Európska komisia predstavila v septembri 2007 tretí balík legislatívnych návrhov zameriavajúcich sa na vnútorný energetický trh EÚ a jeho ďalšiu liberalizáciu. V návrhoch Komisie sa pozornosť sústreďuje hlavne na väčšiu možnosť výberu dodávateľa pre spotrebiteľa, spravodlivejšie ceny, ekologickejšiu výrobu energie a bezpečnosť zásobovania.
Dôvodom predstavenia nových návrhov je konštatovanie Komisie, že neexistencia vnútorného trhu je spôsobená trhovou fragmentáciou pozdĺž národných hraníc, vysokým stupňom vertikálnej integrácie a trhovej koncentrácie. (1)

Historické pozadie návrhov

Snahy Komisie o vytvorenie jednotného trhu siahajú do roku 1996, keď prijali prvú smernicu o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou (96/92/EC). Toto nariadenie nasledovala smernica o zemnom plyne v roku 1998 (98/30/EC). V oboch sa požadovalo, aby vlastníci sieťových aktív vytvorili separátne účty, ktoré by pokrývali aktivity spojené so „sieťovým biznisom” a tým vyčlenili všetky ostatné činnosti ako veľko- a maloobchod. Keďže Komisia prišla k záveru, že tieto kroky sú nedostatočné na vytvorenie funkčného trhu s elektrinou a plynom, došlo v roku 2003 k revízií smerníc a k tzv. druhému energetickému balíku. Ten požadoval, aby sa sieťové aktivity vyčlenili do samostatnej spoločnosti, aj keď túto by mohla vlastniť materská firma aktívna vo veľko- a maloobchode. Oba energetické balíčky boli ako väčšina politických dokumentov prijatých orgánmi EÚ výsledkom kompromisov. Pri transpozícii smerníc do jednotlivých národných legislatív došlo k posunu v akcente a každá krajina si aplikovala všeobecné štandardy podľa svojich zvyklostí, čoho výsledkom bola existencia jednotlivých viac-menej „národných” trhov s limitovanou konkurenciou, a nie jednotný európsky trh. (2)

Výhrady Európskej komisie k doterajšiemu vývoju

Komisia už v januári 2007 vydala hodnotenie, v ktorom identifikovala hlavné problémové oblasti európskej energetiky, ktoré sa nepodarilo vyriešiť ani druhým balíkom návrhov. Ako najväčší nedostatok sa spomína, že etablované elektrárenské a plynárenské spoločnosti si vo významnej miere udržiavajú dominantné postavenie na „svojich” vnútroštátnych trhoch. (3)
Prvý krát sa v správe objavili dve vetvy, ktorými sa uberá myslenie Komisie týkajúce sa oddelenia prevádzkovania sietí od výroby a distribúcie.

Ako ďalšie prekážky vytvorenia jednotného trhu sa prezentujú v prípade zemného plynu nedostatok likvidity a obmedzený prístup k infraštruktúre, čo obmedzuje nových dodávateľov v poskytovaní služieb. Taktiež sa kritizujú dlhodobé kontrakty uzatvárané medzi ťažobnými spoločnosťami a odberateľmi. Plynárenskú infraštruktúru (siete a zásobníky) prevažne vlastní odberateľská spoločnosť a nedostatočné oddelenie tejto infraštruktúry od dodávok plynu ústi do nedostatočného otvorenia trhu. Spomínané nedostatky sa objavujú napriek nariadeniam o prístupe tretích strán (TPA – third party access) a o právnom oddelení (unbundlingu).

V prípade elektrickej energie sa ako hlavná výhrada zo strany Komisie spomína vertikálna integrácia výroby, dodávok a sieťových aktivít v rukách jednej dominantnej spoločnosti, nedostatočná kooperácia prevádzkovateľov prenosových sústav, nejednotné pravidlá trhu s elektrinou a prístupov do sietí, nedostatok informácií a transparentnosť trhov.

Komisia sa prostredníctvom nového balíka návrhov snaží zabezpečiť, aby sa stal energetický trh krajín otvoreným pre záujemcov či už z iných krajín alebo pre domáce spoločnosti. Podľa optimistických predpokladov Komisie by si zákazníci mohli vyberať dodávateľov na základe súkromných preferencií – či chcú využívať viac zelenú energiu, mať lepší zákaznícky servis alebo je pre nich hlavnou motiváciou cena. Cieľom je zabezpečenie dodávok plynu a elektrickej energie nie na základe dôvery, ale podľa reálnych trhových podmienok.
Podľa Komisie nedostatočný právny unbundling sa prejavuje v troch oblastiach – diskriminácia v rámci princípu vstupu tretích strán; nedostatočný prístup k informáciám pre nových záujemcov a deformované investičné prostredie. Tretí balík návrhov sa skladá z troch nariadení a dvoch smerníc. Práve aktualizácie smerníc 2003/54/EC (4) a 2003/55/EC (5) o elektrickej energii a o plyne predstavujú najväčšie zmeny doterajšieho vývoja.

Existujúce zákonné požiadavky na právne a funkčné oddelenie správy sietí od výroby a dodávok sa zrealizovali v jednotlivých štátoch jedným z dvoch spôsobov. Prvým bolo vytvorenie samostatnej spoločnosti, ktorá prevádzkovala existujúcu sieť. Druhým spôsobom bolo vyčlenenie sieťových aktív do divízie v rámci existujúcej integrovanej spoločnosti. Tento druhý prístup však spôsoboval problémy, pretože bola obava, že do sietí nebude zabezpečený nediskriminačný prístup tretích strán, ale bude preferovaná vlastná, právne oddelená, divízia. Problémom sa takisto stala aj nemožnosť zabezpečenia nediskriminačného prístupu k informáciám pre tretie spoločnosti a otázka investičných potrieb sietí, pretože vertikálne integrovaná spoločnosť nemá záujem investovať, ak by tým pomohla tretím stranám. Podľa zistení Komisie integrované spoločnosti investovali do sietí a nových prepojovacích vedení menšie prostriedky ako plne oddelené spoločnosti, čím aj menej prispeli k bezpečnosti dodávok. (6)

Komisia v návrhoch direktív spomína aj národných regulátorov, ktorí, ak sú dostatočne silní, sú zárukou pre dobre fungujúci trh. Pozícia regulátorov sa odlišuje od krajiny ku krajine, v niektorých boli vytvorení len nedávno.

Návrhy obsiahnuté v direktívach tretieho energetického balíčka

Návrhy ponúkané tretím balíkom možno zhrnúť do niekoľkých bodov:

– Vlastnícke oddelenie výroby a distribúciu od rozvodnej siete (ownership unbundling): Vlastníctvo siete a jej prevádzka by mali byť oddelené. To znamená, že prevádzka prenosovej elektrickej a plynovodnej siete musí byť oddelená od činností v oblasti výroby a dodávky. Z návrhov jasne vyplýva, že Komisia v tomto ohľade uprednostňuje alternatívu oddeleného vlastníctva – inými slovami, ten istý podnik už nebude môcť vlastniť prepravnú sieť a súčasne sa zaoberať aj výrobou alebo dodávkou energie. Výhodou takéhoto oddelenia má byť strata podozrenia, že prevádzkovateľ siete bude uprednostňovať konkrétneho dodávateľa.

– Komisia taktiež navrhuje „nezávislého prevádzkovateľa siete” (Independent System Operator – ISO) ako druhú alternatívu, ktorá umožní existujúcim vertikálne prepojeným podnikom, aby si ponechali vlastníctvo siete, avšak pod podmienkou, že aktíva bude v skutočnosti prevádzkovať úplne nezávislý podnik alebo subjekt. Obe uvedené alternatívy vytvoria nové podnety pre spoločnosti, aby investovali do novej infraštruktúry, kapacity vzájomného prepojenia a novej výrobnej kapacity, čím sa predíde výpadkom elektrickej energie a zbytočnému kolísaniu ceny. Toto opatrenie sa týka tak elektrickej energie, ako aj plynu. Väčší pokrok vo vlastníckom oddelení sa zatiaľ udial v sektore elektrickej energie.

– V rámci EÚ Komisia navrhuje, že žiadna spoločnosť, vyrábajúca alebo distribuujúca elektrickú energiu alebo plyn v niektorom členskom štáte nemôže v žiadnom inom štáte vlastniť sieťového operátora. Pre spoločnosti mimo EÚ, ktoré budú chcieť majetkovo vstúpiť do sieťových operátorov, majú platiť tie isté podmienky ako pre domáce firmy. To znamená, že musia spĺňať rovnaké požiadavky na oddelenie výroby a dodávky od rozvodnej siete. Komisia v návrhu žiada, aby medzi EÚ a krajinou, odkiaľ pochádza potenciálny záujemca, sa uzavrela dohoda, ktorá by zabezpečila, že táto spoločnosť dodržiava zásady na vstup do sieťových operátorov tak ako spoločnosti z členských krajín. Túto klauzulu kritizuje hlavne ruský gigant Gazprom.

– Komisia navrhuje posilnenie vnútroštátnych regulačných orgánov, ktorých postavenie je dôležité z dôvodu špecifického obchodovania s elektrinou a plynom. Národní regulátori musia hlavne zabezpečovať nediskriminačný prístup a mať prístup k dôležitým rozhodnutiam. Kľúčovým princípom je, samozrejme, ich nezávislosť tak od hlavných podnikateľských subjektov ako aj od vlády.

– Komisia taktiež navrhuje vytvorenie Agentúry na koordináciu národných regulačných úradov, ktorá by mala na starosti cezhraničné obchodovanie s elektrickou energiou a plynom. Agentúra má vytvárať rámec na spoluprácu národných regulátorov, ako aj dozerať nad spoluprácou medzi sieťovými operátormi navzájom.

– Komisia navrhuje kroky na efektívnu spoluprácu medzi jednotlivými sieťovými operátormi. Posilnená spolupráca by sa podľa Komisie realizovala lepšie, keby boli vlastnícky oddelení, pretože by si navzájom nekonkurovali. Združenie správcov prenosových sústav má byť síce formálne, avšak na rozdiel od agentúry pre regulátorov zároveň aj dobrovoľné. Podobné združenia však už existujú (ETSO, UCTE, NORDEL).

– Ďalšími návrhmi Komisie sú podpora cezhraničnej spolupráce, vyššia transparentnosť a solidarita. (7)

Nové opatrenia tretieho balíka majú pomôcť zlepšiť bezpečnosť dodávok hlavne prostredníctvom vytvorenia bezpečnostných a pohotovostných štandardov. Týmto sa zabezpečia najmä dodávky elektrickej energie a predíde sa jej výpadkom (black out), pretože táto komodita „cestuje” rýchlejšie ako plyn.

Jedným z dôležitých nástrojov na zabezpečenie liberalizovaného vnútorného trhu je dostatočne silné a nezávislé pôsobenie národných regulačných úradov. Energetika je v tomto špecifická, pretože sa z historického hľadiska vytvárali národné monopoly, ktorých pozíciu samotný trh nedokáže efektívne oslabiť. Preto vzrastá význam regulátorov a kladú sa na ich pôsobenie špecifické podmienky. Pretože nie je ekonomicky únosné vytvárať alternatívne siete na dodávky plynu a elektrickej energie, regulátor musí zabezpečiť efektívny a nediskriminačný prístup do prenosových a distribučných sietí pre tretie spoločnosti. Nový balík navrhuje posilnenie regulátorov v zmysle vydávania záväzných rozhodnutí pre spoločnosti, možnosti podniknutia krokov v prípade, ak je nedostatočná funkčnosť trhov s plynom a elektrinou, ako aj pokutovanie spoločností, ktoré nespĺňajú nariadenia regulátora.

V prípadoch pojednávania medzištátnych záležitostí, hlavne čo sa týka problémov pri cezhraničnom obchodovaní, sa týmto veciam bude venovať nová Agentúra pre spoluprácu európskych regulátorov. Keďže na vytvorenie fungujúceho vnútorného trhu sú potrebné prepojenia medzi jednotlivými krajinami v dostatočnej kapacite, práve problémom v tejto oblasti sa agentúra bude venovať primárne. (8) Hlavnou podmienkou na vznik jednotného energetického trhu je dostatočná kapacita cezhraničných prepojení a práve jej nedostatok spôsobuje, že koncoví zákazníci nepociťujú také prínosy, ako sa pôvodne predpokladalo.

Situácia v energetickom sektore na Slovensku

Na Slovensku došlo k otvoreniu trhu pre firmy k 1. januáru 2005. Samotné domácnosti získali túto právomoc podľa smernice 2003/54/ES od 1. júla 2007. Napriek formálne deklarovanej otvorenosti trhu sa konkurenčné prostredie dostatočne nerozvinulo. Prekážkou je, podobne ako aj v prípade iných členských štátov EÚ, dominancia etablovaných spoločností. Otvorenosť trhu je väčšia v prípade elektrickej energie ako v prípade plynu. Slovenské elektrárne (SE, a.s.) sú hlavnou výrobnou spoločnosťou s podielom na výrobe blížiacim sa k 84 %. (9)

Prevádzkovateľ prenosovej sústavy elektrickej energie (Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s., – SEPS, a.s.) je z vlastníckeho hľadiska oddelený od hlavného výrobcu a distribučných spoločností, aj keď nie úplne. Problémom je, že vlastníkom prenosovej sústavy je štát a ten má zároveň podiel tak v distribučných spoločnostiach, ako aj v SE, a.s. ako v hlavnom výrobcovi elektriny. (10) (11)

Graf č. 1.
Vlastnícka štruktúra výrobcu elektrickej energie, prenosovej sústavy a distribúcie

Na Slovensku existujú tri veľké distribučné spoločnosti (Západoslovenská energetika, a.s., Stredoslovenská energetika, a.s. a Východoslovenská energetika, a.s.), ktoré majú krajinu geograficky rozdelenú. Keďže nemajú výrobnú kapacitu, sú odkázané na hlavného dodávateľa, s ktorým uzatvárajú ročné kontrakty. Na Slovensku nie je rozvinutý, funkčný a likvidný veľkoobchod s elektrickou energiou, pretože distribučné spoločnosti väčšinu svojej kapacity zazmluvňujú so Slovenskými elektrárňami, a.s. V tomto smere bude zaujímavé sledovať, ako sa na trhu prejavia projekty, podľa ktorých má mimo SE, a.s. byť postavených niekoľko nových elektrární. Ide väčšinou o paroplynové cykly (gas fired power plant), ktoré sa plánujú v areáli spoločností Slovnaft, U.S. Steel Košice a pri Lučenci v obci Panické Dravce.

V poslednom čase sa začal konkurenčný boj o zákazníka, ktorý je zameraný hlavne na priemyselné podniky a firmy, ktoré sú finančne zaujímavejšie ako domácnosti. Dodávateľské licencie boli udelené 18 ďalším spoločnostiam, medzi ktoré sa zaraďuje aj český ČEZ. Ten má vstup na trh predaja elektriny v zahraničí v dlhodobej stratégií rozvoja firmy. Avšak napriek otvorenosti trhu sa uskutočnilo len niekoľko malých zmien dodávateľov elektrickej energie (cca 1 %). (12) Obmedzujúcim faktorom na vstup alternatívnych dodávateľov sú aj vysoké poplatky za systémové služby, ktoré sú schopné prevádzkovať len Slovenské elektrárne a v tomto smere neexistuje na rozdiel napríklad od Českej republiky konkurencia.

Potenciál na vstup nových dodávateľov predstavuje rast dopytu po elektrickej energií na domácom trhu, ktorý bude sprevádzať odstavovanie výrobnej kapacity. (13) Najväčší nedostatok elektriny sa očakáva v rokoch 2009 – 2012. Dopyt bude musieť byť krytý dodávkami zo zahraničia a ako najpravdepodobnejšie sa javia dovozy z Ukrajiny. V tomto smere bude nevyhnutné vybudovať nekonvenčné jednosmerné vedenie na územie SR. Rámcovú dohodu o dodávkach elektrickej energie uzatvoril slovenský premiér Robert Fico spoločne s ukrajinským premiérom Viktorom Janukovyčom koncom augusta 2007.

Pre plynárenskú oblasť je príznačná vysoká závislosť od jediného externého zdroja dodávok a dominancia prevažne štátom vlastnenej vertikálne integrovanej spoločnosti SPP, a.s. Slovensko je v tejto oblasti zvláštny fenomén, pretože existuje málo krajín, ktoré skoro všetku potrebu ropy, zemného plynu a uránu pokrývajú dodávkami z jednej krajiny. Prevádzkovateľ prepravnej sústavy plynu sa z právneho hľadiska oddelil v júni 2006 – SPP preprava, a.s., ktorá od januára 2008 zmenila názov na Eustream, a.s.

SPP je zodpovedný za všetok plyn distribuovaný na slovenskom území a zároveň je vlastníkom prenosových a distribučných sietí. Napriek tomu, že došlo k právnemu odčleneniu sietí a umožneniu vstupu aj iných dodávateľov, doteraz sa tak nestalo a Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO) doteraz neregistruje ani žiadnu takúto požiadavku.

Potenciál pre nových dodávateľov zemného plynu na Slovensku existuje. Výhodou je blízkosť distribučného centra v Baumgartene, kde sú už v súčasnosti registrované tri slovenské spoločnosti, z nich Nafta, a.s., patrí medzi aktívnych členov.(14) Taktiež spoločnosti, ktoré v Baumgartene odoberajú plyn, tečúci cez SR, by mohli jeho časť využiť na zásobovanie slovenských odberateľov. Aj v tejto oblasti podobne ako pri elektrickej energii sú zaujímavejší veľkoodberatelia ako domácnosti.

Výhrady voči návrhom Komisie

Výhrady voči navrhovaným opatreniam tretieho energetického balíka pochádzajú od energetických koncernov v EÚ, jednotlivých členských krajín ako aj od Gazpromu, ktorý si vzal niektoré články osobne.

Energetické spoločnosti si všímajú hlavne dve veci. Na jednej strane je to diskusia o tom, či je lepší vlastnícky unbundling, alebo nezávislý operátor. Práve na ich popud Komisia upustila od svojho nekompromisného postoja k vlastníckemu oddeleniu ako jedinej možnosti. V súčasnosti sa uskutočňuje diskusia o obidvoch návrhoch. Hlavnou výhradou je, že vlastnícke odčlenenie sieťových operátorov oslabí pozíciu vertikálne integrovaných koncernov pri rokovaniach s ťažobnými firmami, ktoré túto podmienku nemusia spĺňať (iba v prípade, ak chcú získať sieťové aktíva). Oddelenie vlastníctva majetku od jeho správy by v podstate znamenalo vyvlastnenie, čo by hlavne pri zemnom plyne viedlo k zvýšeniu cien pre koncových zákazníkov. Reálna konkurencia by sa avšak nevytvorila, pretože súťažiace spoločnosti by nakupovali plyn od toho istého dodávateľa.

Energetické spoločnosti sa taktiež sťažujú na to, že druhý energetický balíček ešte nebol celkom implementovaný a už nasleduje ďalší. Komisia podľa nich nezohľadňuje ani rozdiely medzi zemným plynom a elektrinou. Plyn je v neustálej konkurencii voči ostatným palivám a je importovaný z tretích krajín. Elektrina sa vyrába priamo v členských štátoch a nie vždy zo zdrojov, ktoré sa musia nevyhnutne dovážať zo zahraničia. Zároveň elektrina a plyn podliehajú síce podobným, napriek tomu však rozdielnym pravidlám a podmienkam obchodovania. Z tohto pohľadu je ich spojenie do jedného návrhu nešťastné, pretože nie všetky krajiny majú rovnaký názor na obe komodity. V praxi to väčšinou vyzerá tak, že krajiny súhlasia s oddelením prenosových sústav u elektriny, avšak odmietajú to isté v dodávkach zemného plynu.

Hlavným kritikom časti návrhu, podľa ktorého podmienky platné pre európske spoločnosti, sa majú vzťahovať aj na zahraničné firmy, je ruský Gazprom. Podľa vyjadrení spoločnosti sa týmto snaží Komisia chrániť vnútorný trh pred vstupom nových záujemcov, čo je v rozpore s deklarovaným otváraním trhu. Ruský gigant mal od roku 2006 záujem o kapitálový vstup do najväčšej britskej distribučnej spoločnosti Centrica, čomu však britská vláda zamedzila práve pre ohrozenie domácej energetickej bezpečnosti. Z historického hľadiska predstavuje požiadavka Komisie len inú formu návrhov na povolenie prístupu tretích strán do sietí Gazpromu, ktoré sa už roky prezentujú v Energetickej charte. Ruská strana ju však doteraz neratifikovala, pretože by tým Gazprom stratil svoju monopolnú pozíciu na export a distribúciu zemného plynu v krajine.

Komisia zdôvodňuje vlastnícke oddelenie rastom investícií, ktoré sú potrebné na dostatočne flexibilné prepojenia. Podľa generálneho riaditeľa pre hospodársku súťaž Philipa Loweho boli investície do infraštruktúry po vlastníckom unbundlingu vo Veľkej Británii nasledovné (15) (16):

Tabuľka č. 1: Zmena investícií do plynárenstva vo Veľkej Británií po vlastníckom unbundlingu

V správach Komisie sa na príklade Británie vyzdvihuje hlavne pokles sieťových poplatkov a vysoká úroveň investícií po vlastníckom unbundlingu. Tento pohľad je jednostranný, pretože ako príklad sa berie krajina s najrozvinutejším plynárenským trhom, kde je v porovnaní s inými krajinami EÚ rozdielna regulácia, viacero dodávateľov vytvárajúcich konkurenciu, existujú LNG dodávky a z toho prameniaca odolnosť trhu. Návrhy Komisie neberú ohľad na národné špecifiká krajín EÚ, a preto je súčasná diskusia o ich konečnej podobe potrebná.

Energetické spoločnosti argumentujú, že neexistuje priama súvislosť medzi vlastníckym unbundlingom a rozvojom slobodného a nediskriminačného prístupu tretích strán do sietí. Podľa vyjadrení napríklad SPP tam, kde majú právny unbundling a dostatočne silný regulačný rámec, sú porovnateľné výsledky v počte zákazníkov, ktorí zmenili dodávateľa s krajinami, kde je oddelené vlastníctvo. (18) Z tohto pohľadu by teda stačilo zlepšiť aktuálny stav. K podobným záverom prišla analýza poradenskej spoločnosti A.T. Kearney. (19) Podľa nej sa nedá empiricky dokázať, že vlastnícke oddelenie vedie k väčšej súťaži. Taktiež neexistuje vzťah medzi formou unbundlingu a cenami, sieťovými tarifami, investičnou činnosťou a spoľahlivosťou sietí. Rozdiely v miere súťaže na jednotlivých trhoch ležia podľa analýzy skôr na dlhodobých skúsenostiach s reguláciou, ako aj na konzekventnosti presadenia regulácie a právneho oddelenia.

Podľa predsedu Rady pre reguláciu ÚRSO Jozefa Holjenčíka vlastnícky unbundling na Slovensku, čiastočne realizovaný k 1. 7. 2007 s cieľom oddelenia distribúcie od ostatných činností, spôsobil zvýšenie cien pre konečného spotrebiteľa. (20) Medzi možné dopady unbundlingu zaraďuje taktiež tlak na zvyšovanie cien, zvýšenie administratívnej záťaže, zníženie efektívnosti riadenia v dôsledku rozdrobeného vlastníctva a problematické zosúladenie strategických zámerov novovzniknutých subjektov. Tieto skúsenosti sú však zatiaľ len s elektrickou energiou.

Alternatívny návrh Komisie na zriadenie nezávislého operátora prepravnej sústavy (ISO) sa už v Európe snažili zrealizovať Maďarsko a Taliansko. Obe krajiny však od tohto konceptu ustúpili po márnych snahách hľadania usporiadania, ktoré by motivovalo vlastníka majetku a jeho prevádzkovateľa na úzku spoluprácu vo všetkých oblastiach. Je to nútená symbióza dvoch cudzích firiem s primárne odlišnou motiváciou. (21) Nedostatky boli hlavne v rozhodovacích procesoch voči tretím stranám, ale aj o správe sietí. Taktiež dochádzalo ku kríženiu kompetencií a nejednoznačnému vystupovaniu voči regulačným a štátnym orgánom.

Komisia sa vo svojich návrhoch zameriava hlavne na vysokú integráciu prenosových sietí s veľko-/malopredajom a nevšíma si detailne vysokú prepojenosť medzi samotným veľko- a malopredajom. (22) Tento bod sa taktiež kritizuje, pretože práve prepojenosť výroby a distribúcie zákazníkom bude ponechávať trh neotvorený napriek slobodnému prístupu ku sieťam. (23) Keď je malopredajca majetkovo prepojený s veľkopredajcom, je riziko, že bude preferovaný ako dodávateľ. V tom prípade bude jedno, kto bude tranzitovať plyn alebo elektrinu. Preto je potrebné sa zamerať aj na podmienky výroby a distribúcie a podporovať liberalizáciu aj týchto oblastí.

Graf č. 2: Prepojenie medzi veľkoobchodom a maloobchodom v energetike

Je otázne, nakoľko sa zmeny navrhované Komisiou pretavia do reality. Vo všetkých oblastiach je potrebné posilnenie a prehĺbenie celoeurópskej spolupráce a koordinácie, pretože na jednotnom trhu sú problémy spoločné a poruchy v jednej časti Európy sa prenášajú do ďalších. Posilnenie spolupráce zároveň vyžaduje istú formu centralizácie a stratu kompetencií národných autorít, čo je hlavne pre veľké krajiny EÚ neprijateľné.

Pozícia SR

Tieto výhrady sa zatiaľ prejavili na negatívnom postoji SR k aktuálnym snahám Komisie. (26) Slovensko sa pridalo k listu, ktorý Európskej komisii napísal francúzsky minister hospodárstva Jean-Louis Borloo a podpísali ho ešte zástupcovia Rakúska, Nemecka, Grécka, Bulharska, Cypru, Lotyšska a Luxemburska. (27) Tento postoj môže byť výsledkom diskusie o budúcnosti slovenskej energetiky, ktorá sa začala v roku 2007. Môže byť zároveň ovplyvnený pozíciou nemeckých a francúzskych spoločností, ktoré sa podieľali na privatizácii distribučných spoločností (EdF, E.On, RWE, GdF) a SPP (E.On Ruhrgas, GdF).

Slovensko v plynárenstve odmieta vlastnícke oddelenie, avšak nepodporuje ani nezávislého operátora. Hlavnou výhradou voči návrhu tak vlastníckeho oddelenia, ale aj nezávislého operátora (ISO), je porušenie vlastníckych práv. ISO sa preto nepovažuje za úplnú alternatívu vlastníckeho unbundlingu.

Nespokojné krajiny preto začiatkom roka 2008 majú predstaviť vlastný tretí návrh. Podľa niektorých vyjadrení pôjde o tzv. „regulovaný unbundling”, zatiaľ však nie sú známe podrobnosti ani v čom sa má odlišovať od existujúcich návrhov.

Liberalizácia trhu, či už vlastníckym oddelením alebo regulačnými nariadeniami, pomôže zvýšiť konkurenciu na jednotlivých trhoch. Ďalšími podmienkami je však rozvoj prepravných cezhraničných kapacít. V preprave elektrickej energie Slovensko potrebuje zvýšiť kapacitu smerom na Maďarsko a vybudovať nové prepojenie do Rakúska a Poľska. Taktiež pre možný import elektrickej energie z Ukrajiny je potrebné vybudovať nové vedenie, ktoré bude spĺňať technické parametre na jej dovoz. V cezhraničných záležitostiach slovenský regulačný úrad nemá podľa platnej legislatívy kompetencie. V dodávkach zemného plynu je potrebné zvýšiť kapacitu prepojenia s rakúskym Baumgartenom, odkiaľ by noví dodávatelia mohli importovať surovinu. Zatiaľ však jeho cena v tomto distribučnom bode je vyššia ako cena ruského plynu, avšak s očakávaným rastom v budúcnosti sa budú rozdiely znižovať.

V súčasnosti sa už uskutočňuje diskusia, do ktorej sú zapojené všetky zainteresované strany a ktorej výsledkom má byť výber najvhodnejšieho scenára pre slovenský energetický sektor. Ak by došlo k vytvoreniu nezávislých operátorov sietí, ktorí by však ostali vo vlastníctve energetických koncernov podnikajúcich vo výrobe alebo distribúcii, alebo by sa dôsledne presadzoval právny unbundling, kládol by sa vyšší dôraz na regulačné úrady a ich právomoci a docielil by sa tým najsilnejší efekt. Regulačný úrad musí vytvárať vhodné podmienky na vstup nových dodávateľov tak zemného plynu, ako aj elektrickej energie. V tomto smere je najdôležitejšia jeho nezávislosť a orientácia na maximálne výhody pre koncových odberateľov. Oddelenie vlastníctva prenosovej sústavy elektrickej energie sa na Slovensku už udial, väčšie otázniky spôsobuje zemný plyn, okolo ktorého sa bude viesť hlavná diskusia. Taktiež sa treba zamerať na ďalšie kroky, ktoré budú nasledovať. Diskusia sa musí viesť aj o budúcnosti maloobchodného segmentu a o jeho optimálnej štruktúre, ktorá sa má docieliť. V tomto prípade by bolo lepšie návrhy pre plyn a elektrickú energiu oddeliť, aby sa predišlo nedorozumeniam.

Slovinsko, ktoré prebralo predsedníctvo v Únii v januári 2008, sa vyjadrilo, že otázkam energetiky bude venovať veľkú pozornosť. Jeho snahou bude získať nové návrhy krajín nespokojných so súčasnými predstavami Komisie. Po Slovinsku preberie predsedníctvo Francúzsko, teda krajina, ktorá sa stavia proti vlastníckemu oddeleniu. Vyvstáva riziko, že počas slovinského predsedníctva sa bude proces zdržiavať a počas francúzskeho dôjde k výraznému okliešteniu návrhov, aby boli prijateľné pre väčšinu krajín. V tom prípade však dôjde ku strate myšlienky a očakávaného efektu a môže prísť až ku zastaveniu procesu vytvárania jednotného trhu koordinovane, pretože koordinácia sa už nejako udeje.

Ako doplnenie vnútorného liberalizovaného trhu musí nasledovať získanie viacerých dodávateľov plynu. Je to však obmedzené geografickým rozložením zásob. V súčasnosti je v dosahu EÚ len jeden región, ktorý do Únie plyn nedodáva – oblasť Kaspického mora a Irán. To by sa malo zmeniť výstavbou plynovodu Nabucco. Nasleduje taktiež rozmach obchodu so skvapalneným plynom – LNG, pre ktorý je potrebné vybudovať dostatočné množstvo terminálov. Optimálny dodávateľský mix za súčasných podmienok pre EÚ predstavujú štyria dodávatelia (Nórsko, krajiny severnej Afriky, Rusko a Kaspik) a rozvinuté LNG dodávky.

Slovensko musí zvýšiť aktivitu smerom k zapojeniu krajiny do projektov, ako je Nabucco. Keďže v konzorciu sú väčšinou súkromné spoločnosti, ako jedna z mála možností sa javí politická podpora prostredníctvom spoločného postoja EÚ, ktorá by mala mať formu finančných záruk za projekt. Energetika nie je sektor, ktorý sa orientuje len ekonomickými princípmi a treba akceptovať skutočnosť, že bezpečnosť dodávok je finančne náročná úloha. Je taktiež potrebná koordinácia všetkých zložiek štátnej správy, ktoré sa starajú o bezpečnosť a dodávky surovín – Ministerstva obrany, Ministerstva hospodárstva a Ministerstva zahraničných vecí SR.

Predstavené návrhy ako liberalizácia a diverzifikácia sú riešenia na najbližších 15 až 30 rokov. Dlhodobým riešením je využívanie obnoviteľných zdrojov v maximálnej, ale zároveň nákladovo efektívnej miere, ako aj stanovenie najvhodnejších zdrojov pre jednotlivé krajiny. V budúcnosti sa prejde od terajších externých dodávok energií k využívaniu lokálnych zdrojov, v ktorých má Slovensko veľký potenciál.