jej dokumenty. Hoci aj v minulosti Moskva deklarovala za jeden z kľúčových princípov svojej zahraničnej politiky podporu ruských občanov, resp. ruskojazyčného obyvateľstva v zahraničí, uznanie nezávislosti dvoch odštiepeneckých gruzínskych provincií povýšilo princíp budovania exteritoriálnych inštitucionálnych vzťahov s menšinami v zahraničí, ktorý sa dovtedy realizoval potichu, napr. formou vydávania pasov Ruskej federácie obyvateľom oboch separatistických regiónov, na oficiálnu politiku RF. Pritom v dôsledku podpory väčšiny členských štátov EÚ a NATO vyhláseniu nezávislosti Kosova obe zoskupenia majú len obmedzený priestor pre argumentáciu v prospech územnej celistvosti Gruzínska na základe princípov medzinárodného práva. Preto nemožno vylúčiť scenár, ktorý naznačil nemecký politológ Alexander Rahr, podľa ktorého EÚ po určitom čase neoficiálne uzná nezávislosť Abcházska a Južného Osetska a nadviaže s nimi kontakty v podobnom formáte, v akom ich v súčasnosti udržiava s Tchaj-wanom, Palestínou alebo Severným Cyprom (47).

Kým ešte pred vyhlásením nezávislého Kosova sa úvahy o možnom uznaní gruzínskych separatistických regiónov pohybovali v hypotetickej rovine, po gruzínskom konflikte sa táto hrozba stala faktom. Preto treba aj v  budúcnosti počítať s vyššou pravdepodobnosťou uskutočnenia ďalších katastrofických scenárov, napr. v prípade hrozby ruskej podpory krymskému separatizmu, pričom zámienkou pre neskoršiu ruskú intervenciu na Kryme sa môže stať vysoký počet miestnych obyvateľov s ruskými pasmi. Práve v polovici augusta 2008 na vydávanie ruských pasov obyvateľom Sevastopoľa poukazovala interpelácia v ukrajinskej Najvyššej rade (48).

Na druhej strane aj v ruskej politike a vo verejnej diskusii, predovšetkým na neoficiálnej úrovni, sa znova otvorila otázka vzťahu Ruska s Európou. Aj v oficiálnych médiách sa silnejšie ozývajú hlasy, odmietajúce model západnej demokracie ako univerzálneho kritéria, aplikovateľného aj na ruské pomery. „Metaforicky povedané, „Bushove nôžky” (prezývka kuracích stehien, dovážaných z USA), dostatočne poškodili zdravie národa. Chcelo by to domácu kvalitnú kuracinu,” tvrdí napr. vo vládnom denníku Rossijskaja gazeta spisovateľ Jurij Poľakov, požadujúci „národne orientovanú demokraciu” (49).

Takisto v Rusku prebieha diskusia o potrebe členstva vo Svetovej obchodnej organizácii (WTO), pričom odporcovia tohto kroku argumentujú obavami zo straty ekonomickej suverenity a nástrojov na podporu ekonomického rastu (50). K týmto názorom sa hlási aj časť establishmentu, ktorá v predchádzajúcom volebnom období pôsobila v rámci frakcie Rodina v Štátnej Dume RF.

Prezident Medvedev takisto naznačil, že Rusko bude diverzifikovať svoje energetické trasy a trhy odberateľov ropy a zemného plynu, pričom sa bude orientovať aj na spoluprácu s ázijskými štátmi: „Bez diverzifikácie rozvoja krajiny na východ ruská ekonomika nemá budúcnosť.” Hoci zároveň zdôraznil, že energetická spolupráca s Áziou nepoškodí Európu, faktom je, že Európa tak bude, viac-menej proti svojej vôli, donútená vyvíjať intenzívnejšie úsilie o diverzifikáciu dodávok ropy a zemného plynu (51).

Konflikt v Gruzínsku teda neznamenal zásadnú zmenu v ruskej zahraničnej politike. Podstatný rozdiel je v tom, že v súčasnosti Moskva svoje postoje a priority formuluje otvorenejšie a oficiálne realizuje niektoré kroky, ktoré v minulosti Putinova administratíva iba naznačovala alebo ich realizovala potichu.

Iniciatíva Medvedeva a Rogozina z júna – júla 2008 a vojna v Gruzínsku mali spoločného menovateľa. Bola ním snaha obmedziť vplyv USA. Kým v Európe sa tento cieľ Rusko snaží presadiť prostredníctvom ekonomiky a cestou diplomatických rokovaní, na Kaukaze sa rovnaký cieľ snažilo presadiť vojensky.

Medvedevov plán celoeurópskeho summitu a novej dohody o európskej bezpečnosti sa nestretol s významnejším ohlasom v Európe. Po vojne v Gruzínsku je šanca, že by sa dostala na rokovacie stoly v najbližšej dobe, minimálna. Ide však po dlhšom čase o prvú ruskú iniciatívu, týkajúcu sa usporiadania Európy, ktorá aj napriek nekonkrétnosti naznačuje základné princípy „európskej” politiky Ruska, ktorými sú snaha oslabiť európske integračné štruktúry a oslabenie vplyvu USA. Tento projekt je orientovaný do budúcnosti a môže získať výraznejšiu podporu v závislosti od výsledkov tohtoročných prezidentských volieb v USA.

Gruzínsky konflikt taktiež prispel k ochladeniu atmosféry vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom, aj keď takisto nepriniesol zásadný prelom, ale iba akceleroval už prebiehajúce procesy. Možno však registrovať aj odlišné signály. Hoci Saakašvili zostáva v očiach Ruska nepriateľom číslo jeden, priebeh Lavrovovej návštevy vo Varšave a zmierlivé gestá v súvislosti s inštaláciou prvkov systému protiraketovej obrany USA v Poľsku svedčia o tom, že jednotný postoj EÚ a NATO Moskvu prekvapil a donútil zmierniť pôvodný tón. Napriek tomu však súčasná úroveň vzťahov, ktoré sú azda najhoršie od nástupu Michaila Gorbačova na čelo sovietskych komunistov v roku 1985, vyvoláva otázky, aký charakter bude mať prípadná nová studená vojna.

Ropná konjunktúra v Rusku spojená s globálnou expanziou ruského kapitálu vyvolávajú analógie so situáciou v 80. rokoch minulého storočia. Na druhej strane, ak aj bude možné hovoriť o novej studenej vojne, situácia oproti 80. rokom sa zásadne zmenila. Súčasný ruský establishment má podporu obyvateľstva. Na rozdiel od minulosti Rusko vstupuje do medzinárodnej konfrontácie ako ekonomicky a politicky stabilizované. Na druhej strane závislosť Európy od energetických zdrojov z Ruska sa zvýšila. Hoci podobne ako v 80. rokoch sa Rusko usiluje o získanie podpory najmä medzi tými štátmi, ktoré spochybňujú dominantné postavenie Západu a medzi krajinami tretieho sveta, o čom svedčia Medvedevove návrhy na summite G8, v súčasnosti nemožno hovoriť o ideologickom súperení. Rusko nedisponuje žiadnou ideológiou globálneho charakteru. Naopak, prinajmenšom formálne akceptuje základné hodnoty západnej civilizácie a neponúka ani systémovú alternatívu liberálneho kapitalizmu v oblasti ekonomiky. Naopak, vo svojej globálnej stratégii aktívne pracuje s ekonomickými nástrojmi vplyvu.

Hoci v ruskej spoločnosti existuje negatívny postoj voči viacerým aspektom politiky USA, značná časť populácie túto krajinu nevníma nepriateľsky. V júli 2008 až 47 percent Rusov prejavovalo sympatie k USA vo všeobecnosti, hoci iba 2 % zaujímali k tejto krajine veľmi dobrý postoj. Podstatne vyššie však boli sympatie voči USA medzi mládežou vo veku 18 až 24 rokov. Kým 4 % označovali svoj postoj ako veľmi dobrý, za viac, resp. menej pozitívny ho označilo 55 % respondentov. Negatívny postoj voči USA zaujímalo 29 % respondentov tejto vekovej kategórie, kým v prípade seniorov to bolo 38 % (52).

Zásadným rozdielom oproti 80. rokom je však charakter geopolitických deliacich čiar. Podobne ako počas „studenej vojny” nadobúda konfrontácia medzi Ruskom a USA disperzný charakter. Kľúčovým ohniskom medzinárodného napätia sa však namiesto niekdajšej hranice sovietskeho bloku so Západom stáva región medzi Baltským, Čiernym a Kaspickým morom. Ruské uznanie nezávislosti Abcházska a Južného Osetska pomyslenú deliacu čiaru globálnej konfrontácie na hraniciach medzi Ruskom a Gruzínskom petrifikovalo, keďže aj prípadná post-saakašviliovská garnitúra v Tbilisi sa len sotva v dohľadnom čase zmieri so stratou oboch území, aj keby bola pozitívnejšie naladená v prospech Ruska. Bezpečnostné vákuum, v ktorom sa v súčasnosti nacházajú štáty, ležiace medzi východnou hranicou NATO, resp. EÚ a územím Ruskej federácie, spôsobuje, že geopolitická deliaca čiara sa nemusí prekrývať, a v niektorých prípadoch sa ani neprekrýva, s medzinárodne uznávanými štátnymi hranicami, ale prebieha naprieč územím štátov ako Ukrajina, resp. Gruzínsko.

Ako vedľajšie ohniská globálnej konfrontácie sa rysujú Blízky východ a Latinská Amerika. Kým však počas „studenej vojny” v 20. storočí na vtedajšej hlavnej geopolitickej línii rozdeľujúcej Európu konfrontácia nenadobudla ozbrojený charakter, posledný vývoj na Kaukaze naznačuje hrozbu možného veľkého násilného konfliktu, resp. zreťazenia menších konfliktov lokálneho charakteru, pokiaľ daný región nebude zahrnutý systémom multilaterálnych bezpečnostných dohôd a zostane v súčasnom bezpečnostnom vákuu.